Boj o myslenie detí – XV.

Sunday, 4 October 2009 | Boj o myslenie detí, Stephen Law, Zošity humanistov č. 79

Stephen Law

Poznámky

Úvod

  1. Gallup, Daily Telegraph, 5. júla 1996.
  2. Keď Bob Dole v prezidentských voľbách v roku 1996 označil Billa Clintona za liberála, Clinton to rázne poprel. Drury (1997: 171) k tomu poznamenal: „…vtedy bolo jasné, že kto chcel byť liberálom, urobil dobre, ak to držal v tajnosti.“

Prvá kapitola

  1. Anonymný recenzent tejto knihy poznamenal, že dnes už len málo intelektuálnych historikov považuje Kanta za filozofa osvietenstva. Naproti tomu Oxford Companion to Philosophy charakterizuje Kanta „ako posledného a jedného z najväčších mysliteľov osvietenstva“.
  2. Pravdepodobne najdôležitejším „osvietenským“ mysliteľom islamu je Averroes, známy aj ako Ibn Rušd, ktorému západné osvietenstvo vďačí za veľa. Pozri napr. Mourad Wahba, „Averroes as a Bridge“ (Averroes ako most) v THINK, č. 12. Osobitne vplýval Averroes na Galilea. Aj v dnešnom Iráne, silne autoritatívnom štáte, majú mnohí duchovní prekvapujúco osvietenské názory. Tým, čo hľadajú viac, odporúčam ešte nevydanú Johanpourovu knihu. (Johanpour F. (v tlači) „Iranian Reformers: Multiple voices and models for governance and civil society“, in Z. Hijr (ed.) Plurality and Pluralism in Muslim Contexts).
  3. Kritická diskusia o kreacionizme mladej Zeme je v mojej knihe Filozofické gymnázium (The Philosophy Gym – Law 2004).

Druhá kapitola

  1. Početné príklady sú vo Phillips 1998; podrobnejší rozbor je v 8. kapitole.
  2. Pápež Benedikt (2005) nedávno varoval pred nebezpečenstvom, keby sa ľuďom dovolilo hľadať si vlastné náboženské cesty:

    Keby sa to pripustilo ešte ďalej, stalo by sa náboženstvo spotrebným tovarom… Ľudia by si vyberali len to, čo sa im páči a mnohí by dokázali mať z toho zisk. Náboženstvo na podklade „Urob si sám!“ (resp. ? la carte) nám však nepomôže.

    Podľa toho sú katolíci povinní veriť, čo sa im prikazuje; nesmú si vytvoriť vlastný úsudok. Tých, ktorí sa to opovážia, nazývajú konzervatívni veriaci „kaviarenskými katolíkmi“.

  3. Mimochodom, pápež sa nepovažuje za neomylného vo všetkom, ale len v tom, čo povie ex cathedra (som istý, že občas zabudne, kde nechal papuče).

Tretia kapitola

  1. Posledná poprava za kacírstvo bola v Španielsku 26. júla 1826. Učiteľ Cayetano Ripoll bol deista – deisti veria v Boha, ale považujú za základ viery rozum, nie tradíciu a zjavenie. Zato, že sa opovážil mať takéto nekatolícke názory, bol odsúdený na smrť obesením! Jeho posledné slová boli: „Umieram zmierený s Bohom a ľuďmi.“ Pozri aj Kamen (1997: 302) a Lea (1906-07).
  2. Anderson (1995) uprednostňuje stigmatizáciu ako socializačný prostriedok – je jedným z tých, čo odporúčajú zosmiešnenie, ostrakizmus a i. ako metódy sociálnej kontroly. Jeden z prispievateľov do Toto ublíži (This Will Hurt) dokonca odporúča vrátiť sa k stigmatizácii detí, narodených mimo manželstva. Aj Himmelfarbová, ktorá napísala súhlasný úvod do Toto ublíži, vyzdvihuje význam stigmatizácie.
  3. Nepopieram, že návyk učiť sa má svoje miesto, napr. v príprave na vyučovanie podľa rozvrhu hodín. Námietka sa týka návyku učiť sa ako alternatívy alebo prechodu spojeného s potláčaním akéhokoľvek slobodného, nezávislého myslenia. Samozrejme tieto dve veci sú kompatibilné – niekto, kto má návyk učiť sa, nemusí byť odrádzaný od vlastného rozumného a otvoreného zisťovania, či napr. takéto učenie je, alebo nie je správne.
  4. James Park, riaditeľ Antidoty, mal túto poznámku na konferencii „Srdcia a mysle“, usporiadanej organizáciami Antidota a Sapere (Odváž sa) v Londýne 16. novembra 2005. Klasický text na poli emocionálnej inteligencie je samozrejme Golemanova Emocionálna inteligencia (Emotional Intelligence 1996).
  5. Ako to navrhli viacerí, vrátane filozofa Johna Deweya (1897). Prístup k mravnej výchove, odporúčaný v tejto knihe, sa všeobecne zhodujú s prístupom Johna Deweya (hoci s ním ani zďaleka vo všetkom nesúhlasím). Dewey odmieta prístup založený na autorite a kladie dôraz na sociálnu dimenziu. Napísal, napríklad:

    „Myslím si, že súčasná výchova zlyhá často preto, lebo zanedbáva zásadný princíp školy ako formy spoločenského života. Chápe školu ako miesto, kde sa má podať určitá informácia, kde sa má naučiť určitý obsah, alebo kde sa majú získať určité návyky. Ich hodnota sa chápe ako ležiaca v ďalekej budúcnosti; dieťa musí robiť tieto veci v záujme toho, čo bude; toto všetko je len príprava. V dôsledku toho sa tieto veci nestanú súčasťou životnej skúsenosti dieťaťa a nie sú teda skutočne výchovné. Som presvedčený, že mravná výchova sa má sústrediť na chápanie školy ako spôsobu sociálneho života, a že najlepšia a najhlbšia mravná výchova je taká, v rámci ktorej jednotlivec vstupuje do vzťahu s druhými, a to v jednote práce a myslenia. Súčasné výchovné systémy, pokiaľ rozbíjajú alebo zanedbávajú túto jednotu, sťažujú alebo až znemožňujú skutočnú, kvalifikovanú mravnú výchovu.“ (Dewey)

  6. Je väčšina súčasných učiteľov pripravených a vybavených učiť deti prenikavo, jasne a nezávisle myslieť? V mnohých prípadoch je odpoveď jasné „Nie“. Schopností, potrebné na učenie kritického myslenia a na premenu triedy na „komunitu hľadania“ sú veľmi špeciálne a učitelia o nich dostávajú málo metodickej pomoci. Ak má byť tento druh programu účinný, musia tí, čo ho uskutočňujú, dostať špeciálny výcvik. Nesmieme však pripustiť, aby oponenti filozofie preháňali poukazovaním na to, koľko vyžadujeme; vo veľmi úspešnom programe v Clackmannanshire dostali učitelia iba dvojdennú prípravu. Bez pripravených lektorov je riziko, že hodina filozofie degeneruje na chabé cvičenie vo vyjadrovaní sa, kde žiaci robia o málo viac než že sa kolektívne ponoria do prúdu povedomia, ktorému chýba akákoľvek dôslednosť alebo štruktúra; tomu sa treba, samozrejme, vyhnúť.
  7. Samozrejme, liberáli môžu pripustiť, že nie je vždy správne, púšťať sa do morálnej diskusie s deťmi, ani keď sú už staršie. Považujú však za dôležité, aby vždy bola možnosť o určitých veciach diskutovať. Neodporúčam nekonečné debaty kdekoľvek a kedykoľvek to príde dieťaťu na myseľ. To by bola ďalšia karikatúra toho, čo tu navrhujem.
  8. Zo súkromnej korešpondencie s Paulom Cleghornom. Informácie v tomto odseku sú z: http://www.aude.education.co.uk/others.htm.
  9. Ide o projekt Northumberland Raising Aspirations In Society (Northumberland zvyšuje očakávania spoločnosti), v rámci ktorého bola nedávno dokončená prvá štúdia; jej výsledky sú uverejnené pod názvom Summary of Research Evidence Supporting Philosophy for Children od Willa Orda, predsedu organizácie SAPERE; pozri aj www.nrais.org.
  10. Keď hovorím o „deťoch“, myslím tým deti vo všeobecnosti. Existujú vývojové štádiá, ktorými musia deti prejsť, aby sa pre ne dala upraviť výchova podľa ich potrieb. Psychológ Lawrence Kohlberg tvrdil, že deti prechádzajú šiestimi definovateľnými štádiami mravného vývinu; a čo je vhodné pre jedno štádium, nedá sa použiť v inom štádiu. Aj Kohlberg pripúšťa, že je to intelektuálna aktivita, ktorá umožňuje deťom prechod z jedného do druhého štádia – diskusia sa týka morálnych dilem. Či už Kohlberg má alebo nemá pravdu, jeho zistenia sú v súlade s tým, čo sa odporúča v tejto knihe. Pozri aj Crain (1985: 118 – 136).
  11. Podrobnosti pozri Trickey a Topping (2004), resp. správy organizácie Ofsted za školy, ktoré sa zúčastnili projektu Filozofia pre deti. Predbežné výsledky sú v správe Extracts from Ofsted Inspection Reports Highlighting the Use of Philosophy, ktorú si možno vyžiadať od SAPERE.

Štvrtá kapitola

  1. Mimochodom, Tocqueville raz povedal:

    „Nepoznám krajinu, kde by bolo – vo všeobecnosti povedané – menej nezávislosti rozumu a ozajstnej slobody diskusie, ako v Amerike.“ (Democracy in America, 15. kapitola; prístupné online na www.marxists.org)

  2. Samozrejme, Mill uznal, že existujú určité situácie, kedy môže byť sloboda prejavu obmedzená. Ak chce niekto z roztopaše skríknuť v preplnenej kinosále „Horí!“, treba ho umlčať. Mill dokonca vraví, aby sa pokojne pripustil názor, že „obchodníci s obilím zapríčiňujú hlad chudobných“, ak je to jednoduchá správa v tlači;, ak sa to však vyhlasuje pred rozvášneným davom pred domom obchodníka s obilím, alebo dáva ako transparent do rúk tohto davu, zaslúži si to trest (Himmelfarbová 1985). Toto sú však výnimočné situácie, kedy by povolenie slobody prejavu viedlo veľmi pravdepodobne k smrti alebo vážnemu poškodeniu jednotlivcov. Inak musí spoločnosť povoliť slobodu myslenia a prejavu – vrátane slobody myslenia a prejavu o morálnych a náboženských otázkach.
  3. Milgramove závery sú zahrnuté v Milgram (1963). Iný chýrny psychologický pokus uskutočnil Asch (1951) a aj ten potvrdzuje stádovosť. Ukázal, aká silná je naša tendencia nepodrobiť sa autorite, ale seberovným. Jednotlivci mali posúdiť, ktorá z dvoch čiar je dlhšia (rozdiel bol jasný), ale až po vypočutí opakovane chybnej odpovede viacerých iných osôb. Väčšina súhlasila s chybnou odpoveďou a dala tiež nesprávnu odpoveď – napriek dôkazu vlastných zmyslov.
  4. Samozrejme, nie jediná príčina. Pozri napríklad správu „Young Muslims and Extremism“ (Mladí moslimovia a extrémizmus), objednanú britskou vládou, kde sa uvádza rad faktorov, na strane www.globalsecurity.org.
  5. Prameň: http://thc.worldarcstudio.com/classroom_20040211_JB/gcse/polpot.htm
  6. Odporúčam návštevu strany www.chinese-memorial.org s dojemným rozborom otázky, kto bol postihnutý a prečo.

Piata kapitola

  1. Tento bod mi zdôraznil Richard Norman; vysvetľuje, prečo sa nemožno vyhnúť zodpovednosti za morálnu voľbu. Musím k tomu však dodať, že sa tu úplne nevysvetľuje, prečo je samovražedný terorista morálne vinný za to, čo urobil. Je možné, že mal urobiť morálne posúdenie. Z toho však nevyplýva, že je nejakým spôsobom vinný. Nakoniec aj ja sa môžem dostať do situácie, keď som nútený urobiť technické posúdenie niečoho, o čom nemám ani zdanie. Napríklad, môžem stáť na palube lietadla pred dvomi drôtmi, napojenými na bombu, ktorá je pripravená na výbuch. Viem, že prestrihnutie jedného drôtu zachráni lietadlo. No nemám ani poňatie, ktorý by som mal prestrihnúť. Ale musím strihať. Strihám. Prestrihol som zlý drôt. Mnohí umierajú. Som vinný? Nie. Mal som urobiť technické posúdenie, ale pretože som bol (pochopiteľne) v tejto oblasti technicky nekompetentný, môže mi byť úplne odpustené, že som urobil zlé rozhodnutie. Ale potom skutočnosť, že samovražedný terorista tiež mal robiť morálne posúdenie, či má poslúchnuť príkaz vyhodiť do vzduchu preplnený supermarket, nevysvetľuje, prečo je morálne vinný a možno mu klásť za vinu, že urobil zlé rozhodnutie. Úplné vysvetlenie vyžaduje, aby sme uznali, že (na rozdiel od môjho prípadu a mojej neznalosti narábania s bombou) on mal vedieť lepšie, o čo ide. Tento prípad ukazuje, že dospelí ľudia, predpokladáme, majú určitú úroveň morálnej kompetencie (schopnosti posudzovať) fungujúcej nezávisle od akejkoľvek vonkajšej autority (odhliadnuc od premývania mozgov, duševne postihnutých atď.).
  2. Keď prijímame radu odborníka na morálku, je to zvyčajne preto, lebo sme sa už presvedčili, že jeho rady sú správne. Nie je to typický prípad vyslovenia dôvery iným skupinám expertov: lekárom, inštalatérom, právnikom, automechanikom a iným. Keď poslúchate lekárovu radu a hltáte pilulku, málokedy je to preto, lebo doktor vám vysvetlil jej vedecký podklad a tým vás presvedčil, že jeho rada je dobrá. Nezáleží na tom, ak nemáte ani poňatie o tom, prečo si lekár myslí, že pilulka zapôsobí. Oprávnene môžete vysloviť „vieru“ v jeho posudok. Jeho slovo vám stačí. Máte právo dôverovať mu, pretože je uznávaným odborníkom. Situácia je celkom iná, ak ide o morálne súdy. Prijať morálnu radu od iného – hoci aj je údajne „odborník“ – je spravidla oprávnené len vtedy, ak ste sám prišli k záveru, že je správna.Povedal som „spravidla“, pretože sú asi dve výnimky, ktoré by ste nemali nikdy naslepo prijať a konať podľa rady druhého.Predpokladajme, že stojím pred ťažkou morálnou dilemou: rozhodnúť sa musím a obidve voľby majú vážne dôsledky. Dodajme, že nemám dosť sebadôvery rozhodnúť sa, ktorá voľba je morálne správna. Môžem sa obrátiť na niekoho, kto sa už svojou radou ukázal byť dobrým radcom. Ak si táto osoba myslí, že jej rada je správna, možno môžem poslúchnuť jej radu, hoci nie som dosť bystrý, aby som pochopil jej odôvodnenie. Aj v tomto prípade sa musím spoľahnúť na vlastný morálny úsudok pri rozhodnutí, či táto druhá osoba je alebo nie je, zhruba povedané, dobrý morálny odborník. Takže celkom som sa nezbavil zodpovednosti za morálne rozhodnutie. Za celkom osobitných okolností (ako boli práve opísané) sa zodpovednosť dá čiastočne na niekoho preniesť. Nedá sa celkom odovzdať inému.
  3. Hoci by som možno mal upozorniť, že Kantov argument pre tento záver znie inak.
  4. „Počkajte“, povedia niektorí. „Ak obmedzujete ich správanie, ospravedlňujete to zo svojho liberálneho stanoviska. Kto však vraví, že vaše stanovisko je správne? Možno majú pravdu autoritári. Takže v skutočnosti vy im nanucujete svoj názor – prispôsobujete ich svojmu liberálnemu citu, čo je správne a čo nesprávne.“ Nuž, áno aj nie. Opäť treba zdôrazniť, že obmedzujeme správanie, nie slobodu myslenia a prejavu. Čím sa dajú ospravedlniť obmedzenia ich správania? Iste existujú dobré argumenty pre dôkaz, že premývanie mozgov a násilie sú zlé veci. Liberál vie tieto argumenty vymenovať.A opäť môžu niektorí ľudia povedať:

    „Nerobia tieto argumenty Liberálne postoje nevyhnutne zaručenými? Ale potom, racionálne rozmýšľajúc, prečo by ich mali Autoritári prijať? Veď to vedie k tomu, že liberálna spoločnosť nakoniec nevie obmedziť správanie Autoritárov vo svojom strede inak ako neprijateľným myslením v kruhu.“

    Na tejto námietke je možno kus pravdy. Problematické však nie je, že liberáli sú nekonzistentní (to je obžaloba, s ktorou sa teraz zaoberám); jednoducho ide o to, že nevedia konečne a racionálne odôvodniť, ako zabrániť autoritárom správať sa týmto spôsobom.

    Ak je na koniec problematické to, že nie je možné ultimatívne podať racionálne a necirkulárne odôvodnenie preferencie nijakého morálneho a politického systému pred druhým (podrobnejšie preberieme ten problém v deviatej kapitole), nech je liberálny či autoritatívny, ostáva aspoň pravdou, že sme nepočuli nijaký dôvod, prečo by sme nemali preferovať liberálny systém, ktorý nechce schvaľovať násilie a premývanie mozgov, pred, povedzme, autoritárskou alternatívou, ktorá to robí.

    Iste sa dá povedať, že v liberálnom postoji, ako ho chápeme v tejto knihe, sme neobjavili nijaký rozpor.

Šiesta kapitola

  1. Observer, 27. októbra 1996.
  2. Prameň: http://youthviolence.edschool.virginia.edu/vioplence-in-schools/national-statistics.html
  3. Prameň: Radical Statistics, č. 83; odkaz: http://www.radstats.org.uk/no083/Pennington%2083.pdf
  4. Prameň: výsledky federálnych štúdií, sumarizované na strane http://www.treinity.edu/~mkearl/fam-type.html
  5. Chybou, ktorá sa dá vytknúť niektorým z týchto štúdií je, že porovnávajú výskyt previnení voči deťom v jedno- a dvojrodičovských rodinách. Dokázať, že prípady detí, z ktorých sa stali previnilci, by boli menej časté, keby boli ich nešťastní rodičia ostali spolu by vyžadovalo na porovnanie dvojrodičovské rodiny, ktoré sa nerozišli (z náboženských či sociálnych dôvodov, zo zodpovednosti voči deťom) napriek vážnym manželským problémom. Možno by sa ukázalo, že deti z takýchto nešťastných manželstiev sa stávajú previnilcami rovnako často ako deti z rozpadnutých manželstiev.
  6. Pozri Young People and Crime (Mladí ľudia a zločin – Home Office 1995) a Farrington (1995). Obidve štúdie cituje Phillipsová (1998: 24) vo svojej knihe All Must Have Prizes (Všetko musí mať cenu).
  7. Cituje L. M. Bagby na strane http://www-personal.ksu.edu/~lauriej/links/parallels/aristotle.html.
  8. Článok z Washington Post; cituje ho C. W. Colson na strane http://www.airpower.maxwell.af.mil/airchronicles/apj/apj96/sum96/colson.html.
  9. Citované s protestom na strane http://www.slate.com/id/2100437 a súhlasne na strane http://www.christianitytoday.com/ct/2004/119/42.0.html.
  10. Reč Nicka Tateho pred SCAA 15. januára 1996.
  11. V roku 1993 povedalo 43 % Američanov, že chodia do kostola každý týždeň, ale povedalo to len 14 % Angličanov a 12 % Francúzov (The Observer, 15. februára 2004). Ostatné štatistiky sú v Himmelfarbovej (1999: 94 – 95).

Ôsma kapitola

  1. Poznámka vydavateľa na webstrane www.amazon.com.
  2. Prameň: http://www.rasmusen.org/w/04.06.13a.htm.
  3. Alebo to bolo najmenej to, čo sa nakoniec oficiálne dohodlo na Chalcedónskom koncile v roku 451.
  4. Ako ma upozornil jeden anonymný čitateľ tejto knihy z jednej americkej univerzity, podobný problém sa objavil aj v USA. Mnohé školské okresy podpisujú myšlienku, že žiaci majú „oslavovať rôznosť“. Nahovára sa im, že musia tolerovať, ba aj oslavovať rozličné náboženské a kultúrne názory. Kým tolerancia má byť podporovaná, samozrejme, do určitej miery (nacisti a bieli šovinisti sa zvyčajne nepozývajú na „party rozličností“, a to je dobre), ak školy nahovárajú deťom, že musia prijať až oslavovať rôznosť – ak vravia deťom, že toto musia veriť a potláčajú nesúhlas – stávajú sa vinné z autoritárstva. Ešte horšie je, že „oslavovanie rôznosti“ môže ľahko degenerovať do orgií relativizmu, kde sa všetky morálne, kultúrne a náboženské stanoviská (okrem, samozrejme, tých, ktoré vyzdvihuje organizátor) vydávajú za rovnako „správne“. A tak sa môžu „oslavy rôznosti“ končiť ako bizarná zmes autoritárstva a relativizmu.Ako som povedal, zdôrazňovanie dôležitosti tolerancie a ocenenie liberálnej kultúry, pri ktorej sa prihliada na celý rad názorov, nevyžaduje, aby sme sa podpísali pod tento druh „politicky korektného“ relativizmu, kde sú pravdivé všetky stanoviská. Tí, čo trvajú na tom, aby deti „oslavovali rôznosť“, by mali oveľa zreteľnejšie povedať, čo podporujú a čo nie. Kým si deti neosvoja jasnejší a filozoficky presnejší obraz obsahu „oslavy rôznosti“, do tých čias riskujeme, že z nich vyrastú „politicky korektní“ relativisti najpochabejšieho farizejského druhu.
  5. Citácia je zo strany http://www.buchanan.org/000-c-culture.html.
  6. Aby sme boli voči Phillipsovej čestní, treba citovať aj jej výrok: „Samozrejme treba žiakov učiť, aby mysleli sami za seba a pochopili uvažovanie podľa morálnych pravidiel, ktoré sa im vštepujú.“ Ale toto robí jej útok na Haydona ešte záhadnejším. Veď napáda pasáže z jeho kníh, kde odporúča, aby boli deti väčšmi vedené k samostatnému mysleniu a hľadaniu ako k nekritickému preberaniu rád od iných.

Deviata kapitola

  1. Mimochodom, výraz „indukcia“ sa používa rôznym spôsobom. Ja mu dávam široký význam, nielen enumeratívnu funkciu, ako mnohí iní. Moja charakteristika indukcie pokrýva aj argument na najlepšie vysvetlenie.
  2. Hoci existujú aj filozofické argumenty (najmä od Davida Huma) v prospech názoru, že induktívne uvažovanie nie je rozumné. Prehľad Humovho útoku na indukciu pozri v Law (2003 :152 – 162).
  3. MacIntyre (1959) nás upozorňuje, že „je“ niekedy obsahuje aj „mal by“ (podľa Hudsona, 1969: 35 – 50). Napríklad, správne predpokladáme, že výpoveď Ted je doktor, obsahuje náznak toho, že by sa mal správať určitým spôsobom: že by sa mal pokúsiť zachrániť život, kde sa len dá. Toto platí, samozrejme, len preto, lebo výpoveď „je doktor“ nie je morálne neutrálna.
  4. Je s tým iste spojený určitý počet uvedených ťažkostí. Tretia poznámka vysvetľuje, ako by sa asi dala vyplniť medzera medzi je a mal by. Namieta sa aj, že Hume pracuje s veľmi úzkou koncepciou toho, čo je „rozumné“. Nie všetko, čo označujeme za „rozumné“, je logická pravda alebo odôvodnené deduktívnym či induktívnym argumentom. Vezmime si ako príklad moje presvedčenie, že na stole je predo mnou pomaranč. Iste je odo mňa rozumné veriť, že na stole je pomaranč. Ale nie preto, že by som bol odvodil, že ten pomaranč je tam. Jednoducho ho tam vidím. Preto je to rozumné. Ale ak je moje presvedčenie, že na stole je pomaranč, rozumné napriek tomu, že som naň neprišiel cestou odvodzovania, prečo by to isté nemalo platiť aj pre moje morálne presvedčenie? Prečo by som nemohol vidieť, že je tiež pravdivé? Nakoniec aj „rozum“ je pomenovaním pre jednu z našich intelektuálnych schopností popri zmyslových schopnostiach ako zrak alebo sluch. Ak môže schopnosť vidieť dodávať rozumné presvedčenia priamo, bez odvodzovania, prečo by nemohol mať rozum schopnosť priamo uvažovať?
  5. Mechanizmy, ktorými nás prírodný výber môže robiť morálnymi, vysvetľuje Ridley (1997). Kratší úvod je Singer (1997, 7. kapitola).
  6. Nejde o tvrdenie, že prvotným motívom týchto hnutí a triedení nebola len ochota použiť rozum na previerku ich morálnych presvedčení chladnou, logickou, neosobnou cestou. Nepochybujem, že aj ich pocity hrali svoju rolu – napríklad pocity empatie a sympatie k jednotlivcom inej rasy alebo druhého pohlavia. To však neznamená, že pritom rozum nehral veľmi dôležitú rolu, predovšetkým (i) pomáhal im neskôr racionálne odôvodniť to, čo spočiatku len cítili ako pravdu; a (ii) zachvátil ich emocionálnu a intelektuálnu inteligenciu (ako sme videli v tretej kapitole, je to aj niečo, čo môže uľahčiť liberálny filozofický prístup k mravnej výchove.
  7. Keby „neprirodzenosť“ ospravedlňovala naše morálne odsúdenia, museli by sme morálne odsúdiť mnohé cnosti – pretože sa u ľudí nevyvinú prirodzenejšie ako zločinecké správanie (Mill 1998: 62).
  8. James Park, riaditeľ Antidoty, to povedal v prednáške na konferencii „Hearts and Minds“, ktorú organizovali Antidote a Sapere 16. novembra 2005 v Londýne.

Desiata kapitola

  1. Z „Ani jedno dieťa neostane bokom: Správa vlády.“ od G.W. Busha, k dispozícii na: http://www.readingrockets.org/articles/308.
  2. Pozri, napríklad, Brooks.
  3. Prameň: http://goodcharacter.com/Article_4html.

Jedenásta kapitola

  1. Mimochodom, netvrdím, že MacIntyre si myslí niečo iné. Je síce známym kritikom liberalizmu, ale nie je mi jasné, do akej miery je kritický voči Liberalizmu s veľkým L.

Dvanásta kapitola

  1. Zoznam je vybraný z Drury (1997: 3).
  2. Z konverzácie medzi Kristolom a Ronaldom Baileyom na Ameican Enterprise Institute v roku 1997; citované podľa Baileya (1997).
  3. Prameň: http://www.issues2000.org/2004/Joseph_Lieberman_Principles_+_Values.htm.
  4. Citované na strane http://www.prospect.org/controversy/lieberman/moloney-d-1.htm.
  5. Ako mi pripomenul Jeremy Stangroom.
  6. Veľa prameňov je na internete, napríklad: http://mediamatters.org/items/200509280006.
  7. Samozrejme, sekulárni filozofi môžu „vytvoriť“ morálne kódy – hneď teraz by som mohol načrtnúť jeden na zadnú stranu obálky. Čo nevieme, je dokonale si ich racionálne odôvodniť. To však nevie ani náboženstvo, najmä ak je jeho viera nerozumná.

Trinásta kapitola

  1. Prameň: Melanie Phillips.
  2. Prameň: http://www.cfnetworkco.uk/news/wk117x.asp.Dá sa povedať, že medzi politickými a náboženskými presvedčeniami sú dôležité rozdiely. V ich dôsledku sú autoritárske politické školy neznesiteľné, autoritárske náboženské školy nie sú. Niekto môže povedať, napríklad, že naše náboženské názory sú akosi fundamentalistickejšie ako naše názory politické (či je to pravda, alebo prečo by to malo byť relevantné, nie je jasné). Myslím si, že hoci zrejme sú (alebo môžu byť) rozdiely medzi našimi náboženskými a politickými názormi, je prinajmenšom pochybné povedať, že tieto rozdiely ospravedlňujú také dramaticky rozdielne postoje voči politickej a náboženskej autoritárskej výchove. Tí, čo zastávajú také veľké rozdiely, by to mali vysvetliť.

Prvá príloha

  1. Prameň: http://www.ethics.acusd.edu/courses/computerethics/Kant.doc

* * *

V niektorých výtlačkoch ZH nie sú čísla poznámok uvedené.

* * *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, Routledge London 2006.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu