Harold Pinter, laureát Nobelovej ceny za literatúru 2005

Friday, 2 December 2005 | Zošity humanistov č. 52

John Pilger

Boli časy, keď Nobelovu cenu za literatúru dostávali spisovatelia typu Pasternak (1958), Sartre (1964), Solženicyn (1970) a Seifert (1984) - za ich hodnotné dielo, v ktorom bol značný kus kritiky existujúceho socializmu. Tohto roku sa k nim čestne radí Harold Pinter, britský socialista kritizujúci kapitalizmus.

V roku 1988 napísal anglický literárny kritik a spisovateľ D.J. Taylor zásadnú esej „Keď perá mlčia”. Myšlienku rozpracoval v knihe A Vain Conceit (Prázdna nadutosť), kde konštatoval, že anglický román klesol na úroveň “štebotavého salónu”, kde sa spisovatelia vyhýbajú veľkým otázkam dňa - inkšie ako ich juhoamerickí kolegovia, ktorí cítia zodpovednosť a zaoberajú sa politikou: veľkými témami spravodlivosti a nespravodlivosti, bohatstva a chudoby, vojny a mieru. Predstava spisovateľa píšuceho v splendidnej izolácii im je absurdná. Kde sú, pýta sa Taylor, George Orwellovia, Upton Sinclairovia, John Steinbeckovia dnešných dní?

Po dvanástich rokoch kládol tú istú otázku: Kde sú anglický Gore Vidal a J.G.Dunne: “intelektuálne ťažké váhy, rozdávajúce rany v politickom amfiteátri, kým Anglicko má už len takého lorda J. Archera … ”

V postmodernom svete píšucich celebrít sa ceny udeľujú tým, čo chvália cisárove šaty; politicky neistí sa nemusia ani unúvať. John Keanes, predseda komisie pre udeľovanie Orwellových cien za politickú spisbu, bránil absenciu veľkých politických spisovateľov medzi laureátmi Orwellovej ceny tak, že nelamentoval nad touto skutočnosťou, ale atakoval tých, čo spomínali „imaginárnu zlatú minulosť”. Napísal, že tí, čo prahnú po tejto iluzórnej minulosti, ndedoceňujú spisovateľov, upozorňujúcich na kolaps dávnej priepasti medzi pravicou a ľavicou.

Aký kolaps? Konvergencia (zbiehavosť) „liberálnych” a „konzervatívnych” strán v západných demokraciách, demokratov a republikánov v USA, predstavuje stretnutie v podstate rovnakých myslí. Novinári sa zo všetkých síl snažia nájsť rozdiel medzi hlavnými stranami a zamaskovať pravdu, že napríklad Británia je t.č. štát jedinej ideológie s dvomi súperiacimi, no takmer identickými a obchod podporujúcimi frakciami. Skutočné rozlíšenie pravice a ľavice sa dá nájsť len mimo parlamentu a nikdy nebolo väčšie akoje dnes. Odzrkadľuje nikdy nevídanú priepasť medzi chudobou väčšiny ľudstva a mocou a privilégiami podnikovej a vojenskej menšiny so sídlom vo Washingtone, ktorá sa snaží ovládnuť všetky zdroje celého sveta.

Jednou z príčin, prečo si môžu títo mocní piráti takto slobodne kráľovať, je, že anglo-americká inteligencia, najmä spisovatelia, títo „ľudia, majúci hlas”, ako ich kedysi nazval lord Macauley, sú ticho, zbabelí, spolupracujú, či štebocú - a sú z toho bohatí. Z času na čas sa síce vynoria mysliaci provokatéri, ale anglická spoločnosť ich vedela vždy nádherne pochytať a absorbovať. Tí, čo asimilácii odolávajú, sú na posmech ako excentrici, kým sa neprispôsobia svojmu stereotypu a nepreberú jeho povolené názory.

Výnimkou je Harold Pinter. Nedávno som zostavoval listinu spisovateľov, aspoň zďaleka mu podobných, čo „majú svoj hlas” a uznávajú svoju veľkú spisovateľskú zodpovednosť. Naškrabal som pár mien - všetci sú už zapojení do intelektuálneho či morálneho vrtenia sa, ba niektorí už aj spia. Strana ostala prázdna pre Pintera. Len on je nespokojný, nešteboce, má odvahu, vypovie. Predovšetkým rozumie problematike. Počúvajte:

„Sme na prudkom svahu smerujúcom k priepasti, lebo mnohí si myslia, že prešiel čas politiky. To hovorí propaganda; ale ja propagande neverím. Verím, že ešte existujke politika, politické svedomie a politická inteligencia, lebo keby neexistovali, boli by sme naozaj stratení. To by som nemohol žiť. Tak sa do mňa vbíjalo, že žijem v slobodnej zemi, že sa mi ten pocit páči.  Chcem tým povedať, že si chcem zachovať nezávisloať svojej mysle a svojho ducha. Myslím, že takú povinnosť máme všetci bez rozdielu. Väčšina politických systémov používa veľmi nejasnú reč a ako občania rozličných štátov máme povinnosť kriticky posúdiť takéto používanie jazyka. To značí, že budeme čoraz menej populárni. Ale čo nás po tom!”

Po prvý raz som stretol Harolda, keď podporoval ľudom zvolenú vládu v Nikaragui začiatkom osemdesiatych rokov. Robil som reportáže z Nikaraguy a natočil som film o úspechoch sandinistov, keď Reagan sa snažil ilegálne ich zničiť a vysielal cez hranice Hondurasu zmocnencov, vycvičených inštruktormi CIA, čo podrezávali krky pôrodným asistentkám a iným antiameričanom.  Za Busha je americká zahraničná politika ešte dravejšia: čím menšia krajina, tým väčšia hrozba. Mám na mysli hrozbu dobrého príkladu iným malým štátom, ktoré by sa mohli snažiť uľahčiť strašnú chudobu svojich občanov odmietnutím americkej dominancie. Na Haroldovom zapojení sa do diania ma zarazilo jeho pochopenie tejto pravdy, ktoré je spravidla tabu v USA aj Británii; a jeho výrečné „do pekla s tým všetkým”ako odpoveď vo všetkom, čo povedal a napísal.

Skoro vlastnoručne obnovil v politickom lexikóne výraz „imperializmus”. Pamätáte sa na čas, keď ani jeden komentátor nepoužil tento výraz? Povedať ho verejne bolo ako vystreliť „Do r…!” v ženskom kláštore. Dnes to môžete povedať kdekoľvek a ľudia súhlasne prikývnu; invázia do Iraku bola spojená s pochybnosťami a Harold Pinter bol prvý, čo nás na to upozornil. Hodnoverne opísal podmanenie Nikaraguy, blokádu Kuby a vraždenie civilistov v Iraku a Juhoslávii vo veľkom ako imperialistické ukrutnosti.

Pinter ilustroval americký zločin proti Nikarague - keď vláda USA neuposlúchla rozsudok Medzinárodného súdneho dvora, aby prestala so svojimi vražednými útokmi - pripomienkou, že Washington len zriedkakedy rešpektoval medzinárodné právo. Napísal:

„V roku 1965 prezident Lyndon Johnson povedal gréckemu vyslancovi v USA:

‘Do r… s vaším parlamentom a vašou ústavou. Amerika je slon. Cyprus je blcha. Grécko je blcha. Ak tieto dve nuly začnú slona štípať, rozmliaždi ich.’ Vedel, čo hovorí. Za dva roky sa v Grécku zmocnili vlády generáli a grécky ľud bol sedem rokov v pekle. Na vine bol Johnson. Niekedy povedal pravdu, aj keď bola trpká. Reagam klamal. Jeho chýrny opis Nikaraguy ako „totalitného žalára” bol lžou z každého hľadiska. Boli to tvrdenia bez podpory faktami. Nezodpovedalo to skutočnosti. No boli to živé, zvučné vety, ktoré nerozmýšľajúcich presvedčili …”

Vo svojej dráme Ashes to Ashes (Prach k prachu) používa Pinter obrazy nacizmu a holokaustu na varovanie proti podobným „represívnym, cynickým a indiferentným aktom vraždenia”, ktorých sa dopúšťajú klienti imperialistických štátov obchodujúcich so zbraňami, ako sú USA a Británia. Napísal:

„Výraz demokracia začína smrdieť. V Prach k prachu neopisujem len nacizmus. Mám na mysli nás, našu koncepciu našej minulosti a histórie, a čo pre nás dnes znamená.”

Pinter nehovorí, že demokracie sú totalitné ako nacistické Nemecko, to nie, ale upozorňuje, že totalitných akcií sa dopúšťajú bezvadne zdvorilí demokrati, že v podstate a vo výsleddku sú tieto ich akcie len nepatrne odlišné od činov fašistov. Jediný rozdiel spočíva vo vzdialenosti. Americké bombardovacie lietadlá zabili pol milióna ľudí, keď ich Nixon a Kissinger tajne poslali nad oblaky Kambodže a zapálili ázijský holokaus, ktorý potom dokončil Pol Pot.

Kritici nenávidia Pinterovo politické dielo, často nezmyselne napádajú jeho hry a povýšenecky odsudzujú jeho otvorenosť. On im na oplátku vytýka ich nepodložený výsmech. Zratúva pravdy. V chápaní politického jazyka sleduje Orwella. Povedal, že by nedal ani grajciar za to, čo počuje, že cenu má len toho najpravdivejší zmysel. Na konci studenej vojny v roku 1989 napísal:

„… za posledných štyridsať rokov bolo naše myslenie lapené do prázdnych fráz jazyka, do zvetranej ale ohromne účinnej rétoriky. Podľa môjho názoru to bola porážka inteligencie a vôle …”

Samozrejme, nikdy s tým nesúhlasil. „Do pekla s tým!” Vďaka jemu nie je naša porážka ani zďaleka istá. Naopak, kým ostatní spisovatelia spali alebo švitorili, on vedel, že ľudia nikdy nestíchnu a vždy sa raz prebudia: Medzi takými má Harold Pinter čestné miesto.

*  *  *

John Pilger sa narodil a vyrástol v Sydney v Austrálii. Bol vojnovým korešpondentom, režisérom a scénaristom. Sídliac v Londýne písal o mnohých štátoch a dvakrát dostal britské vrcholné vyznamenanie za novinárstvo, Novinár roka, za svoje dielo vo Vietname a v Kambodži. Jeho najnovšia kniha sa volá Nevravte mi lži: Investigatívny žurnalizmus a jeho triumfy (Tell Me No Lies: Investigative Journalism and its Triumphs). Tento článok bol uverejnený po prý raz v novinách New Statesman.

© John Pilger, ”Harold Pinter, Nobel Prize Winner 2005″;  http://www.lewrockwell.com/pilger/pilger33.html

tags , , , ,

1 Comment to Harold Pinter, laureát Nobelovej ceny za literatúru 2005

Logofat Valašský
May 16, 2012

Každy z nás sa raz prebudí, alebo niekto aj preBátorí. Nie je to totižto vôbec ľahké. Niektorí sme dennodenne pridájaní a krmení tou istou syntetickou potravou a z toho istého bezpečného krmítka. Vidíme síce slobodu za sklom nášho matrix-rária, ale vnútri je nám predsa len dobre, cozy pod umelým osvetlením a bezpečne. Vidíme tých za windows(om), síce na slobode, ale čeliacích omnoho strašnejším nebezpečenstvam, ako je naša strata slobody, zdravého úsudku a svalového tónusu. A pri tom všetkom si možno ani neuvedomujeme o akú kožku nám v skutočnosti ide. Kto si to raz uvedomí, prajme mu, aby mu ešte zostalo síl s tým niečo chlapskými alebo ženskými zbraňami urobiť. Toľko ako zápisné do klubu a teraz: O pánovi Haroldovi Pinterovi som doteraz veľa nepočul. Po prečítaní Vášho článku som si ale uvedomil, že jeho formulácie a vnímanie reality mi je veľmi blízke. Tématikou imperializmu z pohľadu doteraz neprebádanej historickej súvislosti “Valachov” s “etnogenézou” slovenského národa sa zaoberá moja štúdia, ktorej niektoré časti nájdete oponované na web serveri:

http://sclabonia.sk/2011/10/blazena-ovsena-po-slovenskej-zemi-1-cast-rumunsko/

Ja som sa ku problému “demokraciou” a inými “-kr(e)aciami” a “-izmami” ukrytého imperializmu a kolonializmu dostal akosi nevedomky, nebol to môj pôvodný zámer. Sám som zaskočený výsledkom ku ktorému smeruju závery mojej štúdie. Štúdia je zatiaľ len v anglickom jazyku a trvalo bezodplatne.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu