Rok 01 ľavice: zastať a rozmýšľať

Wednesday, 3 October 2007 | Zošity humanistov č. 65

Jean Bricmont

Prehra francúzskej ľavice pri prezidentských a parlamentných voľbách na jar 2007 ukázala, že ľavica nemá víziu, projekt ani program, a to od tých čias, ako dva roky po svojom víťazstve v roku 1981 sa obrátila chrbtom k svojmu socioekonomickému programu a osvojila si, čo aj bez zanietenia, neoliberalizmus.

V rámci „európskej konštrukcie“ moralizátorsky zvýrazňuje antirasistické, feministické a antifašistické „hodnoty“ v klamnom predpoklade, že tým sa dostatočne líši od pravice. Uniká jej, že pri globalizácii je prvý krok izolovať politický proces od vôle a vplyvu občanov, zveriac maximum rozhodovaní nevolenej byrokracii, podliehajúcej tlakom najrozličnejších súkromných lobistických skupín. Voľby sa môžu konať ďalej, veľa nezmenia: seriózna politická alternatíva nie je možná, „New Deal“ nie je na obzore, ani štrukturálna reforma, ani „spoločný program ľavice“, ani „talianska cesta k socializmu“.

Len tie politické hnutia sú úspešné, ktoré veria tomu, čo hlásajú. Na pravici to nie sú už umiernení konzervatívci, ktorí tiež viac-menej sympatizovali s Keynesom, ale reprezentanti čistej a tvrdej pravice. Ak ľavica zastáva len umiernený pravicový program, plus, povedzme, feminizmus a antirasizmus, nemá nádej na výhru. Musí sa vrátiť k tomu, čo je koreňom sporu medzi pravicou a ľavicou, musí sa vrátiť k zásadnej otázke kontroly ekonómie. Liberálni myslitelia 17. storočia mali pred očami spoločnosť malých nezávislých výrobcov a vtedy pojmy „slobodného trhu“ a nepriateľstva voči feudálnemu štátu a cirkvi mali zmysel. S rastom veľkých podnikov sa však výroba prakticky socializovala a prestalo mať zmysel hovoriť o súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Základná idea socializmu je, že od chvíle, ako je socializovaný výrobný proces, má byť socializovaná aj jeho kontrola – ak sa majú uskutočniť emancipačné nádeje klasického liberalizmu.

Keynesovský model, ktorého sa drží dnešná sociálna demokracia, spočíval na vykorisťovaní tretieho sveta, no dekolonizácia ho urobila zastaraným. Európa musí zmeniť svoj vzťah k Juhu.

V 20. storočí sa výrobné a informačné prostriedky stali majetkom niekoľkých pár ľudí, ktorí získali nad ostatkom populácie temer takú obrovskú moc, ako mala kedysi šľachta. Skutočnými nástupcami klasických liberálov sú dnes prívrženci socializmu, kým tí, čo sa dnes označujú za „liberálov“, sú adepti osobitnej formy tyranstva, tyranstva patrónov, majiteľov. Spravidla schvaľujú militarizáciu štátov a americkú dominanciu nad celým svetom. V tejto súvislosti je socializmus tak prirodzenou odpoveďou na problémy rozvoja moderného kapitalizmu, že sa o ňom verejne ani nehovorí – čo svedčí o účinnosti špecifickej indoktrinácie más ľudí, nazývanej „výchova“ a „informácia“.

Otázka socializmu nesúvisí s krízami kapitalizmu a nemizne pri zvyšovaní životnej úrovne; nesúvisí s predpokladanou alebo skutočnou deštrukciou životného prostredia; naopak, práve pri zvyšovaní životnej úrovne sa ozýva ľudská potreba kontroly vlastnej existencie, teda autonómie a slobody, čoraz hlasnejšie. Je omyl myslieť si, že socializmus nikoho nezaujíma. Naopak – obrana verejných služieb, práv zamestnancov, všeobecného školstva a zdravotníctva sú populárne témy súčasných a budúcich bojov proti moci tých, čo ovládajú kapitál. Európska únia sa netají tým, že považuje za prežitok minulosti a má za cieľ zrušiť – pri zachovaní zdania demokracie – „sociálnodemokratické raje“, pod čím sa zhruba rozumie sociálna zabezpečenosť, všeobecné školstvo a verejné zdravotníctvo; sú to odvždy embryonálne formy socializmu – a ostávajú extrémne populárne. No perspektíva socializmu sa vytratila z politického rozhovoru.

Poznámkou, že v rozvinutých kapitalistických štátoch nedošlo k predvídanému prechodu na socializmus, kritizujú liberálni ekonómovia Karola Marxa. Jednou z odpovedí je, že náš systém je nielen kapitalistický, ale aj imperialistický. Rozmach Európy nastal len vďaka obrovskému zázemiu. Predstavme si na chvíľu, že Európa je jediná pevnina, čo vyčnieva z vody a ostatné kontinenty sú oceány. Nebolo by afrických otrokov, zlata ani striebra latinskej Ameriky, vysťahovalectva do severnej Ameriky. Čo by bola naša spoločnosť bez sústavného prísunu surovín, lacnej pracovnej sily formou imigrácie alebo importov z krajín s lacnou prácou, bez úniku mozgov z Juhu na Sever? Museli by sme drasticky šetriť energiou, vzťah medzi pracujúcimi a patrónmi by bol radikálne iný, existencia dnešnej „spoločnosti záľub“ by nebola možná.

V 20. storočí zaznamenal kapitalizmus veľký ekonomický a kultúrny pokrok a pripustil v rozhodujúcich štátoch určité formy demokracie, takže prekonanie kapitalizmu tam bolo možné a potrebné, ale práve tieto štáty dominovali v imperialistickom systéme. No imperializmus má dvojitý účinok: jednak umožňuje vývoz ekonomických ťažkostí na „perifériu“, jednak rozdeľuje pracujúcich v svetovom meradle, keďže západní pracujúci majú vždy neporovnateľne lepšie životné podmienky ako robotníci na Juhu; ich pocit nadradenosti stabilizuje systém.

Preto bola veľkou transformáciou 20. storočia dekolonizácia, ktorá umožnila stovkám miliónov osôb v Ázii a Afrike uniknúť osobitne rasistickej forme útlaku, vychádzajúceho z Európy a zo Severnej Ameriky. Predlžuje sa do 21. storočia a jej ukončenie bude mať ďalekosiahle dôsledky na naše spoločnosti, zbavené výhod privilégií v imperiálnom systéme. Brutálne povedané: Dnes predávajú Číňania milióny košieľ, aby kúpili jeden airbus. Keď budú vyrábať airbusy, kto bude šiť naše košele?

Treba počítať so zhoršením konfliktu medzi tými, čo vďaka svojej kontrole kapitálu vykorisťujú pracovnú silu v Ázii a Afrike a sú „výhercami“ globalizácie a medzi obrovskou väčšinou západného obyvateľstva, ktorá nemá túto možnosť. Cena ich práce nie je na medzinárodnom trhu schopná konkurencie. Vedie to k rastu závislostí a „vylúčení“, kríze sociálneho štátu, ale na obzore sa rysujú aj celkom nové formy triedneho boja.

Oslobodzovanie Juhu pokračuje. USA sa v Iraku zamotali do vojny, ktorú nemôžu vyhrať, ale nemôžu ani jednoducho odísť a zrieknuť sa svojich imperiálnych ambícií. V otázke jadrovej energie pre Irán musí západ ustúpiť alebo riskovať katastrofálnu vojnu. V roku 2006 Palestínčania (tentoraz ako Hezbollah a Hamas) po druhý raz vojensky porazili Izrael. Vojenské a politické víťazstvá Hamasu ukazujú, že spolupráca určitých palestínskych elít s Izraelom na základe dohôd z Oslo zlyháva. Tieto nepredvídané udalosti vyvolávajú rastúcu nedôveru voči svetovému vedeniu.

Hlavný problém súčasnosti je adaptovať sa na úpadok Európy nie tak voči USA, ale voči Juhu. USA sa snažia zachovať svoju hegemóniu silou, ale ich neúspech len zhoršuje krízu impéria. Európska pravica žije v predstave, že naše problémy sa vyriešia imitáciou politiky Spojených štátov. „Radikálna“ ľavica ignoruje problém úpadku a je schopná iba rečníckej obrany sociálnodemokratických a keynesovských hesiel, ktoré globalizácia zbavila použiteľnosti.

Za každú cenu sa treba vyvarovať toho, aby západná spoločnosť upadla do americko-izraelských fantaziem vojny proti „terorizmu“ alebo „islamofašizmu“, čo sa už stalo časti feministickej, republikánskej aj sekulárnej ľavice. Pretrváva dávne nepochopenie udalostí na periférii.

A predsa zmeny prichádzali často z periférie. Októbrová revolúcia aj časť víťazstva nad mocnosťami Osi, pripadajúca Sovietskemu zväzu, mali ohromný vplyv na dekolonizáciu a na možnosť vytvoriť „sociálnodemokratické raje“. Víťazstvá kolonizovaných národov uľahčili početné progresívne zlepšenia v Európe v šesťdesiatych rokoch. Ak súčasné vládnuce kruhy pochopia a vezmú do úvahy, čo sa deje v latinskej Amerike a na Blízkom východe, naskytne sa im možnosť nových prevratných revízií. Pre ostatných by to mohli byť zajtrajšky, ktoré budú menej plakať.

Prameň: Jean Bricmont: „An 01 de la gauche, on arr?te tout, on refléchit“ (Rok 01 ľavice: zastať a rozmýšľať), Le Monde diplomatique, august 2007, č. 641, s. 6-7.

Preložil Rastislav  Škoda

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu