Etika pre dospelých zajtrajška (pokračovanie)

Thursday, 4 May 2006 | Zošity humanistov č. 55

Fernando Savater

6. Objavuje sa cvrček

Vieš, čo je jediná povinnosť, ktorú máme v živote? Nebyť hlúpy. Nerád používam cudzie slová, ale tu sa hodí výraz nebyť imbecilný, lebo lepšie vystihuje, o čo mi ide. Výraz imbecilný pochádza z latinčiny, od baculus,čo je palica, bakuľa - imbecilný je ten, kto pri chôdzi potrebuje palicu, bakuľu.

Chromí a starí nech si však nerobia starosť, ich sa to netýka. Palica, o ktorú nám ide, nie je tá, ktorú oprávnene používajú po poranení chorí a starí ľudia, aby sa o ňu opreli a išli s jej pomocou. Imbecilný človek je úplne pohyblivý a vie skákať ako gazela, ale nie to máme na mysli. Ak pokrivkáva, tak nie nohami, ale na duchu: jeho duch je slabošský a krívajúca noha, hoci jeho telo dokáže ďaleké skoky. Existuje niekoľko druhov imbecilov:

a/ Kto si myslí, že nič nechce; kto hovorí, že jemu je všetko jedno; kto žije v trvalom zívaní a permanentnom popoludňajšom spánku, čo aj má otvorené oči a nechrápe.

b/ Kto si myslí, že chce všetko; to najlepšie, čo sa mu ponúka, a hneď nato pravý opak toho; aj odísť, aj ostať, aj tancovať, aj sedieť; žuť cesnak a dávať sladké bozky; všetko naraz.

c/ Kto nevie, čo chce a nijako s nenamáha, aby to zistil. Tento imbecil si praje to, čo chcú jeho susedia, alebo bez osobitnej príčiny niečo iné; čo robí, to mu diktuje mienka väčšiny v jeho okolí: je konformistom bez úvahy a rebelom bez príčiny.

d/ Kto vie, že chce a čo chce, a viac alebo menej aj to, prečo to chce, ale vyjadruje to nesmelo, slabo a bez dôrazu. Nakoniec robí, čo nechce a čo chce, si odkladá na zajtra - to bude mať možno lepšiu náladu.

e/ Kto chce niečo dosiahnuť silou-mocou, ako divý, ale v realite sa mýli, nechápe ju, a nakoniec považuje za pekný život to, čo ho ničí.

Všetky tieto druhy hlúposti vyžadujú palicu; postihnutí sa musia opierať o cudzie myšlienky, ktoré nemajú nič spoločné s vlastnou slobodou a rozmýšľaní o sebe. Imbecilovia však môžu zle skončiť - nemyslím tým na väzenie alebo trafenie bleskom (také voľačo sa stáva zvyčajne len vo filme), ale že nikdy nebudú žiť pekný život, ktorý sa nám tak páči. A ľutujem, že Ti musím povedať, že príznaky imbecility máme skoro všetci; aspoň u seba ich občas pozorujem. Záver: Pozor! Hlúposť na nás striehne a nepozná pardon!

Nezamieňaj však imbecilitu s bežnou hlúposťou, t.j. málo vedieť, nerozumieť trigonometrii alebo nenaučiť sa konjunktív francúzskeho slova aimer (milovať). Možno byť slabý v matematike (ako som ja!), ale nie pre morálku, teda pekný život. A naopak: sú ľudia, čo sa vyznajú v obchodovaní, ale sú idioti v otázkach etiky. Svet je plný nositeľov Nobelových cien, ktorí sú vo svojich oblastiach najmúdrejší, ale v otázke, ktorá nás teraz zaujíma, sa potkýnajú a tackajú ako slepí. Samozrejme sa musíme učiť, aby sme predišli imbecilite. To platí rovnako pre fyziku, archeológiu aj etiku. Ale žiť dobre je viac, ako vedieť, koľko je dva a dva. Vedieť to je bez pochýb pekné a dobré, ale imbecila v morálnych veciach to nezachráni pred pádom do priepasti. Koľko je vlastne dva plus dva?

Opak morálnej imbecility je mať svedomie. To sa nedá vyhrať v tombole, ani nespadne z neba. Treba uznať, že určité osoby majú od detstva lepší etický „sluch” a spontánnu morálnu „dobrú chuť”; tieto sa však dajú v praxi posilniť a rozvinúť (ako hudobný sluch a estetická vnímavosť). Ale ak niekto nemá ani zbla takého „sluchu” či „chuti” v otázkach dobrého života? Potom je to s ním zle. Možno uviesť veľa estetických dôvodov z histórie a harmónie farieb a foriem na odôvodnenie, prečo je obraz od Dalího umelecky cennejší ako obrázok korytnačiek Ninja. Ak niekto napriek tomu po dlhých rečiach vyhlási, že sú mu tie korytnačky milšie ako Mäkké hodiny od Dalího, neviem, ako ho oslobodiť od omylu. Bojím sa, že ťažko presvedčíme toho, čo nevidí nič zlého v tom, že kladivom praští dieťa, aby mu mohol vziať cuciak.

Uznávam, že treba určité vrodené vlastnosti, aby človek mal svedomie - ako pre lásku k hudbe alebo potešenie z umenia. Pripúšťam, že určité sociálne a ekonomické predpoklady tu pôsobia priaznivo. Ak niekto musel od kolísky trpieť nedostatky, nepochopí tak ľahko podstatu pekného života ako tí, čo mali väčšie šťastie. Ak s Tebou nikto nejedná ako s človekom, niet sa čo čudovať, ak sa staneš zvieraťom. Minimum teda priznávame, ale potom záleží už len na pozornosti a vytrvalosti každého jedného. Z čoho pozostáva toto svedomie, ktoré nás oslobodí od morálnej imbecilnosti? Jeho znaky sú tieto:

a/ Vedieť, že nie je všetko jedno, pretože chceme skutočne žiť, a to dobre žiť, po ľudsky dobre žiť.

b/ Dávať veľký pozor, či robíme to, čo ozaj chceme - alebo nie.

c/ Vyvinúť dobrú morálnu chuť; naučiť sa, že sú určité veci, ktoré spontánne odmietame (napríklad, že sa nepatrí klamať, ako sa nepatrí cikať do polievkovej misy, z ktorej budeme po chvíli jesť.

d/ Nehľadať výhovorky, ktoré skrývajú našu slobodu a teda aj zodpovednosť za naše činy.

Ako vidíš, hľadám len Tvoje dobro. Prečo je zlé to, čo nazývame zlým? Pretože nás nenechá žiť ten pekný život, ktorý si prajeme. Vyplýva z toho, že zlu sa treba vyhýbať z akéhosi egoizmu? Práve to - o nič menej viac ani menej. Spravidla má výraz egoizmus negatívnu príchuť: Egoistom voláme toho, čo myslí len na seba a svoj prospech a neberie ohľad na druhých, ba neváha poraniť ich, ak má z toho osoh. V tomto zmysle boli egoisti aj Kane, aj Kaligula, ten rímsky cisár, čo bol ochotný dopustiť sa každého zločinu, aby vyhovel svojej najrozmarnejšej nálade. Takíto ľudia sa nevyznamenávajú nejakým výborným svedomím ani snahou, nerobiť zle.

Súhlasím, ale sú títo egoisti takí egoistickí, ako sa zdá? Kto je ozajstný egoista? T. j. kto je egoista bez toho, žeby bol imbecilný? Ten, čo chce to najlepšie pre seba. Čo je najlepšie? Čo sme nazvali „pekným životom”. Pripravil si Kane pekný život? Ak veríme tomu, čo povedal Orson Welles, asi nie. S ľuďmi zaobchádzal ako s vecami, a preto ostal bez darov života, ktoré sa ľuďom páčia najväčšmi: pravá náklonnosť, priateľstvo bez vypočítavosti. A čo ešte Kaligula? Ten vzbudzoval vo svojich súčasníkoch len hrôzu a nenávisť. Treba byť morálne imbecilný, aby niekomu pripadalo lepšie žiť uprostred paniky a hrôz, ako uprostred lásky a vďačnosti. Nakoniec zavraždili nepozorného Kaligulu vlastné stráže. Aký biedny egoista to musel byť, keď si chcel vybudovať život na zločinoch! Mal vedieť, že dobrý život sa nedá vynútiť silou ani klamaním. Čo sa ukradne, rešpekt, priateľstvo či láska, stratí dobrú chuť a dlhodobo sa mení na jed. Egoisti ako Kane alebo Kaligula sa podobajú hráčom pri „kolese šťastia”, ktorí chcú vyhrať prvú cenu, ale mýlia sa a vytiahli žreb, ktorý nevyhral.

Len toho môžeme nazvať dôsledným egoistom, čo naozaj vie, čo patrí k dobrému životu a snaží sa to dosiahnuť. Kto sa napcháva všetkým, čo mu škodí (nenávisť, zločinecké nálady, za cenu sĺz vykúpená šošovica), možno by chcel byť egoistom, ale nemôže. Malo by sa mu predpísať čo len trochu viac svedomia, aby mal rád sám seba. Taký úbožiak si môže myslieť, že sa má rád, ale chová sa k sebe ako k najväčšiemu nepriateľovi. Tak pochodí chýrny podliak svetovej literatúry, Richard III. zo známej Shakespearovej tragédie. Aby sa stal kráľom, odstráni knieža z Gloucesteru (po korunovácii Richard III.) všetkých svojich mužských príbuzných, aj deti, čo stoja medzi ním a trónom. Bol veľmi múdry, ale hrbatý, čo mu bralo sebavedomie. Namýšľal si, že kráľovská moc vyrovná jeho hrb a chromú nohu, že tak dosiahne rešpekt; chce, aby ho ľudia mali radi, no cíti sa izolovaný a namýšľa si, že náklonnosť možno niekomu nanútiť mocou; samozrejme sa mýli. Dostane sa síce na trón, ale nestretá sympatie, lež len nenávisť a odpor. Najhoršie je, že po týchto zločinoch zo zúfalého sebectva nakoniec cíti odpor a nenávisť k vlastnej osobe: nielen že nezískal ani jedného nového priateľa, stratil aj jedinú lásku, ktorú považoval za istú.

Nedosiahol, čo chcel, trón? Ba, ale za cenu pošliapania pravých šancí, byť ľuďmi ctený a milovaný. Trón nezaručuje automaticky ani ozajstnú lásku, ani skutočný rešpekt; garantuje len líškanie, strach a podlízavosť. Najmä keď sa dosiahne podvodmi, ako to urobil Richard III. Miesto toho, aby nejakým spôsobom vyrovnal svoje telesné nedostatky, deformuje sa Gloucester aj vnútorne. Za svoj hrb ani chromú nohu nebol vinný, preto sa za ne nemal čo hanbiť; hanbiť by sa museli tí, čo by sa mu vysmievali, alebo si ho nevážili. Zvonku bol pre iných znetvorený, ale mohol sa ukázať ako inteligentný, veľkorysý a hodný úcty. Keby sa bol mal vskutku rád, bol by sa snažil prejaviť svoje vnútro svojím ušľachtilým správaním. Nastal však pravý opak všetkého: Jeho zločiny ho zmenili aj vo vlastných očiach (keď sa díval do svojho vnútra, tam, kde niet iného svedka ako on) na obludu, odpudzujúcejšiu ako ktorékoľvek iné znetvorenie. Prečo? Pretože je za svoj morálny hrb a svoje morálne krívanie sám zodpovedný, na rozdiel od iných znetvorení, ktoré sú náhody prírody. Falošnosťou a krvou pošpinená koruna ho nerobí milším, naopak: vidí, že si zaslúži lásku menej ako na začiatku svojich činov, ani sám sa už nemá rád. Nazveme „egoistom” niekoho, čo sa tak umára?

V predošlom odstavci som použil pár dôležitých slov, ktorých si si možno všimol (ak nie, škoda). Slová typu „vina” a „zodpovedný”. Znejú ako pripomienka svedomia, že? Pripomínajú cvrčka z Pinocchia. Chýbalo už len použiť to „najšpatnejšie” slovo z tohto radu, ľútosť. Bezpochyby to boli predovšetkým výčitky svedomia, ktoré strpčovali život Gloucesterovi a bránili mu tešiť sa z trónu a moci. Pýtam sa Ťa: Vieš, kde sa berú výčitky svedomia? Povieš mi, že niekedy sú výrazom vnútorného strachu pred trestom, ktorý by si naše špatné správanie mohlo zaslúžiť - na tomto svete alebo na druhom, ak existuje. Predpokladáme, že Gloucester sa nebál spravodlivej pomsty ľudí a neveril, že existuje Boh, ktorý ho pre jeho previnenia odsúdi do večného ohňa. A predsa sa pre výčitky svedomia cíti zle. Pozor: Človek môže ľutovať, že robil zle, aj keď si je istý, že preto nikto proti nemu nič nepodnikne. Keď robíme zle a sme si toho vedomí, zistíme, že sme už potrestaní tým, že sme sa - viac-menej dobrovoľne - sami zničili. Niet horšieho trestu ako vedomie, že svojím jednaním bojkotujeme to, čo v skutočnosti chceme byť.

Odkiaľ prichádzajú výčitky svedomia? Mne je to jasné: z našej slobody. Keby sme neboli slobodní, nemohli by sme sa cítiť vinnými (samozrejme ani pyšnými) a nebolo by výčitiek. Keď vieme, že sme sa dopustili niečoho hanebného, pokúšame sa ospravedlniť sa výhovorkou, že sme nemohli konať inakšie, že sme nemali možnosť voľby: „Plnil som len príkazy svojich nadriadených”, „Všetci to tak robia”, „Stratil som hlavu”, „Bolo to silnejšie ako ja”, „Nevedel som, čo robím”. Tak narieka chlapec, keď pohár s lekvárom spadol z police a rozbil sa: „To som neurobil ja!” Kričí, lebo vie, že to bol on; keby nie, nenamáhal by sa niečo povedať, možno by sa smial. Keď naopak nakreslil niečo pekné, hneď vyhlasuje: „To som namaľoval celkom sám, nikto mi nepomáhal!” Rovnako konajú aj dospelí, keď zásluhu za dobrý čin pripisujú len sebe samým a sú vraj „obeťou okolností”, keď ich činy nie sú nijako vynikajúce.

Opustime dotieravého cvrčka: bol mi vždy rovnako nesympatický ako ten druhý hnusný hmyz, mravec z tej La Fontaineovej bájky, ktorý nechá bláznivého cvrčka v zime bez potravy a príbytku, len aby mu uštedril poučenie - taká surovosť! Ide o to, že slobodu treba brať vážne, t.j. treba byť zodpovedný. A najvážnejšie na slobode je, že má nepochybné dôsledky, ktoré sa nedajú ľubovoľne brať späť. Tento koláč predo mnou môžem zjesť alebo nechať tak; ak som ho však raz zjedol, nemám už voľnosť mať ho pred sebou alebo nemať. Iný príklad vymyslel Aristoteles (pamätáš sa, to je ten s tou loďou): Ak mám v ruke kameň, som slobodný, či si ho ponechám, alebo ho odhodím; ak ho však raz odhodím, nemôžem mu prikázať, aby sa vrátil a ja som ho mal opäť v ruke. A ak ho niekomu hodím do hlavy - nuž, asi vieš, čo mám na mysli. Dôležité na slobode je, že každý čin, ktorý urobím, obmedzuje moje možnosti voliť a jednu z volieb uskutočniť. Figliarske čakanie, či bude výsledok dobrý alebo zlý, aby som podľa toho prevzal alebo odmietol zodpovednosť, sa neosvedčuje. Vzdialeného pozorovateľa možno môžem pomýliť, ako sa o to pokúša dieťa kričiac „To som nebol ja!”, ale seba samého nemôžem oklamať. Spýtaj sa Gloucestera alebo Pinocchia!

To, čo voláme „ľútosť”, nie je teda nič iné ako nespokojnosť so sebou samým, keď sme zle využili slobodu, keď sme ju použili v rozpore s tým, čo ľudia naozaj chcú. Zodpovednosť znamená vedieť, že mám slobodu konať dobre alebo zle: brať na seba dôsledky svojho konania, vyhýbať sa zlu a konať dobre. Na rozdiel od zle vychovaného a zbabelého dieťaťa sa zodpovedný človek k svojim činom prizná: „Áno, ja som to bol!” Ak sa pozrieš okolo seba, uvidíš, že svet je plný ponúk, ako sa zbaviť ťarchy zodpovednosti. Na zle, ktoré sa deje, sú vinné okolnosti, spoločnosť, v ktorej žijeme, kapitalistický systém, môj charakter (ja som už taký!), zlá výchova (maznali ho), reklama v televízii, pokušenie výkladných skríň, neodolateľné zlé príklady atď. Kľúčové slovo týchto ospravedlnení je neodolateľný. Všetci, čo sa chcú vykrútiť zo zodpovednosti, veria na neodolateľnosť, ktorá si nás podrobuje, či je to reklama, drogy, apetít, úplatky, hrozby, charakter a podobne. Len čo sa vynorí niečo neodolateľné, prestávame byť slobodní a meníme sa na divadelné bábiky, od ktorých neslobodno vyžadovať zodpovednosť. Zástancovia autoritatívneho poriadku veria pevne na neodolateľnosť a tvrdia, že treba prísne zakázať všetko, čo by si niekoho mohlo podrobiť: až raz polícia urobí koniec všetkým pokušeniam, nebudú prečiny ani nijaké hriechy! Samozrejme ani nijaká sloboda, ale všetko má svoju cenu, ktorú treba zaplatiť. Okrem toho: Aké je to uspokojenie vedieť, že ak ostane posledné pokušenie, bude za to, čo sa stane, zodpovedný ten, čo ho neodstránil a nie ten, čo mu podľahol!

Čo, keby som Ti povedal, že „neodolateľné” je len povera, ktorú vymysleli tí, čo sa boja slobody? Že všetky inštitúcie a teórie, ktoré nám ponúkajú ospravedlnenie miesto zodpovednosti, nás chcú vidieť nie šťastnejšími, ale zotročenejšími? Že ten, čo dúfa, že v tomto svete je všetko také, ako má byť - aby sa sám začal chovať tak, ako sa patrí - sa narodil ako hlupák a prehrá? Že napriek početným zákazom, ktoré nás postihujú, a napriek húfom policajtov, ktorí na nás dávajú pozor, vždy môžeme robiť zle - teda proti sebe samým - ak to chceme? To Ti hovorím, a to so všetkou vážnosťou sveta.

Veľký argentínsky básnik a rozprávač Jorge Luis Borges utrúsil na začiatku jednej poviedky túto poznámku o jednom zo svojich predkov: „Ako všetci ľudia, musel prekonať ťažké časy.” Vskutku, nikto nežil v úplne priaznivých časoch, keď bolo celkom jednoduché byť človekom a viesť pekný život. Vždy existovalo násilie, krádeže, zbabelosť, imbecilita (morálna a iná) a za pravdy vydávané klamstvá (tie je dobre počúvať). Pekný ľudský život sa nikomu nedaruje, nikto nedosiahne bez odvahy a námahy to, čo mu vyhovuje. Preto pochádza v latinčine výraz virtus (cnosť, udatnosť) od vir, čo je muž, mužská sila bojovníka, ktorý sa presadí aj v boji proti presile. Pripadá Ti to štipľavé? Pýtaj si knihu sťažností. Môžem sa Ti zaručiť, že dosiaľ nikto nežil v krajine, kde tiekol med a nebolo policajtov, ale že rozhodnutie dobre žiť musel každý pre seba robiť deň čo deň, a to bez nádeje, že mu bude štatistika priaznivá, alebo že ho o to poprosí ostatný vesmír.

Jadro zodpovednosti - ak Ťa to zaujíma - nespočíva v tom, že mám odvahu alebo čestnosť vziať na seba vlastné blamáže bez hľadania ospravedlnení napravo či naľavo. Kto koná zodpovedne, je si vedomý reálnosti svojej slobody. Výraz „reálnosť” používam vo význame pravýskutočný. Zodpovednosť znamená vedieť, že každý môj čin ma konštruuje, definuje, tvorí. Keď volím, čo urobím, postupne sa pretváram. Každé moje rozhodnutie zanecháva stopy vo mne samom prv, než ich vytlačí do môjho okolia. Keď použijem svoju slobodu na to, že modelujem obličaje, nemôžem sa sťažovať, čo vidím v zrkadle, alebo sa toho zľaknúť. Ak robím dobre, padne mi zakaždým ťažšie, robiť niečo zle. Žiaľ, platí to aj obrátene. Keď má hrdina vo westerne možnosť zastreliť podliaka odzadu a povie „To nemôžem urobiť”, chápeme, čo hovorí. Mohol by strieľať, ale má morálku. Veď on hrá v historke úlohu „dobrého”! Chce ostať verný typu, ktorý si vyvolil; tomuto od pradávna vytvorenému typu.

Prepáč mi, ak táto kapitola vyšla taká dlhá. Oduševnil som sa a mám Ti toho toľko čo povedať! Pozbierajme svoje sily na zajtrajšiu reč o správaní-sa-k-ľuďom-ako-k-ľuďom. Ak Ti je to milšie, o dobrom správaní.

Čítaj ešte niečo

„Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným, tak znie jeden zo základných princípov etiky. Rovnako oprávnene možno povedať: “Čo robíš iným, robíš aj sebe samému.”
Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

*  *  *

Ó, zbabelé svedomie, ako ma tlačíš!
Modro horí svetlo. Nie je okolo polnoci?
Hrôzou sa trasúce telo mi pokrýva pot.
Čoho sa to bojím? Seba samého? Nik iný tu nie je.
Richard miluje Richarda: to značí, že ja som ja.
Je tu nejaký vrah? Nie. - Áno, som tu.
Tak ujdi! - Akože? Pred sebou samým? Z dobrého dôvodu:
Chcel by som pomstu. To ako? Za seba na sebe samom?
Mám sa rád. Za čo? Za dobré,
Ktoré som hádam sebe zapríčinil?
Ó, beda, nie! Veď skôr sa nenávidím,
Za zlé činy, ktoré som spáchal.
Som podliak - veď klamem, to teda nie som.
Blázon, o sebe hovor dobre! - Blázon, nelichoť!
Moje svedomie má mnoho tisíc jazykov,
A každý jazyk všelijako svedčí,
A každé svedectvo robí zo mňa podliaka,
Krivá prísaha, krivá prísaha, a najvyššieho stupňa,
Vražda, ukrutná vražda, a najstrašnejšieho stupňa,
A každý hriech, spáchaný každého stupňa,
Útočí na závory, kričiac: Vinný! Vinný!
Musím si zúfať. - Nijaký tvor ma neľúbi,
Ak umriem, nijaká duša sa nezľutuje.
Ba, prečo by mali iní? Veď ani sám
Nemám zľutovanie so sebou.
William Shakespeare, Kráľ Richard III.

*   *   *

„Každý, kto druhému nejako osoží, osoží sebe samému. Nie v tom zmysle, že chce pomôcť, lebo sa mu pomohlo, že chce brániť, lebo ho bránili. Že dobrý príklad sa okruhom vráti na konajúceho, ako sa aj zlé príklady vracajú na svojho pôvodcu. Že sa nedostane súcitu tým, čo trpia neprávosťami, ktorých možnosti oni sami svojím konaním po svete šírili - práve naopak, a to v tom zmysle, že hodnota každého prejavu charakteru spočíva v prejave samom.”
Seneca, Listy Luciliovi

*   *   *

Prameň: Fernando Savater, Ethik für Erwachsene von morgen, Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrála pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996.

Preložil Rastislav  Škoda

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu