Etika pre dospelých zajtrajška (pokračovanie)

Sunday, 3 September 2006 | Zošity humanistov č. 57

Fernando Savater

8. S radosťou

Predstav si, že ti niekto rozpráva, že tvojho priateľa či priateľku zatkli pre „nemravné správanie sa na verejnosti”. Môžeš byť istý, že ich „nemravnosť” nespočívala v tom, že prešli cez ulicu na červenú, že niekomu predostreli do neba volajúcu lož, alebo že využili nejakú tlačenicu v meste a ukradli niekomu tašku.

Pravdepodobne tvoj bujný kamarát siahol pár okoloidúcim úžasným dievčatám na zadoček, alebo tvoja trúfalá kamarátka chcela po pár pohárikoch demonštrovať stretávajúcim, že jej anatómia si to môže rozdať s anatómiou Madonny alebo Samanthy Foxovej. A ak ti niekto z tých „vážených” osôb (nie že by také neboli!) vážnym tónom povie, že ten alebo onen film je „nemorálny”, iste vieš, že tým nemyslí, že sa na premietacom plátne udialo pár vrážd, alebo že filmoví hrdinovia zarábali svoje veľké peniaze nie veľmi čistým spôsobom … nuž, iste vieš, na čo myslím.

Ak ľudia hovoria o „morálke” a najmä ak hovoria o „nemorálnosti”, myslia v osemdesiatich percentách prípadov - asi to odhadujem príliš nízko - na niečo, čo má do činenia so sexom. Niektorí ľudia sa domnievajú, že prvou úlohou morálky je posudzovať, čo robia druhí so svojimi genitáliami. Niet väčšej hlúposti a predpokladám, že napriek tej málo pozornosti, ktorú si možno dosiaľ venoval mojim slovám, ani ti nenapadne uveriť tomuto nezmyslu. Sex ako taký nie je „nemorálnejší” ako jedenie alebo prechádzka; samozrejme sa možno pri sexe správať nemorálne (ak sa niekomu spôsobuje škoda), ako možno pri jedení zjesť žemľu susedovi, alebo pri prechádzke plánovať teroristický útok. A pretože sexuálne vzťahy vedú k veľmi mocným putám a môžu u ľudí vyvolať veľmi jemné citové hnutia, je samozrejme logické, že sa predovšetkým v týchto prípadoch berú do úvahy ohľady, prislúchajúce našim blížnym. Poviem ti však do prosta, že na tom, čo dvom ľuďom urobí potešenie a nikomu neublíži, nie je nič zlého. V skutočnosti je „zlý” ten, kto si myslí, že v užívaní je niečo zlého. Nielen že „máme” svoje telo, ako sa hovorí, ale sme telo, bez uspokojenia ktorého sa nedostaví dobrá nálada a neexistuje pekný život, ktorý sa oplatí žiť. Kto sa hanbí za schopnosť svojho tela pocítiť rozkoš, je taký hlúpy ako ten, čo sa hanbí, že sa naučil násobilku.

Samozrejme je bezpochyby jednou z dôležitých funkcií sexu rozmnožovanie. To ti, ako svojmu dieťaťu, nemusím povedať! A to je dôsledok, ktorý neslobodno brať na ľahkú váhu, pretože ukladá človekovi vážne etické záväzky: ak sa už dobre nepamätáš, prečítaj si ešte raz, čo som ti povedal o zodpovednosti ako nevyhnutnej protiváhe slobody. Sexuálne zážitky sa nemôžu obmedzovať len na funkciu rozmnožovania. U ľudí majú prirodzené opatrenia za účelom zachovania druhu aj ďalšie dimenzie, ktoré však biológia, zdá sa, nepredvídala. K našej slobode sa tu pripájajú ako zázračné obohatenia symboly a zjemnenia, bez ktorých by ľudia neboli ľuďmi. Je paradoxom, že tí, čo v sexe vidia čosi „zlého” alebo aspoň „špinavého”, si myslia, že príliš veľké oduševnenie za sex robí z ľudí zvieratá. V skutočnosti však práve zvieratám slúži sex len na rozmnožovanie; aj jedenie im je len na výživu a telesný pohyb na udržanie zdravia. My ľudia sme však vynašli erotiku, gastronómiu a šport. Sex je mechanizmom rozmnožovania tak pre ľudí ako pre jelene a mor-ské ostrieže; u ľudí však vyvoláva mnohé ďalšie efekty, ako napríklad lyriku alebo inštitúciu manželstva, ktorú nepoznajú ani jelene ani ostrieže (neviem, či pre ich šťastie alebo nešťastie). Čím väčšmi sa sex oddelí od jednoduchého rozmnožovania, tým menej je zvierací a stáva sa ľudským. Samozrejme z toho vyplývajú raz dobré, inokedy zlé dôsledky; ako vždy, keď ide o slobodu. Ale veď o tomto hovorím od samého začiatku tohto šalabachtra.

Strach pred potešením

Za celým týmto pobúrením sexuálnou „nemorálnosťou” sa skrýva nie menej ani viac ako jedna z najstarších úzkostí človeka: strach pred potešením. Pretože sexuálne potešenie patrí k najintenzívnejším a najživším, aké človek môže pocítiť, obklopuje ho nedôvera a silné výhrady. Prečo spájať radosť so strachom? Predpokladám že preto, lebo sa nám to páči. Ľudské spoločnosti sa celé storočia snažili zabrániť tomu, aby sa ich členovia telesne vzrušovali a zo samej sexuálnej túžby zabúdali na prácu, zaistenie budúcnosti a obranu skupiny.

V skutočnosti je ten, kto sa teší, spokojný so svojím životom; ak však na všetko ostatné zabudne, nebude žiť dlho. Ľudská existencia bola vždy a v každej chvíli nebezpečnou hrou - platilo to pre prvé tlupy, ktoré sa pred tisícmi rokov krčili okolo ohňa, ako to platí pre nás, keď musíme prejsť cez ulicu, aby sme si kúpili noviny. Potešenie nás niekedy príliš rozptyľuje, čo môže byť osudné. Preto sa potešenia vždy spájali s tabu a obmedzeniami, boli opatrne racionované a povolené len v určitý čas: Existovali sociálne predpisy (ktoré ostávali v platnosti, aj keď ich už nebolo treba), aby nikto nebol odpútavaný od nebezpečenstiev života.

Na druhej strane sú aj takí, čo užívajú len vtedy, keď druhým bránia užívať. Tak sa boja, že neodolajú pokušeniu mať radosť, taký strach majú pred tým, čo by sa im mohlo stať, keby svojmu telu niečo povolili, že sa menia na profesionálnych ohováračov radostí. Sex je vraj to a to, jedenie a pitie je podobné to a to a hra nie je niečo iné, preto koniec smiechu a osláv, veď svet je taký smutný a pochmúrny. Len ty takýchto nepočúvaj! Všetko môže byť niekomu za určitých okolností zlé, respektíve umožniť mu robiť zle, ale nič nie je len preto zlé, že ti to robí radosť.

Puritáni

Profesionálnych ohováračov radosti voláme „puritánmi”. Vieš, čo je puritán? Ten, čo uisťuje, že dobro spoznáme podľa toho, že sa nám nepáči. Ten, čo tvrdí, že utrpenie treba hodnotiť vyššie ako potešenie (naozaj, môže byť záslužnejšie dobre sa tešiť ako zle trpieť). A najhoršie zo všetkého je, že puritáni veria, že tomu, čo dobre žije, sa má viesť zle, a ak sa niekomu vedie zle, tak je to preto, lebo si dobre žije. Samozrejme sa puritáni považujú za najmorálnejších ľudí na svete - a za strážcov morálky svojich susedov. Nechcem preháňať, čo aj to niekedy robím, ale rád by som ti povedal, že bežný bezočivý chlapík je „slušnejší” a „morálnejší” ako uznaný puritán. Tomu je modelom obyčajne pani z jednej veselej príhody - pamätáš si ju? Zavolala políciu, že sa pred jej domom chlapci kúpu - nahí. Polícia chlapcov zahnala kúpať sa vyššie, ale pani volala znovu, že chlapci sú síce vyššie, ale že sa stále kúpu nahí a že je to škandál. Opäť prišla polícia, aby ich poslala preč, a pani opäť protestovala. „Ale pani”, čudoval sa policajt, „veď sme ich poslali o poldruha kilometra vyššie!” Na čo puritánka, veľmi „cnostne” sa rozhorčujúc: „To hej, ale s ďalekohľadom ich aj tam vidím!”

Keďže podľa môjho názoru je puritánstvo najčastejší etike sa protiviaci postoj, nebudeš odo mňa počuť ani slovo proti potešeniam; nepáčilo by sa mi, keby si sa hanbil (ale ani byľku!) chcieť telom aj duchom užívať koľko len možno. Rád by som ti dokonca veľmi nástojčivo zopakoval radu starého francúzskeho majstra Michela de Montaigne, ktorého veľmi odporúčam do tvojej pozornosti:

„Zubami aj nechtami sa musíme držať potešení tohto života, ktoré nám ubiehajúce roky jedno po druhom driapu z rúk.”

Týmto výrokom Montaigna chcem zvýrazniť dve veci: prvá stojí na konci odporúčania a vypovedá, že roky nám nepretržite odoberajú možnosti potešení; preto nie je rozumné dlho odkladať rozhodnutie chcieť sa mať dobre. Ak budeš dlho váhať, nakoniec premeškáš príležitosť. Treba sa oddať pôžitkom prítomnosti, čo Rimania (a trochu fádny básnik-učiteľ z Klubu mŕtvych básnikov) zhrnuli do príslovia carpe diem ! (uži dňa !). To však nemá znamenať, že už dnes musíš mať všetky potešenia, ale že máš hľadať všetky potešenia dneška. Jeden z najistejších spôsobov, ako zničiť potešenia prítomnosti, spočíva v tom, že bezpodmienečne chceš mať v každej chvíli všetko naraz vrátane najrozličnejších a najnepravdepodobnejších uspokojení. Netráp sa bez prestania tým, že sa silou-mocou vrháš na prítomnú chvíľu, aby si zažil aj nevhodné potešenia; snaž sa skôr o to, aby si vo všetkom, čo existuje, našiel čo len nepatrný náznak príjemného potešenia. Teda: nenechaj vychladnúť volské oko, zháňajúc hamburger, nenechaj si pokaziť hamburger na tanieri, volajúc po kečupe. Mysli na to, že chutné nie je ani vajce, ani hamburger, ani omáčka, ale úžasné je, že sa vieš radovať z toho, čo je okolo teba.

To ma privádza späť na začiatok Montaignovho citátu. Keď radí, aby sme sa zubami aj nechtami tvrdošijne upli na „užívanie radostí života”, má na mysli vyberať si ich, to znamená mať ich stále pod kontrolou a nedovoliť im postaviť sa proti ostatku tvojej osobnej existencie. Spomeň si, že v súvislosti s Ezauom a jeho zohriatou šošovicou sme hovorili o zložitosti života a o tom, že nie je radno život príliš zjednodušovať, aby bol dobrý. Potešenie býva veľmi príjemné, ale prináša nepríjemný sklon k výlučnosti: ak sa mu úplne oddáš, môže sa ti vyšmyknúť a nechať ťa bez niečoho cenného, a to pod zámienkou, že ti umožní, aby si sa mal dobre.

Montaigne povedal, že užívať si radosti života znamená nedovoliť, aby ťa jedna z nich obrala o možnosť ostatných; žiadna z nich neskrýva v sebe všetky súvislosti nášho nijako nie jednoduchého života, v ktorom má každá radosť svoje miesto. Rozdiel medzi „užívať” a „zneužívať” je nasledovný: Ak užívaš nejakú radosť, obohacuješ svoj život; čoraz viac sa ti páči nielen potešenie, ale aj život; znakom toho, že ho zneužívaš, je poznanie, že potešenie ti život ochudobňuje a že už ťa nezaujíma život, ale iba toto špeciálne potešenie. To znamená, že potešenie prestalo byť príjemnou súčasťou komplikovaného života a stáva sa útočiskom, kam možno ujsť pred životom, skryť sa pred ním.

Niekedy vravíme: „Umieram od radosti.” Kým pritom ide o obrazovú reč, nedá sa proti tomu nič namietať, pretože jeden z pozitívnych účinkov veľmi intenzívneho potešenia pozostáva z toho, že sa odstránia prístavby rutiny, úzkostí a každodennosti, ktoré vláčime so sebou a ktoré nás často viac mrzia ako tešia. Keď padajú tieto panciere, ako keby sme „umierali” - vzhľadom na to, na čo sme zvyknutí - no aby sme sa potom silnejší a výkonnejší znovuzrodili. Preto Francúzi - v tejto oblasti jemnocitní špecialisti - nazývajú orgazmus „la petite mort”, malá smrť. Myslí sa tým taká smrť, aby sa po nej dalo žiť lepšie, aby sme sa stali citlivejšími, nežnými alebo vášnivými.

Pud sebazáchovy

V iných prípadoch nám však užívanie v pravom zmysle slova hrozí smrťou. Alebo zabíja naše zdravie a naše telo, alebo nás robí surovými, otupuje našu ľudskosť a ohľad na druhých a na všetko ostatné, čo napĺňa náš život. Nepopieram, že existujú potešenia, pre ktoré sa môže oplatiť dať do sádzky život. „Pud sebazáchovy” za každú cenu je pekná a dobrá vec, ale nie je viac, ako je: len pud. V ľudskom živote existuje čosi, čo je viac ako pudy - bez toho by vec stratila na zaujímavosti. Zo stanoviska lekára alebo profesionálneho zbabelca nám určité potešenia škodia a privádzajú nás do nebezpečenstva, čo aj sú pre nás, ktorí máme menej lekársku perspektívu, aj naďalej veľmi pozoruhodné a rozumné. Dovoľ mi, aby som nedôveroval všetkým potešeniam, ktorých hlavným kúzlom sa zdá byť „škodlivosť” a „nebezpečenstvo”. Jedna vec je, ak „umieraš od potešenia”, a niečo celkom iného je, ak potešenie spočíva v skutočnej smrti - alebo aspoň v predstave „zomretia”. Keď ťa nejaké potešenie zabíja, keď - aby sa ti páčilo -, stále je v stave razom ťa zabiť, respektíve keď v tebe zabíja to, čo je v tvojom živote ľudské (to, čo robí tvoju existenciu veľmi zložitou, ale umožňuje ti presadiť sa do situácie druhých), potom je to trest, preoblečený za potešenie, hnusná pasca našich nepriateľov, smrti. Etika spočíva v tom, že staviaš na predpoklade, že sa oplatí žiť a kvôli tomu sa aj namáhať. Oplatia sa aj štrapácie, pretože len tak sa dosiahnu životné potešenia, spojené vždy s útrapami - to je už náš osud. Keď teda musím nevyhnutne voliť medzi ťažkosťami života a potešeniami smrti, bez váhania sa rozhodujem pre tie prvé - lebo sa mi lepšie páči užívať si ako zahynúť. Nechcem radosti, ktoré mi umožňujú uniknúť životu; chcem radosti, ktoré mi život značne spríjemnia.

A teraz príde otázka všetkých otázok: Čo je najväčšia odmena, akú nám môže život dať? Čo je absolútny hit, ktorý nám môže priniesť naša snaha: pohladkanie, slovo, úryvok hudby, vedomosť, stroj, či hŕba peňazí, prestíž, úcta, moc, láska, etika alebo čo ti ešte príde na myseľ? Upozorňujem ťa, že odpoveď je taká jednoduchá, že hrozí nebezpečenstvo, že budeš sklamaný.

Najvyššie, čo môžeme dosiahnuť, je radosť. Všetko, čo vedie k pocitu radosti, má oprávnenie (čo aj len z jedného hľadiska, hoci toto nie je absolútne); všetko, čo radosť zaháňa do nenávratna, je poblúdenie. Radosť je spontánne áno k životu, vychádzajúce z nášho vnútra, neraz úplne neočakávane. Áno k tomu, čo sme, lepšie povedané k tomu, čo si myslíme, že sme. Kto sa raduje, vyhral už prvú cenu a nič mu nechýba; kto však nemá z ničoho radosť - nech je aký múdry, krásny, zdravý, bohatý, mocný, svätý -, je na tom biedne, lebo mu chýba to hlavné. Teda počúvaj: Potešenie je úžasná vec a treba si ho priať, ak ho vieme postaviť do služby radosti, nie však, ak ju kalí, alebo ohrozuje. Negatívna hranica potešenia nie je bolesť, dokonca ani smrť, ale radosť: Ak ju začíname strácať pre nejaké opojenie zmyslov, užívame niečo, čo nám nepristane. Radosť je - neviem, či mi rozumieš, ale neviem sa lepšie vyjadriť - skúsenosť, ktorá v sebe skrýva potešenie a bolesť, smrť a život; skúsenosť, ktorá potešenie a bolesť, smrť a život definitívne akceptovala.

Umenie vedieť postaviť potešenie do služby radosti, neupadnúť z užívania do zneužívania, sa oddávna menuje umiernenosťou.

Je to jedna zo základných schopností slobodného človeka, no dnes nie je veľmi v móde: niektorí by ju chceli nahradiť úplnou zdržanlivosťou alebo zákazom. Prv než by sami skúsili dobre použiť niečo, čo sa dá zle použiť (t.j. zneužiť), zriekajú sa toho úplne tí, čo sa narodili, aby boli automatmi; podľa možnosti dávajú prednosť tomu, aby sa to zhora zakázalo, takže ich slobodná vôľa bude menej namáhaná. Nedôverujú ničomu, čo sa im páči; alebo, čo je ešte horšie: myslia si, že sa im páči všetko, čomu nedôverujú.

„Mňa neslobodno pustiť do herne binga, lebo tam prehrám všetko, čo mám. Neslobodno mi dovoliť skúsiť jeden joint, lebo sa stanem trasľavým otrokom drogy.”

 Sú ako ľudia, čo si kúpia stroj na masáž svojho tela, aby sa nemuseli hýbať z vlastnej sily. A čím viac sa násilne zriekajú niektorých vecí, tým väčšmi sa im tieto veci páčia, tým väčšmi sa im so zlým svedomím oddávajú, tým väčšmi ich ovláda najhoršie zo všetkých potešení: pocit viny. Nemýľ sa: Keď sa niekomu páči cítiť sa „vinným”, keď si niekto myslí, že potešenie je dokonalejšie, ak sa z určitého hľadiska ukáže „kriminálnym”, potom sa hlasne vyžaduje „trest”. Svet je plný údajných „rebelov”, ktorí si v podstate prajú len trest za to, že sú slobodní, že im nejaká vyššia bytosť z tohto alebo iného sveta bráni, aby sa sami vyrovnali so svojimi pokušeniami.

Naproti tomu je umiernenosť inteligentné priateľstvo k všetkému, čo môže priniesť potešenie. Ak ti niekto povie, že potešenia sú „egoistické”, pretože kým si ty užívaš, vždy niekto trpí, odpovedz mu, že stačí tomu druhému pomôcť, ako je len možné, aby netrpel; že je však škodlivé mať výčitky svedomia, že v tej istej chvíli netrpím aj ja, respektíve že užívam tak, ako by aj ten druhý rád užíval. Rozumieť utrpeniu druhého a pokúsiť sa odstrániť ho, znamená jednoducho záujem. Netreba sa však hanbiť, že sa človek napriek tomu vie radovať. Len ten, čo má chuť kaziť život sebe a druhým, môže prísť na nápad, že užívanie je vždy proti niekomu zamerané. A ak stretneš niekoho, čo všetky potešenia, ktorých sa nezúčastní alebo ktoré si nedopraje, označuje za „špinavé” či „zvieracie” - dovoľujem ti považovať ho za špinavého a dosť zvieracieho. Myslím si, že toto stačí na vyjasnenie, nie?

Čítaj ešte niečo

„Uši volajú po tónoch a zvukoch; ak sa im nedajú počuť, potláča sa vývoj sluchu. Oči volajú po kráse a farbách; ak sa im nedajú vidieť, potláča sa rozvoj schopnosti vidieť. Nos volá po vôňach a príjemných pachoch; ak sa im nedajú zavoňať, potláča sa rozvoj schopnosti voňať. Ústa volajú po práve hovoriť o spravodlivosti a nespravodlivosti; ak sa im nedá možnosť hovoriť o tom, potláča sa rozvoj rozumnosti. Telo volá po užívaní nádhery a hojnosti; ak sa mu to nedá okúsiť, potláča sa jeho pocit blaha. Vôľa volá po nehatenom pôsobení; ak sa jej v tom bráni, potláča sa jej podstata.”
                   Jang Džu, (asi 450-380 p.n.l.)
*  *  *
Neresť koriguje lepšie ako cnosť. Stýkaj sa s nerestným človekom, a zhrozíš sa nad jeho neresťou. Strp cnostného človeka a veľmi skoro znenávidíš celú cnosť.
Tony Duvert, Zlomyseľný šlabikár
Miernosť predpokladá užívanie, odriekanie nie. Preto je viac ľudí, ktorí sa niečoho odriekajú, ako tých, čo sú v tom ohľade mierni.
                   Georg Ch. Lichtenberg, Aforizmy
*  *  *
Jediná sloboda, ktorá si zaslúži toto meno, je právo ísť za svojím šťastím svojou vlastnou cestou; samozrejme, ak pri tom nezmenšujeme slobodu druhých, alebo nekrížime ich plány na dosiahnutie slobody. Každý je strážcom svojho blaha, či ide o telo, dušu alebo ducha. Pre ľudstvo je lepšie, ak každému dovolí žiť podľa jeho vôle, než ak každého núti žiť podľa návodu iných.
                    John Stuart Mill, Sloboda
*  *  *

Prameň: Fernando Savater, Ethik für Erwachsene von morgen,  Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrála pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996. - Preložil Rastislav Škoda

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu