Desať správ o zmysle miesta

Wednesday, 14 September 2005 | Zošity humanistov č. 51

John Berger

1. Sú takí, čo sa spytujú: Ste ešte stále marxista? Devastácia, vyvolaná zhonom za ziskom, ako ju diktuje kapitalizmus, nemala ešte nikdy taký rozsah, ako má dnes. Skoro všetci ľudia to vedia. Ako je potom možné, že sa neberie do úvahy Marx, ktorý túto devastáciu predpovedal a analyzoval? Možno pretože ľudia, mnohí ľudia, stratili politickú orientáciu. Sú bez mapy a nevedia, kam ísť.

2. Ľudia každý deň sledujú smerovky označujúce miesto, ktoré nie je ich bydliskom, ale je cieľom, ktorý si vybrali. Ukazovatele cesty, panely na nádražiach a letiskách. Niektorí ľudia cestujú pre radosť, iní z povolania, mnohí z pocitu prázdnoty alebo zúfalstva. Pri príchode zisťujú, že nie sú na mieste, vypísanom na smerovke. Zemepisná šírka a dĺžka, miestny čas a mena súhlasia, ale miestu chýba osobitná závažnosť cieľa, pre ktorú si ho vybrali.

Sú vedľa miesta, kam sa chceli dostať. Vzdialenosť, ktorá ich od neho delí, sa nedá zmerať. Môže to byť len šírka ulice, ale aj celý svet. Miesto stratilo to, čo z neho robilo cieľ. Stratilo svoj rozsah skúšania.

Niektorí sa niekedy pustia vlastnými chodníkmi a prídu na miesto, kam sa chceli dostať; aj ak bola cesta často ťažšia, ako si predstavovali, objavujú toto miesto s obrovským uľahčením. Mnohí ta nikdy neprídu. Zmierujú sa so smerovkami, ktoré sledujú, a je to tak, ako keby ani necestovali, akoby boli stále na jednom mieste.

3. Priložené fotografie podrobností urobila Anabell Guerrerová v stredisku pre utečencova emigrantov v Sangatte pri Calais, neďaleko tunela pod La Manche. Nedávno bol tento tábor z rozhodnutia francúzskej a britskej vlády zatvorený. Poskytoval útulok niekoľko sto osobám, z ktorých aspoň niektoré dúfali, že sa dostanú do Spojeného kráľovstva. Muž na obrázkoch - AnabellGuerrerová si nepraje prezradiť jeho meno - pochádza z Demokratickej republiky Kongo (bývalé Za?re).

Mesiac čo mesiac milióny ľudí opúšťajú svoje krajiny. Odchádzajú, pretože tam nie je nič, okrem toho, čo majú, a to nestačí na uživenie ich detí. Kedysi to stačilo. Táto chudoba je výsledok nového kapitalizmu.

Na konci dlhého a strašného putovania, potom čo spoznali nízkosti, ktorých sú druhí schopní, a keď už uverili svojej vlastnej neporovnateľnej a zaťatej odvahe, našli sa emigranti v akomsi cudzom transitnom stredisku a všetko, čo im ostalo z ich pôvodného zemedielu, bolo oni sami: ich ruky, ich oči, ich ramená, ich telo, čo majú na sebe a čím si zakrývajú tvár, keď v noci spia, lebo niet nad nimi strechy.

Obrazy Anabell Gerrerovej nám pomáhajú pochopiť, že prsty človeka môžu byť všetko, čo ostáva z oranej roličky, jeho dlane to, čo ostáva z koryta rieky a že jeho oči skrývajú rodinné stretnutie, ktorého sa už nemôže zúčastniť. To je portrét emigrujúceho kontinentu.

4. „Som na schodoch metra smerom na linku B. Je tu veľa ľudí. Kde si ty? Naozaj? Aké je počasie? Nastupujem - zavolám neskoršie …”

Pri miliónoch rozhovorov mobilnými telefónmi, ktoré sa odohrávajú každú hodinu v mestách a predmestiach sveta, jedno, či ide o osobné alebo profesionálne hovory, volajúci začínajú zvyčajne údajom miesta, kde presne sa nachádzajú. Ani keby ich prenasledovala neistota, naznačujúca, že možno nie sú nikde. V obkľúčení toľkými abstrakciami musia si vynachádzať a zdeľovať svoje prchavé orientačné body.

Guy Debord pred viac ako tridsiatimi rokmi prorocky poznamenal, že akumulácia pre abstraktný trh masovo vyrobených tovarov ruší nielen všetky zemepisné a právne hranice, ale aj autonómiu a vlastnosti miest.

Kľúčové slovo súčasného globálneho chaosu je re- alebo delokalizácia. Neznačí len prax premiestniť miesto produkcie tam, kde je práca najlacnejšia a predpisy sú minimálne. Oživuje aj šialenú predstavu offshore (v zahraničí, mimo daňovej oblasti), uskutočňovanú novou miestnou vládou: podkopať štatút a istotu miest, ktoré boli dosiaľ fixné, aby sa celý svet stal jediným prelievajúcim sa trhom.

Spotrebiteľ je v podstate niekto, kto sa cíti strateným, resp. niekto, komu sa nahovára, že je stratený, ak nekonzumuje. Značky a logá sa stávajú panelmi signalizujúcimi miesta v priestore Nikde.

Iné panely označujúce Slobodu a Demokraciu, slová vydrancované už v iných historických obdobiach, slúžia tiež na zahmlenie myslí. Kto v minulosti bránil vlasť proti okupantom, používal taktiku obracania smeroviek a tie, čo ukazovali do Zaragozy, obrátil do protismeru, do Burgosu. Dnes to nie sú obrancovia, ale uchvatitelia, čo obracajú smerovky, aby zmiatli miestne obyvateľstvo, takže nebude vedieť, kto komu vládne, čo je to šťastie, aká je hĺbka utrpenia alebo kde nájsť večnosť. Všetky tieto falošné nasmerovania slúžia presvedčovaniu ľudí, že konečným šťastím je byť spotrebiteľom.

A predsa miestom, ktoré definuje klientov, je pokladnica a kde platia; nie kde žijú a umierajú.

5. Rozsiahle kedysi vidiecke oblasti sa menia na zóny. Spôsoby tohto procesu sú rozličné podľa kontinentov - Afrika, stredná Amerika, juhovýchodná Ázia. No prvotné kúskovanie prichádza vždy odinakiaľ, vychádza zo súkromných záujmov, nenásytných v ich túžbe zhromažďovať a prejavuje sa zmocnením sa prírodných bohatstiev (ryby vo Viktóriinom jazere, drevo v Amazonsku, nafta všade, kde sa nájde, urán v Gabone atď.), bez starosti o to, komu patrí táto zem alebo voda. Na využívanie a obranu uchváteného sa čoskoro ukazujú potrebnými letiská, vojenské a paravojenské základne, ako aj spolupráca miestnych mafií. Často to vedie k vojnám medzi kmeňmi, hladomorom a genocídam.

zónach ľudia strácajú pocit bývania na nejakom mieste: deti osirejú, čo aj nie sú siroty, ženy sa zotročia, z mužov sa stanú desperados. Ak sa raz dosiahne toto štádium, bude treba niekoľko generácií, aby sa vytvoril aký-taký pocit rodinného krbu. Každý rok akumulácie predlžuje trvanie Nikde v čase a priestore.

6. Medzičasom - a politický odpor sa rodí často medzičasom - je najdôležitejšie, čo treba pochopiť a stále si pripomínať, že tí, čo profitujú z aktuálneho chaosu a komentátori, ktorých zamestnali v masmédiách, neprestávajú dezinformovať a dezorientovať. Nikdy neslobodno uvádzať argumenty proti ich vyhlasovaniam, ani proti ukradnutým výrazom, ktoré používajú. Treba ich kategoricky odmietnuť a opustiť. Nikdy nikoho nikde nezavedú.

Informačná technológia vyvinutá veľkými podnikmi a ich armádami na čím rýchlejšie ovládnutie ich priestoru Nikde slúži iným ako komunikačný prostriedok v ich Všade, kam sa snažia dostať.

Karibský spisovateľ Edouard Glissant to formuloval veľmi pekne:

 „Spôsob, ako odporovať globalizácii, nemá byť popierať ju, ale považovať ju za konečný súčet všetkých možných osobitností, ako aj privyknúť si na myšlienku, že kým bude chýbať jediná osobitnosť, nebude pre nás globalizácia to, čo by mala byť.”  ( http://www.globenet.org/periph).

Sami si vytvárame vlastnú orientáciu, sami dávame mená miestam, kde nachádzame našu poéziu. Áno, v Medzičase nachádzame poéziu:

Ako tehly odpoludnia zachovávajú ružovú horúčavu dňa
Ako ruža rodí zelený vzdych
A rozvíja sa vo vánku
Ako drobné práce šepkajú zúfalcom svoje prchavé priebehy
V podpalubiach
Ako listy zeleného plota držia svetlo
Čo deň si myslí že stratil
Ako hniezdo tvojej dlane bije ako srdce lastovičky vo zvírenom vzduchu
Ako spevavé hlasy zeme nachádzajú svoje oči v nebi
A odhaľujú ich jedny druhým v hlbokej čierňave
Drž to všetko vo svojich rukách

                                               Gareth Evans (anglický básnik a filmový kritik)

7. Ich Nikde vytvára čudné vedomie času, ktorý nemá minulosť. Numerický čas. Neustále pokračuje bez prerušenia, vo dne v noci, v lete ako v zime, od narodenia po smrť. Je ľahostajný ako peniaze. A predsa, hoci je nepretržitý, je úplne izolovaný. Je to prítomný čas oddelený od minulosti a od budúcnosti. V tomto čase nezaváži minulosť ani budúcnosť, len prítomnosť je dôležitá. Čas už nie je stĺporadie, ale len jeden osamotený a jediný stĺp s jedničkou a nulami. Vertikálny čas, ktorý nič neobkľučuje - okrem neprítomnosti.

Prečítajte si niekoľko strán od Emily Dickinsonovej a potom sa choďte pozrieť na Dogville, film Larsa von Trier. V poézii Emily Dickinsonovej sprevádza prítomnosť večnosti každú prerývku. Naproti tomu film nám neúprosne ukazuje, čo sa deje, keď sa z každodenného života vytratí každá stopa večnosti. Všetky slová a celá reč, ktorú majú vyjadriť, sú zbavené svojho zmyslu.

V izolovanej prítomnosti, v izolovanom čase, sa nemožno umiestniť.

8. Mali by sme sa orientovať v inom počítaní času. Podľa Spinozu (filozofa, ktorý bol Marxovi najbližší), večné je teraz. Nie je to niečo, čo nás čaká, sú to stretnutia v tých krátkych a predsa nepominuteľných chvíľach, keď sa všetko ladí a nijaká zmena nie je neprimeraná.

Vo svojej pálčivo aktuálnej knihe Hope in the Dark (Nádej v temnote, Nations Books, New York, 2004) Rebecca Sonit cituje sandinistickú básničku Giocondu Belli, ktorá vyvoláva moment, keď sandinisti zvrhli v Nikarague Somozovu diktatúru:

„Boli to dva dni, keď sa nám videlo, že nás postihol magický sekulárny osud, ktorý nás priviedol k prvopočiatku Genézy,na miesta stvorenia sveta”.

Skutočnosť, že potom Spojené štáty a ich žoldnieri rozdrtili sandinistov, o nič nezmenšuje túto chvíľu, ktorá existuje v minulosti, prítomnosti aj budúcnosti.

9. Na desať kilometrov od cesty, kde píšem tieto riadky, sa pasú štyri burros, dve oslice a ich dve osliatka. Sú druhu zvláštne malej stavby. Keď oslice vzpriamia svoje čierno vrúbené uši, dosahujú mi po bradu. Osliatka vo veku niekoľko týždňov sú ako veľké teriéry, len s tým rozdielom, že ich hlavy sú skoro také veľké ako ich boky.

Prekračujem plot a sadám si do trávy opierajúc sa chrbtom o kmeň jablone. Vidno stopy ich prechádzok a niektoré prechádzajú pod takými nízkymi vetvami, že by som sa musel v páse zohnúť. Pozorujú ma. Na dvoch miestach lúky vôbec niet trávy, je to len červená zem, a je to tam, kde sa chodia viackrát za deň vyváľať na chrbte. Najprv oslice, potom osliatka. Tieto už majú na svojich ramenách čierny pruh svojho kríža.

Blížia sa ku mne. Páchnu somármi a zrnom - tento pach je iný ako konský, je miernejší. Oslice sa spodnou čeľusťou zľahka dotýkajú vrchu mojej hlavy. Majú biele pysky. Okolo očí im bzučia muchy, oveľa vzrušenejšie ako spýtavé pohľady.

Keď sa uložia do chládku na čistinke lesa, muchy sa stratia a zvieratá ostávajú skoro nehybné počas polhodiny. V chládku sa na poludnie čas spomalí. Keď jedno z osliatok cická (oslie mlieko sa najviac približuje mlieku ženy), uši jeho matky sa uložia dozadu, mieriac na jej chvost.

Všetci štyria sú vo svetle okolo mňa a zameriavam pozornosť na ich nohy, na ich šestnásť nôh. Na ich štíhlosť, jemnosť, zameranosť, istotu (nohy koní vyzerajú pri porovnaní hysterické). Sú to nohy urobené pre výstupy na vrchy, do ktorých by sa nepustil žiaden kôň. Sú na nosenie nepredstaviteľných nákladov, súdiac už len podľa ich kolien, podkolení, kostí ich holení, kĺbov ich sponiek, ich kopýtok. Sú to nôžky oslov.

Odchádzajú so sklonenými hlavami, hryzkajúc trávu, ušami striehnuc po všetkom. Pozorujem ich otvárajúc oči. V tom, čo sme si vymenili týmto poludňajším spoločenstvom, ktoré sme poskytli jeden druhému, je podstata niečoho, čo neviem nazvať inakšie ako vďačnosť. Štyri osly v poli, v júni roku 2005.

10. Áno, okrem iného, som stále marxistom.

*  *  *

John Berger je britský spisovateľ a maliar.

Prameň: John Berger, “Dix dép?ches sur le sens du lieu” (Desaať správ o stave miesta), Le Monde diplomatique č. 617, s. 19, august 2005. 

Preložil Rastislav Škoda

tags

1 Comment to Desať správ o zmysle miesta

Teo Dor
February 7, 2017

RIP John Berger

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu