Ježiš zabil Mohameda – Krížová výprava za kresťanskú armádu

Thursday, 21 October 2010 | Zošity humanistov č. 85

Jeff Sharlet

Keď seržant Jeffery Humphrey a jeho deväťčlenná čata, časť 1/26 prvej pešej divízie, bola pridelená k zložke Špeciálnych síl v Samarre, myslel si, že sa im ušlo vysnívané zamestnanie a komentoval to slovami „Chrániť špeciálne sily, to je ako sláviť Vianoce“. Naozaj, bolo to na jar roku 2004; Humphrey bol skúsený veterán z Kosova a Iraku, no muži, ku ktorým bol pridelený, 10. skupina špeciálnych síl, sa nezaujímali o sluhov, ako bol on. Tí by nepovedali, čo robia, a používali kódované mená. Sami sa nazývali „Prvkami viery“. Ale nehovorili o náboženstve, čo sa Humphreyovi páčilo.

Ako nestranný Indiánčan (občan Indiany) s presne pracujúcou mysľou sa Humphrey považoval za seriózneho vojaka. Jeho prvou povinnosťou v túto Veľkonočnú nedeľu bolo zaistiť, aby stráž na streche bola na svojom mieste: jeden guľometčík, jeden granátometčík jeden vojak so SAW (automatická puška na dvojnožke) a druhý s revolverom, požičaný od špeciálnych síl. Spolu s dvomi Bradleyovými bojovými vozidlami na zemi a ostreľovačmi na druhej streche kryla táto stráž perimeter pridelený jeho zložke; predtým tu bola základná škola hľadiaca dolu na rieku Tiger.

Keď skoro toho rána 109. jednotka pešej národnej gardy dospala ranné zdriemnutie, prišiel špeciálny prídavok na sviatok – video s Gibsonovým Umučením Krista a kaplán, vychvaľujúci tento film do neba; bola to krvavá filmová kázeň na Veľkú noc vo vojne. Humphrey nazrel do jedálne, aby ju prekontroloval. „Myslím si, že najkrajšia časť filmu je tá, kde zabíjajú Krista. Niektoré časti mi dvíhali žalúdok.“ Rozhodol sa, že radšej ide páliť odpadky.

Práve sa vracal z prvej cesty k odpadovej jame, keď prichádzalo zberové vozidlo 109. jednotky. Ich päťtonovka – nadrozmerná ozbrojená dodávka – išla na diskoch, okolo nich poletovali zdrapy pneumatík a vypľúvali mastné čierne plamene. „Prišiel na dvoch kolesách,“ spomína si jeden z Humphreyových mužov, guľometčík. Na zemi za ním a ustupujúc pred rozzúreným davom bolo viacero mužov zo 109-tky, strieľajúc zo svojich M-4. Humphrey sa hnal k päťtonovke, keď začali streľbu jeho strelci na strechách a guľky fičali ponad neho. Keď skákal do auta, zápach bol neznesiteľný: železo a pušný prach, krv a zásobníky. Siahol dovnútra, aby zdrapil pušku a odtiahol ruku, namočenú do mozgu.

Humphrey bol v Samarre už mesiac a do dnešného dňa bol jeho pobyt tu pokojným oddychom v jednom z najstarších miest sveta. Iba pred nedávnom sa vyskytol náznak konfliktu: na osobitnom brífingu varovali aj jeho družstvo, že každý vojak, prichytený pri znesvätení islamských posvätných miest – Samarra sa považuje za významné sväté mesto – automaticky padne do kategórie „najvyšší trest“, čo znamená vojenský súd a väzenie. „Počul som, že niektorí chlapci hanobili mešity,“ vravel Humphrey, „sprejovali v nich na steny kríže.“

Ostatok Veľkej noci prebehol v stave obliehania. Povstalci udržovali odstup od Bravo Company, ktorá bola privolaná na pomoc tejto jednotke. Munícia sa míňala. Jeden vrtuľník sa pokúsil niečo zhodiť, ale sa mu to nepodarilo. Keď sa zvečerievalo, pripravili muži štyri Bradleyove bojové vozidlá na hru „run and gun“ (asi bež a strieľaj, resp. beh a streľba), aby sa paľba preniesla mimo oblasť našej zložky. Humphrey zvolal zo strechy brífing a našiel svojho poručíka, Johna D. DeGiulio, s pár seržantmi. Rehotali sa ako malí chlapci. Objednali si od Špeciálnych síl tlmočníka, Iračana z Texasu, aby im na ochranný pancier ich Bradleya namaľoval veľkými arabskými písmenami ich heslo.

„Čo to znamená?“ opýtal sa Humphrey hľadiac na maľbu.

„Ježiš zabil Mohameda“, povedal mu jeden z mužov. Vojaci sa hlasne smiali. JEŽIŠ ZABIL MOHAMEDA sa chystalo vyraziť do irackej noci.

Bradley, pásové bojové vozidlo, „zabíjač tankov“, vyzbrojený kanónom a raketami – väčšina očí ho nerozoznala od skutočného tanku – vyrazil. Iracký tlmočník sa usadil na streche, megafón v ruke. Slnko zapadalo. Humphrey počul prenikavý hlas vyzývajúci k modlitbe, potom chrapľavú odpoveď tlmočníka cez megafón – po arabsky, potom po anglicky pre našich a boli to urážky proroka. Humphreyovým chlapcom sa to páčilo. „Boli to mladí bažanti, rozumiete?“ vysvetľoval. „Veľmi sa báli.“ Hneď vedľa tlmočníka stál dôstojník Špeciálnych síl, „veľký, vysoký, svetlovlasý, škeriaci sa typ,“ vravieva Humphrey.

„Ježiš, zabi Mohameda!“ spieval tlmočník. „Ježiš, zabi Mohameda!“

Z jedného okna sa vynorila hlava, aby dala odpoveď, ktosi strieľal na strechu auta a vojak od Špeciálnych síl zamieril svoju odpoveď granátometom MK-19. „Búúúm“ spomína si Humphrey. Hlava, okno a stena okolo neho boli naraz preč.

„Ježiš, zabi Mohameda!“ Ďalšia hlava, ďalšia strela. Búúúm. „Ježiš, zabi Mohameda!“ Búúúm. Zo svojho stanoviska počul Humphrey statický zvuk paľby AK a buchot, ktorý vydávali RPG. Videl krútiace sa koleso svetla, vyzerajúce ako oheň na kolesách. Neskoršie povedal DeGiulio, že „zakaždým, keď idem do boja, blížim sa k Bohu“. Myslel si, že film Ukrižovanie bol znamením, že túto vojnu prežije. Zdalo sa, že Bradley priťahuje oheň z každej brány. Toľko povstalcov predsa v Samarre nemôže byť, pomyslel si Humphrey. Žeby to bolo mesto teroristov? Humphrey počul, ako poručík DeGiulio z kabíny Bradleya hlási, čo sa deje, páliac na všetky brány ako odpoveď na strely z pušky – každá iracká domácnosť má právo na jednu pušku – odpoveď 25 mm strelami, ktoré sú dosť mocné, aby prerazili priečelie domu a vyšli zadnou stenou.

Humphrey bol ohromený. Raz ho výbuch zmietol z jednej veže v Kosove a videl, čo sa robí v drogovej vojne, ale nikdy nebol svedkom takto fundamentálne hlúpych činov.

No chlapi na streche rozmýšľali inakšie. Mysleli si, že poručík je hrdina, že je kamikadze so samovražedným poslaním priniesť Iračanom novinku z Ameriky:

Že Ježiš zabil Mohameda.

*

Keď sa Barack Obama v januári nasťahoval do oválnej pracovne, zdedil armádu, zamestnanú nielen dvomi zámorskými vojnami, ale vedúcu aj tretiu bitku na domácom fronte, tichú občiansku vojnu za svoju vlastnú dušu. Na jednej strane je vojenský personál; to sú profesionáli, ktorí bez ohľadu na svoju vieru, resp. na jej absenciu, jednoducho chcú urobiť svoju povinnosť; na druhej strane je malé, ale mocné hnutie kresťanských vojakov, sústredených v dôstojníckom zbore. Je tu generálmajor Johnny A. Weida, ktorý ako veliteľ Akadémie leteckých síl (ďalej len Akadémie) organizoval bohoslužby jej Celoštátneho dňa modlitby výlučne po kresťansky. Vytvoril aj heslo pre evanjelikálnych kadetov: keď Weida povie „Vzdušné sily“, musia odpovedať „Skala, pane!“ – čo je pripomienka Matúšovho verša 7, 25. („Ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.“ – Generál im prikázal, aby neevajelikálnych kadetov, spytujúcich sa na mysterióznu výzvu-a-odpoveď, informovali o biblii.) Je tu generálmajor Robert Caslen, veliteľ 25. pešej divízie, nazývaný „Tropický blesk“, ktorý podľa posudku jedného inšpektora z Pentagónu porušil vojenskú etiku tým, že spolu s ďalšími šiestimi dôstojníkmi Pentagónu vystúpil v uniforme vo videu pre Kresťanské vyslanectvo, fundamentalistickú náboženskú organizáciu washingtonských elít. Je tu aj generálporučík Robert Van Antwerp, armádny šéf inžinierov, ktorý tiež prepožičal svoju uniformu náboženskej kauze; prvý raz pri oslave Kresťanských vojakov (veľké K, pretože ide o skupinu typu Hlinkova garda – pozn. prekl.) organizácie Červená, biela a modrá televíznou stanicou Trinity (Trojica); druhý raz pri rely Billy Grahama v roku 2003, vysielanej sieťou ozbrojených síl do celého sveta: verejný krst 700 vojakov pod svojím velením vyhlásil za plnenie božieho plánu „postaviť na nohy božiu armádu“.

Čo takíto muži naplánovali, je pokojný prevrat v rámci ozbrojených síl: nie zásah generálov do občianskych pravidiel, ale postupná náhrada pôvodne zásadne sekulárneho kódu armády náboženskou autoritou. Nie sprisahanie, ale kultúrny prerod, ktorý sa dá dosiahnuť propagačnými a modlitebnými stretnutiami, pri ktorých sa uplatňuje program osobnej viery podľa najlepších úmyslov veliteľov, zjednocujúcich Boha a vlasť. Necítia sa podvratníkmi; sú duchovnými bojovníkmi, – „vyslancami Krista v uniforme“ podľa Kresťanského zväzu dôstojníkov (KZD); podľa opozičnej Campus Crusade’s Military Ministry (asi Križiackej vojenskej fary na kampuse) sú „vládou platenými kresťanskými misionármi“.

Vcelku je armáda v súčasnosti o niečo menej religiózna ako celková americká populácia. Pri prieskume Ministerstva obrany v roku 2008 zakrúžkovalo 20 % z asi 1,4 milióna vojakov v aktívnej službe údaj „bez náboženskej preferencie“; Američanov, ktorí sa označujú za „nikam nepridružených“ (unaffiliated) je len 16,1 %. Týchto nerozhodných vojakov si však neslobodno mýliť s aktívne nenáboženskými. Len pol percenta vojakov akceptuje nálepku „ateista“ alebo „agnostik“. U Židov je to ešte menej, jeden z tristo a u moslimov len jeden zo štyristo. Okolo 22 percent vojakov sa priznáva k príslušnosti k evanjelikálnej alebo pentekostálnej (turíčnej) denominácii, no toto číslo je klamné. Vynecháva tých, čo sa hlásia k tradičným hlavným denomináciám – asi 7 % – ale opisujú sa ako evanjelikáli (prebudenci); napríklad, George W. Bush je metodista. Medzi 19 % vojakov, ktorí sú rímski katolíci, je najnovšie malá, ale hlasná časť, ktorá sa politicky združuje s konzervatívnymi evanjelikálmi. A potom je tu tých 20 % vojakov, ktorí sa opisujú jednoducho ako „kresťania“; je to kategória, do ktorej patria tí, čo na Boha málo myslia a tí evanjelikáli, ktorí odmietajú denominačnú afiliáciu ako deliacu telo Krista. „Nemám rád ‚náboženstvo‘ ako také“, povedal mi raz jeden major, evanjelikál a fundamentalista. „To priviedlo môjho spasiteľa na kríž. Tí farizeji!“

Na fronte fundamentalistov medzi dôstojníkmi je najlepšie organizovaná skupina spomenutý KZD; má 15 000 členov, je aktívny na 80 % vojenských základní a v posledných rokoch má ročné prírastky 3 %. Bol založený za 2. svetovej vojny a zaoberal sa duchovným životom len tých členov, ktorí o to mali záujem. Od 9/11 sa však stal militantnejším. Podľa penzionovaného generálporučíka leteckých síl Bruce L. Fistera je „globálna vojna proti teroru“ – ktorú Obama posilnil 17 000 novými vojakmi pre Afganistan – „najprednostnejšou duchovnou bitkou“. Keď džihád začal pestovať násilie, priklonila sa duchovná vojna k aktuálnemu konfliktu, „postupne konfrontujúc mocného nepriateľa, ktorý nás nenávidí a zo všetkých síl sa snaží zničiť nás“, vyhlasuje Zdroj pripravenosti do boja, štúdia KZD vydaná v predvečer vojny v Iraku.

No iná štúdia KZD s titulom „Úloha je splnená“ upozorňuje, že víťazstvo vonku neznamená, že vojna je vyhraná dona. „Ak nemá satan úspech hrozbami zvonku, pokúsi sa ničiť vnútri“, tvrdí sa v štúdii, čo je pripomienkou „priateľského krajana“ v biblických časoch aj v súčasnosti, ktorý praktizuje „duchovné cudzoložstvo“. Štúdia „Úloha je splnená“ sa hlási k textu Nehemiáša, verše 1-6, čo je história „staviteľov múru“, ktorí obnovili hradby okolo Jeruzalema. Outsider by si mohol zle vysvetľovať metaforu múru ako znamenie rešpektu voči odluke cirkvi od štátu, no súčasné fundamentalistické myslenie dáva historke práve opačný význam: ide o múr, vnútri ktorého sú cirkev a štát jedno. „Po dokončení múru bude ľud žiť integrovaný život,“ pokračuje štúdia. „Boh má byť Bohom všetkých, alebo nebude Bohom vôbec.“ Tak je to aj dnes, pokračuje štúdia „Úloha je splnená“ a navrhuje, aby Vojenskí kresťania prv než dokončia stavbu svojho múru, uskutočnili heslo „Boh všetkých“ v celých ozbrojených silách. „Bude treba poslušne tlačiť veci dopredu,“ uzatvára štúdia, „nedovoliac opozícii, ktorú podpichuje satan, aby nás vzďaľovala od nášho poslania, ktoré je vyžadovať miesto pre Krista v armáde“.

*

Každý muž aj žena v armáde prisahá, že bude brániť Ústavu. Pre väčšinu z nich, vrátane evanjelikálov, je táto prísaha taká posvätná, ako Sväté písmo. No na fundamentalistickom fronte je Ústava ako taká len plán pre kresťanský štát. „Myšlienka odluky cirkvi od štátu?“ vraví staršina Akadémie leteckých síl Bruce Hrabak, „K tomu si Amerika myslí, že je to v Ústave, ale nie je to tam.“ (1. Technicky má pravdu; je to v Prvom dodatku k Listine práv.)

Keby mal fundamentalistický front konať seminár, robil by ho v Akadémii leteckých síl; to je kampus (vysokoškolský internát) z ocele a bieleho mramoru, zaklinený v pravom uhle medzi Veľké Planiny a Skalné hory. V roku 2005 sa táto Akadémia stala predmetom škandálu pre svoju činnosť kresťanského misionárstva. Dnes propagujú letecké sily túto inštitúciu ako vzor reformy. Keď však pozvali na povinné valné zhromaždenie troch kresťanských evanjelikálov, ktorí vyhlásili, že jediným riešením terorizmu je „zabiť islam“, rozhodol som sa ísť sa pozrieť, čo sa zmenilo. Nie veľa, vravia mi viacerí kresťanskí kadeti. Hrabak dodáva: „Len že teraz sme v podzemí.“ Žmurká pritom.

„Existuje duchovný svet a často sa stáva, že čo sa deje vo fyzikálnom svete, reprezentuje to, čo sa deje v duchovnom,“ povedal mi jednej noci starší člen tejto Akadémie, Jon Butcher, pri stretnutí v New Life, blízkej megacirkvi, obľúbenej kadetmi. (2. Pozri moju esej „Vojaci Krista: Vo vnútri najmocnejšej americkej megacirkvi“, máj 2005, ktorú sme uverejnili už v júlovom čísle ZH č. 50). Butcher je šľachovitý a lakonický typ, bývalý lyžiarsky tulák z Ohia, ktorý prišiel do Akadémie, aby bol bližšie k zjazdovkám. „To všetko mám rovnako rád: Troška pánbožka, troška popiť a pár dievčat.“ Modlil sa, aby ho prijali na Akadémiu. Sľuboval pánu Bohu, že sa zmení, ak sa tam dostane. Boh jeho prosby vyslyšal; a tak aj Butcher – opustil alkohol a zasnúbil sa cudnosti. No tento sľub ho nedoviedol dosť ďaleko. Bol čistý, ale bol svätý? Potreboval usmernenie. Našiel ho v Pavlovom Liste Rimanom, 13: „ Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh.“ Bolo to ako požehnanie od akademickej hierarchie a Butcher si to vzal k srdcu, podriadiac svoje telo aj ducha vedeniu starších kresťanských kadetov. Celkom vážne vysvetľoval, že kresťan „je niekto, kto sa rozhodol byť v prvom rade otrokom.“ Našiel si čas, aby robil misionára a keď sa vrátil, zistil, že Boh mu už určil misionárske pole. „Boh mi povedal, aby som sa stal dôstojníkom infantérie,“ vravieval Butcher pri vysvetľovaní svojho rozhodnutia prejsť pri povýšení od Leteckých síl k armáde. Pilot sa môže zhovárať len so svojím lietadlom; dôstojník infantérie má mužov na stvárnenie, Iračanov na konvertovanie. „Pre mňa je všetko vecou kňazstva, niet delenia ani odluky. Robím to, na čo ma Boh povolal – aby som ho poznal a nechal ho poznať inými.“

V Akadémii nechal Butcher poznávať svojho Boha metódou, ktorú jeden člen skupiny opísal ako podzemnú skupinu modliacich sa len-mužov. Povolili mi zúčastniť sa jednej chôdze, ale nesmel som si robiť poznámky. Dvadsať päť kadetov diskutovalo o pôžitku a misionárstve, o priateľkách, ktorých dotykov sa báli a o sklamaní, potrebnom na misionárstvo v Číne, kde je evanjelizácia cudzincami zákonom zakázaná. Butcher ma požiadal, aby som neprezradil meno tej skupiny; tí, čo veria na odluku cirkvi od štátu, by mohli sťažiť cieľ najelitnejšieho vojenského kolégia (urobiť svet svätejším pomocou seminárov s kurzami bombardovania kobercovou metódou). Vojenské cvičenie si nevedel predstaviť inakšie ako plnenie božieho poslania. Položil otázku: „Ako je to možné, že vo chvíli, keď stláčate kohútik a vidíte, že niekto umrie, v tom momente si uvedomujete, že robíte, čo urobiť vám Boh prikázal?“ Odpovedal si stroho: „Na tomto svete sú sily dobra a sily zla. Viete, že sú anjeli a sú démoni? A satan nenávidí, čo je sväté.“

Po náboženskom škandále v Akadémii v roku 2005 sa jej veliteľ generálporučík John Rosa na mítingu Ligy proti hanobeniu priznal, že jeho „celá organizácia“ má náboženské problémy. Povedal že „v noci nespí“ a predpovedal, že návrat k ústavnému poriadku potrvá najmenej šesť rokov. Potom šiel do dôchodku a stal sa prezidentom Citadely. Riešením problému poverili letecké sily generálporučíka Johna Regniho, vysokého, so širokými ramenami, muža so šticou postriebrených vlasov, obraz typického dôstojníka, pokojného a veliteľského. Keď som s ním telefonoval, začal som konverzáciu niečím, čo som považoval za softbal, pre generála možnosť vyjadriť sa k slobodám podľa prvého dodatku. Položil som otázku: „Ako sa pozeráte na vzťah zavádzania a zakazovania náboženstva?“

Nasledovala dlhá pauza. Civili sa môžu priznať k nevedomosti, ale nie generál, ktorý na svoj život prisahal, že bude brániť tieto slová: „Kongres neschváli žiadny zákon ohľadom zavádzania náboženstva alebo zakazujúci jeho slobodný výkon.“

Regni nakoniec odpovedal: „Musím si to napísať. Ako ste nazvali tie ústavné záležitosti?“

Voľakedy začiatkom leta nastúpi na miesto Regniho ako veliteľ Akadémie generál Mike Gould. Ako bývalý hráč futbalu si po krátkom pôsobení v novom postavení vyslúžil prezývku „coach“ (kouč). Kouč Gould rád vystupuje na verejnosti a je známy pre svoje „3-F“: „faith (viera), família, fitnes“. V Pentagóne mi jeden starší dôstojník, ktorý slúžil pod Gouldom, rozprával, že raz na generála tak zapôsobila prezentácia pastora Ricka Warrena pre vyšších dôstojníkov, že všetkým svojim 104 podriadeným poslal email, v ktorom ich vyzýval, aby čítali Warrenovu knihu The Purpose-Driven Life (asi Život poháňaný úmyslom) a žili podľa nej. (3. Warrenov bestseller niekedy nahrádza medzi vojenskými evanjelikálmi bibliu.)

V marci 2008 jeden kaplán v Lakenheathe, americkej leteckej základni v Anglicku, použil povinný míting o prevencii samovraždy pod vedením generálporučíka Roda Bishopa na promóciu princípov Života poháňaného úmyslami medzi približne 1 000 letcami. V diagrame dvoch rodokmeňov predstavil kaplán pravdepodobnú budúcnosť jednej nereligióznej rodiny, charakterizovanú „beznádejou“ a „smrťou“; v tejto sekulárnej rodine sa vyskytlo 300 kriminálnikov, 190 prostitútok a 680 alkoholikov. Naproti tomu kresťanským úmyslom hnané množenie viedlo k výskytu najmenej 430 pastorov, 7 poslancov a 1 viceprezidenta. „Ľudia pochopili, že je to neuveriteľný výmysel,“ spomína si bývalý konateľ na ministerstve obrany, ktorý nechce byť menovaný, aby nestratil vládne objednávky. „Ale ani jeden sa ku generálovi neobráti chrbtom.“

*

Kresťanský fundamentalizmus je, rovnako ako všetky fundamentalizmy, narcistická viera, zaujímajúca sa predovšetkým o zlá, ktorými trpia spravodliví a čistením ich radov. Existuje kniha Under Orders: A Spiritual Handbook for Military Personnel (asi Podriadenosť rozkazom: Duchovná príručka pre vojenský personál), ktorú napísal podplukovník Leteckých síl William McCoy. V jej odporúčaní pri vyjdení čítame: „Pod plášťom slobody prejavu a pochybnej idey odluky cirkvi od štátu sa v našom štáte postupne vyvinula protikresťanská nálada.“ McCoy sa pokúša kontrovať tento názor zastávajúc potrebu náboženstva, prednostne kresťanského, ak má vojenská jednotka dobre fungovať. Chýbanie viery alebo nesprávna viera, píše, „prinesie pohromu zmätku tam, kde má panovať družba a tímová dôvera.

McCoyov manifest sprevádza pôsobivé odporúčanie: „Podriadenosť rozkazom má byť v každom ruksaku pre chvíle, keď vojak potrebuje duchovnú energiu“ čítame poznámku generála Davida Petraeusa, hlavného veliteľa vojsk Spojených štátov v Iraku až do posledného septembra; potom sa stal hlavným veliteľom U. S. Central Command (asi Hlavné velenie), v ktorom postavení dnes riadi americké operácie od Egypta po Pakistan. Keď Nadácia pre náboženskú slobodu u vojska (Military Religious Freedom Foundation - MRFF) žiadala vyšetrenie uvedeného Petraeusovho odporúčania – bolo to zrejmé prekročenie Jednotného kódu vojenskej spravodlivosti (Uniform Code of Military Justice), ani nehovoriac o Listine práv – Petraeus sa bránil, že považoval svoje vyjadrenie za súkromné, za diskusiu jedného kresťanského dôstojníka s druhým.

„Nepoprie, že to napísal,“ konštatuje Michael „Mikey“ Weinstein, prezident MRFF. „Ako to zapôsobí na našich nepriateľov? Petraeus podporuje protizákonnú kresťanskú výnimočnosť práve v čase, keď bojujeme proti islamským fundamentalistom, ktorí učia svojich vojakov, že Amerika vedie križiacke ťaženie moderných dní. Toto je krížová výprava.“

Najsilnejšiu obranu Petraeusa vyslovil vlani v auguste nedávno penzionovaný trojhviezdičkový generál William „Jerry“ Boykin – zakladajúci člen Armádnej delta sily (Army’s Delta Force) a vysvätený pastor – vo Fort Bragg pri promócii svojej knihy Nikdy sa nepoddať: Vojakova cesta ku križovatke viery a slobody (Never Surrender: Soldier’ s Journey to the Crossroads of Faith and Freedom). „Príde si sem nejaký chlapík menom Mikey Weinstein a ostro kritizuje Petraeusa,“ oslovil skupinu 150 vojakov v múzeu tejto základne, „že odporúčal knihu, ktorá sa snaží pomôcť vojakom. Jeho (Weinsteinovým) cieľom nie je naše víťazstvo vo vojne proti teroru.“

„To je satanstvo!“ ozval sa z obecenstva jeden poslucháč.

„Áno, je to démonické,“ súhlasil Boykin.

(4. Po 9/11 sa Boykin vyťahoval pri modlitbových raňajkách v uniforme, že jeho Boh je „väčší“ ako islamské božstvo somálskeho varlorda Osmana Atto, na ktorého poľoval. „Vedel som, že môj Boh je skutočný Boh, kým jeho bol len idol, modla,“ vyhlásil a ako dôkaz predkladal fotografie čiernych oblakov nad Mogadišom: to bol démonický duch, s ktorým bojovali jeho vojaci. „Kniežaťom týchto temnôt je chlapík menom Satan,“ uzavrel. Pod tlakom demokratov v kongrese tvrdil, že nehovoril o islame, ale potom trval na tom, že „Moje odvolávanie sa … na náš kresťanský národ … je historicky podložené.“ Tieto strategické názory vyniesli Boykinovi povýšenie na zástupcu podsekretára ministra obrany pre tajnú službu; v tomto postavení viedol výsluchy až do augusta 2007.)

*

Mikey Weinsteinovi nevadí, ak ho dôstojníci typu Boylina nazývajú démonickým. „Považujem ho za zradcu prísahy, ktorú zložil na Ústavu Spojených štátov a nie na svoj fantastický dominionizmus, plný démonov a anjelov.

(Wikipédia: „Politicko-nábožensky je dominionizmus (aj subjekcionizmus) tendencia niektorých konzervatívnych politicky aktívnych kresťanov, najmä v USA, snažiť sa ovplyvniť alebo kontrolovať sekulárne civilné vlády politickou činnosťou, ktorej cieľom je štát, ovládaný kresťanmi alebo (aspoň) konzervatívnym kresťanom, riadiacim sa biblickými zákonmi. Táto terminológia je kontroverzná.“)

„Je to šarlatán. Skutočnosť, že ma nazýva posadnutým diablom a tak predá viac svojich kníh, budí vo mne túžbu siahnuť mu baseballovou pálkou na jabĺčko, na jeho tučné brucho a na hlavu. Je to veľmi, veľmi zlý človek.“ Mikey – nikto, ani jeho početní nepriatelia, ho nevolá Weinsteinom, má doslovne rád boj. V roku 1973 ako „doolie“ (zelenáč na Akadémii leteckých síl) vrazil jednu päsťou dôstojníkovi, ktorý ho obžaloval, že vyrába antisemitské hrozby, ktoré posiela sám sebe. Keď v roku 2005 vtedajšia hlava Národnej asociácie evanjelikálov, Ted Haggard, vyhlásil, že ľudia ako Mikey mu sťažujú „obranu židovských záujmov“, Mikey vyzval pastora na verejný boxerský zápas v prospech nejakej dobročinnej ustanovizne. (Haggard ponuku neprijal.) Vychutnáva si povesť, že v Pentagóne sa stal niekoľkým ľuďom známym ako Joker, úhlavný nepriateľ Batmana, k čomu dodáva, že si neslobodno mýliť jeho opisovanie chaosu so schvaľovaním chaosu.

Po absolvovaní Akadémie v roku 1977 slúžil Mikey 10 rokov pri Vojenskej generálnej prokuratúre (JAG) a potom sa stal asistentom hlavného poradcu v Reaganovom Bielom dome, kde pomáhal brániť administratívu počas škandálu Iran-Contra; pokračoval ako hlavný poradca pre kandidáta na prezidentstvo Rossa Perota. Je to prekvapujúce pozadie muža, ktorý prevzal rolu ústavného svedomia armády a je rozhodnutý ísť proti jej fundamentalistickému frontu celým radom súdnych pokračovaní a mediálnych vystúpení.

Má päťdesiatku, telesnú stavbu ako pitbul s krátkymi nohami, silnými plecami, širokou oholenou hlavou a strapatým obočím medzi tmavými pohyblivými očami. Rád hovorí, že žije „Mikeyho rýchlosťou“, čo je nekončiaci sled osemnásťhodinových pracovných dní na cestách a v hlavnom stane nadácie – to je jeho rozrastajúci sa ranč z nepálených tehál na vŕšku neďaleko Albuquerque v štáte Nové Mexiko, strážený dvomi nadrozmernými nemeckými vlčiakmi a jedným päť? stôp šesť? vysokým bodygardom, bývalým mariňákom s prezývkou Krátky. MRFF má za základ hustú sieť právnikov, publicistov a zháňačov peňazí (fundraiser), ale srdcom všetkého je práve Mikey plus jeden zanietený výskumník menom Cris Rodda, autor nedokončeného mnohozväzkového diela, odhaľujúceho historické ciele kresťanskej pravice pod titulom Klamári pre Ježiša.

Mikey vyhral niekoľko víťazstiev, napríklad, keď prinútil Ministerstvo obrany vyšetrovať spomenutý prípad videa Kresťanského vyslanectva; okrem toho dosiahol, že Akadémia leteckých síl zaviedla kurzy o náboženskej rozličnosti a že mnohí kasárenskí velitelia poučili svojich podriadených, že ich autorita nie je licenciou na šírenie viery. Zakaždým, keď vyhrá nejakú bitku alebo dosiahne záujem televízie o svoju vec, šíri medzi vojakmi informácie o svojej nadácii a žiada ich o pomoc. Mobil má zapnutý, aj keď cvičí na svojom eliptickom stroji a rád sa chvastá, že ak treba prevziať telefonát jedného z 11 400 vojakov v aktívnej službe, ktorých považuje „klientov“ svojej nadácie, preruší sex.

(5. Jeden hovorca Pentagónu povedal, že od založenia MRFF mala armáda o niečo menej ako päťdesiat sporných prípadov, spojených s náboženstvom. No existuje množstvo dôkazov, že Pentagón problém ignoruje. Hovoril som s tuctami Mikeyho klientov: vojaci, námorníci, letci, všetci mi hovorili o nútenom kresťanskom modlení sa v Iraku aj doma; každá smrť v boji je príležitosťou pre evanjelikálne kázne vyšších dôstojníkov; vojakom sa rozdávajú videá s hrami o kresťanskej apokalypse; musia sa zúčastniť schôdzok, kde sa prednáša o vzťahu ich vojny ku Knihe zjavení (posledná kniha biblie); existuje exorcizmus za účelom vyháňania „nečistých duchov“ z vojenského vlastníctva; vyskytli sa prípady bitia ateistických vojakov, na ktorých upozornili nadriadení. Najíma pre nich právnikov, hrozí ich veliteľom, vraví im, že sú hrdinovia. Jednému vojakov, ktorému pre ateizmus hrozilo násilie, ponúkol bývanie vo svojej rodine.)

Ako rastie Mikeyho základňa klientov, tak pribúda aj jeho nepriateľov. Veľký oblok v jeho obývačke bol už dvakrát rozbitý skalou a vlani v lete našiel ráno na svojich dverách svastiku a kríž. Keďže MRFF má už štyri roky, rastie jeho zbierka nenávistných listov. Niektoré sú vážne: „Rozdeľujete vojenský personál a podrývate morálku, čo stojí ľudské životy. Ich krv je na vašich rukách.“ Mnohé sú detské, napríklad tento, ktorý dostal po vystúpení v televízii CNN: „Ty nepatrný holohlavý zelenáč, čo do čerta chceš robiť s organizáciou s takým smiešnym menom, keď nenabádaš k náboženskej slobode, ale ju odopieraš?“

Niektoré sú aj antisemitské: „A opäť dav jajká ó, vej, ó, vej! Tento žid bol právnikom pri leteckých silách a dostal e-mail“ – výzvu generála Jacka Cattona, aby prispel na akciu „Viac kresťanov do kongresu“, ktorú zverejnil – čo je ďalší dôkaz, že naša spoločnosť musí byť očistená od hnusných Židov so zahnutými nosmi.“

Pravidelným znakom Mikeyho verejných vystúpení sa stali nadávky. V určitom zmysle ich má Mikey rád – nie ako hrozby, ale ako dôkazy. „Mali sme pred vchodom zdochliny. Pivové fľaše, výkaly aj na stenách domu. Teraz už na to ani nemyslím. Pozerám sa na to, ako keby som bol basebalista Barry Bonds, išiel som do Dodger štádia a tam by ma ľudia vypískali. Chcete moju kožu? Postav sa do radu, kamoš. Zabaľ si obed.“ Mikey vidí všade nepriateľstvo.

Pre Mikeyho svetonázor sú rozhodujúce dve bitky, ktoré zažil ako osemnásťročný zelenáč na Akadémii zato, že oznámil vrchnosti sériu antisemitských listov, ktoré dostal. Obidva výprasky ho zanechali v bezvedomí. Mikey na to zabudol a doštudoval s vyznamenaním, ale jeho hnev sa znovu rozhorel v roku 2004, keď jeho syn Curtis, teraz tiež zelenáč, mu povedal, že plánuje zmlátiť jedného kadeta – alebo dôstojníka – ktorý ho nazval „poondiatym Židom“. V roku 2005, keď založil MRFF, vyzdobil si pracovný stôl radom fotografií penzionovaných generálov, pri ktorých hviezdy na ramenách mali ukázať, že nepriateľom jeho nadácie nie je armáda. Vraví, že jeho nepriateľom je „ozbrojené“ kresťanstvo a preto aj jeho nadácia je zbraňou: „Chceme založiť zničujúci oheň a otvoriť diery do hrudníka. Náš štát čelí ďalekosiahlej zhubnej praxi protiústavného únosu náboženských práv členov našich ozbrojených síl. Nazývam to únosom ich duší.“

Je to silný výraz a na prvý pohľad znie ako typické Mikeyho preháňanie, ale jeho zápas sa týka samého základu amerických slobôd podľa Prvého dodatku ústavy a má svoj pôvod v sedemnástom storočí u Rogera Williamsa, zakladateľa Rhode Islandu. Bol oddaným kresťanom, ale na základe svojich stretnutí s vodcami natívnych Američanov, ktorých považoval za čestných ľudí, a svojich vyjednávaní s predstaviteľmi massachusettskej kolónie, ktorí ho poslali do vyhnanstva, urobil záver, že vonkajšie náboženstvo – pieta puritánov – nie je žiadnou garanciou cnosti. Zistil, že najviac záleží na možnosti dosiahnuť dobro. Ak štát jeho hľadanie obmedzí (napríklad predpísanou modlitbou alebo diskrimináciou menšín), porušuje najzákladnejšie právo, právo svedomia jednotlivca. Bez slobody sám si vyvoliť vlastnú vieru nie je možná iná sloboda. Sloboda mať náboženstvo je zviazaná so slobodou nemať náboženstvo.

Jednej noci v Albuquerque mi Mikey rozprával: „Mnohé ústavné práva, ktoré máme ako civili, sú v armáde silne obmedzené, aby platil vyšší cieľ: zabezpečiť poriadok a disciplínu na ochranu celého radu ústavných práv pre nás ostatných občanov.“ Jedno z týchto práv je sloboda prejavu. Vojak v uniforme nemôže byť politickým kandidátom, nemôže robiť reklamu nejakému výrobku, nemôže nahovárať na prestup na inú vieru. Toto pravidlo platí pre dobro verejnosti – nikto si nepraje mužov s flintou, ktorí mu nahovárajú, koho má voliť – ako aj pre dobro vojska: dôstojník môže povedať vojakovi, čo má robiť, ale nie, čo má veriť: to mu povie len vlastné svedomie.

*

Evanjelikálna transformácia americkej armády sa začala v období studenej vojny; najprv to bolo „veľké prebudenie“, a to sa zrýchľovalo, až to urobilo zo Spojených štátov jeden z najreligióznejších štátov na svete. Sú aj jeden z religiózne najrozličnejších štátov, ale ako rástol počet moslimov, budhistov, hinduistov, sikhov a príslušníkov stoviek iných tradícií, zakoreňoval sa a mohutnel evanjelikalizmus, ktorý konzervatívci považujú za najamerickejší.

„Bola to vietnamská vojna, ktorá zvrátila vývoj,“ napísala Anne C. Lovelandová v jedinej knihe o vývoji amerického evanjelikalizmu. Americkí evanjelikáli a americká armáda v rokoch 1942 – 1943. Až do vietnamskej vojny prevládali v armáde tradične umiernené protestantské denominácie (metodisti, presbyteriáni a episkopáli) spolu s katolíkmi. Keď sa však vedúci hodnostári týchto denominácií vyslovili proti vojne, ozvali sa evanjelikáli s tvrdením, že vietnamský boj je dielom božím. Assemblies of God (Božie zhromaždenia), najväčšia turíčna denominácia sveta, formálne zrušila svoje doterajšie dlhoročné napojenie na pacifizmus a zmierila sa s javom svetskej vojny ako obdoby duchovného súperenia. Iní fundamentalisti prebrali z Vietnamu lekciu gerilového boja a aplikovali ju do duchovného boja taktikou, ktorú nazvali infiltráciou, zapĺňajúc posty v sekulárnych inštitúciách tajnými agentmi.

Evanjelikáli sa rozhľadeli po armáde a povedali: „Toto je pole pre misionára,“ vysvetľuje kapitánka MeLinda Mortonová, luteránska pastorka, predtým veliteľka raketometnej jednotky, až do roku 2005 kaplánka na Akadémii leteckých síl. Od tých čias študuje a píše o armádnom kaplánstve. „Rozhodli sa poslať svojich misionárov do armády a o armáde, že sa má stať misionárom pre celý svet.“

Ďalším míľnikom boli posledné časy dlhej Reaganovej vlády, keď regulačné revízie vytvorili základy fundamentalistickej sily v dnešnej armáde. Dlhodobé pravidlo určovalo počet duchovných jednotlivých denominácií podľa náboženskej demografie v celej armáde (ak bolo 10 % vojakov presbyteriánskej viery, 10 % vojenských kaplánov boli presbyteriáni). Vyžadovalo sa však, aby všetci kapláni boli vyškolení vyhovieť vojakom každej denominácie. Od roku 1987 sú však všetky protestantské denominácie zhrnuté do jednej skupiny „protestanti“. Okrem toho Pentagón akredituje stovky evanjelikálnych a turíčnych agentúr, ktoré umožňujú absolventom biblických kolégií obsadiť všetky miesta pre protestantských kaplánov. Neslobodno zabudnúť, že niektoré biblické kolégiá nazerajú na iné viery ako na nepriateľov Krista. Dnešný stav je taký, že z 2 900 kaplánov v aktívnej službe sú dve tretiny evanjelikálnej alebo turíčnej denominácie. Mortonová: „Osemdesiat percent duchovných sú konzervatívci a/alebo evanjelikáli.“

Najhorlivejší vojenskí duchovní najnovšej generácie fundamentalistických kaplánov neprišli, aby slúžili armáde; prišli, aby zachránili svoju dušu. Jeden z nich je podplukovník Gary Hensley, divízny kaplán pre 101. výsadkovú jednotku a až donedávna hlavný armádny duchovný pre celý Afganistan. Vlani sa s ním stretol režisér Brian Hughes, ktorý bol na ceste do Bagramskej leteckej základne; chcel tam natočiť film o vojenských duchovných, čo mal byť tribút kaplánovi, ktorý bol jeho poradcom – bez vzťahu k náboženstvu – keď bol vystrašený letecký nováčik za vojny v zálive. Vojenský personál stráca právne a lekárske súkromie; kapláni sú jediní ľudia na vojne, ktorí sa môžu súkromne zaoberať záležitosťami, ktoré sú príliš citlivé na služobný postup, a to od korupcie po krízu osobnej odvahy. Keď išiel Hughes do Bagramu, hľadal duchovného, podobného tomu, čo mu už pomohol zniesť vojnu.

V surovej metráži, ktorú Hughes nakrútil, Hensley sa vyzlečie až po biele tričko a ide odbaviť popoludňajšie bohoslužby v bagramskom hlavnom kostole. Na hrudi trička je logo evanjelikálnej vojenskej farnosti, zvanej „Chapel NeXT“, pričom „T“ má podobu obrovského kríža. „Zapli ste si bezpečnostné pásy?“ zareval Hensley. Je to štíhly chlapík s rednúcimi dozadu sčesanými šedivými vlasmi, nesúci si malé bruško ako balíček, veľkosťou a tvarom podobný pancieru korytnačky. „Svet sa nezrúti“, volá. „Teraz je čas! Nastala plnosť času“ – Hensley sa vykláňa dopredu, dva prsty má na okuliaroch a jeho hlas sa stlmuje do vrčania – „Boh. Poslal. Svojho. Syna. Húú!“ Potom ako keby sa adresoval na 33 miliónov Afgancov a ich vieru, že Mohamed bol prorok ako pred ním Ježiš Kristus, vykrikuje: „Po nich už nikto nepríde! Nebude nové zjavenie! Niet nového náboženstva! To je Ježiš!“ Amen, odpovedá dav a rozchádza sa domov.

Hensley vysvetľuje. „Patrím k Ježišovmu hnutiu od začiatku“; predstavuje sa ako rodený prorok amerických dejín: „Bol som pri tom v Haight-Ashbury. Watergate. Woodstock. (Centrá hnutia hippy). A koniec toho maglajzu? Prišiel Hensley, zato sláva Bohu!“ Nasleduje citácia britského teológa C. H. Dodda (bez udania prameňa): „V dôsledku zmŕtvychvstania bol Ježiš posadený na pravicu Otca a je mesiášskou hlavou Nového Izraela.“ Dodd však nebol fundamentalista. Niektorí liberálni kresťania dokonca používajú jeho idey v boji proti apokalyptickej horúčke fundamentalistov. Nie tak Hensley, ktorý berie Doddove neoverené slová ako bojový krik: „Tu sme! My sme Izrael. My sme Nový Izrael!“

Hughes vraví, že v tejto chvíli sa armádny mediálny pracovník, sediaci neďaleko od nás, chytil za hlavu.

„Príde deň, keď nebude Svätého Ducha“, vykrikuje poskakujúc na pódiu a mieriac nie na kostolné lavice, ale akoby na oveľa širšie poslucháčstvo. „Vtedy bude cirkev unesená do nebááá! A my budeme s nííím! Všetci budeme s ním!“ Spomaľuje tempo hovoru do dôverného varovania: „Sláva Bohu, to je naše posolstvo!“ Trochu hlasnejšie: „Mesiášsky Ježiš sa vracia!“ Ešte hlasnejšie: „Očakávam, že sa vráti skôr, ako sa poberieme do hlavnej haly; viete to?“ A vojaci odpovedajú, „amen“.

*

Podplukovníka Boba Younga som našiel po reportáži MRFF o evanjelikálnej reality show na stanici Trinity Broadcasting Network, kde Young rozpráva dvom potulným misionárom o svojom pláne ísť sa modliť do Afganistanu za dážď. Raz neskoro večer som ho našiel doma v Georgii. Sedel na verande a pozoroval mesiac. V diaľke sa ozýval štekot psov. Hovoril potom tri hodiny, väčšinou o tom, čo videl vo vojnovej nemocnici pod jeho velením na kandahárskej leteckej základni.

Spomínal: „Spálené deti. Zlí chlapci sa privalili na vrtuľníkoch. Viete asi, kto to bol.“ V tom roku bolo v nemocnici na tejto základni ošetrených 7 000 Afgancov a YOUNG, veliteľ 325. podporného bataliónu, sa tu motal, pozorujúc tie telá. „Chcem vám to porozprávať. Bola tam miestnosť, kde sa triedilo. Priviezli chlapíka priviazaného na pojazdné nosidlá. Afganca. Nemal košeľu, vychudnutý na kosť, hrčovité svaly. Putá na členkoch a na nohách. Pred tvárou má plastický štít, pretože slintá a prská.“ Jeden lekár mu chce dať sedatívum (na uspokojenie). Young pokračuje: „Poviem vám, čo je s ním. Ten chlapík je posadnutý diablom.“ a rozhodne sa modliť sa zaňho. „O niekoľko minút prišiel generálov zať – náš tlmočník, zať afganského generála. Ja hovorím: ‚Čo má tento chlapík?‘ On odpovedá: ‚Ako sa to povie po anglicky? Má duchov.‘ Ja na to: ‚Doktor, ale to je váš tajný názor!‘“

Na telefóne sa Young smial a vydal drsné „Haha!“ Nato sa mu hlas zlomil: „A ja vám vravím, že to je skutočnosť. Diabol je skutočný.“

V kresťanskej reality show rozšíril Young tento názor aj na počasie. Vraví: „Je zaujímavé, že odvtedy, čo Talibánci prevzali vládu, panuje suchota.“ Young má veľké ústa a nízko obrvy, jeho tvár sa koncentruje medzi veľkými ušami. Do kamery vraví: „Americký ľud, modli sa, aby Boh zoslal dážď do Kandaharu a oni spoznajú, že náš Boh vyslyší modlitby.“

Spýtal som sa Younga, či chce rozviesť tieto výroky, keďže sa na prvý pohľad zdá, že radikálne prekračujú jeho poslanie ako vojaka. „Pravdaže!“ povedal. „Ste pripravený?“ Odpovedal som, že som.

Prikázal mi, aby som googloval na Kandahar, dážď a január 2005. Výsledkom bol článok v Star and Strips s titulkom: „Dážď, ktorý môže znamenať začiatok konca trojročného sucha v Afganistane.“ Tri a štvrť palca za dva dni.

Pripustil som, že to je skutočný dážď.

„Veď to je to, čo vravím, bratku!“

Pýtal som sa ho aj na obvinenia, adresované MRFF jedným kapitánom, ktorý slúžil pod Youngom: že Young urobil vyhlásenia, ktoré viedli k tomu, že bol zbavený velenia. Pripustil, že bol zbavený velenia, ale odvolal sa a vyhral. Tie vyhlásenia? „Hovoril som o problémoch vnútorného mesta a neviem čo ešte. Povedal som, že je iróniou vývoja, že pre čierneho je lepšie byť otrokom v Amerike – myslím to historicky – a poznať Krista, ako byť dnes slobodný a nepoznať Krista.“

Keď sa toto vysvetlilo, pýtal som sa Younga na ďalšiu kapitánovu obžalobu: Že pre niektorých afganských varlordov? usporiadal prezentáciu o kresťanstve. Absolútne nie, bránil sa. To boli obrázky PowerPointu o Amerike. Ako sme sa zhovárali, poslal mi ich emailom a požiadal ma, aby som to otvoril, takže sme mali obaja tú istú prezentáciu, ktorú predložil „Gulallimu“ a „Shirzaimu“. Keďže bol práve Prezidentský deň, Young začal s obrázkom Georgea Washingtona, ktorého, vysvetľoval, chránil Boh; dôkazom bolo, že po jednej bitke vo francúzsko-a indiánskej vojne sa vo Washingtonovom plášti našlo tridsaťdva dier po guľkách a generál z toho vyviazol so zdravou kožou. Young chcel Afgancom ukázať, že budovanie národa je dlhá a namáhavá cesta. „Zdôraznil som skutočnosť, že v Amerike veríme, že naše práva pochádzajú od Boha, nie od vlády. Pravda je pravda a klamať tu neprináša úžitok.“

Potom prišli obrázky bratov Wrightovcov, pristátie na mesiaci a NASCAR – Jeff Gordon, „mimochodom kresťan“, práve vyhral (automobilové) preteky v Daytone Ako vrchol dejín Ameriky prišli dvojčatá, farbiace do oranžova ráno 11. septembra 2001. Do obrázku bolo vlepené video s názvom „Zabúdanie“, čo bola koláž záberov budov, bežiacich ľudí a padajúcich tiel. Za obrázkami postupne silnie baladický hit Celine Dionovej z Titaniku „Moje srdce bude biť ďalej.“ Po videu nasleduje ešte obrázok Bushovej rodiny so slovami: „Verím, že Boh inšpiroval do každého srdca túžbu po slobode.“

*

V srdci Youngovho náboženstva je utrpenie: jeho vlastné utrpenie. Prv než bol jeho batalión vyslaný do Afganistanu, pokúsil sa brániť modlitbou. Ponúkol k tomu svoje svedectvo, text, ktorý je naozaj jadrom jeho náboženstva. Povedal, že sú dva druhy telefonátov, ktoré pravdepodobne zastihnú vojaka v bojovej akcii. Prvý je od jeho ženy, ktorá volá, aby povedala, že v modlitbách ho stavia na nohy. Druhý je tiež od ženy, ale táto vojakovi volá, aby povedala, že ho opúšťa. Young zažil obidva telefonáty. V roku 1993 bol ranger, člen najelitnejšej vojenskej jednotky tesne pred odchodom do Kórei. Požiadal svojho najlepšieho priateľa, prvého družbu na svojej svadbe, aby dal pozor na jeho ženu a dve batoliatka. A najhorší z možných telefonátov – jeho žena, oznamujúca mu, že auto je nabalené, že ona, jeho deti a jeho priateľ odchádzajú – prišiel práve vtedy, keď Young našiel svojho Pána.

Najprv sa pokúsil o odpoveď ako dôstojník a prednášal si „Vojenský kurz vývoja akcií. Akcia jedna: Zabi ho. Dve: Zabi ich obidvoch. Tri: Zabi sa sám.“ Rozhodol, že niekto má umrieť. Nakoniec aj niekto umrel: Young, a síce jeho telo. Vychovaný bol ako matričný katolík, takže nikdy nečítal Bibliu. Teraz sa mu zdalo, že každá strana sa obracia na neho. Myslel si, že takto to nemôže ísť ďalej. Otvoril bibliu a našiel Matúša 6, 34. Nestarajte sa o zajtrajšok. Oko za oko; Young sa zamyslel a prehodil strany: Milujte svojich nepriateľov. Nemám kam ísť domov, myslel si a prišiel Marek. Prejdime na druhú stranu. Pustili sa, sadli na loď a „prišla veľká búrka“. Young čítal a vražda v jeho mysli pretrvávala. „A potom Ježiš povedal: ‚Pokoj! Buďte ticho!‘ Vtedy vietor prestal a rozhostilo sa mŕtvolné ticho.“

V evanjelikálnej preferencii pre osobné historky je určitá skromnosť. Pre každú dušu majú nejakú verziu vety „Bol som stratený, ale ma našli.“ V protestantskom kostole bez hodnosti alebo sľubu odmeny je táto historka demokratická, je radikálne taká; moje svedectvo má takú hodnotu ako vaše, rozprávanie chudáka je rovnako mocné ako rozprávanie boháča. Ale manželstvo evanjelikalizmu s vojenským étosom premenilo verejnú spoveď na projekciu, na kreáciu niečoho, čo sa v armáde volá „rozkazovačná klíma“. Pre vášho suseda v kostolnej lavici je jedna vec povedať vám, že bol slepý a teraz vidí. Celkom iná vec je, ak má takú víziu podpísať váš veliaci dôstojník.

Young ostal Kresťanským vojakom aj po tom strašnom telefonáte. Napätie medzi vojnou a vierou ho nerušilo. „Musíme žiť v predvídaní a očakávaní Jeho hroziaceho návratu,“ povedal mi. Dívajte sa na tieto znaky, vyzval ma Young: nukleárne vyzbrojený Irán, hospodársky rozklad, rozhodnutie prezidenta Obamu „vypustiť vedu“ na bezbranné embryá. Zdalo sa, že cíti, že armáda je jediné miesto, kde sa človek môže cítiť bezpečne. V armáde je homosexualita ilegálna. Nechcem ísť do všetkých podrobností otázky „nepýtajte sa“, ale nemôžete stavať na homosexuálnych pocitoch. Aj cudzoložstvo je ilegálne. Skutočne sa dá povedať, že armáda je posledná americká ustanovizeň, ktorá sa pokúša udržiavať kresťanské hodnoty. Je miestom, kde je v Amerike najľahšie byť kresťanom.

*

V týždňoch po Obamovom zvolení by bol Mikey temer odišiel do Washingtonu. Stretal sa s organizátormi kampaní, predkladal plány, získaval prísľuby od mocných aktérov. Sníval o poste v Pentagóne, odkiaľ by mohol účinne zasiahnuť najhorších previnilcov. Nezdalo sa to byť mimo rámca možností. Mohol byť vybraný ako druhé gesto systému dvoch politických strán, on, ktorý bol celý život republikán a bol by pravdepodobne volil Johna McCaina, keby nebol v roku 2004 jeho syn zlyhal na pučiacom duchu evanjelikalizmu na Akadémii leteckých síl. McCain bol ťažko priateľom fundamentalizmu, a v tom čase nemal ešte chuť pustiť sa do tejto kultúry.

Existuje jeden veterán služby v senáte, ktorý navrhuje variáciu Mortonovej analýzy obratu armády smerom k náboženstvu. Nechce byť menovaný, aby si neohrozil konexie s dnešnými vysokými dôstojníkmi. Uvažuje takto: Hoci armáda bola integrovaná do federácie skôr ako mnohé štáty USA, takmer sa rozpadla pozdĺž rasovej hranice, najmä v posledných dňoch vietnamskej vojny. Ak sa armáda mala sama prebudovať, potom južní bieli muži v srdci vojnovej kultúry potrebovali chápať sa na inom podklade ako je farba kože. Senátor pokračuje, že mnohí sa obrátili na náboženstvo, najmä na fundamentalistické evanjelikálne kresťanstvo; bola to tradícia, ktorá sa napriek mocnému dedičstvu rasizmu po ére občianskych práv redefinovala ako náboženstvo „zmierenia“ medzi rasami; táto viera sa definovala začiatkom deväťdesiatych rokov obrazom bielych mužov, objímajúcich čiernych mužov a všade samé slzy – to boli rely Verných sľubu (Promise keepers). „Nahradili rasu náboženstvom,“ vraví senátor. „Princíp ostáva rovnaký – identita stavajúca na presvedčení, že som iný ako spoločnosť, považovaná za slabú a korupčnú.“

Počas desaťročí budovala americká armáda zmysel solidarity na jedinom základe, na studenej vojne medzi slobodným trhom a štátom plánovaným hospodárstvom – na žiariacom meste na vŕšku verzus ríša zla dolu. V tomto boji bol pluralizmus, rasový alebo náboženský, definitívne na našej strane. Bolo to vo výbornom súlade s ideológiami, ktoré sa inakšie môžu navzájom vyzývať, ľahko nahrádzajúc nacionalizmus aj fundamentalizmus komunizmom, predstavovaným ako temná alternatíva, ak sa nezjednotíme. Fundamentalizmus prosperoval ani nie tak v opozícii voči liberálnemu štátu, ako skôr v tandeme s ním, čo bol vyhovujúci čiernobiely teologický korelát k zahraničnej politike, zahrňujúcej viac alebo menej celé hlavné politické spektrum – vízia miesta Ameriky vo svete, dá sa povedať aj náš údel.

Koniec studenej vojny zbavil militantných evanjelikálov tejto jasnosti. Keď chýbal jasný cieľ a spoločný nepriateľ, začal sa niektorým činiteľom aj pluralizmus javiť ako nepriateľ. Objav „radikálneho islamu“ ako objektu novej studenej vojny veci len skomplikoval. Miesto toho, aby nám všetkým dala spoločného nepriateľa, myšlienka monolitického radikálneho islamu rozštiepila pluralizmus zľava doprava. Mnohí liberáli opustili dokonca svoje rétorické schvaľovanie slobody svedomia, kým silní konzervatívci, ktorí boli za ozbrojenie militantných islamistov, za Eisenhowerovej vlády prišli k záveru, že ich univerzálne objatie abstraktného náboženstva bolo možno naivné. Možno bol pluralizmus – alebo aspoň jeho variant studenej vojny, ktorý podržal vzostup Amerického impéria v druhej polovici dvadsiateho storočia – nakoniec iba propaganda.

Dnes už fundamentalizmus, stavajúci na silnom zdôrazňovaní úzkych a exkluzívnych tvrdení o pravde, nemôže odôvodniť spoločnú kauzu so sekularizmom. V hlavnej bitke nie sú frontové línie v Iraku alebo Afganistane, ale tu, kde sa evanjelikálni militanti musia pustiť do duchovného boja proti vlastným krajanom. V jednej prednáške pre OCF (Officers’ Christian Fellowship = asi Spolok kresťanských dôstojníkov) s titulom „Vedenie vojny so spirituálnym terorizmom“ vysvetlil podplukovník Greg E. Metz, že Kresťanskí vojaci sa musia vždy cítiť za nepriateľskými líniami, pretože každý nespasený člen armády je potenciálny agent „spirituálneho terorizmu“. Brigádny generál leteckých síl Donald C. Wurster prednášal v roku 2007 zhromaždeniu vojenských duchovných a upozorňoval, že aj sekularisti s najlepšími úmyslami môžu byť členmi piatej kolóny, pretože „tí, čo nebudú spasení, si neuvedomujú svoju nešťastnú alianciu so zlom.“ Čo je zlo? Niektorí konzervatívni evanjelikáli ho volajú „postmodernizmom“. Čo tým myslia, je diverzita, rozličnosť a egalitarizmus – názor, že moje presvedčenie má rovnaké právo na prezentáciu vo verejnosti ako tvoje; že v demokracii je pravda vecou dohody.

Evanjelikalizmus, čím zanietenejší, tým lepšie, je dômyselné riešenie, je zrkadlový obraz pluralizmu, prichádzajúci so zabudovaným účelom. Je k dispozícii každému. Jeho základné pravidlá sa ľahko naučia. Mieša hádavosť s láskou, oslavujúc divokosť aj ducha miernej láskavosti, čo treba na zachovanie rozvahy v prísnej hierarchii. Je to populistické náboženstvo: každý môže hovoriť s vrcholnou osobou – na vertikálnej osi je nanesený systém „spirituálnej dospelosti“ pre všetky veky od „kresťanských bábätiek“ po najvyššieho veliteľa.

Mikey Weinstein nedostal svoje miesto v Pentagóne. Generáli, o ktorých si Mikey myslel, že demokratická administrácia si to s nimi zúčtuje, ostali na svojich miestach, alebo boli povýšení. Obama nielen podržal Roberta Gatesa ako ministra obrany; podržal sekretára armády, Pete Gerena, ďalšiu hviezdu videa z Kresťanského vyslanectva, ktorý na prednáške vlani vo West Pointe charakterizoval americké vojny v Iraku a Afganistane ako vojny za náboženskú slobodu proti „temnote a utláčaniu“ radikálnym islamom; okrem toho vymenoval za svojho poradcu pre národnú bezpečnosť penzionovaného generála námorníctva Jamesa Jonesa, ďalšieho pravidelného návštevníka krúžku modlitbových raňajok. Nikto si nemyslí, že Obama má náboženské city ako Bush, ale je prekvapením, že je ochotný oholiť ústavnú ochranu výmenou za evanjelikálny mier. Ukazuje sa, že nový prezident zaujal stanovisko „ruky preč od“ nielen voči náboženstvu v armáde, ale aj voči vzťahu medzi cirkvou a štátom.

*

Kostol Akadémie leteckých síl je najpopulárnejšia ľudskou rukou vyrobená turistická atrakcia Colorada. Sedemnásť strieborných dýk sa týči nad kampusom, medzi nimi farebné sklá prepúšťajú dovnútra fialovú a pomarančovú žiaru. No keď ma tam zavedie oficiálny sprievodca hostí Akadémie, je to prázdne. Veľmi málo kadetov sa tam modlí. Sú v triedach a spálňach, v horských chatách a v početných megakostoloch v okolí Akadémie.

Jedna z najznámejších bohoslužieb, nazývaná „The Mill“ (mlyn), sa koná v piatok večer v „New Life“ (nový život), v obrovskom trvalom stane, ktorý sa krátko po večeri naplní falošnou hmlou, hlučnou hudbou a viac ako tisíc mladými ľuďmi vo veku od tínedžerov do začiatku dvadsiatky. Bol som tam jeden piatok večer v spoločnosti Brucea Hrabaka, toho kadeta, čo mi vravel, že v ústave nestojí nič o odluke cirkvi od štátu. So širokými plecami a širokým úsmevom, s farbou na lícach a bystrými modrými očami, Hrabak vysvetľuje, že je na Akadémii jednak z vlastnej vôle, ale súčasne aj na základe predurčenia, predestinácie; to značí, že tento osud mu určil Boh. Vysvetľuje, že je to tento paradoxný mix, ktorý mu dovoľuje slúžiť obidvom cieľom: aj ako vojenský dôstojník, aj ako misionár „Veľkej povinnosti“, presvedčenia evanjelikálov, že kresťania majú povinnosť hlásať božie slovo všetkým národom. Vysvetľuje, že Akadémia je stupeň jeho duchovného vývoja.

Kázeň v Mlyne bola trápna – pastorova žena mala nedávno potrat a tak drsnými výrazmi hovoril o utrpení a teodicei (teórii ospravedlnenia všemohúceho, vševediaceho a nanajvýš dobrotivého Boha vzhľadom k zlu vo svete); je to jedna z centrálnych dilem kresťanskej viery; jej pretrvávanie a jej odolnosť voči ľahkým odpovediam umožnili kresťanstvu podieľať sa na vrcholných dielach umenia a filozofie. No na konci tejto viachodinovej bohoslužby sa všetko obrátilo na dobré; aj mŕtve bábätko sa za pomoci lyžice na topánky dostalo do nevyspytateľného božieho plánu.

Toto zlepšilo Hrabakovi náladu. Po obede mi rozprával, že verí, že každé utrenie, to čo sám cíti a to, čo spôsobuje, má určitý cieľ. Cíti, že táto pravda je pre vojakov osobitnou útechou. Pýtal som sa ho, čo tým myslí. „Nuž, vy stlačíte kohútik, rozumiete?“ Vraj o tom veľa rozmýšľal. Nešlo mu o odpálenú strelu alebo zhodenú bombu, ale o telá a duše po skončení akcie. V noci si maľoval mŕtvych. Nehrozil sa natoľko umierania, ako nespravodlivého zabíjania. Veľmi sa bál hriechu. Jeho vykúpením bola dvojitá identita: duchovný bojovník na jednej strane, dôstojník najsmrtonosnejšej moci v histórii ľudstva na druhej.

Čo by robil, keby dostal rozkaz, ktorý by sa priečil jeho náboženstvu?

Hrabak bol šokovaný. Zasmial sa, dal si myšlienky do poriadku a odrezal si poriadny kus pizzy, hovoriac tajnostkársky počas jedenia. „Nemožné, kamarát. Myslím si, nuž, domnievam sa, že by sa to mohlo stať. Ale veľmi o tom pochybujem.“

Čo by urobil, keby dostal rozkaz bombardovať budovu, v ktorej sa skrývajú teroristi, ale na ceste k nim sú civili?

Potriasol hlavou. „Kto si, že kladieš otázku, ako to, že boh stvoril národy, len aby ich zničil, takže tie národy, ktoré boli v jeho milosti, videli, že boli v milosti?“ Úsmev mu ožiaril pol tvári a jej výraz by sa bol dal považovať za sarkastický, keby Hrabak nebol známy tým, že je vždy a všade vážny. Práve povedal ďalšiu parafrázu na Pavlov List Rimanom – niečo ako Slovo múdrosti alebo Dar múdrosti od Boha. Tak sa mu to v mysli nafúklo, že to musel opakovať a v jeho hlase bola rýchlosť a nadšenie, svedčiace o prežívanej radosti. On – Pán – „postaví celý národ“– Irak alebo Vietnam, Afganistan alebo Pakistan – „len preto, aby ich zničil! Aby dokázal niekomu inému“ – Amerike a mládencovi, ktorého Boh priviedol do gymnázia, ktorý nedôveruje svojim rozhodnutiam – „že sú v božej milosti“.

Samozrejme, milosť božia znamená, že ste v priazni božej; to je požehnanie, ktoré sa nedá ani zaslúžiť, ani odmietnuť. Pre fundamentalistov je hodné viac ako sloboda a tomuto slávnostnému pocitu sú ochotní obetovať svoju – aj vašu – slobodu. Toto je paradox, toto je pasca, ktorú fundamentalisti nastavili sami sebe. Prvé straty na fronte armádnych fundamentalistov nie sú Iračania a Afganci, stojaci na zlej strane americkej F-16. Sú to duchovní bojovníci, muži a ženy, presvedčení, že jediný Boh, hodný viery, že je Boh, je ten, ktorý žiada, aby – v duchu aj skutkom – porušili prísahu, danú ústave, že im bude záležať na ich životoch. Hrabakov komentár: „Obetujete svoj život za druhých. Musí v tom byť nejaká ozajstná pravda, ak sa za niečo zasadzujete aj napriek vlastnej ujme.“ Ozajstná pravda. Pravda, vyžadujúca zosilňovač. Božím vojakom nestačí demokracia.

*

Jeff Sharlet je prispievajúci vydavateľ časopisu a autor knihy The Family: The Secret Fundamentalism at the Heart of American Power (asi Rodina: Tajný fundamentalizmus v srdci americkej moci).

*

Prameň: Jeff Sharlet, „Jesus killed Mohammed – The crusade for a Christian military“, Harper’ s Magazine, máj 2009, s. 31 – 43

tags , , ,

2 Comments to Ježiš zabil Mohameda – Krížová výprava za kresťanskú armádu

Lemmy
November 9, 2012

Šéf CIA David Petraeus rezignoval pre mimomanželský pomer. Petraeus pôsobil vo funkcii 14 mesiacov.

TASR

Cibrinka
November 9, 2012

Zato predseda OZ Prometheus je zbožňovaný v tejto sekte aj napriek tomu, že má záznam v evidencii ŠTB…

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu