Frfloš v raji

Wednesday, 6 September 2006 | Zošity humanistov č. 57

Fred Reed

Pred rokom som sedel s Violetou na chodníkovej terase rímskej kaviarničky, teda v meste plnom výfukových plynov a veľmi rušnej dopravy, kde sú napravo i naľavo nastriekané nečitateľné grafity. V hluku nákladniakov, príliš veľkých pre úzke uličky, sa ťažko hovorilo. Starodávne monumenty sa v meste pomaly rozpúšťali v riedenej kyseline uhličitej a farbili sa do šeda od stekajúcich sadzí.

Taliani, nie veľmi príjemný národ, chodili okolo nás v medzinárodných otrhaných džínsoch a tričkách s dlhými rukávmi, čo svedčí menej o osobnom štýle ako skôr o nedostatku nápadov.

Práve sme končili niekoľkotýždňové fádne potulky po krajine, najviac na juh od Neapola smerom na Sicíliu. Vi predtým neopustila Mexiko. S radosťou som konštatoval, že bola rodeným cestovateľom; v každej situácii praktická a nič ju nezarazilo. Bola hotovým požehnaním. Nájsť sa na ceste s hysteričkou sa skoro preje.

Myslím si, že očakávala, že Taliansko bude kultivované a štýlové. Nepovedal to o ňom Hemingway? Neukazovali ho také filmy? Správne konštatovala, že ani Neapol ani Rím sa veľmi nelíšili od jej rodnej Guadalajary: boli hlučné, špinavé, nebezpečné, múry domov znetvorené punkermi, ktorí by potrebovali vyšľahať bičom. Nebol som veľmi prekvapený, keď som tie isté symptómy videl na mnohých miestach. Platí takmer univerzálne pravidlo, že všetko pekné je staré a všetko nové je ako ostatné nové.

Je to dosť čudné. Starý Rím mal málo príjmov na vydávanie - a staré Grécko ešte menej. Postaviť taký Partenón vyžadovalo iste veľa úsilia - a rovnako to bolo s gotickými katedrálami. A predsa sa to všetko postavilo, sochy boli z mramoru vytesané a fontány striekali vodu v centrách miest. Cisári stavali tieto veci, aby sa stali slávnymi, boháči sa chceli ukázať. Nech bol motív akýkoľvek, stavby sa uskutočnili a skrášlili svoju dobu.

Dnešné zdroje sú tisícnásobné, sú buldozéry, je oceľ a peňazí bez miery - a staviame len bloky domov a diaľnice. Naša civilizácia sa stala rozrastajúcou obludnosťou.

Urobil som chybu, keď som sa pripojil k skupine turistov v domnení, že pre Vi to bude menej namáhavé ako moje ustavičné „choď tam a pozri si to zblízka”. Ukázalo sa, že ako ja nenávidela neprirodzenú veselosť a hlúpe informácie. V Neapoli sme sa od nich odtrhli a ďalej sme sa iba túlali. Neapol je ošklivé začadené mesto, prešpikované abnormálnymi kostolmi z iných čias.

Osobitne si spomínam na jeden. Zvnútra bol temný a tajuplný. Jeho múry z hrubých skál zachycovali a neprepustili hluk dopravy. Okrem nás tu nebol nikto. Klenby, farbisté okná a fresky boli úžasné a, ako vždy v takýchto prípadoch, také som ešte nevidel. Tieto veci neboli navrhnuté kolektívne, jeden rozmer na všetko. Vi je katolíčka a cítila sa tu sama ako časť toho všetkého. V šere sme každý uvažoval po svojom. Určité veci sa nerobia s druhými.

Uvažoval som, aký to bol život pred mnohými storočiami, keď sa kostol hrozivo týčil nad malým ľudstvom. Dnes je každý kostol malý v pomere k monumentálnym vládnym budovám. Často je len o málo viac ako turistická atrakcia; niekedy znižuje počet veriacich. Muselo to byť inakšie, keď ľudstvo zaujímalo v krajine nepatrnú plochu. Pocit bytia je iste iný, keď pešo putujete alebo na koni jazdíte divokými lesmi a horskými priesmykmi, zriedka stretnúc iného.

Capri bolo strašné. Davy turistov pokrývali každý centimeter námestia, na ktorom stáli stánky s bezcennými tretkami, predávajúce aj pripomienkové baseballové čiapky. Sám ostrov zarážal svojimi štítmi v oblakoch a ostrými zrázmi do Stredozemného mora. Tiberiov vkus sa iste neobmedzoval na malých chlapcov (ak to nie je ohováračka). Ale ako chcete prežívať takú nádheru uprostred tučných ľudí z Rhode Islandu vreštiacich na seba „Charlie, ale sprievodca povedal, že …”

Na svete je prekliato veľa ľudí a majú príliš veľa peňazí. Majú aj veľmi málo vkusu. Spojené štáty dosiahli štádium diktatúry proletariátu a ostatné štáty ich nasledujú. Karol by bol na to hrdý. Aj tí, čo si ich nezaslúžia, majú kreditné karty a tak sa v húfoch hrnú za európskou skúsenosťou, ako sú zvyknutí na Disneyland a Morský svet. Nemusia vedieť, kde v Európe sa nachádzajú, kto boli Normani, čo a kedy bola reformácia - na tom predsa nezáleží! Neviem, na čom záleží.

Konečne nastal vek hromadného človeka. Prebieha rýchla globalizácia so svojou neodlučiteľnou homogenizáciou. Beijing (Peking) začína mať problémy s hromadnou dopravou, tie isté ako všade inde. Aj vyzerá ako všetko všade inde. Mestské nákupné stredisko v Guiline (južná Čína) sa nepatrne líši od ulice v Tokiu alebo Georgetowne (pri Washingtone) či Nong Khai (v Thajsku). Tak ako jeho supermarkety poskytuje ľuďom, čo chcú, za ceny, ktoré sú v stave platiť a nemožno ich zatracovať. Nové mestá sú však uniformné, jednotvárne, ba akosi odradzujúce. V noci vidno na celej zemeguli ošklivé bloky úradov a ošklivé bloky bytov - sú tak postavené, lebo to bolo lacné a efektívne.

Dnes sa myslí len na tieto dve veci.

Klaudius a Trajanus postavili impozantné stavby s pomocou najlepších umelcov, akí sa dali nájsť. Dnešné korporácie nemajú záujem o také veci. Nemajú ho ani Spojené štáty, ktoré sú esteticky také oslabené, ako sú priemyselne plodné. Pokiaľ to ja môžem posúdiť, platí to o všetkých ostatných štátoch; len pár z nich má rešpekt pred tým, čo majú.
Ak je dnes v Amerike niekde zbierka sôch, tak nakupuje prostredníctvom výboru byrokratov, ktorí ničomu nerozumejú a tak sa dajú nachytať na hocakú ošklivosť, odporúčanú umeleckým poradcom. Nová knižnica, ak to dnes existuje, bude blok tehál. Symfónie vymierajú, umenie sa mení na „entertainment” (bavenie, zabavenie) a starostlivé písanie sa vyskytuje tak často ako chlapík pri benzínovej pumpe majúci záujem o Sofokla v origináli. Konečné víťazstvo pripadlo neumytému.

Nepáči s mi to. Rozličnosť a výstrednosť vecí dávajú životu jeho vône. Keď sa rue du Louvre nasťahuje do Teska a Vatikán je tak preplnený ľuďmi, aj zo Slovenska, že sa tam nemôžete hýbať, strácame voľačo.

Niekedy si myslím, že rozdiel medzi švábmi a ľuďmi je len ten, že tým druhým nestačia nohy. Ale ja som starý frfloš.

Prameň: Fred Reed, Curmudgeing Through Paradise, LewRockwell.com; 7. júla 2006
http://www.lewrockwell.com/reed/reed101.html

Preložil Rastislav Škoda

tags

1 Comment to Frfloš v raji

[...] školstva v USA – Znovuobjavenie divocha– v č. 57 esej o nespokojnom turistovi v Taliansku – Frfloš v raji – a v č. 88 článok Stručná história Spojených [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu