Sv. Ariel Šaron

Tuesday, 7 March 2006 | Zošity humanistov č. 54

Dominique Vidal

„Dve váhy, dve miery”: tento výraz výborne charakterizuje mediálne spravodajstvo o mozgovej mŕtvici premiéra Ariela Šarona a chorobe, potom smrti bývalého prezidenta Jásira Arafata v novembri 2004. Kým smrť prvého by znamenala „nebezpečenstvo pre mier”, odchod druhého odstránil „prekážku pre mier.”

Paradoxná výmena úloh. Abu Amar priviedol Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (OPOP-OLP) od ozbrojeného, neraz teroristického boja za zničenie štátu Izrael k politickému a diplomatickému zápoleniu s cieľom vytvoriť popri Izraeli nezávislý palestínsky štát. Naproti tomu starý generál sa zúčastnil všetkých vojen v tejto oblasti, vrátane kolonizácie, ktorej bol architektom. Svoje meno zviazal so sériou masakrov: médiá často spomínajú Sabru a Šatilu, ktoré spáchali libanonské vojenské jednotky v spolupráci s jeho vojakmi, menej často tie, ktoré spáchali len jeho vojaci: Kibya (1953), Mitla (1956), Gaza (1971) a najmä krvavé obsadenia západného brehu Jordánu (2002).

Dobre, ale „buldózer” Šaron sa vraj naraz stal pacifistom, keď koncom leta 2005 organizoval jednostranný ústup z Gazy. „Veď to bolo optické mámenie,” odpovedá izraelský historik Tom Segev:

„niet nového Šarona, čo by sa navečer svojho života prebudil zamilovaný do mieru. Ariel Šaron ostal verný sebe: generál, hľadiaci na Palestíncov len cez zameriavač svojej pušky a považujúci ich trvale za nepriateľov, nikdy za partnerov.” Bývalý vyslanec v Paríži Elie Barnavi to komentuje takto: „Prekvapivá zmena tónu komentárov svedčí skôr o neserióznosti určitého žurnalizmu ako o skutočnej premene bývalého premiéra.”

Clausewitz hovorieval, že „vojna je pokračovanie v politike inými prostriedkami“. Schopný dedič aj Davida Ben Guriona aj Zeeva Jabotinského prevrátil toto heslo a konal podľa toho. Keď sa stal začiatkom roku 2001 premiérom, myslel si, že oslobodzovacia vojna roku 1948 sa ešte neskončila. Dva roky to hnal plnou parou a zmocnil sa celého západného brehu Jordánu, no potom musel ubrať plyn a brať do úvahy dve výzvy: štrukturálnu a konjunkturálnu.

Demografi to predpovedali: „Veľký Izrael” bude mať zanedlho arabskú väčšinu a pre Izrael je to strašná dilema, lebo podľa ústavy sa definuje ako židovský a demokratický štát: alebo bude privilegovať druhý prívlastok a stratí židovský charakter, alebo sa bude snažiť ostať židovský a nebude môcť byť demokratický. Tejto dileme unikne len tak, že pripustí vo svojom susedstve skutočný Palestínsky štát, alebo Palestíncov hromadne vyhostí. Prvú možnosť nepripúšťa, no vie, že druhá sa nedá uskutočniť. Preto už v roku 1998 vymyslel tretie riešenie: v pásme Gazy a na polovici západného brehu vytvorí za múrom štyri palestínske enklávy a pripojí k Izraelu ostatok, predovšetkým nové sídliská, na ktorých žije 80 % nových židovských osadníkov (kolónov).

Stiahnutie sa z Gazy

Tak vznikla myšlienka jednostranného stiahnutia sa z Gazy; gesto je to neslýchané, ale je to nevyhnutná etapa na ceste k novej forme izraelskej hegemónie nad Palestínou. Strategicky má tento cieľ predovšetkým taktickú zložku. Štartuje v roku 2004, keď začína pociťovať izoláciu. Najprv v Izraeli, ktorého obyvateľstvo prejavuje únavu z predlžujúceho sa konfliktu. Potom aj v zahraničí. 9. júla vyhlasuje Medzinárodný súdny dvor stavbu múru za ilegálnu a nariaďuje jeho zbúranie. 20 júla schvaľuje generálne zhromaždenie OSN toto rozhodnutie 150 hlasmi proti len 6 hlasom pri 10 zdržaniach sa hlasovania. Aj všetci členovia Európskej únie hlasujú za toto rozhodnutie, pretože 59 % ich obyvateľstva považuje Izrael za prvý medzi štátmi, ktoré ohrozujú svetový mier. Tel-Aviv sa obáva nátlaku z Washingtonu. A kvarteto (OSN, USA, EÚ a Rusko) vyzýva Izrael, aby sa podrobil predpisom svojho „cestovného plánu”: zmrazil kolonizáciu ako odmenu za prímerie, ktoré dosiahol nov ý šéf Palestíncov Mahmud Abbas.

„Zmysel plánu stiahnutia sa z pásma Gazy je zmrazenie mierového procesu,” vyzrádza Dov Weissglas, najbližší Šaronov poradca. „Ak zmrazíte mierový proces, zabránite vzniku Palestínskeho štátu, zabránite diskusii o utečencoch, o hraniciach Jeruzalema … Stiahnutie sa, to je dávka formolu potrebná na umlčanie politických rozhovorov s Palestínčanmi.”

Za šestnásť mesiacov má táto analýza hodnotu správnej predpovede: Kvarteto je ticho, EÚ ide tak ďaleko, že popiera svoje vyhlásenie k izraelskej anexii východného Jeruzalema. Nikto neobťažuje Izrael pripomínaním akejsi  „cestovnej mapy” …

Svet je slepý, hluchý a nemý

Kúzelníkovi sa predstavenie podarilo. Teatrálne inscenovaný odchod 8 000 kolónov z pásma Gazy hypnotizoval planétu a od tej chvíle je svet slepý, hluchý a nemý voči osudu Palestínčanov. Organizácia Mier teraz však odhaduje, že proti minulému roku sa počet  novousadlíkov na palestínskom území zvýšil o 6 100 a na západnom brehu dosahuje 250 000. Rozšírením oblasti Maale Adoumin bude táto oblasť prakticky rozdelené na dve časti. Stavba múru sa zrýchľuje, skoro polovica je už hotová, viaceré úseky a obkľúčenie východného Jeruzalema sú pred dokončením. Armáda pokračuje v bombardovaní a vraždách. Existuje 750 prechodov a hraničných zátarás s ich trvalými prehliadkami a ponižovaniami. Svet však mlčí: čo tam po medzinárodnom práve, po rezolúciách Spojených národov o celku Transjordánska a pásme Gazy, o východnom Jeruzaleme ako hlavnom meste Palestínskeho štátu … veď mier je na ceste!

Politika Francúzska na Blízkom východe sa dlho orientovala na štát Izrael: k pocitu viny za úlohu Vichy pri nacistickej genocíde sa čoskoro pripojili dôsledky bojov v Alžírsku a situácie v Egypte. No pri vojne v júni 1967 znamenali zásadný obrat de Gaullove slová:

„Na územiach, ktorých sa zmocnil, ide Izrael organizovať okupačný režim, ktorý sa nezaobíde bez útlaku, násilia a vyhnanstiev; stretá sa tam s odporom, ktorý kvalifikuje ako terorizmus.” Jeho nástupcovia  Pompidou, Giscard a vcelku aj Mitterand sa držali tejto „arabskej politiky” v presvedčení, že gordický uzol tejto oblasti rozsekne len priznanie práva sebaurčenia palestínskemu národu.

Aj prezident Chirac zachoval spočiatku túto orientáciu, no naraz ju zmenil; prečo? V júli 2005 rozbalili pod nohami Ariela Šarona, dovtedy persona non grata, červený koberec. Elyzejský hostiteľ nečakal na jeho hospitalizáciu, aby zanôtil chválospevy na tohto „muža mieru” , čo aj sa oproti Georgeovi W. Bushovi o niečo oneskoril.

Do očí bije kontrast medzi veľavravným mlčaním Paríža o represáliách voči Palestínčanom a čoraz užšou spoluprácou s Tel-Avivom, prejavujúcou sa neustálymi ministerskými návštevami. Účasť dvoch veľkých francúzskych firiem (Alstom a Connex) na výstavbe električkovej trate z Jeruzalema do kolónií, nových sídlisk na západnom brehu - ktoré Francúzsko dosiaľ vždy považovalo za ilegálne - z Pisgat Zeevu do French Hill, je prejavom schizofrénie. A čo povedať k návšteve ministra verejnej bezpečnosti Gideona Ezru a policajného šéfa Moshe Karadiho v decembri 2005? Prišli na pozvanie ministra Sarkozyho vysvetliť svojim francúzskym kolegom poznatky z potláčania pouličných bojov vo svojich mestách. Izraelský denník Haaretz si samoľúbo pochvaľoval, že Francúzi majú veľký záujem o izraelské skúsenosti v tejto oblasti.

Ide o viac ako Blízky východ. V roku 2003 bol Chirac šampiónom odporcov Bushovho avanturizmu, v roku 2005 je s ním zajedno. V Afganistane aj v otázke Iránu sleduje politiku USA, v konflikte medzi Libanonom a Sýriou ich dokonca predbieha. A v palestínskej otázke? Stavme sa, že  k ústupu z geopolitickej scény sa pridávajú dôvody domáceho politikárčenia. Vedúce osobnosti štátu sledujú volebné preferencie a chtiac-nechtiac ustúpia vydieraniu, ktoré od piatich rokov robí z akejkoľvek kritiky izraelskej politiky antisemitizmus. Na verejnú mienku to nemá nijaký vplyv, ale masmediálna a politická trieda Paríža súna to citlivé. Potom sa ľahko urobí z vojnového zločinca svätec …

Prameň: Dominique Vidal, “Saint Sharon”, Le Monde diplomatique, č. 623, s. 28, február 2006.

Preložil Rastislav Škoda.

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu