Kríza viery matky Terezy

Sunday, 4 November 2007 | Zošity humanistov č. 66

David van Biema

Pri preberaní Nobelovej ceny mieru 11. decembra 1979 v Oslo predviedla matka Tereza divadlo, na ktoré bol svet už dvadsať rokov zvyknutý a ktoré hrala potom ešte temer dvadsať rokov: pri teplote pod nulou vystúpila z lietadla vo svojom typickom modro lemovanom sárí a v sandáloch (zvykla si ich obúvať pred vystúpením z lietadla).

Pri poďakovaní za vyznamenanie povedala presne to, čo svet od nej čakal: Nie je dosť, že milujeme Boha, ak nemilujeme aj svojho blížneho; toho, ktorý je hladný, nahý a bez domova; takého treba hľadať a pomôcť mu. Odsúdila potrat a drogovú závislosť západnej mládeže. Nastávajúce Vianoce vraj majú svetu pripomenúť, že „Kristus je všade: v našich srdciach, v chudobných, ktorých stretáme, v úsmeve, ktorý dávame, v úsmeve, ktorý prijímame.“

Tri mesiace predtým písala v liste svojmu duchovnému dôverníkovi, kňazovi Michaelovi van der Peet, o niečom celkom inom, o neprítomnom Kristovi:

„Teba má Ježiš rád, ale ja cítim ticho a prázdnotu – hľadím, a nevidím, – načúvam, a nepočujem, – jazyk sa hýbe, a nehovorí … Chcela by som, aby ste sa za mňa modlili – a aby vedel, že Mu nechávam voľnú ruku.“

Tieto dve výpovede si protirečia. Prvá je typická pre ženu, ktorej dobročinné dielo, nerozlučne späté s jej blízkosťou k Bohu, poznal celý svet z nespočetných televíznych prenosov obrazu ticho a na pohľad pokojne sa modliacej svätice. Druhá výpoveď svedčí o pustej duchovnej realite súkromia, z ktorej sa vytratilo božstvo; pripomína to existencialistickú drámu z okolo roku 1950.

Ukazuje sa, že je to tak. Dosiaľ sme poznali vonkajší život matky Terezy z jej diela (založila rád Misionárok lásky), teraz nás prekvapuje 66 rokov z jej duchovného života, ako sa javia pri čítaní nevinne nazvanej knihy Mother Theresa: Come Be My Light (Matka Tereza: Príď, buď mojím svetlom (vyd. Doubleday). Ide o komentovanú korešpondenciu medzi Terezou a jej spovedníkmi a predstavenými. Mnohé listy sa zachovali na príkaz cirkvi napriek jej prianiu na smrteľnej posteli. Vyplýva z nich, že za posledných temer 50 rokov nijako necítila prítomnosť Boha. Vydavateľ knihy, kanadský kňaz Brian Kolodiejchuk, to spresňuje: „ … ani vo svojom srdci, ani v hostii (eucharistii)“.

Táto neprítomnosť sa objavila už na začiatku Terezinej starostlivosti o chudobných a zomierajúcich v Kalkate v roku 1948 a s výnimkou krátkeho obdobia piatich týždňov v roku 1959 sa nikdy nestratila. Vo viac ako 40 listoch si Tereza sťažuje na „suchopárnosť“, „temnotu“, „samotu“ a „utrpenie“, ktoré podstupuje. Čo skusuje, nazýva peklom a na jednom mieste píše, že to v nej vyvoláva pochybnosť o existencii pekla a dokonca aj Boha. Je si dobre vedomá rozporu medzi svojím vnútorným stavom a obrazom, ktorý má o nej verejnosť. Píše: „Môj úsmev je maska alebo pláštik, ktorý zakryje všetko.“ Má podozrenie, že sa dopúšťa slovných klamstiev: „Rozprávam, ako keby moje srdce milovalo Boha – nežnou, osobnou láskou,“ píše jednému poradcovi. „No keby ste boli pri tom, povedali by ste: ’Aká pretvárka!’“ Komentár rev. Jamesa Martina, autora knihy Môj život so svätcami (My Life with the Saints), kde sa už v roku 2003 naznačovali Terezine pochybnosti: „Nikdy som nečítal o svätom, ktorý by mal také intenzívne duchovné temná. Nikto nevedel, čo tá pretrpí.“ Komentár Kolodiejchuka: „Raz som jeden jej list čítal sestrám jej rehole a tie ostali stáť s otvorenými ústami. Jej obraz v mysliach mnohých ľudí dostane teraz celkom nové rozmery.“

Kniha nie je dielom antireligiózneho investigatívneho novinára, ktorý hľadal v Terezinej korešpondencii špinu. Kolodiejchuk, významný člen mužskej vetvy jej rádu Misionárok lásky, je jej postulátor, t. j. zodpovedný vo Vatikáne za prípravu spisu pre jej svätorečenie a zbiera podporný materiál (dosiaľ bola beatifikovaná; druhý stupeň je kanonizácia). Listy sa stali dôležitou časťou tohto procesu.

Cirkev pozná pojem duchovnej prázdnoty, dočasnej neviery. Španielsky mystik 16. storočia sv. Ján z kríža preň navrhol názov „tmavá noc“. Kolodiejchuk zostavil knihu ako dôkaz, že Tereza od začiatku 1960-tych rokov našla spôsob, ako napriek všetkému, na čo myslela a čo prežívala, mohla neopustiť vieru ani dielo a v tejto vytrvalosti vidí jej heroický akt. Je jasné, že neopustila dielo – spoločenský a finančný úspech sestier a bratov Misionárok lásky je nepochybný a všeobecne známy. S jej vierou to nie je také jednoduché.

Rev. Matthew Lamb, teológ na Floridskej konzervatívnej univerzite Ave Maria, súdi, že kniha Príď, buď mojím svetlom dosahuje úroveň Vyznaní sv. Augustína alebo Sedmobrežného vrchu (The Seven Storey Mountain) Thomasa Mertona. Ako opis jej vnútorného života môže sa vraj ukázať jednak tak dôležitou, ako jej dielo pre chudobných, jednak užitočnou pre všetkých, čo zakúsili pochybnosti o existencii Boha, teda aj pre ateistov, pochybovačov, hľadačov pravdy, veriacich, pre všetkých.

Nie všetci ateisti súhlasia. Názor Kolodiejchuka, že neschopnosť Terezy vnímať Ježišovu prítomnosť vo svojom živote neznamená, že tam Ježiš nie je, ale že práve to je boží dar, umožňujúci jej pokračovať vo veľkom diele, považujú mnohí ateisti za absurdný. Takáto Tereza by sa veľmi podobala na ženu z typickej trampskej balady, ktorá sklamane čaká pri sviečke na muža, ktorý si pred 30 rokmi skočil pre cigarety a od tých čias sa nevrátil. Christopher Hitchens, autor polemického Misionárskeho stanoviska (The Missionary Position) a najnovšie ateistického manifestu Boh nie je veľký (God Is Not Great), napísal: „Ako každý iný zistila, že náboženstvo je ľudský výtvor. Liečiac to opakovanými vyznávaniami viery len prehlbovala studňu, ktorú si kopala.“

Niektorí psychológovia vidia v neobyčajnom obrate usmievavej matky Terezy nie tak boží dar, ale podvedomý pokus o najradikálnejšiu poníženosť: trestá sa ochromujúcim zlyhaním, aby vyvážila svoj ohromný úspech.

Kniha Príď, buď mojím svetlom je z tých zriedkavých posmrtných autobiografií, ktoré vyvolávajú úplné prehodnotenie známej osobnosti – jedným alebo druhým smerom. Kladie otázky o Bohu a viere, o pozadí veľkých úspechov, o trvaní lásky, božskej a ľudskej. Skutočnosť, že to nerobí organizovanou úpravou, ale podáva ako mišmaš zúfalých výkrikov a poznámok nemajúcich uzrieť svetlo sveta, robí celú vec presvedčivejšou a navádza dojem pohľadu na vnútorný život moderného svätca.

 

Temer extatické prijatie

[Ježiš:] Chceš odmietnuť urobiť to pre mňa? … Stala si sa Nevestou mojej lásky – kvôli mne si prišla do Indie. Smäd po dušiach ťa zaviedol tak ďaleko – bojíš sa urobiť ešte krok ku svojmu manželovi – ku mne – k dušiam? Či tvoja oddanosť vychladla? Som pre teba druhoradý?

[Tereza:] Ježiš, môj drahý Ježiš – som len Tvoja – som taká hlúpa – neviem, čo mám povedať, ale rob so mnou, čo chceš – ako chceš – ako dlho chceš. [Ale] prečo nemôžem byť dokonalou Loretskou sestrou – tu – prečo nemôžem byť ako každý iný?

[Ježiš:] Prajem si indické sestričky, misionárky lásky, ktoré budú môj plameň lásky šíriť medzi chudobnými, chorými, umierajúcimi, a ich malými deťmi … Viem, že si na to najneschopnejšia osoba – slabá a hriešna, ale práve pretože si taká – chcem použiť teba pre svoju slávu. Chceš to odmietnuť?

– modlitbový dialóg vyrozprávaný arcibiskupovi Ferdinandovi Périerovi v januári 1947

10. septembra 1946, po 17 rokoch ako učiteľka u írskych Loretských sestier (na vzdelávanie mládeže zameraná ženská komunita bez zatvorenia v kláštore) v Kalkate, sa vydala vtedy 36-ročná matka Mária Tereza na cestu železnicou do Darjeelingu, vzdialeného 650 km. Trpela prepracovanosťou a predstavení jej nariadili zotaviť sa počas dovolenky na himalájskom predhorí. Udala, že na ceste k nej prehovoril Kristus. Vyzval ju, aby prestala učiť a išla pracovať do slumov, venujúc sa priamo len „najchudobnejším z chudobných“ – chorým, umierajúcim, žobrákom a deťom ulice. „Poď, poď, Mária, zaveď ma do dier chudoby, poď a buď mi svetlom,“ vravel jej. Mala pomáhať materiálne aj evanjeliom.

Bola to odvážna a nezaistená krížová výprava bez cudzej pomoci – išlo o individuálnu pomoc najchudobnejším vo veľmi chudobnom meste, zmietanom sociálnymi nepokojmi. Miestny arcibiskup Ferdinand Périer bol spočiatku skeptický, no Tereza bola vo svojich listoch veľmi vytrvalá a zdôrazňovala svoj hlboký vzťah ku Kristovi. Bombardovala ho návrhmi, že predostrie záležitosť vyšším miestam, miestnej apoštolskej delegácii, svojej matke generálke, pápežovi … A keď nič nepomáhalo, siahla do duchovného cylindra a melodramaticky predviedla dialóg s „hlasom“, ktorý diagnostikovala ako Kristov a ktorý opakoval: „Viem, že si na to najneschopnejšia osoba – slabá a hriešna, ale práve preto chcem teba použiť pre svoju slávu. Chceš to odmietnuť?“

Tereza mala vízie, raz sa dokonca rozprávala s Kristom na kríži. Jej spovedník, otec Celeste van Exem, ich považoval za pravé: „Jej jednota s Pánom je trvalá, hlboká a vášnivá, takže extáza je stále nablízku.“ Neskôr Tereza napísala jednoducho: „Ježiš sa mi oddal.“

6. januára 1948 dal Périer po porade s Vatikánom Tereze povolenie ísť za svojím druhým povolaním. A Ježiš odišiel.

 

Začiatok

Pane, Bože môj, kto som, že ma opúšťaš? Bola som dieťa tvojej lásky – a teraz sa stávam najnenávidenejšou – tou – ktorú si odhodil ako nepotrebnú – nemilovanú. Volám, zvoním, pýtam – a niet nikoho, kto by odpovedal – nikoho, na koho by som mohla zazvoniť – nikoho. – Som sama … Kde je moja viera – ani v jej hĺbke nie je nič, len prázdnota a temnota – Bože môj – aká ukrutná je táto neznáma bolesť – nemám vieru – neopovažujem sa vysloviť slová a myšlienky, ktoré mi zaplavujú srdce – a spôsobia mi utrpenie nevýslovnej agónie.

Mám toľké nezodpovedané otázky a desím sa vysloviť ich – pretože sú blízke rúhaniu – ak si, Bože, – prosím, odpusti mi. – Keď sa pokúšam pozdvihnúť svoje myšlienky k nebu – je tam taká presvedčivá prázdnota, že sa vracajú ako ostré nože a zarývajú sa mi do duše. – Hovoria mi, že Boh ma miluje – ale skutočnosť temnoty, chladu a prázdnoty je taká obrovská, že nič sa nedotýka mojej duše. Urobila som chybu, keď som sa slepo poddala volaniu Svätého srdca?

— na radu jedného spovedníka adresované Ježišovi, bez dátumu

V prvej polovici roku 1948 urobila Tereza základný ošetrovateľský kurz a vydala sa sama do Kalkatských ulíc. Napísala: „Moja duša je teraz pokojná a radostná.“ Kolodiejchuk pridáva jej dojemný opis prvého dňa nového povolania: „Na ulici ležal starý muž – nikto sa k nemu nehlásil – bol sám a umieral – dala som mu karbozón a pohár vody – a starec bol tak čudesne vďačný … Potom sme prišli do bazáru Taltala a tam umierala biedna žena, myslím, že skôr od hladu ako od tuberkulózy – dala som jej niečo na zaspanie. – Som zvedavá, dokedy vydrží.“ No už za dva mesiace, krátko po veľkom víťazstve, keď našla prenájom miestností pre svoj hlavný stan, sa jej podľa Kolodiejchuka zmocnili pochybnosti a napísala:

„Trpím samotou a som zvedavá, dokedy bude moje srdce takto trpieť.“ Dalo by sa to rozumieť ako reakcia na ťažkú prácu, keby neboli ďalšie listy. Čím väčší úspech mala – po poldruha roku sa k nej pridali toľké mladé ženy, že sa opäť sťahovali do väčších priestorov – tým horšie sa cítila. V marci 1953 píše Périerovi: „Prosím, modlite sa osobitne za mňa, aby som nepošpinila Jeho dielo; a nech sa mi Pán ukáže – pretože vo mne je taká strašná prázdnota, akoby všetko bolo umrelo. A tak je to viac-menej od tých čias, ako som sa pustila ‚do práce‘.“

Périerovi unikol jej zúfalý tón. Blahosklonne jej odpovedá: „Boh vás vedie, drahá matka … Nie ste v takej temnote, ako si namýšľate … Jesto dosť vonkajších znakov, že Boh žehná vašu prácu. City nie sú nevyhnutné a často môžu zvádzať“. A predsa sa práve city – resp. ich chýbanie – stali tajným žiaľom jej života. Ako môžete predpokladať milencov zápal, keď už dlhšie sa vám neozýva, odopiera vám dotyk aj prítomnosť? Problém zhoršovala neschopnosť situáciu opísať. Tereza sa veľa razy obrátila na spovedníka, ale nebola schopná s ním hovoriť. Jeden jej poradil dať problém na papier a poslúchla ho. „Čím viac ho ja chcem, tým menej chce On mňa“, píše v roku 1955 Périerovi. Aj o rok neskoršie znie bezútešne:

„Tak dlho túžim po Bohu – a som … odmietaná – prázdna – bez viery – bez lásky – bez zanietenia. – Záchrana duší už nie je príťažlivá – nebo mi nič neznamená – prosím, modlite sa za mňa, aby som sa Naňho napriek všetkému usmievala.“

Zúfalú výzvu tejto state, ktorá je teologicky najhorším dôsledkom jej dilemy, písala na radu spovedníka. Podobný list napísala aj v roku 1959: „Pre čo sa vlastne driem? Ak nieto Boha – nemusí byť ani duša – ak nieto duše, potom ani Ježiš Kristus … ani Ty nie si pravdivý.“ Toto sú dva nesporné doklady, ktoré vyjadrujú pochybnosť o existencii Boha.

No Tereza často nariekala nad neschopnosťou modliť sa:

„Používam slová bežných modlitieb a zo všetkých síl sa snažím v každom slove vychutnať sladkosť, ktorú má mať – ale už to nie je moja modlitba jednoty – už sa nemodlievam.“

Ako rád Misionárok lásky prekvital a postupne získaval pozornosť cirkvi a celého sveta, Tereza prechádzala od spovedníka ku spovedníkovi ako niektorí pacienti menia svojich psychológov. Po Van Exemovi to bol Périer, v roku 1959 rev. (neskoršie kardinál) Lawrence Picachy, v roku 1961 rev. Joseph Neuner a v roku 1980 medzi inými biskup William Curlin zo Charlotte, N.C. Tereza si pre nich vytvorila tesnopis bolesti, hovoriac v skratkách „o svojej temnote“ a o „neprítomnom Ježišovi“. Len raz to prestalo. V októbri 1958 umrel pápež Pius XII. a zádušná omša sa slúžila po celom katolíckom svete. Pri nej sa Tereza modlila k mŕtvemu pápežovi, aby dal „znamenie, že Boh je spokojný s ľudskou spoločnosťou“. Potešila sa, „že na čas sa stratila tá dlhá temnota, to strašné utrpenie posledných desať rokov“. No už o päť týždňov hlási, že je opäť „v tuneli“ a teraz to bude definitívne. Do smrti z neho nevyjde, ale nájde spôsob, ako prijať neprítomnosť Boha. Päť rokov po Nobelovej cene poznamenáva jeden kňaz v Kalkate: „Matka začala hovoriť o neznesiteľnej noci vo svojej duši. A nebol to prechodný stav, trvalo to vraj už roky.“ V roku 1995 sa v jednom liste rozoberá jej „duchovná suchota“. Umrela v roku 1997.

 

Vysvetlenia

Povedzte mi, otče, prečo je v mojej duši toľko utrpenia a tmy?

– obracia sa na rev. Picachyho v roku 1959

Prečo sa Terezina komunikácia s Ježišom, taká živá a osviežujúca pred založením rehole, náhle vyparila? Je zaujímavé, že sekulárne a religiózne vysvetlenia idú chvíľu paralelne. Obidve chápu (ale len jedna oslavuje) identifikáciu s trpiacim Kristom na kríži (za účelom spásy ľudstva) ako kľúčový aspekt kresťanskej spirituality. Tereza vysvetľovala sestrám, že fyzická chudoba zvyšuje empatiu „dania seba samých“ trpiacim chudobným a upevňuje puto s vykupujúcou agóniou Krista. „Ukrižovanie je jediný aspekt Kristovho života, o ktorý mám záujem … Chcem piť LEN z jeho kalicha utrpenia“ (1951). To sa jej splnilo, ale podľa všetkého inakšie, ako si predstavovala.

Spirituálny prameň pohnútok matky Terezy vyschol práve v čase, keď premohla váhanie cirkvi a začala sa črtať možnosť realizácie Kristovho priania jej spolupráce. Kolodiejchuk v tom vidí boží zásah: protijed proti nadmernej pýche veľmi úspešnej osobnosti; potvrdenie svojho názoru nachádza v komentári matky Terezy k udeleniu vysokého filipínskeho vyznamenania v 1960-tych rokoch: „Nič mi to nehovorí, lebo nemám Jeho.“

„Čo zapríčinilo jej pocit opustenosti?“ pýta sa Dr. Richard Gottlieb, psychoanalytik z New Yorku. „Mohla si ho sama predpísať?“ Psychológovia už dávno poznajú typ osobností, ktoré ruší, že majú v spoločnosti nadmerný úspech; hľadajú a nájdu spôsob, ako sa za to trestať. Gottlieba aj Kolodiejchuka fascinovali Terezine ambície a najmä jej veta „Chcem Ježiša milovať tak, ako ho ešte nikto nemiloval.“ Kňaz ju označuje za neprípustne trúfalú.

Aj Gottlieb pripisuje prvým Tereziným úspechom zmenu jej vzťahu k Ježišovi. Konečne bola v stave splniť jeho naliehavú žiadosť; jej aktívna rola pri tejto činnosti ju však vydesila a nakoniec videla trvalé riešenie v menej riskantnej úlohe zavrhnutej ale vernej milenky.

Pre ateistov je zaujatie postoja k novinkám o matke Tereze jednoduchšie. Hitchens neváha povedať, že Tereza sa už v roku 1948 prebudila, hoci sa to neopovážila priznať. Prirovnáva ju k skalným západným komunistom na konci studenej vojny, ktorí sa chytali za hlavy: „Preboha, Sovietsky zväz sa zrútil, ja to neznesiem. Môj život nemá zmysel.“ Nejako sa z toho dostali, ale ich pružina praskla a to sa nedá opraviť. Podľa Hitchensa bola taká aj matka Tereza.

Väčšina nábožných čitateľov odmietne takéto vysvetlenie pôvodu jej utrpenia a niektorí dokonca nepovažujú jej biedu za biedu. Martin prerába obraz Terezy v balade o sviečke zo sklamanej ženy na heroicky verného manžela: „Dajme tomu, že ste ženatý, zamilovaný a pevne veríte, že manželstvo je sviatosť. Nedajbože, vaša žena utrpí porážku a leží v kome. Už nikdy nezakúsite jej lásku. Môžete ju mať rád a starať sa o ňu 50 rokov, len raz sa posťažovať duchovnému poradcovi; no ostávate presvedčený, že ona vás miluje, hoci mlčí, a že to, čo robíte, má zmysel. Matka Tereza vedela, že čo robí, má zmysel.“

 

Integrácia

Ani to neviem slovami vyjadriť – tak som Vám vďačná za preukázanú láskavosť – po prvý vraz … za toľké roky – naučila som sa milovať tmu – pretože si myslím, že je to veľmi, preveľmi malá časť tmy a utrpenia Ježiša na zemi. Naučili ste ma prijať to „ako duchovnú časť Vášho diela“, napísali ste. – Dnes som naozaj zakúsila veľkú radosť, že Ježiš nepretrpí agóniu (sám), ale že si praje pretrpieť ju so mnou.

– v liste Neunerovi, asi v roku 1961

Na traumu sú možné dve odpovede: zachovať si ju ako živú a ostať jej zajatcom, alebo ju postupne integrovať do každodenného života. Po viac ako desiatich rokoch agónie s otvorenou ranou začala sa Tereze s pomocou osobitne citlivého poradcu vracať duchovná rovnováha. Rev. Josepha Neunera stretla koncom 1950-tych rokov, keď už bol známym teológom. Keď sa mu zdôverila so svojou „tmou“, poradil jej pravdepodobne tri veci: 1. nebolo pre ňu ľudského lieku – preto sa nemá cítiť zodpovedná za to, čo ju postihlo; 2. pocit, že Ježiš nie je jediný dôkaz jeho prítomnosti na nejakom mieste a jej túžba po Bohu sú „isté znaky“ jeho „skrytej prítomnosti“ v jej živote; a 3. táto neprítomnosť je vskutku „duchovná stránka“ jej diela pre Ježiša.

Táto rada poskytla Tereze ohromný pocit uľahčenia. Popri všetkých očakávaniach a snahách mať účasť na Kristovom utrpení nepredpokladala, že by mohla zopakovať tú jedinečnú chvíľu na kríži, keď Kristus zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Myšlienka, že pocit jeho neprítomnosti by mohol byť nie nihilistickým vákuom, ale skúškou utrpenia, o ktorú sa modlila, že jej vytrvalosť v tomto ohľade by mohla byť ozvenou jeho viery v smrť na kríži, že by to mohla byť milosť zvyšujúca užitočnosť jej podujatia, dáva zmysel jej utrpeniu. Neuner o tom napísal: „Bola to vykupujúca skúsenosť jej života, keď si uvedomila, že noc jej srdca bola jej účasť na Ježišovom ukrižovaní“, a Tereza mu za to prehnane ďakovala: „Ani to neviem slovami vyjadriť – tak som Vám vďačná za preukázanú láskavosť – po prvý vraz … za toľké roky – som vedela milovať tmu.“

Nie že by ju to nebolo ďalej trápilo. Aj po rokoch vedela opísať radosť niektorých svojich sestier zo stretnutia s Ježišom, a predsa sucho pridala: „Ja mám radosť len z toho, že nemám nič – nemám ani istotu o prítomnosti Boha (v eucharistii).“ Svoju dušu opisuje ako „blok ľadu“. Prijíma Neunerov návrh: „Božiu vôľu uznávam nie svojimi citmi, ale svojou vôľou, ktorá sa podriaďuje vôli Božej – prijímam jeho vôľu.“ Hoci si občas sťažuje, „že v tejto nepríjemnej tme si môžem pomýliť Judáša s Kristom,“ postupom rokov sa neprítomnosť Boha mení z potenciálnej demolačnej gule na poškodený uhlový kameň. Psychoanalytik Gottlieb upozorňuje, že matka Tereza tak dokonale integrovala neprítomnosť Boha do centra svojej osobnosti, že táto neprítomnosť sa stala majákom jej duchovného života a mala sa premietnuť aj do jej posmrtného života. Už v roku 1962 napísala: „Ak sa raz stanem svätou, budem svätou ’tmy’. Chcem byť natrvalo mimo neba. Chcem byť svetlom pre tých, čo žijú v tme na zemi.“ Teologicky to nesedí, pretože kresťanstvo definuje nebo ako večnú prítomnosť Boha a nepočíta s jeho pravidelnou neprítomnosťou v nebeskej blaženosti. Podľa Kolodiejchuka je však tento výrok vlastne najdojemnejším výrokom matky Terezy, pretože končí jej nekonečnou obetou: „Chcem trpieť … celú večnosť, ak je to možné“, k čomu sa dá povedať len „Fíha!“

Kolodiejchuk uzatvára, že listy matky Terezy ju ukazujú svätejšou, ako si kto myslel. S prekvapením však treba konštatovať, že úspech v diele pre Krista dosiahla v čase, keď už Kristus pre ňu neexistoval – to je, ako keby na Olympiáde vyhral beh na 100 metrov niekto, kto si myslí, že nevie chodiť. Kolodiejchuk ide dokonca ešte ďalej: Katolícki teológovia poznajú dva druhy „tmavej noci“: prvá je očistná, pripravuje na „finálne splynutie“ s Kristom; druhá je „opravná“, pokračuje po takom splynutí a privádza dotyčného/dotyčnú ešte bližšie k Ježišovi a Márii, ktorí trpeli pre záchranu ľudí, hoci sami nezhrešili. Kolodiejchuk: „Podľa všetkých indikácií – taký bol prípad matky Terezy.“ To ju vovádza do veľmi preriedenej spoločnosti.

 

Nové poslanie

Ak Ti to prinesie slávu – ak to k Tebe privedie duše – s radosťou beriem na seba všetko až do konca svojho života.

– na adresu Ježiša, bez dátumu

Pre väčšinu ľudí je umiestnenie Terezy na rebríčku katolíckych svätých menej dôležité ako všeobecné posolstvo jej hesla Príď, buď mojím svetlom. Ak ona vydržala pol storočia bez Boha v hlave a srdci, potom sa s menej vyhraneným problémom tohto druhu vyrovnajú aj menej svätí ľudia. Prvý chýrny prípad sa vyskytol veľmi skoro. V roku 1968 navštívil Terezu výstredný britský spisovateľ a filmový režisér Malcolm Muggeridge. Bol vyslovený agnostik, ale v čase príchodu do Kalkaty so svojím filmovým tímom bol duchovne v stave hľadania. Matka Tereza naňho zapôsobila svojím dielom a svojou svätosťou; okrem toho v roku 1970 mu napísala list, v ktorom splna udrela do jeho pochybností: „Vaša túžba po Bohu je hlboká, ale Boh sa drží bokom od Vás. Musí sa do toho nútiť, lebo Vás veľmi miluje – osobná láska Krista voči Vám je nekonečná – malé ťažkosti, ktoré máte s jeho cirkvou, sú predsa konečné – prekonajte konečné nekonečnom.“ Muggeridge to zrejme urobil. Stal sa vysloveným kresťanským apologétom a v roku 1982 konvertoval na katolicizmus. Jeho film Niečo krásne pre Boha (Something Beautifull for God) z roku 1969 a k nemu rovnomenná kniha (1971) urobili z matky Terezy medzinárodnú senzáciu.

V tom čase bol Muggeridge trochu osobitný prípad. Ako dieťa z privilegovaných kruhov si získal určitú popularitu, ale ťažko sa dal zaradiť medzi Terezino zanietené publikum. No po uverejnení Príď, buď mojím svetlom všetci môžeme hrať Muggeridgea. Tá kniha môže byť liekom pre súčasný problém s láskou, kde sa city považujú za to hlavné, na čom záleží; zabúda sa na záväzky, vernosť a zraniteľnosť. Matka Tereza „necítila“ Kristovu lásku a mohla zavrieť svoj podnik – no ona vstávala každé ráno o 4:30 a neprestala mu písať „Tvoje šťastie je všetko, čo si prajem“. To je mocný príklad aj pre takých, čo nehovoria len náboženskými výrazmi.

Američan Martin chce hovoriť nábožensky. „Všetko, čo prežila Tereza, skúsil za svojho duchovného života aj bežný veriaci. Poznal som desiatky ľudí, ktorí sa cítili Bohom opustení a pochybovali o božej existencii. Podľa predmetnej knihy bol taký aj prípad matky Terezy, ale ona si zachovala plnú dôveru.“ Zhlboka sa nadýchne. „ Kto by si bol pomyslel, že osoba, považovaná za najvernejšiu veriacu na svete, takto zápasila so svojou vierou? Kto by si bol pomyslel, že niekto, koho svet považoval za najfanatickejšiu veriacu, sa stane svätou skeptikov?“ Dosiaľ citoval Terezu ako vzor obetavej lásky – odteraz bude jej neobyčajná viera protikladom prevahy mlčania na ilustráciu, nakoľko je pochybovanie prirodzenou časťou každého života, či ide o priemerného veriaceho alebo chýrneho svätca.

 

Odkryť pre svetlo dňa

Prosím zničte všetky listy a všetko, čo som napísala.

– Picachymu v apríli 1959.

Terezino odôvodnenie zničenia jej osobnej korešpondencie bolo v súlade s jej súčasným bojom proti pýche: „Chcem, aby moje dielo ostalo len Jeho majetkom. Ak budú listy uverejnené, budú ľudia myslieť aj na mňa – a menej na Ježiša.“

Osobitne svätí ľudia nie sú menej vystavení nesprávnemu hodnoteniu priebehu histórie – ak chcete, božej vôle – ako my ostatní. Tereza považovala preciťovanú neprítomnosť Boha vo svojom živote za svoje najhanebnejšie tajomstvo, no časom pochopila, že sa dá vidieť aj ako dar navádzajúci ju na jej povolanie. Ak sa jej nechuť k publikácii ukáže nemiestnou, ak kniha, obsahujúca náhlivé a utrápené poznámky pomôže nájsť duchovnú cestu tisícom spoluveriacich, vtedy sa netreba hanbiť, že sme nemali pravdu; treba sa tešiť, že sme, našťastie, nemali pravdu. Dvakrát.

Prameň: David van Biema: Mother Teresa’s Crisis of Faith, Time, 24. augusta 2007.

Preložil a upravil Rastislav Škoda.

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu