Etika pre dospelých zajtrajška – 3. časť

Sunday, 11 September 2005 | Zošity humanistov č. 51

Fernando Savater

3. Rob, čo chceš.

Už sme si povedali, že sú rozličné dôvody, prečo niečo robíme: 1. pretože sa nám to prikazuje (rodičia, kým sme mladí; predstavení a zákony, keď odrastieme); 2. lebo sme si zvykli to robiť, nasledujeme príklad iných či sme pod tlakom (strach pred blamážou, cenzúrou, rečami; prianie, aby nás skupina akceptovala atď.); 3. lebo je to prostriedok na dosiahnutie cieľa (autobus pri ceste do školy); 4. lebo nás pochytila nálada alebo nejaká myšlienka, aby sme niečo urobili. Ukazuje sa však, že vo vážnych situáciách, alebo keď berieme vážne, čo urobíme, nie sú tieto bežné motivácie uspokojivé: voľačo sa tu ešte žiada, hovoríme.

Ak má niekto vyjsť pred brány Tróje a dať do hry svoj život,  vzdorujúc útoku Achilla, ako to urobil Hektor; ak sa treba rozhodnúť, či hodiť do mora náklad lode, aby sa zachránilo mužstvo, alebo pár plavčíkov, aby sa zachránil náklad; alebo v podobných situáciách, čo aj nie sú také dramatické: Mám voliť tohto politika pre jeho sľuby o ochrane prostredia, keď jeho ohlásené zvýšenie daní škodí môjmu osobnému záujmu? Mám podporovať toho politika, čo mi umožní zarobiť si veľké peniaze, a o tých, čo trú biedu, sa nestará? V takýchto situáciách nepomôžu ani príkazy, ani zvyky a ešte menej náladovosť. Veliteľ koncentračného tábora, obžalovaný z vraždy Židov, sa vyhovára, že „dostával a plnil rozkazy”, no mňa to nepresvedčí. Sú štáty, kde čiernemu neprenajmú byt, lebo má čiernu pokožku, ani homosexuálom, lebo sú takí. Nech je táto diskriminácia akokoľvek rozšírená, pre mňa je neprijateľná. Chuť, ísť na pár dní k moru, je pochopiteľná, ale nechať cez víkend malé dieťa doma samé nielenže nie je sympatické, to je kriminálne. Nie si tej istej mienky?

To všetko má do činenia s otázkou slobody, s ktorou sa zaoberá etika, ako som Ti už povedal. Sloboda znamená možnosť povedať áno alebo nie, „urobím to” alebo „neurobím to”, čo mi káže šéf alebo druhí ľudia, „to sa mi páči a chcem to” alebo „to sa mi nepáči, to nechcem”. Sloboda znamená rozhodnúť sa, ale nezabudni, aj niesť zodpovednosť za to, ako si sa rozhodol. Sloboda je v príkrom rozpore s nechať sa udalosťami niesť. Ak ťa nemajú udalosti unášať, neostáva Ti nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíš; áno, dvakrát, aj keď ťa z toho hlava rozbolí. Prvá odpoveď na otázku po motíve tvojho konania býva: Robím to, lebo mi to prikázali, lebo sa to tak robí, lebo mám na to chuť. Po druhej otázke býva situácia iná. Robím to na príkaz … ale prečo ho počúvam? Z obavy pred trestom? V nádeji na odmenu? Nie som ako otrok toho, čo mi rozkazuje? Ak počúvam preto, lebo rozkazujúci vie viac ako ja, nebolo by rozumné dobre sa informovať, aby som sa mohol rozhodnúť sám? A keď mi prikazujú niečo, čo sa mi nevidí byť primerané? Ako keď nacistickému veliteľovi prikazovali hubiť v táboreŽidov ? Nemôže byť niečo „zlé”, teda neprimerané, nech to ako silno kážu, alebo „dobré” a primerané, aj keď to nikto nekáže?

So zvykmi je práve tak. Ak o tom, čo urobím, rozmýšľam len raz, stačí mi možno odpoveď, že tak konám, „pretože to sa tak robí”. Ale prečo, dočerta, by som mal robiť to, čo sa stále robí (alebo čo ja obyčajne robím)? To akoby som bol otrokom ľudí vo svojom okolí (nech by boli akí dobrí priatelia), alebo toho, čo som robil včera, predvčerom alebo pred mesiacom. Ak som obklopený ľuďmi, ktorí zo zvyku diskriminujú čiernych, ale mne sa to nevidí celkom správne, prečo ich  mám napodobňovať? Ak som si zvykol požičiavať si peniaze a nevracať ich, hoci sa zakaždým veľmi hanbím, prečo neviem zmeniť svoje konanie a odteraz väčšmi dodržovať zákony? Nemôže byť niektorý môj zvyk neprimeraný, nech som si ho ako zamiloval?

A keď sa dvakrát popýtam pri svojich náladách, výsledok je podobný ako pri rozkazoch a zvykoch. Často mám chuť niečo urobiť, to sa však obráti proti mne a ja to ľutujem. Pri bezvýznamných záležitostiach môže byť nálada prijateľná, ale keď ide o vážne veci, nemusí byť nechať sa bezmyšlienkovite niesť rozumné, či je nálada primeraná alebo neprimeraná; naopak, môže to byť nebezpečné: chuť prejsť cez križovatku pri červenej môže byť dva-tri krát zábavné, ale či sa dožijem dlhého veku, ak to budem robiť denne?

Krátky záver: Sú situácie, keď príkazy, zvyky a nálady, ktoré môžu byť primerané motívy na konanie, ale sú prípady, keď to tak nie je. Bolo by dosť hlúpe, odporovať  všetkým príkazom, zvykom a náladám, pretože sú raz primerané, inokedy neprimerané. Dôležité je, že žiadne konanie nie je dobré len preto, že je na príkaz, zo zvyku alebo podľa nálady. Ak mám vedieť, či je mi niečo primerané, musím svoje budúce konanie podrobne vyšetriť a rozmýšľať o sebe. Nikto nemôže byť za mňa slobodný, t.j. nikto ma nemôže oslobodiť od povinnosti sám voliť a predtým hľadať. Keď je človek malé dieťa - nezrelý, s málo životnými skúsenosťami a s málo poznatkami o skutočnosti - vtedy stačí poslušnosť, rutina alebo nálada. To preto, lebo vtedy na niekom závisíme, nachádzame sa v rukách niekoho, čo na nás dáva pozor. Neskoršie treba dorásť, získať schopnosť sám sa vynájsť v živote, a nie žiť jednoducho podľa toho, ako to druhí pre nás určili. Samozrejme si nemôžeme sami všetko vynájsť, pretože tu nežijeme sami a všeličo sa nám nanucuje, či chceme, alebo nie. (Spomeň si, že ten chudák kapitán si búrku na mori neprivolal sám a Achilles nepýtal od Hektora povolenie napadnúť Tróju.) Musíme sa naučiť vyberať si z rozkazov, ktoré dostávame, zo zvykov, ktoré preberáme od okolia, alebo si sami vytvárame, a z nálad, ktoré nás prepadajú. Aby sme boli ľudia a nie stádové zvieratá (nech mi ovce odpustia), neostáva nám nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíme; ak to chceš vedieť ešte presnejšie, v určitých situáciách dokonca trikrát, ba aj štyrikrát.

Slovo „morálka” má do činenia so zvykmi, lebo práve to znamená latinské mores a aj s príkazmi, pretože väčšina morálnych predpisov znie približne takto: „To a to máš robiť”, resp. „Nech Ťa ani nenapadne robiť niečo iné”. Sú však zvyky a príkazy - ako sme už videli -, ktoré môžu byť zlé, t.j. „nemorálne”, nech sú nám akokoľvek dôverné a samozrejmé. Ak sa chceme vážne zahĺbiť do morálky, ak sa naozaj chceme naučiť dobre používať slobodu, ktorej sa tešíme (práve toto sa naučiť je „morálka” či „etika”, o ktorej hovoríme), bude lepšie, ak sa oslobodíme od všetkých príkazov, zvykov a nálad. Prvé, čoho sa treba vzdať, je samozrejme myšlienka, že etika slobodného človeka má niečo do činenia s trestami alebo odmenami, ktoré udeľuje nejaká autorita, nech je ľudská alebo božská, to je v tomto prípade jedno. Kto len uteká pred trestom, alebo hľadá odmenu, ktoré udeľujú iní podľa nimi ustanovených noriem, nie je na tom lepšie ako úbohý otrok. Dieťaťu možno stačí palica alebo mrkva ako poučka pre jeho správanie, je však smutné, ak si takúto mentalitu zachová odrastený človek. Treba sa orientovať iným spôsobom.

Pojmy, ktoré tu používame, si musíme bližšie osvetliť. Hoci hovorím často o „morálke” a „etike”, ako keby to bolo jedno a to isté, nemajú tieto dva pojmy prísne vzaté rovnaký význam; prepáč, ak hovorím profesorskejšie ako obyčajne. „Morálka” je súhrn spôsobov správania a noriem, ktoré uznávame, ja, Ty a naše okolie, za platné; „etika” je úvaha o tom, prečo ich uznávame za platné, a ich porovnanie s morálkou iných osôb. Budem ich ďalej používať bez rozlišovania v zmysle „umenia žiť”. Nech mi filozofi odpustia.

Pripomínam Ti, že slová „dobré” a „zlé” sa používajú nielen na charakteristiku morálneho správania a nielen pri osobách. Hovorí sa, že Maradona alebo ZX sú veľmi dobrí futbalisti, ale táto kvalifikácia nemá nič spoločné s ich snahou pomáhať blížnym mimo štadiónu, alebo s vlastnosťou povedať vždy pravdu. Ako futbalisti sú dobrí a ich súkromný život nevyšetrujeme. Dá sa aj povedať, že motorka je dobrá vec, a nemá to etický význam. Myslíme len, že dobre funguje a má všetky prednosti, ktoré možno očakávať od dobrej motorky. V ohľade futbalistu alebo motorky je „dobré” - primerané - dosť zrejmé. Ak sa Ťa potom spýtam, aké sú predpoklady, aby si niečo v športe alebo pri vozidlách zaslúžilo kvalifikáciu „vynikajúci”, iste mi ich ľahko vymenuješ. Prečo sa nepokúsime rovnakým spôsobom definovať, čo treba, aby bol niekto dobrým človekom? Neuľahčilo by to problém, o ktorom tu diskutujeme na toľkých stranách?

Nie je to také jednoduché. V otázkach dobrých futbalistov, dobrých motoriek a dobrých závodných koní sú ľudia zväčša rovnakej mienky ; Keď však ide o to, určiť, či je niekto vo všeobecnosti dobrý alebo zlý, ako človek, mienky sa rozchádzajú. Vezmime si napríklad Pavlu: Jej mama ju považuje za vrchol dobroty, lebo doma je poslušná a ochotná, no v triede ju všetci nenávidia, lebo je klebetná a stále vyhľadáva spory. Nacista, ktorý v Osvienčime plynom zabíjal Židov, bol pre svojich predstavených takým podriadeným, akých potrebovali. Nielen pre prežívajúcich Židov je hromadným vrahom. Nazvať niekoho „dobrým” neznamená niekedy nič dobré. Napríklad vtedy, keď sa povie: „Ten XY je dobrý chlapík - taký hlupák!” Španielsky básnik Antonio Machado si bol vedomý tejto dvojznačnosti, keď vo svojej poetickej autobiografii napísal: „Som v dobrom zmysle slova dobrý …” Myslel tým, že nazvať niekoho dobrým znamená v mnohých prípadoch len toľko, že dotyčný je povoľný, neodvráva a nezapríčiňuje problémy, že je ochotný meniť platne na gramofóne, kým ostatní tancujú a podobne.

Pre jedných byť dobrým znamená byť oddaný a trpezlivý. Iní menujú dobrým človeka, ktorý je podnikavý, originálny a nebojí sa povedať, čo si myslí, aj keď tým niekoho nahnevá. V štátoch ako Južná Afrika bývalo zvykom považovať za dobrých tých černochov, ktorí nerobili nepokoje a dodržovali predpisy apartheidu, kým pre iných boli dobrí len ľudia Nelsona Mandelu.

Vieš, prečo nie je jednoduché určiť, kedy je niekto dobrý a kedy nie? Pretože nevieme, načo sú tu ľudia. Futbalista je tu nato, aby hral futbal, aby strieľal góly a tak pomohol svojmu klubu k víťazstvu. Motorka nás má dopravovať rýchlo, bezpečne a bez porúch z miesta na miesto. Vieme, kedy špecialista tak pracuje, resp. stroj tak funguje, ako majú; máme predstavu o výkone, ktorý majú podať, o tom, čo od nich očakávame. Ak však zoberieme človeka vo všeobecnosti, veci sa úžasne komplikujú: raz sa od nás, ľudí, vyžaduje oddanosť, inokedy vzdorovitosť; raz veľkodušnosť, inokedy šetrnosť. Nie je jednoduché ani definovať cnosť: Vždy je dobré, ak futbalista strelí gól, ak predtým neurobil chybu; nie vždy je dobré povedať pravdu. Nazval by si dobrým toho, čo chorému z ukrutnosti povie, že skoro umrie, alebo toho, čo vrahovi prezradí, kde sa mu skryla obeť, ktorú ide zabiť? Pre povolania a nástroje platia pomerne jasné normy, ktoré niekto určil; keď sú splnené, dobre; keď nie, zle a basta. Nič iné sa nežiada. Nik nežiada od futbalistu - ak ide o to, aby bol dobrý futbalista, a nie, aby bol dobrý človek -, aby mal charitatívne sklony, alebo aby bol pravdovravný; nik nežiada od motorky - ak ide o to, aby bola dobrý dopravný prostriedok -, aby  nielen jazdila, ale aj klince pritĺkala. Ak však ide o ľudí vo všeobecnosti, nie sú veci také jasné, pretože neexistuje len jeden predpis, aby bol človek dobrý, a človek nie je prístroj, ktorým sa má niečo dosiahnuť.

Existuje veľa spôsobov, ako možno byť dobrým človekom, a mienky o posudzovaní jeho správania sa zväčša rozchádzajú. Preto na niekedy povie, že ten a ten je dobrý „svojím spôsobom”. Tak pripúšťame, že existuje veľa spôsobov byť dobrým a že to závisí aj od prostredia, v ktorom sa každý nachádza. Vidíš teda, že nie je ľahké zvonku určovať, kto je dobrý a kto zlý, kto sa chová primerane a kto nie. Treba vyšetrovať nielen všetky okolnosti každého jedného prípadu, ale aj úmysly, ktoré má každý. Lebo sa môže stať aj to, že niekto zamýšľal niečo zlé, ale náhodou dosiahol niečo dobré. No a toho, čo len náhodou robí niečo dobre a primerane, toho predsa nenazveme „dobrým”, že? Rovnako platí aj opak: Niekto môže zapríčiniť katastrofu, hoci mal najlepšie úmysly a iného možno bez zavinenia považovať za monštrum. Vidí sa mi, že takto to, žiaľ, veľmi neobjasníme.

Povedali sme už, že ani príkazy, ani zvyky, ani nálady nemôžu slúžiť za smernice pre etiku - a teraz zisťujeme, že niet nijakého jasného predpisu, ktorý by nás naučil, ako sa stať dobrým človekom a ako taký fungovať - ako s tým vyrovnať? Odpoveď Ťa iste prekvapí a možno pobúri. Veľmi zábavný francúzsky autor 16. stor., François Rabelais, vykresľuje v jednom z prvých európskych románov dobrodružstvá obra Gargantuu jeho syna Pantagruela. O tejto knihe by som Ti mohol veľa rozprávať, ale bolo by mi milšie, keby si sa skôr alebo neskoršie rozhodol sám ju čítať. Poviem Ti len, že Gargantua sa raz rozhodol založiť viac alebo menej náboženský kláštor, umiestniť ho do opátstva Teleme a nad vchod napísať jeho jediné prikázanie: „Rob, čo chceš.” A všetci obyvatelia tohto svätého domu nerobia nič iné - než to, čo chcú. Čo si pomyslíš o tom, čo Ti teraz poviem, že nad dverami správnej etiky nestojí nič iné, ako toto heslo: „Rob, čo chceš!” Možno Ťa rozčuľujem: Teda také voľačo! A že za tým  väzí morálka! Morálka, ktorú získame, ak budeme robiť to, čo chceme! Kvôli tomu sme premárnili toľko času a lámali si mozog?  - Počkaj, počkaj, nerozčuľuj sa! Daj mi ešte šancu: Urob mi tú radosť a prejdi na najbližšiu kapitolu.

*  *  *

Čítaj ešte niečo

„Ich spôsob života sa neriadil podľa predpisov, pravidiel a paragrafov, ale jedine podľa ich slobodnej vôle a mienky. Vstávali, keď boli vyspaní, jedli, pili, pracovali a odpočívali, keď im na to prišla chuť. Nikto ich nebudil, nikto ich nenútil jesť alebo robiť niečo iné. Tak to určil Gargantua. V ich reguli bolo len jedno ustanovenie:

„Rob, čo chceš.”

Lebo udatní, dobre vychovaní, zdraví a priateľskí ľudia majú od prírody náklonnosť k dobrému a nechuť k zlému: je to ich vrodený pocit pre čestnosť. Sluhovstvo a prinucovanie nabádajú k odporu a vzbure a sú matkou všetkého zla. Najviac túžime po zakázanom ovocí.

François Rabelais, Gargantua a Pantagruel

*  *  *

Humanistická etika sa môže zakladať rovnako ako autoritatívna etika na formálnych a materiálnych kritériách. Vo formálnom ohľade spočíva na princípe, že kritérium pre cnosť a hriech môže určovať len človek, a nikdy autorita, ktorá ho transcenduje. Materiálne trvá na princípe: „Dobré” je to, čo je dobré pre človeka, „zlé” je to, čo mu škodí. Jediné kritérium pre etické posudzovanie hodnoty je dobro človeka.

Erich Fromm, Psychoanalytika a etika

*  *  *

Ale aj keď rozum, ak je dokonale vytvorený a vyvinutý, stačí na to, aby nás poučil o škodlivých alebo užitočných tendenciách vlastností či konaní, nestačí predsa len na to, aby  vyslovil morálne odmietnutie alebo schválenie. Užitočnosť nie je nič iné ako tendencia smerom na nejaký cieľ; a keby nám bol cieľ celkom ľahostajný, cítili by sme ľahostajnosť aj voči prostriedkom. Je potrebné, aby sa tu dostavil určitý pocit, aby sa dala prednosť užitočným pred škodlivými tendenciami. Tento pocit nemôže byť nič iné ako sympatia voči šťastiu ľudstva a pohoršenie nad jeho biedou, lebo to sú dva rozdielne ciele, na dosiahnutie ktorých sú zamerané cnosť a neresť. Tu nám teda rozum dáva vysvetlenie rozličných tendencií a konaní, a ľudskosť určuje, ktoré sú užitočné a humánne.

David Hume, Vyšetrovania princípov morálky

*  *  *

Prameň: Fernando Savater, “Ethik für Erwachsene von morgen”, Bundeszentrale für politische Bildung, © Campus Verlag, Frankfurt am Main 1996.

Preložil Rastislav Škoda

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu