„Encyklopédia“ – revolučné dielo v dejinách vied a vzdelávania

Tuesday, 6 October 2009 | Zošity humanistov č. 79

Jaroslav Čelko

V súvislosti s publikáciou „Protagonisti dejín slobodomyseľnosti“ ozvali sa telefonicky niekoľkí moji priatelia. Jeden z telefonátov obsahoval zaujímavú pripomienku. Bola reflexiou skutočnosti, že vo viacerých heslách sa spomína francúzska „Encyklopédia“. Podľa volajúceho by bolo vhodné uverejniť aspoň rámcovú informáciu o tomto diele – pre oživenie pamäti „starších pokolení“ i pre základnú orientáciu mládeže. Osvojil som si túto pripomienku i návrh a vypracoval som túto neveľkú štúdiu.

Názov „Encyklopédia“ sa zvyčajne používa s takým, či onakým prívlastkom, ale vždy je to „skratka“. Úplný názov znie „Encyklopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers“ a slovenský ekvivalent má túto podobu: Encyklopédia alebo racionálny slovník vied, umení a remesiel. Je to názov dosť dlhý, a preto v ďalšom texte budem používať jeho skrátenú podobu – „Encyklopédia“.

O vzniku zámeru napísať „Encyklopédiu“

Významný francúzsky materialistický filozof, prozaik, dramatik, teoretik umenia, literárny kritik, fyziológ, fyzik a publicista Denis Diderot (1713–1784) sa venoval aj prekladateľskej činnosti. Preložil o. i. do francúzštiny aj anglický lekársky slovník. Keď vyšiel v Anglicku univerzálny slovník Efraima Chambersa, navrhol vydavateľ D. Diderotovi, aby urobil preklad aj tohto diela. Ten súhlasil s tým, že jeho matematickú časť zverí osvietenskému filozofovi a matematikovi J. L. R. d’Alembertovi.

Prekladatelia si Chambersov slovník dobre preštudovali. Na základe toho zistili, že je to dielo nevysokej úrovne. Jeho nedostatky konkretizovali a napokon prišli k nasledovnému záveru: „Súhlasíme s ním, že plán a zámer jeho slovníka sú výborné a že, ak by jeho uskutočnenie malo určitý stupeň dokonalosti, prispel by k pokroku pravej vedy väčšmi ako polovica známych kníh. Nemôžeme však nevidieť, ako ďaleko zaostal za týmto stupňom dokonalosti.“ D. Diderot výstižne ukázal, v čom videl Chambersovu „nedokonalosť“, keď napísal, že našli „zázračný počet vecí, ktoré chýbajú vo vedách; v slobodných umeniach je len slovo tam, kde sú potrebné stránky, a v umeniach mechanických treba doplniť všetko.“ Zo seriózne zistených poznatkov urobil D. Diderot záver takéhoto znenia: „Nie je teda možné predpokladať, že by dielo z hľadiska všetkých čitateľov tak nedokonalé a pre každého francúzskeho čitateľa tak málo nové, mohlo nájsť medzi nami mnoho obdivovateľov.“

Kritika Chambersovho všeobecného slovníka a záporné stanovisko k zámeru vydať ho vo Francúzsku mali však zaujímavú dohru. D. Diderot plne chápal význam takéhoto diela, ak bude spracované na patričnej úrovni a ak bude zohľadňovať všetky aspekty, súvisiace s možnosťami i potrebami doby. V nadväznosti na svoju letoru, vzdelanosť a iné pozitívne svoje črty, urobil odvážny počin – navrhol vydavateľovi, aby vydal úplne nový, novátorstvom predchnutý všeobecný slovník. Súčasne sa ponúkol, že zabezpečí jeho vypracovanie využitím „francúzskeho potenciálu“. Po dohode s vydavateľom sa pustil iniciatívny a cieľavedomý D. Diderot do náročnej a namáhavej práce.

D. Diderot – tvorca projektu „Encyklopédie“

D. Diderot mal vo vzťahu k „Encyklopédii“ vysoké nároky. Predstavoval si ju ako svätyňu „…ľudských vedomostí“, ako „rodopisný strom… všetkých vied a umení, ktorý by označoval pôvod každej vetve našich vedomostí a ich spojení medzi sebou navzájom i so spoločným kmeňom a ktorý by nám pomohol prepojiť rôzne články s hlavnými.“ Chápal ju dynamicky a chcel, aby sa pri jej tvorbe uplatnil princíp historickej kontinuity. To znamenalo zhrnutie a využitie najnovších poznatkov o svete vôbec a o ľudskej činnosti zvlášť. „Encyklopédia“ mala byť konkrétnym, moderným prejavom úsilí spájať teóriu s praxou. Takéto ponímanie potvrdzuje aj nasledujúca Diderotova úvaha: „Záležalo teda mnoho na tom, aby sme mali v tomto odbore knihu, s ktorou by sme sa mohli poradiť o všetkých veciach a ktorá by slúžila tým, čo pocítili odvahu pracovať v záujme vzdelania iných ako aj tých, ktorí sa vzdelávajú len sami pre seba.“

Z písomných dokumentov, ktoré sa zachovali, vyplýva, že D. Diderot mal stále na mysli spomenutú náročnosť a od prvých dní presadzoval a uskutočňoval realizáciu všetkých konaní na vysokej kvalitatívnej úrovni. Sám postupoval naozaj príkladne. Vykonával rôzne práce – vypracovával koncepčné materiály, priamo viedol oddelenie technických vied, čítal všetky rukopisy, písal heslá a zabezpečoval aj riešenie mnohých organizačných i technických otázok.

Náročnosť a dôslednosť D. Diderota sa ukázala pri hľadaní adekvátnych postupov, ktoré súviseli už s prípravou projektu „Encyklopédie“. Z jeho materiálov vyplýva, že poznal celú vtedajšiu slovníkovú tvorbu v Európe. Takisto sa zoznámil s názormi popredných mysliteľov, ktorí sa zaoberali teoretickými otázkami tejto činnosti, ako bol Leibniz a iní. Osobitnú pozornosť venoval učeniu anglického filozofa, popri inom zakladateľa induktívnej poznávacej činnosti – F. Bacona. Učenie tohto mysliteľa a vedca zrejme zaujalo popredné miesto v „reťazi ideí“, o ktoré D. Diderot svoju tvorivú činnosť opieral. Napokon, sám to potvrdil, keď napísal, že ak splnil úspešne svoje poslanie, vďačí za to „najmä kancelárovi Baconovi, ktorý navrhol plán univerzálneho slovníka vied a umení v dobe, keď vlastne takmer ešte neexistovali ani vedy, ani umenia. Tento neobyčajný génius, bez možností písať dejiny toho, čo ľudia vedeli, napísal dejiny toho, čomu sa majú naučiť.“

D. Diderot – organizátor a ideový vodca encyklopedistov

D. Diderot si uvedomoval, že tvorba „Encyklopédie“ si vyžaduje vybudovanie kolektívu patrične vzdelaných, schopných a ochotných spolupracovníkov. Preto vyvinul veľké úsilie, zamerané na jeho utvorenie, čo dokumentujú jeho slová: „Ihneď sme vyhľadali dostatočný počet učencov a umelcov; umelcov obratných a známych svojím nadaním; učencov zbehlých vo svojich odboroch, ktoré im boli zverené. Každému sme pridelili časť, ktorá mu vyhovovala… čomu rozumel, čo bol schopný zdravo posúdiť, čo sa písalo o tom v staroveku a v novoveku, čo z toho získal a ako mohol čerpať znalosti zo svojho vlastného zdroja.“

Vďaka organizačným schopnostiam, výdrži, systematickej práci aj autorite D. Diderota sa aktívnymi spolutvorcami „Encyklopédie“ stali také osobnosti ako Voltaire, Rousseau, Montesquieu, Turgot, Marmontel, Condillac, Holbach a ďalší poprední myslitelia, vedci a umelci. K nim sa postupne pridávali ďalší a ďalší mladší spolupracovníci, ktorí sa stali platnou aktívnou súčasťou tábora encyklopedistov. Pomoc pri tvorbe „Encyklopédie“ prichádzala aj z iných krajín. Ako príklad možno uviesť konanie stáleho tajomníka Kráľovskej akadémie vedy a literatúry v Prusku Formeya, ktorý poslal do Paríža cenné rukopisy.

Dobové korene „Encyklopédie“ a jej stručná charakteristika

Tvorbu „Encyklopédie“ si v teoretickom aj praktickom kontexte „objednal“ historický vývin. Osemnáste storočie bolo plné spoločenských zápasov na rozhraní prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu. Zástancovia feudalizmu a kráľovskej samovlády sa opierali o cirkevnú teóriu spoločnosti. Buržoázia, ktorá mala záujem na otvorení cesty kapitalistického vývoja, potrebovala iný ideový arzenál. Ten vznikal vo veľkej miere tvorbou hesiel pre „Encyklopédiu“ z oblasti filozofie, histórie, práva, politiky, ale aj teológie a pôsobenia cirkvi. K nim pristupovali heslá o rôznych stránkach materiálnej výroby, najmä manufaktúr a prebíjajúceho sa priemyslu, ktoré boli doménou meštianstva a buržoázie.

Heslá sa tvorili v rámci troch základných tematických okruhov – veda, slobodné umenia a mechanické umenia. Všetky boli bohato členené. Pomerne podrobne sa o tomto aspekte hovorí v „Prospekte Encyklopédie alebo Racionálneho slovníka vied, umení a remesiel“, ktorý D. Diderot napísal ako informatívny materiál, keď „rukopisy diela“ boli hotové. Vo vzťahu k okruhu vedy sa v tomto dokumente hovorí, že išlo o heslá z oblasti fyziky, metafyziky, matematiky atď., meteorológie a hydrológie atď., mechaniky, astronómie, optiky atď.; ďalej „vied o bohu“, historiografie, literatúry atď. atď. – jedným slovom – nespočetné množstvo výhonkov a vetiev, ktorých spoločným kmeňom je v syntetickom zmysle slova veda o axiómoch, čiže veda „o výpovediach zrejmých v sebe.“

K novátorským črtám encyklopedistov patril ich záujem o sféru materiálnej výroby. Nebol to vtedy celkom samozrejmý jav. Keď D. Diderot hodnotil predchádzajúcu slovníkovú tvorbu v Európe, vyslovil názor, že „skoro nič sa nenapísalo o mechanických umeniach“. Pri tvorbe „Encyklopédie“ sa toto „biele miesto“ začalo rázne odstraňovať. Pritom heslá sa pripravovali naozaj novou metódou. Najprv sa získavali konkrétne poznatky „v teréne“ a až potom sa „písalo pri stole“. Bol to teda proces, ktorý D. Diderot opísal nasledovne: „Obrátili sme sa k tým najobratnejším“ (robotníkom – J. Č.) „v Paríži a v kráľovstve. Nešetrili sme sa, šli sme do ich dielní, pýtali sme sa ich, zapisovali sme ich skúsenosti, rozvíjali ich myšlienky, čerpali z nich výrazy zodpovedajúce ich povolaniam, zostavili sme z nich tabuľky, urobili sme ich výklad, rozprávali sme sa s tými, čo nám dali zápisky a (s opatrnosťou skoro nevyhnutnou) sme v dlhých a častých rozhovoroch s niektorými opravili to, čo iní vysvetlili nedokonale, nejasne a niekedy nepresne.“

Encyklopedisti popri „videnom“ chceli mať aj vlastné skúsenosti. Preto si sami obstarávali stroje, rozoberali ich a znovu ich skladali, „vlastnoručne“ ich uvádzali do pohybu. Stávali sa učňami, vykonávali nepríjemné práce, aby mohli učiť iných, ako ich vykonávať lepšie. Súčasne s tým sledovali aj humanisticko-demokratický cieľ – vymaniť robotníkov „z onoho poníženého stavu, v ktorom ich tak dlho udržiaval predsudok“.

Takto sa „Encyklopédia“ ako celok i jej jednotlivé časti, stali ideovým žriedlom úsilí, vedúcich k Veľkej francúzskej revolúcii.

Peripetie encyklopedistov a „Encyklopédie“

Už prvý zväzok „Encyklopédie“ bol veľkou literárnou senzáciou, ktorá rozbúrila Paríž a potom aj iné časti Francúzska. Vytvorili sa dva tábory s protichodnými postojmi. Pokrokové kruhy prijali „Encyklopédiu“ s nadšením. Kráľovská moc, feudáli a cirkev však zaujali diametrálne inú pozíciu. Nielen pasívnu, ale naplnenú prudkými útokmi proti encyklopedistom.

Koncom roka 1751 predniesol abbé de Prade na pôde Sorbonny tézy s proticirkevným zameraním. Boli to jeho názory, ale napriek tomu obvinili D. Diderota, že je ich pôvodcom. Abbé de Prade utiekol do Pruska a svetské aj cirkevné vrchnosti si vyliali svoju zlosť na vodcovi encyklopedistov. Na jeho hlavu sa sypali celé stoky hanlivých letákov a brožúr.

V roku 1752 vyšiel druhý zväzok „Encyklopédie“. To vyvolalo zintenzívnenie útokov reakcie, v ktorej hrali úlohu úderného oddielu jezuiti. Spojené spiatočnícke sily dosiahli zákaz predaja obidvoch zväzkov „Encyklopédie“. V kráľovskom výnose sa zákaz zdôvodňoval tým, že „mnohé tézy usilujú o podlomenie kráľovskej autority, o upevnenie ducha nezávislosti a vzbury“ a „svojimi dvojzmyselnými výrazmi môžu tvoriť podklad bludu, skazenosti a bezverectva“.

Encyklopedistom sa ďalej prikázalo, aby jezuitom odovzdali všetky materiály, pripravené k ďalším zväzkom „Encyklopédie“. Jezuiti vraj chceli pokračovať v tvorbe slovníka, čím by sa stali autormi aj cenzormi. Lenže cirkev nemala na takúto prácu pripravených ľudí. Rukopisom nerozumeli, nevedeli ich spracovať a tak „stáli na mieste“. Vláda napokon nemala inú možnosť, ako materiály vrátiť D. Diderotovi.

Napriek uvedeným aj mnohým ďalším prekážkam práce na „Encyklopédii“ pokračovali. Až do roku 1757 vyšiel vždy jeden zväzok ročne. Popularita „Encyklopédie“ postupne rástla. Potvrdzovalo to aj zvyšovanie počtu odberateľov. Z pôvodného počtu 2000 vzrástol tento do roku 1757 na 4000. Tento pozitívny trend bol tŕňom v očiach štátnej moci aj vysokých cirkevných kruhov. Tie spoločne hľadali možnosť nového úderu „Encyklopédii“. A našli ju, presnejšie, našli dva „dôvody“.

Prvým bolo heslo d’Alemberta, ktoré vychvaľovalo ženevských protestantských kňazov a deizmus. Katolícka hierarchia to využila k mnohostranným útokom. Jedným z ich dôsledkov bolo zabrzdenie vydania 8. zväzku „Encyklopédie“.

V roku 1758 vyšla Helvétiova kniha „O duchu“. Tá takisto vyvolala nevôľu reakcie, prejavenú aj v novom ťažení proti encyklopedistom. Oprela ho opäť o podvod. Zasa najodvážnejšie časti diela pripísali D. Diderotovi. Krivé obvinenia predložila štátnym mocenským orgánom. Boli medzi nimi aj obidve komory kráľovského parlamentu, ktoré neuveriteľne rýchlo rozhodli, že Helvétiovo dielo sa má spáliť. Pod lupu sa znovu dostala aj „Encyklopédia.“ Bol utvorený 9-členný mimoriadny orgán na skúmanie jej obsahu. Na základe ich posudkov zakázali vydavateľovi pokračovať vo vydávaní „Encyklopédie.“ Súčasne bol vydaný aj zákaz jej predávania. Abonentom sa mali vrátiť subskripčné zálohy na dva – už do tlače pripravené – zväzky.

Neustále tvrdé tlaky i občasné brutálne zákroky mali, žiaľ, určité odrazy aj v prostredí encyklopedistov. Citeľným bol d’Alembertov odchod z redakcie, ktorý bol priateľom a najbližším spolupracovníkom D. Diderota. V liste Voltairovi d’Alembert napísal, že je „zmučený prenasledovaním a špinou, ktorá sa leje na jeho hlavu“. Vtedy sa vynorila iniciatíva Voltaira, aby sa tlačenie „Encyklopédie“ prenieslo za hranice. Lenže to by znamenalo stratu mnohých prispievateľov „Encyklopédie“ a jej živnej pôdy vôbec. Preto D. Diderot vyhlásil: „Nie, zrieknuť sa teraz podujatia by znamenalo odchod z bojového poľa, urobiť to, čo si želajú naši prenasledovatelia.“

Situácia doliehala záporne aj na D. Diderota. Ale niekoľké „oslabenia“ mali na šťastie len dočasné trvanie. Nachádzal stále dostatok síl, aby pokračoval v práci. Prekonal aj veľké sklamanie, zapríčinené vydavateľom Lebretonom. Ten totiž tajne upravoval mnohé heslá, vrátane Diderotových, čím kazil ich podstatu a účinnosť. Myslel si, že sa tak vyhne nepríjemnostiam zo strany úradov a cirkvi. D. Diderot svojím úsilím dosiahol, že po dvoch rokoch (1757 – 1758) sa vo vydávaní „Encyklopédie“ pokračovalo, a to aj vďaka urýchlenej a tajnej práci 50 tlačiarov. V roku 1759 vyšiel 9. zväzok „Encyklopédie“ a do roku 1765 dostali predplatitelia ostatných 10. zväzkov. Počas ďalších 7 rokov sa uskutočňovali práce súvisiace s výrobou 11. zväzkov ilustrácii (rytín).

Po vydaní textových zväzkov sa znovu zaktivizovala cirkev. Okrem iného zvolala aj špeciálne zhromaždenie svojich špičiek, na ktorom sa formulovala požiadavka vydať osobitný dekrét proti „Encyklopédii.“ Ale kráľovská moc už nemala odvahu tejto snahe vyhovieť.

„Encyklopédia“ žila a stávala sa čoraz známejšou i populárnejšou. Nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Vydali ju v Ženeve, v Lausanne, Luccu, Livorne a nastúpila cestu napredovania celým kultúrnym svetom. Zakotvila v ňom pevne a natrvalo. Tak je to v súčasnosti a takú má dlhodobú perspektívu, lebo podľa vyjadrenia D. Diderota – rozmnožuje „počet opravdivých vedcov, významných umelcov a osvietených priateľov vied a umení“, ďalej „dopĺňa základné knihy, rozvíja skutočné princípy vecí, označuje ich vzťahy, prispieva k istote a k pokroku ľudských vedomostí“ a tým k „rozšíreniu nových predností v spoločnosti“.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu