Náboženstvo a veda – 4. kapitola

Sunday, 20 September 2009 | Náboženstvo a veda, Bertrand Russell, Zošity humanistov č. 79

Bertrand Russell

Démonológia a medicína

Vedecké štúdium ľudského tela a jeho chorôb muselo bojovať - a do určitej miery aj dnes musí bojovať - proti množstvu povier, zväčša predkresťanského pôvodu, ale podporovaných až do nedávna celou váhou cirkevnej hierarchie. Choroba bola kedysi skúškou zoslanou Bohom ako trest za hriechy, no častejšie bola dielom démonov. Mohla byť vyliečená intervenciou svätých, a to osobne alebo prostredníctvom ich svätých ostatkov (relikvií); modlitbou a púťami; exorcizmom, ak bola zapríčinená démonmi; v tomto prípade aj liečbou, ktorá znechucovala diablov (aj chorých).

Veľká časť týchto praktík sa dala odvodiť z evanjelií; ostatok teórie zostavili tzv. cirkevní otcovia, alebo vyplynul automaticky z ich doktrín. Sv. Augustín hlásal, že

„všetky ochorenia kresťanov sú zapríčinené démonmi; osobitne trápia čerstvo pokrstených kresťanov a dokonca aj nevinné, práve narodené deti.”

Treba si uvedomiť, že v dielach cirkevných otcov znamená výraz démoni pohanské božstvá, o ktorých sa predpokladalo, že pri šírení kresťanstva zúrili. Prví kresťania nijako nepopierali existenciu olympských bohov;  videli v nich služobníkov satana; tento názor zastáva aj Milton v Stratenom raji. Sv. Gregor Naziánsky učil, že podávanie liekov nemá zmysel, ale položenie zasvätených rúk je často účinné; podobné názory mali aj iní otcovia.

Viera v účinnosť relikvií narastala počas celého stredoveku a ani dnes celkom nevyhasla. Uctievané relikvie boli zdrojom príjmov ich majiteľa, cirkvi aj mesta, kde sa nachádzali. Neraz privádzali do hry tie isté ekonomické motívy, ako popudili kedysi Efezanov voči sv. Pavlovi. Vernosť relikviám prežila často dôkaz ich nepravosti. Tak napríklad o kostiach sv. Rozálie, uschovávaných v Palerme, sa po storočia verilo,  že liečia choroby; no vyšetrenie sekulárnym anatómom odhalilo, že sú to kosti kozy - ale uzdravenia pokračovali! Dnes vieme, že niektoré choroby sa dajú liečiť vierou, iné nie. Niet pochýb, že „zázračné” uzdravenia sa vyskytujú, ale v nevedeckej atmosfére legendy rýchlo prikrášľujú výsledky a vymazávajú rozdiely medzi hysterickými chorobami, ktoré sa takto dajú liečiť, a inými chorobami, ktoré vyžadujú liečbu založenú na patológii.

Vývoj legiend v atmosfére veľkého rozčúlenia je jav, ktorý mal veľa príkladov v prvej svetovej vojne; hovorilo sa napríklad o Rusoch, ktorí v prvých týždňoch prechádzali cez Anglicko do Francúzska. Ak sa dá pôvod takejto viery zistiť, pomáha historikovi odhadnúť, čomu veriť v prípade často nespoľahlivých historických svedectiev. Pozoruhodne kompletným príkladom sú v tomto ohľade údajné zázraky sv. Františka Xaverského, priateľa Ignáca z Loyoly, prvého a najvýznamnejšieho jezuitského misionára v Oriente. (* Poznámka pod čiarou: Túto tému obdivuhodne spracoval White vo Vojne vedy s teológiou - Warfare of Science with Theology. Som mu veľmi zaviazaný.)

Sv. František strávil veľa rokov v Indii, Číne a Japonsku. Zomrel v roku 1552. On aj jeho druhovia písali početné, dodnes zachované dlhé listy, kde opisujú svoje ťažkosti, ale ani v jednom z listov, napísaných za jeho života, nie je reč o jeho zázračných schopnostiach. Joseph Acosta - ten jezuita, ktorého tak zmiatli peruánske zvieratá - vyslovene napísal, že týmto misionárom nepomáhali v ich snahách o obrátenie pohanov na kresťanov nijaké zázraky. No veľmi skoro po Xaverského smrti sa začali objavovať správy o zázrakoch. Hovorilo sa, že mal dar jazykov, hoci jeho listy sú plné ťažkostí s japonským jazykom a je tu aj sťažnosť na nedostatok dobrých tlmočníkov. Hovorilo sa, že jeho sprievodcovia mali raz na mori smäd a on premenil slanú vodu na sladkú. Keď mu spadol do mora krucifix, morský rak mu ho priniesol. V neskoršom znení tejto legendy hodil krucifix cez palubu sám sv. František, aby utíšil búrku. V roku 1622, keď bol, vyhlásený za svätého, bolo treba pred vatikánskymi autoritami dokázať, že konal zázraky, bez čoho sa nikto nemôže stať svätcom. A tak sa pápež oficiálne zaručil, že Xaverský mal dar jazykov; na pápeža osobitne zapôsobilo, že v lampkách pálil svätenú vodu miesto oleja. Bol to ten istý pápež, Urban VIII., ktorý neveril tomu, čo vravel Galilei. Legenda rástla a v životopise, napísanom Otcom Bouhoursom v roku 1682, sa dozvedáme, že svätec za svojho života vzkriesil k životu štrnásť osôb. Katolícki spisovatelia mu naďalej pripisujú zázračnú moc: Otec Coleridge zo Spoločnosti Ježišovej ešte v roku 1872 potvrdzoval, že mal dar jazykov.

Tento prípad svedčí, ako málo dôvery si zaslúžia správy o zázrakoch z obdobia, z ktorého sa zachovalo ešte menej dokladov ako v prípade sv. Františka Xaverského.

Zázračným uzdraveniam verili protestanti rovnako ako katolíci. V Anglicku liečil dotyk kráľa tzv. „kráľovskú chorobu” a Karol II., pobožný nad iných, dotkol sa okolo 100 000 osôb. Osobný lekár jeho majestátu zaznamenal opis šesťdesiatich vyzdravení po týchto dotykoch a iný lekár tvrdil, že videl stovky vyzdravení, z ktorých mnohé by boli odolali aj najlepším lekárom. Modlitebná kniha anglikánskej cirkvi obsahuje osobitné modlitby pre prípad, že kráľ predvádza svoj dar zázračného liečenia. Tento dar prešiel, ako bolo treba, na Jakuba II., Williama III. a kráľovnú Annu, no nebol v stave prežiť nástup Hannoveráncov.

Mor a iné epidémie boli v stredoveku veľmi časté a hrozné; pripisovali sa démonom alebo božiemu hnevu. Jedným zo spôsobov, odporúčaných duchovenstvom na odvrátenie božieho hnevu, bolo darovať svoje pozemky cirkvi. V roku 1680 panoval v Ríme mor a zistilo sa, že  to bolo preto, lebo sa zanedbal kult sv. Sebastiána, čo vyvolalo jeho, svätcov, hnev. Postavili mu pomník a mor prestal! V roku 1522, na vrchole renesancie, urobili Rimania prvú nesprávnu diagnózu: aj vtedy mor napadol mesto a Rimania si mysleli, že je to prejav hnevu démonov, t.j. starých bohov a preto obetovali v koloseu Jupiterovi vola. No nepomohlo to a preto organizovali procesie a prosili Pannu a svätých, čo sa ukázalo účinným; to mali vedieť.

Čierny mor roku 1348 vyvolal prepuknutie povier rôzneho druhu na rozličných miestach Európy.  Jednou z obľúbených metód na zmiernenie božieho hnevu bolo vraždenie Židov. V Bavorsku ich zabili asi dvanásť tisíc; v Erfurte tritisíc; v Štrasburgu ich spálili dvetisíc; atď. Len pápež protestoval proti týmto nezmyselným pogromom. Jeden z najzvláštnejších účinkov čierneho moru sa udial v Sienne. Tamojší občania už dávnejšie rozhodli, že podstatne zväčšia svoju katedrálu. Veľká časť diela bola vykonaná, keď vypukol mor. A tu si sienčania pomysleli, že mor je trest za ich hriechy, osobitne za namyslenosť a túžbu chcieť mať takú nádhernú katedrálu. Okamžite zastavili stavbu a nedokončená budova sa dodnes pnie ako pomník ich pokánia.

Kedysi nielen že sa poverčivé metódy liečby chorôb považovali za účinné, ale vedecké štúdium medicíny bolo prísne zakazované. Hlavnými lekármi boli v tých časoch Židia, ktorí mali potrebné vedomosti od Arabov. Ľudia ich upodozrievali z mágie, s čím možno súhlasili, pretože im to dovoľovalo zvýšiť poplatky. Anatómia bola zakázaná jednak preto, že by mohla znemožniť priebeh vzkriesenia tela, jednak kvôli odporu cirkvi voči prelievaniu krvi. Pitva bola prakticky zakázaná v dôsledku nesprávneho výkladu jednej buly Bonifáca VIII. Pápež Pius V. obnovil v druhej polovici šestnásteho storočia predchádzajúce predpisy a prikázal lekárom volať vždy kňaza, pretože „mnohé telesné neduhy sú zapríčinené hriechom“; prikázal odmietnuť ďalšiu liečbu, ak sa chorý do troch dní nevyspovedá. Ak berieme do úvahy zaostalý stav vtedajšej liečby, možno to bolo celkom múdre nariadenie.

Ako si môžeme myslieť, osobitne poverčivo sa pristupovalo k psychickým chorobám a tak to ostalo najdlhšie v tomto odvetví medicíny. Predpokladalo sa, že demencia je zapríčinená posadnutím diablom - tento názor sa mohol oprieť o autoritu Nového zákona. Chorý sa mohol liečiť exorcizmom, dotknutím nejakej relikvie alebo príkazom svätého muža diablovi, aby sa vzdialil. Často sa tu miešali prvky s magickou príchuťou a náboženstvo. Napríklad:

„Keď sa démon zmocnil človeka, alebo vládne mu z jeho vnútra chorobou, podaj mu emetikum z lupina (vlčieho bôbu, ktorý vyvoláva zvracanie), čakanky, blenu a cesnaku. Zomeľ tieto rastliny a pridaj pivo a svätenú vodu.”

Je jasné, že tieto lieky nemohli narobiť veľa zla. Skoro sa však prišlo na to, že najlepšia metóda na vyhnanie zlého ducha bude trápiť ho ponížením jeho hrdosti, lebo pýcha bola príčinou jeho pádu. Používali sa odporné smrady a nechutné látky. Zariekania pri exorcizme sa predlžovali a obsahovali čoraz viac obscénností. Takýmto spôsobom vyhnali jezuiti v roku 1583 vo Viedni spolu 12 652 diablov.

Keď však tieto metódy zlyhali, prišlo na rad bičovanie chorého. A ak diabol naďalej odmietal odísť, pokračovalo sa v mučení chorého. V priebehu storočí boli takto vydaní napospas barbarským žalárnikom nespočetní bezmocní blázni. A aj keď sa už neverilo poverám, ktoré podnietili vznik týchto ukrutností, tradícia prísneho zaobchádzania s bláznami pretrvávala. Uznanými metódami bolo bránenie v spánku a šľahanie bičom. Juraja III. Anglického bili, keď mal krízu bláznovstva, no nikto ho nepovažoval za väčšmi posadnutého diablom, ako keď bol zdravý.

So stredovekou liečbou demencie úzko súvisela viera v čarodejníctvo. Biblia hovorí: „Nenecháš žiť čarodejnicu.” (Ex 22,18). Opierajúc sa o tento a viaceré podobné texty, Wesley tvrdil, že „vzdať sa viery v čarodejníctvo znamená vzdať sa Biblie”. Myslím si, že mal pravdu. (* Poznámka pod čiarou: Iba žeby sme pripustili,  ako sa to stalo v boji proti viere v čarodejníctvo pri jej doznievaní, že výraz v Exode, prekladaný ako „čarodejnica”, v skutočnosti znamená „travičku”. Ani to však nevysvetľuje, kto bola čarodejnica z Endoru.)

Dokedy ľudia verili Biblii, snažili sa zo všetkých síl plniť jej príkazy ohľadom čarodejníc. Liberálni kresťania našich čias, ktorí naďalej pripisujú Biblii veľkú morálnu hodnotu, sú schopní zabudnúť na takéto texty, ako aj na milióny nevinných obetí, ktoré umreli v agónii pri výkone trestu, pretože ľudia dávnych čias prijímali Bibliu ako platný návod na správne správanie sa.

Otázka čarodejníctva a v širšom zmysle slova otázka mágie sú aj zaujímavé, aj tajomné. Antropológovia nachádzajú rozdiely medzi mágiou a náboženstvom aj u veľmi primitívnych národov. Ale ich kritériá, bezpochyby vyhovujúce požiadavkám ich vedy, nevyhovujú našim predstavám pri záujme o prenasledovanie viery v okultné sily. Vo svojej veľmi zaujímavej knihe o Melanézii s titulom Medicine, Magic and Religion (Medicína, mágia a náboženstvo - 1924) Rivers píše:

„Keď hovorím o mágii, mám na mysli súhrn praktík, ktoré sú závislé od účinnosti mágových  vlastných síl, resp. od vlastností predmetov a postupov, používaných pri rituálnych obradoch. Naproti tomu náboženstvo predstavuje súhrn postupov, ktorých účinnosť závisí od vôle nejakej vyššej moci; jej intervencia sa privoláva rituálmi modlenia a odprosovania.”

Táto definícia vyhovuje, ak ide o ľudí, ktorí veria na čudesnú moc určitých neživých predmetov, napríklad posvätných skál, alebo o ľudí, ktorí považujú všetkých neľudských duchov za človeku nadradených. Ani jedna z týchto charakteristík celkom neplatí ani na stredovekých kresťanov, ani na moslimov. Je pravda, že mysteriózna moc sa pripisovala kameňu mudrcov, ako aj elixíru dlhého života, ale tieto vlastnosti možno označiť takmer za vedecké: robili sa s nimi pokusy a ich očakávané vlastnosti neboli zázračnejšie ako tie, ktoré sa zistili u rádia. Stredoveká mágia sústavne privolávala pomoc duchov, a to zlých. Zdá sa, že  Melanézania nepoznajú rozdiel, medzi dobrými a zlými duchmi, ale v kresťanskom učení je tento rozdiel prvoradý. Satan môže robiť zázraky rovnako ako božstvo; Satan nimi pomáha zlému človeku, Boh dobrému.  Ako vyplýva z evanjelií, tento rozdiel poznali už Židia za čias Krista, keďže ho obžalovali, že s pomocou Belzebuba vyháňa z postihnutých osôb zlých duchov. Čarovanie a čarodejníctvo boli v stredoveku primárne, no nie výlučne, vecou cirkevného súdnictva; ich nezvyčajná hriešnosť vyplýva z faktu, že ide o spolčenie sa s pekelnými mocnosťami. Je veľmi čudné, že diabla možno priviesť k činom, ktoré by boli cnostné, keby ich urobil niekto iný. Na Sicílii existujú (alebo do nedávna existovali) bábkové hry, ktoré sa bez zmeny zachovali zo stredoveku. V roku 1908 som v Palermu videl jednu z nich o bojoch medzi Karolom Veľkým a Maurami (Saracénmi). Pápež v nej získal pred jednou veľkou bitkou prísľub pomoci diabla a vskutku, v priebehu boja bolo vidno, ako diabol z výšav pomohol kresťanom zvíťaziť. Napriek výbornému výsledku sa pápež dopustil zlého činu a Karol Veľký bol oprávnene rozhorčený - ale nebránilo mu to ťažiť z víťazstva.

Niektorí z najlepších špecialistov na čarodejníctvo tvrdia, že v stredoveku v kresťanskej Európe prežívali pohanské kulty a zbožňovali sa pohanské božstvá, identifikované ako zlí duchovia kresťanskej démonológie. Hoci je veľa dôkazov, že prvky pohanstva boli včlenené do magických rituálov, nie sú jediným prameňom čarodejníctva. Mágia bol čin, trestný už aj v predkresťanskom staroveku. Zakazuje ju zákon, ktorý je na Dvanástich tabuliach v Ríme. Už v roku 1100 pred n. l. bolo niekoľko hodnostárov a žien z háremu faraóna Ramzesa III. obžalovaných, že z neho urobili voskovú figúrku a nad ňou vyslovovali magické zariekania, aby privodili jeho smrť. Spisovateľ Apuleius bol za mágiu prenasledovaný v roku 150; oženil sa s bohatou vdovou, čo rozhnevalo jej syna; podobne ako Othello, Apuleius pred súdom dokázal, že na ňu pôsobil len svojím prirodzeným šarmom.

Pôvodne sa čarodejníctvo nepovažovalo za špeciálne ženský zločin. Na ženy sa pozornosť upriamila začiatkom pätnásteho storočia a od tých čias až do konca sedemnásteho storočia bolo prenasledovanie čarodejníc všeobecné a ukrutné. Inocent VIII. vydal v roku 1484 bulu proti čarovaniu a určil dvoch inkvizítorov na vedenie boja proti nemu. Títo vydali v roku 1489 knihu Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice), ktorá dlhé roky plnila svoju úlohu. Tvrdilo sa v nej, že čarodejníctvo je častejšie u žien ako u mužov, pretože ženy majú vrodenú zlobu srdca. V tom čase bola najčastejšia obžaloba, že čarodejnice privolávajú zlé počasie. Bol zostavený zoznam otázok pre ženy, podozrivé z čarovania a mučením sa vynucovala odpoveď - ak bolo treba, aj lámaním v kolese, kým neprišla žiadaná odpoveď. Odhaduje sa, že v Nemecku bolo v rokoch 1450 až 1550 usmrtených okolo stotisíc „čarodejníc” -  najčastejšie upálením.

Aj na vrchole prenasledovania sa našli odvážni racionalisti, ktorí zapochybovali o tom, že čarovanie žien môže zapríčiniť búrky, ľadovec, hromy a blesky. Neúprosne sa s nimi zatočilo. Na konci šestnásteho storočia Flade, rektor univerzity v Treves a prezident volebného tribunálu, potom čo sám odsúdil nespočetné čarodejnice, začal uvažovať o tom, že ich priznania boli možno vyvolané prianím uniknúť mučeniu na kolese; zdráhal sa odsudzovať ďalšie. Bol obžalovaný, že sa zapredal satanovi a podrobený mučeniu, na ktoré kedysi odsudzoval druhých. Ako oni sa priznal k vine a v roku 1589 bol zahrdúsený a potom spálený.

Protestanti sa vyžívali v prenasledovaní čarodejníc rovnako ako katolíci. Osobitne horlivý bol v tomto smere Jakub I. ( Poznámka pod čiarou: * Jakub I. sa stal škótskym kráľom v roku 1567 a anglickým v roku 1603.) Napísal knihu o démonológii a v prvom roku svojej vlády v Anglicku, keď hlavným prokurátorom bol Coke a Bacon bol poslancom britského parlamentu, vydal nariadenie, ktorým urobil zákon o čarovaní prísnejším, čo platilo až do roku 1736. Konali sa mnohé súdne pojednávania. Pri jednom bol lekárskym svedkom sir Thomas Brown, ktorý vyhlásil v Religio medici:

„Vždy som veril a dnes viem, že čarodejnice existujú. Tí, čo  pochybujú o ich existencii, popierajú aj existenciu duchov, a sú potom nepriamo druhom nie nevercov, ale ateistov.” Ako poznamenáva Lecky: „Strata viery v duchov a čarodejnice bola jedným z hlavných rysov skepticizmu v sedemnástom storočí. Spočiatku sa obmedzovala na ľudí, ktorí sa vyznali, že sú voľnomyšlienkari.”

V Škótsku, kde bolo prenasledovanie čarodejníc oveľa prísnejšie ako v Anglicku, mal Jakub I. veľký úspech odhalením príčin búrky, ktorá ho postihla pri návrate z Dánska. Istý Dr. Fian sa pri mučení priznal, že búrku vyvolalo niekoľko sto čarodejníc, ktoré sa nalodili v Leithe. V knihe Dejiny Škótska (History of Scotland, vol. VII, s. 116) poznamenáva Burton:

„Hodnotu javu zväčšila spolupráca skupiny čarodejníc zo škandinávskej strany, čo umožnilo zásadný experiment o zákonoch démonológie.”

Dr. Fian okamžite zrušil svoje priznanie, čo malo za následok zvýšenie intenzity mučenia. Kosti nôh mu boli zlámané na viacerých miestach, ale on ďalej zatvrdilo mlčal. Vtedy Jakub I., ktorý sa vyšetrovania osobne zúčastnil, vynašiel nový spôsob mučenia: Obeti strhli nechty a do prstov im vpichli ihly až po hlavičku. V zápisnici k tomuto prípadu však čítame:

„Diabol vnikol tak hlboko do jeho srdca, že popieral všetko, k čomu sa už predtým priznal.”

Takže bol za živa upálený na hranici.  (Pozri Lecky, History of Rationalism in Europe (Dejiny racionalizmu v Európe, zv. I, s. 114).

V Škótsku bol zákon proti čarodejníctvu zrušený tým istým zákonom z roku 1736 ako v Anglicku. No v Škótsku bola viera v čarodejníctvo ešte stále silná. Odborná príručka z roku 1730 píše:

„Nič sa mi nevidí zrejmejším, ako skutočnosť, že môžu existovať, že existovali a že ešte aj v súčasnosti existujú bosorky. Ak to boh dovolí, objasním tento problém v obsažnejšom diele o trestnom práve.”

Predstavenstvo dôležitej odnože Škótskej presbyteriánskej cirkvi vydalo v roku 1736 vyhlásenie o skazenosti mravov v súčasnej dobe. Sťažujú sa nielen na podporu tanca a návštevy divadiel, ale aj na

„nedávne zrušenie trestov pre čarodejnice, čo sa protiví výslovnému príkazu božieho zákona: „Nenecháš nažive bosorku!” ( Burton, cit. dielo, zv.VIII, s. 410).

Po tomto dátume však viera v čarodejníctvo v Škótsku medzi vzdelanými ľuďmi rýchlo upadala.

Prekvapujúce je konštatovanie, že tresty za čarodejníctvo boli rušené v štátoch západnej Európy temer súčasne. V Anglicku verili na čarodejníctvo silnejšie puritáni ako anglikáni; za Cromwellovej vlády (1649-1658) bolo toľko rozsudkov za čarodejníctvo ako za vlád Tudorovcov (1485-1649) a Stuartovcov (1660-1688) spolu. Počas reštaurácie Stuartovcov (od roku 1660) začal byť módnym skepticizmus; posledná bezpečne istá poprava sa konala roku 1682, ale sú aj správy o neskorších popravách, a to až do roku 1712. V tom roku sa konal proces v herfordshirskom grófstve, vyvolaný miestnym duchovenstvom. Sudca neveril na možnosť zločinu a v tomto zmysle pôsobil na porotu; obžalovaného síce odsúdili, ale rozsudok bol zrušený, čo vyvolalo ostré protesty klerikálov.

V Škótsku, kde boli mučenia a popravy čarodejníc oveľa častejšie ako v Anglicku, stali sa zriedkavými na konci sedemnásteho storočia; posledné upálenie čarodejnice sa tam udialo v roku 1722 alebo 1730. Vo Francúzsku bola posledná poprava upálením v roku 1718. V Novom Anglicku prepuklo silné prenasledovanie čarodejníc na konci sedemnásteho storočia, ale sa neopakovalo. Ľudová viera na čarodejnice prežívala všade a aj dnes sa vyskytuje v odľahlých zapadákovoch. Posledný prípad v Anglicku sa udial v roku 1863 v Essexe,  kde susedia lynčovali jedného starca za bosoráctvo. Najdlhšie prežilo zákonné uznanie čarodejníctva za zločin v Španielsku a Írsku. V Írsku bol zákon proti čarodejniciam zrušený až v roku 1821 a v Španielsku bol posledný čarodejník upálený v roku 1780.

Lecky, ktorý vo svojich Dejinách racionalizmu (History of Racionalism) obšírne rozoberá predmet čarodejníctva, poukazuje na zvláštnu skutočnosť, že viera v možnosť čiernej mágie nebola prekonaná argumentmi proti tomuto javu, ale všeobecným rozšírením dôvery v platnosť zákonov. Dokonca hovorí, že v špecifickej diskusii o čarodejníctve je váha argumentov na strane jeho prívržencov. Možno to neprekvapuje, ak si uvedomíme, že títo môžu citovať na svoju podporu Bibliu, kým druhá strana by veľa riskovala vyhlásením, že v Biblii sa na všetko nemožno spoľahnúť. Okrem toho sa najlepšie vedecké osobnosti nezaoberali ľudovými poverami, a to jednak pretože mali na práci dôležitejšie veci, jednak sa obávali, že vyvolajú nepriateľstvo. Udalosti im dali za  pravdu. Newtonovo dielo vyvolalo v ľuďoch vieru, že Boh stvoril prírodu a vydal prírodné zákony, takže výsledky, ktoré zamýšľal, sa dostavujú bez jeho ďalších zákrokov - okrem prípadov, akým bolo zjavenie kresťanského náboženstva. Protestanti učili, že zázraky sa vyskytovali počas prvého a možno aj druhého storočia kresťanskej éry, ale potom prestali. Ak už Boh nezakročuje zázrakmi, ťažko predpokladať, že by to dovolil robiť Satanovi. Začalo sa dôverovať vedeckej meteorológii, ktorá medzi príčinami búrok nemá miesto pre staré ženy na metlách.

Určitý čas sa pokračovalo v názore, že je hriešne aplikovať koncepciu prírodného zákona aj na hrom a blesk, pretože to boli špeciálne božie činy. Tento názor sa presadil v opozícii proti hromozvodom. Keď bolo v roku 1755 v Massachusetts zemetrasenie, rev. Dr. Price publikoval kázeň, v ktorej za jeho príčinu označil

„železné špičky, vynájdené premýšľavým p. Franklinom” a pokračoval: „V Bostone ich je postavených viac ako kdekoľvek inde v Novom Anglicku a ukazuje sa, že toto mesto je postihnuté najhoršie. Ó, nikto neunikne silnej ruke Božej!”

Napriek tomuto varovaniu bostončania pokračovali v stavbe „železných špičiek” a zemetrasenia sa nestali častejšími. Od čias Newtona sa názory, ako mal Dr. Price, považovali za zafarbené poverčivosťou. A ako odumierala viera v zázračné božie zákroky, odumierala aj viera v možnosť čarodejníctva. Dôkazy o existencii bosoráctva neboli nikdy vyvrátené; jednoducho prestali byť hodné záujmu.

Ako sme videli, v stredoveku sa prevencia a liečba chorôb diala metódami, ktoré boli alebo poverou, alebo ničím nepodloženou ľubovôľou. Nič vedeckejšie nebolo možné bez anatómie a fyziológie a tieto neboli možné bez pitvy, ktorú cirkev zakazovala. Vesalius, ktorý bol prvý, čo robil vedeckú pitvu (po Leonardovi da Vincim), unikal určitý čas oficiálnemu zákazu z toho dôvodu, že bol osobným lekárom cisára Karola V., ktorý sa bál o svoje zdravie, keby stratil  svojho obľúbeného praktika. Za vlády Karola V. sa jedna konferencia biskupov vyslovila k problému Vesalia, že pitva nie je svätokrádež. Nástupca Filip II. bol však zdravší chlap a nevidel dôvod chrániť podozrivého. Vesalius prestal dostávať mŕtvoly na pitvu. Cirkev zastávala názor, že v ľudskom tele sa nachádza jedna nezničiteľná kosť, ktorá je jadrom budúceho vzkrieseného tela. Keď sa opýtali Vesalia, vyhlásil, že nikdy nič také pri pitve nenašiel. To bolo zlé, ale možno ešte nie najhoršie. Galénovi lekárski žiaci - ktorí sa stali takou prekážkou pokroku v medicíne, ako boli žiaci Aristotela vo fyzike - prenasledovali Vesalia svojím nepriateľstvom do tých čias, kým sa naskytla možnosť zničiť ho. Raz vyšetroval so súhlasom príbuzných mŕtvolu jedného španielskeho granda. Jeho nepriatelia vyhlásili, že pri dotyku noža jeho srdce bilo. Obžalovali ho z vraždy a udali inkvizícii. Na zákrok kráľa mu bolo povolené kajať sa púťou do Svätej zeme; pri návrate jeho loď stroskotala, on síce doplával na zem, ale vysilený zahynul. Jeho vplyv ho prežil; jeden z jeho žiakov, Fallopius, dosiahol v pitvách pozoruhodné výsledky a v lekárskej vede sa postupne presadilo presvedčenie, že najlepší spôsob, ako zistiť, čo sa deje v ľudskom tele, je jednoducho sa pozrieť a vidieť.

Fyziológia sa vyvinula neskoršie ako anatómia a vedeckou sa stala až s Harveyom (1578-1657), ktorý objavil krvný obeh. Ako Vesalius bol dvorným lekárom (najprv za Jakuba I., potom za Karola I.), ale na rozdiel od Vesalia nikdy nebol prenasledovaný, a to ani po páde Karola I. Už v prebehnutom storočí sa verejný názor na lekárske otázky stal najmä v protestantských krajinách oveľa liberálnejším. Iba na španielskych univerzitách sa aj na konci osemnásteho storočia krvný obeh ešte popieral a pitva stále nebola súčasťou lekárskej výchovy.

Staré teologické predsudky, hoci veľmi oslabené, ožívali pri prebudení senzačnými novinkami. Očkovanie proti kiahniam vyvolalo búrku protestov zo strany kňazov. Sorbona ho odsúdila z teologických dôvodov. Jeden anglický pastor uverejnil kázeň, v ktorej tvrdil, že Jóbove vredy zaručene zapríčinili diablove vpichy a početní škótski kňazi podpísali manifest, hlásajúci, že očkovací zákrok je „pokus o únik božiemu trestu.” Zníženie úmrtnosti pri kiahniach bolo však po očkovaní také očividné, že teologický teror sa stal neúčinným pri vyvažovaní strachu z nákazy. Okrem toho sa v roku 1768 nechala zaočkovať aj so synom ruská cárovná Katarína; hoci po etickej stránke nebola vzorom, platila za spoľahlivého sprievodcu vo veciach praktickej svetskej múdrosti.

Spory sa začali utišovať, keď ich znovu oživili nové objavy v súvislosti s očkovaním. Kňazi (a niektorí lekári) označovali očkovanie za „otvorený prejav nedôvery voči nebu, dokonca voči božej vôli”; na univerzite v Cambridge bola k tomuto problému vydaná oficiálna kázeň. Keď v roku 1885 vypukla prudká epidémia kiahní v Montreáli, odmietala za podpory svojho kňazstva katolícka časť občianstva očkovanie. Jeden kňaz vyhlásil:

„Postihujú nás kiahne, lebo sme poslednú zimu slávili karneval. Oddávali sme sa radovánkam tela, čo sa znepáčilo Hospodinovi.”

Otcovia obláti, ktorých kostol sa nachádzal v srdci veľmi postihnutej štvrti, neprestávali odsudzovať očkovanie; veriacim sa prízvukovalo, že sa majú spoliehať na rôzne druhy vzývania; so súhlasom hierarchie sa organizovala obrovská procesia so slávnostným vzývaním Panny Márie a, samozrejme, modlením sa ruženca. (White, cit. dielo, zv. II, s. 60).

Ďalšou príležitosťou na teologickú intervenciu pri znižovaní ľudského utrpenia bol objav anestézy. Simpson ju v roku 1847 odporúčal pri pôrode; a kňazi mu okamžite pripomenuli, že Boh povedal Eve:

„V bolestiach budeš rodiť deti.” (Gn 3, 16).

Ako by mohla rodiť v bolesti, ak bola pod účinkom chloroformu? Simpsonovi sa podarilo dokázať, že bez problémov možno narkotizovať mužov, pretože aj Boh Adama hlboko uspal, keď mu bral jedno rebro. Mužskí duchovní odmietali nechať sa presvedčiť vo veci utrpenia žien, aspoň pokiaľ išlo o bolesti pri pôrode. Možno je hodné zmienky, že aj v Japonsku, kde sa neuznáva autorita knihy Genezis, sa očakáva, že žena bude pri rodení trpieť a neodporúča sa umelé uľahčenie pôrodu. Ťažko odolať záveru, že pre mnohých mužov je na ženskej bolesti niečo radostné, takže muži sa radi upínajú na teologické alebo etické zásady, ktoré nútia ženy trpezlivo trpieť aj vtedy, keď niet rozumného dôvodu bolesti sa vyhnúť. Zlo, ktoré spôsobila teológia, nie je vo vytvorení impulzov k ukrutnosti, ale je v tom, že takýmto inštinktom dáva posvätenie vyššej morálky. Praktikám, ktoré majú svoj pôvod v dobách ignorantstva a barbarstva, sa má priznať posvätný charakter.

A teológia neprestala intervenovať v otázkach medicíny. V otázkach ako je obmedzenie pôrodnosti a legálne povolenie potratu, je verejná mienka stále ovplyvňovaná biblickými textami a cirkevnými dekrétmi. Pozrime sa, napríklad, na nedávnu encykliku pápeža Pia XI. o manželstve. Píše sa v nej, že tí, čo praktizujú kontrolu pôrodnosti,

„hrešia proti prírode a dopúšťajú sa hanebného a svojou povahou hriešneho činu. Preto neprekvapuje, ak Sväté písmo svedčí, že božský majestát hľadí na tento hrozný zločin s najväčším odporom a niekedy ho trestá smrťou.” (Strašné. Dnešný pápež by už niečo podobné nemohol napísať - pozn. prekl.).

Pokračuje sa citovaním komentáru sv. Augustína ku Genezis 38, 8-10. Nijaké iné dôvody sa nezdajú potrebné na odsúdenie kontroly pôrodnosti. Pokiaľ ide o ekonomické dôvody, konštatuje sa:

„Hlboko sa nás dotýkajú strasti rodičov, ktorí vo veľkej biede majú vychovávať svoje deti”, ale, „ nijaká ťažkosť nemôže ospravedlniť prehliadnutie Božieho zákona, ktorý zakazuje všetky činy, zlé už svojou povahou.”

Ani ak ide o prerušenie tehotenstva „z lekárskych alebo liečebných dôvodov”, t. j. keď je interrupcia nevyhnutná pre záchranu matkinho života, nepovažuje to táto encyklika za jej ospravedlnenie:

„Aký dôvod by mohol stačiť na ospravedlnenie priamej vraždy nevinného? Či sa použije na matku alebo na dieťa, tento čin je namierený proti božiemu príkazu aj proti prírodnému zákonu: Nezbiješ!”

Tu a hneď vysvetľuje, že tieto slová neodsudzujú vojnu ani trest smrti a uzatvára sa, že

„čestní a schopní lekári sa svedomite snažia zachrániť život matky aj dieťaťa; naopak, ukazujú sa nehodnými ušľachtilého povolania lekára tí lekári, ktorí sa rozhodujú pre smrť jedného alebo druhého, odvolávajúc sa na svoju lekársku prax alebo pohnútky nemiestneho súcitu.”

Takto nielen celá doktrína katolíckej cirkvi sa zakladá na jednom texte, ale tento text sa považuje hneď za platný aj pre ľudský zárodok v najranejšom štádiu vývoja. Príčinou je zrejme viera, že embryo má to, čo teológovia nazývajú „dušou”. (Teológovia pôvodne predpokladali, že mužské embryo dostáva dušu na štyridsiaty deň, ženské na osemdesiaty. Dnes platí ako najautoritatívnejšia mienka, že je to pre obidve pohlavia štyridsiaty deň. Pozri Needham, Dejiny embryológie - History of Embryology, s. 58.) (Viete, čo platí dnes, po asi sedemdesiatich rokoch? Otázka prekladateľa.)

Závery z takýchto premís môžu byť správne alebo nesprávne, uvažovanie je v každom prípade pre vedu neprijateľné. Smrť matky, ako ju predpokladá lekár pri pápežovom spôsobe uvažovania, vraj nie je vražda, lebo lekár si nikdy nemôže byť istý, že táto matka zomrie: vždy môže byť zachránená zázrakom.

Hoci, ako sme videli, teológia sa ešte stále pokúša intervenovať v medicíne, a to v prípadoch, ktoré možno dať do súvislosti s morálkou, boj za vedeckú nezávislosť medicíny bol víťazný na temer všetkých frontoch. Nikto si už nemyslí, žeby bolo bezbožnosťou vyhýbať sa moru a epidémiám sanitárnymi a hygienickými opatreniami; ak ešte niektorí veriaci veria, že choroby na nás zosiela Boh, nepovažujú za bezbožnosť chcieť sa im vyhnúť. Zlepšenie zdravia a z toho vyplývajúce predĺženie života sú najpozoruhodnejšie a najobdivuhodnejšie znaky našej doby. Aj keby veda neurobila nič iné pre šťastie človeka, zaslúžila by si našu vďačnosť. Tí, čo veria na užitočnosť teologických kréd, ťažko predložia čo len jeden vlastný prípad zlepšenia porovnateľnej hodnoty pre ľudskú spoločnosť.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York - Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Pokračovanie: Piata kapitola: Duša a telo, ZH 80

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu