Dá sa tomu veriť?

Tuesday, 13 July 2010 | Zošity humanistov č. 84

Rastislav Škoda

Píšem tieto riadky ako parafrázu k otázke, ktorú si položil evanjelický teológ Günther Roth: „Musí sa tomu veriť?“ na webstránke Die Reli-R@llye kreuz und quer durchs Internet (krížom krážom po internete). Kým on dal na viaceré otrepané otázky starodávnu sebauspokojivú odpoveď systematického teológa, ja v tom vidím radostné podrobenie sa hlboko veriaceho povinnosti veriť aj najťažším dogmám a robím záver: Tomu sa nedá veriť!

Jeho text píšem kurzívou, svoje názory normálnym písmom. Teda:

Musí sa tomu veriť?

Čo máme na mysli, keď vravímeBoh?
Je Ježiš Syn boží?
Nanebovstúpenie Krista Pána…
Ježiš, syn panny…
Umrel za naše hriechy – ?

Čo všetko sa pripisuje Pánu Ježišovi?

Syn panny? Že zostúpil do ríše mŕtvych? Zmŕtvychvstanie? Nanebovstúpenie? To všetko je otázne. Zdá sa, že tu nič nezapadá do nášho dnešného obrazu sveta, do nášho chápania skutočnosti. No pozor, toto konštatovanie nie je vyhlásenie bankrotu kresťanskej viery, ale potrebný popud do novej výrečnosti kresťana; výrečnosti, ktorá odolá kritickému mysleniu.

Má vôbec zmysel zaoberať sa touto problematikou, ak nakoniec majú všetky nelogické výmysly odolať kritickému mysleniu a ostať v platnosti? Je samozrejmé, že to dokáže kresťanský teológ, pre ktorého je to jeho chlebík. Chápem, že zo zotrvačnosti sa pridŕžajú viery mnohí veriaci, ktorí veria, že veria. Kde je však presvedčivá sila slova vierozvestca, ako mi ho katechéta vykreslil v časoch mojej mladosti príkladmi misionárov v Afrike a v našich končinách spomienkou na Cyrila a Metoda? Zvládne to tento teológ?

V prvých storočiach kresťanstva sa nič nevedelo o hypotéze veľkého tresku, o vesmíre, ktorý sa rozpína, o tom, že niet hore (nebo s Bohom na tróne) a dolu (ríša mŕtvych, peklo s čertom). Tieto priestorové údaje dnes neplatia. Ako sa niekdajšia viera vyrovnáva s novým chápaním obrazu sveta a ako tento ovplyvňuje predstavy viery? Kto chce byť vierohodným, nemôže ľahko hovoriť o Ježišovi ako o Božom synovi. Čo tu znamenajú výrazy Boh a Syn?

Kňaz si uvedomuje podstatne zmenený obraz sveta v mysliach moderných ľudí – pripustí zmenu obrazu Boha?

Čo máme na mysli, keď vravíme „Boh“?

Mocného obyvateľa nejakého nadsveta, kde tróni so svojím synom, ktorému máme za zlé, že tu dolu nedrží všetko v poriadku a najmä nie vždy v náš prospech? Priestorový nebeský nadsvet sa pominul. Boh ako jedna nezvyčajne mocná bytosť medzi mnohými, ktorá je však nakoniec zodpovedná nám („Keď si taký mocný, prečo nezabrániš vojnám a pripustíš, že si ničíme planétu?“), je detské prianie, brzdiace naše dospievanie.

Súhlasím. Kiež by si to uvedomil čím väčší počet veriacich.

Systematická teológia sa nepokúša dokázať Boha moderným spôsobom. Boha, ktorého treba dokázať, netreba. Teológia kladie otázku, ktoré z dávnych predstáv (nebeský otec, všemohúci, náš pán) sa zachovali a prihovárajú sa nám. Nie vo fantastickom nadsvete. Boh nie je muzeálny výmysel, ale niečo, čo dáva zmysel a nádej nášmu životu.

Toto je najstručnejšia odpoveď na zásadnú otázku, či existuje Boh, akú poznám. Nie je to však logická výpoveď, pozor, je to len slovná hračka na zasmiatie. No treba byť veľmi frustrovaný a unavený, možno až zúfalý, ak niekto takto skladá zbrane a uniká na inú tému. Vraj: Takého Boha netreba. Nejde predsa v prvom rade o to, či ho na niečo treba. Treba na niečo dúhu? Ale je tu!

Ak je Boh označenie toho, po čom túži naše srdce, neznačí to ešte, že tu ide o kresťanského Boha. Skúsenosť nás učí, že srdce môže podľahnúť napr. najhlúpejším rasistickým teóriám alebo nebezpečnému nacionalizmu. Iste. Do hry nevyhnutne vstupuje aj morálka a etika. A tu, žiaľ, sa stáva, že nielen v Palestíne a Izraeli, ale aj u nás na Slovensku sa náboženstvo nemiestne angažuje v súčasných politických bojoch. Kresťanského Boha urobí spoznateľným Ježiš Kristus. Ale:

Je Ježiš boží syn?

Každá študentská generácia má s touto formuláciou ťažkosti. Ťažko veriť nadiktovaným predstavám: Neurčitý Boh v neurčitom mimosvete mal mať syna, ktorý akosi prišiel k nám s čiastočne božskými génmi – to je absurdné! Druhí sa nám vysmejú, mlčať je zlato. No nedá sa – treba zobudiť vieru a nechať ju dospievať. Škoda, že mnohí ju odložili s detskými topánkami (prestali veriť) a iných topánky tlačia (nábožensky sa nevzdelávajú).

Tak jednoducho položená otázka a príde taká zamotaná odpoveď:

Kristus, boží Syn, sa interpretuje ako logos, ktorý pri stvorení sveta vystupuje v bezhraničnej láske z božského rozumu ako prvý tvor, Bohu podriadený, čo aj od neho neoddelený. Dokáže to, lebo je naraz Boh aj človek, má dve prirodzenosti v jednej osobe…

Staroveké a stredoveké dogmy, majúce svoj prapôvod v praveku ľudskej existencie, prístupné len hlboko (slepo? nerozmýšľajúco!) veriacemu. Pomyslite len: Moderný človek považuje za stvorenie sveta veľký tresk, resp. objav života na našej planéte – a tu mu to kňaz ide komplikovať súčasným stvorením Syna Božieho … a k tomu akosi „neoddeleného“, no „podriadeného“ – po prvé sa to nedá pochopiť, po druhé sa tomu nedá veriť.

Boží synneznamená genealogickú príbuznosť, ale je to obrazná reč pre záchranu zo zotročenia. V Starom zákone sa kráľ pri nástupe na trón stával Synom božím.

O „božom synovi“ sa dalo polovážne hovoriť pred 2000 rokmi, keď ešte existovalo aj otroctvo a všeobecne bola rozšírená predstava personálneho Boha, resp. bohmi preľudneného Olympu; kto ju má dnes okrem malých detí na Vianoce? Tomu sa nedá veriť.

Samozrejme sa treba vyrovnať s ťažkými otázkami typu zmŕtvychvstanie. Naozaj treba? A dá sa to?

Nanebovstúpenie Krista Pána

je pre mnohých súčasníkov vrchol kresťanskej absurdnosti. Kam to išiel? A na oblaku? Raz sa ma jeden poslucháč mojej prednášky pýtal na rýchlosť, akou sa Kristus vydal na cestu do neba. Bol pripravený vypočítať, kde vo vesmíre sa dnes Kristus nachádza. Asi mi chcel dať najavo, za aký nezmysel to všetko považuje. No pamätajte: Oblak nie je lietajúci koberec z kondenzovanej pary. Obraznou rečou pripomína božiu blízkosť, rovnako ako blesk a hrom.

Povedali ste božiu? Mali ste na mysli abrahámovského boha či slovanského Perúna alebo germánskeho Thora či Donara? Viem, že od čias Cyrila a Metoda odmietate v našom kraji čo len pomyslenie na každého z týchto troch – kde beriete odvahu ponúkať mi blízkosť štvrtého?

Je tu aj pre každú dorastajúcu generáciu nevyriešiteľný ale neodstrániteľný problém povinnej viery, že

Ježiš bol syn panny:

Narodil sa z Márie panny; Skrz Ducha svätého prijal telo z Panny Márie a urobil sa človekom.Poznám súčasníkov, ktorí pri modlení sa Vyznania viery pri bohoslužbách slovopannavynechávajú, aby si zachovali čestnosť voči sebe samým. Katolícke teologické katedry sa otriasajú, keď sa držiteľ(ka) odváži nielen kriticky myslieť, ale aj hlasne to povedať.

Dp. Roth vidí vážnosť situácie a nevyberá slová – zatiaľ. No nepochybujme, na čiu stranu sa postaví. Nemusíme dlho čakať:

Nepatrí sa zosmiešňovať reč o Kristovi ako synovi panny biologickými a historickými argumentmi. Je to hlúpe a svedčí to o nevedomosti.

Je však múdrejšie vyhlásiť niečo, o čom existuje biologická predstava, pod hrozbou časných a večných trestov za článok viery? Veď viera ako slobodné presvedčenie sa tak stane vierou v niečo, čo je pochybné.

Bolo narodenie z panny historický fakt? Paulus (v reči protestantov; po katolícky sv. Pavol) o ňom v päťdesiatych rokoch ešte nepočul. Evanjelista Ján sa od kristológie panenského syna dištancoval priamo aj nepriamo:všetky deti božie sa narodili z Boha“ (Jn 1, 12) aJežiš bol syn Jozefa z Nazaretu“ (Jn 1, 45).

Kto chce synovstvo z panny rozumieť biologicky objektívne, musí pripustiť, že Kristus nebol človek, ale poloboh. Táto myšlienka sa v Novom zákone vyskytuje len okrajovo a robiť z nej článok viery je nezmysel. Veď ani nie je špecificky kresťanská. V helénskom svete a mnohých iných náboženstvách bolo narodenie z panny predikátom úcty pre významných ľudí, napr. pre Platóna a Alexandra Veľkého.

To všetko povedal kňaz. Vedel som, že Luther mal o Márii inú predstavu ako katolícka hierarchia a tu som našiel ďalšie zaujímavé podrobnosti. Tomu, čo hlása katolícka vierouka, sa nedá veriť.

Ježiš umrel za naše hriechy.

To je tradičná odpoveď a opakuje sa v kostole ako samozrejmosť – ako keby to bolo možné. Umrel za moje hriechy a som voľný. Oslobodenie ostáva v platnosti aj po vysvetlení, že hriechy nie sú v prvom rade previnenia proti zákazom kradnúť, zabíjať, klamať alebo byť sexuálne neverným, ale žiť v stave odcudzenia od Boha, ďaleko od pravého sveta lásky a od posledných skutočností; žiť v zavinenej úzkosti alebo prechodných radovánkach, na ktorých lipneme ako na koristi. Ako to, že Kristova smrť nás vykúpi z takého života?

V Novom zákone sa Kristova smrť chápe ako zmierlivá obeta, niekedy analogicky k obete veľkonočného baránka. Kedysi to bolo pochopiteľné a prijateľné. Dnes však už nemožno odcudzenie jednotlivca, resp. niečiu morálnu vinu chápať ako odčinené, ak sa previnenie celého národa naloží na hlavu capovi a ten sa vyženie do púšte, aby tam zahynul (Lv 16, 21 n.), alebo že sa podreže krk jalovici, aby sa odčinilo preliatie nevinnej krvi pri vražde alebo zabití, ak je vrah neznámy (Dt 21). Smrť nevinného človeka ako zmierlivá obeta robí predstavu obete ešte nepochopiteľnejšou. Ako môže smrť niekoho druhého odčiniť moju vinu?

Keby som to povedal ja, mohli ste ma všelijako odbaviť, znevážiť, aj vysmiať. No tu kňaz odmieta teológiu, čo aj starodávnu. Tomu sa už vtedy nedalo veriť a bolo potrebné vydávať tie historky za božie príkazy. Analogicky nedá sa súhlasiť s mnohými súčasnými stanoviskami katolíckej náuky, napr. s odmietaním predimplantačnej diagnostiky. Je dobre, že ju v Nemecku pred pár dňami lipský Najvyšší súd za určitých okolností pripustil; bolo potrebných tých dvadsať rokov zaostávania nemeckej vedy?

Aj pokusy vysvetliť Kristovu smrť na podklade predstáv majetkového a trestného práva trpia na ťažkosti s uveriteľnosťou. Odpustenie časti trestu a výkupné sú pochopiteľné v súvislosti s oslobodzovaním otrokov. Ale prečo vykupuje Kristova smrť nás, resp. odpúšťa sa nám nejaký trest?

Tieto úvahy viedli už v prvých storočiach kresťanstva k neúnosným otázkam: Komu sa platí Kristova krv ako výkupné? Čertovi? Ten má nárok na hriešnikov. Z vykúpenia by sa tak stala mýtická udalosť, ktorá nás oberá o zodpovednosť. Platí sa krv ako výkupné Bohu, otcovi? Potom je Boh strašidelná veličina. Odpúšťa a miluje až potom, keď jediný nevinný vyrovnal účet svojou krvou. Takéto predstavy sú nepresvedčivé. Systematická teológia musí nájsť nové formulácie.

Umrel teda Kristus za naše hriechy? Iste. Jeho život, jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie nám otvárajú novú skutočnosť, ktorá prekonáva smrť a napĺňa život. On ju nazval láskou, z ktorej nevylúčil ani nepriateľov. Kristova smrť na kríži je symbol lásky.

Pre koho ako. Dp. Roth zhromaždil pod sympatickým titulom „Musí sa tomu veriť?“ početné kritické námietky proti viacerým učeniam a výrokom katolíckej cirkvi. Zdalo sa, že viackrát mal na jazyku povzbudivý posudok „Tomu sa nemusí veriť“ („To je alegória, to všetko sú filagórie“), no ani raz ho nevyslovil. Nakoniec mu je iba formulácia dogiem „nepresvedčivá“ a teológia „musí nájsť nové formulácie“ – aby sa tomu dalo uveriť, pretože katolíci majú záväzné Vyznanie viery. To ich degraduje na bytosti, ktoré nemajú zodpovednosť.

Prameň: Reli-R@llye kreuz und quer durchs Internet; Muss man das glauben?

tags , , ,

5 Comments to Dá sa tomu veriť?

Lubos Rojka
July 19, 2010

Pán Škoda,
- vidím, že sa dávate na vysokú teológiou. To sa teším. V poznaní Boha a sveta sme nikdy nie u konca. A nové pokusy o stále lepšie vysvetlenie je potrebné sledovať. Je zaujímavé, ako Vás to náboženstvo priťahuje a nedá Vám pokoja.
- Ale s Vaším vzdelaním o katolíckej teológii, ako aj jednoduché poznanie Písma, ktoré ste od detstva počúvali, a toľko vecí, ktoré Vám tu na blogu vysvetľujeme z každej strany, by som čakal, že už viete lepšie odpovedať na takúto “teológiu”.
- Zvlášť tá posledná veta ma šokuje. Veď keď píšete o evanjelickej teológii, a chcete si to s nimi rozdať, nechajte katolíkov chvíľu na pokoji. Alebo chcete robiť sudcu medzi evanjelikmi a katolíkmi? Alebo ako neveriaci chcete ťažiť z rozdielov medzi cirkvami? Keby Vám išlo o pravdu, tak by ste občas mali uviesť niektoré katolícke odpovede, ktoré sú celkom rozumné a dajú sa celkom dobre veriť, ako nám o tom svedčia stovky miliónov katolíkov po celom svete.

rastislav
July 23, 2010

100723
Pán Rojka,
aj mňa šokuje – Vaša celkom posledná veta. Na provokujúce otázky evanjelického teológa, ktoré sú však hlasom prostého veriaceho, ako je to u protestantov zvykom, ale aj neveriaceho, ako som ja, dávate celkom katolícku odpoveď, že „dá sa tomu celkom dobre veriť, ako nám o tom svedčia stovky miliónov katolíkov po celom svete.“ Tento argument má váhu vtáčieho pierka vo vánku. Z trnavského gymnázia, teda zo sexty a možno už kvinty, si pamätám vetu „…sed maior pars meliorem vincit“ = ale väčšia časť zvíťazila nad lepšou. Tí, ktorých je viac, nemusia byť lepší a nemusia mať pravdu. Práve naopak: aj veľké cirkvi a spoločenstvá sa môžu úžasne mýliť, ako sme videli v dávnej i nedávnej minulosti napríklad v názore na otroctvo (Pavlov list Kolosanom 3, 22: „Otroci, poslúchajte svojich pozemských pánov!“), na šľachtu počínajúc kráľom (blahoslaveným Karolom I. habsburským, daným nám poddaným z božej milosti), na zrýchlenie pri voľnom páde, na evolúciu (stvorenie či vznik prvých ľudí), na pravdu (kedy bolo pravda, čo písala Pravda?) a tisíce iných malých aj veľkých vecí.
Ako som už viackrát napísal, náboženstvo vo všeobecnosti a cirkvi jednotlivo ma zaujímajú pre svoj škodlivý vplyv na život mnohých ľudských spoločností.
Poznámka na okraj: Prostý hlupák môže uveriť peknej rozprávke, že Jonáša zhltla ryba a on z nej na tretí deň vyšiel živý a zdravý. Treba však vzdelanie (spracované zmýšľanie), aby niekto uveril, že Boh-otec vyžadoval najpotupnejšiu smrť svojho Boha-syna, aby mne a tebe odpustil, že pred tisícmi rokov Eva zviedla v raji Adama. Čo my s tým máme spoločné?

peter
July 27, 2010

Jedna vec: Nie som sice veriaci, ale uplne teoreticky si viem predstavit jedneho boha v troch osobach. Postacil by system, ktory by zabezpecil rychlu vymenu mysienok (interakciu). T.j. napr. Jezis by vzdy vedel na co mysli jeho otec a takisto duch svaty a on by vedel na co myslia ti dvaja. Mysienky by na seba posobili v takej miere, ze by to v podstate bola jedna mysel.

V podstate aj bezny clovek je v istom zmysle “dvojjediny” - posobia na seba dve hemisfery mozgu. Ak sa ich interakcia poskodi, ci prerusi, moze kazda hemisfera posobit na vlastnu past. Nie je to sice dokonaly priklad, lebo tie dve hemisfery sa nemozu uplne zastupit - ale nie je take tazke predstavit si extrapolaciu tejto situacie na dva uplne mozgy, pripadne dve (ci viac) oddelene bytosti.

Je to len taka uvaha - ze trojjedinost boha je asi najmensim logickym problemom krestanstva.

rastislav
July 30, 2010

100728
Vážený Peter,
čo, keby ste so svojím nápadom zašli za nejakým katolíckym kňazom a zdôverili sa mu, ako mne, čo pre Vás nie je problém? Teda že dvojjediný je už človek, trojjediný (dosť ťažko sa mi to vyslovuje!) je boh-otec (či aj Boh-syn?) a viacjediní by mohli byť slovanskí a najmä grécki bohovia a bohyne; prečo nie? čo hovorí proti tomu? Najmä vytrénovaní veriaci (nemám na mysli modernú polopešiu púť do ďalekého Santiago de Compostella – stačí Studnička na Starých Horách) by istoiste dokázali oveľa viac ako kadejakí ruskí akademici a magistri študujúci psiu mozgovú činnosť, ktorí skončili pri mizerných dvoch hemisférach; je pravda, aj obličky sú len dve, aj uši, oči atď., takže radšej zmením tému.
Zaujímavé, tak Vy si myslíte, že tí traja myslia. Myslia logicky, tak ako Vy? Či nelogicky, tak ako ja? Ak myslia na to isté, načo sú na to traja? Čo si asi myslia jeden o druhom? Vie to predsa ten druhý a aj tretí! Nevyčíta syn otcovi, že ho nechal bičovať, tŕním korunovať a až na koniec ukrižovať? Nevyčíta otec synovi, že to s tou Magdalénou nemusel všetkým zavesiť na nos? O myslení svätého ducha nemám nijakú predstavu, ale misionárske zámery by som mu neradil. Poistenie proti únosu, rukojemníctvu a na vyplatenie výkupného (zväčša v jednodolárových opotrebovaných bankovkách) ide do peňazí.
Poslednou vetou ste ateistu ohromne potešili: Tak aj kresťania majú problémy, nielen my humanisti! Dokonca logické? Predpokladám, že len najmenší, Vami spomínaný problém x-jedinosti (po našom je to úplne nevysvetliteľná a nepochopiteľná dogma najsvätejšej Trojice) majú vyriešený a s každodennými ťažkosťami zápasia pri celibáte, pedofílii a kondómoch.
Ak ma poslúchnete a idete sa zdôveriť dp. kňazovi, pripravte sa na priateľské večerné posedenie pri krbe (a poháriku) u dp. biskupa. Človeka Vášho kalibru treba zviditeľniť, preto Vám aj na tejto mojej stránke robím reklamu. Držím sa hesla: Ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva.

robzoo70
August 15, 2010

rado ma pravdu celkom spravne ju definoval rasto u mna zabodoval ze vcas a radsej svoj komentAR ukoncil

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu