Boj o myslenie detí – I.

Tuesday, 1 January 2008 | Boj o myslenie detí, Stephen Law, Zošity humanistov č. 68

Stephen Law

Úvod, obsah a 1. kapitola

Venované Anuške

„Myšlienky sú mocnejšie ako pušky. Nedovolíme svojim nepriateľom mať zbrane – prečo by sme im mali dovoliť mať myšlienky?“

Jozef Stalin

„Stále musíme byť pripravení uveriť, že čo sa nám zdá byť biele, je v skutočnosti čierne, ak tak rozhodne cirkevná vrchnosť.“

sv. Ignác z Loyoly


Obsah

Úvod

1. kapitola: Prekrútené dedičstvo osvietenstva

Vek osvietenstva
Galileov ďalekohľad
Kant o osvietenstve
Dva druhy osvietenstva
Moderní kritici osvietenstva
Islam a osvietenstvo
Návrat kreacionizmu mladej zeme
Obrana Kantovej vízie osvietenstva

2. kapitola: Liberálny s veľkým L

Sloboda činu/konania
Sloboda myslenia
Dve školy
Religiózni liberáli
Ateistickí autoritári

3. kapitola:Liberálne a autoritatívne výchovné metódy

Vražda a mučenie
Iné výchovné metódy
Premývanie mozgov
Filter rozumu
Moderní rodičia
Dosiahnutie rovnováhy
Dokážu deti filozofovať?

Prečo byť liberálnym (s veľkým L) ?

Rozličné druhy autority

Morálna nevoľnosť a amorálny relativizmus

Čo je zlé na morálnom relativizme?

Veľký mýtus a vojna o myslenie detí

Rozum a morálnosť

10 Dobré zvyky pri zlepšovaní „výchovy charakteru“

11 Tradícia a komunita

12 Ako udržať masy na uzde

13 Záver a odporúčanie

Prvá príloha: Osvietenstvo a holokaust

Druhá príloha: MacIntyre o autorite a osvietenstve

Poznámky

Bibliografia

Index

K prílohám a poznámkam

Úvod

Táto kniha je napísaná v prvom rade pre tých záujemcov o výchovu, ktorí si kladú otázku, nakoľko môžeme byť liberálni pri mravnej a náboženskej výchove detí, ktorí však majú slabé, prípadne vôbec nejaké filozofické vzdelanie. Uvedomil som si však, že tieto argumenty zaujmú aj niektorých väčšmi akademicky orientovaných čitateľov, ktorí by si priali viac podrobností, ako sú v hlavnom texte. Kde som zistil, že je to tak, doplnil som text poznámkami, ktoré text hlbšie rozvíjajú. Ak chcete čítať poznámky súčasne s hlavným textom, navrhujem vám čítať prstom pritlačeným na príslušný text vzadu. Čitatelia, ktorí nechcú byť rušení poznámkami, nemusia sa znepokojovať – hlavné argumenty sú dosť silné, aby obstáli samy osebe.

Zaradil som aj dve prílohy. Prvá sa zaoberá detailnejšie námietkou, že osvietenstvo, predovšetkým to, ktoré charakterizoval Kant, bolo zodpovedné za holokaust. Druhá sa venuje dielu filozofa Alisdaira MacIntyra a jeho významu pre túto diskusiu.

Stephen Law má website www.thinking–big.co.uk

* * *

Ako vychováme dobré deti? Ako pripravíme mravných občanov? . Ak ide o mravnú výchovu, väčšinu z nás priťahuje jedna z dvoch tradícií. Tieto tradície sa líšia východiskom, z ktorého máme mladých ľudí viesť k mravnosti. Jedna tradícia – nazvem ju autoritatívnou tradíciou – vraví, že správne je odvolať sa na tradíciu. Smieš kradnúť v supermarkete? Je umelé prerušenie tehotenstva zlá vec? Sú manželstvá medzi rovnopohlavnými jednotlivcami morálne prípustné? Autoritatívny učiteľ tu povie, že je dôležité, aby ste si uvedomili, že odpoveď na tieto otázky nie je vašou vecou. Máte sa poradiť s vhodnou morálnou autoritou. Podľa tejto tradície vedie dobrá morálna tradícia mladých ľudí k tomu, aby prenechali vyššej autorite rozhodnutie, čo je pre nich dobré a čo je zlé.

Aký druh autority to má byť? Často je náboženská. Autoritou môže byť osobitná náboženská kniha ako Korán alebo Biblia. Môže to však byť aj religiózny jednotlivec: napríklad rabín alebo imám. Môže to byť vaša „náboženská obec“. Môže to byť dokonca aj sám Boh. No aj sekulárne kultúry môžu byť autoritatívne. V štáte s komunistickou totalitou sa mladým ľuďom, hľadajúcim odpoveď na morálne otázky, radí obrátiť sa príslušné pramene socialistickej morálky.

Druhá tradícia, ktorú nazvem liberálnou, zdôrazňuje, že v konečnom dôsledku majú o morálke rozhodovať ľudia sami. Mladých ľudí netreba podnecovať, aby sa obracali na autoritu; máme ich postaviť pred zodpovednosť, aby o tom, čo je dobré a čo zlé, mysleli sami za seba. Podľa týchto liberálnych názorov je cieľom dobrej mravnej výchovy zabezpečiť, aby noví občania mali schopnosti, ktoré sú potrebné na uspokojivé plnenie povinností.

Je samozrejmé, že mravná výchova môže byť viac alebo menej liberálna. Medzi liberálnymi a autoritatívnymi krajnosťami existuje pohyblivá stupnica. Nie je to vôbec dávno, čo bola väčšina západniarov vychovávaná dosť autoritatívnym spôsobom. Jednoducho sa nám povedalo, čo máme a čo nemáme veriť. Za nesúhlas mohol človek dostať po prstoch. Nezávislé kritické myslenie sa trpelo len zriedkakedy, a celkom iste nebolo podporované. No pomery sa medzitým zmenili. V druhej polovici 20. storočia bola liberálna tradícia na nevídanom vzostupe. Osobitné zásahy do západnej kultúry sa udiali v šesťdesiatych rokoch. Povzbudzovali nás, aby sme sa zbavili starých náboženských autorít a tradícií, označovaných za obmedzujúce a utláčajúce. Stále väčší dôraz sa kládol na osobnú autonómiu a slobodu myslenia a prejavu.

Na začiatku 21. storočia sa mnohí začali obzerať späť a s prekvapením kládli otázku, či sme nezašli príliš ďaleko. Isteže, nie všetci si prajú vidieť návrat do čias „mysli a rob, ako sa ti káže“. No stále viac ľudí okolo nás vyslovuje názor, že Západ sa stal v spôsobe, ako pripravuje svojich budúcich občanov, príliš liberálnym. Svedčí vraj o tom vysoký rast kriminality za posledných 50 rokov, podvody vo finančnom svete, explózia nechcených tehotenstiev dospievajúcich a rast drogovej závislosti. Svedčí o tom zvýšenie počtu priestupkov, výskyt násilností a úpadok disciplíny v rodinách a v školách. Tvrdí sa, že tieto javy dokazujú, že bez pevnej morálnej siete, ktorú zabezpečuje len na autorite založený – alebo aspoň na väčšej autorite založený – prístup k mravnej výchove, vedie výchova k morálnemu chaosu. Zvyšuje sa všeobecný súhlas, že Západ čelí morálnej kríze, ktorej základy položilo osvietenstvo a liberalizmus v 60-tych rokoch a je načase, aby sa pomery napravili. V roku 1996 ukázal Gallupov prieskum, že tri štvrtiny občanov Británie považuje spoločnosť za menej morálnu, ako bola pred 50 rokmi a že jednotlivcovi sa ponecháva príliš veľa priestoru pre slobodnú morálnu voľbu. (1).

Táto diagnóza zlého konca doterajšieho vývoja zjednocuje inak veľmi rôznorodé indivíduá. To, že Západ je príliš liberálny, je jedna z mála vecí, na ktorej sa pravdepodobne dohodnú ľavičiar Tony Blair, pravicový neokonzervatívec Irving Kristol, moslimský podporovateľ teroristov Usama bin Ládin aj umiernený duchovný ako arcibiskup z Canterbury. Na celom svete sa kyvadlo pohybuje späť na stranu autority. V mnohých oblastiach Ameriky je dnes označenie „liberál“ urážka. (2).

Táto kniha sa týka prebiehajúcej diskusie medzi týmito dvomi protichodnými tradíciami. Lenže ako vychovávame dobrých ľudí? Do akej miery by sme mali byť liberálnymi, resp. autoritatívnymi? Či sme rodičia, učitelia, či tvorcovia výchovných programov, stále sme konfrontovaní s týmito otázkami. Na jednej strane sú mnohí z nás v pomykove už pri zmienke o možnej súvislosti medzi mravnosťou a našim potomstvom. Isté je, že mnohí z nás už nemajú istotu povedať „Rob, ako ti vravím!“, resp. „Ja to viem lepšie!“. Na druhej strane sa väčšina z nás obáva, že ak nepovieme deťom, čo si majú myslieť a čo majú robiť, vyrastú morálne bez kormidla.

Takže aká je odpoveď? Táto kniha obhajuje stanovisko, ktoré sa postupne stáva čoraz nemodernejším. Tvrdí, že v našom prístupe k mravnej výchove máme byť, samozrejme, veľmi liberálni. Zastáva sa osobitného druhu mravnej výchovy, a to výchovy zakorenenej vo filozofii a neberúcej ohľad na autoritu.

Či budete nakoniec súhlasiť s hlavným zameraním tejto knihy alebo nie, dúfam, že vám aj tak môže byť cenným vreckovým sprievodcom po mnohých ideách a argumentoch, starých aj nových, na tému, ako vychovávať dobrých občanov. Je to kniha predovšetkým pre tých rodičov, učiteľov a plánovačov výchovy a vzdelávania, ktorí sú bombardovaní záplavou sporných, zmätených a niekedy vyložene hlúpych rád. Prinajmenšom im pomôže na základe informácie rozhodnúť sa sebaisto.

1. kapitola

Prekrútené dedičstvo osvietenstva

Vek osvietenstva

Liberálny prístup k mravnej výchove, ktorý reprezentuje táto kniha, má svoje korene v duchovnom hnutí známom ako osvietenstvo, siahajúcom od 17. do počiatku 19. storočia . V tejto kapitole začneme vysvetlením kľúčovej roly, ktorá sa všeobecne pripisuje osvietenstvu pri vytváraní našej súčasnej morálnej klímy. Osobitne sa budeme venovať otázke, prečo sa osvietenstvo často považuje za hlavnú príčinu mnohých dnešných sociálnych problémov – prečo sa hlása, že prežívame prekrútené dedičstvo osvietenstva (Phillipsová 1998: 233).

Výraz „osvietenstvo“ bol zvolený ako prejav kontrastu medzi nastupujúcim „vekom rozumu“ a temnotou stredoveku, o ktorom sa predpokladalo, že ho ovládala iracionalita a povery, autorita a tradícia. Pred osvietenstvom mali výchova a vzdelávanie všade formu odovzdávania hotových právd, prijímaných od autorít, z rúk do rúk, z generácie na generáciu. Osobitne to platilo o mravnej výchove. Od detí, ba aj od dospelých, sa vyžadovalo, aby viac-menej nekriticky prijali náboženské morálne zásady.

Osvietenstvo znamenalo pre Európu intelektuálnu aj politickú revolúciu. Jedným z najrevolučnejších znakov osvietenstva medzi filozofmi a inými vedcami bol ostrý spôsob verifikácie a často odmietnutia výrokov náboženských a iných autorít. Ľudia začali pripisovať oveľa väčší význam jednotlivcovi a jeho rozumovým schopnostiam. Francúzski intelektuáli Diderot a d’Alembert definovali osvietenského mysliteľa ako

niekoho, kto šliape po predsudkoch, tradíciách, všeobecnom súhlase a autorite, jedným slovom po všetkom, čo zotročuje myslenie; niekoho, kto sa opováži myslieť sám za seba (Phillipsová 1998: 190).

Opovážiť sa myslieť sám za seba je zásadná hodnota osvietenstva. Ako uvidíme, práve dramatický rast tejto hodnoty bol údajnou príčinou našej súčasnej „morálnej chorľavosti“.

Galileov ďalekohľad

Galileo, hvezdár 17. storočia, je dôležitá osobnosť na ceste k osvietenstvu a pekne ilustruje spomenutú zásadnú hodnotu v jednej z jej prvých aktivizácií. Katolícka cirkev počas storočí učila, že naša Zem je pevne uložená v strede vesmíru. Túto vieru podporovala Biblia – ktorá hovorí, že Zem je pevná a nehybná – a učenie dávneho gréckeho filozofa Aristotela, ktorý bol v tom čase popri Biblii hlavným zdrojom väčšiny vedeckých a kozmologických názorov cirkvi. Aristoteles učil, že všetky nebeské telesá krúžia okolo stacionárnej Zeme.

V roku 1632 začal Galileo preverovať tento tradičný model vesmíru. Vyvinul ďalekohľad, pomocou ktorého sa obloha dala pozorovať podrobnejšie, takže sa okolo Jupitera dali vidieť pomaly okolo neho sa otáčajúce mesiace. Opovážiac sa použiť vlastné oči a vlastný rozum odokryl Galileo mocný dôkaz, že Aristoteles sa mýlil: nie všetko sa otáča okolo Zeme. A Galileo bol tak ďaleko, že uznal za správny Kopernikov model vesmíru, podľa ktorého sa Zem otáča okolo Slnka a nie naopak.

Aká bola reakcia cirkevnej autority na Galileovu nezávislosť myslenia? Tak ho zastrašili, že svoj názor odvolal. A keď údajne znovu tvrdil, že jeho teória je správna, ukázali mu mučiace nástroje a odsúdili ho na doživotné väzenie (ktoré sa neskôr zmenilo na domáce väzenie). Galileo sa z toho dostal pomerne ľahko: jeho priateľ Giordano Bruno bol za podobné kacírske názory upálený na hranici.

Je samozrejmé, že myslitelia osvietenstva tento zvláštny boj s cirkvou časom vyhrali. Odvahou dôverovať vlastnému rozumu a sami si vysvetľovať veci vo svojom okolí sa im nakoniec podarilo zbaviť sa zvieracej kazajky, ktorá stovky rokov dusila ľudskú snahu pochopiť okolitý svet. Tým činom dali zrod modernej vede.

Kant o osvietenstve

Osvietenstvo znamená aj odvahu premýšľať o morálnych problémoch. Kľúčovou osobnosťou je v tomto ohľade Immanuel Kant, pravdepodobne najväčší filozof osvietenstva. Zodpovednosť za morálne úsudky ukladá nie nejakej vonkajšej autorite alebo tradícii, ale jednotlivcovi. Jednotlivec sa má opovážiť použiť vlastnú moc rozumu a robiť vlastné morálne rozhodnutia – nemá ich prenášať na nejakú vonkajšiu autoritu (akou býva imám, rabín alebo pápež).

Kant naozaj nemyslel len to, že každý jednotlivec sa má sám rozhodovať; bol presvedčený, že samotný rozum, použitý bez akejkoľvek závislosti od vonkajšej autority alebo tradície, predstavuje pre jednotlivca pevný morálny základ. Bol presvedčený, že keď príde na rozhodovanie, čo je dobré a čo zlé, stačí na to rozum. Je jasné, že toto tvrdenie je ostrejšie a kontroverznejšie ako tvrdenie, že jednotlivci majú myslieť sami za seba a robiť svoje vlastné rozhodnutia.

V roku 1784 napísal Kant krátky článok do jedného časopisu, ktorý mal titul „Čo je osvietenstvo?“ Normálne sa jeho úvahy nevyznačovali krátkosťou, ale tu sa mu podarila jedna z najcitovanejších charakteristík osvietenstva:

Osvietenstvo je oslobodenie človeka od jeho ním samým zavineného infantilizmu. Infantilizmus je neschopnosť používať svoj rozum bez cudzieho vedenia. Je zavinený sebou samým, keď závisí od nedostatku nie rozumu, ale rozhodnosti a odvahy použiť ho bez vonkajšieho vedenia. A tak je heslom osvietenstva Sapere aude! Maj odvahu použiť vlastný rozum! (Takto cituje Kanta v úvode hesla „Osvietenstvo“ Oxford Companion to Philosophy, 1995).

Táto kniha je obranou Kantovej osvietenskej vízie spoločnosti morálne autonómnych jednotlivcov, ktorí sa s odvahou spoliehajú na svoj vlastný rozum a neprijímajú nekriticky výroky autority.

Dva druhy „osvietenstva“

Musíme si dať pozor, keď hovoríme o „osvietenstve“, pretože sa tým myslia najmenej dve veci.

Po prvé, osvietenstvo, ako ho charakterizoval Kant. Všimnite si, že Kantova charakteristika je niečo ako stav myslenia. Ak ste osvietený jednotlivec v Kantovom ponímaní, nie ste zastrašením prinútený bezmyšlienkovite prijať výroky tradície a autority. Máte odvahu; opovažujete sa používať moc vlastného rozumu; opovažujete sa myslieť sám. Kant je presvedčený, že každý z nás je morálne autonómny v tom zmysle, že nakoniec musí na seba prebrať zodpovednosť za svoju morálnu voľbu. Tejto povinnosti sa nemožno vyhnúť. Osvietený jednotlivec to uznáva.

Po druhé, osvietenstvo existuje ako historické intelektuálne hnutie. Hranice tohto hnutia nie sú presne vyznačené. Existuje celý rad názorov, v rozličnej miere súvisiacich s osvietenstvom a pri charakteristike osvietenstva jednotliví autori zdôrazňujú rozličné miesta a rozličných jednotlivcov. (1) Je samozrejmé, že nie všetko, čo súviselo s osvietenstvom, bolo ušľachtilé a nie každá osvietenská myšlienka bola správna. Osvietenskí filozofi, napríklad, verili, že používanie rozumu povedie nevyhnutne k pokroku – niektorí dokonca predpokladali, že sa tak postupne vyriešia všetky základné problémy ľudstva. Pri spätnom pohľade je to smiešne naivné. Iní osvietenskí myslitelia sa domnievali, že morálke možno dať úplne racionálny základ (ako sme práve videli, to je Kantov názor). Skutočnosť je taká, že niektorí súčasní myslitelia, napríklad MacIntyre (1985) a Gray (1995a: 147) sa nazdávajú, že dávať morálke len racionálny základ je čisto „osvietenský zámer“.

Jeden z dôvodov, prečo nestotožňovať obidva uvedené významy osvietenstva, je ten, že síce možno efektívne kritizovať celé osvietenstvo, to však nie je skutočná kritika osvietenstva, ako ho charakterizuje Kant. Jedna z najpopulárnejších kritík osvietenstva – napríklad od MacIntyra a Graya – znie takto: Zásadný „projekt osvietenstva“, založiť morálku len na rozume, nevyhnutne zlyhá. Mravnosť sa nedá podložiť racionálne tak, ako si to mysleli filozofi osvietenstva. Pretože však osvietenstvo zavrhlo staré základy morálky, tradíciu a autoritu, ostala mravnosť bez akýchkoľvek základov vôbec. Tak začala morálka upadať – ako priamy dôsledok osvietenstva.

To je teda vážna obžaloba. No bez ohľadu na to, či je to presvedčivá kritika celého osvietenstva, je zrejmé, že ďalej môžeme byť prívržencami Kantovej vízie osvietenstva – stále môžeme súhlasiť s dôležitosťou navádzania jednotlivcov, aby mysleli a posudzovali nezávisle, bez ohľadu na cirkevnú autoritu – hoci pripúšťame, že pre mravnosť nestačí len racionálne odôvodnenie. Tomuto bodu sa budeme venovať neskoršie podrobnejšie (v 9. kapitole a v prílohe o MacIntyrovi). Už na začiatku však treba vysvetliť, že kde sa v tejto knihe hovorí o dôležitosti osvietenstva, tam sa tým myslí Kantovo osvietenstvo.

Moderní kritici osvietenstva

Pohľad na osvietenstvo, ako ho charakterizoval Kant, je čoraz podozrievavejší. Tvrdí sa, že úspech kantovského osvietenstva na Západe mal za následok podmínovanie vonkajšej morálnej autority a jej náhradu morálnou autonómiou jednotlivca. To sa prejavilo kolapsom morálky so všetkými súvisiacimi antisociálnymi dôsledkami, ktoré dnes vidíme okolo seba: zvýšenie počtu priestupkov a zločinov; sexuálna nezodpovednosť a rast počtu rodín s jedným rodičom; nenásytná spotreba, individualistická kultúra. Podľa názoru niektorých sociálnych komentátorov je dnes priamymi dôsledkami Kantovej vízie osvietenstva ohrozená celá štruktúra Západnej civilizácie. Jeden známy britský novinár napísal:

Veľkým paradoxom osvietenstva je, že oslobodiac ľudské myslenie, aby rozvíjalo civilizáciu, zároveň pod ňou zapálilo rozbušku. (Phillipsová 1998: 197)

Aj Jonathan Sacks, hlavný rabín Británie, je jeden z tých, čo veria, že osvietenstvo, a osobitne Kantovo osvietenstvo, je hlavnou príčinou mnohých sociálnych problémov dneška. Má o tom takúto mienku (Sacks, 1997: 176):

Podľa Kanta … robiť niečo tak, ako to robia druhí, robiť niečo na základe obyčaje alebo božieho príkazu, znamená podrobiť sa vonkajšej autorite v oblasti, ktorá je naša vlastná: kde rozhodujeme o svojich voľbách. Podľa Kantovej definície je morálna bytosť autonómna; je to osoba, ktorá neprijíma inú autoritu ako seba samu. Okolo roku 1960 sa to začalo považovať za výchovnú dogmu, ktorá znela, že úlohou výchovy nie je odovzdávanie tradícií, ale zvyšovanie sebavedomia pri rozhodovaní .

Sacks nesúhlasí s Kantovým zdôrazňovaním individuálnej morálnej autonómie. Tvrdí, že keď sme v školách a univerzitách po prvý raz spomenuli Kantovu myšlienku, že každý jednotlivec je morálne autonómny, zasadili sme semená našej dnešnej morálnej biedy. Pretože vtedy sme redukovali morálku na osobnú „prednosť“ či „voľbu“. Nápravu vidí Sacks v návrate k dávnej náboženskej autorite a tradícii.

V Sacksových spisoch sa dá nájsť aj iný obľúbený refrén: súčasná spoločnosť je nebezpečne rozdrobená a individualistická. Povzbudzovať jednotlivcov, aby mysleli nezávisle, je v podstate dobrá vec, ale výsledok šírenia Kantovej myšlienky, že morálna bytosť je, ako to Sacks formuluje, „autonómna bytosť, ktorá ako taká neuznáva inú autoritu ako seba samu“, výsledkom je atomizovaná spoločnosť voľne sa vznášajúcich jedincov. Keď raz stratíme kotvu, upevnenú v jednej z veľkých spoločných náboženských tradícií, ostaneme morálne na mori bez schopnosti rozoznať dobré od zlého na inom základe, ako sú naše city. Nevyhnutným výsledkom je morálny chaos. Treba sa nám vrátiť k tým náboženským tradíciám a autoritám, ktoré nás kedysi splietali do morálnych komunít a poskytovali nám morálny kompas.

Hoci zvyčajne sú to najmä ľavicovo orientovaní liberáli, na ktorých sa zameriava sťažnosť za morálnu chorľavosť, Sacks si je vedomý, že ako kultúrne hnutie nenapáda len tých, čo sú politicky naľavo od stredu. Pravičiarske nadšenie pre sebecký (finančný) individualizmus je tiež zodpovedné za spoločenské zlá. Aj individualistická mentalita podľa hesla „chamtivosť je pekná vec“ sa považuje od rokov okolo 1980 za ďalšie dedičstvo osvietenstva, a to pre vyzdvihovanie osobnej autonómie.

Osvietenstvo malo vždy svojich kritikov a to, čo mu vytýka Sacks, nie je nič nové. Tieto kritiky sa však najnovšie začínajú brať vážne a začínajú ovplyvňovať politiku. Nadšenie britskej vlády pre náboženské školy je jedným z prejavov tohto trendu.

Niektorí protiosvietenskí myslitelia idú tak ďaleko, že hlásajú, že Západ je v súčasnosti v plnom „kultúrnom boji“ medzi na jednej strane liberálnymi obrancami Kantovej vízie osvietenskej spoločnosti morálne autonómnych jednotlivcov, na druhej strane tými, čo si prajú návrat k mravnej výchove, založenej na tradičnej judeo-kresťanskej autorite a jej hodnotách. Niektorí z týchto teoretikov kultúrnej vojny nás varujú, že sa nachádzame na okraji katastrofy. Píšu knihy s poplašnými názvami ako Pri pohľade do priepasti (On Looking into the Abyss, Himmelfarbová 1994) a Smrť morálneho dobra a zla (The Death of Right and Wrong, Bruce 2003). Ak sa urýchlene nepodnikne nič na rehabilitáciu tradičných (t.j. náboženských) zdrojov morálnej autority, premení sa Západ na morálnu púšť. Na čele frontovej línie tejto kultúrnej vojny sa nachádza, samozrejme, mravná a náboženská výchova. Pritom teoretici spomenutej kultúrnej vojny vidia svoju vojnu predovšetkým ako boj o detské myslenie.

Islam a osvietenstvo

Nie sú to len západniari, čo nás nútia k návratu smerom k náboženskej tradícii a k autoritám. Počuť aj varovania pred mravnou skazenosťou od takých, čo nie sú zo Západu. Diagnóza „Na vine je osvietenstvo“ je osobitne populárna aj v islamskom svete.

Na rozdiel od západu, islam nikdy neskúsil na svojom území plne rozvinuté osvietenstvo. To však neznamená, že nemal osvietenských mysliteľov a že sa mu nepriznáva jeho prínos pre západné osvietenstvo. No moslimské štáty sú stále zväčša pod vládou náboženskej moci. Kantovská idea, že jednotlivec má myslieť nezávisle a vyslovovať vlastné morálne súdy, sa prakticky nikde nepripúšťa. Pochybnosti o náboženskej viere sa neodporúčajú, ba prísne sa od nich odrádza; dokonca sa len zriedkakedy pripúšťajú, a to aj v akademickom prostredí. Zrieknuť sa islamskej viery, v ktorej bol niekto vychovaný, je na mnohých miestach životunebezpečné. V Saudskej Arábii, Katare, Jemene, Iráne, Sudáne, Pakistane a Mauretánii môžu byť tí, ktorých nezávislé myslenie priviedlo k verejnému zrieknutiu sa moslimskej viery, odsúdení na trest smrti.

Aj v zdanlivo sekulárnych moslimských štátoch je sila náboženskej moci umlčať nesúhlasiacich jednotlivcov ohromná. Istá kolegyňa z humanitnej vednej oblasti na univerzite v jednom nie teokratickom arabskom štáte ma informuje, že by zaručene zakúsila cenzúru a možno aj stratila zamestnanie, keby sa pokúsila organizovať konferenciu, na ktorej by sa otvorene kritizovali náboženské myšlienky.

Napriek tomu považujú mnohí moslimovia tieto obmedzenia slobody myslenia a prejavu za dobrú vec. Ospravedlňujú ich poukazom na morálnu chorľavosť západu. Vravia: „Vidíte? To máte z toho, keď dovolíte ľuďom, aby sa k náboženskej moci obrátili chrbtom.“

Na vine sú roky šesťdesiate

Kým niektorí sociálni komentátori a ľudia z akademického prostredia obžalúvajú za morálny úpadok Západu koniec koncov osvietenstvo, v predstavách verejnej mienky je za to zodpovedné nedávnejšie obdobie: roky okolo 1960. Boli to šesťdesiate roky (minulého storočia), keď sa Kantovo hodnotenie osvietenstva spochybnením autority a samostatným myslením dostávalo stále výraznejšie na pretras. A boli to práve myšlienky z tých rokov, ktoré teraz mnohí obviňujú z našej súčasnej morálnej skazy.

Ako príklad citujem amerického neokonzervatívca D’Souzu, ktorý poukazuje na to, čo bolo z konzervatívneho hľadiska v šesťdesiatych rokoch zlé:

Pred šesťdesiatymi rokmi verila väčšina Američanov na univerzálny morálny svetový poriadok, ktorý existoval mimo nás a kládol na nás požiadavky. Mali sme povinnosť prispôsobiť sa tomuto morálnemu poriadku. Predošlé generácie, až po tú „najväčšiu generáciu“, generáciu druhej svetovej vojny, považovali tento morálny poriadok a jeho príkazy za zaručené … Ale od začiatku šesťdesiatych rokov sa objavili viaceré zoskupenia – protivojnové hnutie, feministické hnutie, hnutie gayov atď. – ktoré napádali náš morálny konsenzus ako úzkoprsý a utlačovateľský. Bojovali za novú etiku, ktorá sa mala zakladať nie na vonkajšej autorite, ale na svojbytnosti vlastného vnútra.

Z myslenia šesťdesiatych rokov konzervatívci typu D’Souzu zásadne odmietajú predovšetkým toto vyzdvihovanie Kantovho ideálu osvietenstva – viesť jednotlivcov k preverovaniu externých autorít a učiť ich myslieť aj súdiť autonómne.

Konzervatívci vždy útočili na šesťdesiate roky, ale dnes varovne zdvíhajú prsty nielen konzervatívci. Neprejde týždeň, aby nejaký politický expert neobvinil z údajného morálneho úpadku na západe antiautoritatívne postoje hipisákov a liberálov v šesťdesiatych rokoch.

Návrat kreacionizmu mladej zeme

Inou ilustráciou tohto všeobecného posunu postojov proti osvietenstvu je neobyčajný rozmach hnutia kreacionistov mladej zeme v USA, ktorí hlásajú, že autorita Biblie platí nielen v morálnych otázkach, ale aj vo vedeckej diskusii. Genezis uvádza, že Boh stvoril svet a všetko živé v priebehu šiestich dní a kreacionisti mladej zeme v to neochvejne veria – napriek zdrvujúcim vedeckým dôkazom o opaku. Veria aj, že vesmír nemá miliardy rokov, ale bol stvorený niekedy v priebehu posledných 10 000 rokov (pravdepodobne asi pred 6 000 rokmi).

Pred päťdesiatimi rokmi boli kreacionisti mladej zeme nepatrným hlúčikom bezvýznamných bigotných nadšencov. Prieskumy verejnej mienky odhaľujú, že dnes tvoria značnú časť americkej verejnosti. Ukazuje sa, že tretina (možno viac) Američanov prijíma v otázke veku vesmíru a vzniku života na zemi autoritatívne údaje Biblie. Už to nie sú len otázky morálky, pri ktorých dáva Biblia absolútne autoritatívne odpovede. Za rovnako autoritatívnu sa Biblia považuje aj v otázkach vedy. (3)

Kreacionizmus mladej zeme sa netýka iba málo vzdelaných, ale priťahuje aj mnohých akademicky vzdelaných ľudí. Jeden univerzitný učiteľ z Tennessee nedávno podrobil rozboru názory svojich študentov a uzatvára, že vedci ako on musia

znovu vybojovávať bitky osvietenstva. Stredoveké predstavy, ktoré veda už pred tromi či štyrmi storočiami vyvrátila a zdali sa mŕtve ako skala, dnes sebou nielen šklbú: sú živé a na našich školách a univerzitách sa im dobre darí (The Guardian 2001: 14).

Tieto stredoveké predstavy zapúšťajú korene aj mimo USA. Nedávno som mal prednášku o počiatkoch vesmíru pre 12-14-ročných študentov v jednej londýnskej všeobecnovzdelávacej strednej škole. Poslucháči sa mi zdali čudne odmietaví. Keď som sa pýtal na príčinu, odpovedali mi, že jednoducho neveria tomu, čo im tu hovorím o veľkom tresku. Ukázalo sa, že takmer dve tretiny z nich boli presvedčení, že biblický opis stvorenia treba brať doslovne. Tieto deti z južného predmestia Londýna skutočne verili, že pred pár tisíc rokmi Adam a Eva sa prechádzali po raji medzi dinosaurami. Odkiaľ sa vzali také bizarné myšlienky? Z miestnej evanjelikálnej cirkvi, majúcej živé vzťahy k USA.

Na základe amerického evanjelikalizmu, doslovne vykladajúceho bibliu, sa kreacionizmus mladej zeme šíri po celej zemeguli. Najmä Rusko a štáty východnej Európy sú predmetom záujmu náboženských fundamentalistov, ktorí tu po páde komunizmu vidia nové možnosti svojej globálnej „kultúrnej vojny“. V roku 2004 srbská ministerka školstva Liljana Čoličová odstránila, čo aj len dočasne, učenie o evolúcii z kurikula štátnych škôl a nahradila ho výkladom kreacionizmu mladej zeme.

Obrana Kantovej vízie osvietenstva

Samozrejme, nie každý oponent Kantovej vízie osvietenstva je náboženský fanatik. Niektorí sú len mierne kritickí. Svoju rezistenciu voči osvietenstvu a svoj zápal pre tradíciu a autoritu formulujú odbornými a primeranými výrazmi. Vravia: „Isteže, ľudia majú myslieť sami za seba!“ Ale potom z obavy, že to môže mať za následok morálnu katastrofu, rýchlo dodajú: „ … ale nie veľmi skoro. Ale nie o všetkom. Nechajte nejaké miesto aj pre autoritu a tradíciu!“

Táto kniha prezentuje názor, že niet rozumných dôvodov na odmietnutie zásady, že najmä na morálnu voľbu treba jednotlivcov vychovávať tak, aby mysleli a všetko preverovali kriticky a nezávisle; aby sa neobracali viac-menej nekriticky na vonkajšiu autoritu. Zastávame v poslednej dobe nemoderný názor, že v prístupe k mravnej výchove máme byť veľmi liberálni. Globálna bitka o osvietenstvo, ako ju charakterizoval Kant, má nielen historický význam, ale je stále živá a stále prebieha. Prežívame čas, keď každý, kto verí na osvietenstvo, musí povstať a pridať sa k jeho obrancom.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71- 79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu