Sex v Iráne

Wednesday, 5 July 2006 | Zošity humanistov č. 56

Fariba Adelkhahová

„Čo sa deje s našou mládežou? Chýba jej sebavedomá ctižiadostivosť, či je panujúcimi pomermi ubitá?” pýta sa novinár Mohamed Laridžani, jeden z konzervatívnych kandidátov do parlamentu. Založil a vedie Ústav pre teoretickú fyziku a matematiku v Teheráne, je synom jedného veľkého ajatolláha a pochádza z rodiny, ktorá má dobré meno nielen u šiítského kléru, ale aj vo vládnucom politickom režime.

V týždenníku Iran e javan napísal, že iránska mládež je jednoducho „blokovaná”, a to hlavne preto, lebo nemôže uspokojiť svoje sexuálne požiadavky, a tak sa uskutočniť. V prvom rade sa odvolával na Sigmunda Freuda, ktorý vedecky dokázal, že potláčanie sexuálnych potrieb má ďalekosiahle dôsledky na telesné a duchovné zdravie. Zdôraznil, že podľa jeho názoru

celý rad ošklivých návykov, zlá nálada dospelých a sexuálne excesy niektorých ľudí majú svoj pôvod v potláčaní sexuálnych požiadaviek. Rozkoš považujeme za hriech. A pritom je darom božím. Redukujeme ju na rozmnožovanie. Keby však nebolo sexuálnej túžby, boli by sexuálne vzťahy nudné a nik by sa o ne nezaujímal. Bez sexuálneho uspokojenia niet pokojného života.”

Hoci je Laridžani príslušníkom pravice, ktorá buduje islamský boží štát, podotýka, že cudnosť nie je len záležitosťou žien a netýka sa len sexuálnych vzťahov.

„Len určitá časť iránskej spoločnosti vzťahuje cudnosť len na ženu, a to vtedy, keď muž chce mať nad ňou kontrolu, považujúc ju za svoj majetok. Vtedy je cudnosť nástrojom mužskej panovačnosti”.

Význam týchto slov vyplýva z dvoch skutočností: Po prvé, interview bolo uverejnené vo veľmi čítanom, skôr pravicovom časopise pre mladých ľudí. Po druhé, nejde o kritiku intelektuála, ale o politickú výpoveď kandidáta do parlamentu. Dodáva napríklad, že kredity pre novomanželov nemožno zvyšovať, lebo na to nemá štát peniaze. Odsudzuje oddelené prednášky podľa pohlavia na univerzite a dôvodí, že skúsenosť ukázala, že na zmiešaných univerzitách sa dosahujú lepšie výsledky.

Je zaujímavé, že mu jeho pekné návrhy nepomohli - nebol zvolený. Ako ani Faezeh Hašemi, dcéra bývalého prezidenta Rafsandžániho, ktorá bojuje už roky za právo žien športovať, nosiť európske obleky a rozhodovať, za koho sa vydať.

Otvorený prístup konzervatívnych politikov k sexualite a otázke rovnoprávnosti pohlaví svedčí, že obnova spoločnosti v Iráne nie je výsadou ľavice. Rafsandžáni v piatkových kázaniach už dávno robil náznaky, že napríklad vdovy po vojakoch majú plné právo na uspokojenie svojich sexuálnych potrieb. Už v roku 1990 navrhoval oživenie tzv. dočasného manželstva (sikeh), ktoré by pomohlo uspokojiť aj túžby mládeže.

Šiítsky islam pozná totiž dočasný, no zmluvou potvrdený vzťah medzi mužom a ženou. Dočasné manželstvo možno uzavrieť na niekoľko hodín, ale aj na dobu neurčitú. Umožňuje ukojenie pohlavných požiadaviek legitímnym spôsobom. Kedysi ho praktizovali najmä cestujúci a pútnici, no dostalo sa do zlého svetla, hoci zo šiítskeho hľadiska nie je hriechom. Postupné spoločenské zmeny - urbanizácia, jednoženstvo, romantická láska - ho zatlačili na okraj spoločenského diania.

Medzitým sa o ňom dosť hovorí. Predstavuje možnosť, ako legalizovať sexuálne vzťahy v čase hospodárskej či spoločenskej krízy, keď je sťažené uzatváranie normálnych manželstiev. Samozrejme prináša aj problémy: Predovšetkým vek ženy, či dievčaťa, od ktorého môže vstúpiť do takéhoto zväzku. Ako zabrániť zneužívaniu, ako zabrzdiť chúťky mužov na početné dočasné manželstvá? Ako chrániť rodinu? Ako zabrániť tomu, aby sa dočasné manželstvo nestalo formou konkubinátu alebo uznaním slobodnej lásky, resp. aj prostitúcie? Čo ak z neho vzídu deti? V každom prípade sú to témy, o ktorých sa hovorí v masmédiách a pri okrúhlych stoloch.

Naľavo založený čador je erotický signál

Celkom inakšie ako v kresťanstve - medzi šiítskym duchovenstvom je voľné preberanie sexuálnych tém celkom bežné a dvojzmyselné štipľavé výroky nie sú nijakou zvláštnosťou ani v mešite. Na jednej strane je islamské právo v sexuálnych otázkach puntičkársky presné, napr. v otázkach umývania pohlavných orgánov. Na druhej strane sa duchovní neostýchajú povedať po náboženských obradoch pár neslušných vtipov, a to jednak pretože to majú radi, jednak pretože takto mienia prispieť k socializácii a sexuálnej iniciácii svojich mladých veriacich. K prežívanej religiozite patria celkom iste aj telesné pôžitky, hoci ich stereotypné obrazy do čierneho zahalenej Republiky rady zakrývajú; na teologických školách sa však o nich verejne a živo debatuje.

 Všeobecné tabu, spočívajúce na ženských prianiach vo verejnosti, nevie zabrániť tomu, aby táto téma nebola všadeprítomná. Ako inakšie vysvetliť, že sa otvorene diskutuje o tom, ako ohrozuje impotencia alebo predčasná ejakulácia harmonické manželstvo? A ženy majú pre všetko slová, niekedy aj znaky, aby prejavili svoje priania. Na ľavú stranu založený čador znamená, že žena je ochotná uzavrieť dočasné manželstvo. Keď sa ženy pokúšajú pýtať od duchovného radu v intímnych otázkach, vedia sa pohrať s formuláciami typu „obrátená topánka” alebo „na hlavu postavená metla”, keď im ide o prípustnosť análneho aktu.

Aj v Iráne sú láska a sex stredobodom verejnej diskusie. Do značnej miery to súvisí s vysokým podielom mládeže na celkovom počte obyvateľstva: polovica Iráncov je mladšia ako 25 rokov; na predrevolučné časy nemajú títo ľudia osobné spomienky. Pre mládež a mladých dospelých však nie je zaobchádzanie s témami ich sexuálnych záujmov jednoduché, a to v prvom rade z politických dôvodov. Zákony a ešte väčšmi zápal tzv. ochrancov revolúcie dlho dbali o to, aby sa muži a ženy smeli spolu ukazovať na verejnosti len vtedy, keď boli manželia alebo príbuzní. Kontroly boli prísne najmä v osemdesiatych rokoch.

K tomu pristupujú nové, možno silnejšie tlaky. Predovšetkým hlboko zakorenený konzervativizmus iránskych rodín, priam postihnutých túžbou po dobrej povesti, zameranej na poctivosť a panenskosť svojich dcér s tradíciou jedinej veľkej udalosti v priebehu ľudskej existencie, ktorou je svadba. Medzitým však inflácia a zameranie sa na materiálnu situáciu vyhnali výšku vena nevesty do neprimeraných výšok. Zásnuby a svadba sa stali pod kepienkom oživovania tradície drahým sviatkom konzumnej spoločnosti. Pritom hospodárska kríza, vyvolaná revolúciou a vojnou s Irakom zapríčinila, že až dodnes je hľadanie bytu pre mladé páry často neriešiteľný problém.

Jednotlivec, túžiaci po sebauskutočnení, nachádza svoje potvrdenie predovšetkým v láske a v mene lásky je hotový postaviť sa proti rodičom aj proti štátu. Preto sa sexuálna otázka stala aj v Iráne eminentne politickou záležitosťou. Rozhodujúcim faktorom pre sociálne zmeny sa stala novo vzniknutá islamská republika, a to nie vždy takým spôsobom, ako by sa čakalo. Neodsudzujú sa napríklad všetky zmeny, ku ktorým došlo ešte za panovania šacha - niektorým sa dostalo vyššieho svätenia.

Iránky a Iránci si nenechajú od štátnej politiky predpisovať všetko a všeobecný rast racionálneho myslenia s prízvukom na sociálnu stránku spoločenského života sa nezastaví ani pred vzťahmi medzi manželmi či snúbencami. Existuje množstvo populárno-literárnych publikácií o témach výživy („Ako možno výživou predchádzať sexuálnym problémom?”), výchovy detí a sexuálnych vzťahov medzi manželmi. Týmto témam sa venuje aj rad rozhlasových a televíznych vysielaní. Legitimitu sexuálnych požiadaviek uznávajú aj šiítskí duchovní a rozšírené teologické príručky; ich neplnenie je dostatočný dôvod na rozvod. Súdy bez ťažkostí uznajú, že v takom prípade dochádza k poruche zdravia frustrovaného partnera a narušeniu rovnováhy spoločnosti.

Ajatolláh Khomeini vo svojej knihe Tahrir-ol vasileh zakázal pohlavnú abstinenciu medzi manželmi, ak trvá dlhšie ako štyri mesiace a žena s ňou nesúhlasí. Racionalizácia sexuality a lásky vedie občas k nepredvídaným vyratúvaniam prínosov a protihodnôt.

Ajatolláh Mohatari vyslovil názor, že žena má od manžela nárok na odmenu za dojčenie svojho dieťaťa a vznikol z toho argument na demonštráciu starostlivého záujmu islamu o ženské záležitosti.

Podľa ajatolláha Biazara Širaziho treba v tom zmysle chápať aj náboženskú daň za potrat, nazývanú krvná daň. Jej výška závisí od veku plodu: za 1- až 40-dňové embryo sa platí 20 dinárov, za 40- až 80-dňové 40 dinárov, za 80- až 120-dňové 60 dinárov a od 120. dňa tisíc dinárov - to má byť deň, keď do tela vstupuje duša. Poplatok je je polovičný, ak je pohlavie embrya ženské …

Medzitým sa láska vracia do verejnosti, iste často ako reakcia na represiu a zákazy v prvých rokoch islamskej republiky. Bežne vidieť na ulici manželov a snúbencov, ako sa demonštratívne držia za ruky, čo bolo pred 25 rokmi nemysliteľné. Takzvané nelegitímne páry si síce nemôžu ani dnes dovoliť vystupovať na verejnosti ako páry, ale dokedy to bude takto? Pretože kontakt medzi pohlaviami sa dá v iránskych mestách nadviazať ľahko. Mladí to chápu a vidia, ako sa v posledných rokoch verejný priestor rozširuje. Aj kartové telefóny, mobily a e-maily uľahčujú kontakty medzi mládežou aj vo veľkých rodinách, ktoré si potrpia na mravy - ak sú zámožné. Dievčatá, v húfoch visiace na telefónoch, sú dnes bežný obraz aj v Teheráne.

Veľká láska Lajly a Madžnúna

Nadšenie pre romantickú lásku a jej sexuálne naplnenie je spoločenskou skutočnosťou. Film „Titanic” bol veľmi úspešný aj v Iráne, hoci sa v kinách nepremietal. Pod rukou sa šíril videokazetami. Mladí ľudia si tapetovali izby postermi magického páru, nosili tričká s príslušnými nápismi, chlapci mali účesy ako Leonardo DiCaprio - pretože láska medzi Rose a Jackom je čistá a okrem scény v aute aj cudná. Je to hollywoodska verzia témy, ktorá je univerzálna a súčasne iránska: je to história vášne, ktorá prekoná sociálne prekážky, je to transatlantická verzia veľkého romantického eposu, ktorý zložil v roku 1180 perzský básnik Nizami a ktorá sa stala predlohou pre všetky orientálne príbehy o veľkej láske: „História lásky Lajly a Madžnúna”.

Samozrejme sa nedá presne vedieť, ako v skutočnosti vyzerá pohlavný život mladých Irániek a Iráncov, keď sa identifikujú so svojimi filmovými hrdinami. Iste existuje nemalý podiel nenormálnych správaní - či už v očiach zákona, morálky islamskej republiky alebo sociálneho konzervativizmu. V posledných rokoch pribudlo znásilnení a únosov mladých dievčat, rovnako ako aj zavraždení rodičov, ktorí nesúhlasili so vzťahom mladých ľudí. Nedá sa ani zistiť, či ešte aj dnes prebieha vášeň medzi mládežou ako prejav platonickej lásky, alebo či aspoň neflirtujú. No ideálom je čistá, zodpovedná a vášnivá láska, aká sa slávila už v modernej iránskej predrevolučnej poézii medzi iným v básniach Ahmada Šamlua.

*  *  *

Fariba Abdelkhahová je antropologička na Ústave medzinárodných štúdií v Paríži. V roku 1998 vydala knihu Byť modernou v Iráne.

*  *  *

Prameň: Fariba Abdelkhah, Sex im Iran - Ein anthropologischer Blick, nemecké vydanie Le Monde diplomatique, č.7663 z 13.5.2005, © taz.

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu