Pád a vzostup a opäť pád baltických štátov

Saturday, 14 November 2009 | Zošity humanistov č. 80

Edward Lucas

Rozprávka o recesii v ďalších európskych problémových štátoch.

Vykresliť súčasnú mizériu v baltických štátoch vyžaduje viac ako slová a čísla. Iba starodávna rytina s morskou obludou, vírmi a možno aj lebkou a skríženými hnátmi by zodpovedala katastrofálnej situácii, v ktorej sa nachádzajú ešte nedávno žiarivé úspechy postkomunistického sveta.

Dojedajúc obed v prázdnej reštaurácii jedného z pekných hlavných miest Tallin, Riga alebo Vilnius človek priam zacíti kolaps tigra. Takisto pôsobí ticho na nedokončených stavbách, neuveriteľne nízke ceny v nevkusných hoteloch, ktoré v časoch boomu lietali v oblakoch a nakoniec nedávny pád litovskej vlády pod tlakom hospodárskych ťažkostí. Baltické štáty sú kandidáti na nové problémy v Európe s jej dvojciferným hospodárskym úpadkom, obliehanými vládami a scvrkávajúcimi sa štátnymi výdavkami.

Keď som pred 20 rokmi navštívil to, čo boli vtedy ešte sovietske baltické republiky, zdali sa mi ich problémy skoro nepochopiteľne želaným stavom. Baltické štáty vtedy už neexistovali pre vonkajší svet temer pol storočia. Ako mládenec som v 1970-tych rokoch čítal o Estónsku, Litve a Lotyšsku ako o mýtickej Atlantíde – báječnom meste dávnej minulosti, pohltenom nepredstaviteľnou katastrofou. V 1980-tych rokoch som roznášal po Londýne heslá „Estónci von zo Sibíri! Sovieti von z Estónska!“ Ťažko sa dalo vedieť, čo je pravdepodobnejšie. V Londýne som stretol postarších pamätníkov starého baltického sveta v zatuchnutých bytoch prezrádzajúcich zúfalstvo. Za Sovietov bola návšteva Baltu temer nemožná.

Potom prišiel zázrak 1990-tych rokov. Keď som tam žil posledné dva roky sovietskej éry, nielen že som objavil Atlantídu: Díval som sa, ako sa vynorila z mora a vstúpila do Organizácie spojených národov. Ako vydavateľ týždenníka v anglickej reči The Baltic Independent (Baltický nezávislý) som komentoval, čo sa dialo: ako sa znovu narodené republiky napojili na Západ a zbavili ekonomických a politických dôsledkov mnohoročnej okupácie.

Do toho udrela ešte vyššia vlna: globálna recesia. So svojím malým hospodárstvom baltické štáty nasadzujú puky, keď ich susedia prekvitajú a vädnú, keď títo upadajú. Dopyt po baltských produktoch – potraviny, nábytok, turizmus – zaznamenal pokles na európskych trhoch aj v Rusku. To viedlo v 1. štvrťroku 2009 k poklesu HDP v Lotyšsku o 12 %, v Estónsku o 15 % a v Litve o 18 %. V decembri 2008 dostala Litva pôžičku MMF a teraz sa snaží dodržať jej podmienky. Platy vo verejnom sektore boli znížené o najmenej 20 %, v niektorých odvetviach o 40 %.

Tretia nivočiaca vlna je geopolitická: Rusko stojí pri dverách ako sused, ktorý opakovane použil scenár rekonkvisty. Dnes sú tri baltické štáty členmi NATO, ale aliancia je na papieri: bez vojenskej prítomnosti, ktorá by im zaručila bezpečnosť podľa článku V. dohody o členstve.

Voľakedy sa Belgicko považovalo za „kokpit Európy“, kde sa záujmy veľmocí krížili a riešili. Teraz sú to baltické štáty. Ide o dôveryhodnosť NATO a celý postkomunistický experiment. Môžu si malé štáty na hraniciach Ruska zachovať trvalú prosperitu, bezpečnosť a slobodu na základe vlastných talentov a cností? Alebo potvrdí príliv a odliv ekonomického šťastia, že sú len satrapiami mocných susedov?

Treba začať minulosťou. Hoci majú spoločný vzhľad krajiny a kulinárske výstrednosti (haring na raňajky a zemiaky na obed aj na večeru), viac zaváži ich nedávna tragická minulosť.

Pre každý z baltických štátov znamenala sovietska vláda kultúrnu revolúciu. Elity národov boli vyvraždené alebo sa vysťahovali. Stotisíce ľudí bolo deportovaných, popravených či k smrti vyhladovaných. Kolektivizácia zničila farmy, ktoré boli kostrou hospodárstva a spoločnosti. Nakoniec prišlo zadusenie národnej identity masívnou imigráciou rusky hovoriaceho obyvateľstva z iných oblastí ZSSR (dusenie možno, ale zaručene nie zadusenie, pozn. prekl.) a čistením kníh od všetkého, čo by mohlo priaznivo líčiť obdobie nezávislosti. Estónsky spisovateľ Jaan Kross opisuje aparátnika, ktorý so sekerou čistí knižnicu univerzity. Rusov veľmi hnevalo a hnevá, že po okupácii rokov 1940–41 Estónci a Lotyši netúžili po inom ako po „oslobodení“. Od roku 1944 mnohí Balti bojovali proti sovietskym silám, často po boku nacistov. Zlá krv pretrváva, ruskí propagandisti stále nazývajú Estónsko „eSStónskom“ (esesstónskom). Keď pred dvomi rokmi sťahovali sovietsky pamätník v Talline z centra na vojenský cintorín na predmestí, bol tento pre Rusov „Osloboditeľ Aljoša“, pre mnohých Estóncov „Neznámy násilník“. Výsledkom boli diplomatické škriepky, útok na estónske vyslanectvo v Moskve a mamutí cyberútok, ktorý na krátko prerušil verejné služby.

Bezútešnosť života počas okupácie charakterizovala apatia západu. Británia vydala Kremľu zlaté rezervy baltických štátov, zverené Anglickej banke. Zaprášené vyslanectvá vo Washingtone pretrvali so stopami legálnej existencie a starnúcich diplomatov občas pozvali na Ministerstvo zahraničných vecí, kde v loby viseli ich zástavy. Bolo to dobré na občasné podráždenie Kremľa, ale otázka nezávislosti týchto troch štátov bola mŕtva. Oživovali ju len excentrici typu Czeslawa Milosza, poľského nositeľa Nobelovej ceny (1980), ktorý vo svojom diele o totalitarizme opísal baltické štáty ako „zavarené“ v pohári „s pevne priľahnutým vrchnákom“; priznal, že jeho záujem všetci okolo považujú za márnosť, plytvanie svojím životom a dráždenie „božieho hnevu“.

Po obnove nezávislosti začiatkom 1990-tych rokov mohol baltické štáty postihnúť osud Moldavska: polorozpadnuté štáty na periférii Európy, korumpované, geopoliticky ochromené, prežívajúce na pôžičkách a daroch. Ich zahraničný obchod bol úplne naviazaný na rozpadnutý ZSSR. Nemali nezávislé inštitúcie, nemali verejných úradníkov na vedenie moderného štátu. Ich politici boli zmes úskočných a nespoľahlivých prisluhovačov sovietov, neskúsených profesorov (prvý postsovietsky prezident Litvy bol Vytautas Landsbergis, muzikológ), neskúsených mladíkov (Juri Luik, estónsky reprezentant v NATO, nastúpil na toto vysoké miesto ako 26-ročný). Určitý čas využívalo KGB svoje peniaze, styky a vedomosti „o živote druhých“ na udržanie svojho vplyvu – aktuálne to bolo aj z hľadiska nerozriešenej otázky, čo robiť so stotisícami ruských migrantov z čias sovietskej éry.

Málo ľudí na západe videlo baltické štáty ako budúcich členov serióznych zoskupení. Geopoliticky boli pre NATO príliš citlivé, pre OECD chudobné a pre EÚ cudzie. Mnohí im to priamo povedali: Prečo sa ponáhľate? Prečo brzdíte Gorbačova?

Prečo sa teda baltským štátom ich dielo podarilo tak rýchlo a tak brilantne? Čiastočne mali šťastie: Rusko bolo slabé, nemohlo sa stavať proti. A diaspóra poskytla neočakávaný prínos prekvapujúcich vodcov. Litovský prezident Valdas Adamkus strávil väčšinu života ako úradník v americkej Agentúre na ochranu prostredia. Estónsky prezident Toomas Hendrik Ilves mal vzdelanie z Columbijskej univerzity. Lotyšská prezidentka Vaira V??e-Freibergová bola celý život profesorkou psychológie v Kanade. Stovky menej známych navrátilcov sa vrhli na výstavbu všetkého, od diplomatických služieb po obchod.

Hlavnou príčinou úspechu bola dobrá politika najprv v Estónsku, obratom kopírovaná v ďalších dvoch štátoch. Vláda Mart Laara za dva roky (1992–94) zaviedla jednotnú daň, privatizovala priemysel, zrušila clá a subvencie, stabilizovala ekonomiku, vyrovnala rozpočet, obnovila predvojnovú korunu a naviazala ju na skalopevnú nemeckú marku. Estónsko sa stalo najotvorenejšou a transparentnou ekonomikou v Európe a s rastom prišla politická stabilita: ruské vojská odišli v roku 1994, obavy z balkanizácie sa rozplynuli a sovietski neobčania Estónska a Lotyšska sa začali asimilovať.

Vynárali sa prednosti. Prvý boom zaznamenal tranzitný obchod. Hoci Balt nemá metalurgický priemysel, stal sa dôležitým hráčom obchodu s kovmi. Potom prišla výroba, vďaka prekladaniu výroby zo starej Európy. Prišli investície a know-how. Produktivita stúpala. Aj turizmus sa rozbehol. Cudzinci objavili krásy cukrární v Talline, scenérie jugendštýlu v Rige a barokové nádhery vo Vilniuse.

Osobitne dobre si viedlo Estónsko. Usadili sa tam high-tech podniky s veľkým počtom zamestnancov. V roku 2002 vynašli internetový telefón Skype, ktorý dnes používa 400 miliónov telefonujúcich. Zaviedli internet do štátnej správy. Závideli im Litovci aj Lotyši, ale najmä Rusi.

V roku 2004 po ťažkých začiatkoch sa baltické štáty stali členmi EÚ a NATO. Po len bežnom prečítaní prevzali celé state európskych predpisov za svoje zákony. NATO sa stále vyhýba otázke, či ubráni nové hranice Baltu voči Rusom. Jeho prítomnosť dokazuje len malá eskadra bojových lietadiel, ktorú poskytujú ostatní členovia na báze rotácie.

Zdalo sa, že Balt prežíva najšťastnejšie obdobie svojej histórie. Mal spojencov, nálepku postkomunistického úspechu, zdal sa byť integrálnou časťou euroatlantického sveta a hospodársky prosperoval. Nálepku „ex-sovietsky“ prenechal Gruzínsku a Ukrajine.

Až kolaps lotyšskej vlády vo februári t. r. vyvolal na celom svete špekulácie o devalvácii a politických nepokojoch, hoci príznaky zla boli viditeľné už dávno. Po roku 2004 sa boomu nedalo veriť .V Lotyšsku bol hospodársky rast neuveriteľných, len na pôžičkách založených 11,9 % v roku 2006 a 10,2 % v roku 2007. Súčasný rozpočtový deficit – svedectvo toho, o koľko nad možnosti si nejaký štát žije – dosahuje temer 25 % HDP. To robí všetky tri štáty úplne závislé od ochoty iných štátov požičať im peniaze. Ako svedčia udalosti v Európe od Islandu po Írsko, tento model je spojený s ťažkosťou, že pôžičky sú dostupné jednoducho, keď ich nepotrebujete, ale nedostupné, keď ich potrebujete. Príliv peňazí v minulých rokoch nafúkol bublinu. Dnes závisí prežitie baltických štátov od ochoty švédskych daňovníkov pomôcť bankám, ktoré sa tak nerozumne rozťahovali.

Roky boomu na Balte – ako v toľkých rýchlo rastúcich vynárajúcich sa trhoch – boli premárnené. Miesto zabrzdenia rastu pri veľkých rozpočtových prebytkoch, sprísnenia kontroly bankového systému a zachovania schopnosti konkurovať, politici si prisvojili zisky a nehľadeli na riziká; mysleli si, že rast je výsledok ich dobrých rozhodnutí. Výsledky tejto mentality sa začali ukazovať. Služby sa začali zhoršovať. Keď na prvej konferencii o bezpečnosti v Estónsku v roku 2007 v hoteli Radisson v Talline prišli účastníci v nedeľu na raňajky, zarazili ich prázdne stoly. Obsluha neprišla. Manažér rezignoval: „Komu sa chce pracovať v nedeľu ráno?“ Operátori turistického ruchu si sťažujú: Baltické štáty sa stali drahé, prv než sa stali dobré.

Samoľúbosť poháňala boom, ale aj odkladala rozhodnutia vo veciach od korupcie a favorizácie po ekonomiku. Politika začala páchnuť najmä v Litve a Lotyšsku. Litovský prezident Rolandas Paksas opustil úrad pre podozrenie z vydierania a spolupráce s ruským organizovaným zločinom. Druhý vysoký litovský politik, Viktor Uspakič, ušiel do Ruska, keď sa zistili jeho machinácie s financovaním strany. Lotyšsko viedla istý čas skupina straníckych bossov, prezývaná „politbyro“.

Prvý jasný príznak ťažkostí sa objavil v polovici roka 2008, keď Parex, veľká banka v rukách jedného cudzinca, zahlásila neschopnosť platieb. V minulosti mávala pochybný úspech. Koncom 1990-tych rokov zvykla inzerovať v ruskej televízii spotom s obrázkom jednodolárovej bankovky a textom: „My sme bližšie ako Amerika“. To malo ruským boháčom naznačiť, do ktorej cudziny majú vyviezť svoje milióny. Teraz sa banke venujú špecialisti pre medzinárodné pranie peňazí.

Slabosť Parexu sa zakladala na tom, že vkladatelia boli väčšinou cudzinci a dlžníci stavitelia-konštruktéri, ktorí krachovali naraz. Keď vkladatelia vybrali v priebehu šesť týždňov 430 miliónov USD, bola banka v novembri 2008 za pár dolárov poštátnená a od štátu i od Európskej banky pre rekonštrukciu dostala 380 miliónov USD.

Tento incident otriasol reputáciou Lotyšska. Dosiaľ sa zdalo, že štruktúra štátu izoluje vládu od podvodov finančnej elity. Očividným sa ukázalo, že dozor nad finančnými transakciami je nedostatočný a malo to katastrofálne následky. Predovšetkým vyšla najavo prázdnota mydlových bublín minulých úspechov.

Kríze sa nevyhlo ani Estónsko a Litva. Živou ilustráciou je strata leteckých spojov z Baltu do sveta. Letieť z hlavných európskych destinácií do Tallinu alebo Vilniusu je ťažké, ak nie nemožné. Estonian Air prudko znížil počet letov, litovský FlyLAL skrachoval pre malicherný spor s majiteľom letiska. Neistota vládne ohľadom celoročných osláv mesta Vilnius ako „Hlavné mesto európskej kultúry pre rok 2009“. Časovo aj finančne náročný prestup v Kodani, Helsinkách alebo vo Frankfurte odradí nejedného možného turistu. Baltické štáty cítia, že miznú z mapy Európy.

Všetky tri štáty stoja pred tvrdými ekonomickými opatreniami a nevie sa, ako ich uskutočniť. Nutným krokom by bolo devalvovať menu, ale to by otriaslo ich základmi a vyvolalo bankrot početných domácností a firiem, ktoré majú dlžobu v eurách a švajčiarskych frankoch. Budúce pôžičky sú obmedzené hranicou 3 percent rozpočtu v eurozóne. Miesto toho sa teda robí pokus s „internou devalváciou“, t. j. znižovaním miezd a platov a odbúravaním byrokracie v nádeji, že tým sa zvýši vývoz a privolajú zahraničné investície. Jediným vankúšom sú peniaze od EÚ a iných medzinárodných veriteľov. Mohlo by to fungovať. Hospodárstva týchto štátov už ukázali, že vedia vyžiť z groša – v roku 1991 za oveľa ťažších podmienok a v roku 1998 pri ruskej finančnej kríze. Úsporné opatrenia budú vyžadovať neobyčajnú trpezlivosť a odriekanie od voličov, ktorých životný štandard hlboko klesne na najmenej dva roky. Od švédskej a iných cudzích bánk to bude vyžadovať vydržať pri zlých pôžičkách napriek veľkým stratám.

Niektorí vyslovujú nádej je, že kríza vyvolá potrebné reformy zlej politiky v rokoch boomu. Je škandál, že vysokoškolské vzdelanie vo všetkých troch štátoch má úroveň tovaru z druhej ruky. Aspoň jedna univerzita by sa mala stať schopnou konkurencie s ťažkopádnymi univerzitami starej Európy. Zdravotníctvo, doprava, miestna správa a súdnictvo ešte stále trpia na korupciu a neúčinnosť sovietskeho štýlu. Zlepšenie na týchto úsekoch by vrátilo dôveru voči štátu tak u voličov, ako u cudzích bánk. Ak sa nič nezlepší, stúpne hladina potopy až po bradu.

Súčasný stav baltických štátov je typický pre históriu východnej Európy s prvými reformami skôr na základe rozcítenia ako uváženia. Po páde berlínskeho múru sa ekonomické ťažkosti preceňovali. Zaviesť kapitalistický systém na troskách plánovaného hospodárstva bola tá ľahšia úloha; ťažšie bolo vytvoriť inštitúcie na potrebný politický dozor, aby hospodárstvo zdravo fungovalo.

Prvou chybou bolo zavedenie pevných výmenných kurzov. Aj v roku 2004 by bola bývala lepšia finančná flexibilita. Revalvácia v časoch boomu mohla znížiť prehriatie; devalvácia dnes by znamenala podchladenie.

Veľká otázka dneška znie, či neobyčajná flexibilita a rozhodnosť baltických štátov im umožní tak rýchlo sa z krízy dostať, ako do nej upadli. Nebezpečenstiev je viacero. Jedným je skutočnosť, že patriotizmus a solidarita, typické pre minulosť, sa stratili. Väčšina ľudí má dnes iné možnosti. Môžu odísť. Jeden z mojich baltických priateľov má za ženu holandskú diplomatku a žije v Ázii. Viacerí majú pohodlné zamestnania v rámci byrokracie EÚ a NATO. Pár ich pracuje v Londýne alebo inde pre medzinárodné koncerny. Keď sa tí obzrú dozadu na tú spúšť doma, otrasie to nimi: Majú zanechať sľubnú kariéru a vrátiť sa, či nezúčastnene sa prizerať? Utečenci dávnej diaspóry, ktorí „pri svojej slobode nemali vlasť“, čakali pol storočia, aby mohli pomôcť svojim bratom, ktorí „vo svojej vlasti nemali slobodu“ – tak znie starodávny prípitok. Je otázne, či sa romantický príbeh môže opakovať. Odčiniť dôsledky cudzej okupácie je slávnejší čin ako odčiniť dôsledky majetkového boomu alebo hádať sa o dohody medzi bankami.

Po druhé, budúcnosť baltických štátov nie je len v ich rukách. Ekonomická kríza súvisí s nástupom obrodeného revanšistického Ruska a jeho spojenectvami v rozdelenej a demoralizovanej Európe. Najhrozivejší výhľad pre Estónsko, Lotyšsko a Litvu je „schroederizácia“ nemeckej zahraničnej politiky – podľa mena kancelára Gerharda Schroedera, ktorého okaté priateľstvo s ruským lídrom Vladimírom Putinom, kým boli obidvaja v úrade, sa zmenilo po odchode Schroedera z politiky na jeho predsedníctvo sporného rusko-nemeckého konzorcia pre stavbu plynovodu po dne Baltického mora. Baltické štáty sa cítia byť tlačené k múru. Kto sa zastane ich ekonomických a politických záujmov, keď veľmoci opäť rozhodujú nad ich hlavami?

Možno sú obavy prehnané. Poľsko a Švédsko sú ťažké váhy, rozhodnuté zabrániť rozvoju osi Rusko-Nemecko. Oslabia hospodárske ťažkosti Ruska jeho hnev na baltické štáty? V platnosti je jeho opakované vyhlásenie, že si rezervuje právo zasiahnuť aj vojensky, ak pôjde o záujem jeho „spoluobčanov“ kdekoľvek v bývalom ZSSR. Po tom, čo sa stalo v r. 2008 v Gruzínsku, nikto o tom nepochybuje. V Rusku sa pripravuje zákon, ktorý urobí ilegálnym každé prirovnanie Hitlera a Stalina – bude to kriminalizovať dejiny baltických štátov v ich verzii?

Rusko má aj iné možnosti vydierania: Keď Litva koncom roku 2009 odstaví atómovú elektráreň Ignalina, bude skoro totálne závislá od ruského plynu.

V komentári k článku vyslovuje jeden čitateľ svoje presvedčenie, že nepredstaviteľne korumpovaní vládcovia Lotyšska dobre vedeli, že kormidlujú loď štátu na skaliská; pažravo si chceli naplniť kufre pred stroskotaním. Nie je však vylúčená možnosť, že boli tak zaslepene namyslení na svoje veľké dielo – v úplnom rozpore s neudržateľným „podkladom“ ich ekonomiky –, že sa považovali za oprávnených prijímať úplatky a ilegálne odmeny.

Prameň: http://www.foreignpolicy.com

Preložil Rastislav Škoda

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu