Boj o myslenie detí – X.

Saturday, 27 December 2008 | Boj o myslenie detí, Stephen Law, Zošity humanistov č. 74

Stephen Law

10. kapitola: Dobré návyky a skvalitňovanie „výchovy charakteru“

Ako sa staneme dobrými? Jedna, čoraz populárnejšia odpoveď, zdôrazňuje význam výchovy charakteru, a to vštepovaním dobrých návykov. Prebieha to zhruba takto:

Byť dobrý a správne žiť sú schopnosti akými sú, povedzme, jazdiť na bicykli alebo hrať na klavíri. Schopnosti nadobúdame nie myslením, ale konaním. Ako nemôžeme intelektuálne vypracovať spôsob, ako riadiť bicykel a hop, nasadneme a sebavedome štýlovo jazdíme, tak si nemôžeme intelektuálne vymyslieť, ako byť dobrým a hneď nato sa dobre správať. Ak chceme, aby sa ľudia dobre správali, musíme im vštepiť predpoklady dobrého správania. Dobrý charakter spočíva v takýchto danostiach a „výchova charakteru” sa zameriava na vštepovanie týchto dispozícií.

Táto kapitola sa zaoberá podrobnejšie výchovou charakteru, čo sa na prvý pohľad môže zdať v rozpore s liberálnym prístupom k výchove, ktorý tu zastávame.

William James o dobrých návykoch

Vo svojich Princípoch psychológie (Principles of Psychology - 1890: 121) filozof James zdôrazňuje dôležitosť dobrých návykov potrebných pre dobrý život. Začína zábavnou ilustráciou sily zvykov:

Ide o príhodu, ktorá je vierohodná, ale nemusí byť pravdivá. Keď jeden praktický vtipkár uvidel vojenského veterána niesť si domov obed, skríkol „Pozor!”, načo ten muž okamžite pripažil a baranina so zemiakmi zmizli v kanále. Dril bol taký dokonalý, že sa jeho výsledky začlenili do mužových nervových štruktúr.

James sa nazdáva, že tak, ako sa vojaci vycvičia poslúchať rozkazy do tej miery, že sa ich konanie stane automatickým a mimovoľným (podvedomým), môžeme sa aj my navyknúť správať sa tak, že je to pre nás výhodné.

V každej výchove je veľkým cieľom urobiť z nášho nervového systému nášho spojenca, nie nepriateľa. Preto ho musíme zautomatizovať a navyknúť na toľké užitočné činnosti, ako je len možné, a tak skoro, ako je len možné. Čím viac drobností nášho každodenného života zveríme do bezprácnej opatery automatizmu, tým viac vyšších schopností našej mysle ostane voľných pre ich náležité fungovanie (James 1890: 122).

James sa nazdáva, že je osobitne dôležité, aby sa pozitívne návyky vštepili v mladom veku. Mechanizmus, ktorým nervový systém získava schopnosť konať v našom záujme, je opakovanie. Čím častejšie niečo robíme, tým väčšmi sme schopní urobiť to.

James verí, že opakovaním činností sa sformuje dobrý charakter. Ak sa chceme dobre správať, nestačí túžba a úmysel robiť všetko dobre. Musíme si osvojiť dobré návyky do takej miery, že sa naše konanie stane mimovoľným a automatickým bez toho, aby sme nad ním rozmýšľali.

Nezáleží na tom, akú veľkú má niekto zásobu pravidiel a aké dobré sú jeho pocity; ak nevyužije každú príležitosť dobre konať, jeho charakter ostáva nedotknutý smerom k lepšiemu. Cesta do pekla je príslovečne vydláždená dobrými úmyslami (James 1890:1251).

James dokazuje, že kým od skorej mladosti nemáme ustavičným opakovaním osvojené dobré návyky do takej miery , že dobré správanie sa stalo podvedomým a automatickým, do tých čias je štruktúra spoločnosti v nebezpečenstve. „Zvyk je obrovský zotrvačník spoločnosti, jeho najcennejší konzervatívny činiteľ. Len ten nás drží všetkých v hraniciach daného usporiadania (James 1890:121).

Aristoteles

Tak ako James aj Aristoteles zdôrazňuje význam vštepovania dobrých návykov. Aj jeho myslenie má veľký vplyv na súčasné smerovanie „výchovy charakteru”.

Aristoteles hlásal, že hoci nie sme od prírody cnostní, môžeme sa takými stať. Správny spôsob výchovy dieťaťa je vštepiť mu isté spôsoby a návyky správania. Musíme sa cvičiť v správnom konaní, aby sa nám stalo návykom, aby sa stalo súčasťou nášho charakteru. Aby sa nám to stalo, ak chcete, druhou prirodzenosťou.

Aristoteles neverí, žeby sa u detí živelne vyvinuli také črty mravného charakteru, ako je čestnosť, poctivosť, veľkodušnosť, statočnosť, vytrvalosť a poriadkumilovnosť. Ich prirodzeným stavom je robiť to, čo sa im páči. Sú vedené svojimi momentálnymi nápadmi a rozmarmi. Len navykaním k dobrému správaniu pod dohľadom vonkajšej autority získajú návyky slušného správania.

Na rozdiel od Jamesa, Aristoteles nie je za bezmyšlienkovité, podvedomé správanie sa. Broadie, autor knihy Etika podľa Aristotela (Ethicks with Aristotle - 1991:109), vysvetľuje Aristotelove názory takto:

Formovanie návykov súvisí s opakovaním, ale ak sa niekde opakujú len činy, nestačí to, lebo navykanie by nemalo byť bezmyšlienkovým procesom, a ani návyk (ak sa už raz vytvoril) by nemal byť slepým úkonom; treba totiž inteligenciu, aby človek videl, že za rozličných okolností sa veci javia rôzne. Ak návyk hrá nejakú úlohu, nie je to úloha autopilota…

Do návykov máme zabudovať úvahu a zapojiť našu inteligenciu, čo nás vedie k správnemu rozhodnutiu a potom máme podľa toho konať. Potom to nie sú bezmyšlienkovité činy. Naša myseľ sa má aktívne zúčastňovať na našich činoch.

Broadie upozorňuje, že je aj ďalší dôvod, prečo by bolo chybou pripisovať Aristotelovi, že odporúča premeniť občanov na nemysliace automaty alebo bezmyšlienkovite konajúce tvory. Pri navykaní si na dobré správanie, ktoré sa nám stane druhou prirodzenosťou, máme možnosť osvojiť si dve cenné poučenia:

Po prvé, pochopíme, že takéto správanie nám robí dobre. Nie je to niečo, čo sa dá vymyslieť čisto intelektuálnym spôsobom. Potrebujeme najprv osobnú skúsenosť, čo je to cnostne žiť, a potom sa ocitneme v situácii, keď si uvedomíme, že to je tak, ako sa máme správať. Len vtedy sme schopní získať túto skúsenosť, keď sme boli cvičení, disciplinovaní a navykaní dobre sa správať pod dozorom nejakej vonkajšej autority. Len keď to robíme, len keď sme nútení robiť to, získame schopnosť spoznať, že toto je spôsob, ako by sme mali žiť.

A po druhé, keď sme náležite cvičili, súčasne sme sa zbavovali zovretia vlastnými okamžitými túžbami a teraz sme schopní žiť bez nich. Zdá sa teda, že jednotlivec vychovaný metódou, ktorú odporúča Aristoteles, získa aj okruh vedomostí, aj slobodu konania, ktoré nikdy nedosiahne dieťa, ponechané samo na seba.

Výchova charakteru

Aristotelova predstava dobrej mravnej výchovy je intuitívne veľmi prijateľná. Iste je kus pravdy na myšlienke, že len rozumom si jednotlivec nenájde cestu k dobrému životu; najprv musí spoznať dobré návyky a potom môže súdiť. Nemá sa teda mravná výchova začínať tým, že sa najprv vštepujú dobré návyky - miesto toho, aby sa deti najprv učili myslieť a rozmýšľať?

Ako som už povedal, čoraz populárnejším sa stáva názor, že mravná výchova má spočívať na vštepovaní dobrých návykov. Existuje mnoho kníh, ktoré pomáhajú rodičom a školám budovať charakter, napríklad bestsellery

  • od Lickona (2004): Záleží na charaktere - Ako pomôcť našim deťom naučiť sa dobre usudzovať, byť čestným a inak cnostným (Character Matters - How to Help Our Children Develop Good Judgement, Integrity, and Other Essential Virtues),
  • od Isaacsa (1984): Formovanie charakteru - príručka pre rodičov a učiteľov (Character Building - A Guide for Parents and Teachers)
  • a od LeGetta (1999): Rodičia, deti a charakter: 21 stratégií, ako pomôcť vašim deťom získať dobrý charakter (Parents, Kids and Characters: 21 Strategies to Help Your Children Develop Good Character) .

V USA sa formovanie charakteru stalo predmetom populárnej a politickej predstavivosti. Mnohí v nej ňom vidia záchranu od morálneho úpadku. Napríklad Lickon (2004: xxiii) píše:

Predpokladom hnutia za výchovu charakteru je názor, že pohoršujúce správanie sa, ktorým sme denne bombardovaní - násilenstvá, pažravosť, korupcia, hrubosť, drogová závislosť, mravná zvrátenosť, slabá pracovná morálka - má rovnaký pôvod: nedostatok dobrého charakteru. Výchova charakteru je niečo celkom iné ako jeho náprava po kúskoch; obchádza príznaky a venuje sa priamo koreňu všetkých problémov. Preto aj ponúka najlepšiu nádej na zlepšenie vo všetkých spomenutých oblastiach.

A tak sa na výchovu charakteru zameriava aj Demokratická aj Republikánska strana. Špeciálne sa ňou zaoberá Bushov plán Ani jedno dieťa neostane bokom (No Child Left Behind), keď konštatuje, že

budú založené dodatočné fondy na prideľovanie grantov štátom a regiónom na výchovu charakteru; ide o prípravu učiteľov v oblasti metodiky skvalitňovania výchovy charakteru a súvisiacich aktivít v školských triedach. (1)
Podľa jedného z navrhovateľov, Ryana (1989), sa formovanie charakteru stalo „novou mravnou výchovou”:

Nová mravná výchova nie je módnym výstrelkom. Naopak, je to zúčtovanie so snobizmom, ktorý zaplavoval mravnú výchovu v 1960-tych a 1970-tych rokoch, keď sa kládol dôraz na proces a učitelia hlásali, že kultúra má len málo morálnych zásad a obsahu vhodných na odovzdanie nastupujúcej generácii. Nová mravná výchova je v skutočnosti poriadne stará; veď je hlboko zakorenená v klasických predstavách o výchove. Niektoré časti pochádzajú priamo z Aristotelovej Nikomachovej etiky. Aristoteles učil, že človek sa stane cnostným konaním cnostných činov; stane sa láskavým, ak robí láskavé činy; stane sa udatným, ak robí odvážne činy. A učiteľ, ktorý si potrpí na novej mravnej výchove, len preberá zodpovednosť, ktorá sa tradične pripisovala učiteľom. Úlohou školy je nielen urobiť žiakov šikovnými, ale urobiť ich šikovnými a dobrými. Musíme deťom pomôcť získať schopnosti, ktoré im pomôžu žiť dobre a to privedie do rozkvetu spoločné dobro. Ak školy a učitelia robia len polovičnú prácu, privádza to individuálne dieťa a nás všetkých do rizika.

Zástancovia výchovy charakteru uvádzajú, že existujú pribúdajúce dôkazy, že programy formovania charakteru sú účinné a zlepšujú vzdelávacie výsledky. (2) Formovanie charakteru sa čoraz viac vidí nie ako niečo dodatočné, osobitne pridané k učebným osnovám, ale ako sieť, v rámci ktorej sa uskutočňuje dobré učenie. Ukazuje sa, že školy s programom formovania charakteru sú efektívnejšie. Existuje veľký počet neoficiálnych dôkazov z praxe, že programy formovania charakteru pracujú dobre. Napríklad Hal Urban, učiteľ strednej školy, takto vypovedá o efektívnosti výchovy charakteru v procese transformácie školy:

Mal som šťastie, že som v celom štáte navštívil školy, ktoré realizujú programy výchovy charakteru. Prvé slovo, ktoré sa mi vynorí v mysli, keď tam prídem, je „čistota”. Vidím čisté školské parky a budovy, počujem čistú reč, vidím čisto a vkusne oblečené deti. Vidím, že každý je ku každému zdvorilý - žiaci, učitelia, úradníci, dozorcovia a bufetári. A čo je najdôležitejšie, vidím, že vyučovanie a učenie prebieha v starostlivej, pozitívnej a produktívnej atmosfére (cit. podľa Lickonu 2004: xxvi).

Útok na liberálny prístup

Keď je cestou dopredu výchova charakteru, znamená to, že sa treba vzdať liberálneho prístupu, za ktorý sa prihovárame v tejto knihe? Liberálny prístup so svojím dôrazom na autonómiu indivídua a využívanie rozumu je teraz právom nahradzovaný výchovou charakteru, kladúcou dôraz tam, kde má byť - skôr na robiť, ako na myslieť. Dobré návyky musíme kultivovať tak, aby jednotlivec nemusel začať rozmýšľať o tom, čo má urobiť.

Obrana liberálneho prístupu

V predchádzajúcom odseku naznačený útok sa dopúšťa klamu známeho pod názvom falošná dilema. Trvá na požiadavke, aby sme volili medzi dvomi alternatívami, ktoré sú v skutočnosti celkom kompatibilné. Môžeme mať obidve, aj výchovu charakteru, aj liberálny prístup.

Liberálny prístup, ako sme ho opísali v tretej kapitole, určite nevylučuje výchovu charakteru. Zameriava sa na slobodu myslenia, nie na slobodu činu. Je konzistentný s prísnou, disciplinovanou výchovou. Je celkom konzistentný s prísnym výcvikom a vštepovaním dobrých návykov. Spomeňte si, že stredná škola Liberalia, ktorá v mravnej výchove uskutočňuje vyslovene liberálne postupy, je rovnako reglementovaná a disciplinovaná ako stredná škola Autoritia. Môžeme posilňovať dobré návyky použitím autority s ,malým „a”, a pritom súčasne povzbudzovať ku kritickému, hľadajúcemu postoju. Môžeme povedať, že hoci očakávame, že žiaci sa budú správať určitým spôsobom, zaručene si neprajeme, aby slepo a nekriticky hltali všetko, čo im podávame.

Takže liberálny prístup k mravnej výchove je konzistentný s výchovou charakteru. Dá sa povedať, že ju priam vyžaduje, a to z dvoch dôvodov:

1. Liberálny prístup, ktorý obhajuje táto kniha, sa môže rozvinúť len v čestne disciplinovanom prostredí, kde si deti privykli vypočuť rozličné stanoviská, pokojne a starostlivo o nich porozmýšľať atď. Liberálny prístup je teda nevyhnutne spojený s niečím, čo je druh výchovy charakteru.

2. Jednou z cností, ktoré musíme propagovať, je kritické a nezávislé myslenie, vedúce k preberaniu zodpovednosti za mravné rozhodovanie. A aby bolo to, čo je k tomu potrebné, aj účinné, nestačí o tom hovoriť; musí sa stať návykom urobiť to, takže sa to stane druhou prirodzenosťou. V takom prípade musí liberálna mravná výchova nevyhnutne obsahovať výchovu charakteru.

Opakujem, liberálny prístup musí byť spojený s výchovou charakteru. Ale aj opak je pravda: výchova charakteru musí byť spojená s liberálnym prístupom.

S výchovou charakteru súvisí zreteľný potenciálny problém, že popri ušľachtilých a cnostných vlastnostiach sa vštepia aj postoje k rasizmu a sexizmu. Predpokladajme, že dieťaťu vštepujeme návyk zaobchádzať so ženou ako s domácim otrokom. Keď vaše potomstvo bude vychované k takémuto správaniu sa k ženám, bez nutnosti kritického myslenia, dá sa s istotou povedať, že bude považovať miesto ženy za kuchynským drezom za „samozrejmé” a odovzdajú takéto myslenie svojim deťom. Takýmto spôsobom preskakujú „samozrejmé” názory, podľa ktorých ženino miesto je pri domácom krbe a že Židia nie sú dôveryhodní, z generácie na generáciu bez toho, žeby sa raz stretli s odporom. „Charaktery”, ktoré jednotlivé generácie vyvíjajú, budú sexistické a rasistické.
Dôležitá ochrana proti tomuto potenciálnemu problému vo výchove charakteru je pridanie ďalšieho návyku do zoznamu zvykov, ktoré treba vštepovať pri výchove charakteru: návyk kriticky premýšľať aj o svojich vlastných názoroch a postojoch.

Zdôrazňujem, že to sa musí stať návykom, a treba ho ustáliť veľmi skoro. Ak sa jeho vštepovanie oddiali až na čas, keď sa už do detského charakteru vštepili rasistické a sexistické názory a postoje, bude veľmi ťažké očisť od nich charakter. Keď sa nezávislé, kritické myslenie odkladá až na neskorý detský vek, a keď je len symbolické a nie návykové, je nepravdepodobné, že nebude na veľký osoh. Záruky tu nie sú.

Ani zďaleka nie sú v opozícii: naopak, výchova charakteru a liberálny postoj k mravnej výchove, ako ich odporúča táto kniha, sa navzájom dopĺňajú.

Dva typy „výchovy charakteru”

Mnohí zástancovia výchovy charakteru otvorene hlásajú, že je vhodné a želateľné, aby sa výchova charakteru spájala s podporou nezávislého kritického myslenia. Pre iných je však „výchova charakteru” len užitočnou zástavou, pod ktorou dúfajú obnoviť religióznu autoritu s veľkým „A”. Prajú si mať možnosť drilovať deti prostredníctvom vlastných náboženských morálnych názorov. Snažia sa im najprv špecifické náboženské predstavy vštepiť a potom upevniť, čo sa dá dosiahnuť úplným vypnutím intelektuálnej činnosti.

Obhajcovia výchovy charakteru vedia o takých myšlienkových prúdoch vo svojich radoch. Svedčí o tom webová stránka www.goodcharacter.com:

Čo je výchova charakteru? Je to veľmi kontroverzný problém, závisiaci od želaného výsledku. Mnohí ľudia si myslia, že je to len spôsob naučiť deti robiť to, čo sa im povie. Takáto predstava vedie niektorých rodičov k vysloveniu mnohých príkazov, sľubov, odmien a trestov, ktoré síce vyvolajú dočasné zlepšenie správania sa, ale len nepatrne alebo vôbec sa nedotknú charakteru dieťaťa. Sú však iní, ktorí tvrdia, že treba vychovávať nezávislých mysliteľov, ktorí sa cítia byť zviazaní s morálnou zásadou, ktorí urobia správne rozhodnutie aj v zmenených podmienkach. To však vyžaduje iný prístup k mladým ľuďom. (3)

Vyžaduje to iný prístup - liberálny.

Nemali by sme dôverovať tým, čo sa chcú vrátiť k autoritatívnejším formám výchovy hodnôt; unesú nám výchovu charakteru. Niektorí obhajcovia výchovy charakteru v skutočnosti hľadajú len zámienku, ako urobiť z dieťaťa morálnu ovečku s náboženskou autoritou ako vodcom stáda.

Tí nadšenci pre vec výchovy charakteru, ktorí sú v skutočnosti utajení autoritári, sa často hrdo zahaľujú do Aristotelovho intelektuálneho plášťa. Je iróniou, že Aristoteles nebol autoritár. Iste, zdôrazňoval autoritu s malým „a”, aby sa vštepili dobré návyky. Ale robil to preto, aby jednotlivca dostal do postavenia, keď tento môže racionálne a prostredníctvom osobnej skúsenosti poznať, čo je to dobre žiť. Ani zďaleka nemyslel na to, žeby jednotlivec mal slepo prijať všetko, čo mu hovorí autorita.

Takže povedzme áno výchove charakteru, ale nech je jasné, že to musí byť liberálna, nie autoritatívna výchova charakteru.

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71-79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu