Prečo socializmus?

Sunday, 7 September 2008 | Zošity humanistov č. 72

Albert Einstein

 Je rozumné, aby niekto, kto nie je odborníkom v ekonomických a sociálnych záležitostiach, predkladal svoje názory vo veciach socializmu? Pre celý rad príčin si myslím, že áno.

Pozrime sa na problém v prvom rade z hľadiska vedeckých poznatkov. Môže sa zdať, že medzi astronómiou a ekonómiou nie sú podstatné metodologické rozdiely: v obidvoch oblastiach sa vedci pokúšajú objaviť zákonitosti prijateľnej platnosti pre ohraničené skupiny javov, aby sa vzťahy medzi týmito javmi stali natoľko pochopiteľné, ako je len možné. V skutočnosti však také metodologické rozdiely existujú. Objav všeobecných zákonov v oblasti ekonómie sťažuje okolnosť, že pozorované ekonomické javy často ovplyvňujú početné faktory, ktoré sa izolovane dajú hodnotiť len veľmi ťažko. Okrem toho skúsenosti, ktoré sa nahromadili od začiatku takzvanej civilizovanej éry ľudských dejín, boli ovplyvnené a ohraničené – ako ako je známe – aj príčinami, ktoré nijako nie sú výlučne ekonomickej povahy. Väčšina veľkých štátov v dejinách vďačila za svoju existenciu podmaneniu. Dobyvatelia sa v obsadenej krajine usadili legálne aj ekonomicky ako privilegovaná trieda. Strhli na seba monopol vlastníctva pôdy a z vlastných radov vytvorili kňazstvo. Kňazi dostali za úlohu starať sa o výchovu a školstvo; postupne urobili z triedneho rozdelenia spoločnosti trvalú inštitúciu a vybudovali systém hodnôt, podľa ktorého sa ľud riadil – spravidla ani si to neuvedomujúc – vo svojom sociálnom správaní.

No historická tradícia je takpovediac lanský sneh; dnes sme už skutočne prekonali obdobie, ktoré Thorstein Veblen nazval „predátorskou (dravčou) fázou“ vývoja ľudstva. Pozorovateľné ekonomické skutočnosti patria do tejto éry a dokonca ani zákony, ktoré možno od nich odvodiť, neplatia pre iné fázy. Keďže skutočným cieľom socializmu je práve prekonať a zlepšiť dravčiu fázu vývoja ľudstva, ekonomická veda súčasnosti môže vrhnúť len málo svetla na socialistickú spoločnosť budúcnosti.

Po druhé, socializmus je zameraný na sociálno-etické ciele. Veda však nemôže vytvárať ciele a ešte menej ich môže naočkovať ľuďom; najviac ak môže dať k dispozícii prostriedky na dosiahnutie určitých cieľov. Ciele vymýšľajú osobnosti so vznešenými etickými ideálmi – a ak tieto ciele nie sú mŕtvo narodené, ale silné a životaschopné, prevezmú ich a ďalej ponesú početné ľudské bytosti, ktoré – spolovice nevedomky – určujú pomalý vývoj spoločnosti.

Z týchto dôvodov by sme sa mali mať na pozore a nepreceniť vedu a vedecké metódy, keď ide o ľudské problémy. A nemali by sme tvrdiť, že len experti majú právo vyjadrovať svoju mienku v otázkach týkajúcich sa organizácie spoločnosti.

Nespočetné hlasy už dávnejšie začali tvrdiť, že ľudská spoločnosť prechádza krízou a že jej stabilita je silne podrytá. Pre takú situáciu je charakteristické, že jednotlivci sa správajú indiferentne či až nepriateľsky voči skupine, nech je veľká alebo malá, do ktorej patria. Na ilustráciu tejto mienky mi dovoľte vyrozprávať osobnú spomienku. Nedávno som diskutoval s jedným inteligentným a dobre vyzerajúcim mužom o hrozbe novej vojny, ktorá podľa môjho názoru vážne ohrozí existenciu ľudstva; poznamenal som, že ochranu proti tomuto nebezpečenstvu poskytne len nadštátna ustanovizeň. Na to mi môj návštevník povie celkom pokojne a chladnokrvne: „Prečo sa tak rozhodne staviate proti vyhynutiu ľudskej rasy?“

Som si istý, že pred takými sto rokmi by nikto nebol tak ľahko vyslovil výrok tohto druhu. Povedal ho muž, ktorý sa nadarmo snažil dosiahnuť rovnováhu svojho vnútra, a dá sa povedať, že stratil nádej, že sa mu to ešte podarí. Je to prejav bolestivej samoty a izolácie, na ktorú dnes trpia toľkí ľudia. Čo je príčinou? Existuje východisko?

Také otázky sa ľahko kladú, ale ťažko sa na ne dá s istotou odpovedať. Musím sa o to pokúsiť, ako len budem môcť, no viem, že naše city a snahy sú často v protiklade a málo zrozumiteľné, takže sa nedajú vyjadriť ľahkými a jednoduchými vetami.

Človek je naraz osamelá aj sociálna bytosť. Ako osamelá bytosť sa snaží chrániť svoju vlastnú existenciu a existenciu svojich blízkych, uspokojiť svoje osobné priania a rozvinúť svoje vrodené schopnosti. Ako sociálna bytosť sa snaží dosiahnuť uznanie a obľubu u svojich druhov, podeliť sa s nimi o radosti, potešiť ich v ich žiaľoch a zlepšiť podmienky ich života. Len existencia týchto rozličných, často protikladných snáh vytvára špeciálny charakter človeka; ich osobitná kombinácia určuje rozsah vnútornej rovnováhy jednotlivca a prispieva k blahu a prosperite spoločnosti. Je celkom možné, že relatívnu silu týchto dvoch pohnútok fixuje hlavne dedičnosť. Ale osobnosť, ktorá sa nakoniec vytvorí, je do značnej miery formovaná spoločnosťou, v ktorej človek žije počas svojho vývinu, štruktúrou spoločnosti, v ktorej vyrastá, tradíciami tejto spoločnosti a jej hodnotením osobitných typov správania. Abstraktný pojem „spoločnosti“ je pre ľudské indivíduum celkový súhrn jeho priamych a nepriamych vzťahov k jeho súčasníkom ako aj ku všetkým členom predchádzajúcich generácií. Jednotlivec má schopnosť myslieť, cítiť, snažiť sa a pracovať sám osebe; vo svojej fyzickej, intelektuálnej a emocionálnej existencii je však natoľko závislý od spoločnosti, že je nemožné myslieť naňho a rozumieť mu mimo rámca jeho spoločnosti. „Spoločnosť“ obstaráva pre človeka potravu, šaty, reč, jeho spôsob myslenia a väčšinu obsahu jeho myslenia; jeho život umožňuje práca a výtvory miliónov minulých a súčasných ľudí, ktorí všetci sa skrývajú za slovíčkom „spoločnosť“.

Z toho všetkého je zrejmé, že závislosť jednotlivca od spoločnosti je prírodný jav, ktorý sa nedá zrušiť – ako je to aj so včelami a mravcami. Kým však celý priebeh života mravcov a včiel je do najmenšej podrobnosti určený neoblomnými dedičnými inštinktami, sociálne vzťahy ľudí sú veľmi variabilné a podliehajú zmenám. Pamäť, schopnosť nových kombinácií a dar rečovej komunikácie umožnili ľudskej bytosti vývoj vlastností, ktoré nediktujú biologické nevyhnutnosti. Tento vývoj sa manifestuje v tradíciách, inštitúciách a organizáciách; v literatúre; vo vedeckých a technologických objavoch; v umeleckých dielach. To vysvetľuje, ako dochádza v určitom zmysle k ovplyvneniu života jednotlivca jeho činmi, pričom môže hrať svoju úlohu uvedomelé myslenie a chcenie.

Pri narodení dostáva človek na základe dedičnosti biologickú konštitúciu, ktorú musíme považovať za pevnú a nemennú vrátane prirodzených sklonov, charakteristických pre ľudský druh. V priebehu života k tomu získava kultúrnu konštitúciu, ktorú preberá od spoločnosti na základe dorozumievania sa a mnohých iných typov ovplyvňovania. Táto kultúrna konštitúcia v priebehu času podlieha zmenám a určuje vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Na základe porovnávacieho výskumu takzvaných primitívnych kultúr nás moderná antropológia učí, že sociálne správanie ľudských bytostí môže byť veľmi rozmanité. Podlieha panujúcim kultúrnym zvykom a organizačným typom v spoločnosti. To je základ pre nádej tých, čo sa snažia zlepšiť údel človeka: ľudské bytosti nie sú odsúdené – na základe svojej biologickej konštitúcie – vyhubiť jeden druhého alebo byť vydané na milosť ukrutnému, sebou samým zapríčinenému osudu.

Ak sa pýtame, ako zmeniť štruktúru spoločnosti a kultúrne postoje človeka, aby jeho život bol čo najuspokojivejší, musíme si byť vedomí toho, že určité podmienky sa nedajú zmeniť. Spomenuli sme už, že biologická povaha človeka je prakticky nemeniteľná. Okrem toho technologický a demografický vývoj posledných niekoľko storočí vytvoril stav, ktorý je tu, aby trval. V pomerne husto osídlených oblastiach a s výrobkami, potrebnými pre pokračujúcu existenciu tamojších komunít sa stala absolútne nevyhnutnou deľba práce a vysoko centralizovaný produkčný aparát. Pominuli sa časy – ktoré sa pri spätnom pohľade zdajú také idylické – keď jednotlivci či malé skupiny mohli byť úplne sebestačné. Je iba malým zveličením, ak povieme, že ľudstvo už dnes predstavuje planetárnu komunitu výroby a spotreby.

Dosiahli sme bod, keď môžem v krátkosti naznačiť, čo je podľa mňa podstatou krízy dnešných dní. Týka sa to vzťahu jednotlivca k spoločnosti. Jednotlivec si uvedomuje väčšmi ako kedykoľvek predtým svoju závislosť od spoločnosti. Neprežíva ju však ako pozitívnu posilu, organické puto, ako ochrannú silu, ale skôr ako hrozbu svojim prirodzeným právam, dokonca aj svojej ekonomickej existencii. Okrem toho sa jeho postavenie v spoločnosti vyvíja tak, že egoistické pohnútky jeho povahy sústavne zosilnievajú, kým sociálne pohnútky, od prírody skôr slabšie, postupne sa ešte zhoršujú. Proces úpadku postihuje všetkých ľudí, nech majú akékoľvek postavenie v spoločnosti. Nevedomky sú zajatci svojho egoizmu a cítia sa neistí, opustení a zbavení jednoduchej, naivnej, nekomplikovanej radosti zo života. Zmysel života, hoci je krátky a nebezpečný, sa dá nájsť len v oddanosti spoločnosti.

Podľa môjho názoru je skutočnou príčinou zla ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti dneška. Okolo seba vidíme obrovskú skupinu výrobcov, ktorej členovia sa nepretržite usilujú pripraviť jeden druhého o plody kolektívnej práce – nie násilím, ale v dôverčivom súlade so zákonite vypracovanými pravidlami. Tu je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky – to znamená celá produkčná kapacita potrebná na výrobu spotrebných predmetov aj kapitálových hodnôt – legálne môžu byť a spravidla sú súkromným vlastníctvom jednotlivcov.

Kvôli jednoduchosti budem v ďalších riadkoch nazývať „robotníkmi“ tých, ktorí sa nepodieľajú na vlastníctve výrobných prostriedkov – hoci sa to celkom nekryje s bežným významom tohto pojmu. Majiteľ výrobného prostriedku je v postavení, že si môže kúpiť pracovnú silu robotníka. Používajúc výrobné prostriedky vyrába robotník nový tovar, ktorý sa stáva majetkom kapitalistu. V tomto procese je rozhodujúcim bodom vzťah medzi tým, čo robotník vyrobí a čo za to dostane, obidve veličiny vyjadrené pojmami skutočnej hodnoty. Nakoľko pracovná zmluva je „slobodná“, nie je to, čo robotník dostane, určené skutočnou hodnotou výrobkov, ale jeho minimálnymi potrebami a kapitalistovou potrebou pracovnej sily vo vzťahu k počtu robotníkov, konkurujúcich si pri hľadaní zamestnania. Dôležité je uvedomiť si, že ani v teórii neurčuje mzdu robotníka hodnota jeho výrobku.

Súkromný kapitál má tendenciu koncentrovať sa v niekoľkých málo rukách, a to čiastočne v dôsledku súťaženia medzi kapitalistami, čiastočne v dôsledku technologického vývoja a vzrastajúcej deľby práce, ktorá podporuje vznik stále väčších produkčných jednotiek na úkor menších. Výsledkom tohto vývoja je oligarchia súkromného kapitálu, ktorého ohromnú silu nezvládze účinne kontrolovať ani politicky demokraticky organizovaná spoločnosť. Príčinou je to, že členov legislatívnych orgánov vyberajú politické strany, do značnej miery financované či inakšie ovplyvňované súkromnými kapitalistami, ktorí z praktických dôvodov oddeľujú voličov od legislatívy. To má za následok, že reprezentanti národa v skutočnosti nechránia dostatočne záujmy sociálne slabých vrstiev občianstva. K tomu pristupuje, že za panujúcich podmienok súkromní kapitalisti nevyhnutne kontrolujú priamo alebo nepriamo všetky hlavné zdroje informácií (tlač, rozhlas, výchovu). A tak je krajne ťažké, vo väčšine prípadov takmer nemožné, aby si jednotlivý občan urobil objektívny obraz o situácii a rozumne využíval svoje politické práva.

A tak je situácia, prevládajúca v ekonomike založenej na súkromnom vlastníctve kapitálu, charakterizovaná dvomi hlavnými princípmi: po prvé, výrobné prostriedky (kapitál) sú v súkromnom vlastníctve a ich majitelia môžu s nimi narábať, ako sa im páči; po druhé, pracovná zmluva je slobodná. Samozrejme, v tomto zmysle neexistuje niečo ako čisto kapitalistická spoločnosť. Osobitne treba vyzdvihnúť, že dlhými a trpkými politickými bojmi sa robotníkom podarilo dosiahnuť čosi ako zlepšenú formu „slobodnej pracovnej zmluvy“ – aspoň pre určité kategórie robotníkov. No vcelku sa súčasná ekonómia veľmi nelíši od „čistého“ kapitalizmu.

Výroba sa deje pre zárobok, nie pre potrebu. Nikde nie je stanovené, že tí, čo sú schopní a chcú pracovať, vždy nájdu zamestnanie; skoro všade existuje „armáda nezamestnaných“. Robotník má stále strach, že stratí prácu. Keďže nezamestnaní a slabo platení robotníci nevytvárajú výnosný trh, má to za následok obmedzenie výroby spotrebných predmetov a dôsledkom je veľká núdza. Technologický pokrok vedie často k väčšej nezamestnanosti, miesto aby uľahčil bremeno práce pre všetkých. Spolu s konkurenciou medzi kapitalistami je motív zisku zodpovedný za nestálosť akumulácie a využívania kapitálu, čo vedie k postupne sa zhoršujúcej depresii. Neohraničená konkurencia vedie k ohromnému plytvaniu prácou a k ochromeniu sociálneho vedomia jednotlivcov, o čom som už hovoril.

Toto ochromenie jednotlivcov považujem za najhoršie zlo kapitalizmu. Na toto zlo trpí celý náš výchovný systém. Žiakom sa vštepuje prehnaný duch súťaživosti; učia sa zbožňovať úspech pri získavaní čohokoľvek ako nevyhnutnú prípravu na svoju budúcu životnú kariéru.

Som presvedčený, že je len jedna cesta ako eliminovať tieto veľké zlá: je to vytvorenie socialistickej ekonomiky, sprevádzanej výchovným systémom, ktorý sa zameriava na sociálne ciele. V takej ekonomike vlastní výrobné prostriedky spoločnosť a používa ich plánovite. Plánované hospodárstvo, ktoré upravuje produkciu podľa potrieb spoločnosti a rozdeľuje prácu, ktorú treba urobiť, medzi všetkými, čo sú schopní pracovať; tak zabezpečuje obživu pre každého muža, ženu aj dieťa. Výchova jednotlivca zlepšuje jeho vrodené schopnosti; no okrem toho vzbudzuje v ňom zmysel pre zodpovednosť za svojich blížnych – miesto oslavovania sily a úspechu, ako je to teraz v súčasnej spoločnosti.

Treba si však uvedomiť, že plánované hospodárstvo nie je ešte socializmus. Plánované hospodárstvo ako také môže sprevádzať úplné zotročenie jednotlivca. Dosiahnutie socializmu vyžaduje vyriešenie viacerých krajne ťažkých sociálno-politických problémov: keďže tu máme ďalekosiahlu centralizáciu politickej a ekonomickej moci, ako by bolo možné zabrániť tomu, aby sa byrokracia stala všemocnou a samoľúbou? Ako sa dajú chrániť práva jednotlivca a tak zaistiť demokratická protiváha voči moci byrokracie?

V tomto čase prechodu má jasnosť v cieľoch a problémoch socializmu veľký význam. A pretože za súčasných okolností sa slobodná a nebrzdená diskusia o týchto problémoch prísne tabuizuje, považujem založenie tohto časopisu za dôležitú službu verejnosti.

*  *  *

Prameň: Albert Einstein: „Why Socialism?“, Monthly Review, máj 1949.  http://www.monthlyreview.org/598einst.htm

*  *  *

Tento článok dal Monthly Review na svoju webstranu v roku 2008 bezplatne preto, “aby si ho mohli prečítať aj tí, čo si nemôžu dovoliť predplatné, alebo nemajú k časopisu prístup tam, kde žijú - mnohí mimo USA.” Treba si uvedomiť, že táto esej bola pôvodne uverejnená v celkom prvom čísle Montly Review v máji 1949. Po 60 rokoch by ju Einstein iste vylepšil, ale jej poslanie by asi ostalo: Príčinou „krízy dnešných dní“ je naďalej ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti. Demokraticky organizovaná spoločnosť nezvládne účinne kontrolovať oligarchiu súkromného kapitálu.

Potvrdili sa jeho vety: Súkromný kapitál sa koncentruje v niekoľkých málo rukách … Výroba sa deje pre zárobok, nie pre potrebu … Robotník má strach, že stratí prácu … Centralizácia ekonomickej a politickej moci vytvára všemocnú a samoľúbu byrokraciu … a hlavne: Žiakom sa vštepuje prehnaný duch súťaživosti, zbožňovanie úspechu a oslava sily. Výchova má zlepšovať vrodené schopnosti jednotlivca, no okrem toho aj vzbudiť v ňom zmysel pre zodpovednosť za svojich blížnych.

Preložil Rastislav Škoda

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu