Ženy, tabak a literatúra

Tuesday, 6 December 2005 | Zošity humanistov č. 52

Dubravka Ugresicová

V starom sovietskom filme podľa románu Borisa Lavrentjeva Štyridsiaty prvý je scéna, ktorá mi nejde z hlavy. Ide o príhodu mladej a odvážnej vojačky Červenej armády, ktorá zajala nepriateľa, zvodného dôstojníka Bielej gardy. V osamelej chatrči čakajú na príchod jednotky mladej ženy. Bojovníčka Červenej armády, ktorej veľké srdce odoláva dogmatizmu, sa zaľúbi do príťažlivého ideologického nepriateľa. Naraz chýba jej spoločníkovi cigaretový papier. Veľkodušne dá svojmu zajatcovi jedinú drahocennú vec, ktorú má: skromný zošitok, do ktorého písala svoje verše. Biely dôstojník si šúľa tabak do básní dievčiny a bezcitne ich mení na dym pred zhrozenými očami divákov, a to až do posledného riadku.

Vieme si predstaviť opačnú situáciu? Nie. Pretože táto scéna, nech je aká naivná a dojímavá, je oveľa viac ako filmová scéna: je to metaforický súhrn dejín ženskej literatúry, vzťahu žien k ich vlastnej kreatívnosti, ako aj vzťahu mužov ku kreatívnosti ich družiek.

V priebehu celej histórie redukovali muži na popol literárne ašpirácie žien a ženy sa obetovali za krásnu literatúru. No početné literatúry prežili najsmutnejšie obdobia svojej existencie len vďaka ženám. Spomeňme si napríklad na Nadeždu Mandelštamovú, ktorá sa zatvrdilo učila spamäti Osipove verše. Len tak zachránila mnohé básne svojho muža, keď mocný palec Stalina stlačil gombík Likvidovať. (Osip Mandelstam, 1891-1938)). Spomeňme si na všetky manželky, milenky, priateľky, zbožňovateľky, prekladateľky, sprievodkyne, darkyne, mecénky, pisárky, stenotypistky, korektorky, oddané vydavateľky, múdre vyjednávačky a literárne agentky, inšpirátorky, múzy, poradkyne, zanietené a mierne spolupracovníčky, ktoré prevzali úlohu napchávať spisovateľovi fajky a riadiť jeho pracovňu, na pozorné kuchárky a cenné archivárky a knihovníčky, vášnivé čitateľky a spoľahlivé strážkyne rukopisov, živé sfingy na pohrebiskách literatúry, upratovačky v múzeách spisovateľov, ktoré vracajú lesk slávnym bustám a stierajú prach zo súborných vydaní, na oduševnené tvorkyne nadácií s cieľom šíriť knihy žijúcich či mŕtvych básnikov. Veru, spomeňme si raz na všetky tieto ženy.

Vyjadrené po spôsobe informatiky to vyznieva tak, že ženy „zachovávali” literárne texty, kým muži ich „potláčali”. Koľko mužov - diktátorov, magnátov, cenzorov, bláznov, pyromanov, veliteľov armád, cisárov, vodcov - vyhlásilo nezmieriteľnú nenávisť voči písanému slovu! Ak sa raz stalo, že predavačka na trhu zabalila čerstvú rybu do veršov nejakého básničkára, čo je to v porovnaní s tou horou kníh, ktoré boli spálené za panovania čínskeho cisára Čin Huan Tiho? Ak raz nejaká kuchárka vyložila formu na koláč hárkom, na ktorom bola báseň, čo je to proti tonám rukopisov, ktoré zničilo KGB? Ak raz niekto použil nejakú knihu na zakladanie ohňa v krbe, čo je to proti dymu z kníh, ktoré hádzali do ohňa nacisti? Ak niekto použil stránky románu na leštenie kachličiek, čo je to pri porovnaní s popolom sarajevskej knižnice, ktorú zapálili Karadžičove a Mladičove granáty?

Dá sa pomýšľať na zostavenie obráteného zoznamu? Nie, to je nemysliteľné. V priebehu celej histórie boli ženy čitateľkami, boli muškami, ktoré sa nechali chytiť na udicu písomníctva: ženy sa vždy stavali na stranu verejnosti. Tak to bolo v situácii malej chorvátskej literatúry 19. storočia, keď ich spisovatelia-muži museli rodákov presviedčať, aby prestali čítať po nemecky, lebo ich, miestnych, nik nečítal.

„Vlastencovi musí zovrieť srdce, keď počuje, že devy, a to nielen z dobrých domov, ale aj jednoduchí ľudia, sa posmievajú vlastnej reči.”

A chorvátske čitateľky, veľkodušné ženy, sa nad mužmi zľutovali, a dali sa do čítania, zívajúc od nudy… Takže sa dá povedať, že literatúru tohto malého kraja, iniciovali - čitateľky.

Ženy boli vždy dobrými domácimi duchmi literatúry. Ženy sú dobrými géniami: metaforicky má každý literárny dom v pozadí ducha svojej ozajstnej staviteľky, ženy. Ako odmenu za ich strasti ich autori veľkodušne odmeňujú poklonou, zvyčajne kolektívnou. A tak ich meno figuruje najčastejšie na konci zoznamu osôb, ktorým sa patrí poďakovať: riaditelia, agenti, vydavatelia, priatelia, inštitúcie. Celkom dolu na pyramíde je tieň Márie, Jany, či Viery (1).

Vráťme sa však k prvej myšlienke a zhodnime sa na tom, že história žien, kníh a dymu je jedna a nedeliteľná, povedala by som spoločná. Na hraniciach inkvizície horeli len knihy a ženy. V popoloch histórie pripadá na mužov štatisticky bezvýznamný podiel. Čarodejnice (vzdelané ženy) a knihy (zdroje poznania a potešenia) sa zakaždým, keď to bolo treba, vyhlasovali za dielo Satana (2). Kruh uzavrela Sylvia Plathová, ktorá ukončila svoj život vopchaním hlavy do domáceho krematória, do plynovej rúry, spomienkovej obdoby pekla.

Na zakončenie však zoberme opäť ruskú historku, tentoraz veselšiu. Jedna moskovská mama si zbytočne robila starosti o svojho syna: bol výborný žiak, mal rád literatúru, zbožňoval Puškina atď. No mama sa obávala, že sa droguje, čo bolo v jej očiach najväčšie zlo, a preto mu pravidelne prehliadala vrecká. Raz konečne našla, čo hľadala: kúštik hnedého materiálu, starostlivo zabalený v alumíniovej fólii. Miesto toho, aby zničila tento neblahý nález, rozhodla sa testovať na sebe samej účinok drogy. Hoci v tej oblasti nemala nijaké skúsenosti, s biedou sa jej podarilo ušúľať joint. Keď sa jej začala zmocňovať sladká strnulosť, zjavil sa vo dverách jej syn.

„Kde je moja hrudka?” vykríkol.

„Vyfajčila som ju,” odvetila uspokojene.

Hrudka však nebol hašiš, ako si mama myslela, ale trocha zeme z údajného Puškinovho hrobu, v očiach jej syna posvätná relikvia. Dobrá žena teda vyfajčila Puškina, pomstiac sa takto neúmyselne za veľkodušnú červenoarmejku, ktorej básne spopolnil jeden namyslený hlúpy krásavec. Hoci bezmenná, možno nevdojak začala písať novú, revolučnú stránku histórie literatúry. Hovorím možno, no iste jej patrí vďaka (3).

* * *

(1) Stacy Schiffová, autorka biografie Véra (pani Vladimíra Nabokova) píše: Ak sa pozrieme na zoznam vecí, ktoré sa nikdy nenaučil robiť - písať na stroji, viesť auto, hovoriť po nemecky, nájsť stratenú vec, zatvoriť dáždnik, prevziať telefonický hovor, rozrezať brožovanú knihu, venovať pár minút obyčajným ľuďom - ľahko uhádneme, čomu Véra zasvätila svoj život.”

(2) V americkom filme Taylora Hackforda Satanov advokát sa stretávame so zaujímavou reprezentáciou moderného Satana. Diabol (hrá ho Al Pacino) a jeho nasledovníci sa spoznávajú podľa dvoch zaujímavých podrobností: Fajčia (v čase, keď už v Amerike fajčia len tí, čo sú v moci nečistých síl) a bežne hovoria cudzími rečami (vzdelaní ľudia sú tiež v moci nečistých síl).

(3) Dubravka Ugresicová, nar. 1949, je chorvátska spisovateľka (nechápem, prečo LMD píše „srbská”), žijúca v exile po USA teraz v Holandsku. Táto easej je zo zbierky Ceci n?est pas un livre (Toto nie je kniha), Fayard, Paris 2005. Do francúzštiny preložila Mireille Robinová, do slovenčiny Rastislav Škoda.

Prameň: Dubravka Ugresic, “Les femmes, le tabac et la littérature”, Le Monde diplomatique, č. 618, s.32, september 2005.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu