V Argentíne sa okupuje, vzdoruje a produkuje

Monday, 5 December 2005 | Zošity humanistov č. 52

Cécile Raimbeau

Od ekonomickej krízy, ktorá ťažko postihla Argentínu v roku 2001, nezamestnaní stále častejšie okupujú svoje skrachované podniky a obnovujú ich produkciu bez patróna. Ich samospráva vedie k úspechu vďaka ich kreatívnosti a širokej podpore okolia, no volajú po takej reforme verejnej politiky, ktorá by pomáhala ich novým družstvám. Stále hlasnejšie počuť hlasy, že právo na prácu je viac ako právo na súkromné vlastníctvo.

20. marca 2003. Tridsať prepustených zamestnancov hotela Bauen sa vrúti do podzemného parkoviska, vyvalia jedny dvere a vstúpia na svoje bývalé pracovisko, do päťhviezdičkového hotela s dvadsiatimi podlažiami v srdci Buenos Aires. Otvorený bol pri príležitosti majstrovstiev sveta vo futbale roku 1978, pred pätnásť mesiacmi bol zatvorený. Samozrejme, okupácia je zásah proti súkromnému vlastníctvu. Ale je to aj útok na symbol bezuzdného kapitalizmu, ako ho favorizovala diktatúra.

Marcelo, 56 rokov, z toho 23 na recepcii Bauenu, zúfalo hľadal zamestnanie celý rok 2002. Gladys, donedávna chyžná, zarábala 5 eur za noc v centrále ilegálnych taxíkov. Rodolfo, bývalý údržbár, triedil plastické obaly, ako desiatky tisícov iných nezamestnaných, prehrabávajúcich odpadové nádoby v Buenos Aires.

Odvaha týchto nezamestnaných už nie je výnimočná v štáte, kde nezamestnanosť dosahuje 20 % a kde 40 % obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Ich „rekuperácie” - obnovy, obsadenia bývalých pracovných miest - sa zakladajú na myšlienke privlastniť si v mene sociálneho dobra priestory, ktoré opustili „zlodeji” súkromného sektoru. Tento jav veľmi stimulovali revolty občianstva v decembri 2001, keď sa vytvárali spojenia medzi do tých čias izolovanými akciami. Ak vtedy existovalo 44 obsadených lokalít, dnes je ich 170 a pracuje v nich viac ako 10 000 osôb (1).

Rekuperácia skrachovaných podnikov ich bývalými zamestnancami sa začala rozvíjať už v polovici deväťdesiatych rokov. Neoliberálny model ekonomiky, horlivo presadzovaný vtedajším prezidentom Carlosom Menemom, produkoval ročne tisíce nezamestnaných (2). Na ulicu vyhadzovali zamestnancov dovtedy verejného sektoru nielen masívne privatizácie, ale uvoľnenie obmedzení dovozu a subvencie pre export vytvárali taký príliv cudzích výrobkov, že stredný domáci priemysel nezniesol konkurenciu.

Rekuperácie sa zriedka týkajú podnikov ponúkajúcich služby, ako je to v prípade hotelu Bauen. Spravidla sú to malé a stredné priemyselné podniky predovšetkým v oblasti metalurgie, mechaniky, tlačiarstva alebo potravinárstva. Vo chvíli predloženia bilancie alebo vyhlásenia konkurzu majú tieto podniky spoločné to, že sa rúcajú pod ťarchou dlžôb. Veriteľmi sú daňový úrad, banky alebo dodávatelia; sú nimi vždy aj zamestnanci, ktorí niekoľko mesiacov nedostali plat.

Tí z nich, ktorí sa vyhlásia za kandidátov na obnovu činnosti podniku, dávajú prednosť strojom a nástrojom pred peniazmi. Hoci argentínsky zákon o úpadku (insolvenčný zákon) pozná princíp priority zamestnancov pred inými veriteľmi, nedáva jasne prednosť reaktivácii pred likvidáciou. Jeden článok zákonnej úpravy úpadkov dokonca uľahčuje kúpu podniku cudzími investormi a obchádza zvýhodnenie zamestnancov. Vynútil si ho Medzinárodný menový fond a vedie k tomu, že do jednania vstupujú nasadení kupujúci, konajúci pod rukou v mene majiteľa, ktorý chce kúpiť svoj podnik za lacný peniaz.

Prípad hotelu Bauen je ukážkový: hotel bol postavený v čase plnej diktatúry  so štátnou pôžičkou, ktorá nebola nikdy vrátená; v roku 1997 kúpil budovu jeden čílsky investor za 12 miliónov dolárov, z ktorých však zaplatil len 4 a v roku 2001 hotel zavrel.

Prv než „svoj hotel” obsadili, predložili jeho nezamestnaní stanovy svojho práve založeného družstva, vypracované s pomocou MNER (Celoštátne hnutie reaktivovaných podnikov). Táto zastrešujúca organizácia vznikla v prvých mesiacoch roku 2002 z iniciatívy dvoch sympatizantov montonerov (to bola peronistická gerila sedemdesiatych rokov), Eduarda Murua a José Abelliho. Ich stratégia sa skladá z troch etáp a heslo si požičiava od Hnutia brazílskych bezzemkov:

Obsadiť, vzdorovať, produkovať!”

Zmena zákona o úpadkoch z roku 2002 umožňuje odovzdať v podnikoch, ktoré sa dostávajú do úpadku, pokračovanie v činnosti družstvám. Sudca, ktorý mieni pomôcť vznikajúcemu družstvu, musí vyjednať prenájomnú zmluvu s majiteľom alebo čakať na rozhodnutie o vyvlastnení podniku verejnými úradmi. Hovorcovia MNER argumentujú:

„Ak môže štát vyvlastňovať na postavenie ciest, prečo by nemohol vyvlastniť pre sociálne dobro a právo na prácu?”

31 % obnovených firiem má súdny súhlas s prenájmom, 29 % sa zakladá na určitej forme vyvlastnenia a mnohé fungujú bez legálneho rámca. Robotníci majú obyčajne právo používať stroje a budovy počas dvoch rokov; ak štát do tých čias nevyplatí majiteľa a veriteľov, môžu títo obnoviť svoju požiadavku dať budovy aj stroje do predaja …

*  *  *

V novembri 2004 zaznamenali rekuperované podniky sľubné víťazstvo: mesto Buenos Aires definitívne vyvlastnilo 12 podnikov a dalo ich k dispozícii družstvám, na prvé tri roky bezplatne; potom budú 20 rokov splácať múry a stroje. Takéto riešenie prípadu po prípade nie je riešením pre celoštátnu situáciu: robotníci volajú po definitívnom zákone o takýchto vyvlastňovaniach, ktorý by bol použiteľný pri všetkých rekuperáciách.

Masmédiá podliehajú tlaku ekonomickej moci, úvodnikári veľkých novín odsudzujú tieto „útoky na súkromné vlastníctvo” a predstavujú ich ako boľševickú revolúciu na Rio de la Plata. Pracovná skupina sociológa Gabriela Fajna im odvrkuje:

Kedysi ideológia podnecovala k obsadeniu podniku, nie obrana pracovnej príležitosti. Dnes je toto hnutie veľmi rôznorodé, skoro nik nemá odborársku skúsenosť. Vznikajú nové politické subjekty a až po rekuperácii sa vytvorí ideológia.”

Nepredstaviteľný pocit slobody

Nezamestnaní, ktorí volia túto novú cestu, prechádzajú obdobiami konfliktov s majiteľmi, súdmi, aj políciou. Aby vydržali vzdorovať rozličným situáciám, potrebujú podporu rodiny a solidaritu kolegov. Spoločné rebelovanie vytvára nielen nové spolupráce a priateľstvá, ale vedie k novému procesu demokratického rozhodovania: v zhromaždení. Každý robotník má pri ňom jeden hlas.

„Pocit slobody, ktorý všetci spolu pociťujeme, je neuveriteľný,” raduje sa Marcelo, predseda družstva Bauen. „No nie všetci pristupujeme k veci rovnako: niektorí si myslia, že môžu robiť, na čom majú chuť; iní, že netreba nič robiť. Pri samospráve je najťažšie bojovať proti individualizmu a nedostatku iniciatívy. Musíme najprv formovať sami seba, prekonať štádium „byť robotníkom” bez toho že by sme sa stali „patrónmi”!

V takýchto situáciách sa časť osadenstva vzdáva ďalšej spolupráce; sú to najmä vedúci pracovníci, ktorí na 80 % neprechádzajú do rekuperovaných podnikov. A tak bez majiteľov aj bez šéfov, skôr z pragmatických ako ideologických dôvodov, prijímajú zhromaždenia spravidla princíp rovnakých miezd. Úlohy sa rozdeľujú podľa vedomostí a rokov služby, posilňuje sa polyvalencia (schopnosť pracovať na viacerých postoch), volia sa odvolateľní koordinátori pre jednotlivé sektory, niektorí sa presúvajú z výroby do administrácie, dostávajú školenia, zaisťujú sa mechanizmy transparencie účtovných bilancií.

Bývalá chyžná, Maria, dostala od dobrovoľného profesora štvormesačný kurz komercializácie a prešla do oddelenia predaja. Osvaldo bol záhradník a stal sa kuchárom: konečne má kuchársku čapicu a robí, čo sa mu páči. Keď príde večer, počuť na treťom poschodí bojazlivé hlasy zborovo opakovať: „May I help you, sir?” To učitelia angličtiny dávajú hodiny za požičanie miestnosti pre ich platené kurzy.

Po dvoch a pol rokoch okupácie kooperatíva Bauen oživila budovu a jej izby, hoci mala  ako jediný kapitál solidaritu a vynaliezavosť. Pomaly si vytvorila obec zákazníkov, ktorých pritiahli nižšie ceny a možnosť splátok. Pribudlo šesťdesiat nových členov. Dnes je ich 110 a mesačná mzda je vyššia, ako má v meste učiteľ. Ak ide všetko dobre, pripadá 40 % príjmov na mzdy, ostatok sa reinvestuje.

V súčasnosti 79 % okupovaných podnikov niečo produkuje. Hoci im pomohlo hospodárske oživenie posledných dvoch rokov a devalvácia pesa, museli prejsť labyrintom úradných predpisov, zaobísť sa bez kapitálu a bez subvencií, uspokojiť sa s neistými zákazníkmi a presvedčiť dodávateľov, ktorí samospráve často nedôverovali. Väčšina  družstiev pracuje podľa tejto schémy: robotníci predávajú pracovný proces zákazníkovi, ktorý dodá suroviny a pri dodávke platí náklady a prácu. Týmto spôsobom sa znižujú príjmy, ale vytvára sa vzťah závislosti medzi klientom a dodávateľom, ktorý je však dočasný a trvá do tých čias, kým robotníci nazhromaždia kapitál a budú môcť sami nakupovať suroviny; t.č. je ich produkcia aj menej ako polovica bývalej.

Tieto podniky si navzájom pomáhajú až do tej miery, že sa jeden druhému stávajú klientom či dodávateľom a poskytujú si výhodné úvery. Ich produkcia slúži spravidla nejakému priemyslu, zriedkakedy priamo spotrebiteľovi, čo je veľká nevýhoda: zatiaľ sa nedarí vytvoriť solidárny trh s priamym predajom. Andres Ruggeri, pracovník filozofickej fakulty, ktorý podporuje myšlienku samosprávy, vidí handikep tejto reality:

„Rekuperované podniky, vyrábajúce súčiastky na autá, môžu predávať len výrobcom áut. Tieto nadnárodné podniky však odmietajú spoluprácu s družstvami, najmä ak sú rekuperované. Potom je jediným riešením predávať sprostredkovateľovi, ktorý tovar ďalej predá konštruktérovi; tým však robotníci strácajú značné percento transakcie.”

V roku 2002 vyvolal vstup rekuperovaných podnikov na kapitalistickú trhovú scénu živú diskusiu. Jedno menšinové trockistické hnutie žiadalo poštátnenie s robotníckou kontrolou. Stalo sa tak v štyroch podnikoch, medzi nimi výroba konfekcie Brukman v Buenos Aires a výroba dlaždíc Zanon v Neuquéne. Robotníci tu pokladali obsadenie za prechodné štádium pred úplným poštátnením a štát mal byť nositeľom ekonomického plánovania; títo extrémni ľavičiari neveria na možnosť úspechu družstevného hnutia na kapitalistickom trhu.

Ak ponecháme bokom ideologické diskusie, takéto stanovisko má nepríjemné dôsledky: konflikt sa predlžuje a komplikuje. Ukázalo sa to na prípade Brukman, keď polícia robotníkov z podniku najprv vypudila. Až potom sa tento podnik stal družstvom - irónia osudu - pod vplyvom reformistického MNFRT - Hnutia podnikov rekuperovaných zamestnancami; založil ho Luis Caro, právnik blízky vysokým finančným kruhom, katolíckej cirkvi a perónovskej pravici. Andres Ruggeri ho kritizuje:

„Ekonomický výsledok povyšuje na náboženstvo a tým zbavuje družstevnú myšlienku jej významu ako kultúrna alternatíva; družstvá vytrháva spod vplyvu MNER.”

Robotníci továrne na dlaždice sa rozhodli predbežne pre družstevnú formu, no ich cieľom v budúcnosti je sen poštátnenia. Solidarita jej členov urobila z tohto rekuperovaného podniku celonárodný symbol bojovnosti. Vďaka pevným vzťahom s rozličnými sociálnymi hnutiami odolali siedmim pokusom o policajné vyhostenie. Ilegálne produkujú mesačne vyše 300 000 štvorcových metrov dlaždíc. Je ich dvesto desať a delia si rovnakú mzdu, ktorá sa rovná platu policajta - aj tak rozdávajú pravidelne dary v chudobných mestských štvrtiach.

Vytvoriť pracovné miesta v podniku, ktorý skrachoval, znamená ukázať dlhý nos doterajším manažérom. Všetky rekuperované podniky však nemajú zaistenú budúcnosť. Bude to závisieť na životaschopnosti každého z nich, na globálnych ekonomických podmienkach, a vo veľkej miere aj na finančnej, technickej a legálnej podpore argentínskeho štátu. Pracovníci hnutia MNER sú presvedčení, že s podporou štátu by samosprávy mohli vytvoriť 150 000 pracovných príležitostí a stať sa partnerom štátu v boji proti nezamestnanosti. Zatiaľ však nikdy nedostali bezúročné pôžičky, ktoré potrebovali, ani v zákonoch sa neuskutočnili zmeny, v ktoré dúfali. Ekonomické kruhy tak tlačia na politickú a súdnu moc, že pre poslancov a sudcov je ľahšie obrátiť sa k rebelujúcim nezamestnaným robotníkom chrbtom, než pomôcť im, a to napriek popularite myšlienky aj skutočnosti rekuperovaných podnikov.

*  *  *

(1) Empresas recuperadas, Secretaria de desarrolo economico, Ciudad de Buenos Aires, sept. 2003.

(2) V roku 1992 bolo 8 % nezamestnaných, v roku 1995 už 18 %. Medzi rokmi 1989 a 2000 klesol počet aktívnych robotníkov o 35 %. Od tých čias sa situácia nijako nezlepšila.

Prameň: Cécile Raimbeau, “En Argentine, occuper, résister, prodiure” (V Argentíne okupovať, odporovať, produkovať), Le Monde diplomatique, č. 618, s. 10, september 2005.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu