Zošity humanistov

Delúzia Boha – 4. kapitola: Prečo skoro iste nieto Boha

Wednesday, 1 August 2007 | Delúzia Boha, Zošity humanistov č. 63

Richard Dawkins

Preložil Rastislav Škoda

4. kapitola: Prečo skoro iste nieto Boha

Kňazi rozličných náboženských siekt … sa desia pred pokrokmi vedy ako bosorky pred príchodom dňa a mračia sa pri osudnej predzvesti odhalenia klamstiev, z ktorých žijú.     - Thomas Jefferson

Neprekonateľný Boeing 747

Argument nepravdepodobnosti je veľký argument. V tradičnom podaní ako argument dizajnu je v súčasnosti najpopulárnejším argumentom v prospech existencie Boha a prekvapujúco veľký počet teistov ho považuje za úplne a neprekonateľne presvedčivý. Je vskutku veľmi silný, ba mám podozrenie, že je to nevyvrátiteľný argument – ale v opačnom ako teistickom zmysle. Ak sa správne rozvinie, priblíži sa dôkazu, že Boh neexistuje. Môj názov pre štatistický dôkaz, že Boh temer celkom iste neexistuje, je gambit neprekonateľného boeingu 747.

Názov pochádza od zábavného obrazu Freda Hoyla o vzniku boeingu 747 na šrotovisku. Nie som si istý, či to Hoyle vôbec sám vymyslel, ale pripísal mu to jeho blízky spolupracovník Chandra Wickramasinghe a pravdepodobne je autentický (58). Hoyle povedal, že pravdepodobnosť, že život na Zemi vznikol spontánne, nie je väčšia, ako šanca, že hurikán preženúci sa ponad šrotoviskom, bude mať šťastie zostaviť boeing 747. Neskôr si mnohí vypožičiavali túto metaforu v súvislosti s vývojom zložitých živých vecí, kde má falošné stopy prijateľnosti. Vyhliadky, že sa zloží fungujúci kôň, hmyz alebo pštros, sú ešte menšie ako v prípade boeingu 747. Skrátka, je to najobľúbenejší argument kreacionistov – ale argument, ktorý môže vysloviť len niekto, kto nepochopil prvý zákon prírodného vývoja: niekto, kto si myslí, že prírodný výber je teória náhody, kým – v relevantnom význame výrazu náhoda – je to pravý opak.

Chybné kreacionistické prisvojenie si argumentu nepravdepodobnosti má všade tú istú všeobecnú formu a niet rozdielu, keď sa kreacionisti prestroja do politicky výhodného dresu „inteligentného dizajnu“ (ktorý už bol zlomyseľne opísaný aj ako kreacionizmus v lacnom večernom obleku.) Niektoré pozorované javy – často živý tvor alebo niektorý z jeho zložitejších orgánov, ale môže to byť hocičo od molekuly po celý vesmír – sa správne vyzdvihnú ako štatisticky nepravdepodobné. Niekedy sa používa jazyk informačnej teórie: Darvinista sa vyzve, aby vysvetlil zdroje všetkých informácií v živej hmote, to je v technickom zmysle jej informačný obsah, ako mieru nepravdepodobnosti alebo „hodnotu prekvapenia“. No argument môže pripomenúť aj otrepané ekonomické motto „Obed zadarmo neexistuje” – keď obžalúvajú darvinizmus, že sa pokúša dostať niečo za nič. V skutočnosti, ako ukážem v tejto kapitole, darvinovský prírodný výber je jediné známe riešenie inakšie nerozlúštiteľnej hádanky, odkiaľ sa berie informácia. Ukáže sa, že je to hypotéza Boha, čo sa pokúša dostať niečo za nič. Boh sa pokúša dostať zdarma obed a súčasne ním byť. Nech je akokoľvek nepravdepodobná entita, ktorú vysvetľujete pojmom dizajnéra, tento dizajnér sa ukáže byť aspoň rovnako nepravdepodobným. Boh je neprekonateľný boeing 747.

Argument nepravdepodobnosti hovorí, že zložité veci nemohli vzniknúť náhodou. No mnohí ľudia definujú „vzniknúť náhodou“ ako synonymu pre „vzniknúť bez premysleného dizajnu.“ Neprekvapuje, ak si potom myslia, že nepravdepodobnosť je znakom dizajnu. Darwinov prírodný výber ukazuje, aká nepravda je to vzhľadom na biologickú nepravdepodobnosť. A hoci darvinizmus nemusí byť priamo relevantný pre neživý svet – napríklad kozmológiu – rozširuje naše povedomie aj v oblastiach, ktoré sú mimo pôvodného teritória biológie.

Hlboké pochopenie darvinizmu nás učí byť opatrnými pri domnienke, že dizajn je jediná alternatíva voči náhode a učí nás hľadať stupne rebríka pomaly sa zvyšujúcej zložitosti. Už pred Darwinom pochopili filozofi ako Hume, že nepravdepodobnosť života neznamená, že musel byť dizajnovaný, ale nevedeli si predstaviť alternatívu. Po Darwinovi by sme všetci mali už pri náznaku myšlienky dizajnu pocítiť podozrenie v špiku kostí. Ilúzia dizajnu je pasca, do ktorej sme padali kedysi, ale Darwin nás imunizoval prebudením nášho povedomia. Kiež mal úspech pri nás všetkých!

Prírodný výber ako budič vedomia

Vo vesmírnej lodi vedeckej fikcie pochytí kozmonautov túžba po domove. „Len si predstavte, že doma na Zemi je teraz jar!“ Nemusíte okamžite zbadať, čo je na tejto vete nesprávne, tak hlboko je zakorenený nevedomý šovinizmus severnej pologule v nás, čo tam žijeme a niekedy aj v iných. „Nevedomý“ je tu správne slovo. Preto budenie, prebudenie vedomia. V Austrálii a na Novom Zélande dostanete kúpiť mapy sveta s Južným pólom hore, a to pre hlbšie príčiny ako reklamné triky. Aké nádherné budiče vedomia by boli tieto mapy zavesené na stenách našich školských tried na severnej pologuli! Deň čo deň by deťom pripomínali, že „sever“ je náhodná, ľubovoľne zvolená polarita bez monopolu na postavenie „hore“. Mapa by vzbudzovala ich zvedavosť a budila ich povedomie. Pôjdu domov a povedia to svojim rodičom – mimochodom, dať deťom niečo, čím prekvapia svojich rodičov, je jeden z najväčších darov, aké učiteľ môže deťom dať.

Boli to feministky, ktoré prebudili moje uvedomenie si sily budenia vedomia. V anglickom jazyku podstatné a prídavné mená ani slovesá nemajú rozličné rody a poznať ich len podľa privlastňovacích zámen. Ich používanie bez etymologického súvisu vedie ku komickým situáciám a je také hlúpe ako prepustenie jedného washingtonského úradníka v roku 1999 z práce za rasovú diskrimináciu použitím výrazu „niggardly“ (skúpo), čo len zďaleka pripomína „nigger“ (neger, černoch). Ale už aj počutie týchto pochabých výrazov pomáha budiť vedomie.

Keď skončíme svoje filologické spory a prestaneme sa smiať, uvidíme vývoj z iného hľadiska. Rodové zámená ostávajú v popredí snáh o budenie vedomia. On alebo ona sa musí pýtať seba alebo jej, či jeho, či jej (jeho) cit pre štýl písania dovoľuje mu (jemu, jej) takto písať. Ak sa vieme preniesť cez úskalia jazyka, budí to naše povedomie smerom k postihnutým citlivostiam polovice ľudskej rasy. V angličtine je človek man, muž; ľudstvo je mankind, čo znie ako mužstvo; ľudské práva sú rights of man, práva muža; všetci ľudia sú stvorení rovnakí, sa povie všetci muži sú stvorení rovnakí, all men are created equal; jeden človek jeden hlas, one man one vote, jeden muž jeden hlas – angličtina zrejme príliš často vylučuje ženu.* Keď som bol mladý, nikdy som si neuvedomil, že ženy sa môžu cítiť urazené vetami typu „the future of man“ (budúcnosť ľudstva, ale doslovne muža). V priebehu desaťročí sa naše povedomie zobudilo. Aj tí, čo stále hovoria man miesto human (muž miesto človek), robia to s prejavom precítenej prosby o prepáčenie – alebo zo vzdorovitosti, zastávajúc sa tradičného jazyka; niekedy úmyselne dráždia ženy. Všetci účastníci súčasnosti (v orig. nemecký výraz Zeitgeist, duch doby) majú dnes už povedomie prebudené; aj tí, čo reagujú negatívne hlasným vzoprením a zdvojením urážky.

(* Klasická latinčina a gréčtina sú lepšie vyzbrojené. Latinské homo (grécke anthropo) znamená ľudské, na rozdiel od vir (andro), čo znamená muža, a femina (gyne), čo znamená ženu. Takže antropológia sa týka celého ľudstva, kým andrológia a gynekológia sú sexuálne vylučujúce vetvy medicíny.)

Feminizmus nám ukázal moc budenia povedomia a ja by som si túto techniku rád vypožičal pre prírodný výber. Prírodný výber nielenže vysvetľuje celý život; budí naše povedomie a dáva mu silu vedy, ktorá vysvetľuje, ako sa môže z jednoduchého začiatku vynoriť organizovaná zložitosť aj bez akéhokoľvek premysleného vedenia. Dokonalé poznanie prírodného výberu nás posmeľuje odvážne sa presunúť do iných oblastí. Tam vzbudzujú naše podozrenie podobné falošné alternatívy, aké raz pred Darwinom zvádzali biológiu. Kto pred Darwinom mohol predpokladať, že niečo tak zrejme dizajnované ako krídlo vážky alebo oko orla je v skutočnosti konečný produkt dlhého sledu nie náhodných ale aj tak čisto prirodzených príčin?

Dojemný a zábavný opis vlastnej konverzie Douglasa Adamsa k radikálnemu ateizmu – trval na prívlastku „radikálny” z obavy, aby ho niekto nepovažoval len za agnostika – je svedectvom o sile darvinizmu ako budiča vedomia. Dúfam, že sa mi odpustí sebauspokojenie, viditeľné v nasledujúcej citácii. Ospravedlňujem sa tým, že Douglasova konverzia pôsobením mojich dávnejších kníh – ktoré nemali za cieľ prehovárať niekoho prestupovať na inú vieru – ma inšpirovala venovať túto knihu, ktorá to robí, jeho pamiatke. V jednom interview, uverejnenom po jeho smrti v jeho knihe Losos pochybnosti (Salmon of Doubt) sa ho jeden novinár spýtal, ako sa stal ateistom. Začal vysvetlením, ako sa stal agnostikom a potom pokračoval:

„A hútal som, dumal som, premýšľal som. Ale nemal som dosť materiálu, takže som neurobil ani nijaké rozhodnutie. Mal som ohromné pochybnosti o existencii boha, ale o ničom som nevedel toľko, aby som mal dobrý pracovný model pre vysvetlenia iných vecí, áno, života a vesmíru, a aby všetko našlo svoje miesto. Ale pokračoval som v tom, pokračoval som v čítaní a pokračoval som v premýšľaní. Až raz, asi začiatkom tridsiatky, som sa potkol o evolučnú biológiu, osobitne vo forme Dawkinsových kníh Sebecký gén (The Selfish Gene) a potom Slepý hodinár (The Blind Watchmaker) a zrazu (myslím, že to bolo pri druhom čítaní Sebeckého génu) všetko zapadlo na svoje miesto. Bola to koncepcia omračujúcej jednoduchosti, no viedla k celej tej nekonečnej a záhadnej zložitosti života. Hlboká úcta k životu, ktorú to vo mne vzbudilo, viedla k tomu, že posvätná úcta, s ktorou ľudia o živote hovoria s rešpektom náboženskej skúsenosti, sa mi zazdala, úprimne povedané, pochabo nemiestnou. Úctu na základe pochopenia staviam trvale nad úctu na základe nevedomosti.“ (59).

Koncepcia omračujúcej jednoduchosti, o ktorej Douglas hovoril, nemá, samozrejme, nič do činenia so mnou. Mal na mysli Darwinovu teóriu evolúcie prírodným výberom – konečný vedecký budič povedomia. (Douglas, chýbaš mi. Bol si môj najbystrejší, najzábavnejší, najotvorenejší, najvtipnejší, najväčší a možno jediný konvertita. Dúfam, že táto kniha by ťa bola rozosmiala – ale nie natoľko, ako si ty rozosmieval mňa.)

Daniel Dennett, filozof so zdravým sedliackym rozumom, prišiel na to, že vývoj protirečí jednej z najstarších myšlienok, ktorú máme: „Protirečí myšlienke, že treba veľkú, šikovnú vec na urobenie menšej veci. Nazývam to kvapkovou teóriou stvorenia zhora dole. Nikdy neuvidíte oštep, ako robí výrobcu oštepov. Nikdy neuvidíte podkovu, ako robí kováča. Nikdy neuvidíte hrniec, ako robí hrnčiara.“ (60). Darwinov objav uskutočniteľného procesu, ktorý robí túto protizmyslovú myšlienku prijateľnou, bol revolučným prínosom pre ľudské myslenie, nabitým silou budiť povedomie.

Je prekvapujúce, ako veľmi je toto budenie povedomia potrebné aj v mysliach výborných vedcov iných odvetví, ako je biológia. Fred Hoyle bol výborný fyzik a kozmológ, ale jeho nedorozumenie s boeingom 747 a iné omyly v biológii, napríklad jeho pokus o odmietnutie skameneliny Archaeopteryx ako podvrhu, svedčia, že potreboval prebudenie povedomia plodným stretnutím so svetom prírodného vývoja. Predpokladám, že na intelektuálnej úrovni prírodný výber pochopil. No možno je potrebné nasiaknuť prírodným výberom, ponoriť sa doňho, plávať v ňom – až potom skutočne oceníte jeho silu.

Iné vedy budia naše povedomie iným spôsobom. Astronómia Freda Hoyla nám prideľuje naše miesto, obrazne aj doslovne uzemňujúc našu márnivosť, aby sa uspokojila s naším nepatrným sídlom, kde žijeme svoje životy – na Zemi, tejto smietke ostatkov po vesmírnom výbuchu. Geológia nám pripomína našu krátku existenciu ako indivíduí aj ako druhu. Prebudila povedomie Johna Ruskina a vyvolala jeho pamätný vzdych z roku 1851: „Keby ma aspoň geológovia nechali na pokoji, mohol by som dobre pracovať, ale ich príšerné kladivá! Ich búšenie počujem na konci každého verša biblie.”

To isté robí pre náš pocit času vývoj – nečudo, veď prebieha podľa geologickej časovej stupnice. A darvinovský vývoj, najmä prírodný výber, dokáže ešte viac. Triešti ilúziu dizajnu v oblasti biológie a učí nás byť podozrievavými aj pri každom náznaku predpokladu dizajnéra vo fyzike či kozmológii. Myslím si, že fyzik Leonard Suskind mal toto na mysli, keď napísal: „Nie som historik, ale trúfnem si vysloviť jeden názor: Moderná kozmológia začala v skutočnosti s Darwinom a Wallaceom. Na rozdiel od všetkých, čo tu boli pred nimi, poskytli nám títo dvaja vysvetlenie našej existencie, ktoré úplne zavrhlo nadprirodzené sily… Darwin a Wallace položili základy nielen pre prírodné vedy, ale aj pre kozmológiu.” (61). Iní vedci-fyzici, ktorí ani zďaleka nepotrebujú budenie povedomia, sú Victor Stenger, ktorého knihu Objavila veda Boha? (Has Science Found God? – odpoveď je Nie) čitateľovi vrelo odporúčam; a Peter Atkins, ktorého Opakovaná návšteva stvorenia (Creation Revisited, nemecký preklad Ein zweiter Blick auf die Schöpfung, Druhý pohľad na stvorenie) je moje obľúbené čítanie vedeckej poézie v próze. (Nemecký preklad Delúzie Boha uvádza aj jeho knihu z roku 2007 God, the Failed Hypothesis: How Science Shows that God Does Not Exist – Neúspešná hypotéza Boha – Ako veda dokazuje, že nieto Boha – pozn. prekl.)

Stále žasnem nad teistami, ktorí nemajú vedomie prebudené v tom zmysle, ako to ja navrhujem, ktorí však s radosťou prijímajú prírodný výber ako „boží spôsob stvorenia“. Uznávajú, že vývoj prírodným výberom je veľmi ľahký a šikovný spôsob, ako vytvoriť svet plný života. Pritom boh nemusí urobiť absolútne nič! Petra Atkinsa privádza tento spôsob uvažovania v uvedenej knihe k dosť bezbožnému záveru, keď navrhuje existenciu domnele lenivého Boha, ktorý sa pri stvorení vesmíru, obsahujúceho život, pokúša urobiť tak málo, ako len možno. Atkinsov Boh je ešte lenivejší, ako bol Boh deistov osvietenstva osemnásteho storočia: deus otiosus – doslovne Boh na voľnej vôľuške, nemá nič na práci, je nezamestnaný, zbytočný, neužitočný. Krok za krokom znižuje Atkins objem diela, ktoré má ten lenivý Boh vykonať, až nakoniec skončí nerobiac vôbec nič: taký by neobťažoval, ani keby existoval. V pamäti sa mi živo ozýva prenikavý nárek Woodyho Allena: „Ak sa ukáže, že Boh existuje, nemyslím si, že je zlý. Najhoršie, čo o ňom môžete povedať, je, že nevyužil svoj talent.“

Nezjednodušiteľná zložitosť

Veľkosť problému, ktorý Darwin a Wallace vyriešili, sa nedá zveličovať. Mohol by som uviesť ako príklad anatómiu, bunkovú štruktúru, biochémiu a správanie doslovne každého živého organizmu. No keďže za najnápadnejšie husárske kúsky zdanlivého dizajnu ďakujeme – z pochopiteľných dôvodov – kreacionistickým autorom, preberám svoje argumenty s miernou iróniou z kreacionistického prameňa. Kniha Život – kde sa tu nabral? (Life – How Did It Get Here?) nemá autora a vydala ju Strážna veža biblickej a traktátnej spoločnosti v šestnástich jazykoch s nákladom jedenásť miliónov výtlačkov. Zrejme je veľmi obľúbená, pretože nie menej ako šesť kusov z tých jedenásť miliónov výtlačkov poslali ako nevyžiadaný dar dobroprajníci z celého sveta na moju adresu.

Pri náhodnom otvorení tejto anonymnej a štedro aj zdarma distribuovanej knihy padneme na stranu s morskou hubkou, známou ako Venušin kôš (Euplectella) a so sprievodnými slovami nikoho menšieho ako sira Davida Attenborougha: „Keď sa dívate na zložitú kostru hubky, napríklad na exemplár zložený z kremíkových spikulí, známy ako Venušin koš, vaša predstavivosť je ohúrená. Ako môžu takrečeno nezávislé mikroskopicky veľké bunky spolupracovať pri vylučovaní miliónov sklovitých čriepkov a vytvoriť takú zložitú a krásnu mriežku? Nevieme.“ Autori Strážnej veže nestrácajú čas a pridávajú svoju vlastnú pointu: „Jednu vec však vieme: Náhoda tu nebola pravdepodobným dizajnérom“. Isteže nie, náhoda nie je pravdepodobným dizajnérom. To je jediná vec, pri ktorej všetci súhlasíme.

Štatistická nepravdepodobnosť javov ako je kostra euplektely je ústredný problém, ktorý musí vyriešiť každá teória života. Čím väčšia je štatistická nepravdepodobnosť, tým menej je možná ako riešenie náhoda. To znamená veta, že niečo je nepravdepodobné. No kandidátmi na vylúštenie hádanky o nepravdepodobnosti nie sú, ako sa nesprávne naznačuje, dizajn a náhoda. Sú nimi dizajn a prírodný výber. Náhoda nie je riešenie, ak prihliadneme na vysoké úrovne nepravdepodobnosti, s ktorými sa stretáme pri živých organizmoch; žiaden biológ so zdravým rozumom nikdy nepovedal niečo také. Ale ani dizajn nie je skutočným riešením, ako uvidíme neskoršie; zdržme sa však ešte chvíľu pri probléme, ktorý musí vyriešiť každá teória života: pri probléme, ako uniknúť náhode.

Ak listujeme v knihe Strážnej veže ďalej, nájdeme prekrásnu rastlinu zvanú po anglicky Holanďanova fajka, po slovensky prostý vlkovec (Aristolochia trilobata), ktorého všetky časti sa zdajú elegantne navrhnuté, aby prilákali hmyz , pokryli ho peľom a poslali ďalej na jeho púti po kvetoch. Komplikovaná elegancia kvetov vyvoláva u Strážnej veže otázku: „Stalo sa to náhodou? Alebo je to dielo inteligentného dizajnu?“ Ešte raz, pravdaže sa to nestalo náhodou. Ešte raz, ani inteligentný dizajn nie je vhodná alternatíva k náhode. Ale prírodný výber je nielen šetrné, prijateľné a elegantné riešenie; je to jediná uskutočniteľná alternatíva k náhode, aká bola kedy navrhnutá.

Inteligentný dizajn musí strpieť tú istú výčitku ako náhoda. Jednoducho nie je prijateľným riešením hádanky štatistickej nepravdepodobnosti. A čím vyššia je nepravdepodobnosť, tým neprijateľnejším sa stáva inteligentný dizajn. Ak sa na to pozeráme zblízka a pozorne, ukáže sa inteligentný dizajn len zdvojnásobením problému. Ešte raz, príčinou je, že predpoklad dizajnéra (dizajnérky, dizajnu) okamžite vyvoláva ešte väčší problém, a to otázkou o jeho vlastnom pôvode. Každá entita, schopná inteligentne navrhnúť niečo tak nepravdepodobné ako Holanďanova fajka (vlkovec, alebo vesmír), je ešte nepravdepodobnejšia ako Holanďanova fajka. Pojem Boha neukončí viciózny regres, on ho ohromne zhorší.

Obráťme list na ďalšiu výrečnú stranu Strážnej veže, kde nájdeme opis obrovskej vždy zelenej mamutej sekvoje (Sequoiadendron giganteum), stromu, ku ktorému mám osobný vzťah, pretože mám jeden exemplár vo vlastnej záhrade – nemluvňa, o málo viac ako sto rokov, ale aj tak najvyšší strom v okolí. „Nepatrný človiečik, stojaci pri koreňoch sekvoje, môže len zízať hore v mlčanlivej bázni pred jej ohromnou mohutnosťou. Má zmysel myslieť si, že vytvorenie tohto majestátneho obra a drobných semien, do ktorých býva uložený, sa neudialo podľa dizajnu?“ Opäť platí, že ak si myslíte, že jedinou alternatívou k dizajnu je náhoda, potom nie, nemalo by to zmysel. Ale ani v tomto prípade neuvádzajú autori skutočnú alternatívu, prírodný výber, a to alebo pretože mu skutočne nerozumejú, alebo pretože mu nechcú rozumieť.

Proces, ktorým rastliny, či už drobné pimpernely (pimpinely, bedrovník, Anagallis, Poterium sanguisorba) alebo masívne mamutie welingtoniány, získavajú energiu na svoju stavbu, sa volá fotosyntéza. K tomu píše Strážna veža:

„Jeden biológ povedal, že fotosyntézy sa zúčastňuje okolo sedemdesiat chemických reakcií. Že je to priam zázračný proces. Zelené rastliny dostali názov „továrne” prírody – sú krásne, pokojné, neznečisťujú okolie, tvoria kyslík, recyklujú vodu, živia celý svet. Stalo sa to náhodou? To by bolo uveriteľné?“

Nie, to sa nedá veriť; ale pridávanie ďalších podobných príkladov nevedie nikam. Kreacionistická „logika“ je stále rovnaká. Niektoré prírodné javy sú štatisticky príliš nepravdepodobné, príliš zložité, príliš krásne, než aby boli mohli vzniknúť náhodou; niekedy vyvolávajú zbožnú úctu až posvätnú hrôzu. No autori Strážnej veže si vedia predstaviť len jednu alternatívu k náhode: Musel to urobiť dizajnér!

Na takúto stále rovnako chybnú logiku je aj odpoveď vedy stále rovnaká: Dizajn nie je jediná alternatíva k náhode. Inou, lepšou alternatívou je prírodný výber. Pravda je taká, že dizajn nie je v skutočnosti ani alternatívou, pretože vytvára väčší problém, ako rieši: kto navrhol návrhára? Aj náhoda, aj dizajn padajú ako riešenia problému štatistickej nepravdepodobnosti, pretože jedno z nich je problém a druhé jeho regresy. Skutočné riešenie je prírodný výber, ktorý je jediným funkčným riešením, aké bolo kedy navrhnuté. A je to riešenie nielen funkčné, ale je ohromujúcej elegancie a sily.

Čo robí prírodný výber úspešným pri riešení problému nepravdepodobnosti, kde aj náhoda aj dizajn prepadajú už na štartovacej čiare? Odpoveď znie, že prírodný výber je kumulatívny proces, ktorý rozkladá problém nepravdepodobnosti na malé úlomky celku. Každý z týchto malých kúskov je slabo nepravdepodobný, ale nie natoľko, že by bol prohibitívny, neviedol k ničomu. Keď sa veľké počty týchto slabo nepravdepodobných javov poukladajú vedľa seba do jedného radu, je výsledný produkt akumulácie opäť veľmi, veľmi nepravdepodobný; dá sa povedať, že je stále tak nepravdepodobný, že ostáva ďaleko z dosahu náhody. Tieto konečné výsledky sú predmetom kreacionistovho do úmoru opakovaného argumentu. Kreacionista (Dawkins sa ospravedlňuje, že použitím mužského osobného zámena vynecháva ženy) sústavne vôbec nechápe podstatu veci, pretože trvá na spracovaní vzniku štatistickej nepravdepodobnosti ako jedinej, jednorazovej udalosti. Nerozumie sile akumulácie.

V knihe Výstup na Horu nepravdepodobnosti (Climbing Mount Improbable) som na vysvetlenie použil prirovnanie. Na jednej strane hory je strmá skalná stena, po ktorej je výstup nemožný, ale na druhej strane vedie na vrchol mierny svah. Na vrchole sa nachádza zložitý nástroj ako oko alebo motor bakteriálneho bičíka. Absurdná predstava, že taká zložitosť by sa mohla poskladať spontánne, sa dá symbolizovať jedným skokom z päty steny hore až na vrchol hory. Nemožné. Vývoj, naopak, obíde horu a stúpa miernym svahom na vrchol: Ľahké! Princíp výstupu po miernom svahu ako opak skoku hore zrázom je niečo také jednoduché, že človek má chuť čudovať sa, prečo to Darwinovi trvalo tak dlho, kým vystúpil na javisko a objavil to. Keď to urobil, to už uplynuli temer dve storočia od Newtonovho annus mirabilis (zázračný rok), a jeho vedecká práca bola na pohľad tvrdší oriešok ako Darwinova.

Iná obľúbená metafora pre krajnú nepravdepodobnosť je kombinácia čísiel bankového trezoru. Teoreticky môže mať bankový lupič šťastie a trafiť na správnu kombináciu čísiel náhodou. V praxi je číselný zámok zostrojený s takou nepravdepodobnosťou uhádnutia kombinácie, ako je boeing 747 Freda Hoyla. Ale predstavte si zle zostavený číselný zámok, ktorý vydáva postupne slabé zvukové náznaky, rovnocenné výkrikom „zima, teplo, teplejšie” pri známej detskej hre na hľadanie. Predpokladajme, že dvere trezoru sa zakaždým, keď zapadne správny zúbok, trochu pootvoria a vypadne pár mincí. Zlodej aj tak trezor v krátkom čase vyprázdni.

Kreacionisti, ktorí sa snažia využiť argument nepravdepodobnosti vo svoj prospech, prirovnávajú biologickú adaptáciu k otázke hlavnej výhry alebo ničoho v lotérii. Tejto predstave „všetko alebo nič“ sa najnovšie dáva názov „nezjednodušiteľná zložitosť“. Oko alebo vidí, alebo nevidí. Krídlo alebo lieta, alebo nelieta. Predpokladá sa, že niet užitočných prechodov. No to je jednoducho omyl. V praxi je množstvo prechodných foriem – čo treba teoreticky aj očakávať. Kombinačný zámok života je systém s tým istým základom ako heslá detskej hry na „zima, teplo, teplejšie”. Skutočný život je obdobou miernych stupňov na zadnom svahu Hory nepravdepodobnosti, ktoré kreacionisti nevidia.

Vo svojej knihe Pôvod druhov venoval Darwin celú jednu kapitolu „ťažkostiam pri teórii o potomstve so zmenami“ a treba uznať, že táto jeho krátka kapitola predvídala a rozviedla každú z údajných ťažkostí, ktoré sa nazbierali až do dnešných dní. Najväčšie ťažkosti sú s Darwinovými „orgánmi najvyššej dokonalosti a zložitosti“, ktoré sa niekedy nesprávne opisujú ako „nezjednodušiteľne zložité“. Darwin zvolil ako orgán, predstavujúci osobitne vyzývavý problém, oko: „Predpokladať, že prírodný výber mohol vytvoriť oko so všetkými jeho zariadeniami na upravenie ohniska na odlišné vzdialenosti, na prepustenie rôzneho množstva svetla a na opravu priestorových a chromatických odchýlok, sa zdá, ochotne priznávam, absurdné do krajnej možnej miery.” (s.208). Kreacionisti škodoradostne citujú túto vetu opakovane a pri každej príležitosti. Netreba povedať, že nikdy necitujú jej pokračovanie. Darwinovo prehnane úprimné priznanie sa totiž ukázalo rečníckou otázkou. Priblížil si protivníkov tak nablízko, že jeho úder, keď prišiel, zasiahol tým prudšie. Úderom bolo ľahké vysvetlenie, že oko sa vyvinulo postupne. Darwin síce nepoužil výrazy „nezjednodušiteľná zložitosť“ alebo „plynulý gradient Hory nepravdepodobnosti“, ale jasne pochopil princíp obidvoch.

Argumenty „nezjednodušiteľnej zložitosti“ sú vety typu „Načo je dobrá polovica oka?“ a „Načo je dobré pol krídla?“ Fungujúca jednotka sa vyhlási za nezjednodušiteľne zložitú, ak odstránenie jednej jej časti zapríčiní, že všetko prestane fungovať. Pre oči a krídla sa to považovalo za samozrejmé, ale ak sa nad tým trochu zamyslíme, ihneď spoznáme klamnosť tohto názoru. Pacientka s chirurgicky odstránenou chorou šošovkou nevidí jasne bez okuliarov, ale vidí dosť, aby nenarazila do stromu alebo nespadla zo zrázu. Pravdaže, polovica krídla nie je taká dobrá ako celé krídlo, ale iste je lepšia ako nič. Pol krídla vám zachráni život spomalením pádu zo stromu určitej výšky. Ak je to 51 percent krídla, zachráni vás pri páde z máličko vyššieho stromu. Akúkoľvek frakciu krídla máte, existuje pád, pri ktorom vám zachráni život, kde by vám však o málo menšie krídlo nepomohlo. Tento myšlienkový experiment o stromoch rozličnej výšky, z ktorých možno spadnúť, je jednou z ciest, ktorými možno teoreticky ukázať, že existuje hladký gradient výhod od jednopercentného po stopercentné krídlo. Lesy sú plné zosadajúcich či plachtiacich zvierat, ilustrujúcich v praxi každý stupeň na tejto zvláštnej Hore nepravdepodobnosti.

Analogicky k stromom rôznej výšky je ľahké predstaviť si situácie, v ktorých pol oka zachráni život zvieraťa, čo by však neurobilo 49 percent oka. Hladkú stupnicu miernych stupňov obstarajú rozdiely svetelných pomerov a vzdialeností, z ktorých spozorujú svoju korisť – alebo svojich predátorov. A ako pri krídlach a ich letových plochách, prijateľné medzičlánky si možno nielen predstaviť: sú hojné v celej ríši zvierat. Plochý červ má oko, ktoré v každom ohľade je menej ako polovica ľudského oka. Nautilus (silúrsky koríš hlavonožec) a možno aj jeho vymretý predok bratranec amonit, ktorý ovládal paleozoické a mezozoické moria, má oko, ktoré je kvalitným medzičlánkom medzi okom plochého červa a človeka. Na rozdiel od oka plochého červa, ktoré rozlíši svetlo a tieň, ale nevidí obraz predmetu, oko nautila, kamera s otvorom ako špendlíková hlavička, vytvára skutočný obraz; tento je však na rozdiel od nášho rozmazaný a matný. Dávať zlepšeniam číselné ohodnotenie by bola falošná presnosť, ale nikto nemôže poprieť, že tieto oči bezobratľovcov, a mnohé iné, sú lepšie ako nijaké, a všetky ležia na postupne stúpajúcom svahu Hory nepravdepodobnosti; naše oči sú blízko vrcholu – nie na samom vrchole, ale veľmi vysoko. V knihe Výstup na Horu nepravdepodobnosti som venoval po kapitole oku a krídlu; ukázal som, aké ľahké im bolo vyvinúť sa pomalými (v niektorých prípadoch ani nie tak pomalými) krokmi; preto už dosť o tomto predmete.

Videli sme teda, že oči a krídla iste nie sú nezjednodušiteľne zložité; ešte zaujímavejšie ako tieto osobitné prípady je však všeobecné poučenie, ktoré z nich pre nás vyplýva. Skutočnosť, že toľkí sa tak strašne mýlia v týchto evidentných prípadoch, musí byť pre nás varovaním pri menej bežných prípadoch, napríklad pri bunkových a molekulárnych pochodoch, ktoré teraz vytrubujú do sveta kreacionisti, čo sa skrývajú za politicky účelným eufemizmom „teoretici inteligentného dizajnu“.

Toto rozprávanie je varovné a vraví nám: Nevyhlasuj tak ľahko niektoré javy za nezjednodušiteľne zložité; možno si sa nepozeral dosť pozorne, aby si videl podrobnosti; možno si o nich dosť neuvažoval. Na druhej strane ako vedci nesmieme byť dogmaticky príliš sebaistí. Možno je v prírode niečo, čo svojou skutočnou nezjednodušiteľnou zložitosťou vylučuje existenciu hladkého svahu Hory nepravdepodobnosti. Kreacionisti majú pravdu, že ak sa nezjednodušiteľná zložitosť skutočne dá preukázateľne dokázať, podlomí to Darwinovu teóriu. Darwin sám o tom povedal:

„Keby sa dalo dokázať, že jestvuje nejaký zložitý orgán, ktorý nemohli vytvoriť početné, postupné, jemné modifikácie, moja teória by sa celkom rozpadla. Neviem však vypátrať žiadny takýto prípad.“ (s.211).

Darwin nevypátral žiadny takýto prípad a napriek tvrdošijným až zúfalým snahám ani nikto od jeho čias. Bolo navrhnutých veľa kandidátov na tento svätý grál kreacionizmu, no ani jeden neodolal analýze.

Aj keby sa raz nezjednodušiteľná zložitosť hodnoverne dokázala a Darwinovu teóriu vyvrátila, nebol by to koniec aj pre teóriu inteligentného dizajnu? Táto je už v skutočnosti vyvrátená, pretože, ako som práve povedal a ako to budem opakovať, akokoľvek málo vieme o Bohu, jedno je celkom isté: musel by byť veľmi, veľmi zložitý a pravdepodobne aj nezjednodušiteľný!

Zbožňovanie medzier

Hľadanie osobitných príkladov nezjednodušiteľnej zložitosti je zásadne nevedecký postup: hlásať špeciálny prípad vychádzajúc zo súčasnej nevedomosti. Používa sa pritom tá istá nesprávna logika ako pri stratégii „Boha medzier“, ktorú odsúdil teológ Dietrich Bonhoeffer. Kreacionisti horúčkovito hľadajú medzery v súčasných poznatkoch alebo chápaní. Ak sa nájde zdanlivá medzera, hneď sa vysloví domnienka, že následkom nedostatku inej výplne musí ju vyplniť Boh. Premýšľavých teológov ako Bonhoeffera trápi, že medzier ubúda, ako veda postupuje dopredu a Bohu hrozí, že nebude mať čo robiť, ani kam sa skryť. Vedcov trápi niečo iné. Základným znakom vedeckého podnikania je pripustiť nevedomosť; dokonca radovať sa z nevedomosti, ktorá je výzvou pre budúce výdobytky. Môj priateľ Matt Ridley o tom napísal: „Väčšinu vedcov nudí to, čo už objavili. Nevedomosť ich ženie dopredu.“ Mystici sa vyžívajú v mystériu a prajú si, aby ostalo mystériom. Vedci obľubujú mystériá pre inú príčinu: dávajú im niečo robiť. Ako zopakujem v 8. kapitole, jeden z ozajstne zlých dôsledkov náboženstva je, že sa považuje za cnosť uspokojiť sa s nevedomosťou.

Pre dobrú vedu sú javy priznať nevedomosť a dočasne podľahnúť mystifikácii životne dôležité. Preto nemôže mať úspech stratégia propagandistov kreacionizmu, spočívajúca v hľadaní medzier vo vedeckých poznatkoch a následnom tvrdení, že boli kontumačne vyplnené „inteligentným dizajnom“. Nasledujúci prípad je hypotetický, ale celkom typický:

Kreacionista vraví: „Lakťový kĺb malej škvrnitej lasičej žaby je nezjednodušiteľne zložitý. Ani jedna jeho časť nebude na niečo dobrá, kým sa neposkladá celok. Stavím sa, že si neviete predstaviť spôsob, ako sa tento žabí lakeť vyvinul pomalými postupnými stupňami.“ Ak vedec nedá okamžitú a vyčerpávajúcu odpoveď, kreacionista urobí kontumačný záver: „To stačí; keďže nemáte dôkaz, vyhráva alternatívna teória inteligentného dizajnu“ Treba si všimnúť chybnú logiku: Ak v niečom zlyhá teória A , musí mať pravdu teória B. Argument sa, samozrejme, nepoužíva v opačnom smere. Nabádajú nás prejsť na nejakú teóriu z nedostatku iného vysvetlenia, ale bez uváženia, či aj táto nezlyhá tak ako teória, ktorú treba nahradiť. Inteligentný dizajn - ID - má zaručený „voľný lístok na prepustenie z väzenia” (karta pri hre monopoly, vyslobodzujúca zo zlej situácie), to jest čarovnú imunitu voči prísnym kritériám platiacim pre vývoj.

V tejto súvislosti zastávam stanovisko, že kreacionistický trik podkopáva prirodzenú – no nevyhnutnú – (dočasnú) radosť vedca z neistoty. Dnešný vedec možno z čisto politických príčin zaváha, prv než povie: „Hm, to je zaujímavé. Premýšľam o tom, ako sa u predkov malej škvrnitej lasičej žaby (Dawkinsom vymyslený druh – pozn. prekl.) mohol vyvinúť lakeť. Nie som odborníkom na tento druh žiab, budem teda musieť zájsť do Univerzitnej knižnice a pozriem sa na to. Možno by to bol zaujímavý projekt pre postgraduálneho študenta“. Vo chvíli, keď vedec povie niečo také – a dávno predtým, ako študent začne pracovať na svojej téme – záver z premeškania je už ako hrubý titulok v kreacionistickom pamflete: „Malú lasičiu žabu mohol dizajnovať len Boh.“

Z toho vzniká nešťastné prepojenie medzi metodickou snahou vedy hľadať oblasti nevedomosti za účelom nasmerovania výskumu a snahou ID obzerať sa po oblastiach nevedomosti, aby sa dalo hlásiť kontumačné víťazstvo na základe premeškania. Práve skutočnosť, že ID nemá na nič vlastné dôkazy, ale darí sa jej ako burine v štrbinách vedeckých poznatkov, znepríjemňuje jej vzťah k snahám vedy identifikovať tie medzery a urobiť z nich predmet budúceho výskumu. V tomto ohľade sa veda dostáva do spojenectva s kultivovanými teológmi ako Bonhoeffer, zjednotiac sa s nimi proti spoločným nepriateľom, zástancom naivnej populistickej teológie a teológie medzier inteligentného dizajnu.

Teológiu medzier symbolizuje kreacionistická milostná aféra s „medzerami“ v zázname skamenelín. Raz som začal kapitolu o tzv. kambrickej explózii vetou „Vyzerá to, ako keby sa tam skameneliny boli dostali bez akejkoľvek evolučnej histórie“. Aj to bolo len rečnícke oslovenie, cielené na vzbudenie čitateľovej chuti na uspokojivé vysvetlenie, ktoré malo nasledovať. S odstupom času vidím, ako sa dalo predvídať, že moje vysvetľovanie bude vystrihnuté a časťvety sa bude škodoradostne citovať vytrhnutá zo súvislosti. Kreacionisti zbožňujú „medzery“ v zázname skamenelín tak, ako zbožňujú medzery vo všeobecnosti.

Mnohé prechodné vývojové formy sú elegantne dokumentované viac či menej súvislým radom postupne sa meniacich intermediálnych skamenelín. Niektoré neexistujú, a to sú tie chýrne „medzery“. Michael Shermer žartovne poznamenal, že ak objav novej skameneliny bezchybne zapadne do „medzery“, vyhlási kreacionista, že teraz je medzier dvakrát toľko! Treba si všimnúť, že okamžite opäť platí domnienka z premeškania: Ak nejestvujú skameneliny, ktoré by dokladali požadovaný vývojový prechod, nebolo vývojového prechodu, takže musel zakročiť Boh.

Je úplne nelogické vyžadovať pri výklade niečoho kompletnú dokumentáciu každého kroku, či ide o vývoj alebo inú vedu. Rovnako by sa mohol vyžadovať pred rozsudkom nad vrahom kompletný kinematografický záznam každého kroku vedúceho k zločinu a nesmel by chýbať ani jeden obrázok. Len malá časť organizmov podlieha procesu fosilizácie a sme šťastní, že máme toľko prechodných skamenelín, ako máme. Mohli by sme nemať vôbec nijaké skameneliny, no aj vtedy by boli dôkazy pre evolúciu preukázateľne silné; pretože by prišli z iných prameňov, ako je napríklad molekulárna genetika alebo zemepisné rozšírenie. Na druhej strane vyslovuje vývojová teória prísnu predpoveď, že keby sa raz našla jediná skamenelina v nesprávnej geologickej vrstve, išla by celá vývojová teória dolu vodou. Keď raz jeden fanatický popperovec vyzval J. B. S . Haldana, aby povedal, ako by sa dal vyvrátiť vývoj, zavrčal tento chýrnu vetu: „Skamenelinou králika v predkambrickej vrstve“. Také anachronistické skameneliny sa nikdy nenašli. Nepomohli diskreditované kreacionistické legendy o ľudských lebkách v uhoľných vrstvách v britských Coal Measures, ani falošné odtlačky ľudských šliap v priamom susedstve s odtlačkami dinosaurov.

Medzery z premeškania v mysliach kreacionistov sa zapĺňajú Bohom. To isté sa deje so všetkými zdanlivými zrázmi masívu Hory nepravdepodobnosti, kde stupňovitý svah nie je hneď zrejmý, resp. sa prehliadne. Oblasti, kde chýbajú údaje, alebo sa im nerozumie, sa automaticky zaradia z premeškania k Bohu. Rýchle hľadanie východiska v dramatickom vyhlásení „nezjednodušiteľnej zložitosti“ svedčí o zlyhaní predstavivosti. Niektorý biologický orgán, ak nie oko, tak motor bičíka baktérií alebo nejaký biochemický pochod, sa vyhlási bez akýchkoľvek argumentov za nezjednodušiteľne zložitý, ale nikto sa nepokúša nezjednodušiteľnú zložitosť dokázať. Napriek poučným históriám očí, krídiel a iných vecí sa považuje každý nový kandidát na pochybné pasovanie za priehľadne a samozrejme nezjednodušiteľne zložitý; jeho štatút sa potvrdzuje výrokom Fiat! (Staň sa! Buď!). No zamyslime sa nad tým. Keďže nezjednodušiteľná zložitosť sa používa ako argument pre dizajn, nemala by sa väčšmi presadzovať pomocou nadprirodzeného Fiat! ako samotný dizajn. Tak isto jednoducho môžete tvrdiť, že lasičia žaba (alebo chrobák hnojival atď.) vykazuje príznaky dizajnu; ďalšie argumenty alebo odôvodnenia nie sú potrebné. To však nie sú spôsoby vedy.

Logika potom nie je presvedčivejšia ako úvahy takéhoto druhu: „Ja (vložte svoje meno) som osobne neschopný predstaviť si cestu, po ktorej by (vložte biologický jav) mohol byť vytvorený postupne. Preto je to nezjednodušiteľná zložitosť. To znamená, že je to dizajnované“. Povedzte to takto, a hneď vidíte, že je to zraniteľné vedcami, ktorí medzitým našli medzičlánok; alebo aspoň si vedia predstaviť prijateľný medzičlánok. A keď aj nepríde žiaden vedec s nejakým vysvetlením, aj potom je zlá logika očakávať, že „dizajn“ na tom bude lepšie ako zložitosť. Uvažovanie, ktoré podlieha „inteligentnému dizajnu“, je lenivé a porazenecké – je to klasické hľadanie „Boha medzier“. Kedysi som to nazýval argumentom z osobnej nedôvery.

Predstavte si, že sledujete skutočne veľký magický trik. Chýrna dvojica kúzelníkov Penn a Teller (od osemdesiatych rokov preslávení iluzionisti v Las Vegas a v televízii – pozn. prekl.) predvádza scénu, pri ktorej na seba naraz strieľajú z pištolí a každý zachytí guľku druhého do zubov. Robia sa dôkladné opatrenia vyrývaním identifikačných znakov na guľky pred ich vložením do bubienka, všetko podrobne sledujú svedkovia v prvých radoch a sú medzi nimi odborníci na strelné zbrane; všetky možnosti podvodu sa zdajú vylúčené. A Tellerova označená guľka končí v Pennových ústach, Pennova označená guľka v Tellerových ústach. Ja, Richard Dawkins, som absolútne neschopný predstaviť si spôsob, ako by tu mohol byť podfuk. Z hĺbky predvedeckých mozgových centier sa hlasne ozýva argument osobnej nedôvery a núti ma povedať: „To musí byť zázrak. Na to niet vedeckého vysvetlenia. To je nadprirodzené.“

No tichý hlas vedeckej výchovy hovorí iným jazykom. Penn a Teller sú prvotriedni svetoví iluzionisti. To všetko sa dá dobre vysvetliť. Ibaže ja som príliš naivný, príliš nepozorný, chýba mi predstavivosť rozobrať to. To je správna odpoveď na kúzelnícky trik! A je to správna odpoveď aj na biologický jav, ktorý sa zdá nezjednodušiteľne zložitý. Ľudia, ktorí skočia z osobného ohúrenia pri nejakom prírodnom jave do prenáhleného uznávania nadprirodzenej moci, nie sú na tom lepšie ako hlupáci, ktorí si pri pohľade na kúzelníka, ktorý ohýba lyžičku, myslia, že to je „paranormálne“.

Škótsky chemik A. G. Cairns-Smith pristupuje k problému ID vo svojej knihe Sedem kľúčov pre pôvod života (Seven Clues to the Origin of Life) z inej strany, a to rozoberajúc prípad oblúkovej klenby. Voľne stojaca oblúková klenba z hrubo okresaných skál bez malty je pevná štruktúra, ale je nezjednodušiteľne zložitá: zrúti sa, ak sa odoberie ktorákoľvek skala. Ako však bola pôvodne postavená? Jeden spôsob by bol postaviť pevnú hromadu správne uložených skál a potom nepotrebné opatrne jednu po druhej odobrať. Vo všeobecnosti existuje veľa štruktúr, ktoré sú nezjednodušiteľné v tom zmysle, že neprežijú odstránenie jednej časti; boli postavené pomocou lešenia, ktoré bolo potom odstránené a už ho niet, resp. je neviditeľné. Keď je oblúková štruktúra hotová, lešenie sa bezpečne odstráni a oblúk ostane stáť. Podobne aj vo vývoji mohol mať orgán, ktorý sledujeme, u niektorého predka lešenie, od tých čias odstránené.

Ako myšlienka nie je „nezjednodušiteľná zložitosť“ nový pojem; toto slovné znenie jej dal kreacionista Michael Behe v roku 1996 (62). Pripisuje sa mu (ak je to správne slovo), že previedol kreacionizmus do novej éry biológie: do biochémie a bunkovej biológie, v ktorých spoznal vďačnejšie loviská na medzery, ako sú oči alebo krídla. K dobrému príkladu (ktorý je stále zlý) sa Behe najviac priblížil motorom bakteriálneho bičíka.

Bičíkový motor baktérií je zázrak prírody. Poháňa jediný známy príklad, mimo ľudskej technológie, voľne sa krútiacej hriadele. Mám podozrenie, že kolesá pre veľké zvieratá by boli presvedčivé príklady nezjednodušiteľnej zložitosti; pravdepodobne práve preto nejestvujú. Ako prechádzajú nervy a krvné cievy ložiskom osi?* Bičík je nitkovitá vrtuľa, pomocou ktorej si baktéria razí cestu vodou. Hovorím „razí si cestu“ skôr ako „pláva“, pretože na úrovni bakteriálnej existencie sa tekutina ako voda necíti ako tekutina pre nás. Cíti sa ako sirup, želé alebo dokonca ako piesok, do ktorého sa baktéria skôr zavrtáva, ako v ňom pláva. Na rozdiel od bičíka väčších organizmov, ako sú prvoky, bakteriálny bičík nielenže sebou šľahá ako bič alebo zaberá ako veslo. Má ozajstný voľne sa krútiaci hriadeľ, ktorý sa bez prestania krúti vo svojom ložisku, poháňaný pozoruhodným malým molekulárnym motorom. Na molekulárnej úrovni využíva motor ten istý princíp ako sval, ale vyvoláva krútenie miesto prerušovaného sťahovania.** Bol vhodne opísaný ako malý prívesný lodný motor (ale podľa strojárskych štandardov je veľmi nehospodárny – čo je pri biologických mechanizmoch neobvyklé.)

(* Na to existuje príklad v jednom vedecko-fantastickom románe. Autor kníh pre deti Philip Pullman vymyslel v románe Jeho čierne materiály (His Dark Materials) druh zvierat, „mulefy”, ktoré spolunažívajú so stromami, ktoré produkujú dokonale okrúhle fazuľky s dierou v strede. Mulefy používajú tieto plody ako kolesá. Kolesá nie sú časť ich tela a nemajú nervy ani krvné cievy, aby sa krútili okolo hriadeľa (ktorým je silný pazúr z rohoviny alebo kosti). Pullman vnímavo upozorňuje na ďalší bod: systém pracuje len vďaka tomu, že planéta je vydláždená prúžkami prírodného bazaltu, ktoré slúžia ako hladké „cesty“. Kolesá sa nehodia pre povrch drsného terénu.

(** Je úchvatné, že princíp svalu sa využíva aj tretím spôsobom, a to u niektorých druhov hmyzu, ako sú muchy, včely a ploštice. Kým niektorý hmyz, napríklad kobylky, vysiela nervové signály pre každé zamávanie krídlami (ako to robia vtáky), včely vysielajú signál „dočasne zapnúť“ (či vypnúť) oscilačný motor. Baktérie majú mechanizmus, ktorý nie je ani jednoduchým sťahovačom (ako sú letové svaly vtákov), ani opakovačom (ako je letový sval včely), ale je skutočným otáčačom: v tomto ohľade je ako elektrický alebo Wankelov motor.

Bez jediného slova odôvodnenia, vysvetlenia či prehĺbenia Behe jednoducho vyhlási bičíkový motor baktérií za nezjednodušiteľne zložitý. Keďže nepredkladá nijaké argumenty v prospech svojho tvrdenia, môžeme začať s pochybnosťami o jeho predstavivosti: asi mu zlyháva. Tvrdí aj, že špecializovaná biologická literatúra dosiaľ tento problém nepoznala. Nepravdivosť tohto obvinenia presvedčivo a (pre Beheho) trápne dokumentoval sudca John E. Jones v Pensylvánii, kde Behe svedčil ako odborník v prospech skupiny kreacionistov, ktorí sa snažili prikázať zaradenie kreacionizmu „inteligentného dizajnu” do plánu výučby na miestnej verejnej škole. Sudca Jones to označil za „hlúposť berúcu dych“. (Ten muž a tá veta sa iste budú dlho spomínať.) Ako uvidíme, nebola to jediná trápnosť, ktorá postihla Beheho pri tomto pojednávaní.

Kľúč k predvedeniu nezjednodušiteľnej zložitosti je jednoduché tvrdenie, že ani jedna súčasť ako taká neslúži danému cieľu. Všetky musia byť naraz na svojom mieste a až potom sú na niečo dobré. (Beheho obľúbený príklad je pasca na myši). No molekulárni biológovia bez ťažkostí nachádzajú fungujúce časti mimo predmetného celku, a to rovnako pre bičíkový motor ako pre iné Beheho údajné príklady nezjednodušiteľnej zložitosti. Dobre na to upozornil Kenneth Miller z Brownovej univerzity, pre mňa najpresvedčivejšia Nemezis (bohyňa pomsty) „inteligentnému dizajnu”, v neposlednom rade aj pretože je pobožný kresťan. Jeho knihu Nájdenie Darwinovho Boha (Finding Darwins God) často odporúčam religióznym ľuďom, ktorí mi píšu, že ich Behe pobalamutil.

V prípade bakteriálneho rotačného prístroja nás Miller upozorňuje na mechanizmus takzvaného „tretieho typu sekretorického systému” (TTSS) (63). TTSS sa nepoužíva na rotačný pohyb. Je to jeden z viacerých spôsobov, ako parazitujúce baktérie pumpujú toxické látky cez svoju bunkovú stenu, aby otrávili svojho hostiteľa. Na našej ľudskej úrovni si predstavujeme prelievanie alebo striekanie cez dierku; opakujem, že na bakteriálnej úrovni je to inakšie. Každá molekula vylučovanej látky je veľká bielkovina s definovanou trojrozmernou štruktúrou tej istej pomernej veľkosti ako TTSS: podobá sa to skôr pevnej plastike ako tekutine. Nikdy to nie je jednoduchá dierka, cez ktorú tekutina môže „tiecť“. Každú molekulu osobitne pretlačí starostlivo upravený mechanizmus, podobný automatu, ktorý vydáva hračky alebo fľaše nápoja. Rozdeľovač tovaru je zložený z pomerne malého počtu bielkovinových molekúl, z ktorých každá sa veľkosťou a zložitou stavbou podobá vylučovaným molekulám. Je zaujímavé, že tieto bakteriálne automaty sú si často podobné u baktérií, ktoré nie sú blízko príbuzné. Gény pre ich tvorbu boli pravdepodobne „kopírované a zbalené“ od iných baktérií: je to niečo, čo baktérie vedia veľmi dobre robiť; je to fascinujúca schopnosť, o ktorej by sa dalo hovoriť dlhšie, ale musím pokračovať.

Bielkovinové molekuly, vytvárajúce štruktúru TTSS, sa veľmi podobajú súčiastkam bičíkového motora. Evolucionistovi je jasné, že keď sa vyvíjal bičíkový motor, boli komponenty TTSS zabrané pre novú, no nie celkom inú funkciu. Keďže pri TTSS sa molekuly pretláčajú cez vlastnú stavbu, neprekvapuje, že sa na to používa rudimentárna verzia princípu pre bičíkový motor, ktorý poháňa molekuly hriadeľa dokola. Treba predpokladať, že hlavné zložky bičíkového motora boli na mieste a fungovali prv, než sa vytvoril bičíkový motor. Využitie existujúcich mechanizmov je spôsob, ako zdanlivo nezjednodušiteľne zložitá súčasť aparátu vystupuje na Horu nepravdepodobnosti.

Samozrejme, treba ešte veľa urobiť, ale som istý, že sa bude robiť. No neurobilo by sa to, keby sa vedci uspokojili s lenivým premeškaním, ktoré odporúča „teória inteligentného dizajnu“. Imaginárny „teoretik inteligentného dizajnu“ by mohol adresovať vedcom takéto posolstvo: „Ak nerozumiete, ako sa niečo deje, nič si z toho nerobte: vzdajte sa a povedzte si, že to urobil Boh. Neviete, ako pracujú nervové popudy? Dobre! Nerozumiete, ako sa v mozgu ukladajú spomienky? Výborne! Je fotosyntéza ohromujúco zložitý proces? Nádherné! Prosím vás, nepúšťajte sa do riešenia týchto problémov, vzdajte sa a odvolajte sa na Boha. Milý vedátor, nerieš svoje mystériá. Prines nám ich, my ich vieme použiť. Neplytvaj svojou drahocennou nevedomosťou jej odstraňovaním. Potrebujeme tieto chýrne medzery ako posledné útočisko pre Boha.“ Sv. Augustín to povedal celkom otvorene:

„Jestvuje ešte iná forma hriešneho pokušenia, veľmi zaťažená nebezpečenstvom: choroba zvedavosti. Ženie nás pokúšať sa odhaliť a odhaľovať tajomstvá prírody, ktoré presahujú naše chápanie, ktoré nám nie sú na nič a kde človek nemá chcieť niečo sa naučiť.” (Citované podľa Freemana 2002).

Iný Beheho obľúbený príklad „nezjednodušiteľnej zložitosti“ je imunitný systém. Nechajme to povedať sudcovi Jonesovi:

„Pri krížovom výsluchu dostal profesor Behe otázku, týkajúcu sa jeho tvrdenia z roku 1996, že veda nikdy nepredloží evolučné vysvetlenie imunitného systému. Ukázali mu päťdesiat osem vedeckých článkov prezretých odborníkmi, deväť kníh a viacero učebníc imunológie s kapitolami o evolúcii imunitného systému. No Behe stále trval na tom, že to všetko nie je dostatočný dôkaz o vývoji, že to nie je „dosť dobré“.”

Pri krížovom výsluchu vynútil Eric Rotschild, hlavný právny zástupca žalujúcej strany, z Beheho priznanie, že väčšinu z týchto päťdesiat osem článkov nečítal. To neprekvapuje, lebo imunológia je ťažký predmet. Menej sa dá odpustiť, že Behe odmieta takýto výskum ako „neplodný“. Iste je neplodný pre toho, čo sa viac zameriava na propagandu pre ľahkoverných ľudí a politikov ako na odhaľovanie dôležitých právd o skutočnom svete. Po vypočutí Beheho vývodov Rotschild výrečne zhrnul, čo mohol cítiť každý čestný človek v súdnej sieni:

„Našťastie máme vedcov, ktorí hľadajú odpovede na otázky o pôvode imunitného systému … Ten je naša ochrana proti oslabujúcim a smrteľným chorobám. Vedci, ktorí napísali tieto knihy a články pracujú v tieni, nedostávajú honoráre za knihy alebo prednášky. Ich úspešné snahy nám pomáhajú potláčať a liečiť vážne zdravotné problémy. Naopak, profesor Behe a celé hnutie inteligentného dizajnu nerobia nič, aby posunuli dopredu vedecké alebo medicínske znalosti a budúcim generáciám vedcov vravia “Neobťažujte sa!” (64).

Americký genetik Jerry Coyne to takto vyjadril vo svojej recenzii Beheho knihy: „Ak nás história vedy niečomu učí, tak je to poznatok, že označenie našej nevedomosti nálepkou „Boh” nevedie nikam.” Výstižné sú aj slová jedného výrečného bloggera, komentujúceho môj a Coyneho článok o inteligentnom dizajne v Guardiane:

Prečo sa Boh považuje za vysvetlenie niečoho? Nie je vysvetlením – je zlyhaním vysvetlenia, je pokrčením ramenami, je „Neviem!” navlečeným do spirituality a rituálov. Ak niekto započítava niečo k dobru Bohu, zvyčajne tým myslí, že nemá riešenie, takže to pripisuje akémusi nedosiahnuteľnému, nepoznateľnému nebeskému preludu. A ak sa pýtate na vysvetlenie, kde sa nabral ten chlapík, je pravdepodobné, že dostanete nejasnú pseudofilozofickú odpoveď, že vždy existoval, alebo že je mimo prírody. Čo, pravdaže, nič nevysvetľuje. (65)

Darvinizmus obohacuje naše povedomie iným spôsobom. Z vývoja vzišlé orgány sú síce elegantné a výkonné, ale často prezrádzajú odhaľujúce slabiny – presne také, ako by ste očakávali, ak majú vývojovú históriu, a presne také, ako by ste neočakávali, ak sú dizajnované. O príkladoch som diskutoval v iných knihách: napríklad vracajúci sa hrtanový nerv, ktorý prezrádza svoju vývojovú minulosť ďalekou a márnotratnou okľukou na ceste k svojmu určeniu. Mnohé ľudské neduhy, od bolestí v krížoch po prietrže, vyvrátenia maternice a našu citlivosť na infekcie tvárových dutín, sú priamym dôsledkom skutočnosti, že teraz chodíme vzpriamení s telom, ktoré sa utváralo počas niekoľko sto miliónov rokov chôdze na všetkých štyroch. Naše povedomie obohacuje aj krutosť a márnotratnosť prírodného výberu. Predátori sa zdajú prekrásne „dizajnovaní“ na chytanie svojej koristi, kým ich koristné zvieratá sú tiež úspešne „dizajnované“ tak, aby im unikli. Na čej strane je vlastne Boh? (66).

Antropický princíp: Planetárna verzia

Teológovia medzier, ktorí sa vzdali námietok očí a krídiel, bičíkového motora a imunitného systému, často upierajú svoju poslednú nádej na pôvod života. Zdá sa, že koreň vývoja v nebiologickej chémii predstavuje väčšiu medzeru ako ktorýkoľvek jednotlivý prechod v priebehu nasledujúceho vývoja. V jednom zmysle je to väčšia medzera. Tento jeden zmysel je veľmi špecifický a náboženským obrancom neposkytuje nijakú útechu. Začiatok života sa potreboval udiať len raz. Môžeme teda povedať, že to bola krajne nepravdepodobná udalosť, o mnoho rádov veľkosti nepravdepodobnejšia, ako si mnohí ľudia uvedomujú, na čo ešte ukážem. Neskoršie vývojové stupne života sa kopírovali viac-menej podobným spôsobom u miliónov a miliónov biologických druhov ustavične a opakovane počas celej histórie zeme. Na vysvetlenie vývoja zložitých prejavov života nemôžeme teda použiť ten istý druh štatistického uvažovania ako na vysvetlenie pôvodu života. Udalosti, ktoré prebiehajú pri bežnej evolúcii, takej odlišnej od jej jedinečného začiatku (a možno od pár špeciálnych prípadov), nemohli byť veľmi nepravdepodobné.

Tento rozdiel sa môže zdať záhadným a preto ho musím vysvetliť, na čo požijem takzvaný antropický princíp. Tento názov mu dal britský matematik Brandon Carter v roku 1974 (článkom “The Anthropic Principle and Its Implications for Biological Evolution” - Antropický princíp a jeho dôsledky pre biologickú evolúciu) a rozviedli ho v knihe o tomto predmete John Barrow a Frank Tipler (The Anthropic Cosmological Principle - Kozmologický antropický princíp, 67). Obyčajne sa uvádza v súvislosti s vesmírom a aj k tomu ešte prídeme. Začať by som však chcel prístupom k tejto myšlienke na menšej, planetárnej úrovni.

Žijeme tu, na Zemi. Zem teda musí byť takou planétou, čo je schopná plodiť nás a udržovať, nech je akokoľvek neobyčajná, možno dokonca jedinečná. Náš spôsob života, napríklad, sa nezaobíde bez tekutej vody. Preto exobiológovia pátrajúci po známkach mimozemského života prehľadávajú nebo, prakticky hľadajúc znaky vody. Okolo typickej hviezdy ako je naše slnko, je obývateľná, takzvaná „Goldilockina“ zóna* – nie príliš horúca a nie príliš studená, ale práve vyhovujúca – pre planéty, na ktorých je tekutá voda. Táto pomerne tenká vrstva obežných dráh planét (orbita) leží medzi tými, čo sú príliš ďaleko od hviezdy-slnka, kde je voda zamrznutá a medzi príliš blízkymi, kde voda vrie.

(*Obývateľnej zóne dal astronóm James Lovelock názov „Goldilock zone“ podľa rozprávky „Goldilock and the three bears“, čo sa preložilo do slovenčiny ako „Goldilockova zóna“ bez ohľadu na rozprávku. V nej prišlo v lese dievčatko, samozrejme plavovlasé (Zlatovláska), k domčeku, kde našlo tri taniere, tri stoličky, tri postele atď. Vždy jedno z nich jej práve vyhovovalo: bolo nie malé, nie veľké, nie studené, nie horúce, a tak si vyhovujúce vybrala, napr. tanier s kašou, ktorú mohla hneď jesť. Tak, ako bola náročná Zlatovláska, tak je náročný komplexný život. Ak sa podrobnosti z rozprávky berú do úvahy, treba hovoriť o „Goldilockinej“, resp. „Zlatovláskinej zóne“, ako to aj po nemecky znie „Goldglöckchens Zone“ – pozn. prekl.).

Okrem toho musí byť obežná dráha, priateľská pre život, temer kruhová. Výrazne eliptická, ako napríklad orbita nedávno objavenej desiatej planéty našej slnečnej sústavy, neformálne nazývanej Xena, by umožnila planéte v najlepšom prípade prefičať Zlatovláskinou zónou raz za pár (zemských) desaťročí alebo storočí. Xena neprechádza Zlatovláskinou zónou, ani keď sa najviac priblíži slnku, čo je raz za 560 zemských rokov. Teploty Halleyovej kométy kolíšu od 47°C na perihéliu (najbližšie k slnku) a -270°C na aphéliu (najďalej od slnka). Orbity Zeme a všetkých planét sú technicky elipsy; Zem je slnku najbližšie v januári, najďalej od neho je v júli. (Ak vás to prekvapuje, trpíte šovinizmom severnej pologule, ako bol vpredu opísaný). Kruh je zvláštny prípad elipsy a orbita Zeme sa tak blíži kruhu, že Zlatovláskinu zónu nikdy neopustí .

Situácia Zeme v slnečnej sústave je priaznivá aj iným spôsobom, čo ju vytipovalo pre vývoj života. Masívny gravitačný vákuový vysávač Jupitera má výbornú polohu na zachycovanie asteroidov, ktoré by nás mohli ohroziť smrteľnými zrážkami. Jediný pomerne veľký mesiac slúži na stabilizáciu osi rotácie zeme a pomáha udržovať život rozličnými inými spôsobmi (68). Naše slnko je osobitné aj tým, že nie je binárne (dvojité), zamknuté v spoločnej orbite so sprievodnou hviezdou. Aj binárne hviezdy môžu mať planéty, ale ich orbity sú také menlivé, že nepodporujú vývoj života.

Pre osobitnú priateľskosť našej planéty voči životu boli navrhnuté dve hlavné vysvetlenia. Teória dizajnu hovorí, že Boh stvoril tento svet, umiestnil ho do Zlatovláskinej zóny a premyslene nastavil všetky podrobnosti pre naše dobro. Antropický princíp je celkom iný a má slabú darvinovskú príchuť. Veľká väčšina planét vo vesmíre nie je v Zlatovláskiných zónach svojich sĺnk a teda nie sú na nich podmienky pre život. Ani na jednej nie je život. No nech je akokoľvek malá menšina planét s podmienkami potrebnými pre život, my sami sme na jednej z nich, pretože sme tu a myslíme na to.

Mimochodom, je to čudesná skutočnosť, že náboženskí obrancovia milujú antropický princíp. Pre príčiny, ktoré nedávajú zmysel, si myslia, že podporuje ich prípad. Ale veď práve opak je pravda. Antropický princíp, podobne ako prírodný výber, je alternatíva k hypotéze dizajnu. Podáva racionálne vysvetlenie skutočnosti, že sa aj bez dizajnéra nachádzame v situácii priaznivej pre našu existenciu. Myslím si, že v religióznej mysli vzniká nedorozumenie preto, lebo antropický princíp sa až teraz uvádza v súvislosti s problémom, ktorý rieši, so skutočnosťou, že žijeme na mieste, ktoré je priateľské voči životu. Nábožná myseľ nechápe, že tu sa ponúkajú pre jeden problém dve vysvetlenia. Jedným je Boh, druhým antropický princíp. Sú to alternatívy.

Ako vieme, pre život treba tekutú vodu, ale to ani zďaleka nestačí. Život musel vo vode najprv vzniknúť a to bola veľmi nepravdepodobná udalosť. Podľa darvinovskej schémy vznikol život len raz. Ale ako sa to začalo? Pôvod života bola chemická udalosť, resp. rad udalostí, kedy sa po prvý raz uplatnili životne dôležité podmienky prírodného výberu. Hlavným činiteľom bola dedičnosť, a to či už vo forme DNA, alebo (pravdepodobnejšie) niečoho, čo kopíruje ako DNA, ale menej presne; možno príbuzná molekula RNA. Ak je raz na mieste vitálna súčasť – akýsi druh genetickej molekuly – môže nasledovať darvinovský prírodný výber a ako jeho dôsledok sa môže objaviť zložitý život. No spontánne objavenie sa prvej dedičnej molekuly takrečeno náhodou zaráža mnohých ako nepravdepodobné. Možno je – veľmi, veľmi nepravdepodobné, no musím sa tým obšírne zaoberať, lebo je to veľmi dôležité pre túto časť knihy.

Pôvod života je prekvitajúca, hoci špekulatívna, oblasť vedeckého výskumu. Vyžaduje sa odbornosť v chémii, a tú ja nemám. Z bočnej čiary pozorujem s napätou zvedavosťou, čo sa deje a nebol by som prekvapený, keby za pár rokov chemici hlásili, že pôsobili ako pôrodné asistentky pri novom vzniku života v laboratóriu. Dosiaľ sa to však neudialo a stále možno zastávať názor, že pravdepodobnosť takejto udalosti je, ako aj v minulosti vždy bola, extrémne nízka – ale raz sa to stalo!

Presne tak ako pri Zlatovláskiných orbitách, aj tu môžeme povedať, že nech je pravdepodobnosť vzniku života akokoľvek nízka, vieme, že sa to na Zemi stalo, pretože sme tu. Opäť je to ako pri teplote: na vysvetlenie sú k dispozícii dve hypotézy – dizajnová a vedecká, „antropická“. Dizajnový prístup vyžaduje Boha, ktorý spáchal premyslený zázrak, zasiahol predbiotickú polievku božským bleskom a vyslal DNA či niečo jej druhu na dráhu jej sľubnej kariéry.

Opäť, ako pri Zlatovláskiných orbitách, antropická alternatíva má štatistický podklad. Vedci vyvolávajú mágiu veľkých čísiel. Odhaduje sa, že v našej galaxii je medzi jednou a tridsiatimi miliardami planét a vo vesmíre okolo sto miliárd galaxií. Ak z dôvodu bežnej opatrnosti vynecháme pár núl, ostane miliarda miliárd, čo je opatrný konzervatívny odhad počtu planét k dispozícii vo vesmíre. Predpokladajme teraz, že vznik života, t. j. spontánne objavenie sa niečoho ako DNA, bol vskutku ohromujúco nepravdepodobná udalosť. Predpokladajme, že to bolo také nepravdepodobné, ako výskyt na len jednej z miliardy planét. Výbor pre udeľovanie vedeckých štipendií by sa smial, keby chemik odhadoval, že úspech jeho navrhovanej výskumnej práce je len jedna ku sto. Tu však hovoríme o vyhliadkach v pomere jedna ku jednej miliarde. A predsa … aj pri tak absurdne vysokej nepravdepodobnosti sa život objavil na celej jednej miliarde planét – naša Zem je samozrejme jednou z nich (69).

Tento záver je taký prekvapujúci, že ho zopakujem. Keby vyhliadky na spontánny vznik života na jednej planéte boli len jedna ku jednej miliarde, aj tak by sa táto nepravdepodobná udalosť udiala na jednej miliarde planét. Šanca nájsť jednu z tejto miliardy planét so životom pripomína príslovečnú ihlu v kope sena. Nemusíme však zísť z cesty a ísť hľadať túto ihlu, pretože (na základe antropického princípu) každá bytosť, schopná takto hľadať, musí v pravom slova zmysle sedieť na jednej z týchto úžasne zriedkavých ihiel prv, než začne hľadať.

Každý odhad pravdepodobnosti sa robí v súvislosti s určitou úrovňou nevedomosti. Ak o nejakej planéte nevieme celkom nič, môžeme vysloviť predpoklad o vzniku života na nej pomerom, povedzme, jedna ku jednej miliarde. Ak však do odhadu vložíme nejaké nové domnienky, situácia sa zmení. Niektorá planéta môže mať osobitné vlastnosti, možno zvláštnu skladbu prvkov vo svojich skalách, ktoré posunú pravdepodobnosť v prospech vzniku života. Inými slovami, niektoré planéty sú väčšmi „podobné Zemi“ ako iné. Sama Zem, samozrejme, je najväčšmi “podobná Zemi”! To by malo povzbudiť našich chemikov, pokúšajúcich sa zopakovať rozhodujúcu udalosť v laboratóriu, pretože to znižuje nepravdepodobnosť ich úspechu.

No moje predchádzajúce výpočty ukázali, že aj chemický model s takou nepatrnou vyhliadkou na úspech, ako je jedna ku jednej miliarde, predpovedá vznik života na jednej miliarde planét vo vesmíre. A krása antropického princípu spočíva v tom, že proti všetkej intuícii nás presviedča, že chemický model potrebuje len predpovedať, že život vznikne na jednej z miliardy miliárd planét a dá nám tým dobré a úplne uspokojivé vysvetlenie prítomnosti života tu a teraz.

Nikdy som ani chvíľu neveril a neverím, že by vznik života bol prakticky natoľko nepravdepodobný. Myslím si, že je správne a má cenu investovať peniaze do pokusov zopakovať vznik života v laboratóriu a na tom istom podklade aj do programu SETI (Search for Extraterrestrial Intelligence, hľadanie mimozemskej inteligencie), pretože sa domnievam, že inteligentný život jestvuje aj inde.

Aj keď prijmeme najpesimistickejšie odhady pravdepodobnosti spontánneho vzniku života, uvedený štatistický argument úplne rozmetá každú predstavu, že by sme mali vyžadovať dizajn na vyplnenie medzery. Ako všetky zdanlivé medzery v histórii vývoja zdá sa aj táto len vtedy nepreklenuteľnou, keď je naše myslenie nastavené na odhad pravdepodobnosti a rizika v každodennom živote: na úrovni posudzovania, ktorú aplikujú organizácie na podporu výskumu na žiadosti chemikov o granty. Aj také ohromné medzery ako táto ľahko zdolá štatisticky vzdelaná veda, ktorej pravidlá vylúčili božského stvoriteľa na základe „gambitu boeingu 747”, o čom sme už hovorili.

Vráťme sa však k zaujímavému bodu na začiatku tejto sekcie. Predpokladajme, že niekto sa pokúsi vysvetliť všeobecný jav biologickej adaptácie na tom istom základe, ako sme to práve robili s pôvodom života: odvolávajúc sa na ohromný počet planét, ktoré sú k dispozícii. Pozorované skutočnosti nás učia, že každý druh, a každý orgán, na ktorý sa upiera pozornosť u každého druhu, dobre plní svoju úlohu. Krídla vtákov, včiel a netopierov sú dobré na lietanie. Oči sú dobré na videnie. Listy sú dobré na fotosyntézu. Žijeme na planéte, kde sme obkľúčení možno desať miliónmi druhov, z ktorých každý nezávisle vykazuje silnú ilúziu zdanlivého dizajnu. Každý druh je dobre ustrojený pre svoj osobitný spôsob života. Môžeme použiť argument „obrovského počtu planét“ na vysvetlenie všetkých týchto jednotlivých ilúzií dizajnu? Nie, nemôžeme, opakujem, nie. Ani na to nemyslime. A je to dôležité, pretože to je jadro najvážnejšieho neporozumenia darvinizmu.

Nezáleží na tom, koľko planét máme k dispozícii pre svoju hru; šťastná náhoda nikdy nebude dosť na vysvetlenie bujnej rozličnosti živej zložitosti na Zemi tým spôsobom, ktorý sme použili na vysvetlenie existencie života po prvý raz na tomto mieste. Vývoj života je niečo celkom iné ako vznik života, pretože, opakujem sa, vznik života bol (alebo mohol byť) jedinečnou udalosťou, ktorá sa potrebovala udiať len raz. Naproti tomu adaptívne prispôsobovanie sa jednotlivca svojmu zvláštnemu prostrediu sa deje miliónkrát a stále pokračuje.

Je zrejmé, že tu na Zemi máme do činenia s generalizovaným procesom zlepšovania biologických druhov; tento proces prebieha na celej planéte, na všetkých svetadieloch a ostrovoch, po celý čas. Môžeme s istotou predpovedať, že ak budeme čakať desať miliónov rokov, celý nový rad druhov sa tak dobre adaptuje na potom panujúce životné podmienky, ako sa dnešné druhy adaptovali na terajšie. To je opakujúci sa, predvídateľný, mnohoraký jav; nie je to štatistická náhoda, spoznateľná až s odstupom času. Vďaka Darwinovi vieme, ako k tomu dochádza: prírodným výberom.

Antropický princíp nevládze vysvetliť mnohotvárne podrobnosti živých bytostí. Na zdôvodnenie rozličnosti života na Zemi, najmä presvedčivej ilúzie dizajnu, naozaj potrebujeme Darwinov mocný “žeriav”. Pôvod života leží mimo dosahu tohto žeriavu. Tam sa uplatňuje antropický princíp. S jedinečným javom pôvodu života môžeme narábať vyžadujúc veľmi veľký počet planetárnych možností. Ak raz došlo k počiatočnej šťastnej príhode – antropický princíp nám ju rozhodujúco zaručuje –, vstupuje do hry prírodný výber: a treba zdôrazniť, že tento celkom iste nie je otázka náhody.

Napriek tomu je možné, že vznik života nie je jediná veľká medzera vo vývojovej histórii, ktorú preklenula šťastná náhoda, vysvetliteľná antropickým princípom. Napríklad môj kolega Mark Ridley vo svojej knihe Mendelov démon (Mendel’s Demon, ktorú americký vydavateľ bezdôvodne a zavádzajúco prekrstil na Spolupracujúci gén, Cooperative Gene) vyslovil názor, že vznik eukaryotických buniek (druh našich buniek s jadrom a rozličnými komplikovanými javmi, ako sú mitochondrie, neprítomné v baktériách) by mohol byť ešte závažnejší, ťažšie vysvetliteľný a štatisticky nepravdepodobnejší krok vo vývoji, ako samotný vznik života.

Vznik povedomia by mohla byť ďalšia veľká medzera a jej preklenutie toho istého rádu nepravdepodobnosti. Jednorazové udalosti ako táto sa dajú vysvetliť na podklade antropického princípu nasledujúcim spôsobom: estvujú miliardy planét na ktorých sa život vyvinul do úrovne baktérií, ale len časť týchto foriem života prekročila medzeru smerom k niečomu ako eukaryotické bunky. A z nich len ešte menšia časť prekročila Rubikon smerom k povedomiu. Ak sú obidve tieto udalosti jednorazové, nemáme do činenia s všadeprítomným a všetko prenikajúcim procesom ako pri bežnej každodennej biologickej adaptácii. Antropický princíp znamená, že keďže sme tu živí, eukaryotickí a máme vedomie, naša planéta musí byť jedna z tých silne zriedkavých, na ktorej sú preklenuté všetky tri medzery.

Prírodný výber funguje, pretože je to kumulatívna jednosmerná cesta k lepšiemu. Na štart potrebuje určitú dávku šťastia a tú mu zaručuje antropický princíp „miliárd planét“. Je možné, že vo vývojovej histórii existuje aj pár ďalších medzier vyžadujúcich zapôsobenie náhody s antropickým odôvodnením Ale nech povieme čokoľvek iné, dizajn iste neposlúži ako vysvetlenie života, pretože nakoniec nie je kumulatívny a tak kladie viac otázok ako dáva odpovedí – vracia nás svojím nekonečným regresom ultimatívneho boeingu 747 späť do východiskového postavenia.

Žijeme na planéte, ktorá je priateľská voči nášmu spôsobu života a prebrali sme dve príčiny, prečo je to tak. Prvá je, že život rozkvitol v podmienkach poskytovaných planétou; stalo sa to na základe prírodného výberu. Druhá príčina je antropická. Vo vesmíre sú miliardy planét a nech je menšina planét priaznivých pre život akokoľvek malá, naša planéta patrí nevyhnutne medzi ne. Teraz je čas preniesť antropický princíp do skoršieho vývojového štádia, prejsť z biológie späť do kozmológie.

Antropický princíp: kozmologická verzia

(* Vravím „pravdepodobne“, čiastočne preto, že nevieme, nakoľko môžu byť cudzie formy života odlišné od našich a čiastočne preto, že je možné, že sa mýlime, ak uvažujeme o dôsledkoch zmeny každej konštanty osobitne. Môžu existovať iné kombinácie hodnôt uvedených šiestich čísiel, ktoré by sa ukázali priateľské voči životu spôsobom, ktorý nespoznáme, ak tieto hodnoty preberáme po jednej? Pre jednoduchosť budem vychádzať z toho, že máme naozaj veľký problém vysvetliť zrejmé jemné naladenie tých šiestich základných konštánt.).

Príkladom Reesových čísiel je veľkosť takzvanej „silnej“ elektromagnetickej sily, ktorá drží pohromade súčasti atómového jadra: je to jadrová sila, ktorá musí byť prekonaná pri „štiepení“ atómu. Meria sa ako E a je to časť hmoty vodíkového jadra, ktorá sa mení na energiu pri fúzii vodíka na hélium. Hodnota tohto čísla v našom vesmíre je 0.007 a vyzerá to tak, ako keby to bolo veľmi blízko k tejto hodnote pre každú chémiu (ktorá je predpokladom života).

Chémia, ako ju poznáme, pozostáva z kombinácie a rekombinácie asi deväťdesiatich v prírode sa vyskytujúcich prvkov periodickej tabuľky. Najjednoduchší a najbežnejší prvok je vodík. Všetky ostatné prvky vo vesmíre vznikajú nakoniec z vodíka jadrovou fúziou. Jadrová fúzia je veľmi ťažký proces, ku ktorému dochádza pri vysokých teplotách vo vnútri hviezd (a vo vodíkovej bombe). Pomerne malé hviezdy, napríklad naše slnko, môžu produkovať len ľahké prvky, napríklad hélium, druhý najľahší prvok periodickej tabuľky hneď za vodíkom. Väčšie a horúcejšie hviezdy sú potrebné na vznik väčšiny ťažších prvkov v kaskáde jadrových fúzií, ktorých podrobnosti opísali Fred Hoyle a jeho dvaja kolegovia; (úspech, za ktorý Hoyle záhadne nedostal podiel na Nobelovej cene pre jeho kolegov). Veľké hviezdy môžu vybuchnúť ako supernovy, rozosievajúc svoj materiál vrátane prvkov periodickej tabuľky v kozmických oblakoch prachu. Oblaky prachu môžu po čase kondenzovať a vytvoriť tak nové hviezdy a planéty, ako sa to stalo s našou vlastnou. Preto je Zem bohatá na prvky, ťažšie aj väčšie ako všadeprítomný vodík: prvky, bez ktorých by chémia a život neboli možné.

Rozhodujúci moment je, že hodnota silnej hybnej sily určuje, ako vysoko v periodickej tabuľke prvkov zasiahne kaskáda jadrových fúzií. Keby bola silná sila príliš malá, povedzme len 0,006, miesto 0,007, obsahoval by celý vesmír len vodík a neprebiehala by ďalej nijaká zaujímavá chémia. Keby bola vyššia, povedzme 0,008, fuzionoval by všetok vodík pri tvorbe ťažších prvkov. Chémia bez vodíka by nevytvorila život, ako ho poznáme. V prvom rade by nebolo vody. Zlatovláskina hodnota – 0,007 – je presne správna na tvorbu bohatstva prvkov, ktoré sú potrebné pre zaujímavú a život podporujúcu chémiu.

Nejdem preberať ostatné Reesove čísla. Ich význam je vo všetkých prípadoch ten istý. Každé z nich sa nachádza v Zlatovláskinom pásme hodnôt, mimo ktorého by život nebol vznikol. Čo k tomu máme povedať? Opäť máme na jednej strane odpoveď teistu, na druhej antropický princíp. Teista hovorí, že Boh v čase, keď tvoril vesmír, naladil jeho základné konštanty tak, že každá z nich leží v Zlatovláskinej zóne priaznivej pre vznik života. To je, ako keby Boh bol mal k dispozícii šesť gombíkov, ktorými krútil, kým každý z nich mal Zlatovláskinu hodnotu. Ako vždy, teistova odpoveď je hlboko neuspokojivá, pretože zavádza do hry nevysvetlenú existenciu Boha a nevysvetľuje ju. Boh schopný vyrátať Zlatovláskine hodnoty základných šiestich čísiel je aspoň tak nepravdepodobný, ako jemne naladená kombinácia týchto čísiel, čo je veľmi nepravdepodobné, to treba uznať – ale to je práve predmet celej našej diskusie. Z toho vyplýva, že teistická odpoveď zlyháva pri hľadaní riešenia tohto problému. Nevidím inú alternatívu ako zavrhnúť ju a žasnem nad počtom ľudí, ktorí nechápu problém a zdajú sa na výsosť spokojní s predstavou „Boha krútiaceho gombíky“ ako argumentu.

Je možné, že psychologické vysvetlenie tejto zarážajúcej slepoty súvisí s tým, že prírodný výber a jeho sila spútať nepravdepodobnosť u mnohých ľudí neprebudili ich vedomie, ako sa to stalo u mnohých biológov. Evolučný psychiater J. Anderson Thomson ma upozorňuje zo svojej perspektívy na ďalšiu, a to psychologickú príčinu: našu náklonnosť k personifikácii neživých objektov a ich schopnosti konať. Vraví, že máme náklonnosť považovať skôr tieň za zlodeja ako zlodeja za tieň. Falošne pozitívna interpretácia môže byť strata času, no falošne negatívna môže byť osudná. Napísal mi list, v ktorom uvažuje, že v dávnej minulosti boli pre našich predkov v ich životnom prostredí najväčšou výzvou oni sami. „Dedičstvom toho je negatívne chápanie ľudských úmyslov, často strach. Spravidla máme veľké ťažkosti vidieť príčinu niečoho inde ako v ľuďoch.” Samozrejme sme ju generalizovali na božské úmysly. K osudnej lákavosti „činiteľov“ sa vrátim v 5. kapitole.

Biológov s prebudeným vedomím sily prírodného vývoja pri vysvetľovaní nepravdepodobných javov spravidla neuspokojí teória, ktorá sa problému pravdepodobnosti jednoducho vyhýba. A odpoveď teistu na hádanku nepravdepodobnosti je útek pred zodpovednosťou neuveriteľných rozmerov. Je to viac ako jednoduché zopakovanie problému, je to jeho groteskné rozmnoženie. Venujme sa teda antropickej alternatíve.

Vo svojom všeobecnom znení konštatuje antropická odpoveď, že o tejto otázke môžeme diskutovať len v takom vesmíre, ktorý bol vstave vyprodukovať nás. Naša existencia teda predpokladá, že základné fyzikálne konštanty musia ležať v príslušných Zlatovláskiných zónach. Jednotliví fyzici navrhujú rozličné druhy antropických riešení hádanky našej existencie.

Zarytí fyzici tvrdia, že tými šiestimi gombíkmi sa nikdy nedalo točiť. Ak sa raz dosiahne vytúžená teória všetkého, uvidíme, že tých šesť čísiel závisí jedno od druhého alebo od niečoho dosiaľ neznámeho, a to spôsobom, ktorý si dnes nevieme ani len predstaviť. Možno sa ukáže, že tých šesť čísiel môže navzájom varírovať tak málo ako pomer obvodu kruhu k jeho polomeru. Asi sa ukáže, že existuje len jeden spôsob, ako môže vesmír existovať bez predstavy Boha potrebného na otáčanie šiestimi gombíkmi, pretože tých gombíkov niet.

Iní fyzici, medzi nimi Martin Rees, považujú takéto myslenie za neuspokojivé a myslím si, že patrím medzi nich. Zdá sa dokonale prijateľným, že je len jeden spôsob, ako môže vesmír existovať. Ale prečo sa táto jednosmerná cesta ukazuje akoby navrhnutá pre náš následný príchod? Prečo to musel byť taký typ vesmíru, že sa slovami teoretického fyzika Freemana Dysona dá povedať „musel vedieť, že prídeme“? Filozof John Leslie používa analógiu muža, odsúdeného na smrť zastrelením. Teoreticky je možné, že všetci desiati členovia popravnej čaty minú svoju obeť. A s odstupom času, keď zachránený bude mať možnosť uvažovať o svojom šťastí, s úsmevom si povie: „Zrejme ma všetci minuli, lebo inakšie by som tu nebol a nerozmýšľal by som o tom.“ Pochopiteľne, mohol by sa aj čudovať, ako to, že ho minuli všetci a hrať sa s hypotézou, že boli podplatení alebo opití.

Na túto námietku možno odpovedať predstavou, ktorú podporuje aj Martin Rees, že existujú početné vesmíry, a to všetky naraz ako bubliny peny v mnohorakom vesmíre, „multiverze“; Leonard Suskind dáva prednosť výrazu „megaverzum“.* Zákony a konštanty každého z týchto vesmírov, ktoré sú ako náš pozorovateľný vesmír, sú potom miestne zákony a multiverzum ako celok má celý rad alternatívnych súborov miestnych zákonov. V tejto situácii antropický princíp vysvetľuje, že sa musíme nachádzať v jednom z vesmírov (pravdepodobne ich nie je veľa), ktorých miestne zákony sa ukázali priaznivé pre náš prípadný vývoj a teda aj pre úvahy o tomto probléme.

(* Suskind (2006) podáva skvelú obranu antropického princípu v megaverze a hovorí, že väčšina fyzikov nemá rada túto myšlienku. Neviem pochopiť, prečo. Ja si myslím, že je úžasná – možno pretože Darwin rozšíril moje vedomie.).

Zaujímavá verzia teórie multiverzov vyplýva z úvahy o konečnom osude nášho vesmíru. V závislosti od hodnôt Reesových šiestich konštánt sa náš vesmír môže nekonečne rozpínať, môže sa stabilizovať na akejsi rovnováhe, alebo sa expanzia môže zvrhnúť na kontrakciu a vrcholiť takzvaným „veľkým krachom“ („Big Crunch“). Niektoré modely veľkého krachu predpokladajú návrat späť do expanzie a tak ďalej do nekonečna, a to v cykloch, povedzme, po 20 miliárd rokov. Štandardný model nášho vesmíru hovorí, že aj čas sa začal počítať s veľkým treskom, keď sa začalo aj rozpínanie priestoru; to bolo asi pred 13 miliardami rokov. Model sériových veľkých krachov obmieňa toto konštatovanie: náš čas a priestor majú síce svoj počiatok vo veľkom tresku, ale to bol len posledný v slede veľkých treskov, z ktorých každý sa začal veľkým krachom, ukončujúcim trvanie predošlého univerza. Nikto nevie, čo sa deje pri takzvaných singularitách (ojedinelostiach) ako je veľký tresk, ale dá sa predpokladať, že zákony a konštanty sa zakaždým naladia na nové hodnoty.

Ak cykly tresk › rozpínanie › sťahovanie › krach prebiehali odvždy ako opakovaná hra na kozmickej harmonike, máme pred sebou skôr sériové ako paralelné verzie multiverza. A vysvetľuje ich opäť antropický princíp. Zo všetkých vesmírov v sérii má len menšina „gombíky“ naladené na biogénne (životodarné) podmienky. Samozrejme, náš prítomný vesmír patrí do tejto menšiny, pretože sme tu, jeho súčasť. Ako sa však ukazuje, táto sériová verzia multiverzov sa dnes posudzuje inakšie ako v minulosti, pretože najnovšie výsledky výskumu nás začínajú odvádzať od modelu veľkého krachu. Vyzerá to tak, že náš vesmír má trvať a rozpínať sa večne.

Iný teoretický fyzik, Lee Smolin, vyvinul totiž vábivo darvinovský variant teórie multiverzov, zahrnujúci sériové aj paralelné elementy. V knihe Život vesmíru (The Life of the Cosmos) vysvetľuje svoju teóriu, že z rodičovských univerzov sa rodia dcérske univerzá nie kompletnými veľkými krachmi, ale skôr lokálnymi krachmi v čiernych dierach. Smolin pridáva svojej teórii aj určitú formu dedičnosti: základné konštanty dcérskych univerzov môžu byť mierne „zmutované“ verzie ich rodičovských konštánt. Keďže dedičnosť je zásadná prísada darvinovského prírodného vývoja, ostatok Smolinovej teórie nasleduje sám od seba. Vesmíry, ktoré majú to, čo treba na „prežitie“ a „reprodukciu“, v multiverze prevládnu. „Čo treba“ zahrnuje aj to, čo treba na také dlhé trvanie, že dôjde k „reprodukcii“. Pretože akt reprodukcie sa koná v čiernych dierach, úspešné vesmíry musia mať aj to, čo im treba na vytvorenie čiernych dier. Táto schopnosť predpokladá viaceré ďalšie vlastnosti, napríklad tendenciu hmoty kondenzovať do mračien a potom do hviezd, nevyhnutných pre tvorbu čiernych dier. Povedali sme už, že hviezdy sú predchodcami zaujímavej chémie a teda aj života. Smolin uzatvára, že Darwinov prírodný výber vesmírov v multiverze existoval a favorizoval vznik plodnosti čiernych dier a nepriamo až vznik života. Nie všetci fyzici s nadšením prijímajú Smolinovu myšlienku, hoci Murrayovi Gell-Mannovi, ktorý dostal Nobelovu cenu za fyziku, sa pripisuje veta: „Smolin? Nie je to ten mládenec s pochabými myšlienkami? Možno sa nemýli “. (70). Zlomyseľný biológ by mohol povedať, že niektorým fyzikom by neškodila štipka darvinovského budenia vedomia.

Vábivá je myšlienka (a mnohí jej podľahli), že postulovať prebytok vesmírov je rozhadzovačný luxus a ten by nemal byť dovolený. Ak povolíme výstrednosť multiverza, zaznie námietka, že obesení môžeme byť tak za ovcu ako za jahňa, takže prečo nepripustiť existenciu Boha? Nie sú obidve teórie opakom šetrnosti a rovnako neuspokojivé? Ľudia, čo takto rozmýšľajú, nemajú vedomie prebudené prírodným výberom. Zásadný rozdiel medzi výstrednou hypotézou Boha a zdanlivo výstrednou hypotézou multiverza spočíva v štatistickej nepravdepodobnosti. Nech je myšlienka multiverza akokoľvek výstredná, v podstate je jednoduchá. Naproti tomu Boh či akékoľvek inteligentné, počítajúce a rozhodujúce agens, je v štatistickom zmysle práve tak nepravdepodobný ako javy, ktoré má vysvetľovať. Multiverzum sa môže zdať extravagantné úžasným počtom vesmírov. Ale každý jeden z týchto vesmírov je čo do svojich základných zákonov jednoduchý a v tomto prípade nepostulujeme nič vysoko nepravdepodobné. Úplný opak treba povedať o každom druhu inteligencie.

O niektorých fyzikoch sa vie, že sú pobožní – Russell Stannard a reverend John Polkinghorne sú dva britské príklady, ktoré som už spomenul. Dá sa predvídať, že z nepravdepodobnosti fyzikálnych konštánt odvodia dôsledok, že boli nastavené vo svojich užších či širších Zlatovláskiných obývateľných zónach a navrhnú nevyhnutnosť existencie kozmickej inteligencie, ktorá premyslene uskutočnila nastavenie. Odmietol som všetky takéto nápady, pretože nám predkladajú väčšie problémy, ako riešia. O akú odpoveď sa pokúšajú teisti? Ako si poradia s námietkou, že každý Boh, schopný dizajnovať vesmír, starostlivo a predvídavo naladený tak, aby viedol k nášmu vývoju, by musel byť nanajvýš komplexnou a nepravdepodobnou entitou, vyžadujúcou ešte ťažšie vysvetlenie ako to, o ktorom sa predpokladá, že ho prináša?

Ako sme sa naučili očakávať, našiel sa teológ, ktorý si myslí, že má odpoveď na tento problém. Je ním Richard Swinburne a podáva ju vo svojej knihe Jestvuje Boh? (Is There a God?). Začína ukážkou, že má srdce na pravom mieste a presvedčivo demonštruje, prečo máme dávať prednosť najjednoduchšej hypotéze, ktorá zodpovedá faktom. Veda vysvetľuje zložité javy na základe pôsobenia jednoduchých činiteľov, nakoniec vzťahmi základných častíc. Myslím si (a povedal by som, že aj vy), že je prekrásne jednoduchá myšlienka, že všetky veci sa skladajú zo základných častíc, ktoré sú síce nadmieru početné, ale skladajú sa z malého, konečného počtu typov častíc. Ak sme skeptickí, je to pravdepodobne preto, lebo považujeme tú ideu za príliš jednoduchú. Pre Swinburna nie je jednoduchá, práve naopak.

Skutočnosť, že počet častíc daného typu, povedzme elektrónov, je veľký, vyvoláva uňho dojem, že je to príliš veľká zhoda, keď taký veľký počet ich má tie isté vlastnosti. Jeden elektrón by vedel stráviť. Ale miliarda miliárd elektrónov, všetky s tými istými vlastnosťami, to vzbudzuje jeho nedôveru. Preňho by bolo jednoduchšie, prirodzenejšie, vysvetliteľnejšie, keby každý elektrón bol iný. Ba horšie, elektrón by si nemal zachovať svoje vlastnosti dlhšie ako na okamih; každý by sa mal kapriciózne meniť, náhodne a prchavo, z chvíle na chvíľu. Toto je teda Swinburnov názor na jednoduchý, pôvodný stav záležitosti. Všetko, čo je väčšmi uniformné (čo by ste vy alebo ja nazvali jednoduchším), vyžaduje osobitné vysvetlenie. „Len pretože elektróny a kúsočky medi a všetkých iných materiálnych predmetov majú v dvadsiatom prvom storočí tú istú silu, ako mali v devätnástom storočí, sú veci také, ako sú teraz.“

Na tomto mieste vstupuje do hry Boh. Prichádza, aby premyslene a nepretržite udržoval vlastnosti týchto miliárd elektrónov a kúsočkov medi v stave bezo zmeny, neutralizujúc ich inakšie vrodenú náklonnosť k divej a vrtošivej premenlivosti. Preto keď vidíte jeden elektrón, vidíte ich všetky; preto sa všetky kúsočky medi chovajú ako kúsočky medi a každý ostáva taký istý od mikrosekundy k mikrosekunde a od storočia k storočiu. A tak je to preto, lebo Boh neustále má prst na každej jednej častici, držiac bičom na uzde ich výstrednosti, takže sú všetky rovnaké.

Ako však môže Swinburne povedať, že táto hypotéza Boha, ktorý má naraz gazilióny (vyššie ako najvyššie pomenované číslo, ktoré má v USA 303 , v Anglicku 600 núl – pozn. prekl.) prstov na vzdorovitých elektrónoch, je jednoduchá hypotéza? Veď je to presný opak jednoduchosti! Pre vlastné uspokojenie berie si Swinburne na pomoc dych berúci trik drzej intelektuálnej odvahy. Bez odôvodnenia zahlási, že Boh je len jedna jednoduchá substancia. Aká je to skvelá ekonómia vysvetľovacích pokusov, ak to porovnáme s gaziliónmi nezávislých elektrónov, čo aj sú náhodou rovnaké!

Teizmus tvrdí, že každý predmet, ktorý existuje, má príčinu svojho bytia a je v bytí udržovaný jednou jedinou substanciou, ktorou je Boh. Tvrdí, že každá vlastnosť každého predmetu má svoju príčinu v Bohu, ktorý vyvoláva či pripúšťa každú existenciu. Charakteristickým znakom jednoduchého vysvetlenia je postulovať málo príčin. Z tohto hľadiska nemôže byť jednoduchšie vysvetlenie ako to, ktoré vyžaduje len jednu príčinu. Teizmus je jednoduchší ako polyteizmus. Teizmus vyžaduje pre všetko jednu príčinu, a tou má byť jedna osoba s nekonečnou mocou (Boh môže urobiť všetko, čo je logicky možné), nekonečnými vedomosťami (Boh vie všetko, čo sa logicky dá vedieť) a nekonečnou slobodou.

Swinburne veľkodušne pripúšťa, že Boh nemôže urobiť veci, ktoré sú logicky nemožné – za túto zdržanlivosť sme mu vďační. Od toho odhliadnuc niet hraníc pre prípady vysvetľovania, kde všade zakročí božia nekonečná moc. Veda má nejaké menšie ťažkosti s vysvetlením javu X? Nijaký problém. Netrápte sa pre jav X! Nekonečná božia moc neustále krúži okolo vysvetlenia javu X (okrem radu iných vecí) a bude to vrcholne jednoduché vysvetlenie, pretože, nakoniec, je len jeden Boh. Čo môže byť jednoduchšie?

Nuž, aktuálne temer všetko. Boh, ktorý je schopný sústavne sledovať a kontrolovať individuálny stav každej častice vo vesmíre, nemôže byť jednoduchý. Jeho existencia vyžaduje mamutie vysvetlenie seba samej. Z hľadiska jednoduchosti je ešte horšie, že iné stránky obrovského božieho povedomia sú simultánne zamestnané činmi,  záujmami a modlitbami každej jednej ľudskej bytosti – možno dokonca aj inteligentných mimozemšťanov, ktorí môžu byť na iných planétach týchto 100 miliárd galaxií. Podľa Swinburna sa Boh musí sústavne rozhodovať nezakročiť zázrakom na našu záchranu, keď dostaneme rakovinu. To nikdy nepôjde, pretože „keby Boh často odpovedal na prímluvné modlitby za príbuzných, aby sa ich drahí uzdravili z rakoviny, prestala by rakovina byť pre ľudí problémom na vedecké riešenie.“ A čo by sme potom robili so svojím časom?

Nie všetci teológovia idú tak ďaleko ako Swinburne. No s pozoruhodnou myšlienkou, že hypotéza Boha je jednoduché riešenie, sa stretáme aj v iných moderných teologických článkoch. Keith Ward, niekdajší profesor bohoslovia v Oxforde, je veľmi zreteľný vo svojej knihe Boh, náhoda a nutnosť (God, Chance and Necessity – 1996):

Teista samozrejme tvrdí, že Boh je veľmi elegantné, ekonomické a plodné vysvetlenie jestvovania vesmíru. Je ekonomické, pretože pripisuje jestvovanie a povahu absolútne všetkého vo vesmíre iba jednej bytosti, konečnej príčine, ktorá dáva zmysel existencii všetkého vrátane seba. Je elegantné, pretože vychádzajúc z jednej kľúčovej myšlienky – predstava najdokonalejšej možnej bytosti – je možné rozumne vysvetliť celú povahu Boha a existenciu vesmíru.

Podobne ako Swinburne, aj Ward zle pochopil, čo znamená niečo vysvetliť; a zdá sa, že nepochopil význam výrazu, že niečo je jednoduché. Nie je mi jasné, či si Ward naozaj myslí, že Boh je jednoduchý, alebo či uvedená citácia predstavuje len dočasné použitie „kvôli argumentu“. Sir John Polkinghorne komentuje v knihe Veda a kresťanská viera (Science and Christian Belief) Wardov kriticizmus myšlienok Tomáša Akvinského týmito riadkami: „Je základný omyl predpokladať, že Boh je logicky jednoduchý – jednoduchý nielen v tom zmysle, že jeho bytie je nedeliteľné, ale v oveľa prísnejšom zmysle, že čo je pravda o jednej časti Boha, je pravda o celku. Je však celkom v poriadku predpokladať, že Boh, hoci nedeliteľný, je vo svojom vnútri komplexný.“  Tu má Ward pravdu. Ale veď biológ Julian Huxley už v roku 1912 definoval zložitosť ako „heterogénnosť častí“, čím myslel osobitný druh funkčnej nedeliteľnosti (71).

Inde Ward prezrádza, že teologické myslenie má ťažkosti pochopiť, kde sa berie zložitosť života. Cituje ďalšieho teológa-vedca, biochemika Arthura Peacocka (tretieho z mojej trojice britských nábožných vedcov), ktorý vyžaduje existenciu živej hmoty „so sklonom k zvyšovaniu zložitosti“. Ward to charakterizuje ako „akýsi vrodený prídavok vývojových zmien, ktorý favorizuje zložitosť“. Pokračuje myšlienkou, že také zameranie „môže zvýšiť mutačné schopnosti a zabezpečiť tak výskyt zložitejších mutácií“. Ale v tomto ohľade je Ward skeptický, ako aj má byť. Evolučný tlak smerom k zložitosti v tých rodoch, kde sa vyskytuje, nevychádza z nijakej vnútornej náklonnosti voči zvyšovaniu zložitosti, ani zo zameraných mutácií. Vychádza z prírodného výberu: z procesu, o ktorom vieme, že ako jediný je schopný vytvárať z jednoduchosti zložitosť. Teória prírodného výberu je vo svojej podstate jednoduchá. Taký je aj pôvod jej štartu. Na druhej strane to, čo vysvetľuje, je také zložité, že sa to skoro nedá ani povedať: zložitejšie ako čokoľvek, čo si vieme predstaviť, okrem Boha schopného stvoriť to.

Medzihra v Cambridge

Na nedávnej konferencii o vede a náboženstve v Cambridge, kde som predniesol svoj argument, ktorý volám gambit neprekonateľného boeingu 747, som sa stretol s niečím, čomu hovorím, prinajmenšom, srdečné zlyhanie snahy uskutočniť stretnutie myslí o otázke božej jednoduchosti. Bola to poučná skúsenosť a rád sa o ňu podelím.

V prvom rade sa musím vyspovedať (to je asi správne slovo), že konferenciu sponzorovala Templetonova nadácia. Poslucháčmi bola malá hŕstka starostlivo vybraných vedeckých novinárov z Británie a Ameriky. Medzi osemnástimi pozvanými prednášajúcimi som bol ukážkový ateista. Jeden z novinárov, John Horgan, podal správu, že každý z nich dostal za účasť na konferencii slušnú sumu 15 000 USD, a to navyše ku všetkým iným výdavkom. Prekvapilo ma to. V mojej dlhej skúsenosti s akademickými konferenciami sa nevyskytuje prípad, žeby účastník – okrem prednášajúcich – bol platený. Keby som to bol vedel, bol by som hneď zacítil podozrenie. Použil Templeton svoje peniaze na ovplyvnenie novinárov a korupciu ich vedeckej integrity? Aj John Horgan neskôr pochopil túto možnosť a napísal o svojej skúsenosti článok (72). V ňom odhalil, na môj žiaľ, že ohlásenie mojej prednášky pomohlo jemu a jeho kolegom prekonať pochybnosti o integrite podujatia. Napísal:

„Britský biológ Richard Dawkins, ktorého účasť na konferencii presvedčila mňa a mojich kolegov o jej legitimite, bol jediný prednášajúci, čo vyhlásil náboženskú vieru za nezlučiteľnú s vedou, iracionálnu a škodlivú. Všetci ostatní prednášajúci – traja agnostici, jeden Žid, jeden deista a 12 kresťanov (moslimský filozof odvolal svoju účasť v poslednej minúte) – zaujali jasne predpojaté stanoviská v prospech náboženstva a kresťanstva.”

Horganov článok je milo dvojzmyselný. Okrem pochybností sú v ňom náznaky hodnotných skúseností, ktoré si váži (ako aj ja, ako sa ukáže v ďalšom). Napísal:

„Rozhovory s veriacimi mi umožnili pochopiť, prečo niektorí inteligentní, dobre vychovaní ľudia prijímajú náboženstvo. Jeden prednášajúci hovoril o skúsenosti hovorenia jazykmi,* iný opísal intímne stretnutie s Ježišom. Moje presvedčenia sa nezmenili, názory iných áno. Najmenej jeden účastník sa priznal, že Dawkinsova pitva náboženstva otriasla jeho vierou. Ak môže Templetonova nadácia pomôcť vyvolať čo len malý krôčik vpred v mojej predstave sveta bez náboženstva, môže to byť zlé?”

O Horganovom článku sa verejne diskutovalo po druhý raz, keď ho uverejnil literárny agent John Brockman na svojej webstránke „Edge“ (Klin), často považovanej za vedecký salón on-line. Odpovede boli rozličné a jedna bola od teoretického fyzika Freemana Dysona. Odpovedal som Dysonovi citáciou z jeho prejavu pri preberaní Templetonovej ceny. Či sa mu to páči alebo nie, prijatím tejto ceny vyslal do sveta mocný signál. Bude možné brať to ako schválenie náboženstva jedným z najuznávanejších fyzikov sveta. Povedal:

„Som spokojný, že som jeden z množstva kresťanov, ktorí si nerobia starosti s trojicou alebo s historickou pravdou evanjelií.“

Nie sú to presne slová, aké by povedal ateistický vedec, keby chcel znieť po kresťansky? Ďalšie citáty z Dysonovej ďakovnej reči som satiricky preplietol vymyslenými otázkami (kurzívou) templetonskému úradníkovi:

Prajete si niečo hlbšie? Čo tak o …
“Nerobím veľký rozdiel medzi mysľou a Bohom. Boh je to, čo sa stane s mysľou, keď opustí oblasť nášho chápania.“
Povedal som už dosť a môžem sa vrátiť k svojej fyzike? Oh, to nebolo dosť? Teda dobre, čo tak o …
„Aj v príšernej histórii dvadsiateho storočia vidím určité náznaky pokroku v náboženstve. Dve indivíduá, ktoré stelesnili zlo nášho storočia, Adolf Hitler a Jozef Stalin, boli obidvaja otvorení ateisti.“ *
Smiem odísť?

(* Táto ohováračka sa preberá v 7. kapitole.)

Dyson by mohol ľahko vyvrátiť dôsledky týchto citácí zo svojej templetonskej ďakovnej reči, keby jasne vysvetlil, aké dôkazy nachádza vo vieru v Boha, ale niečo viac ako v einsteinovskom zmysle, čo, ako som vysvetlil v 1. kapitole, môžeme všetci bez váhania podpísať. Ak som dobre rozumel Horganovmu náznaku, Templetonove peniaze korumpujú prírodné vedy. Som si však istý, že Dyson je veľmi ďaleko od korupcie. Ale jeho prijímací prejav znie nešťastne a zdá sa, že dáva príklad ostatným. Templetonova cena je storazy vyššia ako úplatky ponúknuté novinárom v Cambridge; úmyselne bola tak navŕšená, aby bola viac ako Nobelova cena. Môj priateľ filozof Daniel Dennett raz faustovským spôsobom zažartoval: „Richard, ak raz budeš mať finančné ťažkosti … “

V dobrom i zlom som strávil tie dva dni konferencie v Cambridge, predniesol som svoju prednášku a zúčastnil som sa diskusie k viacerým prednáškam. Vyzval som teológov, aby sa vyjadrili k mojej výpovedi, že Boh, ktorý by bol schopný dizajnovať vesmír a všetko ostatné, by musel byť zložitý a preto je štatisticky nepravdepodobný. Najostrejšia odpoveď bola, že zdráhajúcej sa teológii násilne vnucujem prírodovedeckú teóriu poznania . (Táto obžaloba pripomína NOMA, ktorej prehnané tvrdenia som prebral v 2. kapitole.) Teológovia vraj vždy definovali Boha ako jednoduchého. Kto som vraj, ako vedec, že prikazujem teológom, že ich Boh má byť zložitý. Vedecké argumenty, ktoré mám vo zvyku používať vo svojom odbore, tu vraj nie sú na mieste, pretože teológovia vždy trvali na stanovisku, že otázka existencie Boha leží mimo oblasť vedy.

Nezískal som dojem, žeby teológovia, ktorí sa hlásia k tejto vyhýbavej obrane, boli úmyselne nečestní. Myslím, že boli seriózni. No neodolateľne mi stále chodí po rozume komentár Petra Medawara ku knihe otca Teilharda de Chardin Fenomén človeka (The Phenomenon of Man, v českom preklade Vesmír a člověk), ktorý považujem za najnegatívnejšiu recenziu nejakej knihy všetkých čias: „Jej autora možno ospravedlniť z nečestnosti len na tom základe, že prv než začal klamať druhých, dal si veľmi záležať, aby oklamal sám seba“. (73). Teológovia môjho cambridgeského stretnutia sa definíciou dostali do epistemologicky bezpečnej zóny, kde ich racionálne argumenty nezasiahnu, pretože svojím fiat! túto možnosť vylúčili. Kto som, že hovorím, že len racionálny argument je prípustný argument? Okrem vedeckých sú aj iné cesty poznania a na poznanie Boha treba ísť po jednej z nich.

Najdôležitejšou z týchto iných ciest poznania sa ukázala osobná, subjektívna skúsenosť Boha. Viacerí diskutujúci v Cambridge tvrdili, že k nim prehovoril Boh, v ich hlavách, presne tak živo a osobne, ako k nim hovorieva iný človek. Ilúziami a halucináciami som sa zaoberal v 3. kapitole (Argument osobnej skúsenosti), ale na konferencii v Cambridge som pridal dva body. Prvý znel, že ak Boh naozaj komunikuje s ľuďmi, je to skutočnosť, ktorá zaručene neleží mimo oblasť vedy. Odkiaľsi, nech je kdekoľvek jeho mimosvetský príbytok, vpadne Boh do nášho sveta a jeho slová môžu zachytiť ľudské mozgy – že takýto jav nemá nič do činenia s vedou? Druhý bod: Boh, ktorý je schopný vysielať zrozumiteľné signály simultánne miliónom ľudí a prijímať simultánne správy od nich všetkých, nech by bol akýkoľvek inakší, takýto Boh nemôže byť jednoduchý. Len tá šírka vlnového pásma! Taký Boh nemusí mať mozog zložený z neurónov, ani CPU (centrálny procesor počítača, pozn. prekl.) zo silícia; ale ak má moc, ktorá sa mu pripisuje, musí mať niečo oveľa vybrúsenejšie a nie bez plánu zostrojené, ako je najväčší mozog alebo najmohutnejší počítač, aké poznáme.

Moji teologickí priatelia sa občas vracali k téme, že musí mať príčinu jav, že niečo skôr je, ako nie je. Že musí jestvovať prvá príčina všetkého a prečo by sme jej nemohli dať meno Boh. Súhlasím, povedal som, ale tá prvá príčina musela byť jednoduchá a preto výraz Boh nie je výstižný (ak ho úmyselne nezbavíme všetkej batožiny, ktorú nesie so sebou výraz „Boh“ v mysliach väčšiny náboženských veriacich). Prvá príčina, ktorú hľadáme, musela byť základom pre samočinný žeriav, ktorý vskutku vyzdvihol svet, ako ho poznáme, do súčasného zložitého stavu existencie. Povedať, že pôvodný prvý hýbateľ bol dosť zložitý, aby dokázal vytvoriť inteligentný dizajn, ani nehovoriac o simultánnom čítaní myšlienok miliónov ľudí, to sa rovná plnej ruke dobrých karát z vlastného rozdávania pri bridži.

Rozhliadnite sa po okolitom živom svete, pozrite sa na amazonský prales s jeho bohatstvom prepletených lián, broméliami, koreňmi a vznášajúcimi sa nosnými piliermi; s ich armádami mravcov a jaguármi, tapírmi a diviakmi pekari, stromovými žabami a papagájmi. Čo vidíte, je štatistický ekvivalent dokonalej „plnej ruky“ v kartách; po rozdaní sú vaše karty usporiadané na výhru (len si pomyslite na všetky iné možnosti rozdania karát, z ktorých ani jedna nevyhrá). Vieme, ako k tomu došlo: pôsobením postupne dvíhajúceho žeriava prírodného výberu. Proti nemému súhlasu s nepravdepodobnosťou spontánneho vzniku tohto všetkého sa búria nielen vedci; vzpiera sa proti nemu aj zdravý rozum. Povedať, že prvá príčina, akýsi Veľký neznámy, je zodpovedný za to, že je lepšie, ak niečo je, než keby to nebolo, že tento Neznámy je schopný cielene stvoriť vesmír a simultánne sa zhovárať s miliónmi ľudí, to je úplné zrieknutie sa všetkej zodpovednosti pri hľadaní vysvetlenia. Je to príšerný prejav bezuzdnej viery v zázraky, popierajúcej myslenie.

Nezastávam nejaký úzko vedecký spôsob myslenia. Ale každé čestné hľadanie pravdy pri pokusoch o vysvetlenie takých ozrutností, ako je dažďový prales, koralový ríf alebo vesmír, musí uznať, že vysvetlením je žeriav a nie nebeský výťah. Žeriavom nemusí byť prírodný výber. Dosiaľ síce nikto nevymyslel lepšie vysvetlenie, ale môže byť – len ho treba objaviť. Je možné, že „inflácia“, trvajúca podľa fyzikov prvé yoktosekundy (10 na mínus 24 sekundy – pozn.prekl.) vývoja vesmíru, sa ukáže kozmologickým žeriavom, keď jej lepšie porozumieme; obstojí vedľa Darwinovho biologického žeriavu. Hľadaným žeriavom kozmológov môže byť nejaká verzia Darwinovej myšlienky: Smolinov model alebo niečo iné. Môže to byť aj multiverzum plus antropický princíp, ako ho berú do úvahy Martin Rees a iní fyzici. Môže dokonca existovať aj superhumánny dizajnér – keby tak bolo, celkom iste to nebude dizajnér, ktorý len nedávno vznikol, alebo ktorý vždy existoval. Ale ak bol náš vesmír cielene dizajnovaný (čo ani sekundu neverím), a tým viac, ak dizajnér číta naše myšlienky, dáva múdre rady, odpúšťa a vykupuje, potom musí byť tento dizajnér konečným produktom akéhosi kumulatívneho eskalátora alebo žeriavu, možno produktom verzie Darvinizmu v nejakom inom vesmíre.

Keď už mojim kritikom v Cambridge nenapadla nijaká obrana, zaútočili na mňa. Celý môj svetonázor odsúdili ako prejav „devätnásteho storočia“. To je taký zlý argument, že som ho temer zabudol spomenúť. Žiaľ, stretám sa s ním dosť často. Bolo by zbytočné vysvetľovať, že nazvať niečo devätnástym storočím je iné, ako vysvetliť, prečo je to zlé. Niektoré myšlienky 19. storočia boli veľmi dobré, na nie poslednom mieste aj Darwinova nebezpečná idea. V každom prípade bola táto nadávka osobitne závažná, pretože ju vyslovil jedinec (uznávaný cambridgeský geológ, iste majúci za sebou kus faustovskej cesty k budúcej Templetonovej cene), ktorý ospravedlňoval svoju kresťanskú vieru odvolávaním sa na „historickú spoľahlivosť“ (tak to on nazval) Nového zákona. Bolo to práve 19. storočie, keď teológovia, najmä v Nemecku, vyvolávali vážne pochybnosti o údajnej dôveryhodnej historicite určitých údajov, a to pri použití dôkazových metód štúdia histórie. Teológovia na konferencii v Cambridge na to náhlivo poukazovali.

Už dávno poznám posmešok „devätnásteho storočia”. Často ide s posmechom z „dedinského ateistu” a výčitkou „Oproti tomu, čo si vy asi myslíte, ha-ha-ha, my už neveríme na starého muža s dlhou bielou bradou, ha-ha-ha!” Všetky tri narážky sú kódy pre niečo iné, ako keď som koncom šesťdesiatych rokov žil v Amerike a „zákon a poriadok” boli kódy politikov pre predsudky proti čiernym.

Čo potom znamená kódovaný význam mienky „Máte názory devätnásteho storočia” v súvislosti s argumentáciou v prospech náboženstva? Je to kód pre: „Ste surový a chýba vám jemnosť. Ako môžete byť taký bezcitný a zle vychovaný, že mi dávate priame, nezaobalené otázky typu „Veríte na zázraky?” alebo „Veríte, že Ježiš sa narodil panne?” Neviete, že v slušnej spoločnosti sa také otázky nekladú? Také otázky vyšli z módy v devätnástom storočí.“ Zamyslime sa však nad tým, prečo je dnes nezdvorilé klásť nábožným ľuďom tieto priame a predmetné otázky. Pretože je to trápne! Ale trápna je odpoveď, ak znie Áno.

Vzťah k devätnástemu storočiu je teraz jasný. Devätnáste storočie bol posledný čas, keď vzdelaná osoba mohla bez rozpakov povedať, že verí na zázraky, napríklad narodenie z panny. Keď sa na nich pritlačí, mnohí vzdelaní kresťania sú dnes ešte takí lojálni, že nepoprú narodenie z panny alebo zmŕtvychvstanie. Je im to však trápne, pretože ich racionálne myslenie vie, že je to absurdné a preto neradi dostávajú takéto otázky. Takže ak niekto ako ja na týchto otázkach trvá, obžaluje sa z toho, že je osobou z devätnásteho storočia. Ak sa nad tým zamyslíte, musíte sa zasmiať.

Odišiel som z konferencie povzbudený a posilnený vo svojom presvedčení, že argument z nepravdepodobnosti – gambit konečného boeingu 747 – je dobrý argument proti existencii Boha. Presvedčivú odpoveď teológa som ešte nepočul, napriek početným výzvam a možnostiam urobiť to. Dan Dennett správne opisuje gambit konečného boeingu ako „nevyvrátiteľné popretie”, také ničivé ako keď pred dvomi storočiami Philo natĺkol Cleantesovi v Humových Dialógoch. Nebeský výťah ID by bol najviac ak odložil riešenie problému, ale Hume nemohol myslieť na nejaké žeriavy, tak sa poddal. (74). Až Darwin poskytol životne dôležitý žeriav. Ako by sa to bolo Humovi páčilo!

V tejto kapitole sme prebrali ústredný argument tejto knihy a preto napriek riziku, že sa budem opakovať, zhrniem ho do šiestich očíslovaných bodov:

1. Jednou z najväčších výziev ľudskému intelektu počas storočí bolo vysvetliť, kde sa vo vesmíre berie zložitý a nepravdepodobný vzhľad dizajnu.

2. Je prirodzeným pokušením pripísať zdanie dizajnu skutočnému dizajnu. V prípadoch človekom vytvorených diel, akým sú hodinky, bol dizajnérom vskutku inteligentný dizajnér. Človeka vábi použiť tú istú logiku na oko alebo krídlo, na pavúka alebo človeka.

3. Pokušenie je falošné, lebo hypotéza dizajnéra nastoľuje okamžite ešte väčší problém: kto dizajnoval dizajnéra. K riešeniu problému sme pristúpili položením otázky, ako vysvetliť štatistickú nepravdepodobnosť. Pochopiteľne nemôže byť riešením navrhnúť niečo, čo je ešte nepravdepodobnejšie. Treba žeriav, ktorý niečo dvíha a „sa dvíha“, nie nebeský výťah, ktorý niečo ťahá do neznáma; len žeriav môže niečo postupne a hodnoverne posunúť z jednoduchosti do inakšie nepravdepodobnej zložitosti.

4. Najdômyselnejší a najmocnejší dosiaľ objavený žeriav je darvinovský vývoj prírodným výberom. Darwin a jeho nasledovníci nám ukázali, ako sa z jednoduchých začiatkov vyvinuli pomalými stupňami živé bytosti s ich zázračnou štatistickou nepravdepodobnosťou a vzhľadom dizajnu. Dnes môžeme s istotou povedať, že ilúzia cieleného dizajnu pri pohľade na živé bytosti je práve to – ilúzia.

5. Zatiaľ nemáme rovnocenný žeriav pre fyziku. Niektoré znenia multiverznej teórie by sa principiálne dali použiť na výklad fyzikálnych javov obdobne, ako sa využíva darvinizmus v biológii. Takýto spôsob vysvetľovania je na pohľad menej uspokojivý ako biologická verzia darvinizmu, pretože vyžaduje viac šťastia. No antropický princíp nám dáva právo nárokovať si oveľa viac šťastia, ako je nám s našimi ľudskými intuíciami príjemné.

6. Nemáme sa vzdávať nádeje na lepší žeriav aj vo fyzike; na niečo tak mocné, ako je darvinizmus v biológii. Zatiaľ nemáme úplne uspokojujúci fyzikálny žeriav, ktorý by sa vyrovnal biologickému. No aj pomerne slabé žeriavy, ktoré už máme, ak sa doplnia antropickým princípom, sú evidentne lepšie ako kapitulantská hypotéza nebeského výťahu inteligentného dizajnéra.

Ak sa prijme argument tejto kapitoly, je faktická premisa náboženstva – predpoklad Boha – neudržateľná. Boh skoro celkom iste nejestvuje. To je doteraz hlavný záver tejto knihy. Nasledujú rozličné otázky. Čo aj prijmeme tézu, že Boh nejestvuje, nehovorí všeličo v prospech náboženstva? Neposkytuje náboženstvo útechu? Nenavádza ľudí robiť dobre? Keby nebolo náboženstva, ako by sme vedeli, čo je dobré? Nakoniec, prečo byť k nemu nepriateľským? Ak je klamné, prečo má každá kultúra nejaké náboženstvo? Pravdivé či falošné, náboženstvo je všadeprítomné, takže kde sa berie? Najprv preberieme túto poslednú otázku.

Prameň: Richard Dawkins: The God Delusion, Bantam Press 2006.

Dawkins Richard, Delúzia Boha

13 Comments to Delúzia Boha – 4. kapitola: Prečo skoro iste nieto Boha

Lubos Rojka
September 19, 2009

Dawkins v tejto kapitole hovorí aj o Swinburnových postojoch. Prikladám linku na Swinburnovu odpoveď na Dawkinsove poznámky. Preložím aspoň jednu vetu hneď z prvej časti Swinburnovej odpovede: “Dawkins by mal vstúpiť do filozofickej diskusie a nie len sa pokúšať vyhrať strieľaním”.
Možno by to stálo za to aj to preložiť do Slovenčiny:
http://users.ox.ac.uk/~orie0087/pdf_files/Responses%20to%20Controversies/Response%20to%20Dawkins%27%20The%20God%20Delusion.pdf

rastislav
September 25, 2009

Swinburna som zatiaľ nečítal, ale našiel som o ňom údaje, že z anglikánskej prestúpil na gréckokatolícku vieru a je jeden z popredných súčasných obrancov kresťanstva (čo je pre mnohých čestné povolanie, ale Nietzsche a Dawkins v nich vidia škodcov spoločnosti; Tolstoj varuje pred ich pôsobením na deti); že vo svojich početných knihách a článkoch hlása, že viera v kresťanstvo je racionálna (ťažko si viem predstaviť racionálnu vieru v učenie o božskej trojici) a filozoficky koherentná (vrátane učenia o dedičnom hriechu?). Nesmierne ma prekvapuje údaj anglickej wikipédie, že Swinburne síce predkladá početné argumenty na podporu viery v božiu existenciu, že však dodáva, že Boh je bytosť, ktorej existencia nie je logicky nutná, ale je metafyzicky potrebná. To je oriešok na lúštenie pre teistov, nie pre ateistov; ja si to odložím ako druhé hrozienko na horšie časy. Prvé znie, že Peter Atkins Swinburnovi v Božom blude (s.87) predpovedá, že za svoj názor o holokauste zhnije v pekle.

Lubos Rojka
September 26, 2009

- V mojom príspevku nejde o to, kto je Swinburne a čo robí, ani o to, čo si o ňom Vy osobne myslíte, ani kto o ňom čo popísal. To Vy ťažko posúdite, zvlášť keď do filozofie náboženstva nevstupujete, a tak ani do filozofického ateizmu… ani o celej diskusii o existencii, či neexistencii Boha nemáte čo rozumné povedať… (Prepáčte, ale sám ste sa vzdali diskutovania pre vlastný nezáujem, že to necháte na iných.)
- Hlavný bod je v tom, že je tu ďalší z popredných filozofov, ktorý poukazuje na nezmysly, ktoré Dawkins vo svojich spisoch uvádza. A dokazuje to jasne na citátoch z Dawkinsa. Dawkins posudzuje, odsudzuje, pomenováva veci (väčšinou nepravdivo), bez toho, aby skutočne vošiel do problému. To chce povedať Swinburne a desiatky ďalších. Vy ste asi posledný, kto to nechce uznať.
- Kto zhnije v pekle sa uvidí, keď príde ten správny čas… A ten čas sa blíži.

Lemmy
September 27, 2009

Ak nie je z pohľadu veriacich dokázateľný boh, tak odkiaľ vedia, že také niečo existuje?

rastislav
September 28, 2009

090928
Pán Rojka,
Vy ste upozornili na poľovníka Swinburna, ktorý sa vyzná v streľbe a nepriznáva Dawkinsovi strafenia do stredu terča, ako to robia milióny čitateľov jeho početných kníh a článkov na celom svete. Napísal som Swinburnovu charakteristiku z môjho hľadiska na 10 riadkov – samozrejme negatívnu, a bez hlbšieho „vstupu do filozofickej diskusie“. Ako som už inde povedal, nám stačí pre naše potreby zdravý rozum; metafyzickú potrebnosť nadprirodzených bytostí typu Boh či Diabol, ktorých existencia nie je logicky nutná (vraj povedal či napísal Swinburne), radi prenechávame na starosť teistom.
Teraz ma hrešíte, že sa zaujímam o Swinburnovu biografiu, čo robí a čo si o tom kto a ja myslí; odopierate mi schopnosť posúdiť to a povedať o tom niečo rozumné – tom som ja o Vás nepovedal, ale hrozí to. Bránim sa tým, že predsa opakujem len to, čo od dávnoveku až do súčasnosti kedysi o bohoch, dnes o jednom Bohu (v troch osobách! a s matkou, ktorú si sami stvorili! to že nie je táranie?!) hovoria ateisti. Uznám, že opakovane odmietam do nekonečna premieľať tie isté argumenty filozofického teizmu aj ateizmu a že obľubujem praktický, neraz až bojovný ateizmus; proti bojovnému teizmu.
Peklo, „keď príde správny čas … a ten sa blíži“ (najmä 86-ročnému), neviem brať doslovne a „večné zatratenie“ si naozaj neviem predstaviť – Vy hej? Aj so škrípaním zubami a akýmsi červom, ktorý „nezhynie“? Koho – okrem mňa a vás – to dnes zaujíma? A koľkí nevedomci si myslia, že sú katolíci.

Dominik Filipp
October 1, 2009

Ľuboš, zvolil si mierne ofenzívny tón, čo asi veľmi neprospeje diskusii. Nedá sa len tak jednoducho Dawkinsa odbiť ako niekoho kto produkuje nezmysly. V Dawkinsových úvahách je hodne zaujímavých momentov, ktoré stoja za úvahu a hlbšiu analýzu. Ide o rôznosť východiskových postojov; niekto Boha potrebuje, niekto sa bez neho zaobíde. Boh nie je jednoduchý koncept ktorý by sa dal naservírovať ako niečo prirodzené. Príroda sa naozaj z racionálneho hľadiska dá brať taká aká je. Veci sú a pôsobia, tak ich beriem také aké sú a nezamýšľam sa čo je za tým. Mnoho ľudí s tým vystačí a vedú seriózny život. Potom tu máme kopec veriacich, ktorí vieru zdedili alebo je zvykom alebo veria pre istotu keby niečo na druhej strane predsa len bolo. Ale v skutočnosti žijú rovnaký alebo aj horší život ako ateisti, takže okrem nejakých náboženských názorov, zvykov a prinajlepšom nejakého neurčitého tušenia tam toho oveľa viac nie je.
Prijať koncepciu Boha vnútorne (čoho je schopná len malá časť populácie) vyžaduje transcendentný skok v myslení a vnímaní reality a objavuje sa u ľudí, ktorí si začnú klásť otázky o veciach mimo obvyklého poznania. Často je to po kritických obdobiach života alebo zvláštnych zážitkoch, ktoré vrhú nové svetlo a zjemnia vnímanie. Napríklad zázrak sa už nemusí brať ako jav ale ako postoj. Pre niekoho je narodenie dieťaťa normálna vec, pre iného je to zázrak ktorý sa neustále opakuje. Ten transcendentný skok začína uvedomením si, že veci ktoré sa pravidelne opakujú a možno sa na ne spoľahnúť ešte vôbec nemusia byť normálne, samozrejmé alebo dokonca zbavené tajomstva. A skutočne, pri hlbšej filozofickej i racionálnej reflexii, ako som popísal tu aj na Tvojej stánke, sa ukazujú základy tých istôt apriórne nedostatočné. Už v bežnom praktickom živote sa stretneme so sklamaním, dezilúziou, iracionálnom, paradoxami v emocionálnom živote na ktorý je rozum krátky. A takisto sa potrebujeme na veľa vecí spoľahnúť, prípadne mať šťastie. Týka sa to najmä budúcnosti, ktorá je pre všetkých veľká neznáma. Ak toto chýba a rozpory sú príliš veľké aby sa dali ignorovať, môže to spôsobiť ten transcendentný skok. Lenže či sa to stane, kedy a komu, to sa vôbec nedá povedať. Ak niekto necíti potrebu klásť si hlboké otázky, nič sa nedeje, môže stále prežiť slušný a naplnený život. V takom prípade je hľadanie poslednej príčiny len akademickou diskusiou, ktorá nič nerozrezonuje. Ak človek prežije bezstarostný život a nič ho nenúti uberať sa mimo tento svet v ktorom sa naopak cíti ako ryba vo vode, tak mi povedz, Ľuboš, prečo by mal vôbec v Boha veriť? Ak Boh existuje potom sa pred ním dokonale skryl. Až tak dokonale, že ho dotyčný ani nemal možnosť zahliadnuť a k životu tým pádom ani nepotreboval. Môžeš mu niečo vyčítať? Ak Boh existuje, potom je zrejme jeho vôľa aby boli ľudia takí aj onakí. To treba rešpektovať, maximálne môže veriaci zaujať svojim životom, postojmi, názormi, toleranciou alebo nejakým nadhľadom. Ale takých poznám len málo, a rovnako tak aj ateistov. V dnešnej dobe sa už viera nedá naordinovať zvonka, tie časy sú už preč. Ak sa má niečo také udiať, musí to vyrásť zvnútra.

rastislav
October 2, 2009

091002
Dominik, nepočul som dosiaľ o transcendentnom skoku; ako to z Vášho textu vyciťujem, je to v prvom rade prijatie nejakej koncepcie Boha, ale mohla by to byť v mojom slovníku viera v tú časť nadprirodzena, ktorú voláme duchovnom, spiritualitou, ale bez ezoterických povier a viery na duchov vrátane anjelov, teda bez náboženstva. Bez viery vo vieru – my „neveriaci“ v takúto – sa nikto z nás nezaobíde; ibaže hovoríme radšej o presvedčení alebo názore. Zato poznáme, my ateisti a agnostici, aj posvätný úžas: pri opise, ako sa meria hmotnosť/váha jedného atómu vodíka v rozmedzí yoktogramov, to je 10 na mínus 24 gramu. Alebo ako prebiehal začiatok sveta/vesmíru podľa pravdepodobnej hypotézy veľkého tresku: Všetko sa začalo pred asi 10 na mínus 43 sekundy a pred medzi 10 na mínus 34 a 10 na mínus 32 sekundy expandoval (roztiahol sa) vesmír zo skoro nuly na veľkosť 10 centimetrov; aký veľký je dnes! atď. – Páči sa mi Vaša veta, že ak boh existuje, potom je zrejme jeho vôľa, aby boli ľudia takí aj onakí; páči sa mi Váš svetonázor. A ďakujem, že ste sa zastali Dawkinsa.

Lemmy
October 2, 2009

Zrejme otázka z 27. 9. je zložitá, skúsim nadviazať na toto: Až tak dokonale, že ho dotyčný ani nemal možnosť zahliadnuť a k životu tým pádom ani nepotreboval. Môžeš mu niečo vyčítať?

Napríklad ku pôvodnému obyvateľstvu Ameriky [indiánom] “prišiel” kresťansky boh až s objavením Ameriky.

To nikomu nie je podozrivé, že kresťansky boh sa dokáže šíriť len pomocou kresťanov?

1500 rokov Američanom nechýbal kresťansky boh, až po príchode európskych kolonizátorov sa to v Amerike podstatne zmenilo.

Lubos Rojka
October 3, 2009

Myslím, že v reakciách na môj príspevok ide o viaceré nedorozumenia:
- Nejde mi o dávanie viery nikomu. Ide mi o čo najpravdivejšie objasnenie myšlienok. Aspoň na tomto blogu…
- Pán Škoda je praktický (občas až bojovný) ateista. Páči sa mi takého vyjadrenie o sebe samom.
Nechcem ho súdiť ako človeka, ale jeho príspevky mi znejú skôr, ako že by chcel vystupovať ako rozumný agnostik. “Agnostik” v zmysle, že o súčasných argumentoch o Božej existencii nevie a nechce vedieť. (Paradoxne tvrdí, že Boha niet…) S tým “rozumný” je to dosť otázne, lebo na jednej strane apeluje na zdravý rozum, ale na druhej strane svoj agnosticizmus (ohľadom existencie Boha) nevie zdôvodniť, a to nie len pre nezáujem, ale už z celkom jednoduchého metodologického hľadiska. (Dôvodom je možno práve tá praktickosť a bojovnosť…) Ako napríklad v tomto príspevku - nenapíše, že hádam Dawkins trochu prestrelil (podobne ako strelil úplne mimo pri Akvinskom) - to by pána Škodu robilo rozumným, ale on začne písať iné veci (o živote Swinburna…), ktoré podporujú jeho atezimus a pritom sa vlastne netýkajú daného problému, ktorý si tu chceme vyjasniť. Tak skončila diskusia už veľa krát. Vlastne takmer vždy.
- Môj príspevok chcel len upozorniť na to, že Dawkins nehovorí vo svojej knihe pravdu o Swinburnovi, a Swinburne mu to vo svojom príspevku vyčíta. Nič viac, nič menej. Tu nie je veľa čo diskutovať. Podobne to bolo v kapitole o Akvinskom. Dawkins jednoducho pripisuje ľuďom, čo nepovedalil. (Podobne je to aj keď hovorí o kresťanstve…)
- Aj ja som si kúpil Dawkinsovu knihu (spolu s inými miliónmi ľudí), ale to vôbec neznamená, že by som s ňou súhlasil. Ani zďaleka. To však zase neznamená, že by nebola inšpiratívna. Tu musíme byť opatrní pri interpretácii.

Dominik
October 4, 2009

Ďakujem aj ja Vám, Rastislav.

rastislav
October 6, 2009

091006
P. Rojkovi z 091003
Je prinajmenšom neslušné povedať o mne, že neviem zdôvodniť svoj agnosticizmus. Niečo iné je, že Vás neviem presvedčiť. Ja o Vás netvrdím, že neviete zdôvodniť svoj teizmus. Ako dôvod predsa stačí jednoduché „chcem“ a pritom platí, ako vravieval môj otec, „Proti chuti, žiaden dišput“. Viera v Boha je niečo iné ako existencia Boha.
Ale ide o Swinburna. Vravíte, že Dawkins nehovorí vo svojej knihe pravdu o Swinburnovi a pripisuje mu, čo nepovedal. A čo tento odsek Swinburnovej odpovede, kde Swinburne uznáva, že niečo predsa len povedal: „Na s. 65 cituje Dawkins moju poznámku, že „príliš veľa dôkazov (o existencii Boha) by pre nás nebolo dobre“ a potom pochopiteľne to odmieta ako (skutočne) absurdné. Tu je chyba na mojej strane – mal som sa odvolať na miesto, kde vyzdvihujem prednosti toho, že sa máme spoliehať na neurčitosť pravdepodobnosti (existencie Boha, pozn. prekl.) a nie na úplnú istotu v otázke existencie Boha“?! Swinburnov komentár k Delúzii Boha je prinajmenšom zmätený. Veta o prílišnom množstve dôkazov o existencii Boha sa nedá niečím doplniť, vysvetliť, obrániť; tá sa dá len čestne odvolať ako absurdná – ako to Swinburne na tomto mieste týmito slovami aj urobil. V ZH č. 79 uverejňujem preklad celého tohto komentára, aby ho čitatelia mohli porovnať s príslušnými brilantnými odsekmi v Dawkinsovej knihe (Delúzia Boha v ZH 61-67, resp. Boží blud, Academia Praha 2009).
Hľadal som aj inde údaje o jednoduchosti Boha a na http://jezuiti.sk/blog/bohje/2008/11/ako-jednoduchy-boh-pozna-stvorenie/ som našiel odsek:
„Podľa Bernarda Lonergana nemateriálne a neohraničené jestvujúcno musí uchopiť inteligibilitu celej jestvujúcej reality (aj samého seba) v jednom pochopení, bez akejkoľvek zmeny. Bezčasový okamih nášho pochopenia (empirickej alebo formálnej) inteligibility je podľa neho najlepšou analógiou na vysvetlenia Božieho absolútne jednoduchého poznania.“
Teraz hľadám čitateľa, ktorý tejto filozofickej teológii rozumie, obľubuje ju, slovo po slove mi ju vysvetlí a poradí mi, či mám v budúcnosti písať týmto štýlom. „Bezčasový okamih“ – veď to je ako Noskovičova „surrealistická“ báseň mojich gymnaziálnych rokov (1940): „Ranná hviezda zažiarila / a jej blesk, sťa zrkadlo drsný,/ votrel sa do kôpky sena, / kde básnik maľuje kvintetá pre husle a violončelá.“
Adresujete mi výčitku, že „o súčasných argumentoch o Božej existencii“ neviem a nechcem vedieť. Čestné slovo, že výraz „o súčasných argumentoch o Božej existencii“ počujem prvý raz. Nastražujem uši a prosím: Sem s nimi – ak sú iné ako Akvinského a typu Pascalovej stávky.
Ako by toho nebolo dosť, zhoršujete situáciu vetami: „Môj príspevok chcel len upozorniť na to, že Dawkins nehovorí vo svojej knihe pravdu o Swinburnovi, a Swinburne mu to vo svojom príspevku vyčíta. Nič viac, nič menej. Tu nie je veľa čo diskutovať. Podobne to bolo v kapitole o Akvinskom. Dawkins jednoducho pripisuje ľuďom, čo nepovedali. (Podobne je to aj keď hovorí o kresťanstve…).“ Naproti tomu:
Swinburne svoj komentár k Dawkinsovej knihe označuje za „veľmi krátke odpovede na námietky, ktoré (Dawkins) jasne vyslovuje“. Nenachádzam v ňom slová výčitky za nejaké klamstvo či len nepravdu alebo pripisovanie nevyslovených výrokov. Ide o námietky – tie sú základ každej diskusie. Kde ste to nabrali, Ľuboš? Nechce sa mi veriť, žeby existovali viaceré znenia Swinburnovho komentára. Je rad na Vás, aby ste uviedli Dawkinsove nepravdy a výmysly ako aj Swinburnove výčitky. Inakšie hrozí, že Vás nazveme …

Lubos Rojka
October 9, 2009

Pán Škoda:
- Povedať, že neviete zdôvodniť svoj agnosticizmus sa mi nezdá neslušné, ani urážlivé. Môže to byť necitlivé, lebo ako som povedal, zdá sa z textov, že sa pravdepodobne považujete za rozumného agnostika. Ja som to odvodil jednoducho z našej diskusie o kozmologickom argumente, kde sme sa dopracovali (na Váš podnet) k Russellovej otázke, kto zapríčinil Boha? Povedal som Vám, že Boh je ten, kto nemá začiatok, a tak ani nemá a nemôže mať príčinu svojej existencie. Vtedy ste našu diskusiu ukončili. A vyjadrili ste aj nezáujem diskutovať, aj ste povedali, že to necháte na iných… a viacero iných vecí.
.
Ohľadom Dawkinsa:
- Dawkins necituje žiadnu zo Swinburnových kníh (len tú najmenšiu, veľmi zjednodušenú), len si robí žarty z jeho myšlienok.
Dokonca Swinburna uráža: “Pre vlastné uspokojenie berie si Swinburne na pomoc dych berúci trik drzej intelektuálnej odvahy.” Uznávam, že niekedy sa priamejšie vyjadrím aj ja, ale takéto čosi by som ani Vám nikdy nedokázal povedať… (Aj keď Vy ste tu už čosi podobné na moju adresu napísali… ale trochu jemnejšie…) Je to nemysliteľné povedať profesorovi z tej istej univerzity, a to bez akéhokoľvek hlbšieho podkladu.
Swinburne mu veľmi jemne odpovedaá: “Dawkins should enter that philosophical debate, and not try to win by shouting.” (Podobne robí Dawkins aj s kresťanstvom.)
- Všimnite si, čo robí Dawkins: “Veda má nejaké menšie ťažkosti s vysvetlením javu X? Nijaký problém. Netrápte sa pre jav X! Nekonečná božia moc neustále krúži okolo vysvetlenia javu X (okrem radu iných vecí) a bude to vrcholne jednoduché vysvetlenie, pretože, nakoniec, je len jeden Boh. Čo môže byť jednoduchšie?” Myslím, že keby si prečítal Swinburnove kapitoly o jednoduchosti, hádam by aj čosi pochopil, čo je to za “jednoduchosť”. A tiež, keby prečítal jeho Epistemic justification, poznal by kritéria jednoduchosti, ako sa používajú vo vedách, a ako ich používa Swinburne.
- Ďalšie jemné Swinburnove náznaky Dawkinsovho nepochopenia: “Dawkins’s claim that I ‘attempted to justify the Holocaust’ is highly ambiguous…” “I did and do attempt to justify God’s non-interference. For my full theodicy see…, from which Dawkins quotes, but again - without arguing any point.”
- Swinburne uznáva chybu, že v jednom zo svojich článkov nedal náležitú odvolávku na podrobnejšie zdôvodnenie. Je to však skôr zo slušnosti. Ukazuje to zase, že Dawkins v tomto ohľade ani nečítal Swinburnove knihy, len vybral niekoľko povrchných myšlienok z populárneho časopisu Science and Theology News.
.
Som rád, že si čítate Lonergana. Ten citát perfektne vystihuje, čo chcel povedať o Bohu. Ale na to, aby ste to mohli plne vychutnať, by ste potrebovali začať s trošku jednoduchšími krokmi. Na rozdiel od Vami spomínanej básne, tento výrok má jasne definované termíny, a je vyvodený striktne logickými argumentmi. Ale aby to Lonergan takto pekne povedal, zadefinoval a logicky zdôvodnil, potreboval viac ako 600 strán. Trochu nudné čítanie, ale celkom dobre to dáva zmysel.

rastislav
October 13, 2009

091013
Pán Rojka: definuje Lonergan alebo niekto iný predstavu toho „bezčasového okamihu“? Berie sa pri tom do úvahy, že najkratší časový úsek, ktorý nám veda dosiaľ predložila, je tuším desať na mínus štyridsať tri sekundy? Priznám sa, že ani to si neviem predstaviť, ale to asi ani netreba. V plusovej forme to možno udáva čas od veľkého tresku – z toho by mal radosť sv. Augustín, no mám ju aj ja.

Pridaj komentár