O vínku v Pánovej pivnici

Friday, 1 May 2009 | Zošity humanistov č. 76

Gárdonyi Géza

IX. kapitola z legendy “Spravodlivosť” na zemi

Keď sa „SPRAVODLIVOSŤ” vzdialila z oblakov,
vyrojil sa s krikom húf malých anjelov.
Šantiac si veselo, malí nezbedníci,
rozbehli sa rovno k Pánovej vinici,

vymámiť hlt vína, ktoré stráži Noe.
“Aspoň za krčiažtek, môže byť aj nové.”
Ten sa však oháňa. “Straťte sa mi z očí,
to víno je silné, zle s vami zatočí,

mal by toho dosť aj rytier, Svätý Juraj,
chcem mať v nebi pokoj, nie anjelský hurhaj.
Dám vám slabý druhák, keď už tak prosíte,
ale aj ten rosou rozriedený pite.”

Zaliečali sa mu, že ho majú radi.
“No hej, dám, ak nik ma neprezradí,
len kvapku na jazyk, a len k vôli chuti,
anjelskí huncúti !”

Obzrel sa okolo, či ho niekto vidí.
Zvesil z klinca hviezdu, ktorá mu posvieti
na veliké sudy, v hlbokej pivnici,
kým hore slintajú smädní anjelici .

Noe sa oháňa, pokrikuje na nich,
keď mu natŕčajú prázdny kvetný kalich,
práve odtrhnutý čerstvý kvet ľalie,
doň každému kvapne, nech si kus upije.

„Ten náš ujo Noe, nech nám dlho žije
a nech ho náš Pánboh naďalej miluje!”
Keď sa buket vína rozvoňal po nebi,
len tak na kus reči prišiel Ivan Svätý.

Tak ako sa patrí, ponúkol ho Noe,
obaja si štrngli, chváliac vínko nové.
Sotva sa nadýchli pivničného vzduchu,
došuchtal sa Servác, trasúc sa v kožuchu.

„Zimnica ma drví, neviem jej príčinu,
poraďte mi dáku dobrú medecínu.”
“Niet lepšieho lieku”, svätý Ivan vraví,
“než zlatý mok v sude, ten zdravie napraví.

Nenájdeš vo svete takej skvelej veci
jak Noeho vínko v Pánovej pivnici.”
Keď posledná kvapka z konvy sa vytráca
Dávid kráľ šiel (práve zostúpil z mesiaca)

krížom cez vinicu na večeru domov
zdraviac, kývol hlavou so zlatou korunou.
“Ako dobre, Noe, že ťa práve vidím -
moje hrdlo vyschlo, ako starý komín.

Veru, pohár vína pomohol by veľa”
a zlatú korunu podvihol si z čela.
Sadá si na raždie, aj plášť si rozopne,
sklenené husličky za chrbát odsunie .

Usmieva sa Noe, nadbieha kráľovi.
Na vráskavej tvári nádych má ružový.
„Donesiem ja vínko,” dvíha prst na gesto,
„aké tu v pivnici málokedy jesto.”

Berie nielen lopov, lež aj krčah zlatý,
hneď drobní anjeli idú za nim piati.
Jeden nesie hviezdu, na cestu mu svieti,
kým druhý s košíkom pre poháre letí,

tretí zohnal podnos, a za ním niekoľkí
krčahy pod rúchom nesú potajomky.
Pribúdajú hostia vo vinici Pána,
Noeho, aj víno, všetci hlučne chvália.

Oblieva ho teplo, škrabe sa za uchom:
Ako sa ich zbaviť, čo s pivničným kľúčom?
Hostia ako mravce, na dvore sa hmýria,
došli aj proroci, pápeži zo štyria.

Pivničné nádvorie zapĺňajú známi.
Milo zašvitoria dve kráľovské dámy:
„Ujo Noe, nám len za pohárik malý,
Sadnite si ku nám, veď už nie ste mladý.

Kto je tu najmladší ? Poď synku Tobiáš!”
S obavami Noe, dá mu kľúč; „Na tu máš,
toč len z vlaňajšieho, všetko urob rúče
a potom mi ale, ihneď vrátiš kľúče!”

Pijú. popíjajú , v dave čos´ zašustí.
O pozornosť žiada, sám Ján Zlatoústy.
Čujme, čujme, ticho ! Jeho hlas zaduní…
“Drahý náš najstarší, Matuzalem umný…”

U starého začne, dar reči má hravý,
ktorý sa pri každom na chvíľku pristaví.
Nakoniec jak slnko v zenite zažiari,
osloví Noeho s úsmevom na tvári.

„Boli a vždy budú slávni ľudia doby,
ktorým aj po smrti uctievame hroby.
Veľa stihli mnohí za svoj život krátky,
na pamiatku ktorých národ slávi sviatky.

Nech to boli slávni pomazaní králi,
obetaví kňazi, spevaví cigáni.
Učenci, čo dali svetu objav vedy,
zbaviac ľudí chorôb, utrpenia, biedy.

Slávnych osobnosti, tých je na tisíce,
menujú sa po nich mestá i ulice.
Všetky ich zásluhy, ale prekonáva
objav vína, ktorý Noeho je sláva.

Zaslúži si zvečniť navždy meno svoje.
Dvíham tento pohár, na Vás otec Noe!”
Zaburáca potlesk, Noe šťastím plače
Tobiaš dostáva od pivnice kľúče. .

Teraz je už jeho inštrukcia iná,
rozšafne prikáže - „Z najstaršieho vína!”
Vyobjíma Sáru, bozká svätú Bertu
a s dvomi pápežmi pripíja na per-tu.

Hosťom rudnú líca ako pivónie.
vo vinici Pána veselo sa pije.
Vyvalia sa sudy z pivnice na dvorec,
Tobiáš čapuje, aj v pití je borec.

Kráľ Dávid na plášti rozopína háčik,
na svoje husličky kladie krížom sláčik.
Keď zabŕdne pápež jeden do druhého,
zrúkne rytier Juraj: „Ja vášho svätého…”

Razom skočí pred nich, podoprie si boky
v čižmách s ostrohami robí svižné kroky
krepčí si veselo, kmitajú mu nohy,
prilba sa mu leskne a zvonia ostrohy.

Sväté panny, mníšky, zanechajú rečí
hojdajú sa ladne, celkom im to svedčí.
Oblapiac sa spolu kolo štíhlych bokov
posplietané, ako veniec poľných kvetov.

Zrazu svätý Juraj Magdalénu zočí.
Kým sa tá spamätá, v kole s ňou sa točí.
Raz na špici drobčí, potom zas na päte,
tlieskajú do taktu rehoľníčky sväté.

Vie to. Magdaléna reaguje s citom,
pohyby má zvodné, usmieva sa pri tom.
Keď vzdušný vír v tanci zdvíha jej šat hore,
pritláča si cudne sukňu rukou k nohe.

Ale teraz Dávid zacifroval znova.
Aj ten nový rytmus Juraj hravo zdolá.
Volanie na slávu, potlesk vzduchom lieta.
Ako to prežije táto chasa svätá ?

Zebedeus k tanci vyzve mníšky všetky,
dajú sa do kola “neba bájne kvietky.”
Keď Jubál zabrnká na svoj zvučný cimbal,
obstúpia ho svätí, ktože by tam chýbal..

Zvŕtajú sa páry pri spoločnom tanci,
nálada je skvelá, blažení sú svätci.
Klopkajú čižmičky, šuchotajú krpce
Baví sa tu každý, komu sa len zachce.

Aj Servác tancuje, až mu je horúco,
Zahodil už klobúk, odložil aj rúcho.
Ešte aj Abrahám vyzval svoju Sáru,
nezbadal, že staré gate sa jej páru.

Aj Habakuk drobčí so svätou Barborou
krúti sa kolo nej , podupkáva nohou.
Aj Marek aj Lukáš bavia sa veselo,
rehoľníčky, mnísi, utvorili kolo.

Duní zem pod nimi a tlieskajú dlane:
„Neumrieme nikdy, večný život máme.”
Starý Matuzalem, ten je už bez páru,
v kúte poťapkáva len na čižme sáru.

Osamelo drobčí, vzdialený od ruchu,
aby lepšie počul, kladie ruku k uchu.

X. kapitola

Tak to bol ten hurhaj čo prebudil Pána
z hlbokého spánku, ešte včasne z rána;
keď precitol zo sna, uvažoval o tom,
či to vidí vo sne, alebo až po ňom.

Vidí ako jeho anjelici milí
tackajúci idú kamsi v tejto chvíli.
Snažia sa zaľahnúť niekde na obláčik,
krídlami trepocú jak trafený vtáčik.

Dobrák Svätý Krištof sa tam poneviera,
chorých anjelikov do zástery zbiera,
dieru má v zástere dobrodinec svätý,
nezbadá, že spodných, idúc, cestou tratí.

„Čo sa to len stalo?” pýta sa Pán seba
uvidiac ten hurhaj v samom srdci neba.
„Nemá sa kto starať o môj boží stánok,
trochu som si zdriemol, premohol ma spánok.”

Keď si prezrel vesmír, pozrel sa aj na zem.
Svoj pohľad upriamil na jedno miesto len,
tvár mu zbledla z toho, čo zazrel v tej chvíli:
Práve „SPRAVODLIVOSŤ” kati obesili.

Koniec.

Legendu „Ygazság a földön” (Spravodlivosť na zemi) napísal v r. 1896 Gárdonyi Géza, do slovenčiny preložil v máji 2007 Vojtech Bradovka.
Jeho formátovanie je dostupné 1. na internetovej stránke
http://kgbacikovia.websnadno.cz/Legenda_o__Spravodlivosti_.html;
2. V sekcii „FIKCIE” na osobnej WEB stránke KGB = Klub Generácie Báčikov, http://www.kgbacikovia.websnadno.cz/.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu