Darwin nie je Boh

Monday, 1 January 2007 | Zošity humanistov č. 59

Eduard Chmelár

(Článok Rastislava Škodu „Boj o evolučnú teóriu sa stupňuje”, uverejnený v ZH 58/2006, bol uverejnený aj v týždenníku Slovo (41/ 2006) a vyvolal ako polemickú reakciu článok „Darwin nie je Boh” docenta Eduarda Chmelára (Slovo 44/2006, s.7). Keďže nie všetci čitatelia ZH čítajú Slovo, uverejňujeme ju, a to aj s odpoveďou R.Škodu, tiež uverejnenou v Slove (48/2006, s.5) s titulom „Život je veru iba tanec molekúl”.)

K nasledujúcej eseji ma inšpiroval článok Rastislava Škodu Boj o evolučnú teóriu sa stupňuje (Slovo č. 41/ 2006). Nie je však iba polemikou s ním, ale otvoreným uvažovaním o charaktere diskusie, v ktorej sa čoraz častejšie nepoužívajú racionálne argumenty, ale iracionálna viera. Podotýkam, že v tomto prípade nehovorím len o veriacich kreacionistoch, ale aj o presvedčených evolucionistoch.

Je bezpochyby obrovskou zásluhou modernej vedy vyrastajúcej z filozofického podhubia skepticizmu, že vytrhla ľudstvo z falošného sveta mytologických predstáv. Seriózna diskusia s konzervatívnymi kreacionistami vlastne nemá zmysel. Ignorujú totiž vedecké výsledky posledných storočí a ich spôsob argumentácie môže osloviť iba nevzdelaných ľudí. Je však niečo celkom iné, keď zástancovia evolučnej teórie prekračujú oblasť seriózneho výskumu vývoja života a tvrdia, že veda vyvrátila existenciu Boha. Seriózna veda by totiž čosi také popierať ani dokazovať vôbec nemala - ak má ostať disciplínou zakladajúcou sa na overiteľnom výsledku.

Mnohí vedci však bránia evolúciu spôsobom, ktorý je kontraproduktívny a už dávno nie je vedecký. Ich cieľom nie je objasniť podstatu života, ale práve vyvrátiť existenciu Boha. Pre túto skupinu ľudí je charakteristický výrazný antiteizmus - takmer zúrivý odpor voči všetkému, čo je spojené s náboženstvom (na rozdiel od ateizmu, ktorý sa s teologickým výkladom nestotožňuje, ale nepovažuje za potrebné útočiť na transcendentálne potreby ľudí). Pravdepodobne najznámejším antiteistom súčasnosti je Richard Dawkins, ktorého noviny Daily Telegraph výstižne nazvali „kazateľom evolučnej teológie”. Dawkins je bezpochyby brilantný vedec, ale svoju popularitu získal predovšetkým vďaka polemickým knihám, v ktorých ponúkol extrémne redukcionistický pohľad na svet. Niektoré názory tohto autora sú vyslovene hlúpe. Ak by sme aj obišli cynické zužovanie života na preskupovanie molekúl, jeho predstava o vede, ktorá robí kultúru zbytočnou, patrí do kategórie takých senzáciechtivých blúznení, ktoré spochybňujú Dawkinsovu kompetentnosť pohybovať sa mimo rámca jeho špecializácie v evolučnej biológii.

Demagogické argumenty

Dawkins má vďaka prekladom svojich nadšených obdivovateľov aj na Slovensku. Spomínaný článok pána Škodu by mohol byť populárnym úvodom do neodarvinizmu, keby na podporu svojich tvrdení nepoužíval nešťastné argumenty, ktoré jeho text posunuli do demagogickej roviny. Kam inam možno zaradiť napríklad vetu, že Immanuel Kant vyvrátil argumenty v prospech existencie Boha? Chudák Kant, ktorý zostal do konca života hlboko veriacim človekom, by iste netušil, ako sa dá zneužiť jeho úsilie o sekulárnu etiku, ktorá síce nepoužíva teologické argumenty, ale vychádza z Ježišovho učenia. Spôsob, akým antiteisti argumentujú, veľa napovedá o tom, že ich presvedčenie nevyviera z racionálneho základu, ale z rovnako neuchopiteľnej viery, akú používajú kresťania. Myslím si, že nie náhodou sa R. Škoda na záver svojho príspevku oháňa Darwinovým Pôvodom druhov ako „našou bibliou”. Hoci nechtiac, prezrádzajú tým antiteisti o svojom mentálnom nastavení strašne veľa.

Základom nedôvery, ktorá vo mne pretrváva k takto získaným poznatkom, je dogmatické uctievanie jedinej možnej verzie reality a nápadná absencia tolerancie voči iným názorom. Antiteisti často argumentujú, že väčšina vedcov je neveriacich, že ich postoje sú všeobecne uznávané a že kritici evolucionizmu často nemajú príslušné vzdelanie. Takto však dôvodiť vo vede nemožno. Operovať „väčšinou” nie je deduktívny vedecký argument, ale čistá indukcia. Rovnako ako oháňať sa tým, že Michael Behe (známy kritik prvoplánového darvinizmu - jeho kniha Darwinova čierna skrinka vyšla aj v češtine) je „len” biochemik, má rovnakú výpovednú hodnotu ako povedať o Richardovi Dawkinsovi, vášnivo popierajúcom existenciu Boha, že nie je teológ. Ak sa uzavrieme pred racionálnymi úsudkami, môžeme si vystavať svoje ideologické barikády a používať pri tom najrôznejšie argumentačné barličky z navzájom nesúvisiacich odborov. No fakt, že uznávame celkovú integritu Darwinovej teórie, nás nesmie priviesť k popieraniu skutočností, ktoré narúšajú klasický evolučný obraz o vývoji života, a už vôbec nie k filozofickým tvrdeniam, ktoré z evolucionizmu nevyplývajú.

Darvinistov ovládol dogmatizmus

V posledných rokoch sa vynoril dostatok dôkazov, že molekulárny základ života je príliš zložitý na to, aby sa dal vysvetliť dlhodobým pôsobením slepej náhody a prírodného výberu - ako na tom tvrdošijne trvá Richard Dawkins alebo Daniel Dennett (podobnosť s rovnako naivnou tézou o „neviditeľnej ruke trhu” sa mi v tomto mentálnom kontexte nevidí náhodnou). Biologické systémy sa totiž ukazujú byť nezjednodušiteľne zložité, čo znamená, že odstránenie ktorejkoľvek časti by mohlo viesť minimálne k vážnym problémom celého systému. Problematickosť darvinovských vysvetlení na molekulárnej úrovni však mnohých vedcov nevedie k opätovnému preverovaniu poznatkov, ale k zvýšenej agresivite namierenej voči všetkým skeptikom, ktorí čo i len vyslovia otázku, či by to všetko nemohlo byť inak. Tu sa darvinisti prejavujú mimoriadne nevedecky a ich argumentácia prerastá do zarážajúceho dogmatizmu, ktorý sa opiera iba o iracionálny záujem nepripustiť niečo, čo by ohrozilo materialistické poňatie života. Obzvlášť pôvabne to zhrnul nositeľ Nobelovej ceny za medicínu Christian de Duve vo vete: „Veda sa zakladá na myšlienke, že predmet štúdia má prirodzené vysvetlenie. Prečo by sme ho inak hľadali?”

Iný nositeľ Nobelovej ceny, jeden z najväčších fyzikov 20. storočia a - čo je v tomto kontexte obzvlášť dôležité zdôrazniť - presvedčený ateista Richard Feynman si však myslí niečo iné. V sérii prednášok na Washingtonskej univerzite v apríli 1963 vyslovil nezvyčajnú pokoru úspešného bádateľa pred možnosťami vedy. V prvom rade upozornil na to, aby sme nezabúdali, že predstavivosť prírody je oveľa, oveľa väčšia ako predstavivosť ľudská. Pochopiť prírodné zákonitosti predstavuje preto ten najťažší test ľudských schopností uvažovať. Lenže ak niečo nie je vedecké, zdôrazňuje Feynman, ak to nemôže byť overené pozorovaním, neznamená to ešte, že to nemá zmysel, že je to zlé alebo že je to hlúpe. Veda sa len jednoducho zaoberá problémami, ktoré je možné pozorovaním analyzovať. Existujú však aj ďalšie problémy, kde táto metóda nefunguje.

Informácia ako ontologický problém

Aby som zbytočne nedráždil evolučných biológov, akiste oprávnene hrdých na svoje vedomosti, vezmem si na podporu Feynmanových tvrdení oblasť, v ktorej sa predsa len v rámci svojho akademického pôsobenia možno aj trošičku vyznám - teóriu informácie. Hoci je dnes dostatočne dokázané, že usporadúvanie všetkých entít v univerze je nemysliteľné bez prenosu informácie, veda túto informáciu jednoducho nedokáže uchopiť. Informácia preniká vesmírom spôsobom, ktorý fyzika ani chémia nevedia definovať.

Neschopnosť uchopiť informáciu, ktorá nepotrebuje čas na existenciu, ale len na aktualizáciu, podkopáva základy ideologického scientizmu, podľa ktorého všetko existujúce musí byť empiricky zjavne prístupné. My však dnes vieme, že informácia je až príliš konkrétna súčasť prírody. Napokon, ako opakovane pripomínali filozofi od Aristotela až po Whiteheada, forma či štruktúra je metafyzickou stránkou vecí, bez ktorých by vôbec neexistovali. Ešte aj taký zaprisahaný materialista ako Egon Bondy priznáva, že informácia zjavne nie je viazaná na podmienky štvordimenziálneho kontinua, v ktorom žijeme (teda hmoty, energie, priestoru a času), že je to úplne odlišná ontologická rovina skutočnosti, bez ktorej by „nespadol ani ten vlások z hlavy”. Ale takto sa kedysi hovorilo o Bohu. Informácia je totiž zjavným kódom všetkých dejov vo vesmíre.

Darvinizmus sa týka vývoja, nie vzniku

Chcem tým povedať, že ak sa dnes veda dostáva do stavu krízy vlastnej identity, nie je to spôsobené tým, že ju atakujú náboženskí fanatici, ale tým, že sa pokúša neúspešne prenikať do dejov, ktoré majú svoju podstatu v mimohmotnej úrovni. Veda si nemôže klásť ambíciu dokázať alebo vyvrátiť prítomnosť niečoho, čo presahuje materiálnu rovinu - a nemusíme ju, ak chcete, vôbec nazývať Božou existenciou, aby táto možnosť zbytočne neplietla tých, ktorí si predstavujú transcendentálnu veličinu ako osobného Boha, či už vo forme starčeka sediaceho na obláčiku alebo vo forme iných mytologických príbehov. Darvinizmus nemôže vstupovať do týchto vzťahov už len preto, že sa zaoberá vývojom, ale nevie vysvetliť jeden podstatný znak existencie života - totiž samotný vznik.

Sám Albert Einstein (na ktorého sa antiteisti vo svojej argumentácii, opäť demagogicky, často odvolávajú) síce nebol veriacim v klasickom zmysle slova, ale vyslovene odmietal princíp slepej náhody - viď jeho slávny výrok „Boh nehrá kocky”. Ak teda chcú evolucionisti ochrániť racionálne jadro svojej teórie od fanatických útokov kreacionistov, musia byť (v súlade s vedomím ľudskej ohraničenosti a pokorou nevyhnutnou vo vede pre priznanie omylu) schopní pripustiť, že existuje rovina poznania, v ktorej sa vedec nemôže pohybovať suverénne, ak vôbec. V opačnom prípade sa stávajú spolutvorcami nesmierne cynickej a nebezpečnej redukcionistickej filozofie, ktorá vo svojich dôsledkoch pohŕda životom a odporuje základom humanizmu a environmentalizmu. V politickej rovine už takáto filozofia našla svoje uplatnenie - tzv. sociálny darvinizmus protežujúci úspešných, silných a bezohľadných je ideovým dedičstvom takéhoto spôsobu uvažovania o živote, jeho cene a podstate.

Nemôžem sa v tejto súvislosti nezmieniť o politických postojoch Charlesa Darwina, ktoré boli charakteristické jeho výraznými sympatiami k britskému imperializmu jeho vlasti a otvoreným podceňovaním inteligencie domorodých národov Ameriky, čo hraničilo až s rasizmom. I keď teraz sám možno skĺznem do roviny špekulácií, nedá mi nepoložiť otázku, do akej miery môže redukcionistické poňatie života súvisieť s ideovými zdrojmi fašizmu.

No antiteisti náročky neberú do úvahy ešte jeden podstatný fakt: Charles Darwin neformuloval svoju teóriu s cieľom vyvrátiť Božiu existenciu. Ako pripomína známy český biológ profesor Stanislav Komárek, sám Darwin bol do istej miery kreacionista, ale vyšší zásah obmedzoval len na vznik najjednoduchších foriem života. To bola jednoducho hranica, na ktorej sa vedome zastavil: vznik života nikdy nebol predmetom skúmania tohto učenca.

Pochybujem, teda som (vedec)

Jedným z nosných pilierov, na ktorých stojí moderná veda, je nevyhnutnosť pochybovať, ako to vytýčil už René Descartes. Pochybnosti v evolučnej teórii nie sú ničím, čoho by sa bolo treba báť. Naopak, sú z vedeckého hľadiska nesmierne cenné. Len vtedy, ak priznáme svoju nevedomosť, svoju neistotu, máme nádej, že sa ľudstvo dokáže vyvíjať bez dogmatických obmedzení, že sa neocitne v slepej uličke, ako sa to stalo už toľkokrát v dejinách. Skutočne poctivá veda by mala zbierať nielen argumenty pre svoju teóriu, ale aj proti nej. Pokora intelektu pred tvárou vesmíru musí viesť k poznaniu, ktoré vychádza zo zásady, že nič nie je celkom isté. Na tom predsa stojí západný racionalizmus.

Neodarvinisti často nechcú vidieť, že v dejinách vedeckých teórií vystupuje často ako rozhodujúci faktor niečo, čo vynikajúci historik vedy Emanuel Rádl nazýva striedavo vierou alebo osobným presvedčením. Práve Rádl dokázal, že klasický darvinizmus nebol vôbec vedecký. Vystavaný na princípe dejinnosti znamenal faktický rozchod s tradičným racionalizmom, a tým i s celou duchovnou tradíciou západného myslenia. Práve tým, že Darwin odhalil dejinný rozmer živej prírody, donútil dnešných antiteistov ísť de facto proti zmyslu jeho autentického učenia a čo najviac zmierniť fatálne dôsledky pôvodného evolucionistického scenára ani nie tak pre vieru v Boha, ako pre racionalizmus objektívnej vedy. Práve na základe tohto zistenia dospel spomínaný Emanuel Rádl k poznaniu, že objektivita vedy, dosahovaná pomocou jej racionálnych nástrojov (či už pojmových, ideových, technických alebo inštitucionálnych), je vlastne iba opakovaným vyjednávaním konsenzu - dohodou na možnosti komunikácie, čiže súčinnosti v zdieľaní poznatkov a spoločnom podiele na poznávanej skutočnosti. Inými slovami, nemennosť objektívnej pravdy je vo vede predsudok.

Na záver by som chcel zdôrazniť, že túto úvahu by nemali ako argumentačnú barličku zneužívať ani veriaci, ani ateisti. Teologické argumenty totiž nevyvracia, ani nepotvrdzuje. Táto esej sa stavia predovšetkým proti demagógii, s akou sa niektorí vedci pokúšajú zneužiť získané poznatky na vyvodzovanie záverov, ktoré z nich nevyplývajú. Evolucionizmus na svoje potvrdenie nepotrebuje antiteizmus. V opačnom prípade prestáva byť vedou a stáva sa alternatívnou vierou, lebo na pôde metafyziky stráca nástroje, ktorými by mohol svoje domnienky potvrdiť.

*  *  *
Eduard Chmelár je vysokoškolský učiteľ.

*  *  *

Prameň: Eduard Chmelár, “Darwin nie je Boh”, SLOVO č.44, 1. novembra 2006.

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu