Čínske továrenské dievčatá: obete nikoho

Wednesday, 29 July 2009 | Zošity humanistov č. 78

Neil Davenport

Konečne je tu kniha, ktorá nelíči sťahovavé robotníčky ako patetické obete, ale skôr ako ašpirujúce indivíduá, ktoré majú teraz oveľa viac možností ako vydať sa za dedinského hlupáka.

Nič nehnevá a nepletie veteránov liberálov a ľavičiarov viac ako prekvitajúca ekonomika a rast moci Číny.

Mnohí sú schopní vidieť len tmavé stránky čínskeho rastu. Dotýka sa ich vykorisťovanie migrujúcich robotníkov v čínskych továrňach. Rozčuľuje ich vplyv čínskeho rastu na zmenu klímy a úporne protestujú proti čínskej modernizácii Tibetu. Zastávať rozvoj Číny sa považuje za nedospelosť a nedostatok lásky k ľuďom.

Pravda je však taká, že tlieskať ekonomickému rozvoju Číny – pritom kritizovať autoritárstvo čínskeho režimu – sa zakladá na jednoduchom ale dôležitom jave: rozvoj Číny osoží čínskemu ľudu. O tom nemožno pochybovať. Hoci mnohé aspekty čínskeho priemyselného rastu sú spojené s mrzutosťami až utrpením, tento rast vždy vedie k omnoho lepšiemu životu, ako mali doterajšie generácie čínskeho ľudu, žijúce zo zeme. Milióny mladých Číňanov hlasovali nohami a pobrali sa do veľkých priemyselných miest.

Toto je argument, ktorý nám predkladá americko-čínska spisovateľka Leslie T. Changová v knihe Továrenské dievčatá: Hlasy zo srdca modernej Číny. Z prvej ruky sa dozvieme, čo je to, keď sa mladá čínska žena presťahuje z dediny do mesta, keď prejde z poľa do továrne, a to v rámci povznášajúceho, oduševňujúceho príbehu. Miesto úzkeho pohľadu na 12-hodinové továrenské zmeny a otupnú drinu zachytáva kniha so záujmom a porozumením procesy sociálnych a individuálnych zmien v čínskej spoločnosti. Nie tak ako jednookí antiglobalistickí stranícki kandidáti, pre ktorých je modernosť prinajmenšom odsúdeniahodná, Changová poukazuje na humanizujúce vlastnosti dynamickej deľby práce. V prvom rade vyzdvihuje emancipáciu týchto mladých dievčat – zo života patriarchálnej dediny, ich príchodom z domácej nudy – do továrne alebo do kancelárie.

Changová často cituje vetu, ktorou mladí čínski migranti opisujú svoje rozhodnutie opustiť domov a ísť do mesta: „chuqu“, („čuku“), „odísť“, napríklad vo vete „doma nebolo čo robiť, tak som odišiel“. Opisujúc Min, ktorá odišla z domu do továrne ako 16-ročná, Changová vraví, že „musela sa veľmi báť. Všetko, čo vedela, bolo, že je voľná.“ Inde vraví, že

„odísť z domu a pracovať v továrni je to najťažšie, čo kedy urobili. Je to aj dobrodružstvo. V meste ich drží nie strach, ale hrdosť: vrátiť sa skoro znamená pripustiť porážku. Odísť a vydržať tam vonku – čuku – znamená zmeniť svoj osud.“

Na Západe sa v týchto dňoch občas vyskytnú vidiecke romance, ale nikto nechce otvorene povedať, aký ohlupujúci a nudný môže byť rustikálny spôsob života – najmä pre mladých ľudí. Čínske dievčatá, o ktorých píše Changová, môžu pracovať dlhé šichty za mizernú mzdu, môžu byť natlačené do nocľahárne s tuctom iných dievčat, ale „majú aj chvíle svojho šťastia“. Changová píše:

„Ak ste si našli priateľov, život v továrni sa môže stať veselý. Ak sa vyskytne zriedkavý voľný večer, zájdu si naše tri dievčatá zajesť do reštaurácie, potom si zabehajú na kolieskových korčuliach a po návrate sa v továrni ešte pozrú na nejaký neskorý film. Keď po jeseni prišla zima a chlad v nevykúrenej spálni im nedal zaspať, Min vytiahla priateľky do záhrady hrať badminton do tých čias, kým sa zahriali a vedeli zaspať.“

Jeden z progresívnych aspektov továrenského systému je, že zhromaždí na jedno miesto tisíce ľudí. Práca je tam často nudná a pláca všivavá, ale robiť to isté po boku mnohých ďalších poskytuje ako odmenu isté vzrušenie. Veď aj v Británii a USA to bolo práve počas druhej svetovej vojny, keď ženy išli po prvý raz do tovární, čo bola výzva pre „tradičné“ miesto ženy v spoločnosti. V autobiografickom románe Rivethead opisuje Ben Hamper, robotník v automobilke Ford v Michigane, že dedinčania išli radi aj dve hodiny pešo, aby mohli pracovať pri páse. Pre nich mal sociálny aspekt práce magickú príťažlivosť a aj najbiednejší miestny bar sa im videl vzrušujúcim až medzinárodným v porovnaní s ich zapadákovom. To isté platí pre tieto čínske dievčatá – vidia život v meste ako dobrodružstvo a príležitosť. Len toto im dáva viac možností ako vydať sa za dedinského idiota.

V Továrenských dievčatách Changová opisuje, aké ambície majú tieto mladé robotníčky. Vo voľnom čase sa učia po anglicky. Navštevujú rozličné odborné kurzy, aby si zlepšili možnosti zamestnania. Aj po dvanásťhodinovej zmene horúčkovito čítajú a píšu. To všetko je pre ne časť dôležitého kroku len preč od roľníckej Číny so všetkými jej obmedzeniami a nevedomosťou. Changová má potešenie z rýchleho postupu zmien, ktoré posilňujú čínsku spoločnosť aj čínskych jednotlivcov. Pri rozprávaní príbehu jedného dievčaťa, ktoré stratilo svoj osobný preukaz a prisvojilo si cudzí, Changová vidí veci v poriadku, pretože procesom urbanizácie sa mladá žena stala „premenenou, doslovne inou ženou“. Poznamenáva, že tieto sedemnásťročné dievčatá sa zvyčajne vskutku premenia a morálne zosilnejú, keď prežili jedno stretnutie s bosom a jeden verejný pohovor o mzde a pracovných podmienkach.

Pre mnohých západných liberálnych ľavičiarov takéto skúsenosti len potvrdzujú, aký problematický a znepokojujúci je vývoj v Číne. Nariekajú nad ponižujúcim a nebezpečným spôsobom manuálnej práce v Číne, ako keby doteraz nikdy nikde nebola existovala životu nebezpečná práca. Ako to už často býva, tieto argumenty prezrádzajú viac o západných záujmoch ako o čínskych životných skúsenostiach. Miesto toho, aby videli produktívnu prácu ako potrebnú a transformujúcu, nečínski pozorovatelia sa zdajú schopní vidieť ju len ako škodlivú psychologickú záťaž . Pre ušľachtilú západnú citlivosť je nákazlivo alarmujúce, keď 16 – 17-ročné dievčatá v Číne opúšťajú svoj domov, aby „bez dozoru“ žili a pracovali vo veľkých mestách. Čína, naopak, obdivuje odvahu týchto dievčat a schvaľuje ich chuť riskovať.

V tomto ohľade vzrušujúci rozvoj Číny odhaľuje, akými bojazlivými a malichernými sa stali západné postoje. Kritika úpadku pracovnej etiky v Británii a v Amerike a obavy pred urbanizáciou a proletarizáciou sa stali vizitkou pre politických slepcov a snobských radikálov. Po vytvorení falošne jednostranného opisu histórie západnej industrializácie – s prehnaným dôrazom na degradáciu prostredia, vykorisťovanie atď. – chcú teraz títo komentátori a aktivisti urobiť to isté aj s čínskou industrializáciou. To posledné, čo Čína teraz potrebuje, je dovoz takýchto kultúrnych postojov, ktoré by mohli podryť jej zaujatosť hospodárskym rastom a materiálnou prosperitou.

Keď niekto chváli vysokú produktivitu Číny, hneď ho obžalujú z pravičiarstva a urobia z neho šampióna globálnej neoliberálnej agendy. Ale táranie o nepopulárnych politických nálepkách je slabá náhrada seriózneho preberania toho, čo sa deje v Číne, resp. ktoré aspekty tohto diania majú byť vítané. Súčasný antikapitalizmus sa stal druhom dogmy, ktorá sa používa na odstrel každého, kto si myslí, že nejaký vývoj môže mať pozitívny dopad. Všetky predpokladané vyhliadky, že „ľud z toho nemá úžitok“, znamenajú, že ľud stratí, ak pôjde svojou cestou dnešný povrchný antikapitalizmus. Štartom je vždy skôr krikľavé a narcistické napadnutie systému zisku ako vyhodnotenie toho, čo sú materiálne záujmy občanov rozvojových krajín. Ozajstní pokrokári, hľadajúci zlepšenie všeobecných životných podmienok, majú poznať aj iné priority ako sú environmentalizmus, ľudské práva alebo aj to, čo sa dnes považuje za antikapitalizmus.

To bol model, ktorý používali Karol Marx a Friedrich Engels, keď analyzovali spoločenské pohyby. Famózne kritizovali kapitalizmus a napadli jeho sociálne a ekonomické hranice, ale uznali jeho schopnosť zlepšiť ľudský život. Spoznali, že trhový systém vytvoril sociálnu deľbu práce a tým umožnil vyrobiť viac tovaru v kratšom čase. To bolo, čo sa myslí pod pokrokom. V Komunistickom manifeste zdôrazňujú, že

„buržoázia len za temer sto rokov svojej vlády vytvorila viac a mohutnejších výrobných síl ako všetky predchádzajúce generácie spolu. Podrobenie prírodných síl človekom, stroje, využitie chémie pre pôdohospodárstvo a priemysel, paroplavba, železnice, elektrický telegraf, úprava celých kontinentov kultiváciou, regulácia riek, celé populácie menili svoje sídla – ktoré predchádzajúce storočie malo čo len pocit, že v sociálnej práci drieme taká produktívna sila?“

Pre Marxa a Engelsa bol rast produktivity a produktívnych síl ústredný moment pokroku spoločnosti, ktorý osoží ľudu. Aj ruský revolucionár Leo Trockij použil tento model na meranie sociálneho pokroku v každej spoločnosti. Preto povedal, že boľševici sú na poli mechanizácie „žiaci Spojených štátov“ a chcú vybudovať spoločnosť, ktorá prekoná Fordove úspechy. Keď skúmame Čínu, progresívne miesto pre štart je analyzovať, ako môže jej sociálny systém ďalej zlepšiť materiálne životné podmienky občanov.

Iste je pravda, že čínska robotnícka trieda je vykorisťovaná a trpí na zlé pracovné a životné podmienky. Preto každé opatrenie, ktoré zlepšuje platy a pracovné podmienky, treba vítať a podporovať. A teraz, keď sa čínska pracujúca trieda začína vynárať ako kolektívna identita, ozýva sa aj širšia otázka nedostatku sociálnej solidarity v Číne. Bez čo len stopy sociálnej solidarity na každodennej úrovni je ťažko si predstaviť, kde sa má nabrať nová kolektívna odpoveď na ekonomické ťažkosti.

To je bod, ktorý Changová skúma rozličnými spôsobmi, keď preberá jednotlivé bežné bariéry pre čínsky rast. Po prvé, nejde o to, že by čínski robotníci, manažéri a byrokrati mali ideologicky blízko k atomizovanému idealizmu. Takýto idealizmus je skôr dôsledkom autarkického charakteru stalinskej komando-ekonómie, ktorú Čína vyskúšala v 1950-tych rokoch. Neschopnosť vytvoriť vlastnú sociálnu deľbu práce viedla k tomu, že na nedostatky odpovedal ľud atomizovanou sebestačnosťou. Problém, pred ktorým dnes stojí čínska spoločnosť, je ten, že ak sa ponechajú bokom spontánne mechanizmy trhu, vynorí sa neprítomnosť ideí alebo viery, ktoré stmeľujú národ. Namiesto účinného sociálneho tmelu je tu len mastička „scientistického“ tárania a vyčísliteľných „cieľov“, ktoré sa snažia zaplaviť všetky oblasti čínskeho života. Changová zistila, že to môže pôsobiť skôr proti hladkému chodu čínskej ekonomiky ako v jej prospech.

Changová opisuje učebnú metódu, nazývanú „po anglicky ako pri výrobnom páse“, ktorá odporúča učiť sa anglicky spôsobom, ako keby študenti stáli pri výrobnom páse. Pri učení sú vraj určité časti mozgu aktivované, takže sa možno naraz naučiť viac slov. Changová správne poznamenáva, že pionier tohto osobitného učebného humbugu „redukoval vesmír na reťaz chemických vzorcov“ a zisťuje nedostatok organických vzťahov medzi študentmi, absenciu sociálneho tmelu, čo pôsobí ako hrádza proti plynulej znalosti cudzieho jazyka. Po prečítaní Továrenských dievčat má človek dojem, že každý aspekt čínskeho života, aj intímne medziľudské vzťahy, redukovali tzv. vedeckí experti na reťaze faktov alebo cieľov. Kým mnohí autori kníh o Číne identifikujú len problémy, ktoré ich zaujímajú – životné prostredie, ľudské práva atď. – Changová znalecky preveruje problém, ktorý je špecifický pre celú čínsku spoločnosť a jej budúci vývoj.

Továrenské dievčatá je osobný denník autorky. Vyrástla v Amerike a udržala si odstup od „tej starej krajiny“; kým bolo možné, „odolávala jej volaniu“. Ale otvorenie Číny voči svetu v 1990-tych rokoch a jej postupný pôsobivý dynamizmus a rozvoj zobudili jej záujem o krajinu a korene vlastnej rodiny. V historických kapitolách knihy nájde čitateľ upozornenie, že pre čínsky národ sú prvorado dôležité nezávislosť a národné sebavedomie. Krajine možno chýba presvedčenie, založené na solidarite, ale cit pre hrdosť, že sú sami schopní určovať svoj osud, že nepodliehajú cudzím vplyvom, ženie Čínu dopredu a hore. Ľavičiari, ktorí vyžadujú, aby nevládne organizácie zakročili v prospech ľudských práv, resp. v prospech otázok životného prostredia, chcú presunúť Čínu do vývojového stavu pred rok 1940-ty. Nemajú títo aktivisti zmysel pre históriu, či pre hanbu?

Preto na knihách ako sú Továrenské dievčatá naozaj záleží. Opisujúc, ako čínsky ľud dnes žije svoj život, namiesto rečí o tom, ako by mal žiť, podáva nám Changová jasný a dynamický obraz čínskej spoločnosti a jednotlivcov v priebehu všeobecnej transformácie. Záver, ktorý sa dá na tom základe urobiť, neznie tak, že vývoj je nebezpečný, ale že jeho humanizujúci efekt nie je pre milióny Číňanov dosť rýchly. Zastávať toto stanovisko nie je neláska k ľuďom, nie je to detskosť ani obrana.

Neil Davenport je spisovateľ a politický lektor, žijúci v Londýne.

Prameň:: China’s factory girls: nobody’s victims; 26. júna 2009.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

1 Comment to Čínske továrenské dievčatá: obete nikoho

Lemmy
September 18, 2012

V spravodajskom magazíne Humanisti.sk je uverejnený článok Požiar v pakistanskej textilke, v ktorom sa opisujú rovnako otrasné pracovné podmienky.

Na hrozné podmienky v továrňach, kde si výrobu KIK (a rovnako LIDL) zadáva, ukazoval už výskum CCC z roku 2008 z tovární v Bangladéši. Okrem zlých bezpečnostných opatrení museli zamestnanci čeliť i fyzickému násiliu. Často pracovali sedem dní v týždni, mali povinné nadčasy, nesmeli sa organizovať v odboroch; 10 % opýtaných bolo mladších ako 17 rokov. Kontrola podmienok v roku 2011 ukázala, že sa na týchto nedôstojných podmienkach nič nezmenilo.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu