Boj o myslenie detí – VI.

Thursday, 3 July 2008 | Boj o myslenie detí, Stephen Law, Zošity humanistov č. 71

Stephen Law

6. kapitola: Morálna kríza a morálny relativizmus

Morálna kríza

Na Západe máme ťažkosti. Veľké ťažkosti. Aspoň to stále zdôrazňujeme. Sociálni a politickí komentátori vyslovujú najvážnejšie obavy z hrozieb štruktúre našej spoločnosti.

Populárna analógia je choroba. Ibaže nemoc, ktorá vraj postihla spoločnosť, nie je telesná ale morálna. Často sa hovorí, že trpíme na „morálnu nevoľnosť“. Pri výskumoch verejnej mienky sa Američania sústavne sťažujú, že „mravný úpadok“ či „mravný rozklad“ je jeden z hlavných problémov súčasnosti a stav sa rok čo rok zhoršuje. Každoročne sa vydáva množstvo výstražných a lamentujúcich kníh a článkov na tému „Kam to blúdime?“ a „Čo treba robiť?“

Niektorí ľudia si myslia, že situácia je taká zlá, že ak rýchlo nezakročíme, choroba sa stane smrteľnou. Hovorí sa, že Amerika ide „do pekla v nákupnom košíku“. Kedysi pevné morálne základy sa rozpadávajú. Súčasná západná civilizácia pôjde cestou, ktorú prešli rímska, grécka a egyptská civilizácia. Prečítajte si, ako predpovedal Doggett (2001), v americkej rozhlasovej šou rysujúci sa koniec sveta:

…naše politické inštitúcie sú choré. Naša duša je chorá. Ak nevypovieme vojnu našej mravnej tiesni, umrieme ako národ. Nezničia nás komunisti, teroristi alebo drogoví baróni. Padneme, ako všetky veľké civilizácie minulosti pred nami, pretože sme sa skazili do špiku kostí.

Samozrejme nie každý má takúto apokalyptickú víziu. Názory na skutočnú vážnosť porúch v našom sociálnom usporiadaní sa líšia. Isté je, že sa vzmáha presvedčenie, že v otázkach mravnosti sa niečo veľmi pokazilo. Himmelfarbová, jedna z najznámejších neokonzervatívnych amerických mysliteliek, o tom povedala:

… dnes sa už sťažujú na rozpad rodiny nielen konzervatívci. Dnes už len málo občanov pochybuje o nevhodnosti výchovy a vzdelávania na všetkých úrovniach, o krehkosti spoločenských vzťahov, o hrubnutí a úpadku kultúrnej úrovne, o znižovaní nárokov na verejnú aj súkromnú mravnosť.. Vysoko hodnotím fakt, že sa v tejto veci zhodujeme (Himmelfarbová podľa Jacobyho, 2002: 163).

V čom tkvie tento úpadok? Má aspoň tri základné zložky:

Po prvé, Západ sa značne sekularizoval. Mnohí trúchlia nad úpadkom náboženských tradícií a autority, k čomu došlo najmä od 1960-tych rokov. Vraví sa, že so stratou týchto starých tradícií a autorít sme súčasne stratili morálnu orientáciu. Po druhé, na Západe sa v priebehu posledného storočia zaznamenal ohromný vzostup zločinnosti sprevádzaný posunom našich sexuálnych postojov v druhej polovici minulého storočia. V tomto ohľade je k dispozícii množstvo dôkazov o strate hodnôt. A po tretie, sme svedkami šírenia niečoho, čo sa niekedy nazýva relativizmom, najmä v stredných školách a univerzitách. Pozrime sa lepšie na každý z týchto faktorov.

Sekularizácia

Všeobecne sa súhlasí s tým, že jedným z kritických faktorov, ktoré vyvolali súčasný smutný stav, je rýchla sekularizácia spoločnosti v priebehu posledných asi 50 rokov. Hlavný rabín Spojeného kráľovstva, Sacks (1997: 260-262), takto narieka nad tým, čo sme stratili:

Kedysi nás viedla vízia, ktorú sme voľne nazývali judeo-kresťanskou tradíciou … Neodpovedala na všetky otázky … Ale dávala nám morálne zvyky. Dávala nám rámec cností. Obsahovala ideály. Prízvukovala hodnotu inštitúcií – rodiny, školy, spoločnosti – prostredníctvom ktorých jedna generácia prenášala svoje ideály na druhú. V jej širokom priestore sa znášali bohatí aj chudobní … Jej stopy môžete sledovať od bistra cez kazateľnicu po kriketové zápasy. Združovala nás, ako národ dáva celej spoločnosti jej orientáciu. No táto tradícia bola úplne vytlačená.

Iste, Sacks má pravdu, že Západ je sekulárnejší, ako býval. Plazivá sekularizácia prebiehala počas storočí. No v polovici dvadsiateho storočia sa jej nástup dramaticky zrýchlil. Štatistiky ukazujú, že návšteva kostolov od polovice 1960-tych rokov v Anglicku strmhlavo klesala.

Čo to má spoločné so súčasnou krízou? Úpadku zavedeného štátneho náboženstva sa pripisujú tri dôsledky:

Po prvé, ako mizla náboženská viera, spoločnosť sa trieštila. Predtým naše spoločné tradície vytvárali rámec nášho životného štýlu. Sacks to správne charakterizuje ako „väzbu do jedného národa“. Kolektívne sme sa obracali na náboženstvo aby nás sprevádzalo pri veľkých životných udalostiach vrátane narodenia, úmrtia či sobáša. Od týždennej návštevy kostola alebo synagógy po výročné sviatky, všetky roky bývali plné pravidelných náboženských zvykov, ktoré nás fyzicky a duchovne stmeľovali. Náboženská obec mala pre nás v tvrdých časoch bohatú sieť morálnej a duchovnej podpory. Cítili sme spolupatričnosť. Rozpad starej náboženskej siete viedol k atomizácii spoločnosti. Miesto stmelenej komunity máme teraz voľný dav osamelo sa pohybujúcich jednotlivcov. Necítime nijaký osobitný zmysel lojálnosti alebo príslušnosti k nášmu okoliu. Himmelfarbová myslí na túto atomizáciu, keď uvažuje o „krehkosti spoločenských vzťahov.“

Po druhé sa predpokladá, že so stratou tradičného náboženského systému sme stratili aj cit pre údajne širší cieľ alebo zmysel nášho života. Otázky typu prečo sme tu, ako máme žiť svoje životy a prípadne kde skončíme, sa zvykli klásť vo vnútri náboženského rámca. Ako sa ten rámec rozpadol, prestali sme klásť také otázky a ešte menej sme sa prestali snažiť hľadať odpoveď – tak znie sťažnosť. Stali sme sa vraj prázdnymi a materialistickými.

Po tretie, a  najdôležitejšie, tvrdí sa, že sme so stratou náboženských tradícií stratili aj svoj mravný kompas. Starý náboženský rámec nám dával prinajmenšom jasný jednoznačný návod na správanie. Vtĺkal nám do hláv určité presne definované morálne postoje, napríklad čestnosť, bezúhonnosť, sebaovládanie a rešpekt. Rýchla sekularizácia, tvrdí Sacks, zastavila toto odovzdávanie starých cností z generácie na generáciu starým vžitým spôsobom. V 1960-tych a 1970-tych rokoch čoraz viac nás začalo považovať tradičné spôsoby učenia, čo je dobré a čo zlé, za prežité, autoritatívne a represívne. Miesto sklonenia sa pred nejakou vonkajšou morálnou autoritou a tradíciou sme sa púšťali do samostatného rozmýšľania o tom, čo je dobré a čo zlé.

Výsledkom bolo, že od 1960-tych rokov vyrastali mladí ľudia stále častejšie v morálnom vákuu. Mravná výchova prestal na mnohých miestach existovať, a to nielen v školách, ale aj v rodinách. Keďže nebolo vonkajšej autority, ktorá by mohla viesť, vyrastali jednotlivci vo viere, že sú svojím vlastným rozhodcom o dobrom a zlom. Ľudovo povedané, mravnosť bola „privatizovaná“.

Zločin, mládež a sex

Zločin

Ako sa vytrácali staré náboženské pramene morálnej autority, začala praskať sociálna štruktúra spoločnosti. Najdôležitejšou trhlinou je asi rast zločinnosti. Porovnávať štatistiky o zločinnosti je veľmi ťažké, ale prečo pochybovať o tom, že za posledných 50 rokov sa vo väčšine západných štátov pozoroval podstatný nárast zločinnosti.

Zdá sa, že štatistiky podporujú názor, že v Anglicku bola v priebehu sto rokov pred rokom 1960 pomerne nízka zločinnosť, ale potom došlo k vážnej zmene. Kým v roku 1950 bolo evidovaných asi pol milióna zločinov ročne, dnes je to okolo šesť miliónov ročne. Aj v USA bol zaznamenaný podobný vývoj: päťnásobný vzostup ťažkej zločinnosti (vražda, znásilnenie, únos a lúpež) medzi rokmi 1960 a 1992 (Himmelfarbová 1995: epilóg).

Štatistiky zločinnosti treba brať s rezervou. Zločinnosť sa meria v rozličných dobách rozličným spôsobom, takže priame porovnanie je ťažké. Čísla by mali zodpovedať skutočnosti, ale nie je to vždy tak. Čo je raz prestúpenie zákona, inokedy ním nemusí byť. Napríklad alkohol nebol pri riadení auta v roku 1950 zakázaný, dnes je; homosexualita bola vtedy ilegálna, dnes nie je. Ak aj to všetko pripustíme, ukazuje sa, že tak v Anglicku, ako v USA došlo od 1960-tych rokov k významnému vzostupu zločinnosti.

Mládež

Ako všetci dobre vieme, každú novú generáciu považujú jej bezprostrední predchodcovia za niečo podozrivé. Večná je sťažnosť, že „dnešná mládež je …“. Pokračovanie poznáte – kombinácia slabošstva, lenivosti, neslušnosti, nenásytnosti, prázdnoty, materializmu, arogancie, neúcty k starším ľuďom atď. Robert Baden-Powel, ktorý začiatkom dvadsiateho storočia založil skautské hnutie, vyslovil sťažnosť, že príliš veľa chlapcov „upadá do chuligánstva a stávajú sa z nich zlí občania, pretože niet rúk, ktoré by ich viedli“. (1) To isté počujeme aj dnes.

Ak aj v minulosti mala každá generácia vrodený sklon k predsudkom voči vlastnej mládeži, fakt je, že dnes máme aj dôkazy o horšom správaní sa mládeže v porovnaní s tým, ako sa správali ich starí rodičia, keď boli v ich veku. Ak pred pol storočím na amerických školách bolo zriedkavé horšie previnenie ako ulievanie, dnes sú tam ozbrojení uniformovaní strážcovia a používajú sa detektory kovov, aby mohli byť odňaté nože a strelné zbrane. Ak sme už povedali toto, musíme dodať, že od roku 1994 sa zaznamenáva na amerických školách značný pokles počtu vážnych násilných zločinov (2).

Sex

Aj postoje voči sexu sa zmenili, najmä od konca 1960-tych a začiatku 1970-tych rokov. Vezmime si ako príklad predmanželský pohlavný styk. V roku 1969 odpovedalo v Gallupovom prieskume 21,4 % respondentov, že to „nie je zlá vec“, no už v roku 1973 to bolo 43 %. V priebehu krátkych štyroch rokov ide poriadny posun! (3) Zmeny postoja sa odzrkadlili v správaní. Vezmime si ako príklad nemanželské deti. V Anglicku a vo Walese sa ich počet zvýšil v intervale rokov 1960 a 1990 z 5 na 32 %. Podobný vzostup bol aj v USA (Himmelfarbová 1995: 222). Podľa štatistík v roku 1970 žilo 85 % detí pod 18 rokov so svojimi dvomi rodičmi; dnes je to len 72 %. V 37 % prípadov je príčinou týchto domácností s jedným rodičom rozvod; v tretine prípadov matka nebola vydatá. (4)

Niekto môže povedať: „No a?“. „V čom je problém predmanželského pohlavného styku? Neboli sme v otázke sexu pred rokom 1960 príliš puritánski? Nenachádzame nič, čo by hovorilo v prospech aspoň určitej sexuálnej skúsenosti pred manželstvom? Na je základe môžu partneri zistiť, či sa k sebe sexuálne hodia prv, než je neskoro.“ Niekto môže vítať aj vzostup počtu rozvodov. „Stalo sa iba to, že dvojice, ktoré kedysi boli nútené spolužiť pod sociálnym tlakom, dnes sa môžu rozísť. Vďakabohu.“ A niekto môže trvať na tom, že domácnosti s jedným rodičom nemusia byť zlá vec: „Čo je na nich zlé? Prečo povedať, že domácnosť s jedným rodičom je lepšia alebo horšia ako tradičná zosobášená dvojčlenná jednotka?“

Nemali by sme tieto odpovede odbyť mávnutím ruky. Je však jasné, že aspoň niektoré posuny v sexuálnom správaní od polovice 1960-tych rokov mali škodlivé následky. Nikto iste neprivíta s radosťou veľmi prudký nárast nechcených tehotenstiev tínedžerov v priebehu posledného polstoročia. Zapríčinené je to tým, že tínedžeri majú pohlavný styk skôr a častejšie, ako to bývalo zvykom, a toto je, ak ideme ďalej, zapríčinené naším uvoľneným a zhovievavým postojom voči sexu.

Existujú presvedčivé dôkazy, že prudký rast počtu domácností s jedným rodičom po roku 1960 viedol k rastu počtu zločinov a delikvencie mladistvých, ako sme už o tom hovorili.. Štúdie naznačujú, že deti osamelých rodičov ľahšie prestúpia zákon a stanú sa trestancami. Vážnym činiteľom tu môže byť chudoba –domácnosti s jedným rodičom majú tendenciu byť chudobné; keď sa chudoba vezme do úvahy, zaváži to pri problémoch so zvýšenou  kriminalitou. Hoci dôkazy nie sú absolútne presvedčivé, (5), svedčia o tom, že dramatický vzostup počtu rodín s jedným rodičom bol aspoň jednou z príčin vzostupu kriminality.

Vzostup relativizmu

Dohodnime sa teda na tom, že západné spoločnosti zaznamenali v priebehu posledných päťdesiatich rokov dôležité zmeny. Prečo došlo k týmto zmenám? Približujeme sa k bodu, ktorý mnohí považujú za zásadnú príčinu morálneho úpadku. Kedykoľvek sa hovorí o mravnom úpadku, objaví sa zaručene jedno slovo, a to je „relativizmus“.

Relativizmus je názor, že čo je správne pre jednu osobu alebo kultúru, je nesprávne pre druhú. Niet absolútnej morálnej pravdy, existujú len rozličné mienky, ktoré sú rovnako platné.

Pozrime sa na jeden príklad. Iste ste počuli o wichettských larvách: sú to tie veľké pandravy z austrálskeho vnútrozemia. Austrálski Aborigéni ich jedia živé. Niektorí ľudia ich považujú za veľmi chutné. Pre väčšinu Západniarov už predstava jedenia veľkých krútiacich sa pandráv vyvoláva husiu kožu. V nedávnej britskej televíznej šou s názvom Som celebrita, dostaňte ma odtiaľto, ponúkali dvom celebritám zjesť pár živých wichettských lariev; povedali, že to bola najhnusnejšia vec, akú mali kedy robiť; jedna povedala, že to bolo „horšie ako rodenie“. Pre tie teda wichettské larvy zaručene neboli pochúťkou.

Teraz si položte otázku, aká je pravda o wichettských larvách. Sú, či nie sú pochúťkou? Na túto otázku niet pravdivej odpovede. Byť pochúťkou nie je objektívna vlastnosť predmetov v tom zmysle ako, povedzme, byť štvorcový alebo byť zložený z atómov. Chutnosť nie je vlastnosť, ktorá existuje „tam vonku“, nezávisle od nás. Je to vlastnosť, zakorenená v našich subjektívnych reakciách na predmety.

No potom neexistuje objektívna pravda v otázke, či sú wichettské larvy pochúťka. Pravda o chuti wichettských lariev je relatívna. Z hľadiska austrálskych Aborigénov je pravda, že wichettské larvy sú veľmi chutné; z hľadiska väčšiny západniarov nie sú. V tomto prípade závisí rozhodnutie, čo je pravda a čo nie, od vášho hľadiska. Nakoniec sa rovná rozdielu vo vnímaní chuti alebo názoru o niečom.

Morálny relativizmus, z ktorého je obviňovaná morálna kríza súčasnosti, tvrdí, že morálne vlastnosti sú podobné relatívnym chuťovým vlastnostiam lariev. Sú to vlastnosti zakorenené nie v objektívnej skutočnosti, ale v našich subjektívnych reakciách.

Vezmime si ako príklad ešte prax ženskej obriezky, o ktorej sa pred pár rokmi v masmédiách veľa diskutovalo. Mnohí Západniari boli z toho zhrození. Táto prax má u postihnutej ženy za následok stratu pohlavnej rozkoše a robí sa to na malých deťoch bez ich súhlasu. Mnohí na Západe žiadajú, aby sa s tým prestalo. Samozrejme, tí, čo ženskú obriezku praktizujú (napríklad v Somálsku, kde je to norma), myslia, že je morálne úplne v poriadku. Kto má pravdu?

Podľa relativistu sú obidva názory korektné. Relatívne pre väčšinu Západniarov je „správne“, že ženská obriezka je niečo veľmi zlé. Ale pre väčšinu Somálčanov je „pravda“, že je to morálne správne.

V tejto chvíli sa niekto pokúša spýtať sa: ale čo je skutočne pravda? Ak rozliční ľudia zaujímajú tieto rozličné hľadiská, ktoré z nich je správne? Podľa morálneho relativistu niet objektívnej nerelatívnej morálnej pravdy. To je jeho názor. Morálne pravdy sú relatívne. Tak ako chutnosť, koniec koncov sú vecou chuti, záľuby alebo pocitu, nie vecou objektívnej skutočnosti.

„Politicky korektný“ argument pre relativizmus

Mnohých ľudí to priam ťahá k relativizmu, špeciálne k mravnému relativizmu. Hovorievajú, že ak máme byť dobrí, tolerantní a nezaujatí liberáli, nemáme inú možnosť ako schvaľovať relativizmus. Pozrime sa na jeden spôsob uvažovania:

V minulosti sme ako Západniari vnucovali svoje osobné morálne štandardy svojmu okoliu. Nútili sme každého, aby prijal náš názor na dobré a zlé. Teraz však začíname spytovať svoju morálnu neomylnosť. Vieme už, že sa môžeme všeličomu naučiť od iných kultúr, a to mravne aj duchovne. Pochopili sme nielen to, že náš morálny názor je len jedným z mnohých, ale že aj sám neustále podlieha posunom a mení sa.

Nedokazuje to, že morálny relativizmus má pravdu? Povedzme, pre nás je ženská obriezka zlá vec. Pre iné kultúry je dobrá. Takže niet ďalšieho, objektívneho argumentu pre rozhodovanie, či je skutočne dobrá alebo zlá. Keď ide o morálku, pravda je relatívna. A to je dôvod, prečo je zlé, ak zavádzame do cudzej kultúry našu perspektívu.

Mnohých ľudí táto argumentácia presvedčí. V niektorých mestských štvrtiach znamená odmietnutie relativizmu riziko ociachovania z „politickej nekorektnosti“, kultúrneho imperializmu, alebo aj niečo horšie. Povedzte, napríklad, že Somálčania praktizujúci obriezku žien sa dopúšťajú neprávosti – a obžalujú vás z rasizmu. Kto odmieta relativizmus, obratom je vydávaný za násilníka v čižmách, zamýšľajúceho napchať svoje morálne názory do hrtana každého suseda.

Ako dôsledok sa objavila kultúra „neposudzovania“. Mnohí relativisti zdôrazňujú, že keďže niet objektívnych faktov na posúdenie, napríklad, či je polygamia alebo obriezka zlá, nemáme ich vôbec hodnotiť. Máme prestať dvíhať prst poukazujúci na morálne štandardy iných kultúr a vravieť To je zlé!“

V tomto smere sa situácia vyvinula zásadne zle. Pod zámienkou „tolerancie“ a „otvorenosti názorov“ sa v západnej kultúre rozmohol relativizmus. Učitelia, korí študovali v relativistickej klíme rokov 1960 a 1970, pokračovali v podpore relativistických postojov v triedach. Pretože sa necítili oprávnení „prikazovať“ svojim žiakom panujúci mravný kód – zdalo sa im, že by to bolo „politicky nekorektné“ –, stále častejšie sa rozhodli alebo pre ignorovanie mravnej výchovy vôbec, alebo premenili mravnú výchovu na výcvik v „objasňovaní hodnôt“, pri ktorom sú žiaci nabádaní, aby si hľadali svoje vlastné hodnoty. V ďalšom uvádzam typickú sťažnosť amerického filozofa Bennetta (2002), ktorý bol aj ministrom školstva:

Učiť deti o mravnosti – sprostredkovať im zmysluplné názory o tom, čo je správne a čo nesprávne, čo je dobré a čo zlé – je nevyhnutné. Je to povinnosť, ktorej sme sa za posledných 40 rokov často vyhýbali. Koncepcie ako kultúrny relativizmus, multikulturalizmus a vysvetľovanie hodnôt, pri ktorých sa študenti povzbudzujú spoznať a „objasniť“ svoje vlastné presvedčenia, sa rozšírili z našich kolégií a univerzít do základných škôl … To musí prestať.

Často sa tvrdí, že relativizmus otrávil aj naše domovy. Rodičia už necítia, že majú právo nanútiť svojim deťom vlastné hodnoty. Dospelí už nedôverujú ani vlastnej morálnej autorite, ani objektivite vlastného mravného úsudku a tak ostávajú stáť v pozadí a dovoľujú svojim deťom, aby vyvádzali.

Bujnejúci relativizmus a neposudzovanie

Dá sa povedať, že relativizmus sa v súčasnosti považuje za dominantnú popfilozofiu Západu. Americký akademik Bloom (1988. 25) píše, že

jednej veci si môže byť každý profesor celkom istý: že skoro každý študent, prichádzajúci na univerzitu, verí, či aspoň hovorí, že verí, že pravda je relatívna.

Podobný seizmický kultúrny posun sa hlási z Anglicka. Marianne Talbotová, docentka filozofie na kolégiu Brasenose v Oxforde, píše, že mnohí jej študenti

sa (na stredných školách) naučili myslieť si, že ich názor nie je o nič lepší ako názor kohokoľvek iného; že neexistuje pravda, ale len „pravda pre mňa“. S týmto relativistickým názorom sa stretávam sústavne – pri skúškach, pri diskusiách a pri cvičeniach – a pripadá mi to strašidelné: v očiach niektorých mladých ľudí vrcholí tento názor v presvedčení, že ho možno druhým aj vnucovať (citované podľa Phillipsovej, 1996:221).

Už citovaný William Bennett sa pridáva:

Odpovede, ktoré mi začali dávať študenti v 1960-tych rokoch, zneli takto: Ja si myslím, že každý človek má robiť svoju vec; a zastávať svoju vec. Ak niekto chce niečo urobiť, kto som, aby som mohol povedať, že niečo je dobré, alebo že niečo je zlé? (7)

Richard Hoggart komentoval podobným spôsobom rovnaký vzostup relativizmu a neposudzovania medzi pracujúcimi svojho rodného mesta. Pri kritike knihy o tradičných hodnotách pripúšťa, že

v Hunslete, robotníckej štvrti Leedsu, kde som vyrástol, starí ľudia stále ešte recitujú ako životné zásady mravné pravidlá, ktoré sa naučili v nedeľnej škole a v kostole. Najnovšie zakaždým pridajú: „Samozrejme, to je len môj názor.“ To je zaklínadlo konca dvadsiateho storočia, a je to uznanie, že časy sa zmenili smerom k nastupujúcemu relativizmu. V tom istom zmysle sa v mnohých rodinách vytratila myšlienka rodičovského vedenia. Väčšina detí tam žije v násilníckom svete džungle (citované podľa Himmelfarbovej 1995 241).

Himmelfarbová (1999: 122) pridáva aj ďalšiu ilustráciu:

Robert Simon, profesor filozofie, podáva správu, že ani jeden z jeho študentov síce nepopiera skutočnosť holokaustu, ale väčšina z nich sa dopúšťa čohosi horšieho: uznávajú fakt, dokonca ho aj ľutujú, ale nezmôžu sa na to, aby ho morálne odsúdili: „Samozrejme, nemám rád nacistov,“ vyznáva jeden študent, „ale kto môže povedať, že morálne konali nesprávne?“ Podobné názory vyslovujú o apartheide, otroctve a etnických čistkách. Boja sa, že vysloviť súd by bolo morálne „absolutistické“, a keďže sa učili, že nič nie je absolútne, považujú teraz každý súd za arbitrárny, intolerantný a autoritatívny.

Aj bývalý canterburský arcibiskup Dr. Carey (1996) varoval pred nebezpečenstvo vo svojej reči v snemovni lordov

pred morálnym relativizmom a privatizáciou morálky: existuje šíriaca sa tendencia hľadieť na dobré a správne len ako na vec súkromnej záľuby a individuálnej mienky. Boh bol zahnaný do oblasti súkromnej hoby a náboženstvo sa stáva zvláštnou aktivitou takých, čo si našťastie zachovali jeho chuť.

Vina za morálnu krízu sa najčastejšie pripisuje tomuto bujnejúcemu relativizmu. Ak nie je mravnosť nič iné ako vec osobnej voľby alebo prednosti, potom môžu mladiství zlodeji kradnúť, pustošiť a beztrestne útočiť, spoliehajúc sa na to, že nikto nemá právo im niečo vytknúť. Bývalý guvernér Colorada, Richard Lamm, takto sumarizuje devastáciu relativizmom:

V snahe byť tolerantnými sme zrušili všetky pravidlá … takže dnes je ťažké uviesť nejaké štandardy, podľa ktorých by sa ľudia mali správať. Všetko je relatívne. Náš morálny kompas prudko kmitá. Niet opravdivého severu. História nás však učí, že toto nie je natrvalo udržateľný stav. (8)

Táto diagnóza sa stala takou populárnou, že kedykoľvek sa vyskytne prípad nemorálnosti, mnohí ľudia z nej reflexívne okamžite obvinia morálny relativizmus. Pozrime sa na nedávne hanebné činy v Abu Ghraib, kde americkí vojaci mučili Iračanov. Čo zapríčinilo tento škandál? Inštinktívna reakcia Richarda Landa, predstaviteľa komisie pre etiku a náboženskú slobodu cirkvi južných baptistov, bolo podozrenie na vplyv morálneho relativizmu:

Tu nejde o zlyhanie systému. Tu ide o rozpad spoločnosti. Z nejakého dôvodu nepracuje morálny kompas týchto ľudí. Ja predpokladám, že títo ľudia sa infikovali relativizmom. (9)

Áno, zločinom treba zabraňovať. Mnohí ľudia povedia, že treba oživiť náboženstvo. Ešte dôležitejšie je však uznať, že za situáciu, v ktorej sa nachádzame, je vinný relativizmus. Úpadok tradičných, náboženských hodnôt a výchovy k oceňovaniu hodnôt priniesla predovšetkým táto jedovatá doktrína liberalizmu. Starodávny postoj, že jedny morálne výroky sú objektívne „správne“ a druhé „nesprávne“, bol nahradený názorom, že všetky morálne stanoviská majú rovnakú platnosť. Výsledkom je mravná katastrofa. Aj nový pontifex vyhlásil, že boj proti „diktatúre relativizmu“ je jedna z jeho najvyšších priorít:

Pohybujeme sa smerom k diktatúre relativizmu, ktorý neuznáva nič za isté a kedy každý za svoj najvyšší cieľ považuje svoje vlastné dobro (Ratzinger 2005).

Vlády začínajú zavádzať výchovné a sociálne programy, ktoré sú úmyselne zamerané na liberalizmus, v prvom rade v školách. Pozrime sa napríklad na vyučovaciu hodinu občianskej výchovy v Spojenom kráľovstve. Keď Nick Tate, hlava administratívneho útvaru, zodpovedného za tvorbu a spracovanie národného kurikula, uvádzal povinné vyučovacie hodiny občianskej výchovy pre všetkých žiakov na štátnych školách, otvorene vyhlásil, že jeden z jeho hlavných cieľov bolo „zabiť draka relativizmu“. (10)

Ako zabijeme draka relativizmu?

Je liekom náboženstvo?

Niektorí si myslia, že riešenie je jednoduché. Stačí viac náboženstva. Ak krízu zapríčinila strata náboženstva, potom liečba sa núka sama: vráťme ho späť. Založme viac cirkevných škôl, predpíšme viac vyučovania náboženstva, nechajme hovoriť viac náboženských osobností o aktualitách dňa. Vráťme náboženstvo späť na politickú scénu. Západnú kultúru môžeme regenerovať infúziou náboženstva. Entuziazmus premiéra Tonyho Blaira pre „cirkevné“ školy je iste čiastočne motivovaný pocitom, že náboženstvo musí byť aspoň časťou liečby.

Názor, že náboženská viera je riešením problému, však naráža na zrejmý problém: 96 % Američanov udáva, že veria v Boha. Nielenže veria, mnohí z nich chodia aj do kostola: 60 % z nich hovorí, že idú do kostola najmenej raz do mesiaca. V Británii uviedlo návštevy kostola v roku 1980 len 14 % a v roku 1999 iba 7 % občanov. No napriek tomu, že západná Európa a Kanada sú oveľa sekulárnejšie ako USA, netrpia na väčšiu morálnu krízu. Ukazuje sa, že je to práve naopak (pozri napríklad Paul 2005). Napriek faktu, že v USA temer každý verí v Boha, majú v USA ďaleko viac ťažkostí so zločinnosťou a kriminalitou. Návrh, aby sme súčasnú morálnu krízu liečili jednoducho oživením náboženskej viery a praxe, je zrejme prílišným zjednodušením. Len v USA nikdy neprestal platiť.

Zlý druh náboženstva?

Žeby Američania mali v súčasnosti zlý druh náboženstva? To vravia niektorí neokonzervatívci, napr. Himmelfarbová (1999: 120):

Aj keď si sťažujú na „morálny úpadok“ v štáte (čo stále veľmi mnohí robia), preukazujú len malý odpor voči prejavom tohto úpadku. Veria v Boha, ale ešte viac veria na autonómiu jednotlivca. Priznávajú sa, že im je ťažko posudzovať, čo je morálne a nemorálne pre nich samých, tým menej pre druhých. A tak sa zvyčajne utiekajú k vykrúcaniu ako napríklad „Kto má právo povedať, čo je dobré alebo zlé?“

Podľa Himmelfarbovej v USA prevažuje veľmi relativistické a neposudzujúce náboženstvo. Predpokladá sa, že náboženské a mravné názory jednotlivca sú jeho súkromnou vecou. Panuje nechuť k ich nanucovaniu iným, či už doma, v škole alebo v spoločnosti. V dôsledku toho aj deťom nábožných, do kostola chodiacich rodičov, chýba správne mravné vedenie. Uzatvára sa, že Boh typického amerického „liberála“ je veľmi nenáročný. Recenzent knihy Jeden národ, dve kultúry (One Nation, Two Cultures) to zhŕňa takto:

Nábožnosť národa … je na míľu široká a na palec hlboká. Deväťdesiatšesť percent Američanov vraví, že veria v Boha, ale ak je to ten Boh, ktorého nám predstavujú liberálne cirkvi, tak ten nám toho veľa nepovie a ten od nás ani veľa nežiada (Johansen 2000).

Späť k autorite s veľkým „A“

Ako teda liečiť? Medzi ľudom je najrozšírenejší názor, že treba obnoviť nielen náboženstvo, ale „náboženskú autoritu“.

Ale o aký druh autority ide? V piatej kapitole sme uviedli, že existuje viacero druhov autorít, z ktorých niektoré sú naozaj dobre myslené: autorita policajtov, sudcov a rodičov pri trestaní a náprave zlého správania sa je niečo, na čo sa musíme môcť spoľahnúť. Ale tí, čo sa najhlasnejšie sťažujú na mravný úpadok, spravidla sa nedomáhajú návratu týchto autorít. Osvietenstvo a 1960-te roky znamenali stratu výchovy založenej na náboženskej autorite . Bola to strata náboženskej autority s veľkým „A“, čo zapríčinilo rast relativizmu a morálnu krízu. Mnohí si prajú obnovu autority s veľkým „A“.

Pozrime sa, napríklad, na hlavného rabína USA, Jonathana Sacksa. Už v prvej kapitole sme videli, že vinu za krízu pripisuje osvietenstvu a najmä Kantovi. Zopakujme si, čo hovorí:

Podľa Kanta … robiť niečo, pretože to robia iní, alebo to robiť zo zvyku, tradície či dokonca na boží príkaz, znamená prijať vládu vonkajšej autority nad autonómnou oblasťou, ktorá v skutočnosti patrí nám: naša vlastná voľba. Pre Kanta je morálna bytosť už z jej definície autonómna bytosť, to jest osoba, ktorá neuznáva inú autoritu ako seba samého. V 1960-tych rokoch sa to začalo považovať za výchovnú zásadu. Úlohou výchovy nie je sprostredkovať tradíciu, ale povzbudiť uvedomelú voľbu.

Toto Kantovo zamietnutie každej vonkajšej morálnej autority pri rozhodovaní, čo je pre nás dobré a čo zlé – toto trvanie na autonómii jednotlivca – je prameňom príčin našich problémov. Tam sa dá nájsť pôvod súčasného relativizmu. Pretože učiť v súhlase s touto Kantovou doktrínou vyžaduje podľa Sacksa (1997), aby učiteľ zastával stanovisko relativizmu a neposudzovania. To malo katastrofálne následky. Je čas, aby sa nielen pravidlá a disciplína, ale aj morálna autorita s veľkým „A“ vrátili do našich domovov a do škôl.

Britská novinárka, spisovateľka a sociálna komentátorka Phillipsová (1996: 28, 189) dodáva:

„Zdá sa rozumné považovať osvietenstvo za rozhodujúci moment kolapsu vonkajšej autority. Namiesto umiestnenia autority „mimo“ súhrnu vedomostí odovzdávaných si počas storočí, preložili sme ju „sem dnu“ do každého dieťaťa.

Pretože sa každý jednotlivec „stal sudcom vlastného správania“, stal sa relativizmus a heslo „nikto iný nemá právo súdiť“ normou (Phillipsová 1996: 116). A tak sa ako priamy dôsledok osvietenského myslenia

v priebehu troch storočí morálka stala predmetom vôle jednotlivca, jeho preferencií, emócií a rozhodnutí … Pojmy správneho a nesprávneho konania stratili zmysel, pretože sa neviazali na objektívne princípy. Už nebolo morálnych štandardov, ostali len mravné voľby (Phillipsová 1996: 197).

A tak je podľa Sacksa a Phillipsovej príčinou relativizmu kolaps vonkajšej morálnej autority s veľkým „A“, vyvolaný osvietenstvom. Inými slovami, Kant a jeho liberálni žiaci sú príčinou našej súčasnej morálnej krízy.

Podobne odpovedá na otázku „Kde sa stala chyba?“ aj Jeff Jacoby, úvodnikár Boston Globu, ibaže tento jav posúva do novšej epochy – do 1960-tych rokov:

Konvenčná odpoveď, najmä v konzervatívnych kruhoch, znie, že sa to stalo v 1960-tych rokoch. Autoritu, tradíciu a sexuálnu zdržanlivosť odnieslo cunami sociálnych otrasov: občianske práva, pilulky proti počatiu, televízia, protivojnové hnutia, rozpínanie sociálneho štátu, zvyšovanie pôrodnosti. Každá z týchto noviniek sama osebe by bola zmenila americký spôsob života. Všetky spolu dali do pohybu kultúrnu revolúciu, ktorá do hĺbky zmenila americkú spoločnosť: stará kultúra, postavená na morálnej autorite, uvoľnila miesto pre novú kultúru, založenú na permisivite (povoľnosti). V rámci novej kultúry sa tradičná mravnosť nemá vynucovať – na to nemá právo vláda, civilná spoločnosť, ani nijaké sociálne tlaky – ale má sa stať predmetom „osobnej preferencie“. Ako sa morálna autorita menila na morálnu autonómiu, neresť sa stávala takmer tak uznávanou ako cnosť. …. (Stará kultúra, založená na morálnej autorite, ustupuje pred novou, založenou na prípustnosti, vraj „tolerancii“ – Jacoby 2001).

Aj v tomto prípade sa zdá, že pri miznutí pravidiel a autority nešlo o stratu len autority s malým„a“, ale o stratu autority s veľkým „A“: o oslobodenie jedincov, aby mohli robiť svoje vlastné úsudky. Pohyb od morálnej autority k morálnej autonómii mal za následok relativizáciu morálky a jej poníženie na stupeň „osobnej preferencie“. Dá sa uvažovať o tom, že liečba vyžaduje pohyb opačným smerom: od morálnej mravnosti smerom k morálnej autorite.

Kde začať? Mnohí si myslia, že by bolo dobre začať s našimi deťmi. Deti – a niekedy aj dospelí – musia pochopiť, že nie je ich úlohou určovať, čo je dobré a čo zlé. Treba ich viesť k tomu, aby sa obrátili na tých, čo to vedia – na nejakú vonkajšiu morálnu autoritu: na rodičov, na učiteľa, na kňaza – niekedy možno na širšie náboženské alebo iné spoločenstvo.

To by vyžadovalo zrieknuť sa liberálneho prístupu k mravnej výchove, ktorý sme obhajovali v tretej kapitole. Mnohí ľudia však tvrdia, že je to práve liberálny prístup k mravnej výchove, ktorý má na svedomí zlú situáciu, v ktorej sa teraz nachádzame. Sú presvedčení, že to bola liberalizácia spoločnosti, a osobitne liberalizácia mravnej výchovy, čo zapríčinili toto zlo.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu