Etika pre dospelých zajtrajška – 4. časť

Friday, 6 January 2006 | Zošity humanistov č. 53

Fernando Savater

4. Zariaď si pekný život

Čo Ti chcem povedať vetou „Rob, čo chceš” ako základným mottom etiky, ku ktorej sa chceme dopracovať? Aj keď Ti to ťažko padne, toto: Musíš sa zbaviť príkazov a zvykov, pojmov odmeny a trestu, skrátka všetkého, čo Ťa chce zvonku viesť; musíš všetko vyvinúť sám od seba, zo svojho svedomia a slobodnej vôle. Nikoho sa nepýtaj, čo máš robiť so svojím životom: len seba samého. Ak chceš vedieť, kde najlepšie nasadíš svoju slobodu, nestrácaj ju tým, že sa od začiatku podrobuješ druhým, nech by boli akí dobrí, múdri a uznávaní: otázku po používaní slobody polož samej slobode.

Keďže si otvorená hlava, asi si už zbadal, že je tu určité protirečenie. Keď vravím „Rob, čo chceš”, znie to, ako keby som Ti vyslovene  prikazoval „Urob toto, nie tamto”, čo aj to ako príkaz znamená, že máš konať na základe slobodnej vôle. Ak sa na to pozeráme takto, je to najkomplikovanejší príkaz! Ak ho splníš, neposlúchaš ho (lebo nerobíš, čo chceš sám, ale čo chcem ja); ak ho neposlúchaš, splníš ho (lebo robíš, čo chceš, a nie, čo Ti ja prikazujem - ale to je práve to, čo Ti prikazujem!). Ver mi, že Ti nechcem dávať hádanky, aké bývajú na zábavných stranách časopisov. A čo aj sa pokúšam povedať Ti to všetko s úsmevom, aby sme sa nenudili viac, ako treba, vec je vážna. Nejde mi o márnenie času, chcem ho dobre využiť. Zrejmé protirečenie vo  výroku „Rob, čo chceš” je odrazom zásadného problému slobody: že nemáme slobodu nebyť slobodnými; že nemôžeme inakšie, ako byť slobodnými.  Ale čo, ak mi povieš že už máš toho dosť a že už nechceš byť slobodný? Alebo, že si sa rozhodol ponúknuť sa za otroka tomu, čo dá najviac? Alebo že si hotový prisahať, že vo všetkom a navždy budeš poslúchať tohto alebo oného tyrana? Aj vtedy robíš to, čo chceš robiť, teda dobrovoľne; aj keď poslúchaš druhého, či plávaš s prúdom, konáš tak, ako sa Ti páči: Nezriekaš sa voľby, ale  volíš, že nebudeš voliť. Preto povedal francúzsky filozof Jean-Paul Sartre:

„Sme odsúdení byť slobodní.” Toto odsúdenie nepozná udelenie milosti.

Moje slová „Rob, čo chceš” sú teda len formulou, ktorou Ti naznačujem, že máš brať problém slobody vážne. Nikto Ťa nezbaví tvorivej zodpovednosti pri voľbe vlastnej cesty. Netráp sa otázkou, či je celé toto divadlo okolo slobody „hodné tej námahy”, lebo či chceš, alebo nie, musíš chcieť. Aj keď povieš,  že o týchto nudných záležitostiach nechceš nič vedieť a mám Ťa nechať na pokoji, chceš niečo: nechceš nič vedieť, chceš mať pokoj od druhých, a to aj za cenu, že sa tak postupne staneš stádovým zvieraťom.

Nezamieňajme však toto „Rob, čo chceš” s náladami, o ktorých sme hovorili: ak robíš, „čo chceš”, je to niečo celkom iné, ako keď robíš, „načo máš najprv chuť”. V niektorých prípadoch môže stačiť samotná čistá a jednoduchá chuť na niečo - napríklad chuť ísť si zajesť do reštaurácie. Keďže máš na šťastie dobrý žalúdok a nestaráš sa, či stučnieš, choď si len a objednaj si, načo máš chuť. Ale pozor: na základe chuti sa niekedy nevyhrá, ale prehrá. Poviem Ti príklad.

Neviem, či si veľa čítal v biblii. Je plná zaujímavostí a netreba byť veľmi nábožný - vieš dobre, že ja to teda nie som - aby ju človek cenil. V prvej knihe, Genezis, je historka o Ezauovi a Jakubovi, Izákových synoch. Boli dvojčatá, ale Ezau sa narodil prvý a preto mu pripadlo právo prvorodeného. Za oných čias to nebola maličkosť, lebo to znamenalo, že jedného dňa zdedí všetok majetok a všetky privilégiá svojho otca. Ezau chodil rád na poľovačku a chcel niečo užiť, kým Jakub radšej ostával doma a varil niečo chutné. Jedného dňa sa Ezau vrátil z poľa unavený a hladný. Jakub mal navarený chutný šošovicový prívarok a keď ho Ezau zacítil, zbiehali sa mu sliny v ústach. Rád by si bol zajedol a prosil brata, aby ho pozval, načo tento odpovedal: „Rád, ale nie zadarmo - ak mi dáš do výmeny právo prvorodeného.” Ezau dumal: „Teraz mám chuť na šošovicu. Dedičstvo po otcovi mi pripadne kedysi v ďalekej budúcnosti. Kto vie, do tých čias možno umriem.” A súhlasil s výmenou práv prvorodeného syna za chutnú misu šošovice hneď a teraz. Tá šošovica musela nádherne voňať! Samozrejme oľutoval zlý obchod, len čo si napral brucho a boli z toho medzi bratmi nie malé problémy (priznávam, že ja som Jakuba vždy považoval za ľstivého). Ak chceš vedieť, ako to skončilo, čítaj Genezis. Pre môj príklad toto stačí.

Pretože Ťa považujem za trochu vzdorovitého, nečudoval by som sa, keby si sa pokúsil využiť túto historku proti mojim predchádzajúcim výpovediam: „Nedal si mi tú peknú radu, aby som robil, čo chcem? Tu máš výsledok: Ezau chcel šošovicu, urobil všetko, aby ju dostal a nakoniec tu stál bez dedičstva. Krásny úspech!” Samozrejme sa to stalo, ale … Bola šošovica to, čo Ezau ozaj chcel, alebo ho len v tej chvíli dráždila? V tých dobách bolo dedičstvo výnosná záležitosť a so šošovicou je tak: Ak ju máš rád, ješ ju, ak nie, necháš ju stáť. Logicky si treba myslieť, že Ezau si v podstate chcel podržať právo prvorodeného, ktoré mu v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti mohlo podstatne uľahčiť život. Náhodou mu prišla chuť aj na prívarok, ale keby si bol dal len trochu námahy a porozmýšľal, bol by pochopil, že toto druhé prianie mohlo ešte trochu počkať, aby nestratil šancu, že dosiahne oveľa viac a podstatné. Niekedy si my ľudia prajeme protichodné veci, ktoré sa medzi sebou neznášajú. Preto je dôležité určiť poradie, aby sa dala zostaviť hierarchia medzi tým, čo sa niekomu zapáči hneď a tým, za čím túži vlastne už dávno. Keď sa to nedá, treba sa spýtať Ezaua.

V biblickej historke je jedna dôležitá podrobnosť. Ezauovu voľbu šošovičnej misy na stole pred ním a zrieknutie sa budúceho dedičstva zapríčinil tieň smrti, alebo ak chceš, bezradnosť na základe krátkosti života. „Keďže viem, že v každom prípade zomriem, a to možno pred mojím otcom, prečo sa mám moriť a špekulovať, čo mi vyhovuje? Teraz mám chuť na šošovicu a zajtra možno zomriem, tak sem so šošovicou a basta.” Zdá sa, že istota smrti viedla u Ezaua k názoru, že sa neoplatí žiť, že je to všetko jedno. Ale nie pre život je všetko jedno, lež pre smrť. Pamätaj si: Zo strachu pred smrťou sa Ezau rozhodne žiť tak, akoby už bol mŕtvy a na ničom nezáležalo. Život je trvajúce žitie a naša prítomnosť je plná spomienok a nádejí, no Ezau žije, akoby preňho neexistovala iná skutočnosť ako vôňa šošovice, stúpajúca mu do nosa, bez včerajšku a zajtrajšku. Okrem toho existujú v našom živote vzťahy k druhým ľuďom - sú tu rodičia, deti, bratia, priatelia či nepriatelia, dedičia a čakatelia na dedičstvo. No Ezau sa rozhodol, že šošovica (a to je vec, to nie je osoba) pre neho znamená viac ako vzťahy k iným osobám, ktoré z neho robia to, čo je. Preto je na mieste otázka, či Ezau dosiahol to, čo vskutku chcel, alebo či ho smrť hypnotizovala a jeho vôľu ochromila a zničila.

Opustime však Ezaua a jeho kuchárske nálady a rodinné trampoty. Vráťme sa k Tvojmu prípadu, ten nás zaujíma. Keď Ti vravím, že máš robiť, čo chceš, predpokladá to, že najprv podrobne a dôkladne porozmýšľaš, čo chceš. Niet pochýb, že sa Ti páči veľa vecí, ktoré si často protirečia, ako to už býva: rád by si mal motorku, ale nechceš si na ceste zlámať väzy, chcel by si mať priateľov, ale nechceš stratiť samostatnosť, rád by si mal peniaze, ale nerád by si vykorisťoval svojich blížnych, aby si sa k nim dostal, rád by si niečo vedel, no vieš, že to sa treba učiť, a Ty by si sa rád aj zabavil, chcel by si, aby som Ti už nešiel na nervy a nechal Ťa žiť po svojom, ale aj, aby som bol k dispozícii, keď Ti treba pomôcť. Keby si to všetko dal dohromady a svoje ozajstné prianie mal vysloviť, povedal by si mi: „Ocko, ja by som si tak rád zariadil pekný život.” Výborne! Zaslúžiš si vyznamenanie. Práve to som Ti chcel poradiť: Keď som Ti radil „Rob, čo chceš”, mienil som Ti v postate odporúčať, aby si mal odvahu zariadiť si pekný život. Nevšímaj si smutných a pobožných: Etika nie je o nič viac ako  racionálny pokus vyzvedieť, ako žiť lepšie. Ak sa oplatí zaujímať sa o etiku, je to preto, lebo pekný život sa nám páči. Len kto sa narodil, aby bol otrokom, alebo kto má taký strach pred smrťou, že si myslí, že všetko je jedno, ten sa venuje šošovici a akosi už žije.

Ty si chceš zariadiť pekný život - to je nádherné. Ty však chceš aj, aby to nebol pekný život kapustnej hlavy alebo nejakého chrobáka, pri všetkom rešpekte pre obidva druhy, ale pekný ľudský život. Dúfam, že to zodpovedá Tvojej povahe. Som istý, že sa toho za nič na svete nezriekneš. Povedali sme si už, že človeka robia v prvom rade jeho vzťahy k druhým ľuďom. Keby si mohol mať kopu peňazí, oveľa krajší dom, ako v rozprávkach tisíc a jednej noci, najkrajšie oblečenie, najdrahšie jedlo (kotle šošovice), najnovšiu elektroniku, ale to všetko len za cenu, že nikdy neuvidíš človeka, bol by si šťastný? Ako dlho by trvalo, kým by si sa pri takom živote zbláznil? Nie je najväčšia hlúposť chcieť mať veci na úkor vzťahu k ľuďom? Čo však potom, keď práve uprednostňovanie týchto vecí má za následok, že sa Ti zdá, že tým máš lepšie vzťahy k ľuďom? Mnohí veria, že peniazmi oslnia iných a kúpia si ich; šaty majú pomôcť, aby sme sa im páčili, či aby nám závideli; rovnako je to s pekným domom a dobrým vínom. Ani nehovoriac o elektronike: video a televízor nám pomáhajú iných ľudí lepšie vidieť, diskety a cédéčky lepšie ich počuť. Málo vecí si zachováva svoje prednosti v samote; a keď sa táto stane úplnou a konečnou, tu všetky veci neodvolateľne zhorknú. Pekný život človeka je len pekný život medzi ľuďmi - opak by síce mohol byť životom, ale nebol by ani pekný ani ľudský. Vidíš pomaly, kam mierim?

Veci môžu byť pekné a užitočné, zvieratá (aspoň niektoré) sú sympatické, ale my ľudia chceme byť ľudské bytosti, žiadne stroje, nástroje ani zvieratá. Chceme aj, aby sa s nami po ľudsky zaobchádzalo, pretože byť ľuďmi závisí do značnej miery od toho, ako jeden vychádza s druhým. Poviem to ešte zreteľnejšie: broskyňa vyrastie ako broskyňa, leopard sa narodí ako leopard, ale človek sa vôbec nenarodí ako človek, a bez pomoci iných sa ani človekom nestane. Prečo? Pretože človek je nielen biologická, prírodná bytosť (ako broskyňa alebo leopard) ale aj kultúrna. Niet  ľudskej bytosti bez učenia sa kultúre, bez podstaty každej kultúry (t.j. bez fundamentu nášho bytia byť človekom), bez reči. Svet, v ktorom ako ľudia žijeme, je svet reči; je to skutočnosť  zložená zo symbolov a zákonov, bez ktorých by sme sa nedorozumeli a nepochopili by sme význam toho, čo nás obklopuje. Sám sa nikto nemôže naučiť hovoriť (ako sa môže sám naučiť jesť alebo cikať), pretože reč je nielen prirodzená a biologická funkcia človeka (čo aj má prírodné podklady našej biologickej skladby), ale je aj výtvorom kultúry, ktorú dedíme a učíme sa od iných ľudí.

S niekým hovoriť, alebo mu načúvať, znamená teda zaobchádzať s ním ako s človekom; prinajmenšom to znamená začať s ním zaobchádzať ako s človekom. To je však len prvý krok, pretože kultúra, ktorou sa navzájom civilizujeme, má svoj pôvod v reči, ale je viac ako len reč. Sú aj iné spôsoby, ako si ukazujeme, že sa uznávame za ľudí: sú to prejavy rešpektu a ohľaduplnosti jedných voči druhým. Všetci chceme, aby sa aj s nami tak zaobchádzalo, a keď sa to nedeje, protestujeme. Ženy si sťažujú, že sa s nimi nakladá ako s predmetmi, len ako s okrasami či ako s nástrojmi; ak niekomu veľmi nadávame, voláme ho „ty zver!”, čím poukazujeme na jeho správanie sa ako pod úrovňou ľudí, a je v tom hrozba, že mu odplatíme rovnakou mincou, ak bude pokračovať. Na celej tejto historke považujem za najdôležitejšie to, že humanizácia (to, čo z nás robí ľudí, ktorými chceme byť) je dvojstranný proces (ako reč). Chápeš, čo tým myslím? Aby ma druhí urobili človekom, musím aj ja ich urobiť ľuďmi. Ak sú iní pre mňa vecami alebo zvieratami, nie som ani ja viac ako vec alebo zviera. Preto sa „zariadiť si pekný život” veľmi nelíši od „urobiť pre iných ich život pekným”.

Zakončime túto kapitolu uvoľnenejšie a poďme do kina. Navrhujem Ti úžasný film s Orsonom Wellesom ako režisérom a hrdinom: Občan Kane. Spomeň si: Kane je milionár, ktorý má vo svojom paláci v Xanadu  veľkú  zbierku krásnych a drahocenných vecí z celého sveta. Má všetko a všetkých vo svojom okolí využíva ako nástroje svojej ctižiadosti. Na konci života sa prechádza sám po izbách svojho sídla, plných zrkadiel, ktoré mu tisíckrát vracajú jeho obraz osamoteného muža. Len jeho vlastný obraz mu robí spoločnosť. Nakoniec umiera, šepkajúc stále to isté slovo: „Rosebud” (Ružový puk). Jeden novinár sa dlho márne pokúša zistiť, čo znamená tento vzdych. „Rosebud” je značka sánok, s ktorými sa Kane ako dieťa hrával - žil vtedy v prostredí plnom náklonnosti a sám preukazoval náklonnosť voči tým, čo ho obklopovali. Všetky nazhromaždené bohatstvá a ani moc nad inými mu nemohli kúpiť nič lepšieho ako túto spomienku z detstva. Tieto sánky, symbol sladkého medziľudského vzťahu, boli v skutočnosti to, po čom Kane prahol: pekný život, ktorý však obetoval, aby získal tisíce vecí, ktoré mu neboli na nič. A predsa mu mnohí závideli … Poď, ideme do kina, zajtra pokračujeme.

Prečítaj si ešte niečo:

„Raz Jakub varil jedlo a Ezau prišiel zo stepi celkom vyčerpaný. Tu povedal Ezau Jakubovi: „Nože mi daj rýchlo z toho červeného, z toho červeného tu, lebo som celkom vyčerpaný!” Preto ho nazvali Edom (Červený). Ale Jakub povedal: „Predaj mi najprv svoje prvorodenstvo!” Ezau odvetil: „Hľa, idem zomrieť, načo mi je prvorodenstvo?” Jakub mu však vravel: „Najprv mi prisahaj!” A on mu odprisahal, a tak predal svoje prvorodenské právo Jakubovi. Potom dal Jakub Ezauovi chleba a šošovicového pokrmu a on jedol a  pil. Napokon vstal a odišiel. Tak málo si Ezau cenil svoje prvorodenstvo.  -  Genezis 25, 29-34

*  *  *

„Možno je človek preto zlý, lebo celý život očakáva smrť; a tak tisíckrát umiera pri smrti iných a ľudí a vecí. Lebo každá bytosť, ktorá si je vedomá nebezpečenstva smrti, sa zblázni: stane sa bojazlivým bláznom, ľstivým bláznom, zlomyseľným bláznom, unikajúcim bláznom, otrockým bláznom, divým bláznom, nenávidiacim bláznom, znepokojujúcim bláznom, vraždiacim bláznom.”  -  Tony Duvert, Zlomyseľný šlabikár

*  *  *

„Slobodný človek na nič nemyslí menej ako na smrť: jeho múdrosť nie je premýšľanie o smrti, lež o živote.  -  Spinoza, Etika

*  *  *

„Slobodný človek je ten, kto chce, a to ľubovoľne. Verí na skutočnosť; to znamená: verí na reálnu dvojicu Ja a Ty. Verí na predurčenie a na to, že toto ho potrebuje.  Nestane sa to, čo mienil svojím rozhodnutím; ale čo sa stane, stane sa len v tom prípade, ak sa rozhodne na to, čo môže chcieť.”  -  Martin Buber, Ja a ty

*  *  *

„Môcť počúvať seba samého je predpoklad pre môcť počúvať iných; byť doma u seba samého je nevyhnutný predpoklad na vytvorenie vzťahu k iným. -  Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

*  *  *

Prameň: Fernando Savater, Ethik für Erwachsene von morgen (Etika pre dospelých zajtrajška), Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrále pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu