Duch ateizmu

Wednesday, 5 August 2009 | Zošity humanistov č. 78

Frank Spade

Do diskusie o novom ateizme a humanizme vnáša malá knižôčka André Comte-Sponvillea Na čo verí ateista? Spiritualita bez Boha (Woran glaubt ein Atheist? Spiritualität ohne Gott. – Z francúzskeho originálu s titulom L’esprit de l’athéisme preložila Brigitte Große. Diogenes, 2008) perspektívu, na ktorej nájdu potešenie bývalí veriaci a hľadajúci, ale aj neveriaci. Miesto racionálne chladného sveta kreslí autor ateistický pohľad, preniknutý toleranciou, srdečnosťou a láskou. Do popredia nestavia to, čo delí, ale prízvukuje to, čo spája, odmietajúc dogmatizmus, tmárstvo, fundamentalizmus, fanatizmus, ale aj nihilizmus a vlažnosť.


Boj za osvietenstvo pokračuje,“ píše, „a málokedy bol taký aktuálny, pretože ide o slobodu.

Ako katolík, ktorý sa s cirkvou rozišiel ako 18-ročný, propaguje autor, francúzsky filozof , spiritualitu vyznania miesto spirituality viery, činov miesto nádejí a uzatvára:

Mám pocit, že žijem lepšie, odkedy som ateistom, jasnejšie, voľnejšie, intenzívnejšie.

Neslobodno si myslieť, píše, že morálne, kultúrne a spirituálne hodnoty potrebujú Boha, aby pretrvali. Sami však ako spoločnosť potrebujeme etiku, komunikáciu a priznanie sa k svojim dejinám a hodnotám, aby sme prežili.

Myšlienky o spiritualite pri viere v len tento svet budú asi pre ateistu najprekvapivejšie a asi vrhajú na naše chápanie sa najviac otázok. Comte-Sponville sa zaujíma o duchovný život, pretože neveriť v Boha neznamená nemať ducha a ani nás nezbaví povinnosti používať ho (byť aspoň občas duchaplný – pozn. prekl.).

Nevykastrujem si predsa dušu, len pretože som ateista. Duch je príliš dôležitá záležitosť, aby bolo prípustné zanechať ju kňazom, muláhom a spiritualistom. Je to najvyššia časť človeka, alebo ešte lepšie, je to jeho najvyššia funkcia, ktorá nás robí inými, viac a lepšími, ako sú zvieratá, ktorými tiež sme.

Opisuje zážitok „oceánového pocitu“ a konštatuje, že popri tom je predstava raja malicherná:

Čo som prežil alebo zatušil, bola pravda bez slov, sebavedomie bez ego, šťastie bez narcizmu. Intelektuálne v tom nevidím nijaký dôkaz pre nič, ale nemôžem povedať, že to nič nebolo… Nikdy som neprežil nič lepšieho, nič jednoduchšieho, silnejšieho, otrasnejšieho.

Autor opisuje nedogmatický ateizmus, ktorý sa kryje s humanizmom, ako ho hlása Nemecký humanistický zväz, obohatený o duchovnú komponentu, ktorá existenciu druhého sveta popiera, ale existenciu mystična a mystiky pripúšťa a tak diskusiu o novom humanizme oplodňuje a rozširuje. Humanizmus je preňho priznanie k láske a odmietnutie nihilizmu. Jeho slovami:

„Náš boj má slúžiť laicizmu (sekularizmu). Ateisti musia už len vynájsť a rozvinúť správnu duchovnosť. Táto kniha je príspevok v tomto zmysle.“

Kniha je náročným čítaním premyslených argumentov, osviežujúcej perspektívy pre nový humanizmus a integrálnej duchovnosti, ktorá – opakujem sa – pripúšťa ateistickú mystiku.

* * *

Dodatok: Ak však je ateistická duchovnosť pokľaknutie pred vznešenosťou prírody a v podstate nábožnosť bez príslušnosti k cirkvi, na čo verí ateista? – znela otázka v nemeckom rozhlase (Deutschlandfunk) a www-stránka Sapere aude dala odpoveď:

Ateista verí na veci, javy, a ciele, pre ktoré existujú odôvodnené indície, dôkazy a pozadie. Verí na svoju omylnosť, ale aj na svoju zvedavosť. Verí na svoju existenciu, na lásku, na nutný poriadok vecí, a to všetko bez nadprirodzeného usporiadateľa alebo vynálezcu.

Aj ateista chce slávnostne dávať meno svojmu dieťaťu, nákladne sláviť uznanie zväzku pre život a dôstojne byť pochovaný.

Prvky môjho tela sú prach vyhasnutých hviezd, čo ostal z obrovských hviezd, ktoré sa raz pozrážali a svoje súčiastky porozhadzovali po hĺbkach vesmíru, kde s kozmickým materiálom vytvorili nové hviezdy – a tak aj našu zem. Vďaka tomuto zďaleka prišlému hviezdnemu prachu páli spaľovňa našich buniek našu potravu a na drahocennú chvíľu nás zásobuje energiou. Blikajú v nás miliardy nepatrných plamienkov, odrazy dávno vyhasnutých hviezdnych ohňov v hĺbkach vesmíru; v nás, ktorí sme článkami kozmickej reťaze, v ktorej nielen pre hviezdy, ale pre každého z nás každý koniec je súčasne aj novým začiatkom.“ (Podľa Gottfrieda Schatza)

Prameň: Frank Spade: „Der Geist des Atheismus“, Diesseits č. 84, 22/3, s.36 – 37, 2009. (Recenzent je k dispozícii pre autorské čítania.)

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

2 Comments to Duch ateizmu

Dominik Filipp
August 10, 2009

Táto kniha môže byť veľmi zaujímavá. Mohla by obsahovať myšlienky ktorými sa dajú zbližovať stanoviská úprimných ateistov a veriacich. Dá sa niekde kúpiť?
Celkove si myslím, že tvrdošijné presviedčanie niekoho o niečom svedčí o neistote presviedčajúceho vo svojej pravde ktorej sa zubami-nechtami drží. Je to síce pochopiteľné ale vytvára to antagonizmus ktorý zastavuje komunikáciu. Ak boh existuje, potom sa naozaj zdá, že sa skrýva intelektuálnemu uchopeniu a nemôžem sa nikomu diviť keď ho nenachádza. Ak v neho verím, musím uznať, že toto skrývanie sa je súčasťou nejakého vyššieho plánu, do ktorého nemôžem násilne zasahovať. Postoj úprimného ateistu si vážim oveľa viac ako postoj zastrašeného veriaceho, pre ktorého je viera je často len akýsi druh obchodu s výhodnou budúcnosťou v raji po smrti. Ak k tomu pripočítam historické chyby cirkvi, a to chyby voči duchu vlastnej viery, necitlivosť k iným názorom, nezriedka posudzovanie a nadradenosť, nedivím sa ateizmu dvojnásobne.
No nielen náboženstvo utrpelo ranu v historickom vývoji. Bol to i ateizmus, ktorého sa zmocnil vulgárny komunizmus, mechanicky a neľudsky aplikujúci jeho materialistické princípy. Tak stoja náboženstvo i ateizmus pred rovnakou výzvou sklonenia hlavy, väčšou skromnosťou a väčším rešpektom k prejavom ducha. I materialista predsa uznáva, že duch človeka je vývojovým cieľom prírody, možno najdokonalejším prejavom hmoty. V oboch postojoch hrá alebo by mal hrať duch teda ustrednú úlohu. Idea ateizmu je viac ako materializmus rovnako ako idea boha je viac ako náboženstvo.

rastislav
August 14, 2009

090814
Dominik,
ako materialista a evolucionista nemôžem súhlasiť s vetou, že duch človeka je vývojovým cieľom prírody, pretože vývoj v darvinovskom zmysle slova nepozná cieľ, ale zakladá sa na náhode. Ak pod duchom rozumieme rozum, potom v ateizme hrá samostatný rozum rozhodujúcu úlohu. Myslím si, že v náboženstve musí rozum rešpektovať zjavenú pravdu, aj keď ju nechápe; asi preto odmietam náboženstvo.
Bol som za svojho života svedkom toho, ako katolícka cirkev prešla od výslovného odmietania Darwinovej evolučnej teórie a trvania na biblickom znení stvorenia sveta k dnešnej predstave cieleného či riadeného vývoja rastlín a živočíchov. Tento cielený či riadený vývoj s občasnými zásahmi Boha, napríklad pri stvorení človeka, sa nedá vydávať za modifikáciu evolučnej teórie; protiví sa jej rovnako ako ktorýkoľvek akt stvorenia. Neviem, v ktorom štádiu sa pračlovek, ale ešte zviera, mal stať pračlovekom síce, ale už s dušou, teda človekom. Viete Vy o tom niečo?
Myslím, že knihu Woran glaubt ein Atheist Vám bez ťažkostí obstará veľa kníhkupectiev zahraničnej literatúry.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu