Náboženstvo a veda – 5. kapitola

Sunday, 15 November 2009 | Náboženstvo a veda, Bertrand Russell, Zošity humanistov č. 80

Bertrand Russell

Duša a telo

Z dôležitejších vetví vedeckých vedomostí je najmenej pokročilá psychológia. Etymologicky by „psychológia“ mala byť „teóriou o duši“, ale pojem duše, hoci bežný pre teológov, sa dá ťažko považovať za vedecký problém. Ani jeden psychológ nepovie, že predmetom jeho štúdia je duša, ale na otázku, čo je ten predmet, nenájde ľahko odpoveď.

Niektorí povedia, že psychológia sa zaoberá mentálnymi javmi, ale zarazí ich otázka, v čom sa líšia „mentálne“ javy od tých javov, pre ktoré poskytuje údaje fyzika. Všeobecné psychologické otázky nás čoskoro dovedú do oblastí filozofickej neistoty, a je ťažké vyhýbať sa všeobecným otázkam, pretože je málo presných experimentálnych poznatkov. Aj tak sa však už niečo dosiahlo a veľa dávnych omylov bolo zavrhnutých. Mnohé starodávne omyly súviseli s teológiou, a to ako príčina alebo ako účinok. Nešlo pritom, ako v oblastiach, o ktorých bola doteraz reč, o určité osobitné texty či biblické omyly o faktických skutočnostiach; išlo skôr o metafyzické doktríny, ktoré sa nakoniec považujú z takého alebo onakého dôvodu za esenciálne pre celky ortodoxných dogiem.

Pojem „duša“, ako sa najprv vyskytol v gréckom myslení, má náboženský, ale nie kresťanský pôvod. Pokiaľ ide o Grécko, zdá sa, že sa zrodil v učení Pytagorových žiakov, ktorí verili na prevteľovanie duší, metempsychózu, a očakávali konečnú „spásu“ v tom zmysle, že dôjde k oslobodeniu duše z podrobenia matérii, ktoré musí duša znášať do tých čias, kým je viazaná na telo. Pytagorovi žiaci ovplyvnili Platóna, Platón ovplyvnil cirkevných otcov. Tak sa idea duše, odlišnej od tela, stala prvkom kresťanskej doktríny. Iné vplyvy mali zapôsobiť neskoršie, najmä vplyv Aristotela a stoikov; no platonizmus, najmä vo svojej neskorej podobe, mal ostať najdôležitejším pohanským vplyvom na patristickú filozofiu Otcov cirkvi.

V Platónovi vidno, že v jeho dobe už existovali doktríny, veľmi podobné tým, ktoré malo neskôr učiť kresťanstvo; boli rozšírené skôr v celkovej populácii ako u filozofov.

„Uisťujem ťa, Sokrates,“ vraví jedna osoba v Republike, „že keď niekto zistí, že ide umrieť, naľaká sa a začne sa zaoberať vecami, ktoré sa ho nikdy predtým netýkali. Doteraz sa smial pri historkách o tých, čo odišli na večnosť – ktoré nám hovoria, že tí, čo robili na tomto svete zle, musia na druhom svete trpieť; jeho ducha trápi teraz strach, že tieto historky môžu byť pravdivé.“

V inej pasáži sa dozvedáme, že požehnania, ktoré podľa Musaiosa a Eumolposa bohovia priznajú spravodlivým, sú úchvatnejšie ako všetky bohatstvá tohto sveta;

„pretože vedú do príbytkov Hádesa, a opisujú ich ako ležiacich na pohovkách pri hostine svätých ľudí, s vencami na hlavách a pijúc celú večnosť víno.“ Zdá sa, že Musaeovi a Orfeovi sa podarilo „presvedčiť nielen jednotlivcov, ale celé mestá, že ľudí možno zbaviť a očistiť od ich zločinov už za ich života alebo aj po smrti, a to prostredníctvom určitých obetí a príjemných rozptýlení, ktoré nazývajú mystériami; tieto nás oslobodia od útrap na druhom svete a ich zanedbávanie sa trestá strašným osudom.“

V dialógu O Republike sám Sokrates vyslovuje názor, že budúci život si treba predstavovať ako príjemný, aby tým povzbudil k ostražitosti na bojisku; nehovorí však, či tomu aj sám verí.

Doktrína kresťanských filozofov bola v staroveku predovšetkým platónovská, no po jedenástom storočí sa stáva aristotelovskou. Tomáš Akvinský (1225–1274) sa oficiálne považuje za najlepšieho scholastického filozofa a dodnes platí v katolíckej cirkvi za model filozofickej ortodoxie. Učitelia vo výchovných ustanovizniach, kontrolovaných Vatikánom, môžu vysvetľovať filozofické systémy Descarta alebo Locka, Kanta alebo Hegela, ako historicky zaujímavé, ale musia jednoznačne naznačiť, že jedine správny systém je filozofia „anjelského doktora“ (Tomáša Akvinského). Konečná hranica toho, čo je dovolené, je povedať, ako to robí jeho prekladateľ (do angličtiny), že žartuje, keď sa pýta, čo sa stane na súdny deň s telom kanibala, ktorého otec a matka boli kanibali. Je samozrejmé, že tí ľudia, ktorých on a jeho rodičia zjedli, majú prednostné právo na mäso tvoriace ich telá, takže ostane obratý o všetko, keď každý bude žiadať svoj diel. Toto je skutočná ťažkosť pre tých, čo veria na vzkriesenie tela, ako sa opisuje v apoštolskom vyznaní viery. Je znakom intelektuálneho oslabenia ortodoxie v našich časoch, že sa dogma zachováva, ale ako žart sa odbavuje vážna diskusia o trápnom probléme, ktorý tá dogma vyvoláva. Viera v zmŕtvychvstanie pretrváva; jej životnosť sa prejavuje odmietaním spaľovania mŕtvol, bežným v mnohých protestantských a vo všetkých katolíckych krajoch, aj keď sú také emancipované ako Francúzsko. Keď mal byť môj brat spopolnený v Marseille, povedal mi majiteľ pohrebného ústavu, že dosiaľ nemal skoro nijaký prípad spopolnenia vo svojom obvode v Anglicku, a to v dôsledku teologických predsudkov. Zdá sa, že ľudia si myslia, že pre Všemohúceho je ťažšie pozbierať všetky časti ľudského tela, ak sa rozptýlili v ovzduší v podobe plynov, než keď ostali na cintoríne v podobe červov a zeminy. Keby som to povedal ja, bol by to znak bludárstva; no je to prevažná mienka ľudí, o ortodoxii ktorých sa nedá pochybovať.

V scholastickej filozofii (ktorá je stále ešte oficiálnou pre rímsku cirkev) sú duša a telo dve substancie. Pojem „substancia“ je odvodený zo syntaxe a syntax z viac-menej nevedomej metafyziky primitívnych rás, ktoré vytvárali štruktúru našich jazykov. Vo vetách rozlišujeme podmet a prísudok a predpokladá sa, že kým niektoré slová môžu byť aj podmetom, aj prísudkom, iné môžu byť len podmetom (hoci nevieme, čo to môže znamenať); najlepším príkladom týchto slov sú vlastné mená a predpokladá sa, že označujú „substancie“. Populárny výraz pre ne je „vec“ – alebo „osoba“, ak ide o ľudí. Metafyzická koncepcia substancie je len pokus spresniť to, čo zdravý rozum rozumie pod vecou alebo osobou.

Pozrime sa na príklad. Môžeme povedať: „Sokrates bol múdry“, „Sokrates bol Grék“, „Sokrates bol Platónov učiteľ“ atď. Vo všetkých prípadoch sme Sokratovi prisudzovali rozličné atribúty. Slovo „Sokrates“ však má vo všetkých vetách ten istý význam; jednotlivec Sokrates je teda niečo od tých atribútov odlišné, ale je niečo, v čom sa atribúty „prejavujú“. Prirodzené poznanie nám umožňuje poznať veci len na základe ich atribútov; keby bol mal Sokrates dvojča, ktoré malo tie isté atribúty, nevedeli by sme ich rozlíšiť. Aj tak však je substancia viac ako súhrn jej atribútov. Najjasnejšie to predvádza doktrína eucharistie. Pri transsubstanciácii ostáva atribút chleba, ale substanciou sa stáva substancia Kristovho tela. V priebehu rozvoja modernej filozofie všetci novátori od Descarta po Leibniza (okrem Spinozu) si dali veľmi záležať na dôkaze, že ich doktríny boli konzistentné s transsubstanciáciou; Náboženské autority dlho váhali a nakoniec rozhodli, že spása je len v scholastike.

Ukázalo sa, že okrem zjavenia nebol nijaký jav istý; človek si nebol nikdy istý, či nejaká vec alebo osoba, videná v jednej chvíli, bola identická s vecou alebo osobou, videnou v inej chvíli: boli sme vystavení riziku večnej komédie omylov. Pod vplyvom Locka urobili jeho žiaci krok vpred, na ktorý by sa sám nebol odvážil: popreli akúkoľvek užitočnosť pojmu substancia. Podľa ich názoru poznáme Sokrata podľa jeho atribútov – pokiaľ môžeme vôbec niečo o ňom vedieť. Ak sa povie, kde a kedy žil, aký mal vzhľad, čo robil atď., povedalo sa všetko, čo sa dalo. Je úplne zbytočné predpokladať existenciu úplne nepoznateľného jadra, ku ktorému by sa atribúty „pripínali“ ako špendlíky do podušky. To, čo je absolútne a svojou podstatou nespoznateľné, sa nedá spoznať, ba ani nie je dôvod predpokladať túto existenciu.

Pojem substancie, majúcej atribúty, ale od nich odlišnej, si zachovali Descartes, Spinoza a Leibniz; aj Locke, ale uňho mala menší význam. Odmietol ju Hume a postupne bola vyhostená z psychológie a fyziky. Uvidíme, ako to prebiehalo; teraz sa venujme teologickým dôsledkom tejto doktríny a ťažkostiam, zapríčineným jej odmietnutím.

Pozrime sa najprv na telo. Kým existovala koncepcia substancie, myslelo sa pod zmŕtvychvstaním tela poskladanie všetkej jeho substancie v čase, keď žilo na zemi. Substancia mohla prejsť mnohými premenami, ale zachovala si svoju identitu. Ak však je kúsok hmoty len súhrnom jej atribútov, jeho identita sa stráca, keď sa atribúty menia. Potom nemá zmysel hovoriť, že nebeské telo je po vzkriesení tá istá „vec“, ako bolo kedysi zemské telo. Je zaujímavé, že táto ťažkosť má paralelu v modernej fyzike. Atóm so svojím sprievodom elektrónov môže prekonať náhlu zmenu a elektróny, ktoré tu budú po transformácii, sa nedajú identifikovať ako tie čo tu boli na začiatku. Každý je iba akýmsi spôsobom zoskupenia pozorovateľných javov, no nemá ten druh „skutočnosti“, ktorý sa vyžaduje pre zachovanie identity aj v priebehu zmeny.

Dôsledky opustenia pojmu „substancie“ v súvislosti s dušou boli ťažšie ako v súvislosti s telom. Manifestovali sa však postupne, pretože rozličné oslabené formy starej doktríny sa ďalej považovali za obhájiteľné. Najprv sa teda výraz „duša“ nahradil výrazom „duch“ v nádeji, že sa tak obídu teologické námietky. Potom sa ujalo slovo „subjekt“, ktoré sa ešte dnes používa, a to osobitne pri predpokladanom kontraste medzi „subjektívny“ a „objektívny“. Povedzme si pár slov o tomto „subjekte“.

Je samozrejmé, že v určitom zmysle som dnes tou istou osobou, ako som bol včera; ešte presvedčivejší je jav, že ak naraz vidím nejakého muža a počujem ho hovoriť, potom je „ja“, ktoré vidí, to isté „ja“, ktoré počuje. Na základe toho sa začalo myslieť, že keď niečo vnímam, existuje medzi mnou a tou vnímanou vecou, nejaký vzťah: ja, ktorý vnímam, som „subjekt“ a vnímaná vec je „objekt“. Na nešťastie sa ukázalo, že o subjekte sa nedá vedieť nič: stále vnímal iné veci, ale nevedel poňať seba. Hume odvážne poprel existenciu subjektu, ale to bol koniec všetkého. Ak nebolo subjektu, kto bol nesmrteľný? Kto mal slobodnú vôľu? Kto bol ten, čo hrešil na zemi a kto ten, čo bol potrestaný peklom? Na tieto otázky nevedel nikto odpovedať. Hume ani nehľadal odpoveď, ale iným chýbala jeho odvaha.

Kant, ktorý sa podujal na odpoveď Humovi, si myslel, že našiel riešenie a toto sa zadalo byť hlbokým pre svoju tajomnosť. Povedal, že veci na nás pôsobia zasiahnutím citov zmyslami, ale naša povaha nás núti cítiť veci nie také, aké sú samy o sebe, ale ako niečo iné, čo vzniká našimi subjektívnymi prídavkami. Najdôležitejšie z týchto prídavkov sú čas a priestor. Veci ako také, podľa Kanta, nie sú ani v priestore, ani v čase, hoci naša prirodzenosť nás núti vidieť ich, ako keby tam boli. Ego (alebo duša) ako vec o sebe sa tiež nachádza mimo čas a priestor, hoci ako pozorovateľný jav sa zdá byť v jednom aj v druhom. Čo môžeme naším vnímaním pozorovať, je vzťah medzi javom „ja“ a javom „objekt“, ale za nimi obidvomi je reálne „ja“ a reálna „vec ako taká“, z ktorých ani jednu nemožno pozorovať. Prečo teda predpokladať ich existenciu? Pretože je potrebná pre náboženstvo a pre morálku. Hoci je nemožné zistiť niečo vedeckými metódami o reálnom Ja, vieme, že má slobodnú vôľu, že môže byť cnostný alebo hriešny, že je nesmrteľný (hoci mimo času) a že zrejmá nespravodlivosť utrpenia dobrých tu na zemi musí byť napravená nebeskými radosťami. Preto si Kant, ktorý povedal, že „čistým“ rozumom sa existencia Boha nedá dokázať, myslel, že je to možné z „praktických“ dôvodov, pretože ide o nevyhnutný dôsledok toho, čo vieme intuitívne z oblasti morálky.

Pre filozofiu nebolo možné zastaviť sa nadlho na polceste a racionalistické časti Kantovej doktríny sa ukázali dlhodobejšími hodnotami ako odseky, v ktorých sa pokúšal zachrániť ortodoxiu. Skoro sa zistilo, že nebolo treba predpokladať existenciu veci-ako-takej, pretože to bola len stará „substancia“, urobená ešte nepoznateľnejšou. V Kantovej teórii sú pozorovateľné javy len zdanlivé a skutočnosť za nimi je niečo, z čoho by sme spoznali len existenciu, keby tu neboli požiadavky etiky. Pre jeho nasledovníkov – potom čo ním navrhnutá myšlienková línia vrcholila Hegelom – sa stalo zrejmým, že „javy “ majú takú realitu, akú sme vstave poznať, a že nijako nie je potrebné spoznať realitu nejakého vyššieho rádu, patriacu k javom, ktoré nemožno vnímať. Samozrejme môže existovať taký vyšší druh reality, ale úvahy na dôkaz, že musí existovať, sú neplatné, takže ide len o jednu z nespočetných možností, ktorú netreba brať do úvahy, pretože sa nachádza mimo oblasti poznaného alebo poznateľného. V oblasti poznateľného niet miesta pre koncepciu substancie, ani pre jej modifikáciu do formy subjektu alebo objektu. Bezprostredné účinky, ktoré môžeme pozorovať, nemajú nijakú dualitu tohto druhu, a neposkytujú nijaký motív na posudzovanie „vecí“ alebo „osôb“ inak ako súhrn(y) javov.

Keď sa uvažovalo o vzťahu medzi dušou a telom, nebola to len koncepcia substancie, ktorá sa javila ťažko zmieriteľná s modernou filozofiou; rovnaké ťažkosti sa objavili v súvislosti s kauzalitou.

Pojem príčiny vstúpil do teológie najmä vo vzťahu k hriechu. Hriech bol atribút (podstatná vlastnosť) vôle a vôľa bola príčinou činu. Ale chcenie ako také nemohlo byť vždy dôsledkom predošlých príčin, pretože keby to tak bolo, nemohli by sme byť zodpovední za svoje činy; aby sa zachránil pojem hriechu, bolo súčasne potrebné, aby vôľa bola (aspoň niekedy) bez príčiny a aby sama bola príčinou. Z toho vyplýval určitý počet predpokladov na analýzu mentálnych fenoménov ako aj vzťahov medzi mysľou a telom; niektoré z týchto predpokladov sa časom ukázali ako veľmi ťažko udržateľné.

Prvé ťažkosti zapríčinil objav zákonov mechaniky. V sedemnástom storočí sa ukázalo, že zákony, ktoré vzišli zo skúseností a pokusov, platili pre všetky druhy pohybu hmoty. Zdalo sa, že neexistuje nijaká príčina pre výnimku v prospech tela zvierat alebo ľudí. Descartes z toho urobil záver, že zvieratá sú automaty, ale ďalej si myslel, že u ľudí zapríčiňuje pohyby vôľa. Pokroky fyziky rýchlo ukázali, že jeho kompromis je nemožný a jeho nasledovníci opustili názor, že myseľ môže mať nejaký vplyv na hmotu. Pokúsili sa udržať váhu v rovnováhe výrokom, že ani hmota nemôže mať nijaký vplyv na myslenie. To ich viedlo k teórii dvoch paralelných sérií, jednej mentálnej a druhej fyzickej, z ktorých každá má svoje vlastné zákony. Keď niekoho stretnete a rozhodnete sa povedať mu „Dobrý deň“, vaše rozhodnutie patrí do mentálnej série; ale pohyby vašich pier, jazyka a hrtanu, hoci sa zdá, že z neho vychádzajú, v skutočnosti majú len čisto mechanické príčiny. Duch a telo sa prirovnávali k dvom presne idúcim hodinám: keď jedny udávajú čas, obidve zvonia, hoci ani jedny nemajú nijaký účinok na druhé. Keby človek mohol vidieť jedny z nich a počuť len druhé, myslel by si, že tie, ktoré vidí, zvonia.

Tejto teórii sa dá ťažko veriť a má okrem toho nevýhodu, že nezachráni slobodnú vôľu. Predpokladala sa dokonalá zhoda medzi stavom tela a stavom ducha, takže ak sa poznal jeden, dal sa teoreticky odvodiť druhý. Kto by poznal zákony tejto zhody a zákony fyziky, a mal by dostatočné vedomosti a zručnosti, mohol by predpovedať mentálne a fyzikálne javy. V každom prípade boli mentálne akty vôle zbytočné, ak nemali za následok nijakú fyzikálnu manifestáciu. Fyzikálne zákony určovali moment, keď ste mali povedať „Dobrý deň“, pretože je to fyzikálny čin; bolo by slabou útechou veriť, že by ste mohli povedať „Zbohom“, keby bolo dopredu určené, že máte povedať pravý opak.

Preto neprekvapuje, že karteziánska doktrína uvoľnila vo Francúzsku osemnásteho storočia miesto čistému materializmu, ktorý človeka považuje za riadeného len zákonmi fyziky. Vôľa nemá v tejto filozofii miesto a pojem hriechu sa vytratil. Duša neexistuje a v dôsledku toho niet ani nesmrteľnosti, okrem jednotlivých atómov, ktoré sú dočasne pospájané, aby vytvorili ľudské telo. Táto filozofia, o ktorej sa predpokladalo, že prispela k výstrednostiam Francúzskej revolúcie, stala sa predmetom hrôzy najprv, po období teroru, pre všetkých, čo boli vo vojne s Francúzskom a potom, po roku 1814, pre všetkých Francúzov, ktorí podporovali reštaurovanú vládu. Anglicko upadlo späť do ortodoxie; Nemecko adoptovalo idealistickú filozofiu nasledovníkov Kanta. Potom prišlo hnutie romantizmu, ktoré nechcelo ani počuť o kontrole ľudských činov matematickými vzorcami.

Medzitým sa v ľudskej fyziológii tí, čo nemali radi materializmus, uchýlili alebo do mystéria, alebo do „životnej sily“; jedni si mysleli, že veda nikdy nepochopí ľudské telo, druhí hlásali, že sa to bude dať len na základe iných princípov ako sú zákony chémie a fyziky. Ani jeden z týchto názorov nemá dnes priaznivcov medzi biológmi, hoci ten druhý ich ešte pár má. Dielo, ktoré sa vykonalo v embryológii, biochémii a organickej syntéze, robí čím ďalej tým pravdepodobnejším očakávanie, že charakteristické vlastnosti živej hmoty sa dajú dopodrobna vysvetliť pojmami chémie a fyziky. Evolučná teória, samozrejme, vylučuje možnosť predpokladať, že by princípy platné pre telá zvierat neboli platné pre telá ľudských bytostí.

Vráťme sa však k psychológii a teórii vôle; vždy bolo zrejmé, že mnohé, možno väčšina, našich aktov vôle má príčiny; ale ortodoxní filozofi tvrdili, že tieto príčiny, na rozdiel od príčin vo fyzikálnom svete, nevyvolávajú nevyhnutne svoje účinky. Tvrdia, že vždy je možné odolať aj najmocnejšej túžbe čistým aktom vôle. A tak sa došlo k mienke, že ak nás vedú vášne, naše činy nie sú slobodné, pretože majú svoje príčiny; existuje však schopnosť, niekedy nazývaná „rozum“, inokedy „svedomie“, ktorá nám dáva ozajstnú slobodu, ak sa podľa nej riadime. Takto sa identifikovala „pravá“ sloboda, opak svojvoľného rozmaru, ako poslušnosť morálnemu zákonu. Hegelovi žiaci šli o krok ďalej a identifikovali morálny zákon ako zákon štátu, takže „pravá“ sloboda znamenala poslušnosť príkazom polície. Táto doktrína mala u mnohých vlád veľký úspech.

Teória, že vôľa niekedy nemá príčinu, sa dala veľmi ťažko udržať. Nedá sa povedať, že dokonca najcnostnejšie činy nemajú pohnútky. Človek môže chcieť páčiť sa Bohu, získať súhlas svojho suseda alebo svoj vlastný, môže chcieť urobiť druhých šťastnými alebo uľahčiť im trápenie. Každé z týchto prianí môže zapríčiniť dobrý čin, ale kým nemá jednotlivec cnostnú túžbu, neurobí činy, ktoré schvaľuje morálny zákon. Dnes vieme oveľa viac o príčinách túžob, ako sme vedeli voľakedy. Niekedy sídlia tie túžby v produktoch žliaz s vnútornou sekréciou, niekedy v začiatkoch výchovy, niekedy v zabudnutých skúsenostiach, niekedy v túžbe po pochvale atď. Vo väčšine prípadov vytvára túžbu súhra niekoľkých rozličných príčin. A je isté, že keď robíme nejaké rozhodnutie, robíme to na základe jedného priania, hoci môžeme mať súčasne aj iné priania, ktoré nás ťahajú opačným smerom. V tom prípade, ako vravel Hobbes, vôľa je pri uvažovaní „posledná chúťka“. Takže idea úplne nezapríčineného aktu vôle sa nedá obrániť. To má dôsledky v etike, o ktorých bude reč v ďalšej kapitole.

Ako sa psychológia a fyzika stávajú stále vedeckejšími, ich tradičné koncepcie uvoľňujú miesto novým koncepciám, schopným väčšej presnosti. Až donedávna sa fyzika uspokojovala s hmotou a pohybom; a hmota, akokoľvek sa na ňu dívate okom filozofa, nie je technicky nič iné ako substancia v stredovekom zmysle. Nakoniec sa konštatovalo, že hmota a pohyb už nevyhovujú, a to ani technicky, a metóda teoretickej fyziky sa veľmi priblížila požiadavkám vedeckej filozofie. Aj psychológia je nútená opustiť pojmy „vnímanie“ a „svedomie“, pretože sa zistilo, že nie sú schopné presnosti. Pre pochopenie treba o každom z týchto pojmov povedať pár slov.

„Vnímanie“ sa zdá byť na prvý pohľad celkom jednoduchý pojem. „Vnímame“ slnko a mesiac, počujeme vyslovené slová, vnímame mäkkosť či tvrdosť predmetov, ktorých sa dotýkame, zavoniame skazené vajce, zachutí nám horčica. Veci, ktoré takto opisujeme, sú nesporné; len ich opis je diskutabilný. Keď „vnímame “ slnko, má to za sebou dlhú reťaz príčin, najprv tých 150 miliónov kilometrov medzihviezdneho priestoru, potom v oku, v optickom nerve a v mozgu. Konečná „mentálna“ udalosť, ktorú voláme „vidieť slnko“, sa vôbec nemôže podobať na skutočné slnko. Slnko, podľa Kanta vec-ako-taká, ostáva mimo našej skúsenosti, a poznať ho môžeme (ak vôbec), len komplikovaným procesom dedukcie vychádzajúc zo skúsenosti, ktorú voláme „vidieť slnko“. Predpokladáme, že slnko existuje mimo našej skúsenosti, pretože mnoho ľudí ho vidí naraz, a pretože mnoho javov, napríklad svetlo mesiaca, sa dá najlepšie vysvetliť pripustením, že slnko produkuje účinky na miestach, kde niet pozorovateľov. Isté je, že „nevnímame“ slnko tým jednoduchým a priamym spôsobom, akým sa „zdáme“ robiť to prv, než si uvedomíme komplikované fyzikálne príčiny našich pocitov.

Úplne voľne sa dá povedať, že nejaký predmet „vnímame“, keď sa prihodí niečo, pri čom je tento predmet hlavnou príčinou, a keď máme možnosť robiť o ňom závery. Keď počujeme niekoho hovoriť, zodpovedajú rozdiely v tom, čo počujeme, rozdielom v tom, čo tá osoba hovorí; účinok prostredia je zhruba konštantný, takže sa dá viac-menej zanedbať. Podobne, keď vidíme vedľa seba červenú a modrú škvrnu, máme právo predpokladať, že je rozdiel medzi miestami, odkiaľ prichádza červené a modré svetlo, ale nie, že tento rozdiel sa podobá rozdielu medzi vnímaním červeného a vnímaním modrého svetla. Takto sa môžeme pokúsiť zachrániť pojem „vnímania“, ale nikdy sa nám nepodarí urobiť ho presným. Okolité prostredie má vždy určitý deformujúci účinok: červené miesto môže vyzerať červené v dôsledku zarosenia, modré v dôsledku nosenia farebných okuliarov. Na vyslovenie záveru o predmete po skúsenosti, ktorú voláme „vnímanie“, treba nám poznať fyziku a fyziológiu zmyslových orgánov a mať podrobné údaje o tom, čo je v priestore medzi nami a predmetom. Prostredníctvom všetkých týchto informácií a pripúšťajúc realitu vonkajšieho sveta môžeme z toho odvodiť určité veľmi abstraktné informácie o „vnímanom“ predmete. Ale všetko, čo je pri pojme „vnímanie“ priame a bezprostredne zasiahnuteľné, sa rozplynie v procese dedukcie pomocou komplikovaných matematických vzorcov. Pri vzdialených predmetoch, ako je slnko, sa o tom ľahko presvedčíme. Ale tak je to aj pri dotykoch, vôňach a chutiach, keďže naše „vnímanie“ v týchto prípadoch sprostredkujú komplikované procesy, ktoré sa odohrávajú v nervoch, idúcich až do mozgu.

Otázka „svedomia“ je možno ešte ťažšia. Vravíme, že si „uvedomujeme“, ale palice a skaly to nerobia; hovoríme, že sme „pri vedomí“, keď sme sa zobudili, ale nie, keď spíme. Tým chceme zaručene niečo povedať, niečo pravdivé. Ale ťažko sa dá povedať presne, čo je táto pravda; na to treba zmeniť jazyk.

Keď vravíme, že sme si „vedomí“, máme na mysli dve veci: na jednej strane, že na svoje prostredie reagujeme určitým spôsobom; na druhej strane, že keď pozeráme do seba, nachádzame určitú kvalitu našich myšlienok a pocitov, ktoré nenachádzame u neživých predmetov.

Pokiaľ ide o našu reakciu na prostredie, táto spočíva vo „vedomí“ niečoho. Ak skríknete „Hej!“, ľudia sa obrátia, ale skaly nie. Viete, že keď ste sa v takom prípade obrátili, aj vy ste počuli nejaký hluk. Do tých čias, kým sa dalo predpokladať, že niekto „vníma“ veci okolitého sveta, dalo sa povedať, že je „pri vedomí“. Teraz môžeme povedať len toľko, že reagujeme na dráždenia; to robia aj skaly, ale dráždení, na ktoré zareagujú, je menej. Takže pokiaľ ide o „vonkajšie vnímanie“, rozdiel medzi nami a skalami je len otázkou stupňa.

Najdôležitejšia časť pojmu „vedomie“ sa týka toho, čo zisťujeme introspekciou. Nielen že reagujeme na vonkajšie predmety a javy, ale vieme, že reagujeme. Myslíme si, že skala nevie, keď reaguje, ale ak reaguje, má „vedomie“. Aj tu nám analýza povie, že rozdiel len otázkou stupňa. Skutočnosť, že vieme, že niečo vidíme, nepridáva nášmu poznaniu videného nič nové, ak to nie je spomienka. Ak niečo najprv vidíme a potom hneď o tom uvažujeme, čo sme videli, táto úvaha sa vidí byť introspektívnou, ale je to len bezprostredná pamäť. Niekto môže povedať, že pamäť je niečo typicky „mentálne“, ale dá sa to poprieť. Pamäť je druh zvyku, a zvyk je charakteristická vlastnosť nervového tkaniva, hoci niečo podobné sa vyskytuje aj inde; napríklad zvitok papiera sa znovu skrúca, keď sme ho rozkrútili. Netvrdím, že to, čo som povedal, je kompletná analýza javu, ktorý dosť nejasne označujeme ako „vedomie“: Je to široké pole a odpoveď by zaplnila knihu. Chcem len naznačiť, že čo sa na prvý pohľad vidí byť presným pojmom, v skutočnosti je pravým opakom a vedecká psychológia vyžaduje aj odlišný slovník.

Nakoniec treba povedať, že ak sa niekdajšie rozlišovanie medzi dušou a telom rozplynulo, stalo sa tak, jednak preto, že „hmote“ ubudlo pevnosti a „mysli“ duchovnosti. Ešte sa niekedy myslí, ako to bolo nedávno všeobecným zvykom, že fyzikálne údaje sú verejné, pretože ich každý môže vidieť; kým fyziologické sú súkromné, keďže sa získavajú introspekciou. Ale aj to je len rozdiel stupňa. Dve osoby nemôžu nikdy vnímať nejaký predmet súčasne ako identický, pretože rozdiel v ich stanovisku má za následok rozdiel v obraze, ktorý vidia. Ak podrobne preštudujeme fyzikálne údaje, zistíme, že majú ten istý súkromný charakter ako fyziologické údaje. Ich kvázi-verejnosť nie je v psychológii celkom vylúčená.

Skutočnosti, ktoré sú východiskom pre uvedené vedy, sú aspoň sčasti identické. Farebná škvrna, na ktorú sa dívame, je rovnako faktom pre fyziku ako pre psychológiu. Pri jej štúdiu urobí fyzika jeden druh záverov v určitej súvislosti, psychológia urobí iný druh záverov v inej súvislosti. Hoci by to bol dosť hrubý spôsob uvažovania, dá sa povedať, že fyzika sa zaoberá príčinnými vzťahmi mimo mozgu a psychológia príčinnými vzťahmi vnútri mozgu – s výnimkou tých, ktoré objaví vonkajším pozorovaním fyziológ, prezerajúci mozog. Fyzikálne aj psychologické údaje sa týkajú udalostí, ktoré sa dejú v mozgu. Majú rad vonkajších príčin, ktoré študujú fyzici, a rad vnútorných účinkov – pamäť, zvyky – ktoré skúmajú psychológovia. Neexistuje nijaký zásadný rozdiel medzi zložkami fyzikálneho a psychologického sveta. Vieme o nich menej, ako sme si nedávno mysleli, ale čo vieme, to stačí, aby sme si boli temer istí, že ani „duša“, ani „telo“ nemajú miesto v modernej vede.

Ešte sa nám treba pozrieť, aký vplyv majú moderné doktríny fyziológie a psychológie na pravdepodobnosť viery v nesmrteľnosť.

Doktríne, podľa ktorej duša prežije smrť tela, verili, ako sme videli, kresťania aj nekresťania, civilizovaní ľudia aj barbari. Spomedzi Židov, ktorí žili za čias Krista, farizeji verili na nesmrteľnosť, ale Saduceji, pridŕžajúci sa staršej tradície, neverili. V kresťanstve hrala viera vo večný život vždy veľmi dôležitú rolu. Podľa učenia katolíckej cirkvi sa jedni tešia nebeskému šťastiu – po očisťujúcom utrpení v očistci. Druhí trpia večné muky v pekle. Dnešní liberálni kresťania často zastávajú názor, že peklo nie je večné; od rozhodnutia Súkromnej rady kráľovnej v roku 1864, že takýto názor nie je ilegálny, sú tej mienky aj početní anglikánski duchovní. Až do polovice 19. storočia však veľmi málo praktizujúcich kresťanov pochybovalo o skutočnosti večného trestu. Strach pred peklom bol – a do určitej miery ešte stále je – žriedlom najhlbšej úzkosti, ktorá veľmi zmenšovala potešenie z viery v prežívanie. Prenasledovanie inak zmýšľajúcich sa ospravedlňovalo snahou zachrániť ich pred peklom; pretože ak kacír mohol zviesť druhých a zapríčiniť ich večné zatratenie, nijaký stupeň pozemského mučenia sa nedal považovať za prehnaný, ak mal predísť takémuto strašnému výsledku. Pretože nech si dnes myslíme čokoľvek, kedysi okrem pár výnimiek všetci verili, že kacírstvo je nezlučiteľné so spásou.

Úpadok viery v existenciu pekla nezapríčinili nejaké nové teologické argumenty, ani priamy účinok vedy, ale všeobecné zníženie ukrutnosti v 18. a 19. storočí. Je to znak hnutia, ktoré krátko pred Francúzskou revolúciou viedlo v mnohých krajinách k zrušeniu súdneho mučenia a začiatkom 19. storočia vyvolalo reformu barbarského trestného práva, ktoré bolo hanbou Anglicka. Dnes aj pre tých, ktorí ešte veria na peklo, je počet zatratencov, odsúdených na večné muky, oveľa nižší, ako býval kedysi. Divšie vášne sa už dávnejšie vybíjajú oveľa častejšie v politike ako v teológii.

Čudesná je skutočnosť, že ako sa vytrácala viera v peklo, strácala na sile aj viera v nebo. Hoci nebo ostáva uznanou časťou pravej kresťanskej viery, v súčasných diskusiách sa o ňom hovorí oveľa menej ako o dôkazoch božích cieľov na základe evolúcie. Argumenty v prospech náboženstva zdôrazňujú väčšmi jeho pôsobenie na cnostný život tu na zemi ako jeho vzťah k budúcemu životu. Viera, že pozemský život je len príprava na druhý svet, ktorá v minulosti ovplyvňovala morálku a správanie, prestala mať veľký vplyv aj na tých, čo ju ešte vedome nezavrhli.

V otázke nesmrteľnosti veda nevie povedať veľa určitého. V prospech prežívania existuje druh argumentov, ktoré sú, aspoň čo do zámerov, úplne vedecké – mám na mysli argumenty súvisiace s javmi, skúmanými pri psychických poruchách. Sám nemám dosť vedomostí o tejto téme, aby som mohol posúdiť hodnovernosť doterajších dôkazov; je však jasné, že by mohli existovať dôkazy, schopné presvedčiť rozumných ľudí. Treba však vysloviť určité výhrady. Po prvé, tieto dôkazy by v najlepšom prípade mohli dokázať, že žijeme, ale nie, že prežijeme večne. Po druhé tam, kde ide o prudké vášne, je ťažké prijať výpovede svedkov, aj keď sú spravidla dôveryhodní: bolo o tom veľa rečí v čase prvej svetovej vojny a v obdobiach veľkého rozčúlenia. Po tretie, ak sa nám vidí nepravdepodobné, že naša osobnosť nezanikne s naším telom z iných dôvodov, budú potrebné oveľa presvedčivejšie dôkazy prežitia, ako keby sa nám táto téza videla vopred pravdepodobná. Ani najzanietenejší prívrženec špiritizmu nemôže tvrdiť, že má toľko dôkazov prežitia smrti, ako môžu zhromaždiť historici na dôkaz toho, že čarodejnice svojím telom vzdávali česť satanovi; tieto dôkazy dnes skoro nikto nepovažuje za hodné preverenia.

Ukazuje sa, že ťažkosti pre vedu pramenia zo skutočnosti, že neexistuje entita ako duša alebo ja. Ako sme videli, už nie je možné považovať dušu a telo za dve „substancie“, obdarené trvanlivosťou v čase, čo metafyzici považovali za logicky neoddeliteľnú vlastnosť substancie. Ani v psychológii neexistuje dôvod pre existenciu „predmetu“, ktorý pri vnímaní prichádza do styku s „objektom“. Až donedávna sa myslelo, že hmota je večná, ale súčasné fyzikálne metódy už nespočívajú na tejto hypotéze. Atóm je dnes už len pohodlný spôsob na zoskupenie viacerých javov: je pohodlné predstaviť si atóm ako jadro obkolesené elektrónmi; no elektróny, existujúce v určitej chvíli, nie sú identické s elektrónmi v inej chvíli a moderný fyzik ich aj tak nepovažuje za „reálne“. Kým sa myslelo, že existuje večná hmota, ľahko sa dalo povedať, že aj myslenie musí byť večné; no tento argument, ktorý aj tak nikdy nebol veľmi presvedčivý, dnes nie je na nič. Fyzici mali dosť dôvodov, aby atóm redukovali na sériu udalostí; z rovnakých dôvodov konštatujú psychológovia, že myslenie nevykazuje znaky identity jedinečnej a trvalej „veci“, ale je sériou javov, pospájaných pevnými vzájomnými vzťahmi. Otázka nesmrteľnosti sa naviazala na odpoveď, či jemné vzťahy súvisiace so živým telom pokračujú aj po smrti tohto tela.

Prv než sa pustíme do odpovede na túto otázku, musíme určiť, ktoré javy spájajú udalosti takým spôsobom, že z nich robia mentálny život jednotlivca. Celkom iste je v tomto ohľade najdôležitejšia pamäť: vec, ktorú si pamätám, sa prihodila mne. Ak si pamätám určité okolnosti a medzi nimi ďalšiu podrobnosť, aj tá sa prihodila mne. Dalo by sa namietnuť, že dvaja ľudia sa môžu pamätať na tú istú vec, ale to by bol omyl. Dvaja ľudia nikdy nevidia tú istú vec rovnako jednoducho pre svoje rozdielne postavenie. Rovnako nemôžu mať ten istý pocit zvuku, vône, hmatu alebo chuti. Moja skúsenosť sa môže veľmi podobať skúsenosti inej osoby, ale vždy je tu väčší alebo menší rozdiel. Každý má svoju vlastnú skúsenosť a keď jedna spomienka privoláva druhú, povieme, že obidve patria tej istej „osobe“.

Existuje aj iná definícia osobnosti, menej psychologická, vychádzajúca z tela. Definícia toho, čo tvorí identitu ľudského tela v rozličnom čase, by bola zložitá, preto ju teraz považujme za danú. Súhlasme aj s tým, že každá „mentálna“ skúsenosť, ktorú poznáme, sa viaže na určité živé telo. Takto môžeme definovať „osobu“ ako sled mentálnych udalostí, naviazaných na nejaké dané telo. To je legálna definícia: Ak sa telo Jána Kováča dopustí vraždy a ak potom polícia zatkne telo Jána Kováča, potom osoba, obývajúca v čase zatknutia toto telo, je vrah.

Tieto dva spôsoby definície „osoby“ sú v konflikte v prípade zdvojenia osobnosti. V tomto prípade to, čo sa vonkajšiemu pozorovateľovi javí ako jedna osoba, sa subjektívne štiepi na dve osoby: niekedy ani jedna nevie nič o druhej; niekedy jedna z nich pozná druhú, ale nikdy nie obrátene; ak ani jedna nevie nič o druhej, ide o dve osoby, ak sa definícia zakladá na pamäti, ale len o jednu osobu, ak sa zakladá na tele. Existuje stupnica gradácie cez roztržitosť, hypnózu, námesačnosť až po extrém zdvojenia osobnosti. Preto je definícia osobnosti na základe pamäti spojená s ťažkosťami. No ukazuje sa, že stratená pamäť sa dá vrátiť hypnózou alebo psychoanalýzou, takže ťažkosti možno nebudú neprekonateľné.

Okrem spomienky v užšom zmysle slova tvoria osobnosť ešte iné prvky, viac-menej podobné pamäti: napríklad zvyky, ktoré sa vytvorili na základe minulých skúseností. Tam, kde je život, môžu udalosti viesť k vzniku zvykov a (opakovaná) skúsenosť sa líši od jednoduchého prípadu. Skúsenosť formuje zvieratá, a ešte väčšmi človeka; pri mŕtvej hmote to neexistuje. Ak je nejaká príhoda v príčinnom vzťahu k inej, ktorá má čo do činenia s vytváraním zvykov, potom sa obidve príhody týkajú tej istej „osoby“. Táto definícia je všeobecnejšia ako definícia len cez pamäť; zahrňuje všetko, čo zahŕňala definícia na základe pamäti a k tomu ešte oveľa viac.

Ak chceme veriť v prežitie osobnosti po smrti tela, musíme predpokladať, že existuje pokračovanie pamäti alebo prinajmenšom pamäti zvykov, pretože inak by nebol dôvod myslieť si, že ide o pokračujúcu existenciu tej istej osoby. V tejto chvíli nám však robí ťažkosti fyziológia. Zvyky aj pamäť sa ozývajú pri pôsobení na telo, najmä na mozog: vznik zvyku možno porovnať so vznikom vodného toku. Pôsobenia na telo, ktoré vyvolávajú zvyky a spomienky, sú zmazané smrťou a rozkladom tela; ťažko si možno predstaviť, že by sa dali (inak ako zázrakom) preniesť na iné telo, povedzme to, ktoré by sme mali obývať v budúcom živote. Ťažkosti by len narástli, keby sme mali byť duchmi bez tela. Pochybujem dokonca, či je pri moderných teóriách o hmote duch bez tela vôbec logicky mysliteľný. Hmota je iba určitý druh zoskupenia javov a preto tam, kde sú javy, je aj hmota. Ak, ako ja tvrdím, pokračujúca existencia nejakej osoby počas života jej tela závisí od tvorby zvykov, závisí aj od trvania tela. Nebolo by ťažšie preniesť do neba bez straty identity vodný tok, ako preniesť tam nejakú osobu.

Osobnosť je v podstate záležitosť organizácie. Určité javy, zoskupené na základe určitých vzťahov, vytvárajú osobu. Zoskupovanie sa deje na základe zákonov kauzality (viazaných na tvorbu zvykov vrátane pamäti), ktoré sú závislé od tela. Ak je to pravda – existujú spoľahlivé vedecké údaje myslieť si to – potom očakávať, že osobnosť prežije rozklad vlastného mozgu je ako očakávať, že futbalový klub prežije, keď umrú všetci jeho členovia.

Netvrdím, že táto úvaha je konečná. Budúcnosť vedy sa nedá predvídať, najmä nie budúcnosť psychológie, ktorá iba začína byť vedecká. Je možné, že raz sa psychologická príčinnosť oslobodí od súčasnej závislosti od tela. No pri terajšom stave psychológie a fyziológie nemôže sa viera v nesmrteľnosť dovolávať podpory vedy. Úvahy, ktoré o tomto predmete existujú, naznačujú, že vo chvíli smrti pravdepodobne zaniká osobnosť. Môžeme ľutovať, že svoju smrť neprežijeme, ale je nám útechou, že ani všetci tí prenasledovatelia, židobijci a šarlatáni nebudú existovať večne. Možno niekto povie, že by sa časom polepšili, ale o tom pochybujem.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Chapter Five, Soul and Body, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: Šiesta kapitola: Determinizmus, ZH 81).

tags , , ,

6 Comments to Náboženstvo a veda – 5. kapitola

Michal Rozanek
November 21, 2009

Zial, pan Russell nestihol sucasnost. Dnesne poznatky neurologie, ktore priniesol vyvoj IT a jej aplikacie (hlavne zobrazovacie metody fMR, PET, …) uz skutocne umoznuju analyzovat archaicky pojem “dusa” na fyzikalnej urovni. Prva veta clanku sa mi zial, napriek mnohym ubehnutym rokom, javi ako pravdiva. Drviva vacsina sucasnych psychologov berie aktualne poznatky neurologie ako diane v inej galaxii. Neurologia vsak prinasa prakticky na dennom poriadku nove informacie zasadneho vyznamu.

Dominik
November 21, 2009

Michal, to, že väčšina súčasných psychológov berie poznatky neurológie ako dianie z inej galaxie súvisí s tým, že skúmajú svet psychických fenoménov ktoré majú svoje vlastné zákonitosti. Zobrazovacie alebo detekčné metódy ukazujúce vzťah medzi psychickými prejavmi a mozgovými lokalitami kde sa prejavujú interakcie, mi nepovie nič o psychike samotnej. Keď rozoberám hudbu, výtvarné umenie, dejiny a zákonitosti myslenia alebo emocionálneho vnímania, tiež ma nezaujíma mozog a chémia. Ak má niekto psychický problém, určite mu neukážem mapu mozgu a nepoviem, že tu na tomto mieste sa vykazuje slabá aktivita, ktorú treba stimulovať; to by už nebola psychoterapia ale drogová terapia. Psychologický problém vyžaduje psychologické riešenie, len obvykle v ťažkých prípadoch sa nasadzujú psychofarmaká na utlmenie nezvládnuteľných prejavov. Neurológia a psychológia sa môžu (a mali by sa) navzájom doplňovať, ale obe skúmajú rôzne oblasti.
Prvá veta článku sa mi, žial, javí ako pravdivá tiež. Ale čo-to sa už urobilo. Problém psychológie je v tom, že pokým iné vedné oblasti skúmajú javy zvonka a môžu si tak udržať objektívnejši odstup, psychológia skúma vnútro a ešte k tomu v takom podivnom uzavretom kruhu, že psychika skúma psychiku. Je to nepredstaviteľne komplexný a často neurčitý a rozporný svet, preto ten nesúlad. Rovnako drvivá väčšina súčasných vedcov by brala poznatky z modernej psychológie ako dianie inej galaxie.

Michal Rozanek
November 21, 2009

Dominik, poznam Tvoje nazory zo siahodlhych diskusii tu na ZH, a preto odpoviem iba tento jediny raz.

Mozem Ta uistit, ze psychologia a neurologia skumaju tu istu oblast - mozog. Historicky je psychologia zalozena na empirii, dnesna neurologia ide az na fyzikalnu podstatu. Pokial sa psychologia nezacne zasadne opierat o vysledky neurologie, jej osud sa bude dat prirovnat k osudu alchymie popri chemii.

K Tvojim prikladom, ktore ked “rozoberas a nezaujima Ta pritom mozog a chemia” - ak by si sa zaujimal o vedecky vyskum, tak by si vedel, ze hudba, vytvarne prejavy, zakonitosti myslenia, emocionalne vnimanie - to vsetko su slusne zmapovane procesy ludskeho mozgu. (Dejiny su len tendencne dezinformacie o minulosti a klamstvo je prilis komplexny proces ludskeho mozgu pre dnesnu uroven jeho poznania.)

Vnimam, ze udatne hajis farby svojej viery a v tomto ideologickom boji tazko budes prijimat pravdu, ktora Ti Tvoj vnutorny svet rozbije. Ak mas odvahu pozriet sa pravde do oci, precitaj si k tejto teme knihu pisanu popularnou formou: Elkhonon Goldberg - Executive Brain (vysla aj v ceskom preklade “Jak nas mozek civilizuje”). A obcas navstiv stranku http://www.sciencedaily.com/gallery/mind_brain/, dozvies sa popularnou formou podane spravy o vyskumoch.

Pekny den Ti praje a luci sa v tejto diskusii

MR

Dominik
November 22, 2009

Michal, chápem, že zaškatuľkovanie niekoho na základe siahodlhých diskusií je jednoduchšie ako vyjadriť sa k nim z pohľadu meritu vecí, ale ako to súvisí s odvahou pozrieť sa pravde do očí, to mi uniká.
Psychológia neskúma tú istú oblasť ako neurológia, rovnako ako chémia nie je fyzika a biológia nie je matematika. Chceš vari povedať, že priateľstvo, nenávisť, láska, samota, radosť, nádej, strach je to isté ako elektrické potenciály alebo chemické zlúčeniny? Môžem mať stokrát zmapovaný mozog o tom čo to láska je, ale ak ju neprežijem na vlastnej koži nemám ani najmenšej predstavy o čom hovorím. Darmo mi budú platné všetky mozgové opisy hudby alebo umenia. Ak si hudbu nevypočujem, obraz nepozriem a neprežijem estetický alebo emocionálny zážitok k čomu sú primárne určené, neviem o nich nič podstatné. Tieto veci sa nedajú redukovať na vzorce, molekuly a fyzikálne veličiny; sú to svojbytné fenomény a nie je vhodné zamieňať opis a zmapovanie vecí za veci samotné. Ale môžem hľadať súvis, to je legitímne, ba dokonca žiadúce a užitočné.
Ako náš mozog civilizuje som sa mohol presvedčiť za posledných sto rokov viac ako rukolapne. A ak sa pozriem na priemernú mentálnu úroveň ľudí v dnešnej osvietenej dobe vedeckých a technických zázrakov, napríklad na reprezentatntov ľudí vo vládach, ich skorumpovanosť, manipulatívnosť, chamtivosť, bezohľadnosť a podvádzanie, tak mám miestami naozaj pocit, že som sa ocitol na začiatku minulého tisícročia.
Michal, nevediem žiadny ideologický boj. Snažím sa len poukázať na predpojatosti v materializme i v náboženstve a aké ťažké je nespadnúť do jedného alebo druhého extrému. A nehrá tú veľkú úlohu ani väčšinový názor lebo, ak píšeš, že dejiny sú len tendenčné dezinformácie minulosti, potom aj naša súčasnosť bude raz v budúcnosti za takú považovaná.
Ďakujem, aj Tebe prajem pekný deň.

Michal Rozanek
December 30, 2009
Dominik
December 30, 2009

Hej, v tom bulváre je jeden pekný odsek
“Najväčší pokrok poznania do roku 2020 predpovedá britský The Times vedcom, ktorí skúmajú ľudský mozog. Vraj už o takých desať rokov ľudstvo nebude potrebovať psychológov, mozog totiž dokážeme kompletne nasimulovať pomocou počítačov. Ak teda bude mať niekto problém, doktori pustia simuláciu a na základe jej výsledkov predpíšu liek. Alebo zmenu životného štýlu.”
To bude naozaj skvelé, vedomosti sa nám nalejú do hlavy samé a nebudeme mať už žiadne problémy, ak aj, nebudeme ich vnímať. A ten životný štýl nám určia vplyvní politici a veľké monopoly a bude sa týkať všeobecnej podpory ich politiky a nikdy nekončiacou nákupnou horúčkou. Nikto už nebude vyčnievať z radu a všetci budeme šťastne a rozjarene putovať priamo do chomúta mocichtivosti, chamtivosti a iných ľudských kvalít našich vodcov.
No, ja radšej letím rýchlo do kostola to rozmodliť…

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu