Friedrich Nietzsche: Antikrist III

Monday, 21 September 2009 | Zošity humanistov č. 31

Tretia časť zo šiestich – odseky 41-62

41

A od tej chvíle sa vynoril absurdný problém „ako to mohol boh dopustiť!” Na to našiel porušený rozum malej prvotnej obce priam hrôzostrašne absurdnú odpoveď: boh dal svojho syna na odpustenie hriechov, ako obeť. Aký to bol naraz koniec evanjelia! Obeta za vinu, a to vo svojej najodpornejšej, najbarbarskejšej forme, obeť nevinného za hriechy vinníkov! Aké príšerné pohanstvo! -

Ježiš predsa zrušil aj pojem „viny” - poprel priepasť medzi bohom a človekom (222), prežíval jednotu medzi bohom a človekom ako svoju „dobrú zvesť” … A nie ako privilégium! - Od tejto chvíle sa typu vykupiteľa postupne pridáva: učenie o súde a návrate (223), učenie o smrti ako obetnej smrti, učenie o zmŕtvychvstaní, čím sa celý pojem „blaženosti”, celá a jediná skutočnosť evanjelia začaruje - v prospech akéhosi stavu po smrti! (224) … Toto chápanie, túto neresť chápania doviedol logicky do konca Pavol s  rabínskou drzosťou, ktorá mu je vlastná pri každom čine: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, je naša viera márna ” (225). - A jedným razom sa stal z evanjelia najpodlejší z nesplniteľných sľubov, nehanebné učenie o osobnej nesmrteľnosti … A Pavol o nej dokonca učil, že je to odmena! (226) …

42

Vidieť, čo sa skončilo smrťou na kríži: pokus o nový, celkom pôvodný nábeh k budhistickému mierovému hnutiu, skutočnému, nielen sľubovanému šťastiu na zemi. Lebo toto ostáva - už som to raz vyzdvihol - zásadný rozdiel medzi tými dvomi dekadentnými náboženstvami: budhizmus nesľubuje, ale dodrží, kým kresťanstvo sľubuje všetko, ale nedodrží nič. - „Dobrej zvesti” ide v pätách najhoršia zvesť zo všetkých: Pavlova (227). Pavol stelesňuje protiklad toho, čo bol „zvestovateľ dobrej zvesti”; je to génius nenávisti, s víziami nenávisti, s neúprosnou logikou nenávisti. Čo všetko nepriniesol tento dysevanjelista ako obeť na oltár nenávisti! Predovšetkým vykupiteľa: pribil ho na svoj kríž. Život, príklad, učenie, smrť, zmysel a právo (228) celého evanjelia - nič z toho neostalo, keď tento peňazokazec z nenávisti pochopil, čo z toho mohol potrebovať. Nie skutočnosť, nie historickú pravdu! … A ešte raz sa dopustil kňazský inštinkt Žida rovnako veľkého zločinu na dejinách - jednoducho vyškrtol včera a predvčerom kresťanstva, vymyslel si dejiny prvého kresťanstva. Ba viac: ešte raz sfalšoval dejiny Izraela, aby sa javili ako dej predchádzajúci jeho činu: všetci proroci hovorili o jeho „vykupiteľovi” … Cirkev neskôr sfalšovala dokonca aj dejiny ľudstva a urobila z nich predhistóriu kresťanstva  … Typ vykupiteľa, učenie, prax, zmysel smrti, dokonca aj to, čo sa stane po smrti - nič neostalo nedotknuté, nič neostalo ani len podobné skutočnosti. Pavol jednoducho preložil ťažisko tohto celého života za tento  život  - na lož o Ježišovi „ktorý vstal z mŕtvych”. V podstate nemohol život vykupiteľa vôbec potrebovať, - potreboval smrť na kríži a ešte niečo k tomu … Považovať Pavla, ktorý mal domov v prekvitajúcom  meste stoického (229) osvietenstva, za čestného muža, keď si zo svojich halucinácií vyrába dôkaz, že vykupiteľ ešte žije, alebo keď len rozpráva, že mal tieto halucinácie, veriť to by bola zo strany psychológa hotová niaiserie *(230): Pavol chcel účel, teda chcel aj prostriedky … Čomu sám neveril, tomu uverili idioti, medzi ktorých rozhodil svoje učenie. - Pavol potreboval moc; s Pavlom siahol po moci ešte raz kňaz, - tak mohol potrebovať len pojmy, učenia a symboly, ktorými sa dajú tyranizovať masy a vytvárať stáda … Čo jediné prebral neskôr Mohamed z kresťanstva? Pavlov vynález, jeho zbraň kňazského tyranstva a vytvárania stád: vieru na nesmrteľnosť - to znamená učenie o „súde” …

43

Keď sa ťažisko života položí nie do života, ale do „onoho sveta” - do nič -, zbaví sa život ťažiska. Velikánska lož o osobnej nesmrteľnosti zničí každý rozum, každú podstatu inštinktu, - všetko, čo v inštinktoch robí dobre, čo podporuje život, čo zaisťuje budúcnosť, to všetko teraz vzbudzuje nedôveru. Žiť tak, že nemá zmysel žiť, to sa teraz stáva zmyslom života … Načo zmysel pre kolektív, načo vďačnosť za pôvod a predkov, načo spolupracovať, dôverovať, podporovať nejaké spoločné dobro alebo mať to v úmysle? … To všetko sú „pokušenia”, odchýlky od „pravej cesty” - veď „len jedno je potrebné” (231) … Že však každý ako „nesmrteľná duša” je rovný s každým iným, že v súhrne všetkých bytostí „spása” každého jedného si smie nárokovať večnú dôležitosť, že malí svätuškári a trojštvrtinoví blázni si smú namýšľať, že kvôli nim sa prírodné zákony neprestajne prekračujú, - také stupňovanie sebectva každého druhu až do nekonečna, do bezočivej nehanebnosti, sa nedá pranierovať s dostatočným opovrhnutím. A predsa ďakuje kresťanstvo za svoje víťazstvo tomuto poľutovaniahodnému zaliečaniu sa osobnej samoľúbosti, - práve tým prehovorilo na svoju stranu všetko nevydarené a odbojne naladené, všetkých, čo zle pochodili, všetkých vyvrheľov a odpad spoločnosti. „Spása duše” - po slovensky je to: „svet sa točí okolo mňa” … Jed hesla „rovnaké práva pre všetkých” - kresťanstvo ho rozosialo najzásadnejšie; kresťanstvo rozpútalo z najtajenejších kútov špatných inštinktov vojnu na život a na smrť proti každému pocitu úcty a odstupu  (232) medzi človekom a človekom, to jest proti predpokladu každého povýšenia, každého rastu kultúry, - z resentimentu*  más si ukulo svoju hlavnú zbraň proti nám, proti všetkému ušľachtilému, šťastnému, veľkodušnému (233) na tejto zemi, proti nášmu šťastiu na zemi … Priznať „nesmrteľnosť” každému Petrovi a Pavlovi bol dosiaľ najväčší a najpodlejší atentát na ušľachtilé ľudstvo. - A nepodceňujme osudné nešťastie, ktoré sa z kresťanstva vlúdilo do politiky! Dnes už nemá nikto odvahu na osobitné práva, panské práva, na pocit úcty pred sebou a pred seberovnými, - na pátos odstupu … Naša politika chorľavie na tento nedostatok odvahy! - Aristokratizmus zmýšľania bol najpodzemnejšie podkopaný klamstvom o rovnosti duší; a ak viera na „právo väčšiny” robí a bude robiť revolúcie, je to kresťanstvo, nepochybujme o tom, sú to kresťanské predsudky, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin! Kresťanstvo je povstanie všetkého, čo sa plazí po zemi, proti tomu, čo má výšku: evanjelium „ponížených” robí nízkymi (234)…

44

Evanjeliá sú neoceniteľné ako svedectvo o skaze, ktorá bola nezastaviteľná už v prostredí prvotnej obce. To, čo Pavol neskoršie s logickým cynizmom rabína dotiahol do konca, bol iba proces rozpadu, ktorý sa začal smrťou vykupiteľa. - Tieto evanjeliá treba čítať veľmi opatrne; majú svoje ťažkosti za každým slovom. Priznám sa, a bude sa mi to počítať k dobru, že práve tým sú pre psychológa (235) potešením prvého radu, - ako protiklad každej naivnej skazenosti, ako raffinement par excellence *(236), ako majstrovstvo v psychologickej skazenosti. Evanjeliá sú svet pre seba. Biblia sa vôbec nedá porovnať s vôbec ničím (237). Sme tu medzi židmi: to je prvé hľadisko, ak nemáme celkom stratiť niť. Táto priam geniálna pretvárka „svätosti”, aká sa nikdy ani približne nedosiahla ani v knihách ani medzi ľuďmi, toto peňazokazecké falšovanie slov a pohybov na umenie nie je náhoda  nejakého jedinečného nadania, nejakej výnimočnej povahy. Na to treba rasu (238). V kresťanstve ako umení sväto klamať dosahuje celé židovstvo po viacstoročnom veľmi serióznom zacvičovaní a dlhoročnej technickej praxi najvyšší stupeň majstrovstva. Kresťan, táto ultima ratio (239) klamstva, je Žid, ktorý sa opakuje ešte raz - dokonca tri razy (240)… Zásadná vôľa používať len pojmy, symboly a spôsoby, ktoré sa osvedčili v praxi kňaza, inštinktívne odmietanie každej inej praxe, každého iného druhu perspektívy hodnôt a užitočnosti - to je nielen tradícia, to je dedičstvo: len ako dedičstvo to pôsobí ako príroda. Celé ľudstvo, dokonca najlepšie hlavy najlepších čias - (s výnimkou jednej, ktorá možno je len ne-človek(241)) - sa nechalo pomýliť. Evanjelium sa čítalo ako kniha nevinnosti … : čo je zreteľný znak toho, s akým majstrovstvom sa tu hralo divadlo. -  Samozrejme: keby sme ich videli čo len letmo, všetkých týchto čudných svätuškárov a umelých svätých (242), bol by všetkému koniec, - a práve preto, že nemôžem čítať žiadne slová bez predstavy pohybov, robím s nimi koniec … Neznesiem pri nich určitý spôsob otvárania očí. - Našťastie sú knihy pre väčšinu ľudí len literatúra. - Neslobodno sa nechať oklamať: „Nesúďte!” hovoria (243), ale posielajú do pekla všetko, čo im stojí v ceste. Keď hovoria, že nechajú boha súdiť, súdia sami; keď hovoria, že velebia boha, oslavujú sami seba; keď vyžadujú cnosti, ktorých sú ako-tak schopní - ba viac, ktoré potrebujú, aby si zachovali postavenie -, dávajú tomu zdanie zápasu o cnosť, boja o panovanie cnosti. „Žijeme, umierame, obetujeme sa „pre dobro” („pravda”, „svetlo”, „kráľovstvo božie”): v skutočnosti robia to, čo nemôžu prestať robiť (244). Keď sa tak po spôsobe zbabelcov presadia, posedávajúc po kútoch,  živoriac v tôňach ako tiene, urobia si z toho povinnosť: povinnosťou sa im javí život v pokore, ako pokora je to ďalší dôkaz pre väčšiu pobožnosť … Ach, tento pokorný, cudný, milosrdný druh luhárstva! Vraj: „O nás nech sama cnosť podá svedectvo” … Evanjeliá treba čítať ako knihy zvádzania morálkou: títo úbožiaci (245) si totiž prisvoja morálku, - oni vedia, ako je to s morálkou! Morálkou sa dá ľudstvo najlepšie ťahať za nos! Skutočnosť je taká, že tu tá najuvedomelejšia  namyslenosť vyvolených predstiera skromnosť: seba, svoju „obec”, „dobrých a spravodlivých”, raz pre vždy postavili na jednu stranu, na stranu „pravdy” - a ostatok, „svet”, na druhú stranu … To bol najosudnejší druh velikášstva, aký sa kedy na svete vyskytol: malí pokryteckí a klamárski nepodarenci si začali pojmy ako „boh”, „pravda”, „svetlo”, „duch”, „láska”, „múdrosť”, „život” nárokovať len pre seba a dávať im význam synoným samých seba, aby sa tým odlíšili od sveta; títo malí superlatívoví Židia, zrelí pre každý blázinec, obrátili všetky hodnoty vo svoj prospech, ako keby len kresťan bol zmysel, soľ (246), miera a aj posledný súd všetkého ostatného … Celú túto osudnú kalamitu umožnilo len to, že raz už bol na svete jeden príbuzný, rasovo príbuzný takéhoto velikášstva, a to židovské velikášstvo: keď sa raz otvorila priepasť medzi židmi a židovskými kresťanmi, neostala tým druhým iná možnosť ako použiť tie isté procedúry sebazáchovy, ako ich radil židovský inštinkt, proti Židom, kým Židia ich dosiaľ používali len proti všetkému nežidovskému. Kresťan je teda len Žid so slobodnejším vyznaním. -

45

Uvediem pár vzoriek toho, čo si títo úbožiaci nasadili do hlavy a čo dali svojmu majstrovi do úst: samé vyznania „krásnych duší” (247). -

„Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim. Veru hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu” (Mk 6,11) (248). Aké evanjeliové slová! …

„Ale pre toho, kto by pohoršil (249) jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora” (Mk 9,42) (250). - Aké evanjeliové slová! …

„Ak ťa zvádza (251) na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby si mal dve oči a hodili ťa do pekelného ohňa; tamich červ neumiera a ich oheň nezhasína” (Mk 9,47-48) (252). - Nemyslí sa práve len oko (253) …

„Veru hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou” (Mk 9,1). - Dobre si si zaklamal, lev (254) …

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a  nasleduje ma. Lebo (255) …” (Poznámka psychológa: Tieto „lebo” vyvracajú kresťanskú morálku: jej „dôvody”  v skutočnosti popierajú - tak je to kresťanské. Mk 8,34 …)

„Nesúďte, aby ste neboli súdení (256) … ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás” (Mt 7,1). - Aký to pojem spravodlivosti, a to ešte od „spravodlivého” sudcu! …

„Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj mýtnici? (Mt 5,46) (257). - Tu vidieť princíp „kresťanskej lásky”: chce byť „dobre” zaplatená …

„Ale ak vy neodpustíte ľuďom ich chyby, ani váš otec vám neodpustí vaše chyby” (Mt 6,15). - Toto veľmi kompromituje spomínaného „otca” (258)…

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše” (Mt 6,33) (259). Myslí sa všetko: totiž potrava, oblečenie a všetko, čo treba pre život. To je omyl, ak sa mám vyjadriť skromne … Krátko predtým sa boh ukazuje ako krajčír, aspoň v určitých prípadoch (260) …

„Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom” (Lk 6,23). Háveď bezočivá! Už sa to porovnáva s prorokmi …

„Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy (1 Kor 3,16). - Niečím podobným sa nedá dosť pohŕdať …

„Vari neviete, že svätí budú súdiť svet? A ak vy máte súdiť svet, nie ste hodní rozsúdiť maličkosti?!” (1 Kor 6,2). Žiaľ, nie je to len reč niekoho, čo patrí do blázinca … Tento hrozný klamár pokračuje doslovne takto: „Neviete, že budeme súdiť anjelov? O čo viac potom veci všedného dňa?” …

„Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania (261) … Tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených; ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych; a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil to, čo je silné; čo je svetu neurodzené a čím svet pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred ním nik nevystatoval.” (1 Kor 20 nasl.) (262). Aby sa porozumelo tejto stati, ktorá je svedectvom prvého radu pre čandalskú morálku, treba čítať prvú kapitolu mojej Genealógie morálky: tam je po prvý raz vysvetlený protiklad ušľachtilej a čandalskej morálky, zrodenej z resentimentu*  a bezmocnej pomsty. Pavol je najväčší apoštol pomsty …

46

Čo z toho vyplýva? Že urobí dobre, kto si navlečie rukavice, keď číta Nový zákon. Blízkosť toľkej nečistoty k tomu priam núti. „Prvých kresťanov” by sme si vybrali za partnerov tak ťažko ako poľských židov: niežeby proti nim bolo treba čo len jednej výhrady … Ani jeden z nich nevonia dobre (264). - Nadarmo som sliedil v Novom zákone po aspoň jednej sympatickej črte; nie je tam nič, čo by bolo slobodné, dobré, dobrosrdečné, čestné. Ľudstvo tu ešte neurobilo ani svoj prvopočiatok, chýbajú inštinkty čistotnosti (265) … V Novom zákone existujú len zlé inštinkty, často chýba odvaha dokonca aj k týmto zlým inštinktom. Všetko je tam len zbabelosť, pritváranie očí a sebaklam. Každá iná kniha je čistotná pre toho, čo práve čítal Nový zákon; ja som napríklad s rozkošou čítal bezprostredne po Pavlových listoch toho pôvabne samopašného posmeškára Petrónia (266), o ktorom by sa dalo povedať to, čo napísal Domenico Boccaccio (267) kniežaťu z Parmy o Caesare Borgiovi (268): „? tutto festo” (269) - nesmrteľne zdravý, nesmrteľne veselý (270) a podarený … Títo krpatí svätuškári sa totiž prerátajú pri hlavnej veci. Napádajú, ale čo oni napadnú, je tým vyznamenané (271). Keď niekoho „prvotný kresťan” napáda, nešpiní ho … Naopak: je česť mať proti sebe „prvých kresťanov”. Nový zákon sa čítava s obľubou pre to, čo sa v ňom hanobí, - ani nehovoriac o „múdrosti tohto sveta” (272), ktorú sa nadarmo pokúša jeden drzý táraj (273) znevážiť (274) „bláznivou kázňou” … Ale aj farizeji (275) a znalci Písma majú z takého súperenia svoj osoh: museli byť niečo hodní, aby ich nenávideli takým neslušným spôsobom. Pokrytectvo - to teda nie je výčitka, ktorú by smeli robiť prví kresťania! - Nakoniec boli oni privilegovaní: to stačí, čandalská nenávisť nepotrebuje ďalšie dôvody. „Prvotný kresťan” - bojím sa, že aj „posledný kresťan”, ktorého sa možno ešte dožijem - rebeluje na základe najnižších inštinktov proti  všetkým privilégiám, - žije a bojuje stále za „rovnaké práva”! … Ak sa lepšie prizrieme, nemá ani inú voľbu. Ak niekto chce byť, pre svoju osobu, „boží vyvolenec” - alebo „chrám boží”, alebo „sudca anjelov”, - potom každý iný princíp výberu, napríklad podľa čestnosti, ducha, mužskosti a hrdosti, podľa krásy a slobody srdca, skrátka podľa „sveta”, - je stelesnené zlo … Z toho vyplýva morálka: každé slovo z úst „prvého kresťana” je lož, každý jeho čin je zvrátenosť inštinktov, - všetky jeho hodnoty a všetky jeho ciele sú škodlivé, ale koho nenávidí, čo nenávidí, to má hodnotu  … Kresťan, menovite kresťanský kňaz, je kritérium pre hodnoty - - Mám ešte povedať, že v celom Novom zákone je len jedna jediná postava, ktorú si treba uctiť? Pilát, rímsky miestodržiteľ. Nemôže sa premôcť k tomu, aby bral vážne tú ťahanicu medzi židmi. O jedného Žida viac alebo menej - či na tom záleží? … Povznesený výsmech Rimana, pred ktorým sa nehanebne zneužívalo slovo „pravda”, obohatil Nový zákon o jediné slovo, ktoré má cenu, - ktoré je jeho kritika, priam jeho zničenie: „Čo je pravda!” (276) …

47

Čo nás oddeľuje, nie je to, že nenachádzame boha ani v histórii, ani v prírode, ani mimo prírody, -  ale že pociťujeme ako úbohé, absurdné a škodlivé, a nie ako „božské” to, čo sa kedysi uctievalo ako boh; nie len ako omyl, ale ako zločin na živote … Popierame boha ako boha … Keby nám niekto tohto boha kresťanov dokázal, vedeli by sme mu veriť ešte menej. - Povedané poučkou: Deus qualem Paulus creavit, dei negatio (277). - Také náboženstvo ako kresťanstvo, ktoré sa ani v jednom bode nedotýka skutočnosti, ktoré sa okamžite zrúti, len čo sa ho čo len v jednom bode dotkne skutočnosť (278), musí byť, samozrejme, smrteľným nepriateľom „svetskej múdrosti” (279), to jest vedy (280), - schváli teda všetky prostriedky, ktorými možno otráviť, ohovoriť, zhanobiť disciplínu ducha, rýdzosť a prísnosť vo veciach svedomia ducha, povznesenú chladnosť a slobodu ducha. „Viera” ako imperatív je veto proti vede, - in praxi je to lož za každú cenu … Pavol pochopil, že lož - že „viera” bola potrebná (281); a neskoršie zas cirkev pochopila Pavla. - „Boh”, ktorého si vymyslel Pavol, boh, ktorý „privádza nazmar” „svetskú múdrosť” (282) (v užšom zmysle slova obidve veľké nepriateľky každej povery, filológiu a medicínu), je v skutočnosti len rezolútne rozhodnutie Pavla: svoju vlastnú vôľu nazvať„bohom”, po pražidovsky tóra (283). Pavol chce zmariť „svetskú múdrosť”: jeho nepriateľmi sú dobrí filológovia a lekári alexandrijskej školy -, s nimi sa púšťa do vojny. Vskutku, nie je filológ ani lekár (284), kto nie je hneď aj protikresťan (285). Ako filológ totiž človek vidí za „sväté knihy”, ako lekár za fyziologickú skazenosť typického kresťana. Lekár povie „nevyliečiteľné”, filológ povie „švindeľ” …

48

Pochopili vlastne ľudia tú slávnu historku, ktorá je na začiatku biblie, - o pekelnom strachu, ktorý má boh pred vedou? … Nepochopili ju. Táto kňazská kniha par excellence začína, ako sa patrí, veľkou vnútornou ťažkosťou kňaza: pozná len jedno veľké nebezpečenstvo, teda „bohu” hrozí len jedno veľké nebezpečenstvo.

Starý boh, čistý „duch”, typický veľkňaz, celý samá dokonalosť, prechádza sa pre potešenie (286)  po svojej záhrade: lenže sa nudí. Proti nude bojujú aj bohovia zbytočne. Čo spraví? Vynájde (287) človeka, - človek je zábavný  … a hľa, aj človek sa nudí (288). Božie zľutovanie nad jedinou biedou, ktorú majú všetky raje, nepozná hraníc: stvorí čoskoro ešte ďalšie zvieratá. Prvý chybný boží čin: pre človeka nie sú zvieratá zábavné, - panoval nad nimi, už nechcel byť len „zviera” (289). - Stvoril (290) teda boh ženu. A naozaj, nude bol teraz koniec, ale aj inému! Žena bola druhý chybný boží čin. - „Žena je podľa svojej podstaty had, Hera” (291) (-  vo francúzskom a českom  preklade je Heva - pozn. prekl.) - to vie každý kňaz: „do ženy pochádza každé zlo na svete” - aj to vie každý kňaz. „Teda od nej pochádza aj veda” …  Až prostredníctvom ženy sa naučil človek ochutnať ovocie stromu poznania (292). - Čo sa stalo potom? Starého boha pochytil pekelný strach. Človek sám sa stal jeho najväčším chybným činom, stvoril si súpera, veda robí rovným bohu (293), - s kňazmi a bohmi je koniec, keď sa človek stane vedeckým! - Morálka: veda je stelesnenie všetkého zakázaného, - len ona sama je zakázaná. Veda je prvý hriech, zárodok všetkých hriechov, dedičný hriech (294). Len toto je morálka. - „Nespoznáš”: a z toho vyplýva ostatok. - Pekelný strach nezabránil bohu ostať múdrym. Ako sa brániť proti vede? Nadlho to bol jeho hlavný problém. Odpoveď: Preč s človekom z raja (295)! Šťastie a záhaľka privádzajú myšlienky (296), - ale všetky myšlienky sú zlé myšlienky … Človek nemá (297)myslieť. - A „kňaz ako taký” vynachádza biedu (298), smrť, životné nebezpečenstvo tehotenstva, všetky druhy núdze, starobu, útrapy, najmä choroby, - to všetko sú prostriedky v boji proti vede! Núdza dovoľuje človeku nemyslieť … A predsa! aká hrôza! Dielo poznania sa hromadí do veže, ktorá útočí na nebo, vyvoláva súmrak bohov (299), - čo robiť! - Tu starý boh vynachádza vojnu, delí od seba národy (300), urobí, aby sa ľudia navzájom ničili (- kňazi vždy potrebovali vojnu …). Vojna je, okrem iného, veľký rušiteľ pokoja pre vedu! - Neuveriteľné! Poznanie, emancipácia od kňazov, postupuje aj napriek vojnám. - A starý boh urobí posledné rozhodnutie: „Človek sa stal vedeckým - niet pomoci, treba ho utopiť!” (301) …

49

Pochopili ma. Už začiatok biblie obsahuje celú psychológiu kňaza. - Kňaz pozná len jedno veľké nebezpečenstvo: to je veda, - zdravé poňatie príčiny a účinku. Ale vede sa darí spravidla  len za šťastných okolností, - treba mať čas, treba mať nadmieru ducha, aby sa „spoznalo” … „Z toho vyplýva, že človeka treba urobiť nešťastným”, - to bola v každom čase logika kňaza. - Už hádate, čo, podľa tejto logiky, až s týmto prišlo na svet: - „hriech” … Pojmy viny a trestu, celý ten „svetový morálny poriadok”, je vynájdený proti vede, - proti tomu, aby sa človek odpútal od kňaza (302)… Človek nemá vidieť von, má sa dívať do seba; nemá byť múdry a opatrný, nemá sa učiť vidieť do vecí, nemá vôbec vidieť: má trpieť … A má trpieť tak, aby v stále potreboval kňaza. - Preč s lekármi (303)! Treba spasiteľa! - Pojmy viny a trestu, vrátane náuky o „milosti”, o „vykúpení”, o „odpustení” - samé klamstvá a vonkoncom bez akejkoľvek psychologickej reality - boli vynájdené, aby sa u človeka zničil zmysel pre príčinu: sú atentát na pojem príčiny a účinku! A nie atentát päsťou, nožom, čestne v nenávisti a láske! Ale z najzbabelších, najľstivejších, najnižších inštinktov! Kňazský atentát! Príživnícky atentát! Vampirizmus bledých podzemných pijavíc! … Keď prirodzené príčiny nejakého činu prestanú byť „prirodzené” a myslí sa na strašidelné pojmy povier, ako je „boh”, „duchovia” alebo „duše”, keď sa dôsledky považujú len za „morálne” konzekvencie, za odmenu, trest, znamenie alebo výchovný prostriedok, vtedy sú predpoklady pre poznanie zničené, - vtedy sa spáchal najväčší zločin na ľudstve. Ešte raz: Hriech, táto forma sebaprznenia človeka par excellence*, bol vynájdený, aby znemožnil vedu, kultúru a akékoľvek povýšenie alebo povznesenie človeka; kňaz vládne vynájdením hriechu (304). -

50

Na tomto mieste si neodpustím pár slov o psychológii „viery” „veriacich”, a to v prospech, pravdaže, „veriacich” (305). Ak dnes ešte sú takí, čo nevedia, nakoľko je neslušné byť „veriaci” - alebo že je to odznak dekadencie, zlomenej vôle žiť -, zajtra to už budú vedieť. Môj hlas dosiahne aj tých, čo slabo počujú (306). Zdá sa, ak len som nepočul zle, že medzi kresťanmi existuje kritérium pravdivosti, ktoré sa volá „dôkaz sily” (307). „Viera robí šťastným: preto je pravdivá.” - Tu by sa dalo najprv namietnuť, že práve to robenie šťastným nie je dokázané, ale sa len sľubuje: šťastie sa viaže na podmienku „viery”, - človek byť šťastný, - pretože verí … Ale ako by sa dalo dokázať, že skutočne nastane to, čo kňaz sľubuje veriacemu o „onom svete”, vymykajúcom sa každej kontrole? - Údajný „dôkaz sily” je teda v podstate zas len viera, že nevystane účinok, ktorý si človek od viery sľubuje. Ako poučka to znie: „Verím, že viera robí šťastným; -  je teda pravdivá.” - Ale s tým sme už na konci. Toto „teda” by bolo absurdné (308) aj ako kritérium pravdy. - Ale pripusťme, v duchu zmierlivosti, že šťastie prostredníctvom viery je dokázané ( - nielen želané, nielen trochu podozrivými ústami nejakého kňaza sľubované): mohlo by byť šťastie - technickejšie povedané, rozkoš - dôkazom pravdivosti? Ťažko; tak ťažko, že je to skoro dôkaz opaku; v každom prípade vzniká veľké podozrenie proti „pravde”, ak sa pri jej hľadaní dá slovo pocitom nejakej rozkoše. Dôkaz „rozkoše” je dôkaz pre „rozkoš” - nič viac; odkiaľ, pre všetko na svete, by sa malo dať vedieť, že práve pravdivé posudky spôsobujú viac radosti ako nepravdivé, a že podľa akejsi vopred ustanovenej harmónie (309) vyvolávajú príjemné pocity? - Skúsenosti všetkých prísnych a serióznych duchov učia pravý opak. Každú piaď pravdy si museli ľudia na sebe samých ťažko vybojovať, bolo treba riskovať skoro všetko, na čom viselo naše srdce, naša láska, naša dôvera k životu. Na to treba veľkosť duše: služba pravde je zo všetkých služieb najťažšia (310). - Čo značí byť čestný vo veciach ducha? Že je človek prísny voči svojmu srdcu, že si nič nerobí z „príjemných pocitov”, že si z každého Áno a Nie robí svedomie! - - -  Viera robí šťastným: teda klame …

51

Že viera za určitých okolností robí blaženým, ale že blaženosť nerobí z fixnej idey pravdivú ideu, že viera hory neprenáša, ale že ich stavia tam, kde neboli: o tom sa možno presvedčiť letmou obchôdzkou v blázinci. Pravdaže, nepresvedčí sa kňaz: lebo ten inštinktívne zapiera, že choroba je choroba, že blázinec je blázinec. Kresťanstvo potrebuje chorobu, asi ako helenizmus potrebuje prebytok zdravia, - urobiť chorým je skrytý zámer celého cirkevného liečebného procesu. A sama cirkev - nie je ako katolícky blázinec (311) posledným ideálom? - Nie je celá zem blázincom? Religiózny človek, ako ho chce mať cirkev, je typický dekadent; epocha, keď v nejakom národe vypukne náboženská kríza, je zakaždým poznačená epidémiami nervových chorôb; „vnútorný svet” religióznych ľudí sa na nerozoznanie podobá „vnútornému svetu” predráždených a vyčerpaných (312) ľudí; „najvyššie vzrušenia” duchovného stavu, ktoré kresťanstvo vyhlasuje za vrchol všetkých hodnôt, sú v podstate epileptoidné formy vedomia - a tak cirkev vyhlásila za svätých in maiorem dei honorem (313) len bláznov alebo veľkých podvodníkov … Raz som si dovolil označiť celý ten kresťanský training *(314) v pokání a vykupovaní (ktorý sa dnes najlepšie študuje v Anglicku) za metodicky vyvolanú folie circulaire*(315), samozrejme na už dôkladne pripravenom, t.j. morbídnom teréne. Nikto nemá slobodu stať sa kresťanom: na kresťana „sa neobracia” - na to treba byť dosť chorý … My iní, čo máme odvahu byť zdraví a k tomu aj odvahu pohŕdať, ako my smieme opovrhovať náboženstvom, ktoré učilo nerozumieť telu! Ktoré sa nechce zbaviť poverčivej viery na dušu! Ktoré robí z nedostatočnej výživy „zásluhu”! Ktoré v dobrom zdraví vidí nepriateľa, čerta a pokušenie - a bojuje proti nim! Ktoré si nahovorilo, že v kadáverovom tele možno nosiť „dokonalú dušu”, ale k tomu si treba upraviť nový pojem „dokonalosti”, t.j. bledú, chorobnú, idiotsky blúzniacu bytosť, tzv. „svätosť”, - svätosť, ktorá je sama len rad symptómov vychudnutého, vynervovaného, nevyliečiteľne skazeného tela! Kresťanské hnutie je ako európske hnutie od začiatku hromadné hnutie ľudských nepodarkov a odpadu všetkého druhu (316) (títo sa s kresťanstvom chceli dostať k moci). Nie je prejavom úpadku jednej rasy, je to zhluk rozličných hľadajúcich sa foriem dekadencie. Nebola to, ako sa verí, korupcia staroveku, vznešeného staroveku, ktorá umožnila kresťanstvo: učenému idiotstvu, ktoré ešte aj dnes tvrdí niečo také, sa nedá dosť tvrdo odporovať. V dobách, keď sa po celom impériu (317) pokresťančovali choré, skazené vrstvy čandalov, existoval tu práve opačný typ, vznešenosť vo svojej najkrajšej a najzrel-šej forme. Veľký počet sa však stal pánom; demokratizmus kresťanských inštinktov zvíťazil (318) … Kresťanstvo nebolo „nacionálne”, nebolo podmienené rasovo, - obracalo sa na všetkých vydedencov života a malo spojencov všade (319). Kresťanstvo má vo svojom základe nevraživosť chorých, inštinkt zameraný proti zdravým, proti zdraviu. Všetko podarené, pyšné a  bujné, predovšetkým krása, mu spôsobuje bolesť v ušiach a očiach. Ešte raz pripomínam nedoceniteľné slovo Pavla (320): „Čo je slabé pred svetom, čo je pochabé pred svetom, čo je nešľachetnéznevážené pred svetom, to si vyvolil boh za svoje”: to bola formula, in hoc signo (321)zvíťazila dekadencia*. - Boh na kríži - ešte stále nerozumejú ľudia strašnej záludnosti tohto symbolu? - Všetko, čo trpí, všetko, čo visí na kríži, je božské … My všetci visíme na kríži, teda, sme božskí … Len my sami sme božskí … Kresťanstvo bolo víťazstvo, no ušľachtilejšie zmýšľanie naň zahynulo, - kresťanstvo bolo dosiaľ najväčším nešťastím ľudstva. - -

52

Kresťanstvo stojí aj v protiklade ku každej duchovnej podarenosti, - ako kresťanskú môže potrebovať len chorú myseľ, dáva sa na stranu všetkého idiotského, preklína „ducha”, superbiu (322) zdravého ducha. Pretože choroba patrí k podstate kresťanstva, musí byť určitým druhom choroby aj typický kresťanský stav mysle, „viera”; všetky priame, čestné, vedecké cesty k poznaniu musí cirkev odmietnuť a zakázať. Už pochybovať je hriech…Úplný nedostatok psychologickej čistotnosti u kňaza - prezrádzajúci sa v jeho pohľade - je následný jav dekadencie; -  na hysterických ženách alebo rachiticky postihnutých deťoch možno pozorovať, ako pravidelne je inštinktívna falošnosť, chuť klamať len pre klamanie, alebo neschopnosť priameho pohľadu a kroku (323) výrazom dekadencie*. „Veriť” znamená nechcieť vidieť, čo je pravda. Pietista (324) alebo kňaz obidvoch pohlaví (325) je falošný, pretože je chorý: jeho inštinkt volá po tom, aby sa pravda nikde nedomohla svojho práva. „Čo robí chorým, je dobré; čo pochádza z plnosti, z nadbytku, z moci, je zlé“: tak vníma veriaci. Servilná mánia klamať - podľa toho poznám každého predurčeného teológa. - Ďalšou charakteristikou teológa je jeho neschopnosť pre filológii. Pod filológiou sa tu má rozumieť vo veľmi všeobecnom zmysle umenie dobre čítať, - porozumieť skutočnostiam bez falšovania interpretáciami a bez straty opatrnosti, trpezlivosti a jemnosti túžbou po pochopení. Filológia ako efexis (326) s interpretáciou: či ide o knihy, o nové správy z novín, o osudy alebo danosti počasia, - ani nehovoriac o „blahu duše” … Spôsob, ako teológ, bez rozdielu či v Ríme alebo v Berlíne, vysvetľuje pod vyšším osvietením Dávidovými žalmami „slovo Písma” alebo nejaký vlastný zážitok, napríklad víťazstvo vojska svojej vlasti (327), je vždy taký odvážny, že pritom filológovi vlasy stávajú dupkom. A čo si má počať, keď pietisti a iné kravy zo Švábska si upravujú svoj biedny všedný deň a stuchnutú atmosféru svojho bytia „božím prstom” na zázrak „milosti”, „prozreteľnosti” a „skúsenosti spásy”! Najskromnejšie vynaloženie intelektu, ak nepoviem slušnosť, by predsa muselo týchto interpretov priviesť k tomu, že by sa sami usvedčili z úplnej detinskosti a nedôstojného zneužívania božej pohotovosti.  Keby sme mali čo len nepatrnú dávku pobožnosti v tele, musel by nám pripadať boh, ktorý v pravý čas vylieči nádchu, alebo nás nechá nastupovať do drožky v chvíli, keď práve začína veľký lejak, ako natoľko absurdný boh, že by sa mal zlikvidovať, aj keby existoval (328). Boh ako sluha, poštár alebo predavač predpovedí, - v podstate ide o slovo na označenie najhlúpejšej náhody … „Božia prozreteľnosť”, ako na ňu verí ešte dnes približne každý tretí človek vo „vzdelanom Nemecku”, je taká silná námietka proti bohu, že si silnejšiu nemožno predstaviť. No v každom prípade je námietkou proti Nemcom! . . .

53

Myšlienka, že mučeníci dokazujú niečo pre pravdivosť nejakej záležitosti, je tak málo pravdivá, že mám chuť poprieť, že nejaký mučeník mal vôbec niekedy niečo do činenia s pravdou. Už v spôsobe, ako taký mučeník hádže svoju „istotu o pravde” na hlavu verejnosti, sa prejavuje taký nízky stupeň intelektuálnej čestnosti, taká tuposť pre otázky pravdy, že mučeníka vlastne netreba nikdy vyvracať. Pravda nie je to, čo by jeden mal a druhý nemal: tak môžu o pravde rozmýšľať najviac ak sedliaci alebo apoštoli sedliakov typu Luthera. Môžeme si byť istí, že skromnosť, v tomto prípade uskromnenie (329), rastie podľa stupňa svedomitosti vo veciach intelektu. Vyznať sa v piatich veciach a odmietnuť mávnutím ruky, že ešte niečo vieme … „Pravda” v tom zmysle, ako tomuto slovu rozumie každý prorok, každý sektár, každý voľnomyšlienkar (330), každý socialista (331) alebo každý cirkevník, je dokonalý dôkaz, že sa ešte ani nezačalo to pestovanie disciplíny ducha a sebapremáhania, ktoré sú potrebné na nájdenie hocakej malej, čo aj nepatrne malej pravdy. - Dá sa, mimochodom, povedať, že v dejinách bola smrť mučeníkov vždy veľké nešťastie: zvádzali … Záver všetkých idiotov, vrátane žien a prostého ľudu, že musí byť niečo na veci, pre ktorú ide niekto na smrť (alebo ktorá dokonca vyvolá epidémie dobrovoľných smrtí, ako v časoch prvých kresťanov), - tento záver sa stal nevýslovnou brzdou pre preverovanie, ducha skúmania a opatrnosť. Mučeníci škodili pravde …  Aj dnes ešte stačí len surovosť pri prenasledovaní, aby sa inakšie bezvýznamnému sektárčeniu (332) zabezpečilo ctihodné meno. - Ako? Mení to niečo na hodnote nejakej veci, že niekto za ňu položí život (333)? - Omyl, ktorý sa stane čestným, je omyl, ktorý má o jedno zvodné čaro viac: veríte, páni teológovia, že by sme vám dali príležitosť robiť si mučeníkov vašej lži? - Každá vec sa dá vyvrátiť aj tak, že sa pozorne odloží na ľad,  - práve tak sa vyvracajú aj teológovia … Práve to bola tá svetová a historická hlúposť všetkých prenasledovateľov, že dali protivníkovej strane zdanie čestnosti, - že jej darovali fascináciu mučeníctva … Žena kľačí na kolenách ešte aj dnes pred jedným omylom, lebo sa jej povedalo, že za to niekto umrel na kríži. Nuž a je kríž nejaký argument? - - Ale o všetkých týchto veciach povedal len jeden to slovo, ktoré bolo potrebné už tisícročia, - Zarathustra.

„Krvavé znamenia písali na cestu, ktorou šli, a ich pochabosť hlásala, že krvou sa dokazuje pravda.

Ale krv je najhorší svedok pravdy. Krv otrávi aj najčistejšie učenie a zvrhne ho na blud a nenávisť sŕdc.

A ak niekto ide za svoje učenie aj cez oheň, - čože to už dokazuje! Ozaj, je viac, ak z vlastného zápalu vzíde vlastné učenie!” (334).

    54

Nenechajme sa klamať: veľkí duchovia sú skeptici (335). Zarathustra je skeptik. Sila, sloboda zrodená z moci a nadbytku moci ducha, sa dokazuje skepsou. Pre to, čo je v otázke hodnoty a bezhodnoty zásadné, neprichádzajú ľudia s presvedčením vôbec do úvahy. Presvedčenia sú väzenia. Toto nevidí dosť ďaleko, tamto nevidí pod seba (336): ale aby mal niekto právo povedať svoj názor o hodnote a nehodnote, musí vidieť päťsto  presvedčení pod sebou, - musí vidieť za seba … Duch, ktorý chce niečo veľké a ktorý na to chce aj prostriedky, je nevyhnutne skeptik. K sile patrí sloboda akokoľvek sa rozhodnúť, smieť sa voľne obzerať 337) … Veľká vášeň, základ a sila bytia tohto ducha, ešte osvietenejšia a despotickejšia ako taký duch sám, zaberá celý jeho intelekt; vedie ho k činom bez váhania; dáva mu odvahu použiť aj nesväté prostriedky; a za určitých okolností mu dožičí presvedčenia. Presvedčenia ako prostriedok: Všeličo sa dosahuje len prostredníctvom nejakého presvedčenia (338). Veľká vášeň (339) potrebuje, spotrebuje presvedčenia (340), no nepodrobuje sa im, - lebo vie, že je samobytná. - Naopak: potreba viery, potreba nejakého bezpodmienečného Áno alebo Nie, carlylizmus (341), ak mi dovolíte použiť toto slovo, je potreba slabosti. Človek viery, „veriaci” každého druhu, je nevyhnutne závislý človek, - taký, ktorý si seba nemôže určiť za cieľ, ktorý vôbec nevie určovať ciele. „Veriaci” nepatrí sám sebe, môže byť iba prostriedkom, musí byť spotrebovaný, potrebuje niekoho, kto ho spotrebuje. Jeho inštinkt vzdáva najvyššiu úctu morálke negácie seba samého: všetko ho na ňu prehovára, jeho múdrosť, jeho skúsenosť aj jeho márnivosť. Každý druh viery je súčasne výraz negácie seba samého, odcudzenia sa sebe (342) … Ak uvážime, aký potrebný je pre väčšinu ľudí nejaký regulatív, ktorý ich zvonku viaže a fixuje, resp. nakoľko je prinútenie, vo vyššom stupni otroctvo, jediná a posledná podmienka pre prosperovanie ľudí slabej vôle, osobitne žien, potom pochopíme aj, čo je presvedčenie, „viera”. Človek s presvedčením má v nej svoju chrbticu. Mnohé veci nevidieť, v ničom nebyť nezaujatý, byť presiaknutý straníctvom, mať pre všetko prísnu a predpísanú optiku všetkých hodnôt - to sú veci, ktoré vôbec umožňujú existenciu takých ľudí. Ale to z nich robí práve protiklad, antagonistov pravdivého, - pravdy … „Veriaci” nemá slobodu mať svedomie pre otázku „pravda či nepravda”: byť na tomto mieste čestný by bol hneď jeho koniec. Patologická podmienenosť jeho optiky robí z presvedčeného človeka veľmi ľahko fanatika - príklady sú Savonarola (343), Luther, Rousseau (344), Robespierre (345), Saint-Simon (345) - sú protikladom typu silného, oslobodeného ducha. Ale veľké gesto týchto chorých duchov, týchto epileptikov pojmov, pôsobí na masy ľudí, - fanatici sú pitoreskní, ľudstvo radšej vidí gestá, ako by malo počuť dôvody (347)…

55

Postúpme ešte o krok ďalej v psychológii presvedčenia, „viery”. Je to už dávno, čo som položil otázku, či nie sú presvedčenia väčší nepriatelia pravdy ako klamstvá (Ľudské, príliš ľudské, I, aforizmus č. 483 (348)). Teraz by som rád položil rozhodujúcu otázku: je medzi klamstvom a presvedčením vôbec nejaký protiklad? - Celý svet verí, že je; ale čo všetko neverí celý svet! - Každé presvedčenie má svoje dejiny, svojich predchodcov, svoje pokusné formy (349) a svoje prechmaty: stane sa presvedčením po dobrej chvíli, keď ním dlho vôbec nebolo a potom, čo ním ešte nebolo. Nuž, a nemohla by byť medzi týmito embryonálnymi formami presvedčenia aj lož? - Občas postačí výmena osôb: u syna sa stane presvedčením, čo otec mal ešte za lož. - Volám lžou: Nechcieť vidieť niečo, čo vidieť; niečo nechcieť vidieť tak, ako sa to vidí (350): nezáleží na tom, či sa lož vysloví pred svedkami alebo bez svedkov. Najjednoduchšia je lož, ktorou klameme sami seba; klamať druhých je relatívne výnimka(351). - No toto nechcieť vidieť, čo vidíme, resp. nechcieť vidieť tak, ako vidíme, je takmer prvou podmienkou pre všetkých straníkov, nech je to už v akom zmysle: straník sa stáva klamárom z nevyhnutnosti. Nemecké dejepisectvo je, napríklad, presvedčené, že Rím, znamenal despotizmus a že Germáni priniesli na svet ducha slobody: aký rozdiel je medzi týmto presvedčením a klamstvom? Možno sa ešte čudovať tomu, že všetky stránky, aj nemeckí historici, majú v ústach už inštinktívne veľké slová o morálke, - že morálka je prakticky nažive už tým, že ju každý straník potrebuje každú chvíľu? „Toto je naše presvedčenie: vyznávame ho pred celým svetom, žijeme a umierame zaň, - rešpektujte všetko, čo má presvedčenie!” - Podobné veci som počul dokonca aj z úst antisemitov. Naopak, páni moji! Antisemita sa nijako nestane slušnejším, ak klame zo zásady … Kňazi, ktorí sú v takých veciach jemnocitnejší a veľmi dobre rozumejú námietke, ktorá je už v samotnom pojme presvedčenie, t.j. v klamaní zo zásady, pretože je to užitočné, prevzali od Židov šikovnosť, že na toto miesto vsunú pojem „boh”, „vôľa božia” alebo „božie zjavenie”. So svojím kategorickým imperatívom bol na tej istej ceste aj Kant: v tom sa stal jeho rozum praktickým (352). Sú otázky, pri ktorých neprislúcha človeku rozhodnúť o pravde a nepravde; všetky najvyššie otázky, všetky najvyššie problémy o hodnotách ležia mimo ľudského rozumu … Pochopiť hranice rozumu, - až to je ozaj filozofia (353) … Načo dal boh ľuďom zjavenie? Bol by boh urobil niečo zbytočné? Človek nemôže sám od seba vedieť, čo je dobré a čo zlé, preto ho boh poučil o svojej vôli … Poučenie z toho: kňaz neklame, - otázka „pravda či nepravda” v takých veciach, o akých hovoria kňazi, predsa ani nedovoľuje klamať. Lebo aby sa klamalo, muselo by byť možné rozhodnúť, čo je tu pravda. Ale práve to človek nemôže; preto je kňaz božím hovorcom. - Taký sylogizmus o kňazovi nie je len židovský alebo kresťanský; právo na lož a na chytráctvo (354) zjavenia prislúcha celému typu kňaza, t.j. kňazom dekadencie*  rovnako ako pohanským kňazom ( - pohania sú  všetci, čo hovoria životu Áno a pre ktorých je „boh” slovo pre veľké Áno k všetkému). - „Zákon”, „vôľa božia”, „svätá kniha” a „inšpirácia” (355), to všetko sú len slová pre podmienky, za ktorých sa dostane kňaz k moci, pomocou ktorých si svoju moc drží, - tieto pojmy sú v základoch všetkých kňazských organizácií, všetkých kňazských alebo filozoficko-kňazských dominancií. „Svätá lož” - je spoločná Konfuciovi, zákonníku Manuho, Mohamedovi a kresťanskej cirkvi -: a nechýba Platónovi. „Pravda je tu”: kdekoľvek sa to ozve, znamená to, že kňaz klame

56

Nakoniec záleží na tom, za akým účelom sa klame. Moja námietka proti prostriedkom kresťanstva je, že kresťanstvu chýbajú „sväté” ciele. Pozná len zlé ciele: otráviť, potupiť, poprieť život, pohŕdať telom, ponižovanie a sebaprznenie človeka pojmom hriechu (356), - v dôsledku toho sú aj jeho prostriedky zlé. -  S opačným pocitom čítam Manuho zákonník (357), dielo tak neporovnateľne duchovné a rozvážne, že už len menovať ho jedným dychom s bibliou by bolo hriechom proti Duchu. To sa hneď pozná: toto dielo má za sebou a v sebe ozajstnú filozofiu, nielen zle páchnuci judaín rabínstva a poverčivosti, - dáva niečo pod zub aj najzhýčkanejšiemu psychológovi. Neslobodno zabudnúť na hlavnú vec, na zásadný rozdiel proti všetkým iným bibliám: vznešené stavy, filozofi a vojaci, držia týmto zákonníkom svoju ruku nad masou ľudí; všade vidieť vznešené hodnoty, cítiť pocity dokonalosti, počuť Áno k životu (358), vnímať triumfujúce pocity spokojnosti so sebou a so životom, - celú knihu zalieva slnko. - Všetky veci, na ktoré kresťanstvo púšťa svoju bezodnú vulgárnosť, napríklad rozmnožovanie, žena, manželstvo, sa tu preberajú s rešpektom, s láskou a dôveryhodne. Veď ako možno dať do rúk detí a žien knihu, ktorá obsahuje to odporné slovo: „aby sa vyhlo kurevníctvu, nech má každý svoju vlastnú ženu a každá svojho vlastného muža … lebo lepšie je oženiť sa, ako trpieť ruju” (359). A slobodno byť kresťanom, kým sa vznik (360) človeka pojmom immaculata conceptio (361) pokresťančuje, t.j. špiní? Nepoznám žiadnu knihu, kde sa o žene hovorí toľko nežných a dobrotivých vecí ako je Manuho zákonník; títo starí šediví bradáči a svätci majú voči ženám taký spôsob galantnosti, ktorý sa asi nedá prekonať. „Ústa ženy, prsia dievčaťa, modlitba dieťaťa a dym obete sú vždy čisté”, stojí na jednom mieste. Inde: „niet nič čistejšieho ako svetlo slnka, tieň kravy, vzduch, voda, oheň a dych dievčaťa.” A posledná citácia - možno tiež svätá lož - : „všetky otvory tela ponad pupok sú čisté, všetky pod ním sú nečisté. Len dievča má celé telo čisté.”

57

Nesvätosť kresťanských prostriedkov prichytíme in flagranti (362), ak porovnáme kresťanské ciele s cieľmi v Manuho zákonníku, - ak na tento najväčší protiklad cieľov silne posvietime. Kritik kresťanstva sa nevyhne tomu, že bude musieť podať kresťanstvo ako hodné opovrhnutia. - Zákonník ako Manuho vzniká tak ako každý dobrý zákonník: zhrnie skúsenosti, múdrosť a pokusnú morálku dlhých storočí, urobí záver a potom už nerobí nič. Predpokladom kodifikácie takéhoto zákonníka je uznanie, že prostriedky na zaistenie autority pomaly a nákladne dosiahnutej pravdy sú zásadne odlišné od prostriedkov, ktorými by sa táto pravda dala dokázať. Zákonník nikdy nevypočítava úžitok, ktorý prináša, dôvody, ani kazuistiku pri jeho príprave: tým by sa znížil rozkazovačný tón jeho „musíš”, čo je predpokladom, že sa bude dodržiavať. Práve v tom je problém. - Na určitom bode vývoja jedného národa vyhlási jeho najobozretnejšia trieda, to je tá, čo najviac vidí dozadu a vpred, skúsenosť, podľa ktorej sa má žiť - resp. sa žiť - za skončenú. Jej cieľom je zviezť pokiaľ možno bohatú úrodu z doby pokusov, vrátane zlých skúseností (363). A odteraz treba zabrániť najmä tomu, aby sa ďalej experimentovalo, aby sa predlžovalo obdobie labilných hodnôt, skúšalo, vyberalo, in infinitum (364) kritizovalo. Proti tomu sa postaví dvojitý múr: najprv zjavenie, to je tvrdenie, že rozumnosť tých zákonov nie je ľudského pôvodu, že nebola pomaly a s omylmi hľadaná a nájdená, ale že je božského pôvodu, úplná, dokonalá, bez vývoja, dar, zázrak, len oznámená … Potom tradícia, to je tvrdenie, že tento zákon platil už v prastarých dobách a že je nedostatkom piety a zločinom na predkoch, ak sa o ňom pochybuje (365). Autorita zákona sa teda zdôvodňuje tézami: Boh ho dal, predkovia ho žili. - Vyšší zmysel takého postupu spočíva v úmysle potlačiť postupne krok za krokom povedomie správne spoznaného (to je obrovskou a ostro preosiatou skúsenosťou dokázaného) života: takže sa dosiahne úplný automatizmus inštinktu, - tento predpoklad každého majstrovstva, každého druhu dokonalosti v umení žiť (366). Zostaviť zákonník typu Manuho znamená odteraz povoliť národu byť majstrom, byť dokonalým, mať ambíciu na najvyššie umenie života. Za tým účelom treba národ zbaviť vedomia: to je účel každej svätej lži. - Kastový poriadok, najvyšší, dominujúci zákon, je len sankcia prírodného poriadku, prírodná zákonitosť prvého rádu, nad ktorou nemá moc nijaká zvoľa, nijaká „moderná idea”. V každej zdravej spoločnosti sa rozlíšia, vzájomne sa podmieňujúc, tri fyziologické typy s rozličnými gravitáciami, z ktorých každý má svoju vlastnú hygienu, svoju vlastnú pracovnú oblasť a svoj vlastný pocit dokonalosti a majstrovstva. Príroda, nie Manu delí od seba tých, čo sa vyznačujú duchom, od tých, u ktorých prevláda sila svalov a temperamentu  a od priemerných, ktorí nevynikajú ani v prvom ani v druhom odbore, - tí poslední sú tu vo veľkom počte, tí prví tvoria výber. Najhornejšia kasta - volám ich tí, ktorých je najmenej (367) - má ako dokonalá aj výsady tých, ktorých je najmenej: k tomu patrí predstavovať na zemi šťastie, krásu a dobrotivosť. Len duchom najbohatší ľudia majú povolenie na krásu, na krásno: len pri nich nie je dobrota slabosťou. Pulchrum est paucorum hominum (368): dobro je výsada. Na druhej strane nič sa im nedovoľuje menej ako špatné spôsoby, pesimistický pohľad, oko, ktoré špatí, alebo dokonca pohoršovanie sa nad celkovým stavom vecí. Rozhorčovať sa je výsada čandalov; rovnako aj pesimizmus (369). „Svet je dokonalý - tak hovorí inštinkt tých, čo majú najvyššieho ducha, inštinkt hovoriaci Áno -: nedokonalosť, to-čo-je-pod-nami každého druhu, dištancia, pátos vzdialenosti (370), dokonca aj sám čandala, patria k tejto dokonalosti” (371). Duchom najbohatší ľudia, súc najsilnejší, nachádzajú svoje šťastie tam, kde by iní našli svoju skazu: v labyrinte, v tvrdosti voči sebe a voči iným, v pokuse (372) o niečo; radosť im robí, keď premôžu seba (373); asketizmus sa in stane prírodou, potrebou, inštinktom (374). Ťažká úloha je v ich očiach privilégium; pohrávať si s bremenami, ktoré by iných rozmliaždili, je pre nich zotavenie … Poznanie - je forma asketizmu. - Predstavujú najúctyhodnejší druh ľudí: to nevylučuje, že sú najveselší, najmilší. Panujú, no nie preto, že chcú, ale pretože ; nemajú voľnosť byť druhými. - Druhí: to sú strážcovia práva (375), správcovia poriadku a istoty, to sú vznešení bojovníci, a to je kráľ, predovšetkým ako najvyššia predstava vojaka, sudcu a ochrancu zákona. Druhí sú exekutívou intelektuálov, to najbližšie, čo k nim patrí, odoberajú im hrubé práce pri vládnutí, - sú ich sprievodom, ich pravou rukou, ich najlepším žiactvom. - V tom všetkom, opakujem, niet stopy po ľubovôli, nič nie je „vyrobené”; čo je inakšie, je vyrobené, - a vtedy príroda vychádza na zmar.  Kastový poriadok, hierarchia, len formuluje najvyšší zákon života; rozlíšenie tých troch typov je potrebné pre zachovanie spoločnosti, na umožnenie existencie vyšších a najvyšších typov, - nerovnosť práv je prvá podmienka, aby vôbec práva existovali. - Právo je výsada (376). Vo svojom spôsobe bytia má každý aj svoje výsady. Nepodceňujme výsady priemerných. Smerom k vrcholom sa život stáva stále tvrdším, - chlad sa zvyšuje, zodpovednosť sa zvyšuje. Vysoká kultúra je pyramída: môže spočívať len na širokej základni, jej prvým predpokladom je silná a zdravo konsolidovaná priemernosť. Remeslo, obchod, roľníctvo, veda (377), väčšia časť umenia, jedným slovom celý pojem osobného zamestnania sa znáša len s priemernosťou schopností a prianí; také činnosti by nepristali výnimočným ľuďom, inštinkt k nim by protirečil aristokratizmu aj anarchizmu. Že je niekto verejne prospešný, že je koliesko v súkolí, že má funkciu, to príroda tak určila: nie spoločnosť, ale ten druh šťastia, ktorého je väčšina schopná, robí z nich inteligentné stroje. Pre priemerného je priemernosť jeho šťastím; majstrovstvo v jednom odbore, špeciálnosť, je prirodzený inštinkt.  Hlbšiemu duchu by nepristalo, aby mal námietky proti priemernosti ako takej. Priemernosť je predsa prvým predpokladom, aby mohli existovať výnimky: ona umožňuje vysokú kultúru. Ak výnimočný človek práve priemerných ľudí riadi s citlivejšou rukou ako seba a seberovných, nie je to len zdvorilosť srdca, - to je jednoucho jeho povinnosť … Koho nenávidím najviac na dnešnej hávedi? Socialistickú zberbu (378), apoštolov čandalstva, ktorí podrývajú inštinkt, radosť, pocit zadosťučinenia zo svojej skromnej existencie u robotníka, - ktorí ho robia závistlivým a učia ho pomste … Krivda nespočíva nikdy v nerovnakých právach, spočíva v nárokoch na „rovnaké” práva … Čo je zlé? Veď som to už povedal: všetko, čo pochádza zo slabosti, zo závisti, z pomsty. - Anarchista a kresťan (379) majú jeden pôvod …

58

Naozaj je rozdiel, za akým účelom sa klame: či sa tým má udržovať alebo ničiť. Medzi kresťanaanarchistu možno položiť dokonalé „rovná sa”: ich cieľ, ich inštinkt je len nivočiť. Dôkaz pre túto vetu sa dá vyčítať z dejín: je v nich obsiahnutý s desnou zreteľnosťou. Ak sme práve spoznali náboženské zákonodarstvo, ktorého cieľom bolo „zvečniť” veľkú spoločenskú organizáciu, ktorej prvotným cieľom bolo, aby život prosperoval - kresťanstvo si dalo za cieľ urobiť koniec práve takejto organizácii, pretože sa v nej darilo životu. V prvom prípade mal byť produkt rozumu po dlhých rokoch pokusov a neistoty investovaný do budúceho úžitku a úroda sa mala zviesť ako len možno veľká, bohatá a úplná (380): tu, naopak, úroda bola cez noc otrávená (381). Stálo tu ako aere perenius (382), Imperium Romanum, najveľkolepejšia organizačná forma v ťažkých podmienkach, aká sa kedy dosiahla, v porovnaní s ktorou je všetko predchádzajúce aj nasledujúce iba brak, babráctvo, diletantizmus, - a svätí anarchisti si urobili „pobožnosť” z toho že „svet”, t.j. imperium Romanum tak zničili, že neostal kameň na kameni, - že dokonca Germáni a iní surovci sa mohli stať pánmi nad ním … Kresťan a anarchista: obidvaja sú dekadentní, obidvaja neschopní pôsobiť inakšie ako rozbíjať, otráviť, nechať zakrpatieť a cicať krv, obidvaja s inštinktom smrteľnej nenávisti proti všetkému, čo je tu a je tu veľké, čo má trvanie a životu sľubuje budúcnosť … Kresťanstvo bolo vampírom Rímskeho impéria, - za noc zničilo obrovské dielo Rimanov, ktorí pripravili terén pre založenie veľkej civilizácie, ktorá mala čas pred sebou … Ešte stále tomu nerozumiete? Imperium Romanum, ako ho poznáme a stále lepšie poznávame z dejín našej rímskej provincie, toto najobdivuhodnejšie umelecké dielo veľkého štýlu (383), bolo len začiatkom; jeho konštrukcia počítala, že sa osvedčí v priebehu tisícročí, - až dosiaľ sa nič tak nestavalo, ba ani nesnívalo stavať niečo v rovnakej miere sub specie aeterni (384)! - Táto organizácia bola dosť silná, aby zniesla zlých cisárov: náhoda osôb nesmie hrať v takých veciach nijakú rolu, - to je prvý princíp každej veľkej architektúry. Nebola však dosť pevná voči najkorupčnejšej sorte korupcie, proti kresťanovi … Táto utajená červač (385), ktorá sa za noci, hmly a pochybnej dvojznačnosti (586) prikradla ku každému jednému a každému jednému vysala zmysel pre opravdivé záležitosti a inštinkt pre reality vôbec, táto zbabelá, feminínna (387) a medovo sladká banda odcudzila tejto obrovskej stavbe krok za krokom jej „duše”, - tie cenné povahy, mužsky ušľachtilé, ktoré vo veci Ríma videli svoju vlastnú vec, brali ju vážne, bola to ich pýcha. Svätuškárska pretvárka, tajnostkárstvo konventikulov (388), zlovestné pojmy ako peklo, ako obeť nevinného, ako unio mystica (mystická jednota) pri pití krvi a potom predovšetkým pomaly roznecovaný plameň pomsty, čandalskej pomsty - to sa stalo pánom nad Rímom, a bol to druh náboženstva, proti ktorému v jeho predexistenčnej forme už Epikuros viedol vojnu. Treba čítať Lukrécia, aby človek pochopil, proti čomu Epikuros bojoval, že to nebolo pohanstvo, ale „kresťanstvo”, t.j. skaza duší pojmami viny, trestu a nesmrteľnosti. - Bojoval proti podsvetným  kultom, proti celému latentnému kresťanstvu, - popierať nesmrteľnosť bolo už vtedy skutočné vykúpenie. - A Epikuros by bol zvíťazil, lebo každý čestný duch v Rímskej ríši bol vtedy epikurovec (389): a tu sa objavil Pavol … Pavol, stelesnená geniálna nenávisť čandalov proti Rímu a „svetu”, Žid, večný (390) Žid par ex-cellence … Uhádol, ako by sa dal pomocou malého kresťanského sektárskeho hnutia na okraji židovstva  rozpútať „svetový požiar”, ako by sa dalo pomocou symbolu „boha na kríži” pospájať do obrovskej moci všetko, čo leží na zemi, všetky tajné povstania a celé dedičstvo anarchistických úkladov v ríši. „Spása príde od Židov” (391). - Urobiť z kresťanstva formulu na vyššiu ponuku ako dávali rozličné vtedajšie podzemné kulty (392), napr. Osirisov, Veľkej matky alebo Mitrov, - a urobiť z nich súčet: v tejto intuícii spočíva Pavlov génius. Jeho inštinkt bol v tomto ohľade taký istý, že predstavy, ktorými ľudí fascinovali čandalské náboženstvá, dal s nemilosrdným znásilnením pravdy do úst, a nielen do úst, svojmu vynájdenému „spasiteľovi”- že z neho urobil niečo, čomu rozumel aj Mitrov kňaz … To bola Pavlova chvíľa na ceste do Damasku: pochopil, že nevyhnutne potrebuje vieru v nesmrteľnosť, aby zbavil ceny „svet”; že pojem „pekla” ešte ovládne Rím, - že pojmom „onoho sveta” sa zabije život … Nihilista a kresťan: to sa rýmuje (po nemecky: Nihilist und Christ), a nielen že sa to rýmuje …

59

Celá práca antického sveta  daromná … Chýbajú mi slová na vyjadrenie pocitov pri niečom takom úžasnom. - A vzhľadom na to, že jeho práca bola ešte len príprava, že išlo o základy pre dielo tisícročí, položené so žulovým sebavedomím, celý zmysel  antického sveta daromný! … Načo Gréci? Načo Rimania? - Všetky predpoklady pre učenú civilizáciu, všetky vedecké metódy boli už tu, bolo tu veľké, neporovnateľné umenie vedieť dobre čítať - tento predpoklad pre tradíciu kultúry a jednoty vedy; prírodoveda bola na najlepšej ceste v spolku s matematikou a mechanikou, - zmysel pre skutočnosti, posledný a najcennejší zo všetkých zmyslov, mal svoje školy a stáročnú tradíciu (395)! Dá sa to pochopiť? Všetko podstatné bolo vynájdené, aby sa dalo pustiť sa do práce: - metódy, to treba desaťkrát opakovať, sú pritom to podstatné aj najťažšie, a najdlhšie sa proti nim stavajú návyky a lenivosti. Čo sme si dnes s nevýslovným sebazaprením vydobyli späť - lebo všetci máme ešte akosi v tele zlé, kresťanské inštinkty - slobodný pohľad na skutočnosť, opatrnú ruku, trpezlivosť a vážnosť v najmenších podrobnostiach; celá poctivosť (396) poznania - veď tá tu už bola! už pred viac ako dvoma tisícročiami! A k tomu, navyše, dobrý jemný cit a vkus! Nie ako drezúra mozgu! Nie ako „nemecké” vzdelanie  s grobianskymi spôsobmi! Ale ako telo, ako pohyb, ako inštinkt, - jedným slovom ako realita … Všetko nadarmo! Za jednu noc je tu len spomienka! - Gréci! Rimania! Vznešenosť inštinktu, vkus, metodický výskum, génius organizácie a verejnej správy, viera a vôľa ľudí mať budúcnosť, veľké Áno k všetkým otázkam, stelesneným v pojme imperium Romanum, viditeľné pre všetky zmysly, veľký štýl už nielen ako umenie, ale vtelený do skutočnosti, pravdy, do života … - a nezasypala ho cez noc prírodná katastrofa (397)! Ani ho neušľapali Germáni alebo iní ťažkonožci! Zničili ho prefíkaní, pokútni, neviditeľní, málokrvní vampíri! Nebol porazené, bolo len vycicané dobiela! … Skrytá túžba po pomste, nízka závisť sa stala pánom! Všetko úbohé, čo trpí na seba, čo sužujú zlé pocity, celé geto duševného sveta naraz celkom hore nad všetkým! - Stačí čítať nejakého kresťanského agitátora, napríklad svätého Augustína (398), aby ste pochopili, aby ste zavoňali, čo za nečistí chlapíci prišli k moci. Človek by sa však poriadne oklamal, keby predpokladal, že vodcom kresťanského hnutia chýbala inteligencia: - ó, tí sú múdri, špekulanti až po svätosť, títo páni cirkevní otcovia (399)! Chýba im niečo celkom iné. Príroda ich zanedbala, - zabudla im dať ako skromné veno dôstojné, slušné, čistotné inštinkty … Medzi nami, veď to nie sú ani muži (400) … Keď islam pohŕda kresťanstvom, má na to tisíckrát právo: islam predpokladá mužov

60

Kresťanstvo nás pripravilo o plody antickej kultúry (401), a neskoršie aj o plody islamskej kultúry. Čarokrásny maurský kultúrny svet Španielska, ktorý je nám v podstate bližší a našim zmyslom a chutiam sa väčšmi prihovára ako Rím a Grécko, bol pošliapaný (402) (- nehovorím o tom, akými nohami -), ale prečo? lebo ďakoval za svoj vznik ušľachtilým, mužským inštinktom, lebo prisviedčal životu zriedkavými a rafinovanými vzácnosťami maurského života! … Križiacki rytieri neskôr bojovali proti niečomu, pred čím by im bolo lepšie pristalo plaziť sa v prachu, - proti kultúre, pred ktorou si môže pripadať aj naše devätnáste storočie veľmi chudobné, veľmi oneskorené. - Pochopiteľne, chceli mať korisť: Orient bol bohatý … Buďme predsa objektívni! Križiacke výpravy - to bolo zdokonalené námorné pirátstvo, nič viac! Nemecká šľachta, v podstate vikinská, bola vtedy vo svojom elemente: cirkev vedela veľmi dobre, na čo sa chytí nemecká šľachta … Nemecká šľachta, to boli vždy „Švajčiari” (403) cirkvi, odvždy v službách všetkých zlých inštinktov (404) cirkvi, ale boli dobre platení … Treba si predstaviť, že cirkev práve s pomocou  nemeckých mečov, nemeckej krvi a nemeckej odvahy viedla svoj boj na život a na smrť proti všetkému, čo je na zemi šľachetné! Na tomto mieste sa nanucuje množstvo boľavých otázok. V dejinách vyššej kultúry nemecká šľachta skoro chýba: dôvod sa dá ľahko uhádnuť … Kresťanstvo, alkohol … dva veľké prostriedky korupcie (405)… V podstate by nemala existovať otázka, či islam alebo kresťanstvo, celkom tak, ako ani otázka, či Arab alebo Žid (406). Rozhodnutie už padlo; nikto tu už nemá voľnosť ešte voliť. Alebo niekto je čandala, alebo ním nie je … „Vojna na nože s Rímom! Mier a priateľstvo s islamom”: tak to vnímal, tak konal onen veľký slobodný duch, génius medzi nemeckými cisármi, Friedrich II. (407) Akože? To musí byť Nemec najprv génius, najprv slobodný duch, aby veci vnímal slušne? Nechápem, ako mohol kedy nejaký Nemec vnímať veci po kresťansky

61

Tu sa treba dotknúť spomienky, ktorá je pre Nemcov ešte stokrát nepríjemnejšia. Nemci pripravili Európu o poslednú kultúrnu úrodu, ktorú mohla Európa zožať, - o kultúru renesancie (408). Chápeme konečne, chceme pochopiť, čo bola renesancia? Išlo o prehodnotenie kresťanských hodnôt (409), bol to pokus podniknutý všetkými prostriedkami, všetkými inštinktami, celým géniom, aby triumfovali opačné hodnoty ušľachtilé, hodnoty … Dosiaľ sa vlastne odohral len tento veľký boj, dosiaľ sa nevyskytla otázka rozhodnejšia ako otázka renesancie, - moja otázka je jej otázka -: no nebolo ani základnejšej, priamejšej, ostro na celej fronte a do centra mieriacej formy útoku! Napadnúť na rozhodujúcom mieste, v samom sídle kresťanstva a tu priviesť na trón ušľachtilé hodnoty, to znamená zabudovať ich do inštinktov, do základných potrieb a túžob tých, ktorí tam sídlili … Vidím pred sebou možnosť úplne nadzemského čara a farebnej nádhery: - zdá sa mi, že sa ligoce všetkými zábleskami rafinovanej krásy, že tu je v práci umenie tak božské, tak diabolsky božské, že by sa nadarmo v priebehu tisícročí hľadala druhá možnosť tohto druhu; vidím divadlo, také zmysluplné a súčasne také paradoxné, že by všetci olympskí bohovia mali príležitosť na nesmrteľný smiech - Cesare Borgia ako pápež (410)… Dá sa mi rozumieť? … Nuž teda, to by bolo bývalo víťazstvo, po ktorom ja dnes tak túžim -: tým by bolo kresťanstvo odbavené! - Čo sa stalo (411)? Jeden nemecký mních, Luther, prišiel do Ríma (412). Tento mních so všetkými pomstychtivými inštinktmi nevydareného kňaza v tele sa postavil v Ríme proti renesancii … Namiesto toho, aby v hlbokej vďačnosti pochopil nevídanosť toho, čo sa stalo, premoženie kresťanstva v jeho sídle, v tomto divadle vedela nájsť svoju potravu len jeho nenávisť. Nábožný človek myslí len na seba. - Luther videl skazenosť pápežstva, a zatiaľ sa dal do rúk chytiť pravý opak: prvotná skaza, peccatum originale, kresťanstvo, už nesedelo na pápežskom tróne! Ale život! Ale triumf života! Ale veľké Áno ku všetkým vysokým, krásnym, odvážnym veciam … A Luther cirkev obnovil: napadol ju … Renesancia sa stala udalosťou, ktorá stratila zmysel, veľké nadarmo! - Ó, títo Nemci, čo nás tí už stáli! Nadarmo - to bolo vždy dielo Nemcov. Reformácia; Leibnitz; Kant a tá tzv. nemecká filozofia; „oslobodzovacie” vojny; ríša - zakaždým nové nadarmo za niečo, čo už tu bolo, za niečo nenahraditeľné … Sú to moji nepriatelia, títo Nemci, priznávam sa: opovrhujem u nich všetkými druhmi nečistoty v konceptoch a hodnotách, ich zbabelosťou pred každým čestným Áno alebo Nie. Za takmer tisíc rokov pomotali a poplietli všetko, čoho sa ich prsty dotkli, majú na svedomí všetky polovičatosti - aj trojosminky (414)! - na ktoré Európa chorľavie, - majú na svedomí aj najnečistejší druh kresťanstva, aké existuje, najnevyliečiteľnejšie, najnevyvrátiteľnejšie: protestantizmus … Ak sa nezbavíme kresťanstva, Nemci budú tomu na vine …

62

Týmto som na konci a vynášam svoj rozsudok. Odsudzujem kresťanstvo, vznášam proti kresťanskej cirkvi najstrašnejšiu zo všetkých obžalôb, akú kedy nejaký žalobca vzal do úst. Je mi najvyššou zo všetkých mysliteľných korupcií a mala vôľu aj k poslednej možnej korupcii. Kresťanská cirkev nenechala nič, čoho by sa nedotkla jej skaza, z každej hodnoty urobila bezcennosť, z každej pravdy lož, z každej čestnosti duševnú podlosť. Nech sa len niekto opováži hovoriť mi o jej „humanitárnych” požehnaniach! Odstrániť nejakú biedu bolo proti jej najvnútornejšiemu záujmu, žila z bied, vytvárala biedne stavy, aby sa zvečnila… Napríklad ten červ hriechu: o túto biedu obohatila ľudstvo až cirkev! - „Rovnosť duší pred bohom”, táto falošnosť, táto zámienka pre rancunes *(415) všetkých nízkych duší, tento výbušný pojem, ktorý sa nakoniec stal revolúciou, modernou myšlienkou a princípom úpadku celého spoločenského poriadku, - to je kresťanský dynamit … (416) Vraj „humanitárne” požehnania kresťanstva! Vypestovať z humanitas (417) jej vlastnú kontradikciu, umenie sebaprznenia, chuť klamať za každú cenu, odpor až opovrhovanie všetkými dobrými a poctivými  inštinktmi! To sú mi teda požehnania kresťanstva! - Parazitizmus bol jediná prax cirkvi; svojimi ideálmi bledosti a „svätosti” vypíjala všetku krv, lásku a nádej na život; jej druhý svet bol vôľou negovať každú realitu; kríž ako poznávací znak pre najpodzemnejšie sprisahanie, aké kedy bolo,  - proti zdraviu,  kráse, podarenosti, udatnosti, duchu, proti dobrote duše, proti samotnému životu (418)…

Túto večnú obžalobu kresťanstva chcem písať na všetky steny, kde len steny sú, - a mám písmená, aby aj slepí uvideli … Nazývam kresťanstvo jednou veľkou kliatbou, jednou veľkou najvnútornejšou skazenosťou a jedným veľkým inštinktom pomsty, ktorému nie je nijaký prostriedok dosť jedovatý, zákerný, podzemný, dosť malý, - nazývam ho jedným nesmrteľným fľakom hanby ľudstva …

A čas sa počíta od toho dies nefastus (419), ktorým sa toto nešťastie začalo - od prvého dňa kresťanstva! - Prečo nie radšej od jeho posledného dňa? - Odo dneška (420)? - Prehodnotenie všetkých  hodnôt (421)!

*  *  *

Posledná úprava 21. 09. 2009

Pokračovanie v tomto čísle ZH (Antikrist IV  -  Poznámky Érica Blondela)

Z nemeckého originálu Friedrich Nietzsche: Der Antichrist preložil Rastislav Škoda. Jazyková spolupráca X. Sokol

V knižnej forme vydalo © Vydaveteľstvo IRIS - PhDr. Milan Štefanko Bratislava 2003

 

 

1. Poznámky Erica Blondela  k Nietzscheho Antikristovi

 

1. Spomienka na Horácia: Pulchrum est „paucorum hominum …” (Krása ja pre málo ľudí) alebo vlastné: „Satis sunt mihi pauci, satis est unus, satis est nullus (Stačia mi niekoľkí, stačí mi jeden, stačí mi žiaden), čo sú Nietzscheho obľúbené texty na zdôraznenie jeho aristokratického odstupu.

2. Posthumne: po smrti otca

3. Naraz aj nevyhnutnosť blízka osudu, aj sklon, ktorý môže viesť až k smrti. Aj Nietzsche môže pomyslieť na Sokrata, na svojho „démona” a na svoju smrť.

4.  „Labyrintový človek nehľadá nikdy pravdu, ale vždy len svoju Ariadnu - nech nám nahovára čokoľvek”. V Nietzscheho osobnej a filozofickej mytológii predstavuje labyrint mnohé témy: pravdu, hľadanie, zablúdenie, Otca (Minotaurus - Tézeus), opustenie (Ariadna), Ženu, Matku (Ariadna - Cosima Wagnerová) atď.

5. „Dosiaľ” (bisher) je častý výraz Nietzscheho pera a značí ruptúru s predchádzajúcou filozofickou érou.

6. Porovnaj so Súmrakom modiel, Predhovor: „Dať mu tak otázku mojím kladivom a začuť ako odpoveď ten chýrny dutý zvuk, ktorý hlási naduté vnútornosti - aká rozkoš pre toho, čo má druhý pár uší, pre mňa, starého psychológa a potkaniara, ktorý prinúti hovoriť nahlas aj toho, čo by chcel ostať ticho …”

7. U Grékov názov mýtického národa, žijúceho na extrémnom severe, ktorý mal rád Apolón a ktorý bol známy pre svoju pobožnosť a svoje šťastie. citovaného neskoršie, Nietzsche sa odvoláva (v tejto súvislosti aj v iných dielach) okrem Pindara aj na Herodota, ale najmä na Aischyla, ktorý hovorí o „hyperboreálnom šťastí”, keďže o Hyperboreálcoch sa verilo, že žijú šťastnejšie a dlhšie ako iní ľudia. Táto pripomienka Grékov a šťastia je filozoficky významná ako incipit (vstupná fáza) celého diela.

8. Nietzsche nechcel byt „revolucionárom”, ani (a ešte menej) „pokrokárom”; nie je teda celkom normálne, ak kritizuje tradíciu, ale súčasne napáda „moderné myšlienky”, ktoré sú podľa neho príznakom dekadencie.

9. Largeur srdca: veľkodušnosť, šľšachetnosť. Slová, vytlačené kurzívou a s hviezdičkou, sú v origináli kurzívou po francúzsky.

10. Narážka na „Pochopiť znamená všetko odpustiť.” z pera Mme de Staël (Corinne, 1907).

11. Sirocco je východný, horúci, suchý a nepríjemný vietor, ktorý Nietzsche poznal len z počutia a ako každý Nemec ho mytne považoval za to, čo symbolizuje fön, južný vietor odmäku a chorobného oteplenia, prinášajúci dažde, dusno a rozličné chorobné stavy u ľudí.

12. Toto slovo znie schopenhauerovsky; nezabúdajme, že Nietzsche mal svoje obdobie schopenhauerizmu.

13. Treba   pripomenúť, že Nietzsche v Genealógii morálky zdôrazňuje, že Par del? Bien et Mal (Mimo dobra a zla) sa nerovná „par del? bon et mauvais” (okrem toho, čo je dobré a čo zlé).

14. Zdatnosť, kapacita, od zdatný, vyjadruje obdiv pred bytosťou alebo vecou, ktoré sú solídne, schopné, nadané, mocné, tvrdé, hrdé, ktoré „to majú v sebe”, čo Corneille nazýva „valeur” (dobrý pijak, statný námorník, jedák za štyroch). V Nietzscheho mysli majú tieto znaky vyššiu hodnotu ako čisto morálne kritériá, ktoré sa týkajú „slabých pováh”.

15. Virt?: sila, energia, cnosť vo význame sily, mužnosti a tvrdosti. Výraz je zo slovníka Machiavelliho a Stendhala, ktorého Nietzsche čítal väčšmi ako prvého, ale z ktorého si zachoval iba jeho apológiu sily a jeho nemorálnosť.

16. Paul de Lagarde (1827-1891) vysvetľoval ako židovské náboženstvo zbavené dogmatizmu, „judaínu”.  Výraz judaín odvodil z chémie alkaloidov, látok rastlinného pôvodu ako morfín alebo strychnín, ktoré majú silný fyziologický účinok. Nietzsche vymyslel ďalší „orientálny” alkaloid, pred ktorým sa má mať ľudstvo na pozore: „moralín”, jed morálky - a opája sa ním. Nietzscheho paródia je „dvojzmyselná” a má nádych rasizmu. Je dobrým príkladom jeho dvojzmyselnej reči, ba až trojzmyselnej, teda nejasnej, nevyhnutne sugestívnej podozrivej.

17. Aj keď je pravda, že Nietzsche tu hovorí abstraktne alebo metaforicky (nemôže byť ani reč o aktívnej eugenike, genocíde alebo aktívnej selekcii), ostáva fakt, že tieto axiómy a vyhlasovanie zásad sú úmyselne dvojzmyselné. Nietzsche nemohol nevedieť, že tento druh úvah sa dá brať doslovne a je zbytočné povedať, že písal v druhom stupni, že si rád zahráva s ohňom a že jeho slová treba brať abstraktne. Toto sa nedá napísať a zbavovať sa zodpovednosti odvolaním sa na to, že „to nebolo tak myslené”, že to je niečí súkromný názor, alebo potajomky povedať, že iba idioti, antisemiti a fanatici v tom budú vidieť obranu eliminácie neschopných a povzbudzovanie k zločinu a kolektívnemu masakru. Čo sa týka mňa, súhlasím s tým, že ma „nietzscheovci” budú považovať za neokrôchanca, hlupáka alebo zadubeného humanistu odmietajúceho pochopiť, že Nietzsche „sa hrá”, hovorí obrazne, alebo lapá do pasce hlupákov a surovcov (Éric Blondel(..

Napriek tomu je pravda, že časť tohto Nietzscheho prejavu ostáva čisto abstraktná: je potrebné, aby selektívna myšlienka „večného návratu” morálne eliminovala Ideál, t.j. slabosť (nie slabých!) a aby Nietzscheho myslenie napomohlo tomuto „historickému” zániku dekadentno - kresťansko - platónskej myšlienky v jej nietzscheovskej a ateistickej verzii: „Zabite ich všetkých, veď boh spozná svojich”.

Moralisticky (už pred Nietzschem dal túto otázku Kantovi Hegel): kto je zodpovedný za osudné nedorozumenie pri myšlienke, ktorá hlása, že „predelila históriu na dva úseky”? Autor, ktorý úmyselne nechal pretrvávať nejasnosť a bavil sa s ňou, alebo ten rasistický kretén, ktorý sa jej zmocnil a zneužil ju?

18. Súcit je kľúčové slovo schopenhauerovskej morálky negácie vôle žiť a individualizácie. Nietzsche hneď na začiatku odhaľuje svoju hru: kresťanstvo je náboženstvo súcitu … v schopenhauerovskom zmysle.

19. Nietzsche sa tu hneď na začiatku stavia na pole vlastnej filozofickej problematiky: vyhodnotiť ľudí a ľudstvo, teda riešiť problém kultúry či civilizácie ako aj cieľov a realizácií, ktoré si ľudstvo ukladá. Z toho vyplýva dôležitosť obrazu renesancie, o ktorej Nietzsche často diskutoval so svojím kolegom a priateľom Burckhardtom, špecialistom na dejiny renesancie. - Jacob Christoph Burckhardt (1818-1897), švajčiarsky historik umenia a kultúry, jeden z najvplyvnejších v 19. storočí, vyznačujúci sa univerzálnym myslením a schopnosťou vcítiť sa. Pozri aj pozn. 409.

20. Uštipačná narážka na ideológiu na pôodklade zle pochopeného darvinizmu, podľa ktorej evolúcia je výber najlepších.

21. Nietzsche vždy rozmýšľa vo výrazoch civilizácie, teda bežne používa výrazy na označenie skupiny, prirodzenej alebo vytvorenej; tie tri slová, ktoré tu použil, majú veľmi široký význam, ktorý sa dá niekedy len ťažko zachytiť, a ktorých preklad riskuje, že bude príliš upresňovať význam: sex, rasa, druh, rod, generácia, potomstvo, kmeň, čeľaď. Príroda či kultúra? Lebo, napríklad, keďže výraz Geschlecht  značí aj pohlavie aj rasu, nedá sa rozhodnúť, či Nietzsche myslí na prirodzenú skupinu mužov alebo žien (o ženách býva veľmi výrečný), a to vo významoch biologických či psychologických, morálnych či historických.

22. Niekedy prekladané omylom ako „presný zásah” (Treffer).

23. Za touto žartovnou narážkou sa skrýva veľká zrážka s kresťanom, ktorý by bol na úrovni Nietzscheho, t.j. vyššia bytosť, zlomená kresťanstvom, a nie nejaký slaboch, pokrytec či svätuškár.

24. Aj v originálnom texte podčiarknuté a po francúzsky.

25. „Sa” sa vzťahuje na Schopenhauera a Nietzsche prebral jeho koncepciu bez kritickej opatrnosti. Tento chybný krok zaťažuje všetko, čo nasleduje. „Súcit” tu znamená súcítenie, v pravom zmysle slova trpieť spolu s niekym, teda spoločné utrpenie alebo empatiu. Schopenhauer však rozumie slovom „súcit” princíp všetkej morálky, to je zrieknutie sa všetkého, potlačenie egoizmu, aj „altruizmus” na metafyzickom podklade jednoty vôle, čo je viac, ako môže reprezentovať jednotlivec. Ateistickú morálku Schopenhauera (ako negáciu ilúzie, ktorou je princíp individualizácie) Nietzsche prenáša na kresťanstvo, ktoré sa stáva altruistickou morálkou, negujúcou Ja a egoizmus. To je však viac ako diskutabilné!

26. Tu sa stretávame so spresnením opozície medzi silou a slabosťou, potvrdením a záporom, a sme veľmi blízko k Spinozovi (chcel to Nietzsche?).

27. Leiden, Mitleiden, utrpenie, súcit: etymologická asonancia sa pri preklade nedá zachovať.

28. Po návrate z Egypta sa Jozef a Mária usadili v Nazarete v južnej Galilei kde Ježiš vyrástol, preo Nazaretský či Galilejský. Týmto menom sa v semitskom svete označovali aj jeho učeníci a prívrženci, kým v grécko-rímskom svete sa udomácnil výraz „kresťania” a v nemčine dokonca „Kristovia” (Christen).

29. Alebo úpadok (Untergang).

30. Ide o Schopenhauerovu filozofiu, „jedinú”, ktorú Nietzsche pozná, „to je pravda”! - Arthur Schopenhauer (1788-1860), nemecký filozof, spájal metafyzické predstavy s idealistickou estetikou, etikou súcitu a pesimistickým učením o vykúpení zrieknutím sa vôle k životu.

31. Praxis: realita činu, praktické prostriedky.

32. Treba poznamenať, že úvodzovky znamenajú nedostatok významu a obsahu prázdnych slov kresťanstva a morálky súcitu. Pozri: Éric Blondel, „Les guillemets de Nietzsche” v Nietzsche aujourd’hui, 10/18, 1972.

33. Idiosynkrázia je Nietzscheho obľúbené slovo; v psychológii znamená svojrázne osobitosti temperamentu jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov, ostro ich odlišujúce od ostatných členov skupiny; v lekárstve je to neprekonateľný inštinktívny odpor k niečomu alebo niekomu.

34. Nietzsche naráža na teóriu katarzie v Aristotelovej knihe Poetika: tragédia „očistí” alebo „prečistí” dva pocity, ktoré vyvoláva, a to strach (phobos) a súcit (éléos). Nietzscheho interpretácia hraničí s extrapoláciou alebo komentárom, lebo katarzia môže znamenať aj sublimáciu zo stavu, ktorý nie je chorobný, ale len bolestivý.

35. Nietzscheho výraz je pejoratívny (Freigesterei): nedá sa naň upozorniť inakšie ako vytvorením neologizmu alebo barbarizmu, pripomínajúceho rojčenie.

36. Pri preklade sa nadá zachovať asonancia a slovná hračka so slovami Leidenschaft (vášeň) a Leiden (utrpenie).

37. „Dobré bývanie”, „radostný život”, nielen dobrý život v aristotelovskom význame slova!

38. Paródia na bibliu: Genezis 1, 1: „Duch Boží sa vznášal nad vodami”.

39. Nietzsche tu vytvára smiešnu zložku typu „pre-seba-stvo” (Für-sich-sein).

 40. Za touto klasickou filozofickou otázkou či zvolaním znie v Nietzscheho ušiach rozčarovaná a skeptická otázka, ktorú položil Pilát Ježišovi (Jn 18, 38).

41. Schief: šikmo, naprieč, falošne, krížom. Nietzsche veľmi obľubuje toto metaforicky mnohovýznamové slovo.

42. Nemecké Pathos si zachovalo svoj pôvodný grécky význam (majestátnosť), kým náš (a napr. aj francúzsky) pátos znamená najskôr nadmieru divadelnosti pri vyjadrovaní citov.

43. Ako uvidíme ďalej, podstatné meno Glaube znamená vieru, dôverčivosť, ba dokonca aj poveru, ale súčasne aj spoliehanie sa na presvedčenie a dôveru. Sloveso glauben znamená  veriť v úzkom význame slova.

44. Ide nielen o to, aby sa odkrylo, čo je skryté, ale aby sa našli aj korene (genealogický obraz) a ukázalo, čo sa pochovalo, či už mŕtve alebo chorľavé. Výraz „podzemný”, niekoľko riadkov ďalej, má tú istú konotáciu. Nietzsche možno pridáva aj narážku na Dostojevského román Zápisky z mŕtveho domu (nem. 1886).

45. Prvý výskyt kapitálneho výrazu Nietzscheho filozofie: bejahen, potvrdiť, schvaľovať.

46. Ilustrácia používania úvodzoviek v prípadoch falošného významu.

47. Myšlienka, bezpochyby inšpirovaná Feuerbachovou vetou, citovanou vo Wagnerovi: „filozofia je preoblečená (zakuklená) teológia”. Ale Nietzscheho šokujúca formulácia, metafora s genealogickou hodnotou, je možno nevedomky obohatená o ďalší význam: bez toho, že by sme mysleli na „divú psychoanalýzu”, pripomeňme si, že Nietzsche bol synom a vnukom (po mame) protestantských pastorov. Narodil sa na fare v Röcken, asi 20 km jv. od Lipska, kde je ostatne aj pochovaný (vedľa svojej sestry a svojich rodičov). Ironická náhoda, aké sa občas v histórii vyskytujú, zapríčinila, že neskorým nasledovníkom Nietzscheho otca, pastora Carla Ludwiga Nietzscheho na fare v Röckene v roku 1992 je pastor … Kant. Také veci nemožno ani vymyslieť..

48. Peccatum originale: dedičný hriech. Nietzsche používa latinský výraz, čo by mohlo byť podpichnutie proti luteránstvu, ktoré vylúčilo latinčinu z obradov, z teologického slovníka a z čítania biblie, ktorú preložil do nemčiny Luther okolo roku 1522, čo položilo základ spisovnej nemčiny.

49. Nietzsche použil tento výraz v jednom koncepte na definíciu „dobrého človeka”: ide o polovičné schopnosti,  nie o „jednostranné kapacity”. V obidvoch prípadoch to znamená neschopnosť alebo paralýzu schopnosti robiť „zle”.

50. Seminár protestantskej teológie v Tübingen (Tübinger Stift alebo jednoducho Stift, založený roku 1537 v bývalom augustiniánskom kláštore) sa preslávil tým, že tam v r. 1790  naraz študovali traja slávni spolužiaci: Hegel, Schelling a Hölderlin. Netreba hovoriť, že Nietzsche myslí len na prvých dvoch a odmieta spomenúť tretieho, ktorého má v obľube. Tübingen, univerzitné mesto, leží v Švábsku; uvedení traja boli Švábi a je zvykom, že Nemci zo severu, ako bol Nietzsche, sa Švábom posmievajú.

51. Frohlocken: plesať je výraz z liturgického a biblického slovníka; veľmi sa používa najmä v pietizme. Pripomeňme si úvodný chór z Vianočného oratória J.S. Bacha.

52. Teologické a metafyzické výrazy opravdivý svet, svet pravdy, totiž onen svet či záhrobie, sú bežné. Náš preklad „ten pravý svet” podľa nášho názoru lepšie zachytáva náboženský, dokonca aj sviatostný, resp pietistický odtieň metafyzicky mysleného výrazu, ako „opravdivý svet”.

53. Nietzsche dáva výrazu  bösartig jeho lekársky význam: škodlivá choroba, zhubná rakovina.

54. Skepsis vo svojej gréckej etymológii znamená pochybnosť, skúšku, vyšetrenie a metonymicky môže znamenať aj skepticizmus ako životný postoj. Nietzsche naráža na kritické podujatie Kanta, ktoré asimiluje so skeptickou kritikou (ako sa stalo, tiež neoprávnene, metodickej, resp. hyperbolickej pochybnosti Descarta). Kant sa rozhodol použiť kritiku, aby odmietol naraz aj filozofický skepticizmus aj dogmatizmus. To je však tendenčná interpretácia slávnej Kantovej vety v Predslove druhého vydania Kritiky čistého rozumu(1787): „Musel som zrušiť vedenie/poznaie, aby som získal miesto pre vieru.” Podľa Nietzscheho toto odsunutie metafyzických právd do oblasti viery otvára dvere pre náboženstvo, a to cestou postulátov praktického rozumu („ktoré nemožno odmietnuť”). No Nietzsche si dá pozor, aby nehovoril o argumentácii transcendentálnej dialektiky (paralogizmy, antitézy, ideál čistého rozumu).

55. Nietzsche naráža, aj teraz prefíkane, na Kantovu definíciu kritiky ako určenie hraníc čistého rozumu. Myšlienku týchto hraníc „bezpečnej cesty vedy” transformuje na teologické poníženie rozumu, ktoré má umožniť únik do veľkých priestorov metafyziky a teológie, ktoré sú podľa Kanta prázdne a formálne vylúčené z istoty.

56. Chyťme tu Nietzscheho pri čine: ako Schopenhauer, ktorý však na rozdiel od Nietzscheho čítal Kritiku čistého rozumu, transformuje aj Nietzsche fenomén,jav (Erscheinung) na zdanie (Scheinbarkeit), dokonca  aj na ilúziu (Schein). Potom sa dá z kantovstva urobiť určitý druh asketického „ultra”-platonizmu, resp. filozofia toho, čomu sa dá rozumieť, ktorá diskredituje, čo je citové. To však značí, že Nietzsche nečítal, resp. nepochopil Transcendentálnu estetiku ani Transcendentálnu dedukciu analytiky konceptov. „Jav” (Erscheinung) značí „vzhľad” (pre nás skutočnosti), a nie „zdanie”.

57. V Kritike praktického rozumu aj v Základoch metafyziky mravov hovorí Kant o morálnom čine, že ho treba urobiť „z holej úcty pre povinnosť” a nie, že je to „cnosť”, ako píše Nietzsche, keď napáda Kantov formalizmus a rigorizmus. Dopúšťa sa pri tom niekoľkých skratiek a približností, ktoré svedčia o povrchnom čítaní, o preberaní informácii z druhej ruky a nepoctivosti, ktorá hraničí s „nedostatkom statočnosti u Nemcov” …

58. Ak je druhý výraz kantovský, prvý je taký iba odvolaním sa na skepticizmus a tretí je najskôr platónsky.

59. Tu sa Nietzsche prezradil: jeho omyly a zaujatia proti Kantovi pochádzajú od Schopenhauera, ktorého jednoducho plagizuje.

60. Kant sa narodil a bol profesorom v Kráľovci (Königsberg, od r. 1945 Kaliningrad), univerzitnom meste vo východnom Prusku na Baltickom mori (Gdanský záliv). „Čínsky” nemá v nemčine taký pejoratívny zvuk ako v iných rečiach (potmehúd či zloduch). Dalo by sa preložiť aj ako mandarínsky, úradnícky, obmedzený (čínsky múr).

61. Kanaánske božstvo, ktorému sa podľa Starého zákona spaľovaním obetovali deti (Levitikus 18, 21 a 20, 2-5). Tento pohanský kult sa istý čas udomácnil aj medzi Židmi, hoci ich náboženská vrchnosť ho odsudzovala.

62. Nietzsche veľmi obľubuje narážky na fungovanie zažívacích orgánov; zápcha alebo hnačka sa uňho rovnajú zatrpknutosti, najmä v nemeckej filozofii. Treba si všimnúť, že ako dobrý Nemec (ale zlý luterán) hanblivý Nietzsche sa neopováži napadnúť Kanta v jeho slabom bode, v oblasti absencie sexuality, kde mohli byť narážky oveľa útočnejšie.

63. Len približne: Goethe: 1749-1832; Kant 1724-1804. Klasický kontrast medzi nimi bije do očí, ale Nietzsche si dáva pozor a nezacituje, čo povedal Goethe o Kantovi (Schopenhauerovi): „Jedného dňa mi Goethe povedal, že zakaždým, keď si prečíta jednu stranu z Kanta, je to, ako keby vstúpil do veľmi svetlej miestnosti.” Kontrast medzi filozofom, žijúcim v celibáte a básnikom, naháňajúcim celý život sukne, je ozaj prenikavý. Nietzsche bol posadnutý Goetheho vzorom v otázke hlásania plnosti života (v kontraste k suchopárnosti, pedantnosti a moralizovaniu Kanta), a to vysvetľuje mnohé črty jeho diela.

64. Pavúk cicia krv, zbavuje život šťavy. Ale aj spinnt, t.j. tká pavučinu, resp. rozpráva historky, blúzni.

65. Na tomto mieste, ale odkladá si to na zákusok a robí to aj v iných dielach.

66. Kant sa vo viacerých spisoch pozitívne vyjadril o Francúzskej revolúcii, najmä vo svojej korešpondencii a rozličných statiach. V stati „O udalosti našich čias, ktorá dokazuje morálne smerovanie ľudstva”, píše: „Táto revolúcia … sa však stretá v mysliach všetkých pozorovateľov … so zaujatím takého postoja, ktorý hraničí s nadšením … a ktorý nemôže mať inú príčinu ako morálnu dispozíciu ľudstva.” (Oevres philosophiques, t. III, Paris 1986, s. 895). Keď však Francúzsku revolúciu komentuje Nietzsche, natíska sa otázka: „A to ako? Je hádam samozrejmé, že každá  Revolúcia je strašidelná?”

67.  Niektoré výrazy tejto vety sú od Kanta, ale nie posledná veta. Naopak, Kant bol veľmi opatrný a diskrétny: hovoril „o revolúcii národa bohatého duchom”; obdivoval zavedenie právneho štátu; je pravda, že zásadne odmietal možnosť revolty ľudu proti panovníkovi. Reakcionár Nietzsche však považuje za nediskutovateľný fakt, že Revolúcia bola skrátka zlo - nevie nič ani o histórii ani  o Revolúcii, ktorá sa dôsledkami za napoleonskej epochy stala časťou nemeckých dejín), ani o Rousseauovi, ani o Kantovi.

68. Ako protiklad klamstva, výmyslu a viery  bude čestnosť zásadná hodnota v Nietzscheho boji proti panujúcej morálke, metafyzike a kresťanstvu.

69. Weiblein: nežná zdrobnenina, zhovievavá a len mierne nepriateľská. 

70. Schwärmer: rojko, blúznivec. Kant používal tento výraz odmietavo pre určitých metafyzikov postihnutých entuziazmom z toho, že ich ovládol boh.

71. Narážka na postuláty praktického rozumu: túto ich interpretáciu prevzal Nietzsche od Schopenhauera.

72. bessern: polepšovať. Pozri najmä stať „Verbesserer der Welt” v Súmraku modiel.

73. Možno posmešná narážka na Kantovo dielo Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v hraniciach číreho rozumu).

74. Nietzsche použil tento výraz už aj skôr a napr. aj ako nadpis 2. kapitoly v knihe Mimo dobra a zla. Charakterizuje ním ducha emancipovaného nielen z kresťanského náboženstva, ale aj z morálky a metafyziky; to ho odlišuje od „voľnomyšlienkarov”, ktorým Nietzsche vytýka ich bojazlivosť a ich ešte veriaceho ducha..

75. Odlučiteľná predpona um- znamená premenu, zmenu, obrátenie, prevrátenie. Úvodzovky naznačujú, že ide o základný pojem Nietzscheho filozofie. Tie, čo o riadok ďalej sprevádzajú „pravdy” a „nepravdy”, naopak, značia, že tieto pojmy sa odmietajú ako metafyzické ilúzie.

76. Honnette Menschen: ľudia „ako sa patrí”. Prídavné meno odvodené z francúzskeho „honn?te” (počestný, slušný), s mierne posmešným zafarbením.

77. Nietzsche myslí možno na Dostojevského román Diablom posadnutí, v ktorého názve sa ozýva biblia - muž „posadnutý” nečistým duchom (napr. Marek 1,23 a Sk 8,7). Pozri aj pozn. 93.

78. Nietzsche veľmi často používa tento výraz, ktorý je synonymum pre páriov, najnižšiu kastu v indickej brahmanskej spoločnosti. V presnom význame slova označuje potomstvo muža z kasty šúdrov a ženy z niektorej inej kasty. Šúdrovia boli neslobodní sluhovia a remeselníci, na rozdiel od slobodných brahmanov (kňazov) vojakov a roľníkov. V širokom význame slova boli páriovia v Bengálsku a Asame neárijská, zväčša moslimská kasta na „nečisté práce”. V diele Súmrak modiel Nietzsche s obdivom komentuje Manuho predpisy týkajúce sa kastového systému, teda aj čandalov.

79. Slovo machina, stroj, sa vyskytuje už v roku 1633 v Descartovom diele Traité de l’homme (Rozprava o človeku). Nietzsche nečítal tento text, dozvedel sa o ňom z F. A. Langeho knihy Histoire du matérialisme (Deajiny materializmu, 1887). - René Descartes (1596-1650), matematik, racionalista a dualista, autor výroku „Cogito, ergo sum”. (Myslím, teda som. 

80. Chcenie alebo vôľa: doslovne je slobodná vôľa „slobodné rozhodovanie” až „voľná ľubovôľa”. Čo nasleduje je rozhovor so Schopenhauerom a podobá sa na kritiku pojmu vôľa u Spinozu. Nietzsche zastáva názor, že vôľu nemožno považovať za schopnosť a princíp činu, a už vôbec nie za podstatu alebo vec o sebe metafyzickú.

81. V nasledujúcom odstavci sa intenzívne používajú úvodzovky na označenie metafyzických morálnych a náboženských ilúzií.

82. Samozrejme, toto je  narážka na Luthera a jeho Rozpravu o neslobodnej vôli (De servo arbitrio, 1525), zameranú proti Rozprave o  slobodnej vôli (1524) Erazma Rotterdamského (1469-1536), „kráľa humanistov”. Učenie o neslobodnej vôli vychádza z predpokladu, že človek sám osebe nemôže dosiahnuť spásu, lebo jeho vôľa je skazená a sám od seba nemôže robiť dobre; zháleží na predurčení (predestinácii) na večnú blaženosť alebo záhubu. Katolíci riešia problém slobodnej vôle vierou, že boh pôsobí, aby sme chceli a robili to, čo on chce … takže spolupôsobíme. Treba presvedčivejší dôkaz pre pravdivosť Nietzscheho charakteristiky kňazov?

83. Nietzsche rozumie psychológiou znalosť ľudského srdca a vzťahov medzi želaniami a citovými hnutiami: naučil sa to u francúzskych moralistov a volá to „genealógiou”, keď sa toto psychologické a morálne pochopenie použije na vysvetlenie veľkých ideálov a hodnôt metafyziky, morálky a náboženstva, vzídených z pocitov, vášní a telesných stavov.

84. My by sme radšej hovorili o vegetatívnom nervovom systéme (so sympatickým a parasympatickým nervom), ktorý reguluje činnosť vnútorných orgánov a riadi tie životné funkcie, ktoré normálne prebiehajú bez pôsobenia našej vôle a bez vedomia, napr. dýchanie, trávenie, kvný obeh a i. Sympatikus funkcie orgánov aktivuje, t.j. usmerňuje na zvýšený výkon, čo je spojené so zvýšenou spotrebou energie; parasympatikus ich brzdí, čo má za následok uvoľnenie, oddych a zotavenie. Nietzsche dychtivo sleduje vzťahy medzi psychickými a somatickými stavmi.

85. Semiotika je náuka o príznakoch chorôb. Idiosynkrázia: pozri pozn. 33.

86. Teleológia: účelnosť javov zameraných na vopred určený cieľ.

87. Výrazy sú síce z evanjelia, ale myslia sa vo význame, ktorý im dala tradícia luteránov, najmä pietistov.

88. Typický príklad genealogických otázok: Aký treba byť, aby človek mal také a také vlastnosti? Čo treba cítiť psychicky, fyzicky, afektívne, aby mal človek taký a taký ideál? Záver formou príčiny je typická genealogická odpoveď: ideál je „zapríčinený” pocitmi nechuti.

89. Sich weglügen: uniknúť pri použití lži. Nietzscheho kľúčové slovo, a nedá sa jednoducho preložiť: odklamať sa preč?

90. Argument je feuerbachovského typu: boh je projekcia ľudskej podstaty. Psychologicky a Freudovými výrazmi zodpovedá boh projekcii ideálu mňa samého. - Ludwig Feuerbach (1804-1872) zakladateľ novodobej radikálnej kritiky náboženstva. V Podstate kresťanstva (1841) stavia na miesto Hegelovho absolútna človeka, ktorý je mierou všetkých vecí a skutočností vôbec: „Homo homini deus est.” - Sigmund Freud (1856-1939), rakúsky zakladateľ psychoanalýzy (vedy o podvedomých duševných stavoch a dianiach), ktorej ťažiskom je pohlavný pud, zásadne ovplyvnil myslenie 20. storočia. Študoval psychické aspekty nervových chorôb a prišiel napr. k záveru, že hystéria je dôsledok sexuálnych rán; rozpomienkou na ne sa dá liečiť. Diela: Totem a tabu (1910), Budúcnosť jednej ilúzie (1927).  

91. Ardeurs: nadšenia.

92. Povedali by sme, že je to maloburžoázny boh na obraz toho buržou, ktorý ho stvoril. Treba poznamenať, že Nietzsche tu stigmatizuje nielen antropomorfizmus, ale aj interiorizáciu boha v nemeckej pietistickej tradícii, ktorú asimiluje s obrazom boha v Novom zákone („boh lásky”) v protiklade k bohu Starého zákona („boh vojny”). Nezabudnime však, že heslo Gott mit  uns (Boh s nami) je preklad hebrejského mena Emanuel, a to je meno mesiáša (Ježiša Krista) v proroctve Izaiáša - 1,15). Ako doplnok fašistického hesla „Ein Volk, ein Reich, ein Führer” (Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca) na zástavách, blyšťalo sa na prackách opaskov vojakov wehrmachtu (nemeckej armády).

93. Tento text je silne inšpirovaný (ak nemáme povedať viac … ) rozhovorom Šatova so Stavroginom v oddieli VII, kap. I, druhej časti Dostojevského Diablom posadnutých. Je to antisocialistická tiráda so slovanofilskými tónmi, napr. „Čím je niektorý národ silnejší, tým väčšmi sa jeho boh líši od iných bohov.”

94. Zamýšľaný význam slovesa beschneiden, ktoré znamená orezať či obrezať, je spresnený ďalšími slovami (najmužskejšie pudy). Obriezka však nie je kastrácia a so sexualitou nemá nič spoločné, takže Nietzsche alebo to nevedel, alebo je veľmi zlomyseľný.

95. Slabosť sa viaže na nesprávne pomenovanie - preto úvodzovky - , ktoré je negáciou skutočnosti.

96. Ausgeburten: vý-plody, vy-vrhnuté; skoro Missgeburten: potraty, netvory

97. Aj v Súmraku modiel Nietzsche v skvelom a ostrom odseku pranieruje falošnosť Renana a na spôsob Saint-Simona ho rozšklbáva na márne kúsky „so širokým medovým úsmevom františkána”. - Ernest Renan (1823-1892) francúzsky religionista a spisovateľ; písal historicko-kritické práce o vzniku a koreňoch kresťanstva a o živote Krista, v ktorých odmietal jeho božstvo. Život Krista (1863) bol prvou časťou jeho Dejín počiatkov kresťanstva; preň stratil svoju katedru hebrejčiny na Coll?ge de France.

98. Par excellence: predovšetkým, najmä.

99. Bezpochyby narážka na Chudobných ľudí Victora Huga a jeho pojem boha najmä v Bedároch. 

100. „Kedysi” alebo „Voľakedy” prezrádza Nietzscheho záľubu v Starom zákone, no môže to byť aj teologicky reakcionárska tendencia, čo nepristane ateistovi.

101. Nietzsche asi myslí na babylonské zajatie, ale možno aj na diaspóru. V tom, že sa baví robiac z boha blúdiaceho Žida (v nemčine je bežnejšie večného Žida), je zrnko soli: potulujúci sa boh, bez stáleho bydliska, bez vlasti a kozmopolita: pre také antisemitské klišé bolo aj vtedy publikum.

102. Tu sa človek neubráni zlému pocitu: na myseľ mu prichádza Winkeladvokat: pokútny advokát. Nietzsche tu asi naráža na špekulantskú nečestnosť pripisovanú Židom ako symbolom podvodu.

103. Opäť narážka na Dostojevského.

104. Albín: človek neschopný vytvárať kožné farbivo melanín na určitých častiach tela (koža, vlasy, oči), čo sa prejaví ich bielym sfarbením. Albínom pojmov chýbajú predstavy skutočnosti.

105. Nietzsche si ďalej pohráva so slovom spinnen: tkať, priasť, vymýšľať, mať o koliesko viac, obraz pavúka-vampíra - až príde na Spinozu. Nech z toho čokoľvek vyvodia filozofi, radi sa kolísajúci na vlnách významov a  metaforických oceánoch porovnaní s kastráciou, matkou-pavúkom atď., dôležité je pripomenúť, že obraz Žida-úžerníka, „cicajúceho krv”, je v nemeckom antisemitizme bežný. Ale Jehova je Žid rovnako ako Spinoza, tento analytický duch, ktorý všetko rozkladá a vysáva krv života … - Baruch Spinoza (1632-1677), holandský filozof, založil systém filozofického monizmu, resp. panteizmu, podľa ktorého je boh, resp. príroda, absolútna a večná substancia (Tractatus theologico-politicus 1670). V diele Etika identifikuje boha s prírodou a geometrickou metódou odvodzuje z definície boha, ktorý je causa sui (príčina seba samého), teórie o duši, vášniach a cestách, ktoré vedú k blaženosti. 

106. Sub specie Spinozae: z hľadiska Spinozu. Tento slovný zvrat je odvodený od sub specie aeterni(tatis) (z hľadiska večnosti), čo pochádza od Spinozu.

107. Tak vyzerá celá schéma nietzscheovského poňatia „smrti boha”.

108. Tu sa objavuje téma prisviedčania, ktorej význam v priebehu diela rastie. Nietzsche, filozof života, je filozof prisviedčania (potvrdenia, afirmácie) skutočnosti.

109. Vkus (Geschmack) je kritérium, ktorým Nietzsche často nahradzuje všeobecný racionálny súhlas; zaváňa mu zaváňa prostým ľudom a stádovosťou. Veriť v boha, a to v boha kresťanského typu, je podľa toho menej omyl rozumu ako chyba vkusu, „chuti”.

110. Slovo ultimatum v klasickej latinčine neexistuje. Keďže stojí neďaleko výrazu maximum, natíska sa otázka, či to nie je Nietzscheho lapsus alebo tlačová chyba miesto ultimum. Latinčinár Nietzsche nemohol zabudnúť, že na zozname nepravidelných superlatívov, ktoré sa učia spamäti, stoja vedľa seba maximum ultimum. Naše súčasné ultimátum je dôrazná výzva splniť určité požiadavky s hrouzbou protiopatrení.

111. Creator spiritus: Tvorivý duch.

112. Kalambúry, slovné hračky, sú u Nietzscheho dosť časté, ako paronomázie (slová s rovnako znejúcou zvukovou skupinou), aliterácie (opakovanie rovnakých hlások na začiatku slov idúcich po sebe) a tvorba nových slov. V tomto ohľade je Nietzsche dobrý žiak svojho najmilšieho básnika, Heineho, tiež vášnivo zaujatého „duchaplnými slovnými zvratmi” Goncourtovcov a Flauberta.

113. Aj v origináli po francúzsky, kým na začiatku tej istej vety stojí nemecký ekvivalent: Verfall, úpadok.

114. Alebo „podobnému”. Myšlienka pochádza od Schopenhauera, ktorý považuje kresťanstvo aj budhizmus za náboženstvá súcitu, t.j. metafyzickej negácie individuality; majú morálku altruizmu, teda negácie egoizmu. Údaj o počte budhistov nebol a nie je správny.

115. Nietzsche myslí na spolužiaka a priateľa Paula Deussena (1845-1919), ktorý študoval indickú filozofiu a daroval mu svoju knihu Syst?me du Vedânta (1883). Budhizmus však pozná aj z diel Friedricha Koeppena (Die Religion des Bouddha, 1857), ktoré čítal už v roku 1870, a indológa Hermanna Oldenburga (Bouddha).

116. „Hriech” je pre Nietzscheho falošná interpretácia utrpenia, ovládaného pocitom zatrpknutia, a spočívajúceho v tom, že klamne dávame  vinu sebe alebo spoločnosti (podľa toho, či je niekto kresťan alebo socialista), za utrpenia, ktorými postihuje život slabých. Takúto predstavu o hriechu vštepuje stádovým zvieratám, „ovečkám”, asketický kňaz.  Utrpenie samo je skutočnosť, ale „hriech” a všetky jeho morálne dôsledky, je ilúzia. Považovať sa za hriešnika je teda „namýšľať si historky”, „klamať sám seba”.

117. Resentiment: pocit krivdy, trpkosti, zatrpknutosť.

118. Slová evanjelia (Lk 10,42), ktoré Nietzsche používa veľmi často a obyčajne parodicky.

119. Nietzscheho kľúčové slovo v celom jeho diele na označenie ľahkosti bytia, ktorá sprevádza pocit moci. Možno ho porovnať s pocitom blaženosti u Spinozu alebo opakom utrpenia z negácie vôle žiť u Schopenhauera

120. Nietzsche chce povedať, že tu ide o skutočný výsledok, nie o fantazmagorickú túžbu, ktorá sa uspokojí, ako v kresťanstve, s ohováraním a zapretím sveta, takže ostane len neskutočným zámerom, čírou ašpiráciou, a zmení sa na zatrpknutosť.

121. Naznačenie témy, ktorá sa bude aj ďalej rozvádzať: kresťanstvo je povstalecké hnutie, ktoré sa zrodilo medzi otrokmi a bedármi Rímskej ríše.

122. Výraz „podsvetie” v tých časoch mohli vyvolať postavy z Dostojevského románov Zápisky z podzemia či Zápisky z mŕtveho domu,  značí však aj peklo (v rímskom náboženstve) a „prostredie” (umelecké alebo zločinecké, zlodejskú zberbu). Nietzsche sleduje už spomenutú myšlienku: svet prvých kresťanov je spoločnosť otrokov, delikventov a zločincov v Ríme a celom štáte … Úmyselne  groteskný kontrast proti označeniu kresťanov za „soľ zeme” a „vyvolených”.

123. Rovnaká argumentácia je aj v Súmraku modiel, kde je reč o „zlepšovateľoch” ľudstva:  „V boji proti zvieraťu je jediná možnosť, vysiliť ho chorobou. Cirkev to pochopila.”

124. Táto klasická téma, často používaná v osvietenstve, sa môže zdať nezlučiteľnou s Nietzscheho kritikou pravdy a vedy ako kritérií hodnotenia. Existuje určitý Nietzsche, ktorý sa na to dá  - čo aj musí  inkognito a tajne zmeniť svoj názor  (ako to robí sofista u Platóna). V Antikristovi sa stretneme ešte viackrát s opakovaním tohto odvolávania sa na pravdu a vedu, napr. v odseku 48.

125. Všimnime si rozhodujúcu rolu, ktorú hrá skutočnosť. Ako neskôr Freud, Nietzsche predstavuje psychologickú teóriu ilúzie ako zapretie (Verleugnung) či popretie (Verneinung) skutočnosti alebo ako výraz infantilnej všemohúcnosti myšlienky.

126. Nietzsche síce hovorí o „sude” (Fass) zla, ale ide o Pandorinu skrinku, ktorou bol podľa Hezioda hlinený krčah. Či v ňom boli zlé alebo dobré veci (tradície sa líšia), na dne ostávala vždy len nádej. Nietzsche z nej robí zlo. Pandora bola podľa gréckej mytológie prvá žena, vymodelovaná Hefaistom podľa obrazu bohýň. Stala sa manželkou Prometeovho brata Epimetea. Hnaná neskrotnou zvedavosťou nadvihla vrchnák krčaha, v ktorom boli do tých čias zavreté všetky zlá - tieto ušli z krčaha a rozptýlili sa po svete; len nádej ostala na dne.

127. V Nietzscheho pozostalosti sa našlo: „Čo sa páči všetkým pobožným ženičkám, mladým či starým? Odpoveď: Svätý, čo má pekné nohy, mladý ešte, ešte idiot.” Ako dobrý protestant píše Nietzsche „Mária” (Mária alebo Panna Maria), ale nikdy „Svätá Panna” …

128. 1 Kor 13,13, ale poradie v biblii je vieara, nádej, láska.

129. Klugheiten sa tu používa v pejoratívnom zmysle (fígeľ, úskok). Normálne je to múdrosť, rozumnosť, rozvaha, inteligencia atď.

130. Ján 4,22 v znení Nietzscheho citovania biblie. V biblii SSV čítame: „ … lebo spása je zo Židov.”

131. Začiatok myšlienky, ktorá sa bude rozoberať na ďalších stranách: ak nie je kresťanstvo protižidovské, ale potvrdením judaizmu, bolo treba, aby bol Ježiš, ktorý sa stal  pre svoje protižidovské vyhlásenia obeťou Židov, získaný späť, „rekuperovaný”, t.j. transformovaný (tu sa povie „denaturovaný”, „metamorfovaný” až do straty svojej skutočnej identity) tzv. kresťanstvom. Toto je potom len zneužitím pojmu, je to judaizmus, ktorý uzurpoval meno proti-Žida, ktorým Kristus skutočne bol. Preto úvodzovky, ktoré značia falošnosť, denaturáciu, degeneráciu.

132. Keď Nietzsche hovorí o judaizme (náboženstve) a o Židoch (ako národ), je vždy dvojzmyselný - a tak môže slúžiť dvom pánom: aj pravde, aj reakcionárskym nemeckým antisemitom.

133. Ďalšie dvojzmyslové slovo: verhängnisvoll značí síce vo všeobecnosti osudný, ale je to hlavne v zmysle zlých dôsledkov, teda „nešťastný”, „neblahý”, „nepriaznivý”. Ani tu nemôže Nietzsche nevedieť, že jeho reč hrá dvojitú hru. Dôležité by bolo vedieť, či filozofický význam prevyšuje svojimi výsledkami politický a ideologický význam tejto demagogickej hry, nerozumnej, lebo používa koncepčne nejasné alebo neprijateľné argumenty - jednoducho pre „chuť” či „vkus” (aby sme použili jeho, Nietzscheho, výrazy a nestarali sa o otázku pravdy).

134. Potvrdzuje sa, že toto slovo u Nietzscheho často značí „genealogicky”; všetko sa to podobá na analýzy vývoja moralistami 17. a 18. storočia.

135. Non plus ultra, resp. Nec plus ultra: „niet nič nad to”, skvelý, výborný, jedinečný.

136. Opakované použitie idey asketického kňaza, pre ktorého je modelom Pavol (a za ním sa skrýva Luther); tento orientuje dekadentné pohyby stáda smerom k negácii sveta a zatrpknutosti: asketický kňaz je silák, ktorý nepozorovane preberie do svojich rúk moc, a to cestou vlády slabých na základe ideálu morálky. - Pavol (= malý, nepatrný) bol apoštol pohanov. Narodil sa v Tarze v Cicílii v Malej Ázii okolo r. 10 n.l. Pôvodným menom Šavol (= vytúžený) bol to prísny vzdelaný Žid gréckej reči a veľmi prenasledoval prvých kresťanov. Podľa Skutkov apoštolských sa mu na ceste do Damasku zjavil Kristus, čo uňho vyvolalo náhle obrátenie na kresťanstvo a vykonal misionárske cesty do helenizovaného Orientu, Malej Ázie, Macedónska a možno aj Španielska, takže zahral dôležitú úlohu pri šírení kresťanstva a pri organizácii cirkvi ako „viditeľného Kristovho tela”. V Jeruzaleme ho zatkli, previezli do Ríma a tam ho okolo . 67 n.l.popravili.

137. Nietzsche čerpal dokumentáciu z Prolegoménov (úvodu) k histórii Izraelu od J. Wellhausena (1883). - Julius Wellhausen (1844-1918), orientalista a teológ, študoval históriu arabského pohanstva a vytvoril hypotézu o pôvode Pentateuchu.

138. Obdobie kráľov, nasledujúcich po Šalamúnovi (965-926 pred n.l., syn Dávidov), ktorí vládli v izraealskom a júdskom kráľovstve po rozdelení r. 931 pred n.l. až do invázie Asýrčanov (721 pred n.l.).

1 39. Ďalší Nietzscheho kľúčový výraz: sebaschvaľovanie, prisviedčanie si (afirmácia) sa viaže na dobré svedomie a pocit moci. Na veľký rozdiel od doktrín antisemitizmu stavia Nietzsche židovský národ na stranu „silných”, prisviedčania a radosti (v opozícii voči zaliečavej a potmehúdskej slabosti, duchu rozkladu  a intelektuálnej analýze, pripisovaných Židom tými, ktorých volá „antisemitskými krikľúňmi”). Ale robí to aj preto, aby týmito chybami mohol ešte lepšie zavaliť kresťanstvo.

140. Izaiáš: prorok žijúci v druhej polovici 8. stor. red. n. l., v čase ohrozenia Izraela Asýrčanmi. Prikláňame sa k zneniu jeho mena podľa biblie SSV z roku 1996, ale Nietzscheho náboženskému pôvodu je bližšia protestantská tradícia, píšuca Jesaja.

141. Falzifikácia, ktorou je náboženstvo, je predovšetkým záležitosť jazyka: preklady, preklady prekladov, názvy a pomenovania môžu mať najrozličnejšie významy - preto Nietzscheho úvodzovky ako upozornenie na potrebu hľadania reality a výzva k čestnosti pri interpretácii.

142. In historicis: v priebehu (zmysle) dejín.

143. Nietzsche často cituje túto formulku bez uvedenia prameňa. Mohla by to byť určitá forma kantovstva (idea „kráľovstva koncov”) alebo vulgarizovaného hegeliánstva.

144. K takémuto chápaniu náboženstva ako falošný jazyk alebo zbierka veľkých prázdnych slov a sfalšovaných pomenovaní, treba pridať, aspoň hypoteticky, ich dobré, správne použitie. Čoskoro uvidíme, že celé „kresťanstvo” je klamstvo vzhľadom na to, čo mohlo byť pravdou: osoba Krista.

145. Nietzsche hovorí o období kráľovstva (severné od asi 1020 pred n.l. - Šaul - do 722, dobyté Asýrčanmi; pre južné až do r. 587, kedy bol zničený chrám a nastalo vyhnanstvo - Nabuchodonozor). R.539 pred n.l. Cyrus povolil Židom návrat a stavbu nového chrámu. Vtedy začal byť Izrael spoločenstvom náboženského typu, čo trvalo od perzskej a seleukovskej až po rímsku okupáciu. Pompeius dobyl Judeu r. 63 pred n.l., v r.70 Titus zbúral chrám. Treba dodať, že v biblii a osobitne v Genezis sú pasáže, pripisované  „jahvistickej tradícii” a iné, pripisované kňazskej tradícii - podľa epochy, kedy boli spisované.

146. Ducker und Mucker:  pokrytci a svätuškári; v origináli pekná paronomázia (slová s rovnako znejúcou zvukovou skupinou), ktorá sa vyskytuje aj v Zarathustrovi; pri preklade sa nedá zachovať.

147. Význam tohto zvratu, ktorý sme nepreložili doslovne, je na vysvetlenie. Doslovný preklad zmyslu by bol „preložené do nemčiny”. Na úvodzovkách pri výraze „Sväté písmo” vidieť, že psychologické prestrojenie náboženstva sa deje sfalšovaním pomenovania a preložiť potom znamená demaskovať, vrátiť do skutočnosti. 

148. Narážka na náboženské predpisy, najmä v knihe Levitikus Starého zákona, podľa ktorých treba najlepšie kusy mäsa zvierat zachovať pre obetu, t.j. zaniesť do chrámu … Tento žartovný antiklerikálny výpad je o to pútavejší, že „žerú” len zvieratá a ľudia, ktorí jedia neslušne, resp. veľa. Filozof Kierkegaard kvalifikoval kňazov ako „antropofágov” (kanibalov).

149. Pravdepodobne nejde o prijímanie ako kresťanský obrad, ale skôr o bankety, na ktorých sa cirkevní hodnostári zúčastňujú pri svadbách a najrozličnejších príležitostiach. „Úbožiaci” nazýva ich Moli?re v Tartuffovi.

150. Entheiligen: odsvätiť na rozdiel od znesvätiť, profanovať; to prvé znamená zrušiť posvätný charakter miesta alebo osoby, napr. vyhlásenie za svätého a môže mať pozitívny zmysel.  To druhé, profanácia, je zneuctenie posvätnosti miesta alebo osoby.

151. Takéto znenie sa v biblii nenachádza; najpodobnejšie by bolo podľa Lukáša 15, 7: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie …”

152. Táto vedome trúfalá a znevažujúca formulácia je ozvenou na ostrú vetu Schopenhauera v Svet ako vôľa a predstava (1844): „Primitívna múdrosť ľudskej rasy sa nenechá vykoľajiť zo svojho smerovania príhodou, ktorá sa stala v Galilei”. Pozri aj pozn. 28.

153. Metafora sa môže vzťahovať na Noemovu archu pri potope sveta alebo na epizódu, keď Ježiš kráčal po vode (Mk 6,48).

154. Residuum: zvyšok, zostatok, rezíduum.

155. Tu sa začína opis a analýza osoby a doktríny Ježiša Krista výrazmi, ktoré si Nietzsche požičiava od Tolstoja (Moje náboženstvo, franc. 1885), Renana (Život Krista, 1863) a Dostojevského (knieža Myškin v Idiotovi).

156. Tu je blízkosť k Dostojevskému - narážkou na Zápisky z mŕtveho domu (1861) - ešte väčšia.

157. I.N.R.I.: Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum (Jn, 19,19 - Ježiš Nazaretský, kráľ židovský). Nietzsche sa odvoláva na oficiálnu verziu sanhedrina, najvyššieho židovského súdu, schválenú Rimanmi, ale vynecháva vetu: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.” (Jn 18,36). Toto mu dovoľuje zaradiť všetkých politických revolucionárov („anarchistov”, „socialistov”) do Ježišovej línie a dať symetrické „rovná sa” medzi kresťanstvo a politickú subverziu, egalitarizmus, socializmus atď.

158. David Friedrich Strauss (1808-1874), významný nemecký voľnomyšlienkar a ateista. Jeho kniha Život Krista vyšla r. 1835 a Nietzsche ju naozaj čítal za pobytu v Bonne r. 1864, keď mal dvadsať rokov. Tohto „neporovnateľného Straussa” Nietzsche na príkaz Wagnera r. 1873 v Prvej nečasovej úvahe -  „popravil“. Strauss dokazoval, že Starý zákon aj evanjeliá sú mýty, a veril len „v hotové pravdy vedy”, kým Nietzsche žiada neprestajné hľadanie novej pravdy. Ako Renan, ani Strauss nie je pre Nietzscheho dosť radikálny, pretože mu nejde o historickú kritiku vzniku kresťanstva, ale o odmietnutie jeho obsahu.

159. František z Assisi, svätý chudobných, obchodníkov a najnovšie aj ochrany životného prostredia  

160. In psychologicis: po psychologickej, morálnej stránke. Nietzschemu nestačí Renanovo racionalistické vysvetľovanie osoby Ježiša Krista; považuje Renana za kryptokresťana, ktorý ostal v duši veriacim a za jeho predstieranou kritikou sa skrýva snaha zachrániť kresťanstvo.

161. Aj Nietzsche uvádza v zátvorke francúzsky výraz pre hrdinu.

162. Mt 5,38 (Reč na vrchu - „Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie …”). V nasledujúcom odseku 30 Nietzsche spresní: „Neodporuj ani zlu, ani zlému.” Jeho trvanie na tom, že tieto slová charakterizujú kresťanstvo, je prebrané od Tolstého z jeho knihy Moje náboženstvo (1888).

163. Evanjelium, po grécky „dobrá zvesť”.

164. V prvom vydaní z r. 1895, ktoré redigoval F. Koegel pod dozorom Elisabeth Förster-Nietzscheovej a vo všetkých ďalších vydaniach okrem KGW sú vynechané dve nasledovné slová rukopisu: „slovo idiot”. Cenzori boli na postriežke a nepomáhalo vysvetľovať a zmierňovať silu výrazu pripomínaním Dostojevského románu Idiot s jeho „smiešnym hrdinom” kniežaťom Myškinom. Nietzsche naozaj chcel predstaviť Ježiša ako „nevinného” slabomyseľného človeka, neškodného, mierneho,  ale trochu  „vyšinutého”. Colliho-Montanariho vydanie Nietzscheho spisov obnovilo prítomnosť týchto slov v texte.

165. Habitus: správanie sa, zvyky.

166. Lk 17,21. Nietzsche používa preklad „vo vás”, čo dáva božiemu kráľovstvu veľmi intímny ráz. Ekumenický preklad biblie a aj slovenský oficiálny katolícky preklad znie „medzi vami”, čo znamená „máte ho na dosah”.

 167. Nietzsche veľmi často aj za cenu prehnanej historickej schematizácie asimiluje kresťanstvo s nejakou formou epikureizmu, tu napr. s hedonizmom, t.j. teóriou slasti a rozkoše - ten je však silne ateistický, najmä u Lukrécia! Na podklade Freudovho vysvetľovania neuróz a ich degeneračných obranných mechanizmov sa dá povedať, že princíp kresťanstva je princíp radosti. -  Titus Lucretius Carus (okolo 97-55 pred n.l., samovražda), rímsky básnik, zástanca Epikurovho učenia, že večné zákony svetového diania prebiehajú bez zasahovania olympských či iných bohov.

168. Freud až dlho po Nietzschem a možno bez toho, že by ho bol naozaj čítal, vysvetľuje, že milovať blížneho je negácia pocitu nenávidieť a napadnúť ho, čo vyvoláva nevedomý pocit strachu a viny. Princíp radosti navádza na jeho tajenie až negovanie, lebo inakšie bY sa úzkosť zvyšovala a ozval by sa pocit viny. Porovnaj s Budúcnosťou jednej ilúzie.

169. Entstellung: znetvorenie, prekrútenie, preinačenie. Freud používa tento výraz pre proces deformácie predstáv celkovým pôsobením snov.

170. Milieu: prostredie.

171.  Nietzsche v roku 1887 pozorne čítal, alebo sa dozvedel o Idiotovi a o Dostojevského románoch vôbec:prio jeho porovnaní by sa mohlo zdať, že prevracia vzťahy na ich opak, ale to u jeho súčasníkov nezaváži, lebo spomínaného ruského autora ešte nečítali. V každom prípade by to bolo lichotilo Dostojevskému (a podráždilo ho, ale umrel r. 1881), ktorý bol veľký interpelant (kládol otázky) a odporca evanjelia.  V jednom koncepte z tých čias Nietzsche si Nietzsche robí poznámku: “Ježiš: Dostojevskij. Poznám len jedného psychológa, žijúceho vo svete, kde je možné kresťanstvo … To je Dostojevskij. Uhádol Krista … Ale či sa možno horšie pomýliť, ako urobiť z Krista, ktorý bol idiot, génia?” (Francúzsky preklad tejto poznámky dáva slovo idiot do úvodzoviek …)

172. Prvý význam slova Auswurf je vykašlaný hlien, chrcheľ. Narážka na „detskosť” sa týka privilégií, ktoré majú v Ježišovej náuke deti.

173. Ján Krstiteľ, židovský kazateľ hlásajúci skorý príchod mesiáša, pôsobiaci krátko pred a súčasne s vystúpením Ježiša Nazaretského v Jordánskej nížine; Herodes Antipas ho nechal na žiadosť svojej nevlastnej dcéry Salome popraviť; opisuje to Marek (6,14 nasl.).

174. Proprium: typické črty.

175. Fjodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881), geniálny ruský spisovateľ; v hlboko psychologických románoch preberá nábožensko-filozofické problémy na podklade súčasnej tématiky. Okrem už spomenutého Idiota, Zápiskov z podzemia a Zápiskov z mŕtveho domu, napísal Chudobní ľudia, Bratia Karamazovci, Zločin a trest, Ponížení a urazení, Diablom posadnutí a i. Zápisky z mŕtveho domu vyvolali v Nietzschem bezhraničný obdiv: označil ich za „ozajstný geniálny ťah psychológie”. Ostatné diela čítal čiastočne ako preklady do francúzštiny.

176. Nietzsche myslí bez pochyby na kázeň na hore (v Svätom písme SSV z roku 1996 ako „reč na vrchu, Mt 5, na čo si už sotva zvyknem; pozn. prekl.), ktorá leží „na druhom brehu Tiberiadského (Galilejského, Genezaretského) mora” (Ján 6,1) či jazera, kde Ježiš usadil na trávu zástup 5000 ľudí (Mt 14,19). Renan hovorí v tejto súvislosti o „kázni pri jazere”.

177. Le grand maître en ironie: veľký majster irónie. V Renanovom Živote Krista čítame „To sú neporovnateľné vlastnosti, hodné božieho syna! Tak vie zabiť len boh. Sokrates a Moli?re sa iba dotknú kože, kým tento zanesie oheň a besnenie až do kostí. Bolo však aj spravodlivé, aby tento veľký majster irónie zaplatil svoj triumf svojím životom.” (komentár k Matúšovi 12,3-8 a 23,16 a nasl.)

178. Esprit: duch, duchaplnosť.

179. Parodický zvrat na citáciu biblie, Gn 1,27: „A stvoril boh človeka na svoj obraz.”.

180. „Návrat” Krista na zem, resp. ním samým ohlásený druhý príchod na svet (Mt 24,30), a to vo veľkej sláve, po grécky parúzia. Toto je podstata milenarizmu, očakávania milénia, tisícročia, ktoré má trvať druhé kráľovstvo Krista pred Posledným súdom a definitívnym založením Kráľovstva božieho.

181.Impérieux: panovačný.

182. Toto vyratúvanie pripomína Pavlove slová o láske v 1. liste Korinťanom, 13,4 a nasl. („Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá …” ).

183. Mt 10,34 („Nie pokoj som priniesol, ale meč.”). 

184. Lk 12, 51-53 („ … Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi …”).

185. Narážka na výroky biblie, kde sa Nový zákon odvoláva na Starý zákon, na základe ktorých Luther rozlišuje medzi vierou založenou na Písme a spásou „na základe vykonaných činov”.

186. V Nietzscheho časoch sa toto slovo používalo nielen na celok referencií alebo významov, charakterizovaných určitými znakmi, ale aj na úsek klinickej medicíny, ktorá diagnostikovala chorobu podľa jej príznakov; dnes je tu bežnejší výraz „symptomatológia”.

187. Podobenstvá: Porovnania. symboly, metafory, alegórie, a paraboly v biblickom zmysle

188. Pre tohto protivníka sdkutočnosti

189. Sânkhya(ma): v sanskrite „výpočet”, jedna zo šiestich hlavných disciplín klasického hinduizmu; dualistická sânkhyama, kladie proti sebe telo a ducha, jednotlivca a vesmír.

190. Lao’c (570-490 pred n.l.), čínsky filozof , zakladateľ taoizmu, ktorý ovplyvnil myslenie svojho vrstovníka Konfucia. Považuje sa za autora knihy Tao-tö king, podľa ktorej svet vznikol z prázdnoty, ničoty; Táto však nestráca svoju moc ani v súčasnosti, ale ako cesta tao pôsobí ďaleja je jedinou, čo aj nepochopiteľnou cestou človeka k cnosti, duchovnosti, k bohu.

191. „Slobodný duch” je centrálny pojem Nietzscheho myslenia, ale nie ďalej ako „terminologicky”. Odpútal sa od všetkých vier (kresťanských, platónskych, metafyzických, morálnych), vrátane tých, ktoré zaťažujú takzvaných „voľnomyšlienkárov”, ktorí sú veriaci, čo aj ateisti. Slobodný duch odmieta Pravdu, Dobro, Božstvo ako absolútne hodnoty, nech by to bolo  v akejkoľvek forme.

192. Nietzsche rozlišuje a bude rozlišovať medzi „kresťanstvom” vymysleným cirkvou a tým, čo by bolo kresťanstvo naozaj inšpirované Kristom. Asonancie kirchlich - christlich sa pri preklade strácajú.

193. „Číra pochabosť” alebo „číra nevinnosť”, sú výrazy, ktoré charakterizujú aj stredovekého rytiera Parsifala, hrdinu veršovaného eposu Wolframa von Eschenbach, hľadajúceho spravodlivosť a boha, čo tvorí súčasť kresťanskej legendy o mystickom svätom grále a je aj témou rovnomennej opery Richarda Wagnera z roku 1882. Podčiarkujú jeho dvojznačnosť: nevinný a čistý, čo je eufemizmus pre výraz „idiot”.

194. Ohlasuje sa dôležitá téma: kresťanstvo so svojou morálkou je negácia „sveta”, skutočnosti, života. Nietzsche však prísne oddeľuje Krista od tejto čisto kresťanskej negácie, založenej na zatrpknutosti a nenávisti, pre ktoré je „svet” výrazom pre nadávku. (Prípad Wagner, záver).

195. Nietzsche zrejme myslí na podobenstvo, ktoré blížneho definuje inakšie ako spoluveriaceho, na podobenstvo o „milosrdnom Samaritánovi” (Lk 10,29-37); blížny je odteraz nielen člen vlastného národa. 

196. Dôležitý úsek: Nietzsche sa stavia proti paulínskej a luteránskej interpretácii smrti Ježiša, ktoré premenia kresťanstvo na doktrínu o smrti ako nevyhnutnej skúške a ako symbole viery, negujúcej život na tomto svete a vidiacej spásu na onom svete, teda nie v tomto živote.

197. Tento pojem vniesol do kresťanstva apoštol Pavol, podľa Nietzscheho reprezentant obnovy starého judaizmu. Vie sa, že je to kardinálny pojem luteránstva, prebraný z paulínskych zdrojov. Celý Nietzscheho text je ostrá rekcia proti doktríne spásy vierou (treba pripustiť, že interpretovanej dosť tendenčne) oproti spáse „činmi” („praxou”).

198. V evanjeliách bežný výraz, Ježiš sa tak označuje sám, napr. Mt 8,20; Mk 13,26; Lk 9,58; Jm 3,14 alebo 12,34. Tu a v ďalšom sa Nietzsche opiera o poznámky, ktoré si urobil pri čítaní Renana.

199. Idióm pre situáciu, keď dve veci k sebe vôbec nepasujú, je v slovenčine rovnaký ako v nemčine. Dá sa povedať aj miernejšie, že pasuje „ako vlas do polievky”, ale to by unikla brutalita útoku na evanjelium prudkým úderom, resp. až jeho zaznávanie nevidením (päsť na oku).

200. Odvážna,parodická, pikantná, protináboženská a antiklerikálna narážka v podobe nepriameho odkazu na „nelegitímny” pôvod Ježiša Krista, ktorý mal byť prirodzené dieťa ženy-človeka a boha-ducha svätého asi tak, ako v gréckej mytológii Amfitryon (Jozef) je zosmiešnený Alkménou a Jupiterom.

201. Ako veľa ľudí, dokonca aj rímskokatolíkov, ale najmä reformovaných evanjelikov, ako bol aj on sám, Nietzsche si asi myslí, že dogma o nepoškvrnenom počatí, vyhlásená r. 1854 pápežom Piom IX., znamená, že Mária počala Ježiša bez „poškvrny”, „škvrny” alebo „pošpinenia” sexuálnym aktom. Nie tak! Táto dogma hovorí „len” (!), že Mária, matka Ježišova, bola „počatá bez hriechu”, že od svojho počatia v tele svojej matky nemala na duši dedičný hriech.

202. Na tomto mieste novšie vydanie KWG vkladá niekoľko riadkov, ktoré vydavatelia v r. 1895 vynechali: „Slová k zločincovi na kríži obsahujú celé evanjelium. «Bol to naozaj božský človek,  „boží syn”», hovorí lotor. «Ak toto cítiš - odpovedal mu spasiteľ - si v raji, aj ty si dieťa božie …»” Treba predpokladať, že tieto riadky boli vynechané len z toho dôvodu, že spamäti sa Nietzsche dopustil chybného citovania. Tieto slová sa nevymenili medzi lotrom a Ježišom, ale medzi rímskym stotníkom a Ježišom (Lk 23, 39-43; Mt 27,54; Mk 15,39) a vynechanie chybných riadkov je typický príklad ochrany „majstra” jeho veľmi nadšenými prívržencami.

203. Existujú čudesné analógie (ale aj jedna priepasť) medzi týmito poslednými riadkami a medzi amor fati, (láskou k osudu), ako ju Nietzsche definuje inde, napr. v Ecce homo : Nielen znášať nevyhnutnosť, ešte menej si ju zakrývať, ale milovať ju …”

204. Veľmi častý výraz v Nietzscheho spisoch rokov 1887-88. Dalo by sa to preložiť aj ako „posvätná lož”, lebo ide zrejme o kresťanstvo a jeho morálne a metafyzické premeny, proti ktorým oponuje Nietzsche pojmami ako „pravda”, „skutočnosť” a „statočnosť” vo svojej  morálke.

205. Nietzsche ho vyzdvihol a silne kritizoval vo svojom veľmi slávnom spise Druhé nečasová úvaha, v kapitole „O užitočnosti a závadách histórie pre život”. Nakoniec však schvaľoval historické hľadisko ako protiklad k platónskemu či spinozovskému „egyptizmu” a  eternalizmu.

206. Spirituálno: duchovno. Nietzsche používa latinský výraz, ktorý nie je v nemčine bežný a takmer sa nepoužíva ani v latinčine, aby sa vyhol slovu duchovné, čo značí aj intelektuálne aj spirituálne a nemalo by sa používať v súvislosti s kresťanstvom, ktoré si cení „chudobných duchom” (či „chudobných na ducha”). Pozri aj p.322 o superbii.

207. Unheimlich: čudný, znepokojujúci, zlovestný, trúchlivý, príšerný. V súvislosti s pavúkom, ktorý cicia krv, je to takmer historka o vampirizme - v prvom rukopise Antikrista Nietzsche dokonca použil tento výraz namiesto pavúka..

208. Výstižný príklad, keď sa nemecký výraz Antikrist musí syntakticky prekladať ako proti-kresťan, resp. nekresťan, lebo nemá nič spoločné s osobou Krista.

209. V prvých vydaniach sa výraz „mladý” vynechával: Viliam  II. práve nastúpil na trón (1888) po svojom otcovi Friedrichovi III., ktorý vládol len 99 dní a narážka by sa bola mohla považovať za urážku cisára.

210. Celá pasáž je inšpirovaná kresťanským anarchizmom Tolstého, ako sa prejavuje v jeho spise Moje náboženstvo.

211. Aj toto pochádza z čítania francúzskeho prekladu Môjho náboženstva; miestami je to doslovný preklad.

212. Dysangelium: Slovo je vytvorené podľa gréčtiny, ale v starej gréčtine sa nevyskytuje. V piatom storočí n.l. ho použil Nonnos v zmysle zvestovateľa zlých zvestí. Zaujímavá koincidencia: Nonnos je autorom epickej básne v 48 spevoch, Dionýzovci. Poznal ju Nietzsche?

213. V šľapajach (stále) Tolstého trvá Nietzsche na ozajstnej konverzii, na skutkoch, ktorými by malo byť seriózne kresťanstvo. Táto pravda, ktorú Kristus nevynechal povedať svojím spôsobom („zákonníkom a farizejským pokrytcom”) a ktorú kresťanstvo, samozrejme, prebralo a hlásalo, je tuná doplnená polemikou zameranou špecificky proti evanjelikom: ide o protiklad medzi vierou a činmi (pozri pozn. 197): pri pohľade zďaleka sa môže zdať, že luteránstvo uprednostňuje vieru proti činu, čo môže viesť k názoru, že viera je fantazmatická vnútorná zbožnosť, ktorá únikom do vnútra povedomia zbavuje povinnosti konať podľa učenia a života Ježiša Krista. Pozri: Éric Blondel, Nietzsche, Piate evanjelium? Berger et Mages, Paris 1980.

214. Christlichkeit: kresťanskosť ako vlastnosť jednotlivca byť kresťanom; toto slovo vytvoril Nietzsche na rozlíšenie od Christentum (kresťanstvo), čo značí inštitúciu, dogmu alebo celok všetkých kresťanov.

215. Znevažujúce das, člen pre stredný rod: táto vec, ktorej sa hovorí kresťan … Pozornosť si zaslúži aj kapitálna úloha úvodzoviek.

216. Vorhang: záclona, opona; metafora má divadelný význ am.

217. Nietzsche mal v úmysle napísať „satirickú drámu” zloženú z krátkych rozhovorov medzi Tézeou, Arianou a Dionýzom. Zo zachovanej prípravy: „Tézeus sa stáva absurdným,” vraví Atriadna, „Tézeus sa stáva cnostným.”

218. Nietzsche má veľmi rád vtipné a viac alebo menej duchaplné žarty a slovné hry o Darwinovi a jemu pripisovanej teórii o pôvode človeka z opíc, ktoré boli v jeho dobe veľmi obľúbené, napríklad: „Opice sú príliš láskavé, než aby z nich mohol pochádzať človek.” Na tomto teréne bola zábava o to korenistejšia, že to boli najmä kresťania - ako ešte dnes v určitých náboženských kruhoch v USA - čo sa stavali do čela boja proti Darwinovi a produkovali prehnané urážky jeho názorov.

219. „Viselo na kríži” má úmyselne žartovný a urážlivý dvojzmysel pri konkrétnom a abstraktnom chápaní udalosti.

220. Canaille: zberba

221. Farizeji vyžadovali prísne (do písmena) dodržiavať tóru. Dnes voláme takých ľudí skôr dogmatikmi, fundamentalistami alebo integristami.

222. Takéto chápanie Kristovho učenia je diskutabilné. Dá sa predpokladať, že Nietzsche pripisuje Kristovi vlastnú tendenciu popierať myšlienku hriechu, totiž myšlienku „priepasti” medzi mocou boha a slabosťou človeka. Celé Nietzscheho myslenie predpokladá zrušenie pojmu hriech odmietnutím slabosti, čo je iné meno pre „hriech”.

223. „Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych” - táto veta sa volá Symbol apoštolov alebo Krédo nicejského koncilu (r.325). Druhý príchod Ježiša (parúziu) predstavuje Lukášovo evanjelium (21,5-36) ako aktuálnu, súčasnú udalosť, a nie ako nádej do budúcnosti.

224. Toto je jadro (vitálne, dalo by sa povedať) Nietzscheho kritiky „kresťanstva” a teda neprekročiteľná hranica medzi jeho doktrínou prítomného života ako peknej skutočnosti a medzi náboženstvom onoho sveta, záhrobia, smrti a negácie života: „Dionýz proti ukrižovanému” znie  jedna dôležitá veta v diele Ecce homo.

225. Ide o Prvý list Korinťanom (15,14).  Nietzsche cituje túto pasáž len z pamäti a nepresne: nie „naša”, ale „márna je aj vaša viera”.

226. Pozri celú 15. kapitolu Prvého listu Korinťanom. Jej Nietzscheho teologická interpretácia je diskutabilná, aj keď zodpovedá určitému typu „kresťanstva”. Slovo odmena sa nevyskytuje ani v týchto riadkoch ani v ostatných Pavlových textoch inakšie ako v negatívnom zmysle mzdy, platu, resp. žoldu (Rm 6,23). Naopak, mnoho pasáží zdôrazňuje aktualitu žitia podľa viery na úkor nádejí na záhrobie a na budúce zmŕtvychvstanie (Rm 5,1; 6,4; 8,1).

227. Tu sa začína veľmi dôležitá Nietzscheho polemika: podľa neho je skutočným zakladateľom „kresťanstva” Pavol, a to v zmysle autorstva toho najhoršieho, ako je „dysangelium”, „viera” a „náboženstvo”, čo sú „výmysly” (preto je „kresťanstvo” v úvodzovkách); ešte presnejšie sa to dá nazvať negáciou života v prospech záhrobia po smrti, symbolizovaného krížom ako symbolom nie nespravodlivého utrpenia, ale kresťanského zbožňovania smrti! Treba však vedieť najmä to, že za Pavlom chce Nietzsche poukázať na Luthera, ktorý „reformoval cirkev” tým, že prevzal od Pavla posolstvo o spáse vierou, čo sa stalo protestantskou doktrínou, pravým opakom tradičnej doktríny o spáse činmi, a to formou evanjeliových listov. V osobe Pavla útočí teda Nietzsche na nemecký luteránsky protestantizmus - nevie absolútne nič o rímsko-katolíckom kresťanstve a o protireformácii. V súhlase s Nietzscheho protestantskou tradíciou prekladáme Paulus ako „Pavol” a nie ako „sv. Pavol”.

228. Recht: pravda, právo, tu v zmysle „právo silnejšieho”.

229. Tarzus v Cicílii v dnešnom jv. Turecku bol v časoch rímskej okupácie prekvitajúcim kultúrnym strediskom.

230. Niaiserie: hlúposť, sprostosť.

231. Častá Nietzscheho citácia Lukáša 10,42 s kritickým alebo parodickým podtónom. Povedal to Ježiš Marte. V nasledujúcej vete hovorí Nietzsche o „nesmrteľnej duši”, čo je skôr grécky (platónsky) ako hebrejský alebo kresťanský výraz -v evanjeliách sa vôbec nevyskytuje. To mu však nebráni myslieť si, že kresťanstvo je v podstate princíp egalitarizmu a demokracie, čo sú jeho laicizované alebo „ateistické” pokračovania.

232.  „Pocit odstupu” sa inde a o pár riadkov ďalej volá „pátos odstupu” a znamená protiklad k „pocitu stádovosti”, egalizácie a asimilácie s druhým. V Tak vravel Zarathustra je podobný protiklad medzi „láskou k blížnemu” a „láskou k vzdialenému”.   

233. Tieto tri epitetá si zaslúžia pozornosť: sú to hlavné hodnoty Nietzscheho morálky: pocit vznešenosti (hierarchie), veselosti (radostnosti, ako v Radostnej vede; Nietzsche hovorí aj o „dobrej nálade”: Heiterkeit) a veľkodušnosti (ušľachtilosti srdca), pripomínajúcej Corneillea alebo Descarta (ktorého Nietzsche nepoznal …).

234. Narážka na Renanovo poňatie evanjelia, ale poníženému dáva Nietzsche zmysel „nízkeho”,  „prízemného”, teda zlého …

235. Pod psychológom rozumie Nietzsche znalca ľudského vnútra, genealóga, ktorý „skúma obličky a srdcia”, je teda moralista; nemá to nič spoločné s vedou, ktorú dnes znamená tento výraz (štúdium rodokmeňov); preto aj na konci vety „psychologický” znamená „morálny”.

236. Raffinement par excellence: vyumelkovanosť v pravom zmysle slova.

237. Táto veta sa vyskytuje vo viacerých Nietzscheho dielach.

238. Ťažko by sa dalo tvrdiť, že výraz „rasa” sa tu používa len v psychologickom zmysle alebo ako metafora. Vyslovene sa viaže na židovstvo, judaizmus … Aká hranica tu delí antijudaizmus od antisemitizmu?

239. Ultima ratio: krajný prostriedok na dosiahnutie cieľa, posledný pokus.

240. Narážka na svätú trojicu či na Petrovo trojnásobné zapretie Krista?

241. Unmensch: príšera, barbar, monštrum, je etymologicky „ne-človek”.

242. Kunst-Heilige: umelí, teda falošní svätci; dalo by sa preložiť aj ako „umelci svätosti”.

243. Mt 7,1. Hovorí to síce Ježiš,  no Nietzsche rozhodol, že to „ľudia dali svojmu majstrovi do úst” (ods. 45). Verš pokračuje podobenstvom o smietke a brvne (7,3-5).

244. Dôležitá psychologická poznámka: „cnosť” je jednoduchý „mechanizmus obrany” alebo „chorobný príznak” slabosti.

245. Kleine Leute: úbožiaci, chudáci, bedári.

246. Mt 5,13: „Vy ste soľ zeme” (pokračovanie blahoslavenstiev).

247. „Krásne duše” je výraz z Goetheho „Učňovských rokov Wilhelma Meistera (kniha VI) a ironicky označuje idealistov a moralistov. Nietzsche nemôže mať na mysli Hegela, ktorého spisy nepoznal.  - Nasledujúce citácie sú robené často podľa pamäti a neraz nezodpovedajú originálu. Nietzsche si občas pletie texty synoptických evanjelií, prikrášľuje texty Lutherovej biblie a pridáva verše, ktoré patria inde. Prekladáme doslovne, neopravujeme originál, ale potom upozorňujeme na chyby, ktoré sa dajú zistiť.

248. Tento text je bližší Matúšovi (10,14-15), ktorý ako jediný z evanjelistov má v tomto verši aj vetu o Sodome a Gomore.

249. Ärgern: značí hnevať, zle robiť, zarmucovať, zle robiť, urážať, ale aj zvádzať. Luther prekladá ako „spôsobiť trápenie, sužovať”. Nietzscheho interpretácia - zvádzať - je zrejme tendenčná.

250. Tento text sa skoro zhoduje s originálom.

251. Tu má ärgern, grécke skandalizein význam jednoznačne „zvádzať” - pozri pozn. 249.

252. Tento text súhlasí s originálom, kde sa uvádza Izaiáš 66,24 (posledný verš prorokovej knihy).

253. Inde Nietzsche v tejto súvislosti vyslovene uvádza sexualitu (Súmrak modiel).

254. Lev je tradične zvierací symbol evanjelistu Marka. Aby ho nazval luhárom vo veci preloženia božieho kráľovstva do posmrtného záhrobia, použil Nietzsche verš zo Shakespearovho Sna noci svätojánskej: „Well roar´d, Lion” (Dobre si zareval, Lev).

255. Nietzsche pridáva náznak citácie kurzívou; text pokračuje takto: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho” (Mk 8,35) a mohol by pochádzať aj z Nietzscheho pera proti kresťanom.

256. Blondel uvádza osobnú informáciu od teológa A. Maillota, že aramejský text tejto vety možno prekladať aj „pretože nebudete súdení”.

257. V Matúšovom texte je reč o pohanoch, nie mýtnikoch. Ako Luther, aj Nietzsche sa hrá s rozdielom medzi mzdou, odmenou a zásluhou. Gréckemu originálu zodpovedá skôr „čo si zasluhujete” (prítomný čas) než „akú odmenu môžete čakať” (v budúcnosti).

258. Lutherov text hovorí o „Übertretungen” (priestupky), Nietzsche o Fehler” (chyby) a biblia SSV o „hriechoch”. Nietzscheho pôvodný text bol chybný, Peter Gast ho opravil v druhom („posmrtnom”) vydaní.

259. Nietzsche citáciu neuvádzal, pridal ju Peter Gast.

260. Tento text sa týka poľných ľalií (Mt 6,28-31). „A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú …” Nietzsche mal vo svojom rukopise „Krátko potom” a malo byť „Krátko predtým”.

261. Nietzsche vynecháva verše 22-26.

262. Ponechávame malé odchylky medzi bibliou SSV a Nietzscheho textami, aby sme nezmazali jeho zameranie.

263. O nebezpečenstvách a prostrednosti textov Nového zákona píše Nietzsche aj v iných svojich dielach.

264. Veľmi častá téma antisemitizmu, vrátane medzi samými Židmi. Freud raz cituje v Duchaplnostiach historku dvoch (poľských?) Židov, ktorí sa stretnú pred verejnými kúpeľmi: „Ach, hovorí jeden, zas prešiel rok.”

265. Nietzsche ťaží z kontextu a metaforicky spomína inštinkt čistotnosti malých detí (nepocikávať sa do postieľky … ) a zvierat. Nemožno byť milší!

266. Gaius Petronius Arbiter (umrel r. 65 n.l.), rímsky spisovateľ, priateľ Nerona, v diele Satiricon líči mravy svojej doby..

267. Nemýliť si s Giovannim Boccacciom (1313-1375), autorom Dekameronu (1350-53), ktorý je rovnako neviazaný a huncútsky ako Satiricon. Nietzsche našiel túto historku pravdepodobne u Stendhala alebo Burckhardta.

268. Caesare Borgia (1457-1507): Syn budúceho pápeža Alexandra VI., kardinál vo veku 16 rokov, ktorý svojimi vojenskými a intrigánskymi kúskami inšpiroval Machiavelliho k dielu Princ. Pri čítaní Rankeho Dejín pápežov nadchla Nietzscheho myšlienka, že Caesare Borgia mal nádej dostať sa na Petrov trón.

269. Slovo festo nepozná nijaký Talian, talianofón ani talianizant, píše Éric Blondel. Dá sa predpokladať, že Nietzsche mal na mysli fesso (blázon), ako mu radil priateľ Jean Salem.

270. Heiter: veselý, dobrej nálady - Nietzscheho kľúčové slovo; pozri pozn. 119 alebo úvod k Ecce homo.

271. Dvojitý zmysel: ausgezeichnet ako príčastie minulé trpné značí, že niekto bol vyznamenaný alebo poznačený; ako prídavné meno je to „výborný”, „výnimočne dobrý”, „významný”.

272. 1 Kor 20: „Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?”

273. Etymologicky skôr „vetroplach” (Windmacher).

274. V citovanom texte (1 Kor 1,19) uvádza Pavol Izaiáša: „I zahynie múdrosť jeho mudrcov a rozum jeho rozumných sa schová.” (29,14).

275. Farizeji boli Židia, nie vždy kňazi, ktorí dbali na prísne dodržiavanie písaných zákonov tóry a orálnej tradície. Evanjeliá ich predstavujú ako pokrytcov starajúcich sa len o vonkajšie náboženské formality (Mk7,6).

315. Jn 18,38. V znení biblie SSV je odpoveď Piláta vyslovená otázkou, kým tu má význam zvolania.

277. „Boh, ktorého stvoril Pavol, je negácia boha.”

278. „Skutočnosť”, „realita” patrí bezpochyby medzi najčastejšie používané slová Antikrista, kritiky kresťanstva ako viery či náboženstva. To isté platí o „nič” ako protiklade „skutočnosti”.

279. „Kde je mudrák tohto sveta? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?” (1 Kor 1,20)

280. Wissenschaft: ide skôr o všeobecné poznanie ako o jednotlivé poznatky alebo „exaktné vedy”. Nietzsche bol zriedkavo inkompetentný vo fyzike, chémii, medicíne, prírodných vedách, v zemepise a dokonca v … histórii a aj sociológii; môže teda myslieť len na „svoju” vedu - filológiu. Treba si uvedomiť, že tento argument odvolávania sa na vedu musí pôsobiť čudne, ak vychádza z pera protivníka osvietenstva, a teoretického optimizmu voči vede; Nietzsche sa tým odvoláva na svoju ideu „radostnej vedy”.

281. Opätovné parodické použitie tohto verša biblie: „a potrebné je len jedno” (Lk 10,42).

282. Ani Nietzsche nikdy neušetrí „múdrosť sveta” svojho od výsmechu: žeby aj on bol - žiarlivý boh?

283. Tóra je židovský zákon a znamená v užšom zmysle slova prvých päť kníh hebrejskej biblie, t.j. Pentateuch Starého zákona.

284. V Ecce homo čítame: „…bol filológ - prečo nie aspoň lekár?”

285. Tu by bol zmyslovo vhodný aj výraz „antikresťan”, ale ten zatiaľ v slovenčine neexistuje; nekresťan tu nestačí a antikrist by bolo priveľa.

286. Lustwandelt: prechádza sa pre potešenie. Toto pitoreskné slovo si Nietzsche požičal z už spomenutého diela Prolegonema zur Geschichte Israels (Predhovor k dejinám Izraela) od J. Wellhausena (1883), pri čítaní ktorého si robil veľa poznámok. O tom, ako sa boh „na siedmy deň nudil”, pozri Ecce homo, koniec. (Pozri pozn. 137).

287. Vynájde (erfindet), nie stvorí (schöpft)!

288. „A hľa”: biblická formula, typická pre štýl starších vydaní biblie. V novom preklade SSV je zriedkavá, napr. Lk 22,21.

289. Definitívny rozchod prvého človeka s animalitou mu priniesol zlé svedomie.

290. „Stvoril”, nie „vynašiel”!

291. Toto prirovnanie má Nietzsche zo spomenutej knihy J. Wellhausena. Podstatné je, že Heva značí to, čo rozumieme pod pojmom „Eva” a o kom biblia hovorí, že je „matkou všetkých žijúcich” (Gn 3,20). Toto meno sa líši od mena hada: Nietzsche transformuje metonymiu na homonymu a robí z toho synonymickú identitu. Blondel získal pre svoj komentár k Nietzscheho tvrdeniu vyjadrenie  protestantského teológa Andrého Leli?vra, ktorý mu odpísal::

I. V biblii sa EVA  (po hebrejsky HAWA) po spôsobe slovných hier (ako je to v biblii časté) dáva do súvislosti s blízkym koreňom HAYA, čo znamená „žiť”; a v Gen 3,20 je z toho: „Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich.” („HAY” po hebrejsky).

Slovná forma HAWA má analógie vo viacerých fenických dialógoch, kde koreň slova tiež súvisí s významom život, ako je to v biblickom texte.

II. Ale aj etymológia v modernom význame slova nachádza určité vzťahy k akádskym alebo arabským slovám, ktorých všeobecný význam je „matka” (AWA) alebo „matriarchálny klan”.

Do úvahy prichádza aj arménske a hebrejské slovo HAWA, ktoré sa píše presne tak a značí „kruhový tábor” alebo, podľa iných, „stan žien”.

Zo toho vyplýva, že etymológia mena Eva je dosť neistá.

III. Ostáva ešte možnosť slovných hračiek, napríklad blízkosť k HADOVI: nevedel som (hovorí Leliévre), že Nietzsche naznačoval túto blízkosť. Isté je, že v aramejskej reči je slovo „had” veľmi blízke menu Eva: HIWYA´, použitému v Gn 3,1 („No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá”) v aramejskej parafráze, čítanej v synagógach ešte pred naším letopočtom.

Nezabudlo sa teda upozorniť na podobnosť medzi HIWYA´ a HAWA, a v určitých kruhoch sa tak našla pekná príležitosť postaviť ženu do tej istej polohy ako hada-pokušiteľa: to je prípad jedného starého židovského komentára ku Genezis (Gen Rab. 20), ktorý hovorí:

„Had (HIWYA ) je tvoj (Evin) had a ty (Eva) si had (HIWYA) pre Adama.”

Toto trochu zlomyseľné žartovanie pravdepodobne použil pri svojich výkladoch nejeden rabín, ale nemám o tom presnejšie záznamy.

292. Poznanie (Erkenntniss) je niečo iné ako veda (Wissenschaft). Poznanie nie je veda ani nijaký vedecký poznatok - len si uvedomme kedy bol text Genezis redigovaný! - ale len schopnosť umožňujúca rozoznať dobro od zla, teda je to morálny úsudok (a Nietzsche sa varuje vysloviť to). Boh „zakazuje” ľuďom  strom „poznania” (poznania šťastia a nešťastia), pretože stvorenie nemá jeho všemohúcnosť, ani jeho vševedúcnosť, ani jeho znalosť obličiek a sŕdc ľudí, aby mohlo súdiť morálnosť činov v závislosti od príčiny. Hriech znamená prekročiť túto ľudskú neschopnosť, považovať sa za boha a morálne súdiť. Je paradox, že Nietzsche nepochopil a pre svoj cieľ nevyužil tento text. Veď slabým vytýka ich zatajovanie neschopnosti morálne sa rozhodovať. „Morálka” je v pravom zmysle slova meno, ktoré Nietzsche dáva tomu, čo sa v celej biblii označuje ako hriech: nie taký alebo onaký priestupok, ale prekonanie rozdielu medzi človekom a bohom v takzvanom „poznaní” dobra a zla, v ich dualistickej separácii, v pýche nad predpokladom možnosti morálneho súdu (ktorý sa už považuje aj za Posledný!). V tomto zmysle treba chápať príkaz „Nesúďte, aby ste neboli súdení”, ktorý Nietzsche komentoval v odseku 45, a  osobitne parabolu o pšenici a kúkoli (Mt 13,24),  ktorá hovorí úplne v protiklade k tomu, čo sa stalo príslovečným, že neslobodno oddeľovať dobré od zlého a že zlo je nevymedziteľné („kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ”, verš 25): „Nie, povedal, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu” (verš 29).

293. V Gn 3,5 to znie: „ … budete ako Boh”.

294. Nietzscheho rovnocennosti (ekvivalencie) sú teologicky pochybné!

295. Celý odsek je písaný s parodickým, burleskným, dosť hrubým humorom.

296. Nietzsche tu bohu skoro pripisuje ideu, že tieto myšlienky sú zlé a že myslieť je všeobecne zlé. Tartuffe sa podobne vyjadril o hlbokom výstrihu Doriny: „A toto privádza na zlé myšlienky.”

297. Sollen: mať morálnu povinnosť, pri zápore nesmieť.. Veta pripomína zákazy z Desatora, napr. „Nezabiješ!” (Ex 20), tu by to bolo „Nesmieš myslieť!”

298. Not:  potreba, nedostatok, núdza; Luther tu prekladá výrazom Mühsal: bieda, drina, namáhavá ťažká práca, čo Nietzsche použije o niečo ďalej.

299. Narážka na babylonskú vežu a na Wagnerov Súmrak bohov.

300. Nietzsche tu „zabúda” na jazyk: až rôznosť jazykov po pomätení v Bábeli/Babylone (na boží rozkaz: „Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!” Gn 11,4-9) mení úmysly ľudí, rozháňa ich po svete a nakoniec ich stavia proti sebe.

301. Žartovné ohlásenie potopy sveta, keď „Pán oľutoval, že stvoril človeka, lebo taká veľká bola ľudská neresť na zemi … Nietzsche paroduje bibliu ako iní, napr. Offenbach. O potope (Gn 6,7) sa v biblii podáva správa skôr ako o babylonskej veži (Gn 6,9).

302. Ako sme už povedali, Nietzsche tu hovorí v duchu argumentácie osvietenstva, čo je u neho neobvyklé, lebo sa to odvoláva na pojmy, ktoré Nietzsche kritizuje pre ich podobnosť s kresťanstvom a demokratické ideály: sloboda, morálny pokrok na podklade vedomostí, absolútna hodnota pravdy. Nietzsche síce venoval svoje dielo Ľudské, príliš ľudské Voltairovi pri stom výročí jeho smrti, ale toto obdobie znášanlivosti a oslavy osvietenstva je dávno za ním - keď píše Antikrista, je to už desiatka rokov.

303. Úmyselne brutálna výzva v štýle „Practe sa!”, „Odchod!”. Nechceme byť takí hrubí, že pripomenieme „Von!”, ktoré bolo počuť za nacistickej okupácie, ale podobnosť tu je.

304. Podrobnosti o vývoji tejto myšlienky sa rozoberajú v Genealógii morálky.

305. Úvodzovky signalizujú, že slovo nemá svoj pravý význam - že viera je podľa Nietzscheho výmysel, bájenie.

306. Narážka na Ježišov výrok „Kto má uši, nech počúva!” (Mt 11,15) alebo na Izaiáša (6,9-10): „Čujteže, čujte, no nerozumejte!” či Skutky apoštolov (28,27): „Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú.”

307. Alebo „silou presvedčenia”.

308. Pravdepodobne narážka na Tertuliánovo Credo quia absurdum (Verím tomu, lebo je to absurdné).

309. Pojem harmónie preberá Nietzsche od Leibnitza skôr z pedantnosti ako z presvedčenia. Ide o to, či  boh spôsobí, aby sa vnímania duší alebo monád (najjednoduchších jednotiek bytia) zosúhlasili, hoci tieto nemajú „ani dvere ani okná”, najmä vnímania duše a tela. Zdá sa, že Nietzsche asimiluje predurčenú harmóniu s nejakou neurčitou prozreteľnosťou.

310. Prekrásna myšlienka, vyslovená Shopenhauerovým spôsobom a Freud si ju osvojí: ako keby sme boli s Corneilleom, La Rochefoucauldom, Pascalom, Senekom a Sofoklom. Už táto tragická a morálne prísna predstava pravdy by mala zabrzdiť okamžité začlenenie Nietzscheho ako sofistu alebo cynika z kaviarne na rohu.

311. Je možné, že Nietzsche berie toto slovo v etymologickom význame Symbolu apoštolov alebo Kréda „univerzálnej” cirkvi (teda nielen „rímsko-katolíckej”, ktorá si tento názov uzurpovala po schizme Orientu roku 1054, kedy sa oddelila Východná cirkev od Západnej). Pripomeňme si, že po nemecky sa ortodoxní volajú „grécko-katolíkmi”.

312. Psychiatrické kategórie v časoch, keď lekári hovorili o degenerácii, asténii alebo zúžení povedomia, aby „vysvetlili” určité mentálne choroby.

313. In majorem dei honorem: Pre väčšiu božiu česť či poctu. Variácia hesla jezuitov Ad majorem dei gloriam - Pre väčšiu slávu božiu..

314. Anglický výraz „training” (cvičenie) úpoužíva Nietzsche aj v Genealógii morálky.

315. Folie circulaire: Okruhové šialenstvo - výraz prebratý z knihy sociológa Férého Dégénérescence et criminalité, (Degenerácia a zločinnosť), Paris 1888.

316. Ausschuss: nepodarky pri výrobe, usadenina na dne suda.

317. Povedali by sme skôr, a Nietzsche to povie zakrátko: po celom rímskom impériu.

318. Už sme videli viackrát, že Nietzsche stotožňuje kresťanstvo s egalitarizmom, „demokratizmom”, socializmom, atď., považujúc ho za ich podstatu, resp. tieto sú jeho laicizované a budúce vývojové formy.

319. Nietzsche interpretuje svojím spôsobom slová apoštola Pavla: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.” (Gal 3,28).

320. Uvádzalo sa už v ods. 45 a 47 (1 Kor 1,27-28), ale aj tu je to značne skrátené.

321. Úplné znenie výroku je „In hoc signo vinces” (V tomto znamení zvíťazíš). Výrok sa pripisuje videniu cisára Konštantínovi pred dôležitou vojenskou bitkou a značí kríž.

322. Superbia: Pýcha, hrdosť. Ponechávame latinský výraz, ktorý dobre vyjadruje Nietzscheho úmysel naznačiť pýchu aj veľkorysosť, keď naráža na jedno z „blahoslavenstiev”: „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo.” (Mt 5,3) a za chudobných duchom považuje „mentálnych hlupákov”. Treba povedať, že pravdepodobne sa myslia skôr „chudobní srdcom” alebo „bedári” (materiálne alebo duchom), ktorí nenájdu podporu nikde inde ako v bohu. Pozri aj pozn. 206.

323. Gerade: priamy, rovný a v dôsledku toho lojálny, úprimný, seriózny. To sú „priame” cesty k poznaniu.

324. Tu nie v zmysle náboženského hnutia rozšíreného v Nemecku, ale pobožného človeka vo všeobecnosti.

325. Výraz, ktorý je v určitých evanjelických kruhoch bežný, pripomína teologickú formulu pre prijímanie „pod obidvomi spôsobmi” (in beiderlei Gestalt)..

326. Efexis: termín skeptickej filozofie pre prerušenie konania, odloženie posudku; pochádza z gréckeho epechô.

327. Nietzsche má na mysli pravdepodobne rozpútanie pruského a nemeckého nacionalizmu v rokoch 1870 a 1871, no možno aj kaplána cisárskeho dvora, istého Stöckera, ktorý bol známy aj pre svoj „kresťanský” antisemitizmus.

328. Spomienka na Voltaira („Keby boh neexistoval, bolo by ho treba vymyslieť”) alebo na Baudelaira („Boh je jediná bytosť, ktorá ani nemusí existovať, aby vládla”).

329. Bežný výraz pre skromnosť, Bescheidenheit, dopĺňa Nietzsche nepoužívaným výrazom Bescheidung.

330. Tento výraz nemá zmysel výrazu slobodný duch, ako ho Nietzsche používa napr. v Radostnej vede alebo v Ecce homo, ale treba ho chápať vyslovene pejoratívne a rezervovať pre tzv. predĺžených kresťanov, napr. voľnomyšlienkarov,  ktorí našli svoju vieru v náhradkách za boha (pravda, morálka, pokrok …).

331. O týchto veciach nevie Nietzsche vôbec nič: je prichytený in flagranti, že hovorí o niečom, čo nepozná, teda na spôsob „kresťanov”.

332. Alebo sekte - obidve vyznievajú pejoratívne.

333. Pripomienka verša evanjelia podľa Jána (15,13): „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, čo položí svoj život za svojich priateľov.” Ale Nietzsche myslí zrejme na mučeníctvo, a to nielen apoštolov a svätých, ale predovšetkým Ježiša na kríži.

334. Citát je z Tak vravel Zarathustra, 2. diel, O kňazoch, in fine. (Vyd. IRIS, Bratislava 2002, s. 65 - V našich Zošitoch humanistov je to č.16, s.48 - pozn. prekl.).

335. Táto veta zaváži menej vo všeobecnosti, ako keď sa vysloví ako opozícia voči viere, ktorá ako náboženské presvedčenie jednak vytvára ilúzie, jednak vynachádza „reality, ktoré nimi nie sú” a „bytosti, ktoré neexistujú”. Skepticizmus sa týka menej pravdivosti (alebo falošnosti) predstáv ako skôr skutočnosti (alebo imaginárnej ilúzie) vecí a bytostí. Byť „skeptik” teda znamená nenechať sa oklamať idealistickým vymýšľaním ani vierou a držať sa skutočnosti.

336. Niektoré preklady hovoria o chýbajúcom pohľade zhora. Táto formulácia má vzťah ku kázni na hore, o ktorej sa Nietzsche v Súmraku modiel vyjadruje, že „v nej nie sú veru veci videné zhora.”  

337. Nietzsche tu predkladá svoju predstavu protikladu viery a náboženstva: je to „slobodný duch” (Radostná veda), ktorý sa zúčastňuje ozajstného neverectva, má odvahu ísť proti verejnej mienke a dôverčivosti (byť nevercom!), ba je dokonca cynikom odvolávajúcim sa na Machiavelliho, Cézara, Alexandra a Doma Juana, ale aj na Stendhala (Julien Sorel proti Valenodovi a de Rénalovi).

338. Presvedčenie je z psychologického hľadiska podľa Nietzscheho len jeden z príznakov určitých hnacích síl, takže symbolizuje určitý počet želaní, investícií a dosiahnutých ziskov; a morálka je potom len jeden zo spôsobov, ako získať (ale v malej miere) moc.

339. Pod vášňou (Leidenschaft) rozumie Nietzsche predovšetkým súhrn želaní vyplývajúcich z vôle priamo ako potvrdenie jej sily bytia.

340. Brauchen - verbrauchen: Paronomázia, ktorá vyšla aj v slovenčine.

341. Thomas Carlyle (1795-1881), anglický historik a spisovateľ, ovplyvnený najmä Goethem, Schillerom a Herderom, kritizoval kultúrny úpadok svojej doby; hoci bol britsko-škótskej národnosti, vyslúžilo mu to Nietzscheho záujem. Napísal predovšetkým knihu Héros a kult hrdinov (1841), v ktorej Nietzsche márne hľadal odôvodnenie civilizácie; sklamaný, že tam nenašiel predobraz svojej postavy, ktorej dal - po Emersonovi a iných - „meno nadčlovek”, pomstí sa teraz tak, že obžalúva Carlyla z idealizmu a špiritualistickej ľahkovernosti.

342. Entselbstung: dalo by sa povedať „de-egoizácia”, ale to by nebol preklad do slovenčiny. „Negácia seba samého” je ním tiež len napoly …

343. Girolamo Savonarola (1452-1498), taliansky kazateľ pokánia, dominikán, ktorý chcel založiť vo Florencii demokraciu na podklade teokracie; samozrejme zlyhal a ako kacír bol mučený a upálený.

344. Jean-Jacques Rousseau (1712-1778), francúzsky spisovateľ a filozof švajčiarskeho pôvodu, bol priekopník romantizmu a demokracie.

345. Maximilien de Robespierre (1758-1794, popravený), francúzsky revolucionár, pár mesiacov rozhodujúca osobnosť Francúzskej revolúcie s mocou diktátora, hoci sa snažil o radikálnu demokratizáciu spoločenského života.

346. Od Tretej nečasovej úvahy, kde skicuje tri obrazy mužov predstavujúcich modely modernej epochy (Rousseau, Goethe, Schopenhauer), Nietzsche stále útočí na Rousseaua, hoci ho nečítal, a robí z neho karikatúru predrevolučného agitátora a doktrinára; to je  v súhlase s reakčnou tradíciou nemeckého antirevolučného romantizmu, ktorý vo Francúzsku prebrali mnohí spisovatelia. V tom zmysle je Robespierre len symbol Revolúcie, činný dvojník teoretika Rousseaua a predovšetkým predstaviteľ Revolúcie degradovanej na holú Hrôzovládu. V prípade Savonarolu a Luthera to nie je inakšie: obidvaja sú redukovaní na morálny fanatizmus stavajúci sa proti Rímu Borgiovcov a korumpovanej cirkvi odpustkov, pričom prvý je chabá karikatúra druhého. O Lutherovi bude ešte reč v odseku 61. Pri Saint-Simonovi nejde o „malé knieža” (ktorého Pamäti by bol Nietzsche iste čítal s radosťou a obdivoval pre jeho ultrakonzervatívne názory !), ale o jeho vzdialeného bratranca, knieža, filozofa a ekonóma. Claude Henri de Rouvray Saint-Simon (1760-1825) patrí k zakladateľom hospodárskej sociológie, kritizoval šľachtu a počíta sa k raným socialistom; spolu s Enfantinom a Bazardom založil saint-simonskú socialistickú školu, čo je dôležitý úsek utopického socializmu. Nietzsche sa s jeho myšlienkami oboznámil cez svojho žiaka Pierra Lerouxa (priateľa George Sandovej). - Za Nietzscheho kritikou kresťanstva sa profiluje jeho boj proti republikánskej morálke, dokonca aj proti jej cnostiam, teda proti všetkému, o čom si myslí, že sa to dá  stotožniť so socializmom - ktorý Nietzsche nepoznal; len tak mohol obžalovať Rousseaua z egalitarizmu a hovoriť o jeho návrate do prírody (Súmrak modiel).

347. „Pátos” postoja nie je časťou veľkosti; kto potrebuje zaujať stanovisko, ten je falošný … Dajte si pozor na pozoruhodných ľudí!” (Ecce homo, II, odsek 10).

348. Aforizmus 483 znie: „Nepriatelia pravdy. Presvedčenia sú nebezpečnejší nepriatelia pravdy ako klamstvá.” Niektoré vydania (Galimard) uvádzajú na tomto mieste aj aforizmus 54, ktorý má titul Klamstvo a cituje Swifta, aby vysvetlil, že klamstvo je ťažká záťaž a preto človek hovorí zväčša pravdu; jedna lož vlečie za sebou spravidla dvadsať ďalších.

349. Nietzsche používa francúzsky germanizovaný výraz Tentativen, ktorý nie je bežný.

350. Táto definícia súhlasí dosť dobre s mechanizmami obrany, ktoré neskôr Freud nazve Verleugnung (odmietnutie, nevnímanie, zaslepenie,zapretie vecí ako takých) a Verneinung (popretie, odmietnutie vidieť veci také, aké sú).

351. Teóriu  podvedomia a nepoctivosti vysvetlil Nietzsche v Mimo dobra a zla: „Urobil som toto, hovorí moja pamäť. To som predsa nemohol urobiť - hovorí moja hrdosť a ostáva neúprosná. Nakoniec je to pamäť, ktorá ustúpi.” Úvahy tohto typu nájdeme u mnohých klasických moralistov, napr. u Montaigna, Racina a Moli?ra.

352. Tu sú Nietzscheho úvahy také obskúrne, že to budí pochybnosti, či Kanta dobre poznal. Zdá sa, že chce Kantovi vyčítať naraz aj kategorický charakter imperatívu, ktorý definuje povinnosť (teda, podľa neho, „kategorickú” silu presvedčenia), aj skutočnosť, že keďže nemohol úvahou dokázať tri idey rozumu: nesmrteľnosť duše, slobodu človeka a existenciu boha, urobil z nich postuláty praktického rozumu, ktorých pravdivosť potvrdzuje factum rationis, idea praktickej morálnej povinnosti. Podľa toho by morálka „dokazovala” pravdivosť „presvedčenia”, pre ktoré niet dosť  dôkazov …      

353. Nietzsche prednáša paródiu na kantovstvo a šikovne ho prezlieka do dogmatizmu.

354. Klugheit: múdrosť, ale tu malígna, preto „chytráctvo”, ako všelikde inde (pozn. 150 a 254).

355. V teologickom zmysle slova, že sväté písma sú diktované nadprirodzenou bytosťou, svätým duchom ( etymológia „inšpirácie” je „spiritus”),  alebo že ich treba chápať ako entuziazmus v pravom zmysle slova, t.j. ako posadnutosť bohom u Grékov či ako víziu boha u Malebranchea. - Nicolas de Mallebranche (1638-1715), francúzsky filozof, ktorý zlúčil Augustínovu náboženskú filozofiu s Descartovým racionalizmom a stal sa hlavným predstaviteľom okazionalizmu, učenia, že zdanlivá psychofyzikálna kauzalita, vzájomné pôsobenie tela a duše, sa v skutočnosti zakladá na bezprostrednom božom zásahu.)

356. Štyri z týchto šiestich výrazov začínajú v nemčine predponou ver-, ktorá vyjadruje v tomto prípade zhubnú deformáciu. Nietzsche obľubuje paronomázie.

357. Manuho zákonník (Mánavadhamasâstra), založený na védach, vyšiel vo francúzštine v úprave Jacolliota a Nietzsche ho čítal r. 1888. Posúdil ho ako „absolútne árijský”, „založený na kastovníctve” a vyznačujúci sa ukrutne antiegalitárnou disciplínou (píše v liste Gastovi z 31.5.1988).   - Manu, v hinduistickom mýte praotec ľudstva, syn Brahmu, perzonifikovaného základného princípu, resp. božstva všetkého bytia.     

358. Kardinálny pojem Nietzscheho filozofie, súvisiaci s „dobrou náladou”, často sa opakujúci najmä v Ecce homo. Ako protiklad je kresťanstvo symbolom negácie života.

359. Prvý list Korinťanom, 7, verše 2 („Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva  nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža.”) a 9 („Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť.”) v znení Svätého písma SSV (1996). Hoci nebol kňaz, Nietzsche zanedbal realistické rady apoštola Pavla (ktorý napr. píše porneia, čo Luther prekladá ako Hurerei: kurevčenie): ako vystrašené panny občas nevynechal príležitosť vyjadriť sa, že „horel”. Bez toho, že by sme mu post mortem chceli zasadzovať rany pod pás, nech je prípustné pripomenúť, že Nietzsche považoval za „smrteľnú urážku”, keď Wagner vyklebetil jednu indiskrétnosť doktora Eislera (u ktorého sa Nietzsche pre čosi liečil), týkajúcu sa jeho onánie. „Dozvedel som sa veľmi zaujímavú vec, píše Wagner, že jeden neapolský lekár, u ktorého bol Nietzsche pred časom na konzultácii, mu poradil, aby sa v prvom rade oženil.” (cit. podľa C.P. Janz, Nietzsche, Biographie,  zv. 2, s. 232). Zlomyseľní duchovia sa nezdržia rozoberať v tejto súvislosti veľmi špeciálnu „genealógiu” prípadu Wagner. „Filozof-lekár” Nietzsche bol v otázke sexuality bezpochyby čudesne ostýchavý (opak „kňazov” Pavla, Luthera na iných), ak sa nemá jednoducho povedať, že trpel následkami neuroticky potláčanej sexuality.

360. Nietzsche používa dosť dvojznačný výraz Entstehung, poukazujúci jednak na stvorenie človeka (bohom), jednak na jeho splodenie (otcom). Posmeškári pripomínajú dogmu o nepoškvrnenom počatí v súvislosti jednak s dedičným hriechom … jednak so sexuálnym aktom (čo je omyl), jednak s počatím Ježiša Krista: „bez hriechu” by znamenalo, že nebolo pošpinené sexualitou (takže Duch svätý nie je holubica … ale bocian!).

361. Immaculata conceptio - Nepoškvrnené počatie. Možno pre obľubu latinčiny v cirkvi, možno pre zvyk lekárov dávať pudendám (hanblivostiam) latinské mená - Nietzsche sa vyjadruje po latinsky a podčiarkuje prívlastok.

362. In flagranti: pri čine.  -  V tejto napodiv dlhej stati vysvetľuje Nietzsche pod obrazom zhrnutia Manuovho kódu dosť podrobne svoju vlastnú pozitívnu koncepciu morálky. Prestrojenie je rozumné, pretože čelom útočí na kresťanstvo, ovládajúce politikov a spoločnosť svojej doby, na ktorých nemôže otvorene nebrať ohľad. Pod maskou robí také radikálne závery svojej kritiky kresťanstva, že sa takmer otiera o pohansko-árijský cynizmus, ktorý ohlasuje (alebo už opakuje) niektoré témy predfašistickej krajnej pravice svojej doby. Ponechávame na čitateľovi, nech rozhodne, či uzná Nietzschemu, že hovorí v druhom stupni, metafyzicky, alebo že zastáva extrémne stanovisko, čo mu má umožniť povedať, že ho netreba brať doslovne … Fakt je, že tu hovorí aj a hlavne za seba konečne pozitívny Nietzsche, afirmatívny a nielen kritický. Treba sa teda aspoň pokúsiť brať ho doslovne - ak nie do písmena.

363. Ako horlivý čitateľ Lichtenberga (Georg Christoph, 1742-1799, nemecký učenec a spisovateľ, majster aforizmu) si Nietzsche možno pamätal jeho výrok: „Skúsenosť spočíva v tom, že človek skúsi, čo si nepraje skúsiť.” Aj Freud sa neskôr zaoberal touto vetou. Aj Freud sa neskôr zaoberal touto vetou.

364. In infinitum: do nekonečna.

365. Tento zvrat: vychádzať z antropologickej skutočnosti na vysvetlenie zjavenia a teologickej pravdy a potom chápať náboženstvo predovšetkým ako to, čo udržuje v ľudských spoločenstvách tradície, privádza na myseľ Feuerbacha, ktorého dielo Nietzsche nečítal, ale čiastočne poznal cez Wagnera, a o ktorom si zachoval predstavu, že „filozofia je preoblečená teológia” (pozri aj odsek 10 alebo H. Hatzfeld, Les Racines de la religion, Korene náboženstva, Paris, 1993). Možno pridať, že myšlienka, podľa ktorej kód alebo zákon získava svoj imperatívny charakter nie z ideálu, ale zo sily vecí, je Montesquieuov princíp, ale to Nietzsche nevie. „Zákony sú nevyhnutné vzťahy vyplývajúce z povahy vecí.” (O duchu zákonov). Zvyky robia zákony - a nie obrátene.

366. Táto myšlienka je u Nietzscheho dosť bežná: pravda a pravdivosť činu sa neodvodzujú od vedomej reprezentácie, od podstaty toho, čo sa vypracovalo a myslí intelektuálne, ale od myšlienky tela, od inštinktívnej, takmer podvedomej aktivity: je to kritická pripomienka schopenhauerovskej cezúry medzi vôľou (vecou osebe) a a jej prejavom (čo je fenomén). Výcvik na podvedomie (ne-svedomie) môže však dostať negatívne hodnotenie: to je potom „osprostenie”, o ktorom hovoril na veľké pohoršenie Nietzscheho Pascal. 

367. Die Wenigsten: najmenší počet, celkom malá elita, ktorú Stendhal vo venovaní Parmskej kartuziány nazval „happy few” (pár šťastných) . Porovnaj aj prvé riadky Predhovoru k tejto knihe.

368. Pulchrum est paucorum hominum: Krása je pre málo ľudí - len posledné dve slová sú z Horáciových Satír.

369. Verhässlichen: špatiť, ošpatnieť. Nietzsche sa vracia k problematike resentimentu, pomstychtivej zatrpknutosti, ktorá sa chce pomstiť svetu považovanému za zlý tak, že ho diskredituje v prospech negativistického ideálu a zvaľovania viny na súčasnú realitu: tí, čo pľujú do polievky a fúrie obviňujú skutočnosť, v ktorej žijú a pripisujú jej „špatné spôsoby”. Nietzsche píše „špatné spôsoby”, aby ohlásil výraz „špatiť”. Hässlich etymologicky súvisí s hassen, nenávidieť a potom aj nen ávideniahodný, neznesiteľný. Pesimizmus sa ľahko zvrhne na pomstychtivú nenávisť a práve preto je dôležité pestovať „radostnú náladu” a povedať „áno” - „prisviedčať.

 370. Nietzsche má opäť na mysli pocit či afekt rozdielnosti medzi jednotlivcami,a to v opozícii proti „duchu stádovosti”, ktorý približuje ich prostrednosťou tých, čo sú si podobní, proti rovnostárstvu, ktoré odsudzuje.

371. Nietzsche chce akoby mimochodom povedať, že jeho kritika či negácia „zla” (morálky, kresťanstva, slabosti, atď.) nerobí z neho negativistu alebo človeka resentimentu. Keďže zlo” je časťou dobra, Nietzsche prisviedča aj vtedy, keď sa zdá, že zapiera. Možno, ale argument je krehký … Kto nám povie, či Nietzsche nebojuje proti kresťanstvu tak ako iní … proti hriechu ?!

372. Pokus, experiment, skúška, skúsenosť, sú výrazy, ktoré vo všetkých Nietzscheho spisoch charakterizuje experimentálny štýl jeho filozofie.

373. Týmto sa Nietzsche a jeho siláci líšia od tyranovho Kaliklésa u Platóna (Gorgias), ako to aj ďalej potvrdzuje poznámka o asketizme. Selbstbezwingung (premôženie, ovládnutie, skrotenie, prinútenie sa), na rozdiel od Selbstüberwindung (prekonanie sa), používa Nietzsche zriedka.

374. Príklad dvojznačnosti až nejasnosti Nietzscheho myšlienok: tu hodnotí asketizmus pozitívne ako nesporný znak sily, kým v treťom odseku o Genealógii morálky ho stotožnil s kresťanskou a morálnou negáciou života.

375. V tomto ohľade sú užitočné práce G. Dumézila o funkčnej tripartite v indoeurópskych mýtoch: náboženstvo, vojna, práca.

376. V nemčine existuje slovná hračka: „Ein Recht ist ein Vorrecht”: Právo je výsada (úľava až nespravodlivosť). Nietzsche tu diskutuje čisto dogmaticky a bez kritiky, takže jeho závery majú len pochybnú filozofickú hodnotu; vychádza z kontrarevolučnej ideológie nemeckého romantizmu, ktorý sa stavia proti osvietenstvu a akceptuje ako prijateľnú teóriu troch kást, pripomínajúcu  tri Görresove stavy, Lehr-, Wehr- und Nährstand: učiteľský, bojovnícky a živiteľský. V tomto zmysle má elitistická rasistická a reakčná krajná pravica oprávnenie privlastňovať si Nietzscheho a odvolávať sa naňho, aj keď Nietzsche sa od nej odťahuje a svojimi útokmi a kritikami jej bezpochyby uniká. Celkom iste sa nedá zabrániť položeniu genealogickej otázky, ktorú Nietzsche nekladie, keď hovorí vo svojej veci: nemá táto bezpodmienečná glorifikácia výsady (pro domo!) nijaký vzťah k megalománii, pýche a možno aj paranoji? Pozri aj pozn. 362 a 378. - Joseph von Görres (1776-1848), nemecký učenec a publicista, svojím Rheinischer Merkur tvorca moderných politických novín; príslušník katolíckeho romantizmu.

377. Nietzsche často hovorí, že veda je pre ľudí stredného typu a kladie do protikladu „robotníkov” vedy a „tvorcov” filozofie.

378. Tu treba zdôrazniť, že Nietzsche nemá ani poňatia, čo týmto výrazom označuje; nakoniec si ho mýli s pojmom anarchistu v tom najhoršom zmysle slova. V otázkach dejín politických myšlienok, ako aj politickej a sociálnej aktuality v Nemecku a v Európe, je beznádejne neinformovaný - v tom sa ponáša na svojich rovesníkov. Slovo „socialista” je preňho strašné slovo, stelesnený strašiak, rovnako ako v určitých obdobiach  „komunista”, „červený” alebo „rovnostár”. Otrepaná argumentácia, ktorá nasleduje a vyhlasuje, že socializmus plodí myšlienky revolty a závisti u robotníka, ktorý by bol inakšie spokojný so svojím osudom, je vyslovená hlúposť a svedčí skôr o Nietzscheho nevedomosti ako cynizme. Zo svojho penziónu pre dôchodcov vysoko vo švajčiarskych Alpách môže Nietzsche pokojne hlásať, že na vysvetlenie socializmu a revolúcií stačí jedno slovo: resentiment - nenávistná zatrpknutosť; dôkazom je, že obidve vzišli z kresťanstva, ktoré je inou interiorizovanou formou  resentimentu a egalitarizmu!

379. V nemčine tu zaznieva asonancia: Anarchist - Christ.

380. Finančné metafory, ktoré boli časté u Schopenhauera (napr. „Život je obchod, ktorého výnos ani zďaleka nekryje výdavky”), sú u Nietzscheho také zriedkavé, že sa neoplatí, bližšie sa nimi zaoberať. Neskôr sa bude pojmom investície vo finančnom význame slova zaoberať Freud vo svojej „pulzačnej ekonómii”.  

381.  Biblická narážka: Ernte je síce metafora pre finančný výnos pri obchodovaní, ale jej vlastný zmysel je „úroda” na poli. V tomto zmysle vyvoláva Nietzsche predstavu zlého činu „nepriateľa” z podobenstva o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13,25), ktorý „v noci” prišiel „otráviť” úrodu. Slovenské znenie biblie SSV hovorí o „prisiatí” kúkoľa.

382. Horácius, Ódy: „Exegi monumentum aere perennius.” (Postavil som pomník trvanlivejší ako zvonovina.)

383. Nietzsche zriedkakedy chváli rímsku civilizáciu. V histórii civilizácií radšej spomína inú katastrofu, resp. zásadný zlom: príchod Sokrata, Euripidovho platonizmu a „teoretického optimizmu”, ktoré prišli začať (alebo dokončiť?) dekadenciu tragického ducha Grékov. Ale keďže „kresťanstvo je len platonizmus pre ľud” (Predhovor k Mimo dobra a zla), sú tieto dve katastrofy napriek časovému odstupu medzi nimi možno len jednou katastrofou,  a to tým skôr, že vďaka alexandrínom helenistickej epochy bola rímska ríša viac alebo menej strážcom gréckej kultúry … Ale cnosti, ktoré Nietzscheho  žalospev pripúšťa Rimanom, nemajú veľa spoločného s cnosťami Atén za Aischyla, dokonca ani s cnosťami Sparty - len sa pozrime do diel Plutarcha,  Montesquieua alebo Rousseaua. Pod „históriou rímskej provincie” myslí Nietzsche históriu rímskej provincie vo všeobecnosti, t.j. krajiny dobytej Rímom mimo oblasti Ríma alebo Talianska, spravovanú guvernérom  - napr. zaalpskú Galiu. Štatút Judey bol osobitný tým, že Pilát mal titul prokurátora alebo prefekta.

384. Sub specie aeterni: z hľadiska večnosti. Tieto sková charakterizujú ozajstné vedomosti (Spinoza, Etika). Pozri aj pozn.106.

385. Nietzsche možno naráža na skutočnosť, že kresťania boli naozaj nútení žiť v ilegalite ako tajná sekta, pretože ich prenasledovali za predpokladaný náboženský a politický protištátny komplot. Konotácia však naznačuje skutočné tajné sprisahanie a predstavuje osoby z podsvetia, konajúce potajomky a pokrytecky. Ako uvidíme ďalej, opisuje sa tu naozaj podzemná sprisahanecká činnosť a Nietzsche sa vyfarbuje ako člen kategórie pravicových „historikov”, ktorí sú známi tým, že vysvetľujú všetky javy sprisahaniami (M. Winock, Drumont et Cie, Paris 1982). Nezabúdajme, že „kresťania”, o ktorých tu Nietzsche píše, začínajú tým, že sú Židia. Pozri aj nasledujúcu poznámku.

386. Napriek zlovestnej rezonancii, ktorú majú v našich ušiach tieto Nietzscheho slová, nie sú rezervované na to, čo antisemiti nazývajú komplotom židov alebo židovským pokrytectvom. Je to zatiaľ ešte klasický výraz druhu „skryto”, čo značí „za noci”, teda „sprisahanecky ” a „potajomky”. No „prikradnúť sa za noci a hmly” by ešte nebolo to najhoršie: Zweideutigkeit - pochybná dvojznačnosť - zvyšuje predstavu pokútnych úskokov, teda toho, čo treba interpretovať ako komplot ľudí s „pochybným” postojom (skoro rasistický výraz, používaný pri určitých represívnych policajných praktikách … ).

387. Feminínna: zoženštená: nemá zmysel zoslabovať konotáciu; Nietzschemu treba nechať jeho odvahu otvorenej mizogýnie (nechuti až odporu k ženám).

388. Konventikuly: malé spoločnosti, zvyčajne tajné a zakázané (francúzsky slovník Littré); zriedkavé slovo. Unio mystica: tajuplná jednota.

389. To nie je také isté, lebo kresťanstvo by nebolo prevzalo medzi svoje doktríny toľko prvkov zo stoicizmu, keby tento nebol taký rozšírený a nemal toľkých vynikajúcich reprezentantov. Nezabudnime, že Nietzsche rád prirovnával kresťanstvo k epikureizmu. Treba pripomínať, že Lukrécius (98-55 pred n.l.) a tým skôr Epikuros (341-270 pred n.l.) žili dávno pred narodením Krista?

390. Nemeckému der ewige Jude (večný Žid) zodpovedá vo francúzštine „le Juif errant” - blúdiaci Žid, ktoré Nietzsche tiež používa. Pozri aj poznámku 101.

391. Jn 4,22 v znení biblie SSV: „lebo spása je zo Židov.” (Neviem si pomôcť, ale v tejto novej biblii SSV stále nachádzam iné verzie, než na aké som privyknutý. Pod vetou „Spása príde od Židov” som si vedel niečo predstaviť a mohol som súhlasiť alebo nesúhlasiť. S výrazom „spása je zo Židov” si neviem poradiť, nerozumiem mu - a knihu znechutene odkladám. Poznámka prekladateľa, ktorá nie je v knižnom vydaní tejto knihy). Pozri aj poznámku 151 a odsek 24.

392. Osiris bol staroegyptský boh plodnosti, manžel Isis. - Kulty matky uctievali božstvo v podobe matky, symbolu plodnosti, života a milosrdenstva (Isis v Egypte, Demeter v Grécku, Ceres v Ríme). - Mitra bol staroindický boh spravodlivosti a zmluvy; v perzských mystériových náboženstvách sa stal bohom vykúpenia a rímski legionári rozšírili jeho kult až do Germánie;to už bol aj bohom slnka ajeho sviatok sa slávil 25. decembra v deň zimného slnovratu. V predvečer jedného takého sviatku sa mal narodiť v ďalekej Judei zakladateľ kresťanstva … náhoda či naaranžované, ako nám nahovára aj Nietzsche?

393. Chvíľa, keď sa mu zjavil Ježiš a obrátil sa na kresťanstvo.

394. Rýmuje sa len v nemčine: Nihilist und Christ. Odsek je inšpirovaný Tolstého knihou Moje náboženstvo (rusky Ispovieď 1882; francúzsky preklad 1885, nemecký 1888), ktorej francúzsky preklad  (Ma religion) Nietzsche čítal v rokoch 1887-88 a robil si obsiahle poznámky. Treba predpokladať, že aj Dostojevského diela spoznával vo francúzskych prekladoch.

395. Nietzsche opakovane interpretuje vývoj gréckej vedy (lebo rímska, okrem Lukrécia … ), majúc na mysli bezpochyby epikurovskú fyziku a možno Aristotela. Ale pojem „skutku” (Tatsache) nemá v sebe nič gréckeho, je vyslovene cudzí celému horizontu gréckej myšlienky, a navyše Nietzsche ho premieta do oblasti, ktorú pozná dosť zle; Aischylos mu je bližší ako Aristoteles a Epikuros, Diogenes Laertský bližší ako Archimedes a Hipokrates.

396. Ďalšie z kľúčových slov Nietzscheho intelektuálnej morálky. J. Granier mu venuje pekné strany v knihe Le probl?me de la vérité dans la philosophie de Nietzsche (Problém pravdy v Nietzscheho filozofii ( Paris 1966), keď píše o „filologickej poctivosti”.

397. Negatívne porovnanie inšpiroval bezpochyby výbuch sopky Vezuv, ktorý r. 79 n.l. zasypal mestá Herkulaneum a Pompeje.

398. V rozpore s obyčajou nemeckých evanjelikov píše Nietzsche „svätý Augustín”: vysmieva sa im, lebo oni píšu celkom krátko „Augustín”. V r. 1885 čítal Vyznania a 31. marca píše Overbeckovi: „To je zopsutý platonizmus, prispôsobujúci povahám otrokov spôsob myslenia, vynájdený pre najvyššiu aristokraciu ducha.”

399. Cirkevní otcovia boli prví učitelia a spisovatelia starej cirkvi; v ich spisoch sú dokumentované začiatky kresťanskej teológie a tradície. Svojimi dielami a životom sa stali autoritami vo veciach viery. V katolíckej cirkvi sa považujú za najvýznamnejších štyroch na východe Anastázius (296-373), Bazilius Veľký (330-379), Gregor Nazijánsky (330-389) a Ján Zlatoústy (339-397), resp. na západe Ambrózius (339-397), Hieronymus (345-420), Augustín (354-430) a pápež Gregor I. (540-604). Podľa iných prameňov boli významní aj Izidor zo Sevily (560-636) a Beda Venerabilis (672-635), autor prvých anglických cirkevných dejín, resp. „odpadlíci” Origenes (185-254), Nestor (381-451) a Tertulián (160-225).

400. V zmysle chlapskosti. Je zaujímavé čítať, ako tento text a fragmenty s touto témou z Nietzscheho pozostalosti využil Thomas Mann v Tonio Krügerovi a je hodné povšimnutia, s akou miernosťou narábal Nietzsche s témou kastrácie. V kritike náboženstva bol Freud v súvislosti s kastráciou oveľa otvorenejší.

401. Aj teraz, keď už ide o záver, opakuje Nietzsche svoj cieľ porovnať a zhodnotiť jednotlivé kultúry a civilizáciíe.

402. Porovnaj s odsekom 59. Aj úvahy o islame si Nietzsche vypožičal od J. Wellhausena. Doctus cum libro! (Je múdry, keď má knihu!).

403. Schweizer: švajčiar v zmysle žoldnierskych vojakov (niekedy aj vrátnikov: „Ak niet peňazí, nebudú Švajčiari!”) tradičnej „švajčiarskej gardy”, nie kostolníkov!   

404. Narážka, medzi iným, na reformáciu a možno aj na Canossu.

405. V Súmraku modiel hovorí Nietzsche o „narkotikách” a pridáva k nim nemeckú hudbu.

406. Toto sa dá chápať všelijako a Nietzsche pokračuje v polemike s vypočítavou brutalitou tak ako v odseku 59, kde spomínal „geto” - v danom pejoratívnom kontexte to slovo nemôže značiť nič iné ako židovskú štvrť mesta. Treba však predsa len pripomenúť, že tieto protikresťanské a protižidovské provokácie písal v roku 1888 a že … vtedy ešte neexistovala otázka Palestíny …

407. Tohto rímsko-nemeckého cisára (1194-1250) z rodu Hohenštaufov si neslobodno mýliť s pruským kráľom Friedrichom II. Veľkým (1712-1786). Cisár Friedrich bol zásadným a húževnatým odporcom svetskej moci pápežov, takže je pochopiteľné, že ho obžalovali z neverectva a ateizmu, ba dostal aj prezývku „Antikrist” - bránil však ortodoxiu a bol tolerantný voči iným náboženstvám, najmä islamu: - mal hárem … Okrem neho označovali niektorí kresťania za vteleného Antikrista rímskeho cisára Nera (veľmi prenasledoval prvých kresťanov) a Caesare Borgiu. Za zjavné sekularizované formy Antikrista platili v novoveku aj Turci, Francúzska revolúcia a boľševizmus. Inakšie je to filozofická (Bacon)alebo literárna (Dostojevskij) figúra. Do akej miery možno považovať za Antikrista Zarathustru?

408. Toto zmýšľanie získal Nietzsche z diela svojho bazilejského priateľa J. Burckhardta, La culture de la renaissance en Italie (Kultúra renesancie v Taliansku - 1860) a z častých konverzácií s autorom. Táto časť Antikrista inšpirovala neskôr Thomasa Manna pri písaní jeho diela Florencia (1905).

409. Umwertung: prehodnotenie, obrátenie, zmena, prevrat, dokonca inverzia (obrátenie naruby) alebo negácia. Nemecké -um má všetky tieto významy a teda nedá sa celkom presne preložiť ani jednoduchým „prehodnotením”, ani ako “zhodnotenie prehodnotením”, je to viac. Ušľachtilý význam tohto výrazu neslobodno zamieňať s prevrátením ušľachtilých hodnôt otrokmi pri ich obrátení na vieru (Umkehrung). Pozri aj pozn. 75.

410. Burckhardt hovorí v už spomínanej knihe (pozn. 408) „o tajnej sympatii Machiavelliho pre Caesare Borgiu, tohto veľkého zločinca” a uvádza aj možnosť jeho voľby na trón jeho otca pápeža Alexandra VI., resp. strýka Kalista III., čo by bolo viedlo k sekularizácii pápežského štátu (cit. podľa Colliho a Molinariho). - Caesare Borgia (1475-1507), arcibiskup a kardinál, ale predovšetkým bezohľadný renesančný šľachtic. Krásna a (vraj) nemravná Lukrécia (1480-1507) kňažná z Ferrary, bola jeho sestra.

411. Rečnícka otázka latinčinára Nietzscheho. Bez príslovky „ale”, „no” dosahuje jej účinok silu divadelného zvratu hodného tragédie („peripécie” či „prudkého účinku”  podľa Aristotela). V štylistike a rétorike sa to volá „asyndeton”.

412. Luther prišiel do Ríma r. 1510, videl Rím a táto cesta rozhodla o jeho revolte proti Vatikánu ako cirkevnému štátu.  

413. Vojny odporu proti Napoleonovým armádam sa od roku 1813 stávajú základom hnutia národného uvedomenia Nemcov.

414. Halbheit značí „polovičatosť” ale aj „nedostatočnosť” a Nietzsche dodáva aj „trojosminkovosť”, aby zdôraznil neurčitosť omylov a chýb.

415. Rancune: zloba, nevraživosť

416. Alfred Nobel vynašiel r. 1866. dynamit. Nietzsche sa trasie ako majetný človek (Voltaire by povedal „ako filozof”), myslí hneď na atentáty anarchistov s použitím novej výbušniny a naznačuje, ako už viackrát, že anarchizmus, socializmus a revolúcia sú produkty kresťanského egalitarizmu. V Ecce homo sa síce sám prirovnáva k dynamitu - ale odťahuje od zakladateľov náboženstva!

417. Humanitas: rímsky pojem pre ľudskosť, humánnosť, lásku k ľuďom, ktorému dal jeho hodnotu stoicizmus.

418. Podobným textom sa končí aj predposledný odsek Ecce homo.

419. Dies nefastus: zlý, nešťastný deň - na základe rozhodnutia augurov; prebrané z rímskej náboženskej terminológie.

420. Podobné znenie je v Ecce homo: „Žije sa pred ním, žije sa po ňom.”. Nietzsche píše tieto riadky 30. septembra 1888.

421. Tento posledný odsek bol uvedený až v druhom Krönerovom vydaní r. 1899 a odvtedy tu je.

*  *  *

Zdá sa, že Nietzsche zamýšľal pridať ku knihe Antikrist ako dodatok text, nazvaný „Zákon proti kresťanstvu”, ktorý nie je v Koegelovom vydaní z roku 1895. Nachádzame ho v KGW a jeho koncept je v písomnej pozostalosti. Tu je z neho niekoľko vzoriek, aby sa ukázalo, že za antiklerikálnou a protináboženskou prudkosťou, ktorá hraničí s delíriom, je v skutočnosti cieľom hlavne morálka:

 

Zákon proti kresťanstvu

 

 Vydaný v deň spásy, prvého dňa roku jedna

 ( - podľa falošného kalendára dňa 30. septembra 1888).

Vyhlasuje sa vojna na život a na smrť proti zvrátenosti: touto zvrátenosťou je kresťanstvo.

Prvý článok. - Všetko, čo je proti prírode, je zvrátenosť. Najzvrátenejší druh človeka je kňaz: učí byť proti prírode. Proti kňazom nepomáha rozum, proti nim máme väznice.

Druhý článok. - Každá účasť na bohoslužbách je atentát proti verejnej slušnosti. Treba byť tvrdší proti protestantom ako proti katolíkom, tvrdší proti liberálnym protestantom ako proti ortodoxným protestantom. Kriminálny charakter príslušnosti ku kresťanstvu sa zhoršuje približovaním sa k vede. Najkriminálnejší z kriminálnikov je teda filozof. ( … )

Štvrtý článok. -  Kázanie cudnosti je verejná výzva byť proti prírode. Každé znevažovanie sexuálneho života,  každé jeho pošpinenie pojmom „nečistoty” je ozajstný hriech proti Svätému duchu života. ( … )

Šiesty článok. -  „Svätú” históriu treba nazývať menom, ktoré si zaslúži, a to je prekliata história; slová „boh”, „spasiteľ”, „vykupiteľ” a „svätý” sa majú používať ako zlorečenia, ako  potupné znamenia zločincov. ( … )

Antikrist

Pokus o kritiku kresťanstva

 

 

 

Text na 4.strane obalu francúzskeho vydania

Nietzsche: Antikrist

Málo sa hovorí v tejto neskorej knihe  (bola napísaná roku 1888, len niekoľko mesiacov pred tým, ako sa Nietzschemu zatemnil rozum, a uverejnená až r. 1995) o Kristovi, ale veľa o kresťanstve. Ako ilúzia, fikcia, negatívny ideál, živený slabosťou a nenávistnou závisťou, kresťanstvo sa Nietzschemu javí ako moc klamstva.  Začarúva skutočnosť a preto nestačí odmietať ho; treba proti nemu bojovať. Stadiaľ pramení prudkosť pri strete s „chorobami”: „Čo je kresťanské, to je nenávisť voči duchu, proti hrdosti, odvahe, slobode, uvoľneniu ducha; čo je kresťanské, to je nenávisť voči zmyslom, voči zmyslovým radostiam, proti radosti vôbec.” Je to teda nespravodlivá a zlostná kniha, ktorá však chce byť ódou na dobrú náladu, nevinnosť a milosť, na šťastie a hojnosť; aj kniha dvojznačností, ktorej autor sa neskôr podpísal „Ukrižovaný” …

*  *  *

Friedrich Nietzsche: Antikrist

Preložil (z nemčiny do francúzštiny) a predhovor, poznámky a index napísal Éric Blondel

Obálka: Ilustrácia: Anne-Marie Adda.

Druhé, opravené vydanie, 1996.

© 1994, Flammarion, Paris, pre toto vydanie.

ISBN 2-08-070753-1

Poznámky z tejto knihy preložil a upravil Rastislav Škoda

 

 

Text na 4.strane obalu slovenského vydania:

Nietzsche: Antikrist

Nietzscheho kritika spoločenskej morálky naberá v priebehu jeho diela čoraz viac formu celkovej kritiky prítomnosti a mieri najmä na determinovanú formu náboženstva, na súčasné kresťanstvo; vrcholí v knihe Antikrist. Kým sa ešte klamstvo viery nerozpoznávalo ako také, kým kresťanstvo vládlo ako nespochybniteľný mýtus, ako to bolo v stredoveku, dalo sa to ospravedlniť ako nevinný omyl, ktorý si ľudia neuvedomovali. Keď sa však vplyvom moderného vedeckého intelektu nevinnosť stratila a omyl sa stal klamstvom (počnúc demystifikáciou neba a vývoja neživej aj živej prírody vrátane „stvorenia” človeka), stala sa choroba hanebnou a kresťanské mýty nástrojom  učenia v rukách kňazov a politikov. Nietzscheho odmietnutie dobového kresťanstva s jeho ilúziami, fikciami a negatívnymi ideálmi na podklade slabosti a odplaty má v sebe čosi viscerálneho a inštinktívneho. Dokazujú to výrazy, ktoré veľmi často vyjadrujú fyzický odpor: „nečistý”, „nezdravý”, „zle páchnuci”, „odpudzujúci” atď. Nakoniec ho už diagnóza choroby ani nezaujíma: stačí mu zaznamenať pach hniloby. No nestačí odmietať ho

Antikrist je na mnohých miestach nespravodlivá, priam zlobná kniha, ale chce byť hymnou na ušľachtilosť, veľkodušnosť, radosť a šťastie zo splnenia túžob  -  už tu na zemi. Je to aj kniha dvojzmyslov. Napísal ju ten, čo sa čoskoro podpíše „Ukrižovaný … “                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                               

 

 

  

 

 

http://answers.yahoo.com/question/index?qid=20080119062420AAD9SeW  = trojica

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu