Náboženstvo a veda – 7. kapitola

Thursday, 1 April 2010 | Náboženstvo a veda, Bertrand Russell, Zošity humanistov č. 82

Bertrand Russell

Mysticizmus

Vojna medzi vedou a teológiou mala zvláštny charakter. Vždy a všade – s výnimkou Francúzska na konci 18. storočia a Sovietskeho zväzu – väčšina vedcov podporovala ortodoxiu svojej doby. V tejto väčšine boli aj niektoré z najväčších mien.

Newton, hoci arián, vo všetkých iných ohľadoch bol prívržencom kresťanskej viery. (Arianizmus nepriznáva Kristovi rovnocennosť s bohom – pozn. prekl.). Cuvier bol príkladom katolíckej korektnosti. Faraday bol sandymanián, ale ani on si nemyslel, žeby sa omyly tejto sekty dali vysvetliť vedeckými argumentmi; jeho názor na vzťah medzi vedou a náboženstvom si zaslúžil potlesk každého dobrého anglikána. Vo vojne s teológiou bola veda, nie muži vedy. A dokonca aj vtedy, keď vedci videli, že ich názory sa odsudzujú, snažili sa zo všetkých síl vyhnúť konfliktu. Ako sme videli, Kopernik venoval svoju knihu pápežovi; Galileo sa stiahol do úzadia; Descartes síce považoval za rozumné žiť v Holandsku, ale robil všetko možné, aby ostal zadobre s duchovenstvom a v dôsledku premysleného mlčania unikol cenzúre za schvaľovanie Galileiho názoru. Ešte aj v 19. storočí väčšina anglických vedcov usudzovala, že nepanuje nezmieriteľný antagonizmus medzi ich vedou a tými dogmami kresťanskej viery, ktoré liberálni kresťania považovali za zásadné, pretože sa našiel spôsob, ako obetovať doslovnú pravdu príbehu o potope sveta a dokonca aj o Adamovi a Eve.

Súčasná situácia sa veľmi nelíši od situácie, ktorá tu pretrvávala od víťazstva Kopernikových myšlienok. Postupné vedecké objavy viedli kresťanov k opúšťaniu jednej stredovekej predstavy za druhou; ešte nedávno to boli piliere viery. Postupnosť tohto javu umožnila, že muži vedy ostali kresťanmi, ak sa ich záujem nesústreďoval na tú hraničnú oblasť vedy, ktorú vojna zasiahla za našich dní. Dnes tak ako vo väčšine období od troch storočí sa vyhlasuje, že veda a náboženstvo sa zmierili: vedci skromne pripúšťajú, že existujú oblasti mimo vedy, a liberálni teológovia vyhlasujú, že by si nedovolili poprieť niečo, čo možno dokázať vedecky. Je pravda, že existuje pár rušiteľov mieru: na jednej strane sú to fundamentalistickí protestantskí a tvrdohlaví katolícki teológovia; na druhej strane extrémistickí špecialisti odborov ako biochémia alebo psychológia zvierat, ktorí odmietajú pripustiť aj pomerne mierne požiadavky najosvietenejších veriacich. Pri porovnaní s tým, čo bývala, je dnešná vojna mdlá. Novšie viery komunizmu a fašizmu sú dedičstvom teologickej bigotnosti; a je možné, že v hĺbke svojho podvedomia majú biskupi aj profesori spoločný záujem na zachovaní status quo.

Súčasný stav vzťahu medzi vedou a vierou v podobe, akú si praje štát, nachádzame vo veľmi poučnom zborníku Science and Religion Symposium (= Sympózium o vede a náboženstve). Je to dvanásť rozhovorov, vysielaných rozhlasovou stanicou BBC na jeseň 1930. Neboli tam vyslovení protivníci náboženstva, pretože by boli (okrem iných argumentov) spôsobili bolesť ortodoxným veriacim poslucháčom. Je pravda, že výbornú úvodnú prednášku predniesol profesor Julian Huxley, a ani v náznakoch nepodporil ortodoxiu; bolo tam však aj málo takých vecí, proti ktorým by dnešní veriaci protestovali. Prednášajúci, ktorí sa opovážili vyjadriť definitívne mienky a argumentmi bránili svoje názory, zaujali rozličné stanoviská. Profesor Malinowski pateticky priznal frustrujúcu túžbu veriť v Boha a nesmrteľnosť; otec O’Hara kategoricky tvrdil, že zjavené pravdy sú istejšie ako pravdy vedy a v prípade sporu im treba dať prednosť. Podrobnosti boli síce rozličné, ale vcelku prevládol názor, že konflikt medzi vedou a vierou sa skončil. Výsledok teda zodpovedal očakávaniam. A kanonik Streeter, jeden z posledných prednášajúcich, mohol povedať, že „pozoruhodným znakom prednesených rečí je ich spoločná tendencia poukázať na dôležitý jav, na opakujúcu sa myšlienku, že veda sama osebe nestačí.“ Dá sa položiť otázka, či je táto jednohlasnosť znakom vedy a náboženstva, alebo vedúcich, ktorí riadia BBC. Treba však uznať, že napriek početným rozdielom sa autori tohto zborníka takmer zhodli na rozhodujúcej formulácii kanonika Streetera.

Tak napríklad sir J. Arthur Thomson vraví: „Veda ako taká nikdy nekladie otázku ‚Prečo?‘ Inakšie povedané, nikdy nehľadá zmysel, význam alebo cieľ rozmanitých bytí, stávania sa, premien.“ A pokračuje: „Takže veda netvrdí, že je koreňom pravdy.“ Dodáva: „Veda nemôže použiť svoje metódy na previerku toho, čo je mystické a duchovné.“ Profesor J. S. Haldane tvrdí, že „len v našom vnútri, v našich aktívnych ideách pravdy, práva, láskavosti a krásy, a z toho vyplývajúceho bratstva s inými, nachádzame zjavenie Boha.“ Dr. Malinowski hovorí, že „náboženské zjavenie je osobná skúsenosť, ktorá už principiálne sa nachádza mimo oblasť vedy.“ Na tomto mieste necitujem teológov, pretože ich súhlas s takýmito názormi sa dá očakávať.

Prv než pôjdeme ďalej, pokúsme sa ujasniť si, čo sa tu tvrdí a či je to pravda alebo klam. Keď kanonik Streeter vraví, že „veda nie je dosť“, vyslovuje v určitom zmysle truizmus (často opakovanú všednosť), že veda nezahrnuje umenie, ani priateľstvo, ani iné cenné prvky každodenného života. On však chce povedať ešte viac. Existuje aj iný zmysel, ešte dôležitejší, na ktorý „veda nestačí“ a ktorý sa mi vidí pravdivý: veda nemá čo povedať v otázke hodnôt a nemôže odôvodniť výroky typu „lepšie je milovať ako nenávidieť“, resp. „láskavosť je želateľnejšia ako ukrutnosť“. Veda nám vie veľa povedať o prostriedkoch na uskutočnenie našich túžob, ale nemôže povedať, že jedna túžba je lepšia ako druhá. To je široké pole a vrátim sa k nemu v neskoršej stati.

No tí, ktorých som práve citoval, iste majú v úmysle povedať ešte niečo, čo ja považujem za klam. Povedať „Veda si nenárokuje byť koreňom pravdy“ (moje zvýraznenie) vedie k uznaniu, že existuje iná metóda, nevedecká, na rozpoznanie pravdy. Náboženské zjavenie „…ležiace mimo oblasti vedy“ nám vraví čosi o podstate tejto nevedeckej metódy. Je to metóda náboženského zjavenia. Dekan Inge je v tomto ohľade výrečnejší: „Náboženský dôkaz je teda experimentálny“ (práve hovoril o svedectve mystikov). „Je to postupné spoznávanie Boha na základe troch vlastností, ktorými sa prejavil ľudstvu – preto sa niekedy nazývajú absolútnymi alebo večnými hodnotami – dobrota alebo láska, pravda a krása. Ak to je všetko, poviete, nemá náboženstvo nijaký dôvod vstupovať do sporu s prírodnou vedou. Jeden sa zaoberá faktami, druhý hodnotami. Ak sa prijme ich skutočnosť, nachádzajú sa v rozličných rovinách. Nie je to však celkom pravda. Videli sme, ako veda pytliačila v teréne morálky, poézie, a čo ja viem kde ešte! Ani náboženstvo sa nevie zaobísť bez zakášania.“ Inakšie povedané, náboženstvo musí robiť výpovede o tom čo je, a nielen o tom, čo by malo byť. Tento názor, otvorene hlásaný dekanom Ingem, zaznieva aj vo výrokoch sira Arthura Thomsona a Dr. Malinowského.

Máme pripustiť, že náboženstvo má na svoju podporu k dispozícii zdroj poznatkov, ležiaci mimo vedy, ktorý sa dá naozaj nazvať „zjavením“? Je to ťažká otázka, pretože tí, čo veria, že im boli zjavené pravdy, prejavujú taký druh istoty, aký máme my vo vzťahu k predmetu, ktorého sa môžeme dotknúť. Veríme človeku, ktorý videl v hvezdárskom teleskope veci, ktoré sme my nikdy nevideli. Prečo teda, pýtajú sa, by sme im nemali veriť, keď nám referujú o veciach, ktoré sa im vidia rovnako nediskutovateľné?

Bez pochyby je zbytočné chcieť diskutovať s človekom, ktorý zažil mystickú ilumináciu. Dá sa však vysloviť otázka, či my ostatní máme prijať jeho svedectvo. Po prvé, toto svedectvo sa nedá podrobiť bežným skúškam. Keď nám vedec predkladá výsledok svojho pokusu, povie nám, ako ten pokus robil. Ktokoľvek môže pokus opakovať a ak výsledok nie je potvrdením výsledku prvého pokusu, neuzná sa tento za pravdivý. Mnohí ľudia sa môžu uviesť do situácie, v ktorej sa dostavila mystikova vízia, ale bez následného vyvolania toho zjavenia u nich. Na to sa dá odpovedať, že treba použiť vhodný zmysel: teleskop nie je nijako užitočný tomu, čo má zatvorené oči. Diskusia o dôveryhodnosti mystikovho svedectva sa dá predlžovať temer do nekonečna. Veda má byť neutrálna, pretože ide o vedeckú diskusiu, ktorá sa má viesť presne tak, ako diskusia o hocakom pokuse. Veda sa zakladá na vnímaní a dedukcii; dôveryhodnosť je daná faktom, že vnímanie si môže každý pozorovateľ overiť. Sám mystik si môže byť istý, že vie, že nepotrebuje vedecké preverenie a dôkazy. Ale tí, od ktorých sa žiada, aby prijali jeho svedectvo, ho podrobia tým istým vedeckým skúškam, aké použijú pri ľuďoch, ktorí tvrdia, že boli na Severnom póle. Veda ako taká nemá vyslovovať očakávania, nemá predpovedať pozitívne ani negatívne výsledky.

Hlavný argument v prospech mystikov je ich vzájomný súhlas. Dekan Inge to povedal takto: „Nepoznám nič pozoruhodnejšie ako jednomyseľnosť mystikov: starovekých, stredovekých a moderných, protestantov, katolíkov a dokonca budhistov a moslimov, hoci kresťanskí mystici sú najdôveryhodnejší.“ Nemám v úmysle podceniť silu tohto argumentu, čo som uznal už dávno v knihe Mysticizmus a logika. Mystici sa veľmi líšia čo do svojej schopnosti verbálne opísať svoje skúsenosti, ale možno pripustiť, podľa môjho názoru, že tí, čo to vedia najlepšie, sa zhodujú v tom, že 1. každé delenie a oddeľovanie je nereálne, že vesmír je jeden nedeliteľný celok; 2. že zlo je iluzórna záležitosť, a že ilúzia vzniká falošným posúdením časti celku ako autonómnej oblasti; 3. že čas je nereálny a že realita je večná, a to nie v zmysle večného trvania, ale v zmysle existencie celkom mimo času. Netvrdím, že toto je úplný výpočet bodov, v ktorých sa všetci mystici zhodujú, ale tie tri predpoklady, ktoré som uviedol, môžu reprezentovať celok. Predstavme si teraz, že sme porotcovia pri súde a máme rozhodnúť o vierohodnosti svedectiev k týmto trom dosť prekvapivým výrokom.

V prvom rade zistíme, že ak svedkovia až do určitého bodu vzájomne súhlasia, po jeho prejdení sa ich názory úplne rozídu; a o opaku sú si rovnako istí, ako keď sa zhodovali. Katolíci môžu mať vízie, pri ktorých sa im zjaví Panna Mária – nemôžu ich mať protestanti. Kresťanom a moslimom môže zjaviť veľké pravdy archanjel Gabriel – nie však budhistom. Čínski mystici smeru Tao nás informujú (vyplýva to z ich základnej doktríny), že každá vláda je zlá, kým väčšina európskych a moslimských mystikov nám s rovnakým uisťovaním odporúča podriadiť sa zákonitej autorite. Vo veci bodov, kde sa mystici nezhodujú, tu tvrdí každá skupina, že tie ostatné nie sú dôveryhodné; keby sme sa uspokojili s formálnym triumfom, mohli by sme povedať, že väčšina mystikov si myslí, že väčšina mystikov sa vo väčšine bodov mýli. Mohli by urobiť náš triumf len polovičným, keby sa zhodli na väčšej dôležitosti bodov, pri ktorých sú zajedno, ako tých, kde sa v názore rozchádzajú. V každom prípade budeme predpokladať, že ich hádky stíchli a že sa koncentrujú na obranu troch spomenutých bodov: jednota sveta, iluzórna povaha zla a neskutočnosť času. Akú skúšku môžeme aplikovať, ako nestranní pozorovatelia, na ich jednohlasné svedectvo?

Ako ľudia s vedeckým humorom začneme samozrejme otázkou, či je nejaká možnosť, aby sme sami získali mystickú skúsenosť takrečeno z prvej ruky. Dostaneme rozličné odpovede. Možno nám povedia, že naša myseľ nie je naladená receptívne a že nám chýba potrebná skromnosť; že sa musíme postiť a nábožensky meditovať; že – ak náš svedok je Ind alebo Číňan – bezpodmienečnou podmienkou je séria dychových cvičení. Myslím si, že zistíme, že váha experimentálnych dôkazov sa prikloní v prospech týchto posledných, hoci aj hladovka sa často ukazuje účinnou. V skutočnosti existuje jedno dobre definované cvičenie, zvané joga, ktoré sa praktizuje za účelom získania istoty v mystike a ktoré tí, čo ho vyskúšali, presvedčivo odporúčajú. (O joge v Číne pozri Waley, The Way and its Power (= asi Cesta a jej sila), s. 117–118). Jeho podstatným znakom sú dychové cvičenia a pre naše účely môžeme ostatné veci ignorovať.

Aby sme videli, ako môžeme preveriť tvrdenie, že joga sprostredkuje iný, mystický pohľad na javy, zjednodušme si ho. Predpokladajme, že istý počet ľudí nám tvrdí, že ak určitý čas dýchame určitým spôsobom, presvedčíme sa, že čas je ireálny. Poďme však ďalej, a predpokladajme, že pri skúške podľa ich návodu sme naozaj prežili taký stav ducha, ako nám opisovali. Ale teraz, keď sme sa vrátili k svojmu normálnemu dýchaniu, nie sme si istí, či máme svojej vízii veriť. Ako to preveriť?

Predovšetkým, čo sa môže myslieť výrazom, že čas je ireálny? Ak naozaj myslíme, čo hovoríme, musíme si myslieť, že konštatovania ako „toto je pred týmto“ sú len hluky bez akéhokoľvek zmyslu, ako „tráda-ráda“. Ak sa uspokojíme s menej ako týmto, napríklad ak predpokladáme, že medzi javmi existuje vzťah, ktorý ich radí do toho istého poriadku, v akom sú výrazy „skôr“ a „neskôr“, ale že tento vzťah je iný, nepovedali sme nič, čo by naozaj menilo náš pohľad na javy. To bude, ako keby sme povedali, že Iliadu nenapísal Homér, ale niekto, kto mal také isté meno. Mali by sme predpokladať, že „javy“ vôbec neexistujú; musel by existovať len jeden obrovský celok vesmíru, obsahujúci všetko, čo je skutočné, v klamnej podobe časovej následnosti. Nesmelo by existovať nič skutočné, čo by zodpovedalo zrejmému rozdielu medzi skoršími a neskoršími javmi. Povedať, že sa rodíme, potom rastieme a potom umierame, by bolo takisto nesprávne, ako povedať, že umierame, potom sa zmenšujeme a nakoniec sa rodíme. To, čo sa zdá byť individuálnou existenciou, je v skutočnosti iluzórna izolácia jedného prvku nečasového a nedeliteľného bytia, ktorým je vesmír. Nie je rozdiel medzi zlepšením a zhoršením, medzi žiaľom, ktorý sa končí v šťastí a medzi šťastím, ktoré sa končí žiaľom. Ak nájdete mŕtvolu, do ktorej je zabodnutá dýka, najedno vám vyjde, či ten človek umrel na poranenie, alebo či bola dýka vrazená do jeho tela po smrti. Ak je takýto spôsob nazerania presný, znamená koniec nielen pre vedu, ale aj pre všetku rozumnosť, nádej a snahu; neznáša sa ani s praktickou múdrosťou, ani s morálnosťou (čo zaváži najmä v náboženstve).

Je samozrejmé, že väčšina mystikov nesúhlasí s celkom týchto záverov, ale hlásajú doktríny, z ktorých tieto závery vyplývajú. Tak dekan Inge odmieta každé náboženstvo, ktoré pripúšťa evolúciu, pretože v tom prípade sa pripisuje veľká vážnosť faktoru času. Hovorí: „Neexistuje zákon pokroku a neexistuje všeobecný pokrok.“ A dodáva: „Doktrína automatického a všeobecného pokroku, toto sekulárne náboženstvo toľkých súčasníkov kráľovnej Viktórie, má nevýhodu, že je temer jedinou filozofickou teóriou, ktorá sa dá dokázateľne vyvrátiť.“ V tomto bode (ešte sa k nemu vrátim) s dekanom súhlasím a z mnohých dôvodov cítim k nemu veľkú úctu. On však, prirodzene, nevyvodzuje zo svojich premís všetky závery, ktoré ja považujem za nutné.

Je veľmi dôležité nerobiť z doktríny mysticizmu karikatúru; myslím si, že jej jadro je pravdivé. Pozrime sa, ako sa snaží vyhnúť sa extrémnym dôsledkom, ktoré, ako sa zdá, vyplývajú z popretia času.

Filozofia, založená na mysticizme, má veľkú tradíciu, siahajúcu od Parmenida po Hegla. Parmenides povedal: „Čo je, nebolo stvorené a je nezničiteľné, pretože je to úplné, nehnuteľné a bez konca; nikdy to nebolo, ani nebude, ale je, všetko naraz a súvisle.“ (Citované podľa Burneta, Early Greek Philosophy (= asi Skorá grécka filozofia), s. 199). Bol to on, čo zaviedol do metafyziky rozdiel medzi skutočnosťou a zdaním, a nazval to rozdielom medzi cestou pravdy a cestou domnienky. Je jasné, že ak niekto popiera realitu času, musí zaviesť nejakú odlišnosť, pretože sa zdá, že svet existuje v čase. Je tiež jasné, že ak každodenná skúsenosť nie je celkom iluzórna, musí byť nejaký vzťah medzi zdaním a skutočnosťou v jeho pozadí. Práve tu však vznikajú najväčšie ťažkosti: ak je vzťah medzi zdaním a skutočnosťou veľmi úzky, všetky nepekné znaky zdania budú mať svoje nepekné odrazy v skutočnosti; ak je puto voľné, nebudeme schopní odhadovať na základe charakteru zdania skutočnosť a táto ostane vágna ako to, čo Herbert Spencer nazýva Nepoznateľným. Kresťanom tu hrozí príbuzná ťažkosť vyhnúť sa panteizmu: ak je svet len zdanlivý, nestvoril Boh nič a skutočnosť, zodpovedajúca tomuto svetu, je časťou Boha; no ak je svet do nejakej miery skutočný a odlišný od Boha, opúšťame pojem úplnosti všetkého, ktorý je pre doktrínu mysticizmu podstatný a sme nútení pripustiť, že do tej miery, ako je svet skutočný, je aj zlo, ktoré obsahuje, skutočné. Takéto ťažkosti veľmi komplikujú ortodoxnému kresťanovi možnosť stať sa mystikom. Ako to povedal biskup z Birminghamu: „Zdá sa mi, že všetky formy panteizmu treba zavrhnúť, pretože ak človek je časťou Boha, potom zlo, ktoré je v človeku, je tiež časťou Boha.“

Celý čas som predpokladal, že sme porotcami, počúvajúcimi svedectvo mystikov a uvažujúcimi, či ho prijať, či zavrhnúť. Keď popierajú realitu sveta zmyslov, myslíme si, že dávajú slovu „realita“ ten istý význam ako súdy; neváhame zavrhnúť ich výpoveď, pretože vidíme, že vyznieva opačne ako všetky ostatné svedectvá, a dokonca aj ako ich vlastné svedectvo, ak ide o bežné záležitosti. Musíme teda hľadať nejaký iný zmysel. Som presvedčený, že keď mystici stavajú proti sebe „skutočnosť“ a „zdanie“, výraz „skutočnosť“ nemá logický, ale emocionálny význam: znamená niečo, čo je v určitom zmysle dôležité. Keď vravia, že čas je „ireálny“, chcú tým povedať, že v určitom zmysle a za určitých okolností je dôležité chápať svet ako celok, ako ho musel chápať stvoriteľ, ak existoval, vo chvíli, keď sa rozhodol stvoriť ho. Ak sa veci chápu týmto spôsobom, potom je každý proces časťou toho istého kompletného celku; minulosť, prítomnosť a budúcnosť, to všetko nejako koexistuje, ale prítomnosť nemá ten výrazný náter skutočnosti ako pri našom bežnom ponímaní sveta. Ak akceptujeme túto interpretáciu, mysticizmus vyjadruje emóciu, nie fakt; netvrdí nič a veda ho teda nemôže ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Fakt, že mystici vypovedajú, je zapríčinený ich neschopnosťou oddeliť emocionálnu dôležitosť od vedeckej platnosti. Samozrejme sa nedá očakávať, že mystici budú súhlasiť s týmto názorom; no zdá sa mi jediný, čo pripúšťa niektoré ich tvrdenia a nie je odpudzujúci pre vedeckú inteligenciu.

Istota a čiastočná jednohlasnosť mystikov nie sú presvedčivé dôvody na prijatie ich svedectva o skutočnosti. Keď vedec chce, aby iní videli, čo on vidí, pripraví im svoj teleskop alebo mikroskop; to znamená, že robí zmeny vo vonkajšom svete, ale od pozorovateľa vyžaduje normálny zrak. Mystik, naopak, vyžaduje zmeny v osobe pozorovateľa: v dôsledku pôstu, dychových cvičení a hlavne starostlivým zdržaním sa pozorovania okolia. (Sú aj myslitelia, ktorí odmietajú takú disciplínu a myslia si, že mystická iluminácia nemôže byť vyvolávaná umele; z vedeckého hľadiska sa dá ich prípad ťažšie testovať ako prípad adeptov jogy. Temer všetci sa však zhodnú, že pôst a asketický život sú nápomocné.) Všetci vieme, že ópium, hašiš a alkohol majú na pozorovateľa určitý účinok, ale pretože nám tento nepripadá hodný obdivu, neberieme ho v našej teórii vesmíru do úvahy. V jeho prejavoch môžu byť úlomky pravdy, ale nepovažujeme ich za zdroje všeobecnej múdrosti. Opilec, ktorý vidí hady, si potom nepredstavuje, že mal zjavenie skutočnosti, ktorá ostala utajená iným, hoci to iste bola viera tohto druhu, ktorá dala zrod kultu Bakchusa. Za našich čias referuje William James (vo svojich Varieties of Religious Experience – asi Mnohotvárnosť náboženských skúseností) o ľuďoch, ktorí sú presvedčení, že intoxikácia rajským plynom odhalí pravdy, ktoré sú za normálnych okolností skryté. Z vedeckého stanoviska nemôžeme robiť rozdiel medzi človekom, ktorý je málo a vidí nebo a človekom, ktorý pije veľa a vidí hady. Obidvaja sú v abnormálnom fyzikálnom stave, a preto majú abnormálne vnímanie. Normálne vnemy musia zodpovedať faktom, pretože majú byť užitočné v boji o život; nie je dôvod očakávať takúto súvislosť pri abnormálnych vnemoch, a preto ich svedectvo nemôže prevážiť nad svedectvom normálnych vnemov.

Ak sa mystická emócia zbaví nepodloženej viery a ak nie je dosť silná, aby človeka úplne vykoľajila z normálneho života, môže poskytnúť niečo veľ mi cenné – je to toho istého druhu, ale ešte oveľa vyššie, ako poskytuje rozjímanie. Šírka, pokoj a hĺbka ducha môžu prameniť v tejto emócii, v ktorej je v tejto chvíli mŕtva každá osobná túžba a myseľ sa stáva zrkadlom úžasnosti vesmíru. Tí, čo skúsili tento pocit a veria, že je nevyhnutne naviazaný na tvrdenia o povahe vesmíru, sa samozrejme kŕčovito pridŕžajú týchto výpovedí. Myslím si, že sú sekundárne a nedôležité, a že niet dôvodov veriť, že sú pravdivé. Nemôžem pripustiť inú metódu na dôkaz pravdy ako vedeckú; no v oblasti emócií nepopieram hodnotu skúseností, ktoré viedli k zrodu náboženstiev. V dôsledku napojenia na falošné viery zapríčinili veľa zla ako aj dobra. Možno dúfať, že ak sa zbavia týchto napojení, ostane len dobro.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter VII – Mysticism, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: 8. kapitola: Kozmický zámer, ZH 83. Predošlé kapitoly boli v číslach 76–81.)

tags , ,

3 Comments to Náboženstvo a veda – 7. kapitola

Dominik
April 7, 2010

Toto je trochu zastaralý a jednostranný pohľad na mystiku. Myslím, že problém spočíva v nedostatočnom rozlíšení rozdielu medzi predmetom vedy a mystiky. Veda priorizuje viditeľné, merateľné a opakujúce sa skutočnosti a hľadá objektívne vzťahy vonkajšieho sveta. To je samozrejme v poriadku ale táto metóda nepostihuje celú šírku javov. Javy, ktoré sa vyskytujú zriedka, nepredvídateľne, ktoré sa len ťažko dajú merať, zovšeobecňovať alebo objektivizovať sú vopred vylúčené. A pritom sú súčasťou každodenného života ako prežívanie, intuícia, estetické a emocionálne cítenie, vzťahy, dôležité alebo neočakávané životné udalosti, postoje alebo rozhodnutia. Z hľadiska života sú to pritom dôležité veci; povedal by som, že dôležitejšie a naliehavejšie ako neosobné vedecké výsledky. Ak by sme pripustili, že niet inej metódy na dôkaz pravdy ako vedecká, znamenalo by to prehlásiť, že zriedkavé, subjektívne alebo efemérne javy sú len bezvýznamnou alebo prinajlepšom menejcennou stránkou reality. No pravda je taká, že práve s týmito máme každodennú skúsenosť. Orientácia vedeckého myslenia na vonkajší svet opakujúcich sa javov z ktorých vieme vyčítať objektívne zákonitosti je pochopiteľná a úplne správna. Je to jasný program ako nájsť a využiť tieto zákonitosti a postaviť poznanie na všeobecne prijateľnom základe. No je to v istom zmysle zjednodušený program; práve táto všeobecná prístupnosť, overiteľnosť, pravidelnosť a nemennosť javov umožňujú podrobné skúmanie a nájdenie zákonitosti.
Toto však zďaleka nie je celá pravda o svete. Niet dôvodu prečo by mali existovať len pravidelné javy, prečo by nemali existovať aj dočasné, nepravidelne objavujúce sa alebo nepredvídateľné skutočnosti; v sfére prežívania, emócií alebo konkrétnych postojov máme príkladov viac ako dosť. Vedeckému postoju je tento svet pre svoju neuchopiteľnosť cudzí a stráni sa ho. Ale nie je možné zaboriť hlavu do piesku a prehlásiť, čo nevidím nie je pravda. Realita sa nedá osekať do úhľadnej kocky jasnosti a predvídateľnosti.
Veda skúma vonkajší svet, mystika vnútorný. Obidva sú objektívne. Tieto svety sú, zdá sa, veľmi odlišné a prísna vedecká metóda sa na popis vnútorného sveta ukazuje ako nedostatočná. Nedostatočnosť metódy však neznižuje reálnosť tohto sveta. Musíme jednoducho uznať, že javy vnútorného sveta sú tak komplikované, že presahujú naše chápanie. Čaká nás ešte veľa práce na tomto poli a bude zrejme nutné nájsť nové metódy a prístupy ako reflektovať povahu týchto javov. Mystika by mohla byť jednou z nich. Nie je celkom pravda, ako Russell píše, že mystika nedáva dostatočný návod ako sa do toho pustiť (aj keď spomína jógu). “Mystická metóda” vyžaduje viac, vyžaduje vedomú introspekciu, ponorenie sa do seba, prácu na sebe, prekonávanie rôznych nástrah a nestratenie hlavy a nezriedka vedie k zmene osobnosti. Mystická metóda sa nedá vopred prerozmýšľať a logicky vyhodnotiť, je nutné sa do nej ponoriť a prežiť ju, len vtedy sa začnú vyjavovať súvislosti a nová pravda. O podstate priateľstva, lásky, radosti, strachu sa nedozviem pravdu z pozorovania a uvažovania ale len keď ich prežijem. Toto je však pre západného človeka zameraného na svet mimo seba len ťažko stráviteľné sústo; radšej uprednostní nezaujaté špekulovanie o veciach ako by sa mal do nich ponoriť. Sú pravdy, ktoré sa dajú objaviť a prijať logicky, no sú aj také ktoré možno objaviť len prežítím. Dalo by sa povedať, že veda odhaľuje pravdy pozorovaním, mystika prežívaním.
Zvláštne je, že napriek tomu každý (i západný) človek prirodzene prechádza akousi neuvedomenou mystickou cestou. Všetci niečo prežívame, pociťujeme, riešime, rozhodujeme sa, a to všetko formuje naše postoje a svetonázor. No na rozdiel od mystika, toto naše snaženie je často neuvedomelé a chaotické. Tak ako veda poskytuje vysvetlenia, popisy a návody ako ovládnuť veci vonkajšej reality, tak existuje chaos vo vnútornom svete. Etika sa ukazuje ako nedostatočná, náboženstvo prakticky stratilo svoju účinnosť, ostalo vzduchoprázdno a vnútorná anarchia so všetkými dôsledkami. Niet divu, že sa človek dnešnej doby - napriek vysokej úrovni vedy a techniky - stále zmieta v rozporoch, strachoch, emocionálnych poryvoch ako pierko vo vetre, podlieha najrôznejším sklonom, pudom, vplyvom, predsudkom a manipuláciam, často bez toho aby si čokoľvek uvedomil. Vieme veľa o svete okolo nás, no málo o sebe. Mystická cesta je pokus ako vniesť jasno aj do tejto oblasti, nie však neosobným pozorovaním a racionálnym uvažovaním, ani pohodlnou pasívnou náboženskou vierou, ale aktívnym a uvedomelým prežívaním a všímaním si zákonitostí ktoré sa postupne na tejto ceste odhaľujú vo mne aj mimo mňa.
História ukazuje početné príklady mystikov, ktorí sa vyznačujú pozoruhodnými osobnými kvalitami. Pokiaľ sa na tejto ceste dopracovali k väčšej ľudskosti, pochopeniu, veľkorysosti, nadhľadu, stálosti charakteru alebo dokonca k hlbšiemu vhľadu, vyrovnanosti a harmónii, potom sa zrejme dotkli právd, ktoré by sme márne hľadali vo vede.

rastislav
April 9, 2010

Dominik,
Keď som po prvý raz dočítal Russellovu stať o mysticizme, povedal som si, že to autor písal dávno a že od tých čias mystika ešte väčšmi zhrdzavela a stratila na váhe. Kto dnes pozná iné sväté Terezy ako tú kalkatskú? Kto vie, že jedna z Tereziek nebola vo svojej mystike celkom svätá? Koho zaujíma, že mystika a ezoterika majú k sebe dosť nebezpečne blízko?
A teraz prichádzate Vy, Dominik, s propagáciou mystiky na fronte, ktorého šírka zaberá nielen tradičné náboženstvá, ale aj modernú psychológiu. Naozaj si myslíte, že všetko, čo sa týka „vnútorného sveta“, je mystika? Prekvapuje ma, že staviate proti sebe nie vedu a náboženstvo, ako je to oddávna zvykom, ale vedu a mystiku; myslel som si, že mystika má čo robiť, aby sa ubránila kritikám zo strany náboženstva; a že už vôbec neobstojí v prítomnosti vedy, resp. čo len zdravého rozumu.
Priznávam sa k svojej nevedomosti a jej pripisujem svoj nesúhlas s väčšinou Vašich tvrdení typu „mystika odhaľuje životné pravdy prežívaním“. Čo má mystik zo svojho poznania, okrem egoistickej predstavy vlastnej spásy? Kto mu verí jeho ohromujúce videnia či zjavenia a zdieľa jeho životný štýl? Ako viem, zasadá vo Vatikáne vedecká rada a posudzuje zážitky mystikov; má k dispozícii nálezy psychiatrov! Rád sa však nechám konkrétne poučiť. Mám chuť požiadať Vás, aby ste mi menovali a vysvetlili „početné príklady mystikov“, ktorí sa dopracovali „k väčšej ľudskosti, veľkorysosti, nadhľadu, vhľadu, vyrovnanosti a harmónii“. Urobíte to? Zoznam List of christian mystics anglického znenia Wikipédie ma vôbec nepresviedča. Tu čítam po prvý raz, že sv. Augustín bol mystik – a ja som ho vždy považoval za praktika.
Ak je rozumnému človeku na škodu náboženstvo, mystik sa do normálneho života vôbec nehodí – a ani nepripúšťa; mystikov zaháňali do odľahlých kláštorov, resp. oni sa uťahovali do pokoja kláštorov. Existuje dnes prípad žijúceho mystika?

Dominik
April 9, 2010

Rastislav, neprichádzam s propagáciou mystiky, len som vyjadril svoj názor k článku. Mystika ani žiadnu propagáciu nemôže mať, lebo sa týka výsostne osobnej sféry, osobného rozhodnutia a je na riadení osudu, či sa s ňou niekto v živote stretne alebo nie. Nestaviam vedu proti mystike, každá sa venuje inej oblasti a vzájomne sa môžu dopĺňať, čoho názorným príkladom je slávny lekár a filozof Paracelsus z Hohenheimu v 16. storočí, ktorý postavil základy vedeckej medicíny.
Mystika sa nebráni kritikám zo strany náboženstva ani vedy už len preto, že ju žabomyšie vojny tohto druhu vôbec nezaujímajú. Ako by aj mohli? Človek ktorý ani len nenastúpi túto cestu aby vyskúšal ako sa veci majú, nemá žiadne relevantné poznanie aby sa mohol vyjadriť k podstate veci. Je to podobné ako keď človek tvrdošíjne trvá na tom, že žiadna galaxia neexistuje a pritom sa odmieta pozrieť do ďalekohľadu. Je však nutné dodať, že mystická cesta je ťažšia ako pohľad do ďalekohľadu.
Mystik môže zo svojho poznania dosiahnuť to najcennejšie čo človek môže dosiahnuť, poznanie seba, svojho miesta vo svete, rôznych nebadaných súvislostí, ovládnutie svojich sklonov, pudov a dosiahnutie vnútorného pokoja, vyrovnanosti a harmónie so sebou i svetom. Nejedná sa o žiadny egoizmus, opak je pravdou; egoizmus je to prvé, čo musí ísť preč. Aj toto je dôvod, prečo sa pohodlný a egocentrický západný človek mystike zďaleka vyhýba. Miesto toho hľadá racionálne zdôvodnenie svojho odporu, a to bez znalosti základných prežitých skutočností na ktorých by mohol svoje zdôvodnenie postaviť. Dostáva sa tak do pozície farboslepého, ktorý kade chodí tade vykrikuje, že farby nejestvujú. Tomuto ja hovorím strata zdravého rozumu. Pozrime sa ale na ovocie dnešného vedecko-technického sveta. Sú ľudia šťastní? Splnili sa očakávania, že nový vek nám zjednoduší a spríjemní život? Iste, máme rôzne technické vymoženosti a zábavy, ale rovnako aj celý rad problémov v osobnej a spoločenskej sfére, sklamania, neistoty a depresie nevídaného rozmeru, chaos a ľubovôľa v hodnotách, násilie a prepadávanie animálnym pudom bez zábran, rozumu i citu. A na tom všetkom je prehodená maska ľahostajnosti, strojenej “easy-going” pohody a konformnosti s davom, ktorý sa nechá kľudne klamať a okrádať svojimi politikmi. Celkom bieda, povedal by som.
Nerozumiem v čom máte problém s prijatím tvrdenia „mystika odhaľuje životné pravdy prežívaním“. Každý vie, že sú životné pravdy, ktoré nezískame nijako inak ako prežívaním; uviedol som jasné príklady z emocionálnej sféry. Mystika robí to, že sa snaží takto získané pravdy vedome reflektovať, dať do súvisu a nakoniec do súladu so životom. Áno, z jej povahy vyplýva, že sa na takéto pravdy zameriava a vyhľadáva ich. Ale nejde o blúznenie, o vyhľadávanie prchavých opojných zážitkov, ani o vznešene vyzerajúce pózy sebaklamajúcich sa neurotikov. Ide o namáhavú prácu. Zbavovanie sa pohodlnosti, egocentrizmu a z neho vyplývajúce obmedzenosti, predsudky, panovačnosť, netolerantnosť, strach a nenávisť nie je vôbec jednoduché prekonať. Je oveľa jednoduchšie zaviesť sociálne-spravodlivú spoločnosť zvonka, ako sa zmeniť zvnútra. Lenže ako vieme, nikam sme nedospeli. Ľudstvo si aj tak nakoniec zvolí len také zriadenie, ktoré nepresahuje jeho momentálne vnútorné dispozície, a často ešte horšie. Preto ten dôraz na význam osobného, prežitého, doslova “do duše” vypáleného poznania v mystike.
Sv. Augustín bol mystik a bol aj praktik. Mystik nie je zasnívaný čudák, čo sa vznáša v oblakoch, potkýna sa o kamene a nikoho nevníma (možno snáď niekedy na začiatku alebo keď sú ťažkosti). To sú blúzniví rojkovia, nie mystici. Mystik je otvorený svetu a vníma ho veľmi intenzívne. To, že sa viacerí utiahnu do kláštorov alebo do ústrania súvisí s ich rozhodnutím čomu sa ďalej venovať a ako. Ale Matka Tereza, ktorú uvádzate, je práve príkladom aktívneho zapojenia sa do života, a to celosvetového významu.
Hej, poskytnem Vám nejaký zoznam; mne sa celkom pozdáva tento tu
http://sk.wikipedia.org/wiki/Mystika
a do zoznamu by som ešte pridal Františka, Teréziu z Avily, Jána z Kríža (môj obľúbený, ktorý podrobne popisuje zákonitosti a nástrahy mystickej cesty), a samozrejme nemôžem vynechať veľkých Indov ako Gándhí, Krishnamurthi alebo Ramana Maharishi.
Nie každý adept mystiky, samozrejme, dosiahne také méty ako som vymenoval na začiatku; sú veľkí mystici rovnako ako veľkí vedci a umelci, a potom menší. Osobne som presvedčený, že mystici existujú aj dnes a nie je ich až tak málo, len sa o nich nezvyknú písať palcové titulky. A myslím, že oni by boli prví proti rozširovaniu vlastnej popularity; už z podstaty veci.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu