Náboženstvo a veda – 3. kapitola

Tuesday, 21 July 2009 | Náboženstvo a veda, Bertrand Russell, Zošity humanistov č. 78

Bertrand Russell

Evolúcia

Vedy sa vyvíjali v opačnom poradí, ako by sa dalo očakávať. Najprv bolo podrobené moci zákonov to, čo bolo od nás najďalej, až potom postupne to, čo bolo bližšie. Najprv nebo, potom zem, potom zvierací a rastlinný život, potom ľudské telo a nakoniec (až dodnes veľmi nedokonale) ľudská myseľ. Nie je v tom nič nevysvetliteľné. Intímna znalosť podrobností sťažuje vidieť celkový obraz; stopy rímskych ciest krajinou lepšie vidno z lietadla ako zo zeme.

Priatelia nejedného pána vedia lepšie povedať ako on, čo urobí v najbližšej chvíli: v určitom štádiu rozhovoru s hrôzou vidia, že ide rozprávať svoju obľúbenú historku; on sám má dojem, že koná pod dojmom spontánneho impulzu, nepodliehajúceho nijakému zákonu. Podrobné poznatky, získané každodennou skúsenosťou, nie sú najlepším zdrojom všeobecného poznania, ktoré hľadá veda. Nielen objav jednoduchých prírodných zákonov, ale aj doktrína postupného vývoja sveta, ako ho poznáme, sa zrodili v astronómii; no na rozdiel od oných zákonov táto teória našla svoje najdôležitejšie uplatnenie v oblasti vývoja života na našej planéte. Hoci evolučná teória, ktorou sa ideme teraz zaoberať, sa zrodila v astronómii, mala väčší význam pre geológiu a biológiu, ale aj tam musela bojovať proti teologickým predsudkom, ktoré boli ešte tvrdohlavejšie ako námietky proti astronómii po víťazstve koperníkovského systému.

Súčasný duch ťažko pochopí, aká nedávna je viera v evolúciu a postupný vývoj; vskutku, takmer vo svojom celku je dielom ľudí ktorí žili po Newtonovi. Podľa ortodoxného názoru bol svet stvorený za šesť dní a od tých čias obsahoval všetky nebeské telesá, ktoré existujú aj dnes, ako aj všetky druhy zvierat a rastlín; k tomu pár iných, ktoré zahynuli pri potope sveta. Vesmírnym zákonom nebol pokrok, ako to uznáva väčšina dnešných teológov; naopak, všetci kresťania verili, že v čase dedičného hriechu došlo k strašnej kombinácii pohrôm. Boh povedal Adamovi a Eve, aby nejedli ovocie jedného stromu, ale oni to urobili. V dôsledku toho Boh rozhodol, aby boli aj so všetkým potomstvom smrteľnými a aby aj ich najvzdialenejší potomkovia po smrti podstúpili večný trest v pekle; malo byť vybraných len málo výnimiek podľa plánu, okolo ktorého bolo veľa sporov. Od chvíle Adamovho hriechu sa začali zvieratá medzi sebou žrať, začala rásť žihľava a bodľačie; objavili sa ročné obdobia a aj zem bola prekliata, aby poskytovala človeku obživu len za cenu ťažkej práce. Krátko nato sa ľudia stali takými zlými, že boli všetci zahubení potopou - okrem Noema a jeho troch synov so ženami. Nepočítalo sa s tým, že sa človek polepší, ale Pán sľúbil, že nepošle na svet druhú potopu; odteraz sa uspokojoval občasnými výbuchmi sopiek a zemetraseniami.

Treba si uvedomiť, že toto všetko sa chápalo doslovne ako historická pravda, a to jednak ako skutočne opísané v Biblii, jednak to, čo bolo odvodené od tohto vzťahu. Dátum stvorenia sa dá vyrátať z rodokmeňov v Genezis, kde sa udáva vek patriarchov, keď sa im narodil prvorodený syn. Bola povolená malá nepresnosť v dôsledku sporu medzi verziami Septuaginty (vo francúzštine je bežný aj preklad Septanty, pozn. prekl.) a hebrejského textu; protestantskí kresťania sa na koniec dohodli na dátume 4004 pr. n. l., ako ho určil arcibiskup Usher. Dr. Lightfoot, zástupca kancelára univerzity v Cambridge, prijal tento dátum stvorenia a dodal, že pozorné čítanie Genezis umožní ešte väčšiu presnosť; podľa neho bol svet stvorený o deviatej hodine ráno, dňa 23. októbra. Tento údaj nebol však nikdy článkom viery: bez rizika obžaloby z kacírstva ste mohli veriť, že Adam a Eva uzreli svetlo sveta 16. októbra alebo 30. októbra, ale vaše uvažovanie sa muselo riadiť podľa knihy Genezis. Samozrejme sa vedelo, ktorý deň v týždni to bolo - v piatok, veď v sobotu Boh odpočíval.

Očakávalo sa, že veda sa vtesná do tohto úzkeho rámca. A tí, ktorí si mysleli, že 6 000 rokov je pre existenciu viditeľného vesmíru príliš málo, sa považovali za ohováračov a upadali do nemilosti. Už nebolo možné upáliť ich či uvrhnúť do väzenia, ale teológovia robili všetko možné, aby im sťažili život a zabránili šíreniu ich koncepcií.

Keďže koperníkovský systém bol prijatý, Newtonove práce neotriasali náboženskou ortodoxiou. Sám Newton bol veľmi pobožný a veril na doslovnú inšpiráciu Biblie Bohom. Jeho vesmír neobsahoval pojem vývoja a podľa jeho teórie mohol byť stvorený jedným razom. Na vysvetlenie tangenciálnych rýchlostí planét, ktoré im bránia padnúť do slnka, vyslovil predpoklad, že pôvodne vrhla planéty božia ruka; čo sa potom stalo, to vysvetľuje zákon gravitácie. Je pravda, že v jednom súkromnom liste Bentleymu Newton pripúšťa, že slnečný systém sa mohol vyvinúť aj z primitívnej, kvázi rovnomerne rozloženej hmoty. Súdiac podľa jeho verejných a oficiálnych vyhlásení prikláňal sa k myšlienke náhleho stvorenia slnka a planét presne ako ich poznáme; nenechal nijaký priestor koncepcii kozmického vývoja.

Osemnáste storočie dostalo od Newtona osobitnú pečať nábožnosti, pri ktorej je Boh v prvom rade Zákonodarca, ktorý najprv stvoril svet a potom mu dal pravidlá, určujúce všetky budúce udalosti, takže už nie je potrebná jeho osobná intervencia. Ortodoxní veriaci pripúšťajú výnimky: existujú zázraky vo vzťahu k náboženstvu. No podľa deistov riadia všetko bez výnimky prírodné zákony. Obidva názory sa nachádzajú v Popovej básni Esej o človeku, kde je pasáž:

Prvá Všemohúca Príčina

koná nie podľa čiastkových zákonov, lež podľa všeobecných;

málo je výnimiek.

Len čo sa však zabudne na požiadavky ortodoxie, stratia sa výnimky:

Keď ktorýkoľvek článok reťaze prírody zrušíte,

desiaty či desaťtisíci, reťaz sa roztrhne.

A ak každý systém beží podľa svojej miery,

no rovnako dôležitý pre úžasný celok,

to najmenšia chyba v jednom jedinom, a to hociktorom,

systéme privedie celku pád.

Nech nevyvážená zem vyletí zo svojej orbity,

nech planéty a slnko blúdia slobodne a po nebi,

nech zo svojich sfér sú zvrhnutí vládnuci anjeli,

nech je zničená bytosť po bytosti, a svet po svete,

nech sa základy neba zrútia do jeho stredu,

nech sa trasie príroda, a to až k božiemu trónu.

Vláda prírodného zákona v tej podobe, ako existovala za kráľovnej Anny (1702-1714), bola viazaná na politickú stabilitu a na presvedčenie, že čas revolúcií sa skončil. Keď však ľudia znovu zacítili potrebu zmeny, ich koncepcia prírodných zákonov sa stala menej statickou.

Prvý seriózny pokus vytvoriť vedeckú teóriu vzniku slnka, planét a hviezd urobil Kant v roku 1755 v knihe Všeobecné dejiny prírody a teória nebies alebo Pátranie po zložení a mechanickom pôvode celej štruktúry vesmíru, držiace sa newtonovských princípov (Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels). Je to veľmi pozoruhodná práca, ktorá v určitom zmysle predvída názory modernej astronómie. Začína výkladom, že všetky voľným okom viditeľné hviezdy patria k jednému systému, a to k Mliečnej dráhe alebo ku Galaxii. Všetky tieto hviezdy sa nachádzajú približne v jednej rovine, ktorá nie je nepodobná slnečnému systému. S pozoruhodne prenikavou predstavivosťou považuje hmloviny za skupiny podobných hviezd, ale ohromne vzdialené - tento názor sa dnes všeobecne uznáva. Predkladá teóriu - niektoré jej časti sú síce matematicky nepodložené, ale súhlasia s výsledkami neskorších výskumov - že hmloviny, galaxie, hviezdy, planéty a satelity, že toto všetko je výsledkom kondenzácie pôvodne difúznej hmoty okolo jej jadier s nepatrne zvýšenou hustotou. Myslí si, že hmotný vesmír je nekonečný, čo je podľa neho jediný názor, hodný nekonečnosti Stvoriteľa. Myslí si, že existuje postupný prechod od chaosu k organizácii, ktorý sa začína v ťažisku vesmírnej gravitácie a pomaly sa šíri k periférii, čo je proces, týkajúci sa nekonečného priestoru a vyžaduje si nekonečný čas.

Pozoruhodnou robí toto dielo jednak koncepcia materiálneho vesmíru ako celku; galaxie a hmloviny sú jeho konštitučné časti; jednak zavedenie pojmu postupného vývoja, vychádzajúc z temer nediferencovanej primárnej distribúcie hmoty po celom priestore. To je prvý seriózny pokus o náhradu náhleho stvorenia postupným vývojom; je zaujímavé konštatovať, že tento nový názor sa objavuje v teórii neba a nie v súvislosti so životom na zemi.

Z rôznych príčin však toto Kantovo dielo vzbudilo málo pozornosti. Bol ešte mladý (mal tridsaťjeden rokov), keď vyšlo a nemal ešte vo vede meno. Bol filozof a nie profesionálny matematik či fyzik; slabosť v dynamike prejavil predpokladom, že izolovaný systém sa môže samočinne dostať do stavu rotácie. Niektoré úseky jeho teórie boli číre fantázie, napríklad predpoklad, že obyvatelia planét musia byť tým lepší, čím sú vzdialenejší od slnka. Tento názor je chvályhodný pre skromnosť vo veci ľudskej rasy, ale nepodporujú ho nijaké známe vedecké poznatky. Z týchto dôvodov ostalo Kantovo dielo temer neznáme až do čias, kým Laplace nevyvinul podobnú, ale profesionálne kompetentnejšiu teóriu.

Laplace publikoval svoju povestnú nebulárnu (hmlovinovú) hypotézu po prvý raz v roku 1796 v knihe Výklad systému sveta (Exposition du Syst?me du Monde) zrejme v absolútnej nevedomosti o tom, že ho už do značnej miery predišiel Kant. Pre neho to nebolo nikdy viac ako hypotéza, vyslovená s poznámkou, že „pre ňu platia všetky výhrady, ktoré treba vysloviť v súvislosti s niečím, čo nie je výsledkom pozorovania alebo výpočtu”. Hoci je dnes prekonaná, prevládala v teoretických výskumoch viac ako storočie. Laplace predpokladal, že to, čo je dnes slnečný systém, bola pôvodne difúzna hmlovina; tá sa postupne sťahovala, až začala rotovať čoraz rýchlejšie; centrifugálna sila spôsobila odtrhnutie úlomkov hmoty, z ktorých sa stali planéty; opakovanie tohto procesu spôsobilo vznik satelitov planét. Keďže Laplace žil v dobe Francúzskej revolúcie, bol úplným voľnomyšlienkarom a odmietal pojem stvorenia sveta. Keď mu Napoleon, ktorý si myslel, že viera v nebeského monarchu povzbudzuje k uctievaniu pozemských monarchov, pripomenul, že jeho dielo Nebeská mechanika (Mécanique céleste) neobsahuje nijakú zmienku o Bohu, odpovedal: „Sire, nepotrebujem tú hypotézu.” Teologický svet to samozrejme mrzelo, ale jeho nechuť k Laplaceovi sa obmedzila na hrôzu z ateizmu a celkovej perverzity revolučného Francúzska. V každom prípade sa dobre vedelo, že boje s astronómami sú márne.

Vývoj vedeckého postupu v geológii sa dial v jednom ohľade opačným smerom ako v astronómii. V astronómii viera, že nebeské telesá sú nemenné, dala miesto teórii, o ich postupnom vývoji. V geológii viera, že existovalo obdobie rýchlych a katastrofálnych zmien, bola postupne nahradená presvedčením, že zmeny boli vždy veľmi pomalé. Pôvodne sa myslelo, že celú históriu zeme treba stlačiť do časového rozpätia asi 6000 rokov. Vzhľadom na svedectvo sedimentárnych hornín a usadenín lávy bolo treba predpokladať, že javy katastrof boli kedysi celkom bežné udalosti. Ak sa pozrieme na stav geologických vedomostí v časoch Newtona, uvidíme, nakoľko zaostával geologický vedecký výskum za astronomickým. V roku 1695 vysvetľoval Woodward, že „sedimentované horniny vznikli tak, že pri povodni sa všetky pevniny rozpadli na kúsky a rozpustili sa, a potom sa z tejto pomiešanej masy jednoduchým usadením vytvorili vrstvy jednotlivých hornín.” Učil, podľa slov Lyella, že celá masa fosílnych vrstiev v zemskej kôre sa usadila v priebehu niekoľkých mesiacov. Štrnásť rokov predtým, v roku 1681, uverejnil rev. Thomas Burnet, neskorší riaditeľ kolégia Charterhouse, svoju Pasvätnú teóriu zeme: obsahujúcu výklad pôvodu zeme, ako aj všetkých všeobecných zmien, ktoré už podstúpila, alebo ešte podstúpi, až do skončenia všetkých veci (Sacred Theory of the Earth; containing an Account of the Original of the Earth and of all the general Changes which it hath already undergone, or is to undergo, till the Consummation of all Things). Myslel, že rovník bol v rovine ekliptiky až do potopy sveta, ale vtedy ho niečo potislo do terajšej naklonenej polohy. (Teologicky je korektnejší názor Miltona, že táto zmena sa udiala v čase prvotného hriechu.). Myslel, že slnečná páľava spôsobila popraskanie povrchu zeme a umožnila vodám vyvaliť sa z podzemných zásobární a spôsobiť potopu sveta. Tvrdil, že druhé obdobie chaosu malo predchádzať miléniu. Jeho názory však treba brať s rezervou, pretože neveril na večný trest. Ešte horšie bolo, že prvotný hriech považoval za alegóriu (symbolické vyjadrenie), takže Encyclopaedia Britannica o ňom napísala, že „kráľ bol nútený zbaviť ho funkcie sekretára svojho kabinetu”. Jeho omylu vo veci rovníka, ale aj iným omylom, sa vyhol Whiston, ktorého kniha z roku 1696 mala názov

Nová teória o zemi; ukazuje sa v nej, že stvorenie sveta za šesť dní, potopa sveta a svetový požiar, ako sú opísané v Písme svätom, sa dokonale zhodujú s rozumom a filozofiou (A New Theorie of the Earth; wherein the Creation of the World in Six Days, the Universal Deluge, and the General Conflagration, as laid down in the Holy Scriptures, are shown to be perfectly agreeable to Reason and Philosophy).

Čiastočne bola táto kniha inšpirovaná kométou roku 1680, čo priviedlo autora k domnienke, že potopu sveta možno zapríčinila nejaká kométa. V jednom bode nebola jeho ortodoxia zaručená: pripúšťal, že šesť dní stvorenia bolo dlhších ako obyčajné dni.

Neslobodno si myslieť, že Woodward, Burnet a Whiston boli horší, ako iní geológovia ich doby. Naopak, boli to najlepší geológovia tých čias a Whistona veľmi chválil Locke.

Osemnáste storočie bolo veľmi zamestnané kontroverziou medzi dvomi školami: neptunistov, ktorí pripisovali temer všetky akcie vode, a vulkanistov, ktorí preháňali vo veciach vplyvu sopiek a zemetrasení. Prvá z týchto siekt, neustále zbierajúca dôkazy potopy, kládla veľký dôraz na morské fosílie, nachádzané v horách vo veľkých výškach. Boli veľmi ortodoxní a preto nepriatelia ortodoxie sa pokúšali poprieť, že tieto fosílie boli skutočné pozostatky zvierat. Osobitne skeptický bol Voltaire; a keď už nemohol dlhšie popierať ich organický pôvod, vyhlásil, že to pútnici ich tu porozhadzovali. V tomto prípade sa dogmatické voľnomyšlienkarstvo ukázalo menej vedeckým ako ortodoxia.

Veľký naturalista Buffon uviedol vo svojej knihe Prírodná história (Histoire naturelle) štrnásť téz, ktoré Sorbonna (vtedy jej fakulta teológie) odsúdila ako „hodné zavrhnutia a protiviace sa učeniu cirkvi. Presnejšie povedané, tieto tézy extrahovala Sorbona z Buffonovho diela - podotýka Philippe-Roger Mantoux, prekladateľ tejto knihy do francúzštiny. Jedna z týchto téz sa týkala geológie a znela: „Že súčasné hory a doliny zeme vznikli v dôsledku sekundárnych príčin a že tieto príčiny nakoniec zničia súčasné kontinenty, hory a doliny a vytvoria iné, im podobné.” Pod pojmom „sekundárne príčiny” sa rozumelo všetko iné ako stvoriteľské „Fiat!” Boha. Takto ešte v roku 1749 bolo predpísané veriť, že svet bol stvorený s tými istými horstvami a dolinami, s tým istým rozložením morí a pevnín, ako ich poznáme dnes. S výnimkou prípadov, ktoré sa udiali zázrakom, ako napríklad vznik Mŕtveho mora.

Buffon nemal chuť púšťať sa do sporu so Sorbonnou. Stiahol sa a bol nútený uverejniť nasledovnú spoveď:

„Vyhlasujem, že vôbec nemám úmysel protirečiť textu Písma; pevne verím všetko, čo je tam napísané o stvorení, a to ako v časovej postupnosti tak aj vo veci faktov; opúšťam všetko, čo sa v mojej knihe týka vzniku zeme a všeobecne všetko, čo by mohlo protirečiť výkladu Mojžiša.”

Ukázalo sa, že teológovia po spore s Galileim nezmúdreli v žiadnej inej oblasti ako astronómii.

Prvý autor, ktorý predložil moderné vedecké názory o geológii, bol Hutton, ktorého kniha Teória zeme (Theory of the Earth) vyšla po prvý raz v roku 1788; rozšírené vydanie vyšlo v roku 1795. Autor v nej vyhlásil, že zmeny, ku ktorým došlo na povrchu zeme v minulosti, boli vyvolané príčinami, ktoré sú aj dnes činné a nemáme dôvod predpokladať, že sú menej aktívne, ako boli v minulosti. Hoci to bola v podstate správna zásada, Hutton ju v niektorom ohľade hnal oveľa ďalej, inokedy zas nie dosť ďaleko. Zmiznutie kontinentov pripisoval erózii s uložením depozitu na dne mora; no vznik nových kontinentov pripisoval búrlivým kŕčom. Nepripisoval dosť dôležitosti náhlym poklesom pôdy ani ich postupným zdvihom. No všetci geológovia si osvojili jeho zásadnú metódu vysvetľovania minulosti prostredníctvom prítomnosti; pripisovať rozsiahle zmeny, ku ktorým došlo v priebehu geologických epoch , tým istým príčinám, ktoré vidíme dnes modelovať pomaly profil pobreží, zvyšovať alebo zmenšovať výšku pohorí a dvíhať alebo znižovať dno oceánov.

Bola to predovšetkým Mojžišova chronológia, ktorá zabránila ľuďom, aby už skôr adoptovali tento názor a obrancovia Genezis prudko napádali Huttona a jeho žiaka Playfaira. „Duch straníctva sa vzrušene pustil do Huttonových doktrín,” napísal Lyell (Principles of Geology, 11. vydanie, I, s. 78) a čitateľ ťažko uverí nedostatku dobrej vôle a zmierlivosti v tomto spore, ak si nespomenie, že duch celej anglickej verejnosti bol vtedy v stave horúčkovitého vzrušenia. Jedna vrstva francúzskych spisovateľov vtedy už dlhé roky usilovne pracovala na zmenšení vplyvu duchovenstva, a to podrývaním základov kresťanskej viery; ich úspech, ako aj dôsledky Francúzskej revolúcie vyplašili rozhodných, kým obrazotvornosť bojazlivých strašili hrôzy inovácií ako fantómy strašidelných snov. V roku 1795 videli temer všetci bohatí Angličania v každej antibiblickej doktríne útok na súkromné vlastníctvo a hrozbu gilotíny. Ešte dlhé roky potom bola britská verejná mienka oveľa menej liberálna ako pred Revolúciou.

Ďalší pokrok geológie je spletený s pokrokom biológie, čo súvisí s tým, že existovalo mnoho vyhynutých foriem života, o ktorých podávajú svedectvo fosílie. Pokiaľ išlo o vek Zeme, geológia a biológia sa ľahko zhodli na tom, že šesť „dní” stvorenia treba chápať ako šesť „vekov”. V otázke živočíšneho života však mala teológia určitý počet veľmi rozhodných názorov, ktoré sa ukazovali čoraz ťažšie zlučiteľné s vedou. Až do pádu prvého človeka zvieratá sa medzi sebou nepožierali; všetky dnes existujúce zvieratá patri k druhom, ktoré boli zastúpené v Noemovej arche. Tento názor sa neobišiel bez veľkých ťažkostí. Sv. Augustín sa priznal, že nevie, prečo Boh stvoril muchy. Odvážnejší Luther rozhodol, že ich stvoril diabol, aby ho vyrušovali pri písaní dobrých kníh. Tento názor je iste prijateľný.

Dnes vyhynuté druhy sa utopili, až na pár výnimiek, pri potope sveta. Druhy zvierat sú nemenné, každý je výsledkom osobitného aktu stvorenia. Pochybovať o ktoromkoľvek z týchto názorov znamenalo vystaviť sa nepriateľstvu teológov.

Ťažkosti sa začali s objavením Nového sveta. Amerika bola ďaleko od vrchu Ararat a boli tam početné zvieratá, ktoré neboli na intermediárnych miestach. Ako mohli prejsť tieto zvieratá takú dlhú cestu bez toho, že by cestou zanechali nejakú vzorku? Niektorí si mysleli, že ich tam zaniesli moreplavci, ale táto hypotéza má veľké ťažkosti, ktoré vŕtali v hlave aj pobožnému jezuitovi Josephovi Acostovi; zasvätil svoj život obracaniu Indiánov na pravú vieru, mal však ťažkosti zachovať si vlastnú vieru. Rozoberá tento problém s veľkou dávkou zdravého rozumu v knihe Natural and Moral History of the Indies (Prírodná a morálna história Indií - 1590), kde píše:

„Kto si vie predstaviť, že by si pri takej dlhej plavbe niekto dal námahu viezť do Peru líšky, a to ešte druhu Acias, ktorý je najnechutnejší, akého som kedy videl? Podobne, kto by povedal, že viezli so sebou tigre a levy? Myslieť si niečo také je veru na zasmiatie. Je isté, že mužom, ktorí bojovali proti búrkam počas takej dlhej a neistej cesty stačilo, keď všetkému unikli s holými životmi, a nemuseli sa na mori starať o transport vlkov a líšok, ako aj o krmivo pre nich.” (Citované podľa Whiteho knihy Warfare of Science with Theology (Boj vedy s teológiou).

Takéto problémy viedli teológov k viere, že nechutné ácije a iné podobne ťažkopádne zvieratá sa rodili spontánne z bahna pôsobením slnka. Na nešťastie v príhode s Noemovou archou o tom niet nijakej zmienky . Nedá sa nič robiť. Ako sa, napríklad, dostali z vrchu Ararat do Južnej Ameriky všetky lenochody, ktorých pohyby sú také pomalé, ako to naznačuje ich meno?

Ďalším zdrojom nepríjemností bol samotný počet druhov, ktorý sa ukázal pri pokroku zoológie. Dnes sa počítajú na milióny a ak boli v korábe z každého druhu dva exempláre, musela táto byť silno prehustená. Okrem toho Adam mal dať každému zvieraťu meno, čo bola pre začiatok jeho života dosť vysiľujúca úloha. Objav Austrálie vyvolal nové otázky: Prečo všetky kengury preskočili Torresovu úžinu a nezanechali po sebe ani jeden pár? V čase, o ktorom hovoríme, sa stalo v dôsledku pokroku biológie veľmi ťažké veriť, že slnko a blato mohli viesť k vzniku kompletného páriku kengúr, ale nejaká taká teória bola potrebnejšia práve teraz viac ako kedykoľvek v minulosti.

ažkosti tohto druhu trápili mysle pobožných ľudí celé devätnáste storočie. Čítajme, napríklad, knižôčku Teológia geológov, ilustrovanú príkladmi Hugha Millera a iných (The Theology of Geologists as exemplified in the cases of Hugh Miller) od Williama Gillepsieho, autora aj knihy The Necessary Existence of God (Potrebná existencia Boha) a mnohých podobných kníh. Táto kniha jedného škótskeho teológa bola uverejnená v roku 1759, to bol rok, keď Darwin uverejnil svoj Pôvod druhov (Origin of Species). Hovorí v nej o „nehoráznych požiadavkách geológov”, ktorých obžalúva z „organizovania ťažko vysloviteľnej urážky”. Hlavný problém, s ktorým sa autor zaoberá, je skutočnosť, vyslovená v knihe Svedectvo skál (Testimony of the Rocks) od Hugha Millera: „mnoho storočí pred tým, ako človek zhrešil a trpel, vykazovala zvieracia ríša ten istý vojnový stav, v akom je dnes.” Miller opisuje živo, ale aj s určitou hrôzou, smrtiace a mučiace nástroje u zvieracích druhov, ktoré žili, proti sebe bojovali a vyhynuli pred príchodom človeka. Sám je hlboko nábožný a ťažko vie pochopiť, prečo by mal stvoriteľ postihnúť takýmto utrpením stvorenia, ktoré ani nie sú schopné zhrešiť. Napriek všetkým dôkazom opakuje Gillespie vyzývavo ortodoxnú kresťanskú mienku, že totiž aj nižšie zvieratá trpia a umierajú v dôsledku prvotného hriechu človeka. Cituje biblický text

„Skrze človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť” (Rim 5,12),

aby dokázal, že žiadne zviera nezahynulo, kým Adam nejedol z jablka. (To bol názor všetkých siekt. Tak Wesley tvrdil, že pred prvotným hriechom bol pavúk taký neškodný ako mucha a nevylihoval čakajúc na krv.) Po opise spôsobu, ako Hughes líči boje medzi vyhynutými zvieratami, Gillespie zvolá, že dobrotivý stvoriteľ nemohol stvoriť také obludy. Až potiaľto s ním môžeme súhlasiť. No jeho ďalšie úvahy sú čudesné. Zdá sa, že popiera svedectvo geológie, no nakoniec stratí odvahu. Vraví, že možno existovali také zvieratá; neboli však stvorené priamo bohom! Pôvodne boli stvorené nevinné, ale boli zvedené diablom. Alebo sú to zvieracie telá, ako gadarenské bravy, v ktorých žijú zlí duchovia. Toto by aj vysvetľovalo, prečo obsahuje Biblia príhodu s gadarenskými bravmi, ktorá zaráža mnohých čitateľov.

Osobitný pokus o zachovanie ortodoxie v oblasti biológie urobil naturalista Gosse, otec literárneho kritika Edmunda Gossa. Pripúšťal všetky dôkazy geológie na dôkaz staroby sveta, ale trval na tom, že vo chvíli stvorenia sa všetko vytvorilo tak, ako keby to malo svoju históriu. Niet logickej možnosti dokázať, že táto teória nemá pravdu. Teológovia rozhodli, že Adam a Eva mali pupky, ako keby sa boli narodili normálne. (Možno preto nazval Gosse svoju knihu Omphalos - Pupok). Podobne aj všetky iné stvorenia mohli byť stvorené tak, že vykazovali znaky predošlého vývoja. Skaly mohli byť naplnené fosíliami, mať podobu svedčiacu o sopečnej činnosti alebo vzhľad usadenín na dne mora. Ak však pripustíme takú možnosť, niet nijaký dôvod stanovovať čas stvorenia sveta skôr na jeden ako na druhý moment. Mohli sme všetci začať existovať pred piatimi minútami, vybavení kompletnými spomienkami, s dierami v ponožkách a s vlasmi volajúcimi po ostrihaní. Hoci je to logicky možné, nikto tomu nemôže veriť; Gosse bol trpko sklamaný, keď zisťoval, že jeho logicky pozoruhodné zmierenie teológie s údajmi vedy nenachádza medzi ľuďmi porozumenie. Teológovia ho nebrali na vedomie, opustili veľkú časť kedysi okupovaného územia a opevňovali to, čo ostalo.

Teória postupnej evolúcie rastlín a živočíchov dedičnosťou a mutáciami, ktorú do biológie uviedla v prvom rade geológia, sa dá rozdeliť na tri časti: Po prvé tu máme skutočnosť, ktorá je taká istá, ako môže byť istý fakt o pradávnych dobách, že jednoduché formy života sú staršie a že život s komplikovanejšími štruktúrami sa po prvý raz objavil v čerstvejšom období histórie. Po druhé, máme tu teóriu, že neskoršie a vysoko organizované formy života sa neobjavili spontánne, ale vyrastali z predošlých foriem sériami postupných zmien; to sa v biológii myslí špecificky pod pojmom „evolúcia”. Po tretie je to zatiaľ veľmi neúplné , štúdium mechanizmu evolúcie, t.j. príčin variability a prežívania určitých typov na úkor iných. Všeobecnú teóriu evolúcie biológovia dnes spravidla prijímajú, hoci pretrváva neistota o jej mechanizme. Historický význam Darwina spočíva v tom, že navrhol mechanizmus evolúcie (prirodzeným výberom), ktorý robí evolúciu pravdepodobnejšou; no jeho návrh, hoci ďalej akceptovaný ako platný, menej uspokojuje moderných ľudí vedy, ako uspokojoval jeho bezprostredných nasledovníkov.

Prvý biológ, čo vyzdvihol doktrínu evolúcie, bol Lamarck (1744-1829). Jeho teórie však boli zle prijaté nielen kvôli predsudku o nemennosti druhov, ale aj kvôli neprijateľnosti ním navrhovaného mechanizmu zmien. Myslel si, že vznik nového orgánu vo zvieracom tele je výsledkom pociťovania novej potreby; a že čo jedinec získal v priebehu svojho života, prenáša sa na jeho potomstvo. Bez druhej hypotézy by prvá nemohla prispieť k vysvetleniu evolúcie. Darwin odmietal prvú hypotézu ako dôležitý prvok pri vzniku nových druhov; pripúšťal druhú, ale nepripisoval jej taký veľký význam¸ ako mala v Lamarckovom systéme. Druhú hypotézu, dedičnosť získaných vlastností, prudko odmietal Weissmann a hoci spor pokračuje, prevažná väčšina dôkazov svedčí, že okrem pár výnimiek jediné získané znaky, ktoré sa dedia, sa týkajú reprodukčných buniek, ktorých je veľmi málo. Lamarckovský mechanizmus evolúcie teda nemôže byť akceptovaný.

Leyellove Princípy geológie, publikované v roku 1830, zdôrazňovali dôkazy o veku Zeme a života; medzi ortodoxnými veriacimi vyvolali veľký rozruch, hoci v prvých vydaniach sa nezastávali hypotézy organickej evolúcie. Obsahovali pozorný rozbor Lamarckovej teórie a jej zamietnutie na základe solídnych vedeckých dôkazov. V neskorších vydaniach, po Darwinovom Pôvode druhov (1859), teória evolúcie sa opatrne schvaľuje.

Darwinova teória bola v podstate rozšírením klasickej politickej ekonómie na živočíšnu a rastlinnú ríšu. Naviedla ho na to Malthusova teória populácií. Všetky žijúce organizmy sa rozmnožujú tak rýchlo, že značná časť jedincov každej generácie musí umrieť pred dosiahnutím reprodukčného veku. Samička tresky nakladie ročne asi 9 000 000 vajíčok. Keby všetky dozreli a produkovali ďalšie tresky, more by sa za pár rokov zmenilo na kompaktnú masu tresiek a pevniny by zaliala nová potopa. Boli by sme svedkami zdvojenia ľudskej populácie v určitých oblastiach v priebehu 25 rokov, hoci prirodzený prírastok počtu ľudí je najpomalší zo všetkých zvierat okrem slonov. Keby táto rýchlosť mala pretrvať na celom svete počas dvoch storočí, bola by výsledná populácia 500 miliárd ľudí.

Skutočnosť je však taká, že populácie zvierat a rastlín sú spravidla temer stacionárne. Presne to isté platilo počas väčšiny období o ľudských populáciách. Vo vnútri každého druhu, ako aj medzi rozličnými druhmi existuje trvalá konkurencia, v ktorej je trestom za porážku smrť. Z toho vyplýva, že ak sa niektorý člen jedného druhu líši od ostatných tak, že má z toho výhodu, je pravdepodobnejšie, že prežije. Ak bol rozdiel získaný, neprenáša sa na potomstvo, ale ak je vrodený, je pravdepodobné, že sa aspoň čiastočne objaví u značného počtu potomkov. Lamarck predpokladal, že žirafa má dlhý krk v dôsledku toho, že sa načahovala, aby dosiahla na vysoké vetvy a že výsledok tohto naťahovania krku bol dedičný. Darwinov názor, modifikovaný Weismannom, znie, že tie žirafy, ktoré mali pri narodení dlhšie krky, mali menšie riziko, že umrú od hladu, ako žirafy s normálnymi krkmi; zanechali viac potomstva, medzi ktorým boli častejšie dlhé krky - niektoré pravdepodobne ešte dlhšie, ako krky ich dlhokrkých rodičov. Takýmto spôsobom rozvíjali žirafy svoje zvláštnosti až do tých čias, kým sa už ďalším vývojom nedalo nič získať.

Darwinova teória sa zakladala na výskyte náhodných mutácií, príčiny ktorých, ako sa priznal, sú neznáme. Všetci dobre vieme, že deti jedných rodičov nie sú všetky rovnaké. Domáce zvieratá boli v priebehu vekov umelým výberom podstatne zmenené. V dôsledku zákrokov človeka kravy nadoja viac mlieka, závodné kone bežia rýchlejšie, ovce dávajú viac vlny. Takéto skutočnosti poskytli Darwinovi priamy dôkaz o tom, čoho je schopná selekcia. Je pravda, že chovatelia nemôžu zmeniť rybu na vačkovca, ani vačkovca na opicu. Úžasné zmeny týchto rozmerov možno však očakávať po uplynutí nespočetných vekov, ako o nich hovoria geológovia. Okrem toho existovali v mnohých prípadoch dôkazy spoločných predkov. Fosílie svedčia, že v minulosti existovali zvieratá, ktoré možno označiť za medzičlánky medzi dnes veľmi vzdialenými druhmi: napríklad pterodaktyl bol napoly vták, napoly obojživelník. Embryológovia zistili, že v priebehu prenatálneho vývoja zvieratá reprodukujú predošlé vývojové formy: vyvíjajúci sa plod cicavcov má v určitom štádiu pozostatky sluchových orgánov rýb, ktoré sú mu úplne nanič, a ťažko sa dajú vysvetliť inak ako opakovanie pradávnej histórie. Mnohé rozličné spôsoby uvažovania presviedčali biológov jednak o existencii faktu evolúcie, jednak o skutočnosti, že prírodný výber bol jej základným mechanizmom.

Darwinova teória bola pre teológiu rovnako tvrdý úder ako koperníkovstvo. Nielen že sa stalo nevyhnutným opustiť predstavu stálosti druhov, ako aj dôvery vo viaceré akty stvorenia, ako sú opísané v Genezis; nielen že sa stalo nevyhnutným pripustiť pre ortodoxných veriacich omračujúco dlhý čas od začiatku života na Zemi; nielen že bolo potrebné opustiť rad argumentov v prospech božej láskavosti, keďže sa ukázalo, že ide o dokonalú adaptáciu zvierat na ich prostredie, ktorá sa teraz vysvetľovala ako výsledok prírodného výberu; a čo bolo ešte horšie, evolucionisti sa opovážili tvrdiť, že človek sa vyvinul z nižších zvierat. Teológovia a nevzdelanci sa zmocnili tohto úseku celej teórie. Svet zhrozene vykríkol: „Darwin tvrdí, že človek pochádza z opice!” Rozprávalo sa, že si to myslel, pretože sa podobal na opicu (čo nebola pravda). Keď som bol ešte chlapec, mal som učiteľa, ktorý mi veľmi slávnostne prehlásil:

„Ak ste darvinista, ľutujem vás, pretože nemožno byť naraz darvinistom aj kresťanom.”

V štáte Tennessee je aj dnes ilegálne učiť evolučnú teóriu, pretože sa považuje za protirečiacu božiemu slovu (v roku 1935, pozn. prekl.)

Ako sa často stáva, teológovia spoznali dôsledky novej doktríny skôr ako jej prívrženci; hoci ich dôkazy presvedčili, boli to väčšinou pobožní ľudia a chceli si zachovať čím viac zo svojej pôvodnej viery. Najmä v devätnástom storočí bol pokrok veľmi uľahčený nedostatkom logiky u jeho prívržencov, čo im umožňovalo zvyknúť si na jednu zmenu prv, než bolo treba pripustiť druhú. Ak sa všetky logické dôsledky nejakej novinky predstavujú naraz, vyžaduje to takú zmenu návykov, že ľudia radšej odmietnu všetko; ak sa im ponúka jeden krok každých desať až dvadsať rokov, nechajú sa zavliecť bez veľkého odporu na cestu pokroku. Veľkí muži devätnásteho storočia neboli revolucionári, ani intelektuálne ani politicky; boli však ochotní viesť reformné hnutia, keď sa to otvorene ukázalo potrebné. Tento rozumný duchovný stav novátorov prispel k tomu, že devätnáste storočie je pozoruhodné extrémnou rýchlosťou pokroku.

Teológovia videli zreteľnejšie ako verejnosť, o čo išlo. Upozorňovali, že to ľudia a nie opice majú nesmrteľné duše; že Kristus umrel za záchranu ľudí, a nie opíc; že ľudia majú Bohom im vnuknutý zmysel pre dobro a zlo, kým opice sú vedené len pudmi. Ak sa opice zmenili na ľudí postupnými nepostihnuteľnými zmenami, v ktorom štádiu náhle získali teologicky významné znaky? V roku 1860 (rok po vydaní Pôvodu druhov) burácal biskup Wilberforce v „Britskej asociácii” proti darvinizmu slovami:

„Princíp prírodného výberu sa absolútne neznáša s Božím slovom!”

Všetka jeho výrečnosť bola však daromná a všeobecne sa víťazstvo v diskusii priznávalo Huxleymu, ktorý zastával Darwina. Ľudia sa prestali báť nespokojnosti cirkvi a vývoj živočíšnych a rastlinných druhov sa stával biológmi všeobecne prijímanou teóriou, hoci dekan Chichesterskej univerzity v Oxforde vyhlásil,

že „tí, čo odmietajú pripustiť priebeh stvorenia našich prvých rodičov podľa jeho doslovného znenia a chcú ho nahradiť moderným snom evolúcie, zapríčiňujú kolaps celej predstavy ľudskej spásy.”

Hoci aj Carlyle, ktorý si zachoval neznášanlivosť ortodoxne veriacich bez ich viery, hovoril o Darwinovi ako „o apoštolovi kultu špiny”.

Postoj laikov bez vedeckého vzdelania k Darwinovi dobre ilustroval Gladstone. Bol to vek liberalizmu, hoci tento veľký vodca liberálov urobil všetko, aby to bolo inak. Keď v roku 1864 právna komisia Tajnej rady oslobodila dvoch kňazov spod obžaloby, že neveria na večný trest, Gladstone bol zhrozený a vyhlásil, že ak má tento rozsudok slúžiť ako precedens,

„nebude nijaký rozdiel medzi kresťanskou vierou a jej popieraním.”

Po prvom uverejnení Darwinovej teórie vyhlásil so sympatiami človeka, navyknutého vládnuť:

„Podľa toho, čo sa nazýva evolúciou, Boh je zbavený námahy stvorenia. V mene nezmeniteľných zákonov je zbavený povinnosti vládnuť svetu.”

Neprechovával však osobné nepriateľstvo voči Darwinovi; postupne zmierňoval svoju opozíciu a v roku 1877 ho osobne navštívil; neprestajne hovoril o masakroch v Bulharsku. Keď odišiel, Darwin prostoducho poznamenal: „Aká to česť pre mňa, návšteva takého veľkého muža!” História nezaznamenala, či si Gladstone odniesol nejaský dojem z Darwina.

V našich časoch sa náboženstvo prispôsobilo evolučnej teórii a dokonca z nej ťaží ďalšie argumenty. Hovoria nám, že „počas dlhých vekov sa rysoval ten istý plán” a že evolúcia je rozvíjanie myšlienky, ktorá od prvopočiatku sídlila v božej mysli. Podľa toho by sa zdalo, že počas týchto dlhých vekov, ktoré tak veľmi trápili Hugha Millera, keď sa zvieratá navzájom mordovali strašnými rohmi a ukrutnými bodlami, Všemohúcnosť pokojne čakala na príchod človeka s jeho ešte rafinovanejšími nástrojmi mučenia a jeho ešte bezcitnejšou ukrutnosťou. Títo moderní teológovia nám však nepovedia, prečo stvoriteľ uprednostnil postupné dosahovanie cieľa namiesto priamej cesty k cieľu. Nenahovoria toho veľa ani vo veci našich pochybností o úžasnosti konečného výsledku. Ťažko padne necítiť a nepovedať ako ten školák, čo sa naučil abecedu a komentoval to vetou, že načo toľko námahy pre tak málo. Ale to je vec chuti.

Existuje však aj iná, vážnejšia námietka proti každej teológii, založenej na evolúcii. Medzi rokmi 1860 a 1880, keď bola vlna tejto teórie ešte nová, pokrok sa v Anglicku považoval za svetový zákon. Nebohatli sme z roka na rok, nemali sme napriek znižovaniu daní prebytkové štátne rozpočty? Nevyvolávalo naše strojárenstvo obdiv sveta a nebola naša parlamentná vláda modelom pre napodobnenie všetkým osvieteným cudzincom? Dalo sa pochybovať o neohraničenom pokračovaní pokroku? S istotou sa dalo dôverovať vede a mechanickému dômyslu, ktoré vyvolali tento pokrok, že budú pokračovať a produkovať stále viac. V takom svete sa evolúcia zdala byť len generalizáciou každodenného diania.

Ale už vtedy sa ľuďom, naučeným väčšmi rozmýšľať, ukazovala aj druhá strana problému. Tie isté zákony, ktoré produkujú rast, produkujú aj zánik. Jedného dňa slnko vychladne a život na zemi sa zastaví. Celá éra zvierat a rastlín je len medzihra medzi érami, ktoré boli veľmi horúce a érami, ktoré budú veľmi studené. Neexistuje kozmický zákon pokroku, existuje len kolísanie zhora dolu a zdola hore, a to s pomalým trendom celku smerom dolu, zapríčineným rozptylom energie. Veda to aspoň považuje za najpravdepodobnejšie a naša sklamaná generácia tomu ľahko verí. Pri súčasnom stave našich poznatkov sa na evolúcii nemôže zakladať nijaká optimistická filozofia.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York - Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Pokračovanie: Štvrtá kapitola: Démonológia a medicína, ZH 79.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu