Japonské skaly, čínske huby, americký chlad

Wednesday, 8 March 2006 | Zošity humanistov č. 54

Mike (v Tokiu) Rogers

Za zvukov rinčania šabieľ sa čoskoro začne vojna medzi Japonskom a Čínou o skupinu ostrovov medzi Okinavou a Tajvanom; to píšu Američanmi kontrolované masmédiá. Ostrovy sa volajú Okinotorišima a Senkaku. Podľa posledných správ kríza za nedlho vyvrcholí a je už len otázkou času, kedy sa dajú do pohybu vojnové lode a kanóny rozhodnú, kto tieto ostrovy kontroluje. Nahovárajú nám, že Japonci a Číňania sa natoľko nenávidia, že vynárajúcemu sa čínskemu molochovi už nemožno zabrániť pomstiť sa nešťastnej japonskej sestre za to, čo sa stalo v minulých vojnách. To nám nahovárajú…

Sú Senkaku ostrovy alebo len skaly?

Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že Čína si začala sťažovať na japonskú kontrolu nad týmito ostrovmi už v roku 1969 - tomu je teraz viac ako 35 rokov - možno s istotou povedať, že akýkoľvek druh vojenskej konfrontácie medzi Japonskom a Čínou je krajne nepravdepodobný. Tretia čínsko-japonská vojna je v blízkej budúcnosti nemožná.

Ekonomické vzťahy medzi Japonskom a Čínou sú také hlboké a pre obidve strany natoľko výhodné, že obchodní lídri obidvoch štátov nedovolia politikom, aby im krížili cestu. Kým bude fungovať slobodný trh - bez ovplyvňovania vládami - a zdá sa, že to bude - nie je vojna medzi Čínou a Japonskom nič viac ako zbožný sen súčasnej americkej administrácie a jej protičínskych neokonzervatívnych spojencov. Jediná cesta, ako by mohlo dôjsť ku konfrontácii medzi Japonskom a Čínou, by bolo ich úspešné presviedčanie americkou vládou, aby sa zahodili do žita pre obidve sdtrany extrémne výhodné vzájomné hospodárske styky. Obchodní lídri majú v obidvoch štátoch obrovskú moc, a tak je to nepravdepodobné, napriek komunistickej vláde v Číne.

Japonsko a Čína sú si t.č. druhým vzájomným obchodným partnerom. Je nepredstaviteľné, žeby jeden z nich pripustil zhoršenie výhodných obchodov pre pár malých ostrovov (Čína ich volá „skaly”) alebo pre Tajvan - nech má Amerika akékoľvek dohody s tajvanskou vládou. Japonsko môže vravieť, že pôjde brániť Tajvan v prípade čínskeho útoku - povedať, že pôjdu a vyslať vojsko, aby strieľalo, sú dve zásadne odlišné veci. Protiví sa logike, žeby Japonsko išlo do vojny na obranu Tajvanu -  hoci to bola kolónia cisárskeho Japonska -  do vojny proti Číne po tom, čo sa medzi týmito dvomi národmi udialo za Druhej svetovej vojny. Japonsko potrebuje sympatie  Číny aj pri brzdení Severnej Kórey s jej atómovými zbraňami. Japonsko nepôjde do vojny s Čínou z nijakého dôvodu.

Tento spor o ostrovy medzi Japonskom a Čínou je skoro moderná heglovská tragédia komických rozmerov. Japonci ich volajú Senkaku, Číňania Diaoyutai. Spor o ostrovy sa začal roku 1969, ale ich moderná história začína už okolo roku 1885. Japonci vtedy pristáli na ostrovoch, zistili, že sú neobývané a tak ich vzali pod svoju ochranu. Američania sa zamiešali do vecí už v roku 1895. Prvú čínsko-japonskú vojnu rokov 1894-95 Čína prehrala a mier bol uzavretý v Šimonoseki. Mierovú zmluvu koncipoval John A. Foster, bývalý americký minister zahraničia, teraz poradca cisárskej dynastie Qing. Čína sa vzdala Tajvanu a všetkých okolitých ostrovov.

V úplnom rozpore s čínskym názorom Japonsko tvrdí, že tieto ostrovy neboli predmetom Šimonosekskej dohody, pretože patrili pred vojnou rokov 1895-95 k Japonsku, v čom ho americké akcie podporujú. Po Druhej svetovej vojne Spojené štáty prebrali od Japonska kontrolu nad Okinavou a celou reťazou ostrovov Rjúkiú. Neobývané ostrovy, o ktoré ide, padli pod americkú jurisdikciu a slúžili na pokusné bombardovania amerického letectva. Porazené Japonsko neprotestovalo. V tom čase neprotestovala ani Čína - medzinárodne uznaná čínska vláda bola za Druhej svetovej vojny spojencom Spojených štátov; pravdepodobne mala plné ruky práce s občianskou vojnou a proti Mao Zedongovým komunistom. V roku 1949 však komunisti vyhrali občiansku vojnu; v roku 1971 vrátili USA Japonsku Okinavu aj s ostrovmi Senkaku. No keď sa okolo roku 1969 v okolí týchto ostrovov našli pravdepodobné náleziská nafty, začali Čína aj Tajvan protestovať proti japonským nárokom. Global Security.org k tomu hovorí:

„Ostrovy Senkaku neboli ani časťou Tajvanu, ani Peskadorských ostrovov, ktoré dynastia Qing postúpila Japonsku podľa článku II Šimosekskej dohody, platnej od mája 1895. Preto nie sú ani súčasťou územia, ktorého sa Japonsko zrieklo podľa článku II San Franciskej mierovej dohody.”

Tu treba zdôrazniť, že napriek klamným správam masmédií, a teda v úplnom rozpore s verejnou mienkou, Čína a Japonsko sa nehádajú o to, komu tieto ostrovy patria. Čína nepopiera japonské vlastníctvo, ako možno čítať v spomínanom článku Global Security.org:

„Čína tvrdí, že ostrov Okinotorišima, najjužnejší ostrov japonského súostrovia, nie je ostrov, ale len skala, a to preto, aby anulovala japonský nárok na ekonomickú zónu okolo neho, keby to bol ostrov, ktorý patrí pod jurisdikciu Tokia. Kvalifikuje to ako „rozdielnu mienku” o týchto „ostrovoch”. Uznáva, že Okinotorišima patrí Japonsku, ale podčiarkuje, že tu nemožno používať klasifikáciu „ostrov” podľa konvencie OSN o Morskom zákone; je to iba skala, ktorá nevytvára okolo seba ekonomickú zónu, ako to tvrdí japonská vláda.

Japonsko je tej mienky, že má na tieto miesta dávny historický nárok a potrebuje ich na rybárske práva pre svoje obyvateľstvo. Čína cíti potrebu svojej prítomnosti pri týchto „skalách” ako pri morskej bráne na Tajvan v prípade možnej nezhody s touto „odpadlíckou provinciou” v budúcnosti. A tak sa diskusia medzi týmito dvomi štátmi vyčerpáva v slovičkárení. Je to atol, je to ostrov, či je to len skala? Kým budú rozhodovať politici, bude to spojené s veľkými ťažkosťami. Ak sa však dovolí diskutovať o veci japonským a čínskym obchodníkom, bude to ekonomiky výhodné pre obidve strany a všetkých - samozrejme okrem Spojených štátov. Zahraničná politika súčasnej vlády USA sa zameriava na vlastnú neúčasť pri riešení takýchto čínskych záležitostí. Súčasná administrácia si praje chladné vzťahy medzi týmito dvomi ázijskými obrami, aby sa pomohlo klesajúcemu doláru, pokašliavajúcemu ekonomickému zdraviu a vôbec upadajúcemu impériu. Ale Japonci nie sú hlúpi; vidia - ako skoro každý druhý - okrem Bushovej administrácie - kam idú peniaze a kde budú v blízkej budúcnosti. Chcú byť po boku svojich ázijských susedov, keď pôjde do tuhého.

Ťažko si predstaviť, žeby si japonskí a čínski obchodníci nechali kaziť dobré vzťahy a možné zisky sporom o nejaký ostrov, skalu alebo atol, a to aj napriek neustálemu pokriku, že ide na nás nebo spadnúť a bomby sa idú sypať už každý moment, ako to bez prestania hlásia americké masmédiá.

Dlhé roky nám západné médiá navrávali horory o možnom vojenskom konflikte medzi Japonskom a Čínou. Niekedy sa do chóru pridávali aj domáce médiá. Na šťastie prevládli chladnejšie hlavy.

Zdá sa, že obchodná vojna zapríčiňuje vzťahom obidvoch gigantov nenapraviteľné škody, ale zdania môžu byť klamlivé. Pravda je taká, že ich ekonómie sú už značne integrované a integrácia sa každým dňom zväčšuje. Na tom sa nič nezmení, nech sa stane čokoľvek. Japonský zástupca mnistra financií k tomu povedal: „Napriek občasným diplomatickým problémom prevládajú medzi našimi dvomi štátmi úzke ekonomické vzťahy.”  Pokrik okolo zeleniny a slamených rohožiek ukazuje, nakoľko sa naviazalo Japonsko na Čínu v ohľade stravy a nábytku.

Svedčaia o tom čísla. V roku 2000 činil bilaterálny obchod 85 miliárd USD, tohto roku bude viac ako 200 miliárd. Vlani bol japonský obchodný deficit s Čínou 25 miliárd USD, čo robí z Číny jeden z mála štátov neprodukujúcich naftu, ktoré Japonsku viac predávajú, ako od neho kupujú. Obchodná hádka je v skutočnosti vedľajším dejstvom skutočnej hry: Japonsko je už najväčší obchodný partner Číny, Čína je pre Japonsko číslom 2 za USA. Tento rýchlo rastúci vzťah podstatne ovplyvní nielen dynamiku Ázie, ale celého sveta.

Boli časy, keď sa Japonsko a Čína hádali o cibuľu, pór, slamu a huby. Až raz toho mala japonská vláda dosť a prestala sa do toho miešať, čím umožnila víťazstvo slobodného trhu a teraz sa dá kúpiť čínska zelenina v každom supermarkete, z čoho má osoh aj japonský spotrebiteľ, aj čínsky roľník. Aj toto je jedna z príčin, prečo japonsko-čínska obchodná výmena vrcholila v roku 2005 pri 200 miliardách USD. Tohto roku sa očakáva vzrast o dvojciferné percento. Japonsko hltá čínske produkty, Čína vdychuje japonské investície. USA sedia na postrannej línii a dívajú sa na finančné toky, ktorých sa nezúčastňujú pre nepremyslenú nepriateľskú politiku administratívy voči Číne a deštruktívne útoky na predajcov, ako je Val-Mart, ktorí predávajú v Amerike čínske produkty. Takéto americké tirády proti slobodnému trhu sú v Japonsku nemysliteľné.

Veľmi zaujímavým príkladom dnešnej situácie je kvitnúci obchod s hubami, a to aj ako model budúcej japonskej a čínskej ekonomickej spolupráce. Každý labužník a znalec dobrých jedál vám povie, že medzi ryžou z Kalifornie a z Číny je veľký rozdiel. To isté sa dá povedať o hubách a mnohých iných potravinách. V dobách, keď sa Japonsko a USA hádali o exporte ryže, počul som veľa nesprávnych, neinformovaných a ekonomicky nezdravých názorov na tento problém od Američanov aj od Japoncov. Kalifornskí producenti ryže tvrdili, že ich ryža je rovnako dobrá ako japonská. To nie je pravda. To je ignorantský postoj. Pri príprave japonských lahôdok chutí japonská ryža oveľa lepšie ako kalifornská. To sa dá čakať. Veď japonská a kalifornská ryža musia byť odlišné. Zamyslime sa nad tým. Japonsko má s pestovaním ryže viac ako 1000-ročnú skúsenosť; podnebie je v Japonsku celkom iné ako v južnej Kalifornii; Japonsko je jedným z mála miest na svete, kde ako dážď padá mäkká voda; a najdôležitejšie je, že kilogram japonskej ryže stojí 4 až 10 krát viac ako kalifornskej.

Myslím si, že sa dá povedať, že z tých istých dôvodov je aj francúzske víno lepšie ako kalifornské: história, skúsenosti vinohradníka a vysoká cena.

Teraz však musím povedať, že nechápem ani postoj japonských pestovateľov ryže; žiadajú, aby vláda blokovala všetok dovoz ryže. Jeden z nich mi povedal, že „Japonci nemajú radi cudziu ryžu.” Viem, čo myslel a súhlasím s ním. Ale zdôraznil som, že rozhodovať má spotrebiteľ. V tom bode som mal iste pravdu. Ale nie je rozumné vravieť to pestovateľovi ryže. Prečo sa hádať s chlapom, ktorý nikdy neokúsil cudziu alebo dlhozrnnú ryžu a ani v budúcnosti sa o to nepokúsi? Pre japonské pomery nestačí ani najkvalitnejšia kalifornská ryža. Ak však má niekto záujem o lacnejšiu kalifornskú ryžu, má ju dostať. Kalifornský export ryže do Japonska neohrozí japonských producentov ryže, ktorí sa špecializujú na vrcholnú kvalitu.  Keď idú Japonci do reštaurácie jesť suši, alebo keď podávajú hosťom tradičné japonské jedlá, chcú mať najlepšiu ryžu. Bežné obchody, ktoré predávajú lacné ryžové gule za dolár, pochopiteľne zarobia viac, ak použijú na svoje výrobky sto percent kalifornskej ryže, prípadne zmes domácej a importovanej ryže.

Lepkavá japonská ryža je strašná pre jedlá ako sú mexické, thajské či indické špeciality. No Japonsko nemusí zakazovať import ryže. Keď nebudú Japonci kupovať dovezenú ryžu, nech skrachujú dovozcovia. Nič sa nestane. Spotrebiteľ na slobodnom trhu má mať právo rozhodnúť sa.

O 750 dolárovej hodnote japonských húb matsutake

Možno sa Japonsko v týchto dlhoročných obchodných bojoch so samoľúbou a pokryteckou Amerikou poučilo.

Dovoľte mi vrátiť sa k príkladu húb na osvetlenie môjho názoru. Na posledný Nový rok urobila moja svokra výbornú tradičnú japonskú polievku. Poslala ma do obchodu kúpiť huby. Keďže nie som na tomto poli nijaký znalec, siahol som po balíčku, ktorý dobre vyzeral a to bola chyba. Boli to huby, dovezené z Číny a ona chcela huby, vyprodukované doma. Japonské matsutake stoja od 100 do 250 USD za kus, čínske asi štvrtinu tej ceny. Každý labužník vám povie, že v Japonsku vyrobené huby majú mierne odlišnú chuť, vzhľad a arómu. Moja svokra je odborná dietetička, vie dobre vysvetliť rozdiely; ja to neviem. Keď ide o špeciálne hostiny, trvá na tom, aby huby boli z domácej produkcie. Keďže ja nepostrehnem rozdiel, volím vždy lacnejšie huby. Výsledok je, že japonskí producenti húb ďalej produkujú, čínski farmári z exportu profitujú a japonskí konzumenti majú slobodný výber. Keďže Japonci a Číňania sú na rozdiel od idealistov praktici, pri ich stykoch každý vyhráva. Súčasná americká vláda nech sa prizerá a robí si poznámky.

Dá sa predpokladať, že v budúcnosti bude fungovať takýto slobodný trh. Myslím si, že Japonsko má bohaté skúsenosti z uplynutých štyroch dekád. Čína ukázala, že je výborný študent a veľmi rýchle sa učí. Nevidím dôvod, pre ktorý by mali vystaviť svoje obchodné vzťahy riziku. Nerobím si starosti, či hovoríme o skale v oceáne veľkosti baseballovej lopty alebo o skale veľkosti Tajvanu. Nikto nebude nič riskovať len preto, lebo japonský premiér chodí dvakrát do roka do kostola. Ekonomické vzťahy medzi Japonskom a Čínou sa budú ďalej rozvíjať. Japonci potrebujú čínske produkty; Čína potrebuje japonskú technológiu, investície a know-how. Dejiny týchto dvoch národov sú tak spletené, že sa nedajú rozpliesť. Tak ako v rodinách - súrodenci sa budú občas hašteriť a súperiť, ale nakoniec ukážu súdržnosť.

Ázijčania si vedia vážiť toho, čo hovorí mierne a v ruke má hrubú palicu. Iste si nevážia takého, čo kričí, je prudký a útočný. Japonci aj Číňania majú za sebou storočia učenia sa, ako sa klaňať a byť pokorný; existujú medzi nimi staré náboženské, kultúrne a jazykové putá.  Keď sa v Beijingu (Pekingu) a Tokiu zapaľujú ohňostroje, budú oslavy. Na šťastie v prospech Japonska a Číny. Na nešťastie pre Ameriku bude mať politika Bushovej vlády a protičínskych neokonzervatívcov za následok, že Amerika ostane vonku a v zime.

Poznámka prekladateľa: Autor vidí trhové hospodárstvo a globalizáciu cez ružové okuliare, ale jeho názor na čínsko-japonské vzťahy prezrádza široký rozhľad.

Mike (v Tokiu) Rogers sa narodil a vyrástol v USA; do Japonska prišiel v roku 1984. Je tam prezidentom masmediálnej firmy a vedie kanceláriu na vyhľadávanie talentov. Nedávno vyšla jeho prvá kniha Schizofrenik v Japonsku.

Prameň: Mike (v Tokiu) Rogers ”Japanese Rock, Chinese Mushroom, America in the Cold” © 2006 LewRockwell.com.; http://www.lewrockwell.com/rogers/rogers202.html. 

Preložil Rastislav Škoda

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu