Znepokojujúce úvahy ekologického mentora prezidenta Sarkozyho

Monday, 3 March 2008 | Zošity humanistov č. 69

Daniel Tanuro

Prezident Sarkozy nevysloví vetu o ekológii bez odvolania sa na „výbornú knihu Jareda Diamonda, Zrútenie. Ako rozhodnú spoločnosti o svojom zániku alebo prežití. – (Effondrement. Comment les sociétés décident de leur disparition ou de leur survie). Aj z toho dôvodu je zaujímavé venovať sa myšlienkam tohto autora.

Diamond je profesorom enviromentalistiky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), ornitológ špecializovaný na vtáctvo Novej Guiney, dostal Pulitzerovu literárnu cenu za Pušky, mikróby a oceľ (Guns, Germs and Steel); je čelným svetovým ekológom ako člen predsedníctva WWF (Svetového fondu ochrany prírody), jednej z najmocnejších ekologických organizácií na svete.

Sarkozy nie je jediný, komu sa kniha Zrútenie páči. Bola a je bestsellerom. Jej základná téza znie: určité civilizácie minulosti sa zrútili v dôsledku narušenia prírody človekom a to isté hrozí dnes v planetárnom meradle celému ľudstvu. Vážnosť varovania vyplýva z rozsahu zrútenia prostredia, ktoré je v Diamondovej definícii oveľa viac ako miestna kríza: zrútenie je drastické zníženie počtu obyvateľov, spojené s rozpadom politického, ekonomického a sociálneho systému na zemepisne rozľahlom území a trvajúce dlhý čas. Ako príklady „ekocídy“ (rozpadu prostredia) uvádza rozpad mayských miest v Jukatane, paskuánskej kultúry v Tichomorí a spoločnosti Anasaziov v Novom Mexiku.

„Nepoznám jediný prípad, kedy by bolo zrútenie spoločnosti zapríčinené len poškodením prostredia: vždy spoluúčinkovali iné faktory“, píše Diamond, brániac sa proti možnej kritike z monokauzálnosti, no dôveru vyvolanú týmto citátom skoro sklame, keď vidíme, že všetky faktory, ktoré berie do úvahy, podriaďuje jednému superfaktoru: rastu populácie. Táto hierarchia sa manifestuje pri viacerých príležitostiach, no najzreteľnejšie pri súhrne záverov, týkajúcich sa starodávnych spoločností: V minulosti sledovali zrútenia spoločností dosť podobné dráhy … rast populácie nútil ľudí zavádzať intenzívne poľnohospodárstvo … rozširovať plochy obrábanej pôdy … aby sa uživil čoraz vyšší počet hladných úst. Neudržateľné praktiky poškodzovali životné prostredie … Dôsledkom pre spoločnosť bol nedostatok potravín, hlad, vojny medzi preľudnenými štátmi o málo zdrojov pre všetkých, revolúcie a povalenia (odstránenie?) vládnucich elít sklamanými masami. Nakoniec sa znižoval počet obyvateľstva v dôsledku hladomorov, vojen a chorôb a spoločnosť stratila politickú, ekonomickú a sociálnu štruktúru, ktorú mala na vrchole svojho rozkvetu.

**

Keď prechádza na analýzu súčasnej krízy, zostavuje zoznam environmentálnych problémov: rozvrat prírodných ekosystémov, nadmerné čerpanie zo zdrojov surovín, úpadok biodiverzity, eróziu a degradáciu pôdy, neuvážené využívanie zásob fosílnych energií, plytvanie zásobami sladkej vody, chemické otravy, šírenie invazívnych druhov živočíchov, otepľovanie v dôsledku skleníkového efektu. A napodiv, je medzi nimi aj rast ľudskej populácie a mocnejúci vplyv počtu obyvateľstva na životné prostredie. Tento rast, vraví Diamond, „ovplyvňuje všetky problémy.“ To je sporné. Ak zapríčiňuje ekologickú krízu sociálny spôsob životných činností a na zozname „ekologických problémov“ sa uvedie len jeden komponent týchto činností, stáva sa tento automaticky „superproblémom, určujúcim všetky ostatné“.

Zoznam, na ktorom by namiesto veľkosti populácie a ako jediný neenvironmentálny faktor bola sociálna nerovnosť, by tiež celkom iste viedol čitateľa k záveru, že superproblémom je sociálna nerovnosť. Rovnaký dôkaz by sa dal viesť pre akýkoľvek aspekt sociálnej situácie, preukazne ovplyvňujúci stav biosféry. Vypichnúť len jeden z týchto aspektov znamená vniesť do inventára votrelca a jeho voľba je nakoniec ideologická, nie vedecká.

Politické dôsledky tejto ideologickej voľby sa dajú veľmi ľahko identifikovať. „Aby diskusia bola menej abstraktná“, má Diamond dobrý nápad uviesť na ilustráciu „tucet environmentálnych problémov, ktoré postihujú spôsob života v tej časti sveta, ktorú najlepšie pozná: v meste Los Angeles na juhu Kalifornie“ (kde žije). Vyvodzuje z toho určitý počet záverov platných pre vzťah Sever-Juh a potom pre celý svet. Stačí ho sledovať krok za krokom a uvidíme, čo si o tom máme myslieť.

Ak ide o stav prostredia v jeho rodnom kraji, Diamond sa cíti oprávnený tvrdiť, že „temer všetky sťažnosti obyvateľov Los Angeles sa týkajú problémov, priamo spätých s veľkým a stále rastúcim počtom obyvateľstva: neodstrániteľné dopravné zápchy; vysoké ceny bytov, zapríčinené stavom, keď milióny ľudí pracujú v niekoľkých strediskách s pracovnými možnosťami a okolo nich je len obmedzená bytová zóna“.

Cez demografickú prizmu sa v krátkosti preveruje smog, presolenie pôd zapríčinené zavlažovaním, lesné požiare, hromadenie odpadu, aj úpadok biodiverzity. Dokonca aj zlá kvalita zdravotných služieb a verejného školstva sa hádže do jedného koša ekologických problémov, zapríčinených „už teraz vysokým, no stále sa zvyšujúcim počtom obyvateľov.“ Neprekvapuje teda Diamondov záver: „Environmentálne a populačné problémy podryli ekonomiku a životnú kvalitu v južnej Kalifornii. Do značnej miery sú zodpovedné za nedostatok vody, prerušenia elektriny, hromadenia odpadu, preplnenia tried, nedostatok bytov a zvyšovania cien, ako aj dopravné zápchy.“

Miesto na odpovede na tieto tvrdenia chýba. Jeden príklad môže stačiť. Povedať, že „koniec koncov sú problémy prostredia a vysokého počtu obyvateľstva príčinou nedostatku a prerušovania elektriny, na čo Kalifornia veľmi trpí v posledných rokoch“, je vyslovená nepravda. Presvedčivo sa dokázalo, že spektakulárne prerušenia v rokoch 2000 a 2001 zapríčinila liberalizácia amerického trhu s elektrinou. Správa pre kongres USA uvádza, že niektorí producenti elektriny vyvolali jej umelý nedostatok, aby mohli zvýšiť ceny. Povedať, že počet kalifornského obyvateľstva prevyšuje možnosti jeho zásobovania elektrinou, je absurdné.

Iné zvaľovania viny za stav životného prostredia v Kalifornii sú z toho istého súdka. V každom prípade sa používa tá istá metóda: preberaný problém sa zbaví všetkého čo je sociálne, politické, či ekonomické, takže ostanú len environmentálne faktory. A tieto sa jednoducho prevedú na údaj, že aj tak vysoký počet obyvateľov napriek všetkému ďalej narastá. Po citovaní veľkého počtu vedeckých a pseudovedeckých prác sa urobí asi takýto záver: Keby všetky ostatné faktory ostali rovnaké, environmentálne výzvy by boli menej hrozivé, ak by na Zemi žilo oveľa menej ľudí.

Ťažko vidieť, ako by takáto banalita mohla pomôcť vyriešiť konkrétne ťažkosti v Kalifornii alebo aj inde. Naproti tomu ľahko vidieť, ako odvracia občanov od zamerania sa na politiku, vedenú v ich mene. Čitatelia, ktorých Diamond presvedčí, nebudú si klásť otázky súvisiace s liberalizáciou energetického trhu a znižovaním položiek rozpočtu na školstvo a zdravotníctvo. Demografické okuliare, cez ktoré nás učí Diamond pozerať sa na svet, pripúšťajú len jednu otázku: Koľko ľudí je tu navyše?

**

Robiť z počtu obyvateľstva matku všetkých ekologických výziev má ešte jeden dôsledok, ktorý je ešte tiesnivejší, pretože sa dotýka háklivého problému imigrácie z tretieho sveta a postoja k tretiemu svetu vôbec. Diamond vychádza z neodškriepiteľného faktu: „Rast kalifornskej populácie sa zrýchľuje predovšetkým následkom imigrácie a veľmi početnej rodiny imigranta po jeho príchode.“ Ak je konečnou príčinou environmentálnej krízy v Kalifornii demografický rast, ako to tvrdí Diamond, treba z toho odvodiť, že príčinou degradácie životného prostredia je v prvom rade … imigrácia. Autor Zrútenia to síce nevraví doslovne, ale veľmi sa k tomu blíži výrokmi: Presuny osôb z oblastí tretieho sveta do vyvinutých krajín sú oddávna najvýbušnejší predmet kalifornskej politiky.“

Výbušný, to teda je. V roku 2004 otriasol najväčším americkým združením priateľov prírody, Sierra Clubom (750 000 členov, vyše 90 miliónov dolárov ročný rozpočet), prudký spor medzi väčšinou predsedníctva a menšinovým prúdom, ktorý viedli Richard Lamm, bývalý demokratický guvernér Colorada a Paul Watson, jeden zo zakladateľov Greenpeace. Tento prúd si dal názov Sierančania za stabilizáciu obyvateľstva USA (po anglicky SUSPS) a hlásal, že zastavenie imigrácie by sa malo stať prvou požiadavkou ekologického hnutia, keďže americký ekosystém už nebude schopný dlho znášať súčasný príliv populácie. SUSPS tento boj prehralo, ale nevzdáva sa a jeho vplyv nie je ani zďaleka zanedbateľný.

**

Ako sa v tejto diskusii správa Diamond? Zrútenie nedáva jasnú odpoveď, ale tón reči o imigrantoch sa nevyznačuje nadmernou znášanlivosťou. Ako príklad citujeme záver state o škodách, ktoré zapríčiňujú americkým lesom rozličné invazívne druhy húb a hmyzu, pochádzajúce z Číny: „Iný druh, ktorého nadbytočnú populáciu má ekonomicky a ekologicky extrémne výkonná Čína a ktorý už veľmi úspešne v rastúcich počtoch exportuje , je Homo sapiens. Ako zdroj legálnej imigrácie do Austrálie obsadila Čína tretie miesto; značné počty ilegálnych ako aj legálnych čínskych migrantov prekonávajú oddávna aj Tichý oceán, aby dosiahli brehy Spojených štátov.” Stavím sa, že Le Pen by vyvolal riadnu búrku protestu, keby prirovnal čínskych prisťahovalcov k nežiaducim druhom hmyzu a plesní.

Aj pripomienka Austrálie je v tejto súvislosti všetko, len nie nevinná. Pár strán ďalej venuje Diamond tomuto štátu celú kapitolu, plnú zaujímavých údajov o škodách zapríčinených invazívnymi zvieratami ako králik a líška. Potom tam stojí: „Z dlhodobej perspektívy je pochybné, či by Austrália vydržala čo aj len svoju dnešnú populáciu: najlepší odhad udržateľnej populácie s dnešnou životnou úrovňou je osem miliónov osôb, čo je menej ako polovica dnešnej populácie.“ Treba niečo dodať, aby bolo jasné, že čínski migranti nie sú vítaní?

Austrália má dnes asi dvadsať miliónov obyvateľov. Diamond nám nevraví, ako by sa táto populácia dala zredukovať na polovicu, ani v akom časovom intervale. No aj pri neznalosti presných odpovedí na takéto otázky mali určití austrálski politici svoje idey. Nedávno sa canberrská vláda vyznamenala odmietnutím udelenia kolektívneho štatútu klimatických utečencov 11 636-tim občanom Tuvalu. Tomuto malému ostrovu v Tichom oceáne hrozí, že v dôsledku otepľovania planéty zmizne z mapy sveta. Odmietnutie sa pokrytecky skrývalo za tvrdenie, že súhlas by znamenal diskrimináciu pre kandidátov na azyl a imigráciu z iných krajín. V skutočnosti je táto odpoveď poburujúca, ak si uvedomíme, že Austrália je vo svete na prvom mieste v produkcii skleníkových plynov na obyvateľa a že odmietala podpísať kyotský protokol.

Aby sa zabránilo zrúteniu v celosvetových rozmeroch, dovoláva sa Diamond predovšetkým prehodnotenia „hodnôt“ našej spoločnosti. To je veľmi dobre. Máme však právo pýtať sa na hodnoty, ktoré by mali byť podľa neho v tomto aggiornamente na prvých miestach. Ešte pred koncom tohto storočia budú občania ostrova Tuvalu postavení pred darvinovskú dilemu: adaptovať sa (na život vo vode), vysťahovať sa alebo zaniknúť. Zrútenie nebude následkom preľudnenia súostrovia: vyvolajú ho industrializované štáty, ktoré za dve storočia spálili toľko fosílnych palív, že ich ekosystémy nezvládnu úplne recyklovať kysličník uhličitý v atmosfére.

Hoci bohatá Austrália má svoj podiel na tejto situácii, odmieta prevziať zodpovednosť a pred Tuvalčanmi zatvára dvere. Deje sa to v mene „udržateľnosti“ Austrálie prostredníctvom pochybnej metafory o invazívnych čínskych votrelcoch. Diamond dáva canberrskej vláde nepriamo za pravdu. Praje si Zrútenie zapochybovať o hodnotách ako solidarita a bratstvo medzi ľuďmi?

Takéto úskočné uvažovanie sa mutatis mutandis vo všeobecnosti prenáša aj na vzťah Sever-Juh. Súčasný svetový demografický rast naozaj zapríčiňuje vysoká plodnosť žien tretieho sveta. Ak je pritom konečnou príčinou environmentálnej krízy preľudnenie, dá sa logicky prísť k záveru, že hrozbu planetárneho zrútenia treba pripísať na vrub národom tretieho sveta. Ešte raz pripomínam, že Diamond nejde vo svojej výpovedi až tak ďaleko, ale nepreháňam, keď vravím, že to naznačuje.

Aby sme dobre pochopili tieto súvislosti, treba sa pozornejšie pozrieť na iný pakľúč nášho úspešného autora. Jeho zoznam environmentálnych problémov obsahuje nielen položku rast populácie, ale aj položku rast environmentálneho tlaku na obyvateľa. Na prvý pohľad sa očakáva, že ide o relativizáciu absolútnych hodnôt, keďže ten istý počet ľudí môže mať na životné prostredie veľmi rozličný vplyv podľa toho, ako sú podmienky ich sociálnej produkcie a spotreby. Zrútenie sa však nezaujíma v prvom rade o túto hodnotu na obyvateľa, ale o jej celkový rast, ktorý je v súčasnosti vyšší v niektorých rozvojových krajinách ako v už rozvinutých krajinách. Tak sa pozornosť odvedie od nespravodlivých vzťahov Sever-Juh a zameria sa na ekologickú hrozbu v dôsledku rozvoja chudobných štátov. Nepatrným presunom prízvuku sa Diamondovi darí úplne preorientovať vnímanie environmentálnej situácie v celosvetovom meradle.

Zrútení sa uvádza, samozrejme, že v priemere spotrebuje každý občan Spojených štátov, západnej Európy a Japonska tridsaťdvakrát viac prírodných zdrojov, ako sú fosílne palivá, a vyprodukuje tridsaťdvakrát viac odpadu ako obyvatelia tretieho sveta.“ Tu by sa mali začať rozoberať koncepcie ekologického dlhu Severu voči Juhu a právo Juhu na vlastný rozvoj. Diamond ich necháva pod pokrývkou a zdôrazňuje, že veľké environmentálne problémy sa presúvajú: „Z ľudí s malým vplyvom na prostredie sa stávajú ľudia s veľkým vplyvom … Najväčším problémom sa stáva zvyšovanie celkového ľudského pôsobenia na prostredie, a to ako výsledok zvyšovania životnej úrovne v treťom svete a u jednotlivcov, ktorí z tretieho sveta migrujú do rozvinutých krajín a tam majú k dispozícii tamojšie životné štandardy.“ Nedá sa odtajiť, že rozvoj Juhu je spojený s určitými environmentálnymi ťažkosťami, najmä s klimatickými zmenami, ale uvádzať ich bez spomenutia možných riešení (presunmi technológií a rozdelením prírodného bohatstva) sa rovná vydávaniu Juhu za obetného baránka.

Diamondovi nestačí, že odvrátil pozornosť od nespravodlivého delenia prírodného bohatstva a ekologického dlhu. Z obyvateľov najchudobnejších štátov sveta robí kandidátov na večnú pomoc, ba až parazitov, ktorí radšej neprestanú žobrať pri stoloch bohatých, ako by mali prispôsobiť svoje požiadavky vlastným možnostiam a  redukovať počet svojich obyvateľov tak, aby zodpovedal „prirodzenej“ produktivite svojich polí.

Autor Zrútenia diskutuje aj o potravinovom probléme a vyrovnáva sa s ním takto: „V skutočnosti neexistuje problém výživy; potravín je dosť; treba vyriešiť problém dopravy a jej distribúcie na miesta, kde je to potrebné.“ Tu si Diamond sám formuluje námietku, ktorú mieni vyvrátiť. Sociálny problém výroby a distribúcie potravín redukuje na jednoduchý problém dopravy – svojim protivníkom dáva do úst názor, že na vyhubenie hladu by stačilo systematicky dopravovať potraviny z miest, kde sa ich vyrobí nadbytok, na miesta, kde chýbajú.

Touto karikatúrou skutočnosti zakrýva spôsob, ako medzinárodný agrobiznis konkurenciou nivočí roľnícke poľnohospodárstvo rozvojových krajín. Ak sa tento sociálno - ekonomický činiteľ z úvah vylúči, stačí povedať, že „niektoré rozvinuté krajiny, napríklad Spojené štáty, produkujú, respektíve môžu produkovať viac potravín, ako spotrebujú ich občania“a že niektoré krajiny tretieho sveta to nedokážu. Pritom sa treba tváriť tak, akoby to bolo v obidvoch prípadoch výsledkom prírodných zákonov, povedzme vodných zrážok alebo úrodnosti pôdy. Ak sa nepovie nič o vývoji, ktorý viedol k tejto situácii, možno šíriť klamný názor, že hlad je následok nechuti niektorých národov obmedziť svoje požiadavky na rešpektovanie fyzikálnych zákonov svojej krajiny, daných samou prírodou.

Takýmto spôsobom sa u miliónov maloroľníkov Juhu mení štatút obetí konkurencie na liberalizovaných svetových trhoch na štatút vinníkov za vlastnú biedu. Akoby ich dráma – „zrútenie“, ktoré Diamond so svojimi demografickými okuliarmi nevidí, alebo nechce vidieť – nemala inú príčinu ako ich iracionálne lipnutie na tradičných hodnotách. Lepšie by urobili, keby sa ich čo najrýchlejšie zbavili, lebo inak ich príroda potrestá, ale to bude „ich voľba“, teda aj ich vina. Rovnakým spôsobom premenil Thomas Robert Malthus obete počiatkov priemyselnej revolúcie na vinníkov zodpovedných za vlastné nešťastia.

Potom čo takto na ruby obrátil skutočné vzťahy a vytvoril mýtus žobrajúceho tretieho sveta, ktorému ľahšie padne pýtať pomoc ako riešiť „svoje problémy“ a meniť „svoje hodnoty“, neostáva Diamondovi nič iné ako opakovať Malthusov záver: nijaká pomoc! Rovnako ako Malthusov „populačný princíp“ vyzýval anglickú vládu nepomáhať tým, čo sa pomoci dovolávali, s výnimkou osobnej a výnimočnej dobročinnosti, aj Zrútenie navádza rozvinuté krajiny, aby dali jasne najavo, že z času na čas sú ochotné živiť chudobných, napríklad po prírodných katastrofách, ale nemôžu ich naplno vydržiavať. Diamond sa skrýva za mienku „občanov rozvinutých krajín“ a píše: „Hoci rozvinuté krajiny sú občas ochotné vyvážať potraviny do rozvojových štátov na zníženie nedostatku pri krízach ako je sucho alebo vojna, nemajú nijaký záujem robiť to pravidelne … a živiť miliardy obyvateľov tretieho sveta … Keby sa to dialo, a dokonca bez účinného sprievodného programu plánovania rodičovstva, malo by to za následok Malthusovu dilemu, to jest rast populácie, úmerný nárastu prístupnej potravy.“

Poznajúc Diamondovu metódu, neprekvapí nás zistenie, že stavia vzťahy na hlavu, a to nielen v Kalifornii a v treťom svete, ale na úrovni celej planéty. Vykresľuje nám svet ako úplne nepochopiteľný chaos, zapríčinený v prvom rade tým, že sme príliš početní. Takýto záver jednoznačne vyplýva z tej časti knihy, kde sa rozoberajú také rozdielne problémy ako je súčasná vojna v Iraku, masakrovanie päťstotisíc indonézskych komunistov Suhartom v roku 1965, rwandská genocída, nezamestnanosť, terorizmus atď. Súhrnne sa vyhlasujú za prejavy „environmentálneho a demografického tlaku“, za veľkoplošné opakovania ekocídy na Veľkonočných ostrovoch, skrátka, za znaky predzvesti globálneho zrútenia.

Dalo by sa ešte všeličo povedať o „výbornej knižke Jareda Diamonda“, o jej eschatologickom ponímaní zrútenia a pochybnej vedeckej cene určitých tvrdení, na ktorých je postavená. Politicky je rozhodujúca vízia sveta, ktorú kniha odporúča. Autor Zrútenia vidí svet postavený na hlavu a chce, aby sme aj my ho takto videli. Najprv systematicky zbavuje javy ich sociálneho, ekonomického a politického obsahu a urobí z nich „environmentálne problémy“; v druhom dejstve pripíše tieto environmentálne problémy na vrub demografického rastu, teda štátom Juhu ako konečnej príčine. To všetko viac-menej vedecky potriedené a opatrené katastrofickým prízvukom.

Mohol tento systém zviesť prezidenta Sarkozyho? Prvá časť mu mohla vyhovovať, lebo sa dobre znáša s jeho politickým posolstvom. Ale čo s druhou? Prikrášli sa čo nevidieť francúzska azylová a imigračná politika ekologickými úvahami? Existujú návrhy vyvážiť možnosť kúpy „poukážok na znečistenie“ pre rozvinuté štáty symetrickou povinnosťou kupovať „poukážky na rodenie“ pre štáty Juhu. Ešte nie je čas o tom hovoriť, ale je tu čas znepokojovať sa tým.

Daniel Tanuro je diplomovaný inžinier agronómie a ekosocialistický environmentalista; píše pre La gauche (Ľavica), mesačník belgickej sekcie Štvrtej internacionály a Inprecor.

Prameň: Le Monde diplomatique č. 645, december 2007, s.22-23.

Preložil Rastislav Škoda

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu