Friedrich Nietzsche: Antikrist II

Sunday, 20 September 2009 | Zošity humanistov č. 30

Friedrich Nietzsche: Antikrist II

Pokus o kritiku kresťanstva

(Druhá časť zo šiestich – odseky 21 – 40)

21

Predpokladom budhizmu je veľmi mierne podnebie, veľmi mierne mravy a veľká liberálnosť ducha, no nijaký militarizmus; a že sú to vyššie triedy, dokonca vedci, kde má hnutie svoje korene. Budhizmus si želá ako najvyšší cieľ dobrú náladu (119), ticho a neprítomnosť prianí, a tento cieľ aj dosahuje (120). Budhizmus nie je náboženstvo, ktoré iba ašpiruje na dokonalosť; dokonalosť je v ňom normálny prípad. –

V kresťanstve vystupujú do popredia inštinkty ovládaných a utláčaných: najnižšie triedy obyvateľstva v ňom hľadajú svoju spásu (121). Kresťanstvo necháva praktizovať ako zamestnanie kazuistiku hriechov, sebakritiku a inkvizíciu svedomia, len tak na ukrátenie dlhej chvíle; stále udržuje (modlitbou) vášnivý afekt voči jednej mocnej bytosti, zvanej „boh“; čo je najvyššie, platí mu za nedosiahnuteľné, za dar, za „milosť“. Vyhýba sa verejnosti: úkryt, temný priestor, to sú znaky kresťanstva. Učí opovrhovať telom, hygienu odmieta ako zmyselnosť; cirkev sa bráni aj proti čistotnosti (– prvé kresťanské opatrenie po vyhnaní Maurov zo Španielska bolo zatvorenie verejných kúpeľov; len v meste Cordóba ich bolo dvesto sedemdesiat). Kresťanský je určitý zmysel pre krutosť, a to proti sebe aj proti druhým; nenávisť proti tým, čo zmýšľajú inakšie; vôľa prenasledovať. Na prvom mieste záujmu stoja predstavy s pošmúrnym a vzrušujúcim obsahom; najvyhľadávanejšie stavy, označované najvyššími menami, sú epileptickej povahy; strava sa volí tak, že favorizuje chorobné javy a predrážďuje nervy. Kresťanské je nepriateľstvo na smrť voči majiteľom pôdy, proti „šľachte” – a súčasne skrytá tajná túžba po pôde a tituloch (– nechá sa im „telo“, vyžaduje sa len ich „duša“ …) Kresťanská je nenávisť voči duchu, voči hrdosti, odvahe, slobode, libertínizmu ducha; kresťanská je nenávisť voči zmyslom, voči zmyslovým radostiam, voči radosti vôbec …

22

Keď kresťanstvo opustilo svoj prvý terén, najnižšie triedy obyvateľstva, podsvetie (122) antického sveta, keď sa vydalo hľadať moc u barbarských národov, nestretalo tam unavených mužov, ale mužov vnútorne zdivočených a rozorvaných, – boli to ľudia silní, ale nepodarení. Nespokojnosť so sebou samým a utrpenie ako také sa u nich neprejavovalo, ako u budhistov, nadmernou dráždivosťou a odolnosťou voči bolesti, ale skôr naopak, veľmi silnou túžbou ubližovať a vybíjať si vnútorné napätie nepriateľskými činmi a predstavami. Kresťanstvo potrebovalo barbarské pojmy a hodnoty, aby opanovalo barbarov: také sú napríklad obeť prvotín, pitie krvi pri prijímaní, pohŕdanie duchom a kultúrou; mučenie všetkými spôsobmi, fyzické aj morálne; grandiózna nádhera obradov. Budhizmus je náboženstvo pre neskorých ľudí, pre rasy, ktoré sa polepšili a preintelektualizovali, zjemneli, ktoré veľmi ľahko zacítia bolesť ( – Európa preň nie je ešte ani zďaleka zrelá): je to spôsob, ako im vrátiť mier a dobrú náladu, intelektuálnu stravu a určitú fyzickú odolnosť. Kresťanstvo sa chce stať pánom dravcov; má na to spôsob, a to urobiť ich chorými (123) – oslabenie je kresťanský návod na skrotenie, na „civilizovanie”. Budhizmus je náboženstvo pre koniec a únavu civilizácie, ktorú kresťanstvo ešte ani nenašlo, – možno ju zakladá.

23

Budhizmus je, opakujme si to, stokrát chladnejší, opravdivejší, objektívnejší. Nepotrebuje dávať svojmu utrpeniu a schopnosti znášať bolesť slušný vzhľad interpretáciou hriechu, – iba povie, čo si myslí: „trpím.” Pre barbara, naopak, utrpenie nemá nič prijateľného: potrebuje najprv výklad, aby si priznal stav, že trpí (inštinkt ho nabáda skôr k zatajeniu bolesti, aby ju znášal potichu). Tu sa slovo „diabol” stalo dobrodením: naraz sa objavil mocný a strašný nepriateľ, – nebolo treba hanbiť sa za útrapy od takého nepriateľa. –

V základoch kresťanstva je niekoľko jemností, ktoré patria orientu. Kresťanstvo predovšetkým vie, že v podstate je úplne ľahostajné, či je niečo pravda, ale že je vrcholne dôležité, nakoľko niekto verí, že je to pravda. Pravda a viera, že niečo je pravda: to sú dva svety záujmu ležiaci každý inde, skoro protikladné oblasti, – k obidvom sa pristupuje zásadne rozličnými cestami. Toto vedieť– v Oriente to robí takmer mudrca: takto to chápu brahmani, takto to chápe Platón, tak aj každý žiak ezoterickej múdrosti. Ak je, napríklad, nejaké šťastie vo viere, že sme vykúpení z hriechov, nie je nijako potrebné byť hriešnikom; stačí cítiť sa hriešnikom. Ale pretože predovšetkým je potrebná viera, musí za znehodnotiť rozum, vedomosti a intelektuálne bádanie; cesta k pravde sa stane zakázanou (124) cestou. – Silná nádej je oveľa významnejšie životné stimulans ako akékoľvek osobitné skutočné šťastie. Trpiacich treba udržovať v ich stave nádejou, ktorej nemožno oponovať nijakou skutočnosťou (125), – nádejou, ktorá sa neskončí splnením: to je nádejou na onen svet. (Práve pre túto schopnosť vodiť nešťastníkov za nos považovali starí Gréci nádej za zlo nad všetky zlá, za vskutku najzákernejšie zlo: usadzovalo sa na dne suda zla (126). Aby bola možná láska, musí sa boh stať osobou; aby si aj najnižšie inštinkty prišli na svoje, musí byť boh mladý. Na podnietenie vrúcnosti žien treba dať do popredia pekného svätého, pre vrúcnosť mužov niečo ako Máriu (127). Toto platí pre prípady, keď kresťanstvo chce získať prevahu v oblasti, kde už uctievanie Afrodity alebo Adonisa definovalo pojem kultu. Požiadavka cudnosti posilňuje rozhodnosť a zvnútornenie náboženského inštinktu – robí kult vrúcnejším, zápalistejším, oduševnenejším. – Láska je stav, keď človek vidí veci spravidla také, aké nie sú. V láske vrcholí sila ilúzie, ako aj osladzujúca sila skrášľovania. V láske sa znáša viac ako obyčajne, z lásky sa strpí všetko. Bolo treba vynájsť náboženstvo, v ktorom sa dá milovať: pomocou lásky sa premôže aj to, čo je v živote najhoršie, – ba ani sa to nevidí. – Toľko o troch kresťanských cnostiach: viera, láska a nádej (128); ja ich volám tri kresťanské fígle (129). – Budhizmus je príliš neskorý a pozitivistický, než aby ešte mohol byť takto špekulantský. –

24

Tu sa len dotknem problému pôvodu kresťanstva. Prvá veta pre jeho riešenie znie: kresťanstvo možno pochopiť len vychádzajúc z pôdy, na ktorej rástlo, – nie je to hnutie proti židovskému inštinktu, naopak, je jeho nutnou konzekvenciou, je ďalším záverom v jeho desivej logike. Slovami spasiteľa to znie: „Spása prichádza od Židov.” (130) Druhá veta znie: psychologický typ Galilejského sa ešte dá rozpoznať, ale až vo svojom úplnom zvrhnutí sa (131) (ktoré je naraz zmrzačenie aj preťaženie cudzími prvkami) mohol Galilejský slúžiť tomu cieľu, pre ktorý bol potrebný, byť typom vykupiteľa ľudstva. –

Židia sú najpozoruhodnejší (132) národ svetových dejín, pretože postavení pred otázku byť alebo nebyť dali pri príšernej jasnosti vedomia prednosť bytiu za každú cenu: touto cenou bolo radikálne sfalšovanie celej prírody, všetkej prirodzenosti aj celej skutočnosti, tak vnútorného ako aj vonkajšieho sveta. Ohradili sa proti všetkým podmienkam, za ktorých dovtedy nejaký národ mohol žiť, či mal právo žiť: pretvorili sa na protiklad pojmu prirodzených podmienok, – obrátili postupne, jedno po druhom, náboženstvo, kult, morálku, históriu a psychológiu, a to nenapraviteľne, na opak ich prirodzenej hodnoty. Po druhý raz sa stretáme s tým istým fenoménom, ale v nekonečne zväčšenom rozsahu, a predsa je to len kópia: – pri porovnaní s „národom svätcov” sa kresťanská cirkev nijako nemôže dovolávať originality. Práve tým sú Židia najosudovejší (133) národ svetových dejín: svojím pôsobením natoľko sfalšovali ľudstvo, že ešte dnes môže mať kresťan protižidovské pocity bez toho, že by sa považoval za konečný dôsledok židovstva.

Vo svojej Genealógii morálky som po prvý raz psychologicky (134) predviedol protichodné pojmy ušľachtilej morálky a morálky resentimentu*; táto druhá vznikla z vyslovenia Nie proti prvej: a je to v podstate celá židovsko-kresťanská morálka. Aby sa dalo povedať Nie na všetko, čo na našej zemi predstavuje vzostupný pohyb života, na úspech, moc, krásu a sebavedomie, na to musel inštinkt, ktorý sa stal géniom resentimentu, vynájsť druhý svet, onen svet, z ktorého sa každé prisvedčovanie životu zdalo zlom, hodným zavrhnutia. Z psychologického hľadiska má židovský národ najhúževnatejšiu životnú silu; ak sa dostane do nemožných podmienok, vtedy dobrovoľne, hnaný najhlbšou múdrosťou sebazáchovy, dá sa na stranu všetkých inštinktov dekadencie – vôbec nie preto, že by ho ovládali, ale pretože v nich uhádol silu, pomocou ktorej sa možno postaviť proti „svetu”. Židia sú opak všetkých dekadentov: museli ich predstavovať až do ilúzie a vedeli sa postaviť s hereckým géniom non plus ultra (135) na čelo všetkých prúdov dekadencie (– napr. ako paulínske kresťanstvo (136)– ), aby z nich vyťažili niečo, čo je silnejšie, ako všetky prisviedčajúce strany života. Pre ľudí, ktorí v židovstve a kresťanstve ašpirujú na moc, pre tento kňazský druh ľudí, je dekadencia len prostriedok: tento druh ľudí má životný záujem na tom, aby urobil ľudstvo chorým a aby obrátil význam pojmov „dobro” a „zlo”, „pravda” a „nepravda” smerom životu nebezpečným a ohovárajúcim svet.

25

Dejiny Izraela majú neoceniteľnú hodnotu ako história, typická pre každú denaturáciu prirodzených hodnôt: naznačím päť skutočností tejto premeny (137). V prvopočiatkoch, najmä v dobe kráľovstva (138), mal aj Izrael správny, t.j. prirodzený vzťah k všetkým veciam. Jeho Jehova bol prejavom vedomia moci, radosti zo seba a nádeje v seba: v ňom sa očakávalo víťazstvo a spása, s ním sa dôverovalo prírode, že dá, čo národ potrebuje – predovšetkým dážď. Jehova je boh Izraela a v dôsledku toho boh spravodlivosti: to je logika každého národa, ktorý má moc a s dobrým svedomím si je toho vedomý. Tieto dva aspekty sebaschvaľovania (139) sa prejavujú slávnostným kultom: národ je vďačný za veľké činy vo svojej histórii, ktoré mu umožnili zvíťaziť, je vďačný za cykly ročných období a úspechy v chove dobytka a poľnohospodárstve. – Tento stav ostal ešte dlho ideálom, aj keď došlo k jeho smutnému zrušeniu: anarchia vnútri, Asýrčan zvonku. Národ si však zachoval ako najvyššie želanie víziu kráľa, ktorý je dobrý vojak a prísny sudca: túto predstavu stelesňoval najmä typický prorok Izaiáš (140); bol kritický a satirický voči svojej dobe). – Všetka nádej však ostala nesplynená. Starodávny boh už nemohol urobiť nič z toho, čo dokázal kedysi. Mali ho nechať ísť. Čo sa však stalo? Zmenili si predstavu, ktorú o ňom mali, – zbavili ho všetkého prirodzeného: za túto cenu si ho zachovali.

Jehova, boh „spravodlivosti”, – už nebol jedno s Izraelom, už nevyjadroval pocit národného sebavedomia: bol to už len boh za určitých podmienok … Jeho pojem sa stal nástrojom v rukách agitujúcich kňazov, ktorí odteraz interpretovali každé šťastie ako odmenu, každé nešťastie ako trest za neposlušnosť bohu, za „hriech”: Tento spôsob vysvetľovania vecí, ktorý je v zmysle „morálneho poriadku na svete” ten najluhárskejší, postavil prirodzený pojem „príčiny” a „následku” raz pre vždy na hlavu. Ak sa pomocou odmeny a trestu vylúčila zo sveta prirodzená kauzalita, objavuje sa potreba protiprirodzenej kauzality: a všetko ostatné, neprirodzené, z toho vyplýva. Je tu boh, ktorý vyžaduje – miesto boha, ktorý pomáha, ktorý dáva radu, ktorý je v podstate názov vyjadrujúci šťastnú inšpiráciu odvahy a sebadôvery … Je tu morálka, ktorá prestala byť prejavom životných podmienok a rastu národa, už nie je jeho najelementárnejší životný inštinkt, ale stala sa abstraktnou, stala sa opakom života, – morálka ako podstatné zhoršenie predstavivosti, ako „uhrančivý pohľad” na všetko. Čo je židovská morálka, čo jekresťanská morálka? Náhoda, ktorá stratila svoju nevinnosť; nešťastie poškvrnené pojmom „hriech”; blaho považované za nebezpečenstvo, za „pokušenie”; zlý fyziologický pocit otravy červom svedomia …

26

Sfalšovaný pojem boha; sfalšovaný pojem morálky: no židovské kňazstvo sa ešte nezastavilo. Celé dejiny Izraela sa nedali použiť: tak preč s nimi! – Títo kňazi dokázali uskutočniť vrcholné dielo falšovania, ktorého dokladom je značná časť biblie: s pohŕdaním voči tradícii a historickej skutočnosti, ktoré nemá páru, preloži li do náboženských výrazov (141) celú minulosť vlastného ľudu, to znamená, že z nej zostavili stupídny mechanizmus spásy, založený na hriechu proti Jehovovi a na treste, na zbožnosti voči Jehovovi a na odmene. Tento najhanebnejší akt falšovania histórie by sme pociťovali omnoho bolestnejšie, keby nás cirkevná interpretácia histórie od tisícročí nebola takmer ohlušila voči požiadavkám čestnosti in historicis (142). A cirkvi sekundovali filozofi: lož o „svetovom morálnom poriadku” sa ťahá celým vývojom aj novšej filozofie. Čo značí „svetový morálny poriadok”? Že raz a navždy existuje božia vôľa, ktorá určuje, čo človek má a čo nemá robiť; že hodnota jedného národa, jedného jednotlivca sa meria podľa stupňa poslušnosti či neposlušnosti voči božej vôli; že v osudoch národa i jednotlivca sa božia vôľa manifestuje ako dominantná, to je ako podklad pre trest alebo odmenu podľa stupňa poslušnosti. Namiesto tohto žalostného klamstva hovorí skutočnosť: kňazi, tento parazitárny druh ľudí, ktorý prosperuje len na úkor zdravých organizácií života, zneužívajú meno boha (144); nazývajú „kráľovstvom božím” taký stav spoločnosti, v ktorom kňaz určuje hodnotu vecí; nazývajú „vôľou božou” prostriedky, pomocou ktorých sa taký stav dosiahne a udrží; a s chladnokrvným cynizmom merajú národy, epochy a jednotlivcov podľa ich užitočnosti alebo ich opozície voči absolútnej moci kňazov. Pozrite sa na nich pri čine: pod rukami židovských kňazov sa veľká epocha dejín Izraela stala epochou úpadku (145); vyhnanstvo, to dlhé obdobie nešťastia, sa premenilo na večný trest za veľkú epochu – za epochu, keď kňaz nebol ešte nič. Z mocných a veľmi slobodných osobností dejín Izraela vyrobili podľa potreby žalostných pokrytcov a svätuškárov (146), alebo, pravdaže, „bezbožníkov”; psychológiu každej veľkej udalosti zjednodušili na formulku pre idiotov: „poslušnosť alebo neposlušnosť voči bohu”. – A o krok ďalej: „božiu vôľu” (to jest podmienky zachovania moci kňazov) treba poznať, – preto je potrebné „zjavenie”. Po slovensky (147): na to treba ohromnú literárnu falzifikáciu, a preto sa objaví „Sväté písmo”, – zverejní sa so všetkou posvätnou pompou, s dňami pokánia a výkrikmi náreku nad dlhým „hriechom”. „Božia vôľa” bola oddávna známa: celé nešťastie bolo v tom, že ľudia sa odcudzili „Svätému písmu” … Už Mojžišovi sa zjavila „božia vôľa” … Čo sa stalo? Tento kňaz prísne a pedantne formuloval raz navždy, čo si praje a „aká je božia vôľa”; čo mu veriaci majú platiť počínajúc malými a veľkými daňami (148) ( – a nezabudnúť dať najchutnejší kus mäsa: lebo kňaz je veľký žrút biftekov) … Od tých čias sú všetky záležitosti života usporiadané tak, aby kňaz bol všade nevyhnutný; vo všetkých prirodzených životných situáciách, pri narodení a svadbe, v chorobe a pri smrti, a to nehovorím o „obeti” alebo „hostine” (149) – svätý parazit je prítomný všade, aby tieto situácie denaturoval – v jeho názvosloví je to: aby ich posvätil … Lebo toto treba pochopiť: každý prirodzený zvyk, každá prirodzená ustanovizeň (štát, súdnictvo, manželstvo, pomoc chorým a chudobným), každá požiadavka vnuknutá životnými inštinktami, skrátka, všetko, čo má v sebe svoju hodnotu, stane sa pôsobením parazitizmu kňaza (alebo „svetového morálneho poriadku”) zásadne bezcenné, stane sa proti–hodnotou: na to treba dodatočné schválenie, – na to treba moc, ktorá udeľuje hodnotu, ktorá popiera prírodu a až tým tvorí hodnotu … Kňaz znehodnocuje, odsväcuje (150) prírodu: to je cena, za ktorú vôbec pretrváva. – Neposlušnosť voči bohu, to jest voči kňazovi, resp. voči „zákonu”, dostáva odteraz meno „hriech”; prostriedky na „zmierenie s bohom” sú, samozrejme, takej povahy, že zaručujú ešte otrockejšiu poddanosť kňazovi: len kňaz môže „vykúpiť” … Po psychologickej stránke sa v každej spoločnosti, organizovanej kňazmi, hriechy stávajú nevyhnutnými: to sú nástroje manipulácie s mocou; kňaz žije z hriechov, potrebuje, aby ľudia „hrešili” … Najvyšší princíp znie: „Boh odpúšťa tomu, čo robí pokánie” (151) – po slovensky: tomu, čo sa podrobí kňazovi. –

27

Na takomto falošnom teréne, kde stáli proti celej prírode, proti každej prirodzenej hodnote a každej realite najhlbšie inštinkty vládnucej triedy, vyrástlo kresťanstvo, táto forma nepriateľstva na život a na smrť voči skutočnosti, ktorú dosiaľ nič neprekonalo. „Svätý národ”, ktorý si pre všetky veci zachoval len kňazské hodnoty a kňazský slovník, a s logickou dôslednosťou, ktorá môže nahnať strach, odtisol od seba ako „profánne”, ako „svet”, ako „hriech” všetko, čo ešte z moci ostalo na zemi, – tento národ vytvoril na označenie svojho inštinktu poslednú formulu, ktorá bola logická až do sebapopretia: zaprel, ako kresťanstvo, ešte aj poslednú formu skutočnosti, „svätý národ”, „vyvolený národ”, aj samotnú židovskú skutočnosť. Tento prípad má prvoradý význam: malé povstalecké hnutie, pokrstené menom Ježiša z Nazaretu (152), je židovský inštinkt pre „ešte raz”, – inakšie povedané, je to inštinkt, ktorý už ani kňaza neznáša ako skutočnosť a vynachádza ešte abstraktnejšiu formu existencie, ešte neskutočnejšiu víziu sveta, ako ju podmieňuje organizácia nejakej cirkvi. Kresťanstvo popiera cirkev …

Nevidím, proti čomu bolo namierené povstanie, za pôvodcu ktorého sa, právom či neprávom, pokladal Ježiš, ak to nebolo povstanie proti židovskej cirkvi, to je proti cirkvi práve v tom zmysle, aký dnes dávame tomuto slovu. Bolo to povstanie proti „dobrým” a „spravodlivým”, proti „svätým Izraela”, proti hierarchii spoločnosti – nie proti jej skazenosti, ale proti kaste, výsadám, poriadku, formule; bola to neviera vo vyšších ľudí, bolo to Nie vyslovené proti všetkému, čo bol kňaz a teológ. Ale hierarchia, ktorá bola takto čo aj len na moment spochybnená, bola pilierom kolovej stavby, na ktorej sa židovský národ uprostred „vôd” (153) mohol ešte zachovať, – residuum (154) jeho samostatnej politickej existencie: tú napadnúť znamenalo napadnúť najzákladnejší národný inštinkt, najhúževnatejšiu vôľu národa žiť, aká sa kedy na zemi vyskytla. Tento svätý anarchista (155), ktorý vyzval spodinu národa, vyvrheľov a „hriešnikov”, čandalov židovstva, aby sa vzbúrili proti panujúcemu poriadku – a to slovami, ktoré, keby sa dalo veriť evanjeliám, by vás ajdnes dostali na Sibír, tento svätý anarchista bol politický zločinec, nakoľko boli politickí zločinci (156) možní v spoločnosti, až do absurdnosti apolitickej. To ho priviedlo na kríž: dôkazom je nápis na kríži (157). Umrel z vlastnej viny – niet nijakého dôvodu pre tézu, že umrel za viny iných, nech sa to ako často tvrdilo. –

28

Niečo celkom iné je, či si bol vôbec vedomý takého protikladu, – alebo či nebol len chápaný ako tento protiklad. Až teraz sa dotýkam psychológie spasiteľa.

– Vyznávam sa, že je málo kníh, ktoré sa mi čítajú tak ťažko ako evanjeliá. Ťažkosti sú iného druhu ako tie, ktorých vyriešenie umožnilo učenej zvedavosti nemeckého ducha sláviť jeden z jej najnezabudnuteľnejších triumfov. Ďaleko sú časy, keď som aj ja, ako každý mladý vedec, s obozretnou pomalosťou vypočítavého filológa vychutnával dielo neporovnateľného Straussa (158). Mal som vtedy dvadsať rokov: teraz som na to príliš vážny. Čo ma do protirečení „tradície”? Ako možno vôbec nazývať „tradíciou” legendy o svätých? Historky o svätých sú tá najdvojzmyselnejšia literatúra, aká vôbec existuje: aplikovať na ňu vedeckú metódu v situácii, keď niet iných dokladov, mi pripadá už vopred odsúdené na neúspech – je to len učená kratochvíľa …

29

Čo mňa zaujíma, je psychologický typ spasiteľa. Ten by sa možno mohol nachádzať v evanjeliách, napriek evanjeliám, hoci skomolený a poznačený cudzími znakmi: tak ako je typ Františka z Assisi (159) zachovaný v jeho legendách napriek jeho legendám. Nie je dôležitá pravda o tom, čo robil, čo povedal, ako vlastne umrel: ale otázka, či je ešte možné predstaviť si nejakým spôsobom jeho typ, či sa „v tradícii zachoval”? – Pokusy dešifrovať z evanjelií dokonca históriu nejakej „duše”, pokiaľ ich poznám, mi pripadajú ako dôkaz opovrhnutiahodného psychologického ľahtikárstva. Pán Renan, tento gašparko in psychologicis (160), pribral na svoj výklad Ježišovho typu dva pojmy, ktoré nemôžu byť nevhodnejšie: pojem génia a pojem hrdinu („héros” (161)). Ak je však niečo neevanjeliové, je to pojem hrdinu. Práve opak akéhokoľvek boja, hocakého vnútorného pocitu bojovníka, sa tu stal inštinktom: neschopnosť odporovať sa tu stala morálkou („neodporuj zlu” (162) je najzávažnejšie slovo evanjelií, v určitom zmysle kľúč k nim), blaženosť v mieri, láskavosti, v neschopnosti byť nepriateľom. Čo znamená „dobrá zvesť” (163)? Že bol nájdený pravý život, večný život – už sa nesľubuje, už je tu, je vo vás: ako život v láske, v láske bez výhrady a bez výnimky, bez odstupu. Každý je božie dieťa – Ježiš nežiada vôbec nič len pre seba –, ako božie dieťa sa každý rovná každému … Z Ježiša robiť hrdinu! – A aké nedorozumenie je potom výraz „génius”! Náš pojem „ducha” vo vzťahu k našej kultúre nemá vo svete, v ktorom žije Ježiš, absolútne nijaký zmysel. Keby sa hovorilo s prísnosťou fyziológa, bolo by tu na mieste celkom iné slovo: slovo idiot (164) … Poznáme stav chorobnej dráždivosti hmatu pri dotyku, ktorý sa prejavuje tak, že je nám odporné dotknúť sa pevného predmetu. Dotiahnite taký fyziologický habitus (165) do jeho logického extrému – ako je inštinktívna nenávisť proti každej skutočnosti, napríklad únik do „nepostihnuteľná”, do „nepochopiteľna”, ako je averzia proti každej formule, proti každému pojmu času a priestoru, proti všetkému, čo je pevné, ako zvyky, inštitúcie, cirkev, ako je pocit, že ste doma vo svete, ktorým nepohne nijaká skutočnosť, vo svete, ktorý je už len „vnútorný”, ktorý je „pravý”, ktorý je „večný” … a „Kráľovstvo božie je vo vás” (166) …

30

Inštinktívna nenávisť proti skutočnosti: to je dôsledok extrémnej schopnosti trpieť a dráždivosti, ktorá absolútne odmieta každý „dotyk”, pretože každé dotknutie prežíva príliš intenzívne.

Inštinktívne vylúčenie každej nechuti, každého nepriateľstva, všetkých hraníc a vzdialeností pre city: to je dôsledok extrémnej schopnosti trpieť a dráždivosti, ktorá pociťuje každý odpor, každú nutnosť odporovať ako neznesiteľnú nechuť (to znamená ako niečo škodlivé, ako niečo, pred čím varuje inštinkt sebazáchovy) a ktorá vidí blaženosť (rozkoš) len v tom, že prestane odporovať, a to všetkému, zlu aj zlému, – to je láska ako jediná, ako posledná možnosť žiť …

To sú dve fyziologické skutočnosti, na ktorých a z ktorých vyrástla doktrína spásy. Nazývam ju zjemneným pokračovaním hedonizmu (167) na vonkoncom chorobnom podklade. Najpodobnejší jej je, čo aj so značným prídavkom gréckej vitality a nervovej potencie, epikureizmus, to je pohanská doktrína o spáse. Epikuros ako typický dekadent *: bol som prvý, čo ho spoznal ako takého. – Strach pred bolesťou, aj pred nekonečne malou bolesťou – ten nemôže nikdy končiť inakšie ako náboženstvom lásky (168) …
31
Vopred som odpovedal na otázku. Predpokladom bolo, že sa nám typ vykupiteľa zachoval len veľmi preinačený (169). Toto preinačenie má v sebe veľkú pravdepodobnosť: z viacerých dôvodov nemohol ostať taký typ čistý, celý a bez prídavkov. Milieu *(170), v ktorom sa táto zvláštna osoba pohybovala, muselo na nej zanechať stopy, a ešte viac história, osud prvej kresťanskej obce: spätným pôsobením sa z neho stal typ obohatený o znaky, ktoré možno pochopiť len z hľadiska boja a účelov propagandy. V tomto bizarnom a chorom svete, do ktorého nás vedú evanjeliá – dalo by sa povedať, že je to svet vytrhnutý z jedného ruského románu (171), v ktorom si dali schôdzku vyvrheli spoločnosti (172), nervové choroby a „detské” idiotstvo – musel tento typ človeka za každých okolností zosurovieť: predovšetkým prví učeníci si prekladali bytosť, vznášajúcu sa vo svete symbolov a čudáctiev, najprv do vlastnej primitívnosti, aby z toho vôbec niečo rozumeli, – pre nich začal tento typ existovať až potom, keď sa preformoval do známejších foriem … Prorok, mesiáš, budúci sudca, učiteľ morálky, divotvorca, Ján Krstiteľ (173) – to boli početné príležitosti nespoznať ho … Napokon, nepodceňujme proprium (174)každého veľkého uctievania, najmä ak je sektárske: zmazáva pôvodné často nepríjemne cudzie črty a idiosynkrázie uctievanej bytosti – ani ich nevidí. Malo by sa ľutovať, že v blízkosti tohto nadovšetko zaujímavého dekadenta nežil nejaký Dostojevskij (175), čím mám na mysli niekoho, kto by vedel byť primerane citlivý na podmaňujúce čaro takej zmesi nevšednosti, chorobnosti a detskosti. Posledné hľadisko: ako prototyp dekadencie sa tento typ naozaj mohol skladať z množstva znakov a ich protikladov: táto možnosť sa nedá celkom vylúčiť. Napriek tomu všetko od nej odrádza: práve tradícia by musela byť v tomto prípade pozoruhodne verná a objektívna: máme však dôvody predpokladať opak. Očividné sú protirečenia medzi kazateľom na hore, na jazere a na lúkach (176), ktorého zjavenie pripomína Budhu na veľmi málo indickej pôde, a medzi tým fanatikom útoku, smrteľným nepriateľom teológov a kňazov, ktorého Renanova nevraživosť zvelebila ako „le grand maître en ironie” *(177). Nepochybujem, že veľká dávka žlče (a dokonca aj espritu*(178)) sa vyliala na tento typ majstra len v dôsledku rozbúrenej kresťanskej propagandy: veď dobre poznáme neprítomnosť zábran u všetkých sektárov, keď si zo svojho majstra zostavujú svoju apológiu. Keď prvotná obec potrebovala teológa schopného súdiť, hádať sa a rozčúliť sa, a mal byť aj zlomyseľne prefíkaný, keď ho potrebovala proti teológom, stvorila si svojho boha podľa svojich „potrieb” (179); a hneď a bez váhania mu dala do úst celkom protievanjeliové pojmy, bez ktorých sa teraz nezaobišla, ako „návrat” (180), „posledný súd” a celý rad iných svetských očakávaní a sľubov. –

32

Bránim sa proti tomu, opakujem, aby sa do typu vykupiteľa vnášal fanatizmus: výraz impérieux* (181), ktorý používa Renan, už sám stačí na anuláciu tohto typu. „Dobrá zvesť” znamená, že už niet protikladov; nebeské kráľovstvo patrí deťom; viera, ktorá sa tu ohlasuje, nie je viera získaná v tuhom boji, – je tu, je daná od počiatku, je to svojím spôsobom detská nevinnosť, obrátená na duchovnosť. Aspoň fyziológovia poznajú stav oneskorenej a v organizme nerozvinutej puberty ako sprievodný stav degenerácie . – Taká viera sa nehnevá, neodsudzuje, nebráni sa (182): neprináša “meč” (183), – ani netuší, čo všetko by raz mohla rozdeľovať (184). Nedokazuje sa, ani zázrakmi, ani odmenou, ani sľubmi, dokonca ani “Písmom” (185): sama si je v každej chvíli svoj vlastný zázrak, svoja odmena, svoj dôkaz, svoje “kráľovstvo božie”. Táto viera sa neformuluje, – ona žije, bráni sa proti formuláciám. Samozrejme určujú náhodnosti prostredia, jazyka a predchádzajúceho vzdelania istý celok pojmov: prvotné kresťanstvo narába len so židovsko-semitskými pojmami (ich časťou je jedenie a pitie pri prijímaní; to je pojem, ktorý cirkev tak špatne zneužila – ako všetko, čo je židovské). Treba sa však vyvarovať vidieť v tom viac ako kódovaný jazyk, semiotiku (186), príležitosť na podobenstvá (187). Pre tohto antirealistu (188) je absolútna podmienka každej reči, že žiadne slovo sa nesmie brať doslovne. U Indov by použil sânkhyamské pojmy (189), u Číňanov Lao’ceho (190) – a necítil by pri tom rozdiel. Za cenu trochu tolerancie pre výrazy by sme Ježiša Krista mohli nazvať “slobodným duchom” (191)– z ničoho pevného si nič nerobí: slovo zabíja, všetko, čo je pevné, zabíja. Pojem skúsenosť “života”, ako ju len on pozná, protirečí uňho každému druhu slov, formúl, zákonov, vier, dogiem. Hovorí len o tom najvnútornejšom: „život“, „pravda“ alebo „svetlo“ sú jeho slová na vyjadrenie toho najvnútornejšieho, – a všetok ostatok, celá skutočnosť, celá príroda a aj reč má preňho len cenu nejakého znaku, jedného podobenstva. – Na tomto mieste sa za žiadnych okolností nesmieme pomýliť, nech je aké veľké pokušenie, spočívajúce v kresťanskom, to znamená cirkevnom predsudku (192). Taká symbolika par excellence * stojí mimo každého náboženstva, mimo všetkých kultových pojmov, celej histórie, celej prírodovedy, každej svetskej skúsenosti, všetkých vedomostí, každej politiky, každej psychológie, všetkých kníh, každého umenia, – jeho “vedenie” je práve číra pochabosť (193) o tom, že niečo také existuje. Kultúru nepozná ani len z počutia, nemusí proti nej bojovať, – ani ju nepopiera … To isté platí pre štát, pre celý spoločenský poriadok a civilnú spoločnosť, pre prácu, pre vojnu – nikdy nemal dôvod na popieranie “sveta” a ani poňatie o cirkevnom pojme “svet” … Negácia je preňho niečo úplne nemožné (194). – Rovnako chýba aj dialektika, chýba predstava, že by viera alebo nejaká “pravda” mohla byť dokázaná dôvodmi (– jeho dôkazy sú vnútorné “osvietenie”, pocity radosti a vnútorné pochvaly seba samého, všetko to “dôkazy sily”–). Taká doktrína nemôže ani protirečiť, vôbec nechápe, že sú aj iné doktríny, že môžu byť; opačné usudzovanie si vôbec nevie predstaviť … Ak s s ním niekde stretne, bude nad “slepotou” z hlbokého súcitu smútiť – lebo vidí “svetlo”, – no nebude nič namietať …

33

V celej psychológii “evanjelia” chýba pojem viny a trestu; rovnako aj pojem odmeny. “Hriech” ako pojem pomeru vzdialenosti medzi bohom a človekom je zrušený, – práve to je “dobrá zvesť”. Blaženosť sa nesľubuje, neviaže sa na podmienky: je jedinou skutočnosťou – ostatok sú znamenia, aby sa o nej hovorilo …

Dôsledok takého stavu sa prejavuje v novej praxi, vo vlastnej evanjeliovej praxi. Nie “viera” odlišuje kresťana: kresťan koná, odlišuje sa od iných iným konaním. Tým, že tomu, čo mu zle robí, nekladie odpor ani slovom, ani v srdci. Tým, že nerobí rozdiel medzi cudzincami a domácimi, medzi Židmi a Nežidmi (”blížny” je vlastne spoluveriaci, Žid (195)). Tým, že sa na nikoho nenahnevá, že nikoho neznevažuje. Tým, že sa na súdoch nenecháva ani vidieť, ani nimi použiť (”nebudeš prisahať”). Tým, že sa za nijakých okolností, ani v prípade dokázanej nevery, nerozíde so svojou ženou. – Všetko je v podstate jedna veta, všetko sú následky jedného inštinktu. –

Život vykupiteľa nebol nič iné ako táto prax (196), – ani jeho smrť nebola inakšia … Pre svoj styk s bohom nepotreboval nijaké formuly, nijaké obrady – ani len modlitbu. Porátal sa s celým židovským učením o pokání a zmierení; vie, že je to len prax života, pri ktorej sa človek cíti “božsky”, “blažene”, “anjelsky” a neustále “božím dieťaťom”. Nie pokánie, nie “modlitba prosby o odpustenie” sú cesty k bohu: len prax evanjelia vedie k bohu, ona totiž je “boh”. S čím evanjelium skončilo, to bolo židovstvo pojmov “hriech”, “odpustenie hriechov”, “viera”, “vykúpenie vierou” (197), – takto „dobrá zvesť” razom zamietla celé dávne židovské cirkevné učenie.

Hlboký inštinkt pre to, ako sa musí žiť, aby sa človek cítil “v nebi”, aby sa cítil “večným”, kým pri každom inom správaní sa nebude sa cítiť “v nebi”: len to je psychologická skutočnosť “vykúpenia”. – Nový spôsob života, nie nová viera …

34

Ak niečomu pri tomto veľkom symbolikovi rozumiem, tak tomu, že za “pravdy” uznáva len vnútorné skutočnosti, – a ostatok, všetko prirodzené, časové, priestorové a historické má len za znaky, za príležitosti pre podobenstvá. Pojem “syna človeka” (198) nie je konkrétna osoba, ktorá by patrila do histórie, nie je niečo jedinečné a jednorazové, ale “večná” skutočnosť, psychologický symbol zbavený časovosti. To isté platí, a to ešte vo vyššom zmysle, o bohu tohto typického symbolika, o “božom kráľovstve”, o “nebeskom kráľovstve”, o “božích deťoch”. Nič nie je nekresťanskejšie ako cirkevné hrubosti o bohu ako osobe, o “božom kráľovstve”, ktoré príde, o “nebeskom kráľovstve” na onom svete, o “božom synovi” v druhej osobe trojice. To všetko je – prepáčte mi za výraz – päsť na oko (199) – ó, na aké oko! evanjelia: svetový a historický vrchol cynizmu vo výsmechu symbolov … Ale veď leží na dlani, čo sa zamýšľa výrazmi “otec” a “syn” – uznávam, nie na každej dlani: slovo “syn” vyjadruje vstup do pocitu celkového vyjasnenia všetkých vecí (blaženosť), kým slovo “otec” vyjadruje tento pocit ako taký, pocit večnosti a dokonalosti. – Hanbím sa pripomenúť, čo cirkev z tohto symbolizmu urobila: nedala na prah kresťanskej “viery” historku z Amfitryona (200)? A na to ešte dogmu o “nepoškvrnenom počatí” (201)? … Tým predsa počatie pošpinila – –

“Nebeské kráľovstvo” je stav srdca – nie azda, že leží “nad zemou”, alebo že príde “po smrti”. Celý pojem prirodzenej smrti v evanjeliu “chýba”: smrť nie je most, nie je prechod, chýba, pretože patrí celkom inému, len zdanlivému, len ako znamenie užitočnému svetu. “Hodina smrti” nie je kresťanský pojem – “hodina”, čas, fyzický život, jeho krízy, to pre učiteľa “dobrej zvesti” vôbec neexistuje … “Kráľovstvo božie” nie je niečo, na čo sa čaká; nemá včera ani pozajtra; nepríde za “tisíc rokov” – je to skúsenosť srdca; je tu všade, nie je nikde …

35

Tento “radostný posol” zomrel ako žil, ako učilnie, aby “ľudí vykúpil”, ale aby ukázal, ako treba žiť. Zanechal ľudstvu prax: ako sa správal pred sudcami, pred vojakmi, pred žalobcami a pri všetkých ohováračkách a celom výsmechu, – ako sa správal na kríži. Neodporuje, nebráni svoje právo, neurobí ani krok, ktorý by od neho odvrátil to najhoršie, naopak, on to vyzýva … A prosí, trpí, miluje s tými, v tých, čo mu robia zle (202) … Nebrániť sa, nenahnevať sa, nikoho nebrať na zodpovednosť … Ale ani zlému neodporovať … milovať ho (203) …

36

Až my, oslobodení duchovia, máme predpoklady rozumieť niečomu, čo nechápalo devätnásť storočí, – tú čestnosť, ktorá sa stala inštinktom a vášňou, a ktorá vedie vojnu proti “svätej lži” (204) ešte viac ako proti každému inému klamstvu … Ľudia boli nevýslovne ďaleko od našej láskavej a opatrnej neutrality, od tej disciplíny ducha, ktorá jediná umožňuje uhádnuť také cudzie, také jemné veci: človek chcel vždy a s nehanebným egoizmom len svoje výhody a z protikladu k evanjeliu postavil cirkev …

Kto by hľadal znaky pre to, že za veľkým svetovým divadlom má prsty nejaké ironické božstvo, našiel by nie malý doklad v obrovskom otázniku, ktorý sa volá kresťanstvo. Zistil by, že ľudstvo kľačí na kolenách pred opakom toho, čo bolo pôvodom, zmyslom a oprávnením evanjelia, že pojmom “cirkev” vyhlásilo za sväté práve to, čo zvestovateľ “dobrej zvesti” pociťoval ako pod sebou, ako za sebou – nadarmo by ste hľadali väčšiu formu svetovej historickej irónie – –

37

Náš vek je hrdý na svoj historický cit (205): no ako mohol uveriť tomu nezmyslu, že na začiatku kresťanstva stojí surová bájka o divotvorcovi a vykupiteľovi, – a že všetko spirituálne (206) a symbolické sú plody neskoršieho vývoja? Naopak: dejiny kresťanstva – a to od smrti na kríži – sú dejiny stále horšieho neporozumenia pôvodnému symbolizmu. S každým rozšírením kresťanstva do stále širších a hrubších más národov, ktoré mali čoraz menej predpokladov, z akých vzniklo kresťanstvo, bolo stále nevyhnutnejšie, aby sa kresťanstvo vulgarizovalo, barbarizovalo, – absorbovalo do seba učenia a obrady všetkých podzemných kultov Rímskeho impéria, nezmysly všetkých druhov chorého rozumu. Osud kresťanstva spočíva v nevyhnutnosti, že sa jeho viera musela stať takou chorou, takou nízkou a vulgárnou, ako boli choré, nízke a vulgárne potreby, ktoré mala uspokojiť. Choré barbarstvo sa nakoniec dostáva k moci ako cirkev, – ako cirkev, táto nepriateľka na život a na smrť každej čestnosti, každej výšky duše, každej šľachetnosti ducha, každej dobromyseľnej a dobrotivej ľudskosti. – Kresťanské hodnoty – vznešené hodnoty: až my, oslobodení duchovia, sme obnovili tento najväčší protiklad hodnôt, aký existuje! – –

38

Na tomto mieste nepotláčam vzdych. Sú dni, keď sa ma zmocní pocit černejší ako najčernejšia melanchólia – pohŕdanie ľuďmi. Aby som však nepripustil nijakú pochybnosť o tom, čím pohŕdam, kým pohŕdam: je to človek dneška, človek, ktorému som osudným súčasníkom. Človek dneška – zadusím sa jeho nečistým dychom … Voči minulosti som, ako všetci poznávajúci, veľmi znášanlivý, to značí, že sa veľkodušne premáham: so zlovestnou opatrnosťou prechádzam týmto tisícročným svetom-blázincom, či sa už volá „kresťanstvom”, „kresťanskou vierou”, „kresťanskou cirkvou”, – no vystríham sa robiť ľudstvo zodpovedným za jeho duševné choroby. Ale moje city sa obrátia na opačné a prepuknú, keď vstupujem do novšej epochy, do našich čias. Naše časy vedia … Čo kedysi bolo len choré, dnes sa stáva neslušným, – je neslušné, dnes byť kresťanom. A tu sa začína moje zhnusenie. – Obzerám sa okolo seba: ani slovo už neostalo z toho, čo sa kedysi nazývalo „pravdou”, už nevydržíme, keď kňaz slovo „pravda” čo len do úst zoberie. Aj pri veľmi obmedzenom nároku na čestnosť treba dnes vedieť, že teológ, kňaz či pápež každou vetou, ktorú povie, nielen že sa mýli, on klame; treba vedieť, že už dokonca nemôže klamať „nevinne” alebo „z nevedomosti”. Aj kňaz vie, ako vie každý, že už niet „boha”, niet „hriešnikov”, niet „vykupiteľa”, – že „slobodná vôľa” a „svetový mravný poriadok” sú klamstvá: – vážnosť, hlboké sebaprekonanie ducha nedovoľuje už nikomu, aby toto nevedel … Všetky pojmy cirkvi sú spoznané ako to, čo sú, ako najhoršie peňazokazectvo, aké existuje, za účelom znehodnotenia prírody, prirodzených hodnôt; aj kňaz je spoznaný ako to, čo je, ako najnebezpečnejší druh parazita, ako ozajstný jedovatý pavúk nivočiaci život …Vieme, naše svedomie dnes vie, – čo sú vôbec hodné zlovestné (207) vynálezy kňazov a cirkvi, na čo slúžili tieto vynálezy, pomocou ktorých sa dosiahol taký stav samohanobenia ľudstva, že už pohľad na ne vyvoláva zhnusenie, – sú to pojmy „onen svet”, „posledný súd”, „nesmrteľnosť duše”, aj „duša” sama: sú to nástroje na mučenie, sú to systémy ukrutností, pomocou ktorých sa kňaz stal pánom a pánom ostal … Každý to vie: a predsa ostáva všetko pri starom. Kam sa podel posledný pocit slušnosti, a úcty pred sebou, keď sa naši štátnici, ktorí sú inakšie ľudia bez predsudkov a svojimi činmi zrejmými nekresťanmi (208), ešte dnes nazývajú kresťanmi a chodia na prijímanie? … Mladý knieža (209) na čele svojich plukov, nádherný ako výraz sebectva a vypínavosti celého národa, – ale bez všetkej hanby sa priznávajúc ku kresťanstvu! … Koho to popiera kresťanstvo? čomu hovorí „svet”? Že je niekto vojak, že je sudca, že je vlastenec; že človek sa bráni(210); že dbá na svoju česť; že hľadá pre seba výhodu; že je hrdý … Každá prax každej chvíle, každý inštinkt, každé hodnotenie prejavujúce sa činom je dnes protikresťanské: aký nepodarok falošnosti musí byť tento moderný človek, že sa napriek tomu všetkému nehanbí nazývať sa ešte kresťanom! – – –

39

Vraciam sa späť a rozpoviem pravú históriu kresťanstva (211). – Už slovo „kresťanstvo” je nedorozumenie, v podstate bol len jeden kresťan, a ten umrel na kríži. „Evanjelium” umrelo na kríži. Čo sa od tej chvíle nazýva „evanjeliom”, bol už opak toho, čo on žil: bola to „zlá zvesť”, bolo to dysangelium (212). Je falošné až do nezmyslu, keď sa vo viere, napríklad vo viere vo vykúpenie Kristom, vidí odznak kresťana: len kresťanská prax, život, aký žil ten, čo zomrel na kríži, je kresťanstvo … Ešte dnes je taký život možný, pre určitých ľudí je dokonca potrebný: to pravé, pôvodné kresťanstvo bude možné v každom čase … Nie veriť (213), ale robiť, najmä veľa-vecí-nerobiť, iné bytie, stavy povedomia, hocaká viera, napríklad považovať niečo za pravdu – každý psychológ to vie – sú predsa bezvýznamné a piateho rádu pri porovnaní s inštinktmi: prísne vzaté je celý pojem duchovnej príčinnosti falošný. Redukovať to, že niekto je kresťanom, kresťanskosť (214), na nejakú istotu o pravde, na jednoduchú fenomenálnosť povedomia, znamená vlastne popierať kresťanstvo. V skutočnosti nikdy neexistovali kresťania. „Kresťan”, to (215), čomu sa od dvoch tisícročí hovorí kresťan, je len psychologické nedorozumenie o sebe samom. Ak sa lepšie prizrieme, vládli v ňom napriek všetkej „viere” len inštinkty – a ešte aké! „Viera” bola vo všetkých časoch, napríklad u Luthera, len plášť, len zámienka, opona (216), za ktorou hrali svoju hru inštinkty –, rozumná slepota voči vláde určitých inštinktov … „Viera” – nazval som ju už vlastným kresťanským fígľom –, vždy sa hovorilo o viere, ale konalo sa vždy podľa inštinktov … Vo svete predstáv kresťana sa nevyskytuje nič, čo by sa čo len šuchlo o skutočnosť: naopak, v inštinktívnej nenávisti proti každej skutočnosti sme spoznali motor, jediný hnací prvok v koreňoch kresťanstva. Čo z toho vyplýva? Že omyl je tu aj in psychologicis radikálny, to znamená, že určuje bytie, že je substanciou. Ak sa tu odníme jeden pojem a na jeho miesto príde iná skutočnosť – v tej chvíli sa celé kresťanstvo prepadne do ničoty! – Pri pohľade z výšky ostáva táto najzvláštnejšia zo všetkých skutočností, toto náboženstvo, ktoré nielen že je omylmi podmienené, ale len v škodlivých omyloch, len v omyloch, ktoré otravujú srdce a život, je vynaliezavé a dokonca geniálne, ostáva divadlom pre bohov – pre božstvá, ktoré sú súčasne filozofmi, s ktorými som sa stretol napríklad pri oných chýrnych dialógoch na Naxose (217). Vo chvíli, keď sa hnus od nich (– a od nás) vzďaľuje, stávajú sa vďační za divadlo, ktoré poskytujú kresťania: táto žalostná malá planétka, ktorá sa volá Zem, si zaslúži možno len pre tento čudesný prípad božský pohľad, božskú účasť … Lebo nepodceňujme kresťana: kresťan, falošný až do nevinnosti, ďaleko prevyšuje opicu, – vzhľadom na kresťanov sa stáva známa teória o pôvode človeka len nevinnou zdvorilosťou (218) …

40

Nešťastný osud evanjelia sa rozhodol pri smrti, – viselo „na kríži” (219) … Až smrť, táto neočakávaná potupná smrť, až kríž, ktorý bol spravidla vyhradený pre canaille*(220), – až tento najstrašnejší paradox postavil učeníkov pred vlastnú hádanku: „Kto to bol? čo to bolo?” – Otrasený a v hĺbke urazený cit, obava, že takáto smrť môže byť vyvrátením ich veci, ten hrozivý otáznik „prečo práve takto?” – tento stav mysle sa dá celkom ľahko pochopiť. Tu muselo byť všetko potrebné a mať zmysel, bolo treba zachovať rozum, najvyšší rozum; láska učeníka nepozná náhodu. Až teraz sa otvorila priepasť: „Kto ho zabil? Kto mu bol prirodzeným nepriateľom?” – táto otázka vybuchla ako blesk. Odpoveď: vládnuce židovstvo, jeho najvyšší stav. Od tejto chvíle sa všetci cítili v povstaní proti poriadku, Ježiš sa odteraz pokladal za buriča proti poriadku. Dosiaľ chýbala v jeho obraze táto bojovná, slovami a činmi popierajúca črta; naopak, bol jej protikladom. Ako vidieť, malá obec Ježišových prívržencov nepochopila práve hlavnú vec, nepochopila, čo je pri tomto spôsobe smrti nasledovaniahodné, nepochopila slobodu, jej prevahu nad každým pocitom resentimentu: – to je znak, ako málo mu vôbec rozumeli! Svojou smrťou nemohol Ježiš vlastne chcieť nič iné, ako predviesť verejnosti najsilnejšiu skúšku svojho učenia, dokázať ho … No jeho učeníci boli ďaleko od toho, žeby túto smrť odpustili, – čo by bolo bývalo evanjeliové v najvyššom zmysle slova; alebo že by sa sami ponúkli na rovnakú smrť s vľúdnym a láskavým mierom v srdci … Navrch sa opäť dostal práve ten pocit, ktorý sa najviac prieči evanjeliu, pomsta. Nebolo možné, aby sa touto smrťou záležitosť skončila: bola potrebná „odplata”, „súd” (a predsa, čo je menej evanjeliové ako „odplata”, „trest” alebo „súdiť”!). Ešte raz sa dostalo do popredia populárne očakávanie mesiáša; pozornosť sa zamerala na historický okamih: „kráľovstvo božie” príde súdiť svojich nepriateľov … Ale práve to je nedorozumenie: „kráľovstvo božie” ako záverečný akt, ako prísľub! Evanjelium bolo predsa práve prítomnosť, splnenie, aktívna skutočnosť tohto „kráľovstva”. Práve taká smrť bola práve toto „kráľovstvo božie” … Až teraz sa do typu majstra vnieslo celé to opovrhovanie a horkosť proti farizejom (221) a teológom, – tým sa z neho urobil farizej a teológ! Na druhej strane už tieto úplne vykoľajené duše nevydržali zdivočené uctievanie onej evanjeliovej rovnoprávnosti hocikoho s božím synom, ako to učil Ježiš: pomstili sa tým, že Ježiša výstredne povýšili a od seba odlúčili: presne tak, ako kedysi židia z pomsty na svojich nepriateľoch odlúčili od seba svojho boha a vyzdvihli ho do výšav. Jeden boh a jeden boží syn: Obidvaja ako produkty resentimentu

Posledná úprava 20. 09. 2009

Pokračovanie v ZH 31

Z nemeckého originálu Friedrich Nietzsche: Der Antichrist preložil Rastislav Škoda. Jazyková spolupráca X. Sokol

V knižnej forme vydalo © Vydavateľstvo IRIS – PhDr. Milan Štefanko Bratislava 2003

tags , ,

2 Comments to Friedrich Nietzsche: Antikrist II

Pavol Pijak
April 13, 2012

Vynikajúce. Neuveriteľne jasné, logické, vystihujúce podstatu.
Bežím do kníhkupectva a idem si to kúpiť.
S pozdravom
Pavol Pijak

rastislav
April 13, 2012

Ďakujem Vám za pekné slová. Keď som to čítal po prvý raz,v nemčine, povedal som si: “To musia môcť čítať všetci Slováci” a - preložil som to. Som rád, že nie nadarmo.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu