Náboženstvo a veda – 11. kapitola

Saturday, 2 October 2010 | Náboženstvo a veda, Bertrand Russell, Zošity humanistov č. 85

Bertrand Russell

Nový úvod Michaela Ruseho

Bertrand Arthur William Russell, pravnuk štátnika viktoriánskej doby lorda Johna Russella, sa narodil v Anglicku v roku 1872. Ako dieťa dostal súkromnú výchovu a ako študent bakalárskeho stupňa sa dostal na cambridgeskú univerzitu študovať matematiku. Nasledujúcich dvadsať rokov sa intenzívne venoval filozofickým štúdiám; keďže mal vždy úprimné sociálne cítenie, presahovali jeho záujmy úzky akademický rozsah. Počas Prvej svetovej vojny sa stal svetoznámym pre svoj otvorený pacifizmus, ktorý ho priviedol na šesť mesiacov do väzenia. Po skončení vojny stával sa čoraz radikálnejším a známejším. Vrcholom bolo založenie progresívnej školy, ktorá mala dať deťom ozajstnú slobodu a vyhnúť sa útlaku, bežnému pri konvenčnej výchove. V tom čase sa Russell naučil postarať sa o seba a svoju rodinu písaním populárnych publikácií.

Druhá svetová vojna zastihla Russella, ktorý medzitým v roku 1931 zdedil rodinné lordstvo, opäť v horúcich vodách: pre jeho nebezpečnú mravnú nekonvenčnosť mu boli zamietnuté prednášky na City College of New York. Potom sa situácia na čas uspokojila. Jeho génius bol všeobecne uznaný a dostal najvyššie britské civilné vyznamenanie (the Order of Merit – Rad za zásluhy) ako aj Nobelovu cenu za literatúru. Kontroverzný však ostal do konca života a posledné desaťročia venoval protestom proti jadrovým zbraniam a proti americkému zasahovaniu vo Vietname. Umrel vo veľmi vysokom veku v roku 1970 vo Walese, šťastný uprostred priateľov, rodiny a svojej štvrtej ženy.

Bertrand Russell bol jeden z najväčších britských filozofov, akými boli Locke, Hume a jeho (veľmi sekulárny) starý otec John Stuart Mill. Jeho dôležité úspechy sa dostavili pomerne skoro, a to v úzkej spolupráci s cambridgeským spolužiakom, filozofom a matematikom Alfredom Northom Whiteheadom. V ich hlavnom diele, trojzväzkovom Principia mathematica, sa pokúsili dokázať, že vo filozofickom smere, známom ako „logicizmus“, sa matematické pravdy dokazujú tak, že sú nakoniec deduktívnymi dôsledkami zákonov logiky. Nanešťastie sa ukázalo, že táto filozofia sa nedá validizovať, aspoň nie jednoduchým a zrejmým spôsobom, a to kvôli určitým paradoxom – takým, ktorým sa možno vyhnúť len predĺžením rozsahu „zákonov logiky“ ďaleko za hranicu pravdepodobnosti. A tak je to prípad, keď neúspech vedeckej snahy je hoden temer viac ako úspech; to, čo Russell urobil v logike a okolo nej, malo obrovský vplyv na filozofické myslenie 20. storočia. On a členovia jeho krúžku jednoducho zmenili smer nášho myslenia.

Ako sa dá čakať, profesionálni filozofi venujú menej času Russellovým populárnym spisom – hoci práve tie mu získali veľa čitateľov a nasledovníkov. Písal ich veľmi rýchlo – vedel diktovať denne tritisíc slov bez jedinej opravy na strane; vedel počítať dozadu a začať písať knihu so 65 000 slovami presne dvadsaťjeden dní pred sľúbeným dodaním rukopisu! A boli to majstrovské diela štýlu, dokonale vyvážené, jasné a priame, čitateľa nikdy nepodceňovali. Nobelovu cenu zožal čestne, a nie inými dielami ako týmto zväzkom: Náboženstvo a veda z roku 1935. V angličtine bol vydaný viac ako dva tucty krát, bol preložený pätnásťkrát do ôsmich jazykov a dnes je taký čerstvý, ako bol kedysi.

Preberme najprv možné vzťahy medzi vedou a náboženstvom. Ak spolu s Russellom vidíme vedu ako pokus porozumieť svetu prostredníctvom nezlomných zákonov a náboženstvo ako zložitý jav, hlásajúci „vieru“ o predpokladaných posledných veciach s prídavkom morálneho kódu, potom je čestné povedať, že sú štyri hlavné postavenia. Prvé vyzerá ako opozícia, ako boj medzi vedou a náboženstvom, pretože tieto dva systémy robia protichodné vyhlásenia. Ako príklad sa dá uviesť stret, ktorý je dnes veľmi živý v USA, medzi biblickými literalistami (kreacionistami), ktorí veria, že prvé kapitoly knihy Genezis sú doslova (do litery) pravdivé: šesť dní stvorenia, Adam a Eva, prvý hriech, potopa sveta a celý svet nie starší ako šesť tisíc rokov – a evolucionisti, ktorí hlásajú, že Zem má miliardy rokov, a že všetok život je produktom pomalého prírodného rastu a rozvoja od jednoduchých foriem, ktoré sa veľmi líšili od dnes žijúcich konečných foriem.

Po druhé sú tu tí, čo chcú oddeliť od seba vedu a náboženstvo, tvrdiac, že nemôže dôjsť k stretu dvoch javov, ktoré sa zaoberajú takými odlišnými oblasťami ľudskej skúsenosti, pýtajúc sa a odpovedajúc na také odlišné otázky. Toto stanovisko dnes zastávajú početní protestantskí teológovia, majúci často pomerne ortodoxné názory ohľadom liturgie a morálky. Ak príde do reči niečo ako Genezis, títo veriaci jednoducho odmietajú pustiť sa s vedcami do diskusie. Povedia, že veda sa zaoberá otázkou ako, kým náboženstvo otázkou prečo. Historky o Adamovi a Eve nemajú za cieľ poučiť nás o tom, ako vznikli prví ľudia, ale skôr o tom, čo máme robiť a prečo to máme robiť – osobitne pri našom vzťahu ako ľudia voči zemi a jej iným obyvateľom. Sme vlastníkmi zvierat a rastlín, či sme ich opatrovníkmi s príslušnou zodpovednosťou?

Po tretie máme advokátov dialógu. Títo veria, že veda a náboženstvo sa týkajú rozličných javov, no dochádza medzi nimi k prekrývaniu a interakcii. Je teda potrebné, aby sa obidve strany správali harmonicky. Toto stanovisko existuje už dávno a má svoju tradíciu v tzv. prírodnej teológii – v pokuse porozumieť Bohu a jeho dielu rozumom. To treba ísť späť až k sv. Augustínovi (štyri storočia po Ježišovi Kristovi), ktorý veriacich varoval, že príliš literálne čítanie Biblie zvádza k rozporom a dáva argumenty nevercom. Takýto partner pre dialóg dnes uznáva evolúciu, ale vyhradzuje si v histórii určitý moment, keď jeden muž a jedna žena premyslene neposlúchli Boha.

Nakoniec tu máme tých, čo by vedu a náboženstvo radi integrovali. Vidia obidve entity ako v podstate jednu, umele rozdelenú. Za našich čias bol najmocnejším exponentom tohto stanoviska katolícky (jezuitský) kňaz Pierre Tailhard de Chardin, ktorý bol aj praktizujúcim paleontológom. Vo svojom hlavnom diele The Phenomenon of Man (1955) tvrdí, že veda poukazuje na postupný vývoj od najjednoduchších foriem života až po človeka, a že táto história sa prirodzene stotožňuje s kresťanským videním budúceho vývoja až po najvyšší bod Omega, ktorý Tailhard identifikuje v určitom zmysle s Ježišom Kristom.

Sám za seba nechcem povedať, že jedno z týchto stanovísk je správne a ostatné sú chybné. Ak sa treba rozhodovať, je to úloha čitateľa. Mne stačí povedať, že trvale sa ozývajú proponenti a kritici jednotlivých stanovísk. Napríklad hoci je súčasný pápež Ján Pavol II. doktrinálne veľmi konzervatívny, podporuje vedu – stojí v tradícii svojho krajana a katolíckeho kňaza Koperníka! – a dôsledne sa pridŕža tradície dialógu. Opak treba povedať o osude Tailharda de Chardin: hoci získal mnoho prívržencov (najmä medzi liberálnymi luteránmi), cirkev mu až do smrti zakázala publikovať; jeho myšlienky považovala za kacírske.

Russellovo dielo Náboženstvo a veda musíme chápať a posudzovať na tomto pozadí. Ak mu takto porozumieme, zaraz z toho vyplynie posudok. Russell je bojovný zástanca tézy konfliktu. V tejto eseji vysvetľuje, že náboženstvo a veda už dlho proti sebe bojujú, vyhlasujúc za svoje tie isté teritóriá, myšlienky a prísahy vernosti. Okrem toho, nech sa nikto nemýli: je to vojna, ktorú rozhodne vyhrala veda a za tento výsledok majú byť všetci slušní ľudia hlboko vďační. So smrťou náboženstva odchádza povera, útlak a nenávisť. Úspech vedy prináša porozumenie, slobodu a lásku. Nie je prekvapením, že v odpovedi klasicistovi Gilbertovi Murrayovi – ktorý objednal túto esej do série, ktorú práve vydával – Russell hľadal istotu, že „to bude podujatie vydavateľa, ktorý neváha uverejniť fakty, ktoré chcú rímski katolíci držať v tme“ (list z 30. novembra 1933).

Skutočnosť je však taká, že napriek prvému dojmu navrhujem uznať, že Russellovo stanovisko je zložitejšie a zaujímavejšie ako predchádzajúce konštatovania – možno väčšmi ako si svojho času sám predstavoval. Túto esej môžu a mali by čítať obidva tábory – tí, čo sú za tézu konfliktu, aj tí, čo sú proti. Tým, čo favorizujú tézu konfliktu, prospeje podrobné vysvetlenie jej hlavných bodov. Russell, ktorý toto písal v čase, keď komunizmus a nacizmus boli v plnej sile, okrem toho zdôrazňuje, že boj proti náboženstvu, posvätnému alebo sekulárnemu, nikdy nekončí a musí ho vybojovať každá generácia. Pre tých, čo popierajú tézu konfliktu, alebo ju uznávajú, ale stoja na opačnej strane ako Russell, je Náboženstvo a veda rovnako alebo ešte viac dôležitá a vyžaduje ich pozornosť. Opis vašej vlastnej pozície predpokladá dokonale poznať silné aj slabé miesta protivníka. No nikde nenájdete stanovisko za vedu a proti náboženstvu presvedčivejšie opísané ako v tejto knihe. Dajte však pozor, ak ste konvertita!

Náboženstvo a veda štartuje časovo s históriou vedy v stredoveku; po prvé, ukazuje, ako muselo náboženstvo ustúpiť pred fyzikmi, a po druhé, ako sa to stalo pred biológmi. Nasleduje ďalšia história, osobitne medicíny a potom sa horizont rozširuje smerom k väčšmi filozofickým problémom a preberá sa problém slobodnej vôle a determinizmu, mysticizmu, kozmického zámeru, ako aj vzťahu vedy a etiky. Je to obsiahly zoznam tém, ale priznám sa, že existuje niečo, čo je vynechané a je pre mňa hádankou (záhadou), prečo; je to vážna diskusia o dôsledkoch Freudovej teórie a hlavne ako bola výzvou pre tradičné judeo-kresťanské ponímanie slobody a hriechu. Osobitne to prekvapuje pri človeku, ktorý práve organizoval pokrokovú experimentálnu školu, pokúšajúc sa eliminovať vinu za sexualitu a náklonnosť k násiliu. Mám podozrenie, že Russell cítil to, čo iní, predovšetkým sir Karl Popper, že totiž freudovská teória, nech umožňuje akokoľvek hlboký pohľad, jednoducho nie je ešte dosť dobre sformulovaná, aby mohla obstáť popri dielach veľkých vedcov – Kopernik, Galileo, Darwin – o ktorých v tejto stati hovoril.

Budem úprimný a vravím, že hoci prvá časť Náboženstva a vedy je dobrá – miestami priam brilantná – záverečné časti sú lepšie. Určitým spôsobom sa to dá čakať. Keď sa Russell púšťa do filozofie, je na domácej pôde. Kniha má však aj negatívnu stránku, a to tú, že Russellovo spracovanie histórie vedy sa opiera hlavne o sekundárne pramene; pritom sa príliš exkluzívne spolieha na tie polemiky devätnásteho storočia, ktoré opisujú vedu a náboženstvo v smrteľnom boji s vedou ako víťazom.

Nakoniec, samozrejme, Russell aj jeho pramene majú pravdu, keď vravia, že Galilea aj Darwina náboženská vrchnosť potláčala, že to bolo zlé a že je dobre, že nakoniec heliocentrizmus (Zem sa krúti okolo Slnka) a evolúcia triumfovali. Podrobnejšie spracovanie by však bolo ukázalo, že v otázke historickej skutočnosti tento vzťah nebol vždy jednosmerný, že veda nebola vždy slúžkou a náboženstvo drakom. Napríklad v prípade biológie Darwin veľmi ťažil ťažil z anglikánskej prírodnej teológie tých čias: jeho posadnutosť prispôsobivosťou organizmov, ktorú mal vysvetliť jeho mechanizmus prírodnej selekcie, sa datovala od jeho gymnaziálneho čítania argumentov arcibiskupa Paleya, že najtypickejší znak organického života je jeho nákresu podobná povaha. Pochybujem, že by sme bez kresťanstva mali darvinizmus. Ak si okrem toho prajete predsudok a prekrútenie nejakého stanoviska, musíte ísť ďaleko, ak sa chcete vyrovnať Thomasovi Henrymu Huxleyovi, Darwinovmu „buldogovi“ v plnom útoku na kňazstvo jeho doby. A veľmi si prajem, aby bol nejaký pozorný čitateľ upozornil Russella, že Georges Cuvier, otec porovnávacej anatómie, nikdy nebol „model katolíckej korektnosti“. Bol protestant, narodil sa v hraničnej provincii medzi Francúzskom a Nemeckom a celý svoj život starostlivo obchádzal prekážky v čoraz katolíckejšom Francúzsku!

Sú to chyby, ale nie sú fatálne a ľahko sa odpustia pri čítaní odsekov, v ktorých sa Russell rozohňuje na familiárnejšom filozofickom teritóriu. Kapitola o medicíne je prenikavá a hoci dnes už existuje rad protiargumentov proti niektorým, ktoré vymenúva Russell proti právu veriacich legalizovať osobnú morálku v takých oblastiach, ako je kontrola pôrodnosti a potrat, jeho argumenty majú vitalitu a lesk, ako keby boli napísané pred šiestimi dňami a nie šesťdesiatimi rokmi (Ruse to písal v roku 1997). Tu sa musia Russellovi oponenti zastaviť a uvažovať, lebo práve tu im ukazuje, aké nebezpečné je zakladať svoju morálku jednoducho na čítaní vybraných textov z Písma. Ešte v minulom storočí vraveli muži ženám, že nesmú pri rodení detí používať anestetiká, pretože Boh nariadil, že táto bolesť je Evin trest za jej hriech.

Veľmi zaujímavé sú nasledovné kapitoly o duši a nesmrteľnosti, potom o slobode a o determinizme. Mysleli by ste, že Russell, neoblomný ateista, zaujme neústupné stanovisko. Iste bude mať argumenty proti každému druhu mentálneho fenoménu typu myseľ? Iste bude favorizovať materializmus? Podobne, iste bude proti každému druhu opravdivej slobody, veriac, že vedecké zákony vládnu bez výnimiek, a že ako ľudia sme bábiky v rukách slepého osudu? Nuž, ak ste na hociktorú z týchto otázok odpovedali pozitívne, mýlite ste sa. Na jednej strane nemal Russell viac času pre nemysliacich humanoidov ako pre telá zbavené duchov vnútri alebo mimo mozgovej schránky. Preňho je telo a myseľ v určitom zmysle jedno. Na druhej strane bol Russell taký nedôverčivý voči strnulým zneniam zákona, ako voči každému druhu tradičných výkladov slobodnej vôle. Nie sme väčšmi bábikami ako osobnosťami mimo obmedzení.

Mám podozrenie, že v otázke tela, mysle a duše pôsobilo v Russellovom myslení viacero faktorov vytvárajúcich filozofiu, ktorá vidí myslenie aj matériu ako dve stránky tej istej základnej látky, a ktorú vo svojom najdôležitejšom diele o tejto otázke (The Analysis of Mind – Analýza myslenia) nazýva „neutrálnym monizmom“. Najdôležitejšia bola pravdepodobne vedecká správa dvadsiateho storočia, že hmota a energia sú navzájom vymeniteľné, a tak sa medzi hmotným a nehmotným nedá urobiť pevná čiara. Tento názor podporovalo aj nadšenie pre behaviorizmus, pre vedu, ktorá sa pokúša redukovať myslenie na správanie sa, čo sa iste stane pravdepodobnejším, ak sa pripustí podstatná identita medzi myslením a konaním. Niet však pochýb, že Russell vychutnával svoje stanovisko, pretože tým, že odmietol vysloviť sa v prospech či už samotnej matérie alebo samotného ducha, oponoval aj tým platónovským kresťanom, ktorí verili na nesmrteľnosť duše (myslenie bez matérie), aj tým Pavlom ovplyvneným kresťanom, ktorí verili na vzkriesenie mŕtveho tela (to isté myslenie, napojené na rozličné telá). Obidve tieto možnosti boli pre Russella nielen falošné, ale koncepčne nemožné.

V otázke determinizmu a vlády zákona bol Russell veľmi podozrievavý voči tým, čo nachádzali nové rozmery slobody v modernej fyzike, a to najmä prostredníctvom neurčiteľnosti správania atómu. Russell nemal v pláne popierať fyziku, ale mal odpor voči prijatiu názoru, že fakty o matérii sa získajú raz navždy. Nevylučoval prípad, že raz, za neznámych okolností, sa niečo stane tak, že náhoda bude vylúčená. Vzťahy medzi kvantovou neurčiteľnosťou a slobodnou vôľou sú slabé, a to sa vyjadrujeme eufemisticky. To však nie je Russellov hlavný záujem. Dôležitejší mu bol fakt, že celú diskusiu považoval za zle zameranú. Prostredníctvom vnútorných pocitov a reflexov – introspekciou – teda úplne v duchu empirickej tradície, nenachádzal ani stopu po „vôli“, o ktorej sa predpokladá, že predchádza a je zodpovedná za slobodné činy. Podobne ako David Hume nechcel popierať, že občas podliehame kontrole toho, čo robíme, a občas sme slobodní v tom zmysle, že stojac mimo, resp. nad kontrolou, sme nekontrolovateľní. Niektoré naše činy sú nechcené, iné sú chcené. Okrem tohto pri absencii ozajstnej skúsenosti s javmi, o ktorých sa diskusia predpokladá, dostávame falošné odpovede na falošné otázky.

Kapitola o mysticizme je zaujímavá a sympatickejšia, ako by bol človek čakal; mám podozrenie, že je to čiastočne preto, lebo Russell mal intenzívne emocionálne zážitky, z ktorých aspoň jeden považoval za ozaj mystický. Nakoniec však odmietol názor, že mysticizmus vedie niekoho k poznaniu, ktoré presahuje a prevyšuje bežné cítenie a zmýšľanie. Osobitne zavrhol mienku, že by tento rozsah podporoval náboženskú vieru. Ukázal nielen, že mystické skúsenosti sú príliš často zafarbené kultúrou reportéra – ktorý protestantský mystik mal kedy zážitok s Pannou Máriou? – ale aj, že mnohé hlásenia mysticizmu (napríklad o existencii mimo času) jednoducho prepadnú pri logickej previerke.

Povedal by som, že kapitola o kozmickom zámere, kde Russell podáva argumenty proti nejakému konečnému zmyslu a cieľu existencie vesmíru, je z celej knihy najlepšia. Iste je to odsek, ktorý má silný vzťah k dnešku. Hoci už nie sme takí zapálení za vyhliadky lepšej budúcnosti ako naši predkovia vo viktoriánskej dobe, stále sú mnohí, čo si myslia, že svet vo všeobecnosti a ľudské snahy osobitne majú zmysel a vedú ľudstvo smerom k zlepšeniu. Mimochodom je to názor, ktorý podporuje veda. Stephen Jay Gould ukázal, že neotvoríte populárnu knihu o evolúcii a nenájdete múzeum, žeby ste neboli ubezpečovaní, že životné pochody minulosti viedli k nám, ľuďom, a veľmi pravdepodobne nám sľubujú ešte väčšiu slávu v budúcnosti. Vráťme sa však k Russellovej diskusii a tu musím upozorniť na skutočnosť, že šťastným nádejam uštedril riadnu studenú sprchu. „Keby som ja bol všemohúci a keby som mal milióny rokov času na experimentovanie, nemyslím, že by sa človek musel pýšiť tým, že je konečná nehoda na konci sveta.“ Opováži sa niekto nesúhlasiť tvárou v tvár k nehanebnostiam tohto storočia?

Nakoniec sa Russell venuje vede a etike. Vracia sa k tomu, čo sám oživil v roku 1915 v jednom článku o etike vojny a čo sa volá „emocionálna teória etiky“. Táto vraví, že keď povieme niečo ako „vražda je zlá vec“, nemyslíme si, že ide alebo nejde o nejaký fakt. Nemôžeme sa odvolať na analógiu s prípadom typu „tráva je zelená“, keď sa myslí (či oprávnene alebo omylom), že tráva je skutočne objektívne zelená. V tomto etickom prípade zaručene nemáme na mysli, že existuje nejaký netelesný fakt neprávosti, a že vražda mu nejako zodpovedá alebo ho presahuje. Skôr ako „vražda je zlá“ máme na mysli niečo ako „nemám rád vraždy“, možno v kombinácii s výzvou „nevraždite!“
Rad ľudí – a ja som jeden z nich – nachádza v tejto teórii čosi veľmi znepokojujúce. Je nielen zlá, ale hlboko nemorálna. Vražda je skutočne zlá a musí byť taká, či sa mi ten fakt páči alebo nie. Nacisti možno naozaj nemysleli, že vražda Židov je zlá vec, ale bolo to tak a bolo by to tak, aj keby sa svet končil na nemeckých hraniciach. Hlásať niečo iné svedčí naozaj o morálnej prázdnote. Bez nádeje na vyriešenie všetkých problémov dovoľte mi povedať, že jeden problém emocionálnej teórie spočíva v tom, že ignoruje fakt, že nech sa morálny úsudok týka čohokoľvek, ľudia myslia pod morálnym úsudkom vždy určitý druh objektívnej pravdy presne tak, ako je to keď hovoríme o farbe trávy. Keď vravím „vražda je zlá vec“, aj to myslím, či už vy, alebo ja, alebo Adolf Hitler to myslí inakšie.

Kam sa poberiete odtiaľto, to je zložitá záležitosť a ja nemôžem predstierať, že mám odpovede. Stále je tu otázka, čoho, ak niečoho, sa týka morálny úsudok. Mňa sa to teraz netýka. Zaručene nenavrhujem názor, že dopredu sa ísť nedá; to si skôr myslím, že v Náboženstve a vede nešiel Russell tak ďaleko, ako mal. Akoukoľvek morálkou budeme súdiť jeho myšlienky a činy, svojimi na vede založenými podkladmi nám nedal ich ospravedlnenie. Tým nechceme povedať, že Russellovi oponenti majú pravdu, alebo že sa v tom, čo myslel a robil, kompletne mýlil – aj jeho kritici musia uznať, že v tomto storočí nebolo muža, ktorý by preukázal väčšiu morálnu silu ako verejne činný Bertrand Russell. Jednoducho vravím, že jeho myslenie bolo neúplné. Je veľmi zaujímavé, že aj sám Russell pochopil tento bod, keď po udalostiach 2. svetovej vojny a pod hrozbou ďalšej venoval značný čas (osobitne v eseji Human Society in Ethics and Politics – asi Ľudská spoločnosť v etike a politike) úvahám, ako sa dopracuje k absolútnemu odsúdeniu zla niekto, kto odmieta objektívne základy morálky.

Taký je dosah knihy Náboženstvo a veda. Nemusí mať vždy pravdu. Pôsobí však vždy podnecujúco.

No prv, než skončím, musím odôvodniť svoj názor, že Russell bol zložitejšia a zaujímavejšia osobnosť ako len bezohľadný oponent náboženstva, ako sa môže zdať po prvom rýchlom prečítaní Náboženstva a vedy. Po prvé by som rád upozornil na koniec knihy, kde Russell v podstate súhlasí s názorom, že moderné kresťanstvo a veda našli spôsob, ako žiť spolu v harmónii – nazdávam sa, že to povie aj o iných náboženstvách. Russell stále varuje pred sekulárnymi náboženstvami – preňho to boli sovietsky komunizmus a nemecký nacionálny socializmus – a zdá sa, že harmónia sa budovala celkom na úkor náboženstva; no on navrhuje zanechať konflikt vedy a náboženstva a venovať sa prinajmenšom ich dialógu. Možno by v Russellovom svete našiel domov aj pápež Ján Pavol.

Po druhé, dovoľte mi zamerať sa na osobu Bertranda Russella a na spôsob, ako si počas celého svojho dlhého života urobil cnosť z toho, že sa nikdy nepodriadil falošným bohom, náboženským ani sekulárnym a ako neuveril veciam, len preto, že ich považoval za psychologicky atraktívne. Odmietal skloniť sa pred slepým osudom, nachádzal zmysel v osobných vzťahoch, nachádzal prírodné pravdy, ktoré sú nám prístupné, prejavoval citlivú starostlivosť o svojich priateľov a tak si vytvoril životnú filozofiu hodnú nielen stoikov, ale aj najobľúbenejšieho zo všetkých filozofov, voči ktorému prejavoval špeciálnu oddanosť, holandského racionalistu Barucha Spinozu.

V niektorých ohľadoch sa mi Russell javí ako veľmi podobný ortodoxnému teológovi, ktorý sa absolútne vyhýba každému druhu prírodnej teológie a vďačne prijíma každý názor, ktorý vie poskytnúť veda; ako osoba, ktorá vidí vedu a náboženstvo ako dva jazyky, hovoriace o rozličných veciach. Pre takých teológov – a tu je dánsky mysliteľ S?ren Kierkegaard veľkou inšpiráciou – je štartovacím bodom viery to, že táto nemá intelektuálnu oporu. Naše nešťastie ako ľudí je, že naozaj sa vzdialime od Boha, odcudzíme sa mu; že svet skúseností ako taký naozaj nemá zmysel, alebo skôr ZMYSEL. Viera je absurdná a vyžaduje skok, ale práve to je to, čo z nej robí to, čo je. Zmysel sa prejaví v osobnom vzťahu ako to, čo židovský mysliteľ Martin Buber nazval vzťahom Ja – Ty, čo je iné ako vzťah Ja – To vo vede.

Bertrand Russell nikdy neurobil nijaký skok k viere a nemám pocit, žeby napriek svojmu intenzívnemu záujmu o ňu bol niekedy v pokušení urobiť taký krok. Keby som však bol veriacim takého typu, aký som práve opísal, považoval by som jeho knihu Náboženstvo a veda za určitým spôsobom čudesne podpornú. Pre Russella znamenala koniec argumentácie. Pre mňa by to bol začiatok.

Michael Ruse

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter X – Conclusion a The New Introduction, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda.

(Predošlé kapitoly boli v číslach 76 – 84.)

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu