Mimochodom, čo je Boh?

Tuesday, 11 January 2011 | Zošity humanistov č. 86

Rastislav Škoda

Klikol som na ponuku knihy Roberta Wrighta The Evolution of God (Vývoj Boha) a našiel som doslovné výťahy niektorých odsekov, z ktorých najmä posledný považujem predsa len pre humanistov za zaujímavý. V podstate ide o dávny argument Paleyovho hodinára alebo novšieho dizajnéra kreacionistov, zdanlivo obohatený o ešte hlbší pohľad na korene náboženstva, o pohľad na subatómové častice, elektróny. Od tých čias, ako pod ťarchou presvedčivých dôkazov si náboženstvo vyrobilo svoju pochybnú verziu Darwinovho učenia o evolúcii – že je cielená na zámer človeka ako koruny a vládcu tvorstva – vychádzajú pre tých, čo majú radi bezkofeínovú kávu a beznikotínové cigarety, ako na bežiacom páse knihy, kde majú aj svoje stvorenie nejakou formou nadprirodzeného „božstva“, aj vývoj – Robert Wright sa koncentruje na vývoj morálneho poriadku.

Za mojej mladosti bolo počuť po naivnej námietke, že Boha nevidno, naivnú odpoveď, že ani elektrinu, ani magnetizmus nevidno – a predsa sú. Stačí otočiť vypínačom, resp. mať strelku a dôkaz je na ruke. Obdoba pre Boha neexistovala a neexistuje. Alebo vás presvedčia analógie medzi „nepochopiteľnosťou“ nielen Boha, ale aj elektrónu a iných subatómových častíc? Čítajte v knihe The Evolution of God:

Používal som slovo „boh“ vo dvoch významoch: V prvom rade sú tu bohovia, ktorí zaľudňovali ľudskú históriu – boh dažďa, vojny, boh-stvoriteľ, boh na všetko (ako abrahámovský boh) atď. Títo bohovia existujú v ľudských hlavách a pravdepodobne nikde inde.

Občas som však naznačil, že by mohol byť aj taký druh boha, ktorý by bol skutočný. Táto možnosť sa otvorila na základe zrejmej existencie morálneho poriadku – tohto tvrdošijného, čo aj bludného šírenia sa morálnych predstáv ľudstva v priebehu tisícročí a skutočnosti, že trvalé zachovanie sociálneho poriadku závisí od ďalšieho rozvoja morálnych predstáv, od hľadania morálnej pravdy. Povedal som, že existencia morálneho poriadku robí rozumným podozrenie, že ľudstvo má v určitom slova zmysle „ vyššie poslanie“. A je možné, že zdrojom tohto poslania, zdrojom morálneho poriadku, je niečo, čo si aspoň v nejakom zmysle slova zaslúži nálepku „boh“.

Predošlá veta nie je ohnivým prejavom náboženskej viery; v podstate je agnostická. Ani tak neodporúčam vysloviť ju na stretnutí elitnej Ivy League univerzity, ak nechcete, aby ľudia na vás hľadeli, ako keby ste začali hovoriť jazykmi. V moderných intelektuálskych krúžkoch nezvyšujú vážnosť hovoriaceho seriózne špekulácie o božej existencii.

V prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia sa stala reč o bohu ešte väčším porušením pravidiel slušnosti, ako to bolo už na konci dvadsiateho storočia. V dôsledku katastrofy 11. septembra 2001 boli protináboženské pocity rozhodujúce pri vzniku celého radu vplyvných kultúrnych produktov (knihy Sama Harrisa, Christophera Hitchensa, Daniela Denneta a Richarda Dawkinsa, film Billa Mahera a jednoaktovka Júlie Sweneyovej). V priebehu niekoľkých pár rokov sa viac menej oficiálny postoj voči veriacim zmenil zo zdvorilého mlčania na otvorené odmietanie, ak nie zosmiešňovanie.

Takže má veriaci nejakú nádej, že ho budú ľudia považovať za skvelého – alebo, lepšie povedané, nie príliš neskvelého? Možno. Nakoniec, keďže verzia Boha, zosmiešnená skvelými ľuďmi, je bežná, nech je to antropomorfný boh: nadľudská bytosť s myslením veľmi podobným nášmu, ale oveľa, oveľa väčšia (samozrejme boh, ktorý je podľa bežných meradiel vševediaci, všemohúci a na prídavok nekonečne dobrý!). A toto nie je jediný druh boha, ktorý by mohol existovať.

Celkom iste nemôžeme vylúčiť možnosť nejakej nadľudskej existencie vo vesmíre a mimo neho. Filozofi seriózne uvažujú o možnosti, že vesmír je akýsi druh simulácie a v jednej verzii tohto scenára je naším tvorcom počítačový programátor veľmi pokročilej mimozemskej – skôr možno mimovesmírnej – civilizácie. (A ak má byť vrcholom ľudskej predstavy mladícky hacker, počítačový pirát, všeličo by to vysvetlilo.) Nemáme však dôvod ísť tak ďaleko a aj v teológii máme precedens, že sa slovo „boh“ použilo v neantropomorfnom zmysle. Paul Tillich, kresťanský teológ 20. storočia, opísal Boha ako „základ bytia“.

Kritici Tillicha namietali, že „základ bytia“ znie dosť prázdno, možno príliš prázdno na kvalifikáciu za boha. Naozaj znie to temer ako „posledná realita“ niektorých mystikov, ktorí sa považujú za ateistov. Čo dobrého robí z tejto abstraktnej veličiny „boha“ pre tradičných veriacich, ktorí predpokladajú nadľudského, antropomorfného boha – „osobného“ boha, s ktorým sa možno zhovárať, ktorému možno ďakovať, ktorého možno milovať a ktorému sa možno ospravedlňovať? V akom zmysle môže byť oprávnená ich viera v natoľko abstraktného boha, že preňho nemôže byť správnym slovom „boh“, ale možno „božstvo“?

Nárok spočíva v pohľade veriaceho. Dôvodom pre uznanie nároku by bolo, keby sa ukázalo, že personálny boh bežnej podoby je – berúc do úvahy obmedzenosť ľudskej predstavivosti – rozumná približná náhrada abstraktného boha.

Predpokladajme, napríklad, že prijmeme ako abstrahovanú koncepciu Boha „zdroj morálneho poriadku“. (Tillichov rovnako abstrahovaný „základ bytia“ je niečo, čo nie som kvalifikovaný pochopiť, ešte menej ubrániť. Uviedol som to len ako príklad teologickej abstrakcie.) Môže byť, že myslieť na tento zdroj a všetko, čo s tým súvisí, tak, ako keby to bol osobný boh, je pre ľudské bytosti správny prístup k tomuto zdroju, čo by aj existovali správnejšie prístupy pre bytosti, ktoré by boli menej obmedzené vo svojom myslení?

To znie podozrivo. Viem. Znie to ako vynútený, dokonca zúfalý intelektuálny manéver na záchranu, v poslednom zákope, predvedeckej koncepcie Boha pred útokom modernej vedy. No čudné je, že argument, že je to tak, prichádza z oblasti modernej vedy. Fyzici bežne robia niečo, čo je svojím spôsobom analógiou viery v osobného boha. (Dodržujem autorovo nevysvetlené striedavé písanie raz boh, inokedy Boh – pozn. prekl.)

Konečná realita vedy

Základná myšlienka modernej fyziky je, že ak aj definujete „konečnú realitu“ ako konečnú vedeckú realitu, ako najzákladnejšiu pravdu fyziky, konečná realita nie je niečo, čo sa dá jasne pochopiť.

Predstavte si elektrón, nepatrnú časticu, krúžiacu okolo inej nepatrnej častice. Už je tu chyba! Je pravda, že fyzici niekedy považujú za rozumné považovať elektróny za častice, no niekedy je užitočnejšie považovať ich za vlny. Brať ich ako jedno alebo druhé je nekompletné, no brať ich ako obidve, je …… nepochopiteľné. Pokúste sa o to! A elektróny sú len špička ľadovca. Kvantový svet – svet subatómovej skutočnosti – sa vo všeobecnosti správa spôsobom, ktorý mysliam, ako máme my, nedáva zmysel. Rozličné aspekty kvantovej fyziky vykazujú vlastnosti, ktoré fyzik Heinz Pagels nazýval kvantovým čarodejníctvom.

Pre tých, čo majú sklony k náboženstvu, je zlou novinou, že možno musia opustiť nádej, že pochopia, čo je Boh. Ak nevieme pochopiť, čo presne je elektrón, aké máme šance riadne pochopiť Boha? Dobrou novinou je, že beznádejnosť niečo presne pochopiť neznamená, že to neexistuje. Niektoré veci sú zrejme nepochopiteľné – ale aj tak sú.

Prinajmenšom niektorí fyzici si myslia, že elektróny sú veci. Skutočnosť, že dosiaľ nikto elektrón nevidel a ani pokus predstaviť si ho nevedie k cieľu, priviedla niektorých fyzikov a filozofov k pochybnosti o tom, či je správne povedať, že elektrón existuje. Dá sa povedať, že v otázke elektrónov existujú veriaci a skeptici – ako v otázke Boha.

Veriaci veria, že mimo nás je niečo, nejaká „vec“ v zmysle výrazu „vec“, zodpovedajúca pojmu „elektrón“; a že hoci najviac, čo môžeme urobiť, je chápať túto „vec“ nedokonale alebo aj mylne, no chápať ju takto, dáva väčší zmysel, ako vôbec ju nechápať. Analogicky niektorí fyzici veria na elektróny a súčasne priznávajú, že nie sú schopní skutočne „vedieť“, čo je elektrón. Môžete povedať, že veria na elektróny práve preto, že chýba dôkaz, že elektróny ako také vôbec existujú.

Mnohí z týchto fyzikov zastávajú názor, že aj neúplné chápanie subatómovej skutočnosti je platná forma poznania; neschvália však pokus o podobný manéver v teologickej súvislosti. Ak poviete, že veríte v Boha, hoci nemáte jasnú predstavu o tom, čo je tento Boh, a hoci pripúšťate, že nemôžete dokázať jeho existenciu, povedia vám, že vaša viera nemá podklad.

No aký je rozdiel medzi logikou ich viery v elektróny a logikou viery v Boha? Fyzici vidia stopy čohosi vo fyzikálnom svete – napríklad správanie sa elektriny – a vyslovia potrebu zdroja týchto stôp; nazvú tento zdroj „elektrónom“. Veriaci v Boha nachádza stopy v morálnom svete (resp. morálne stopy v materiálnom svete), vysloví potrebu zdroja týchto stôp a nazve tento zdroj „Bohom“. „Boh“ je tá neznáma vec, ktorá je zdrojom morálneho poriadku, ktorá je príčinou, že život na Zemi má morálnu dimenziu a že čas na Zemi má morálne smerovanie; „Boh“ je zodpovedný za skutočnosť, že život pozná city, že je schopný dobrých a zlých pocitov, že morálka je dôležitá; „Boh“ je zodpovedný za evolučný systém, ktorý umiestnil citový život hodne vysoko na krivke smerovania k dobru, resp. k pokusom robiť dobre; „Boh“ dal každému z nás morálnu os, okolo ktorej organizujeme svoje životy a robíme svoje voľby. Keďže sme ľudia, budeme vždy chápať zdroj tohto morálneho poriadku len zhruba, ale to isté sa dá povedať o našom chápaní elektrónu. So zdrojom morálneho poriadku sa bude robiť to, čo fyzici robia so subatómovým zdrojom fyzikálneho poriadku, napríklad elektrónom – pokúste sa myslieť na to a zlyháte. Toto je však moderný, vedecky odôvodnený argument, ktorý môže predložiť veriaci v Boha.

Ateisti útok vracajú

Existujú pochopiteľné námietky ateistického vedca, ktorý verí na elektróny, že sú situácie, kedy analógia medzi Bohom a elektrónom nesedí. Vedec môže predovšetkým povedať, že na vysvetlenie stôp vo fyzikálnom svete je potrebné niečo ako elektrón; na vysvetlenie morálneho poriadku vo vesmíre však netreba niečo ako Boh.

Toto je dobrá námietka. Môj výklad morálneho zamerania histórie bol materialistický. Vysvetlili sme si, že expanzia morálnych predstáv je dôsledkom expanzie sociálnej organizácie, ktorá sama je expanziou technologickej evolúcie; táto je plodom ľudského mozgu, ktorý vyrástol prirodzene z prvotnej polievky cestou biologickej evolúcie. Niet mystickej sily, čo by musela vstúpiť do tohto systému na jeho vysvetlenie a netreba ju hľadať.

Pravda je, že keď náboženský veriaci hovorí o „zdroji“ morálneho poriadku, vedec môže pripomenúť, že zdrojom morálneho poriadku je koniec koncov – elektrón, resp. prísne vzaté, iné subatómové častice, ešte dôležitejšie ako elektrón. Veď prvotná polievka sa nakoniec skladala zo subatómových častíc; ak sa expanzia morálnej predstavivosti dá vysvetliť materialistickými pojmami, potom jej najhlbším vysvetlením je najhlbšie vysvetlenie materiálového sveta vo všeobecnosti – veľká zjednotená teória, ktorú fyzici už dávno hľadajú. Tak načo začať hovoriť o Bohu?

Veriaci má odpoveď, ktorá nás vracia do 18. kapitoly, kde je reč o niečom, na čom sa zhodnú moderní biológovia s kresťanským teológom 19. storočia, Williamom Paleyom: existencia zvierat – pri porovnaní s existenciou, napríklad, skál – vyžaduje špeciálne vysvetlenie. Príčinou nie je, žeby sa tvorba živočíšnej bunky nedala vysvetliť materialistickými výrazmi; vedci stále úspešnejšie spoznávajú, ako vyrastá integrovaná funkčnosť zvieracieho organizmu (zažívacie orgány, zmyslové vnemy atď.) z oplodneného vajíčka cestou vysvetliteľných fyzikálnych procesov. Presadzuje sa však myšlienka, že tento vyslovene materiálny proces – vznik integrovanej funkčnosti cestou biologického dospievania – vyzerá ako ten druh fyzikálneho systému, ktorý len tak „ľahko nenastane“; musí byť výsledkom kreatívneho procesu, ktorý dáva veciam ich funkčnosť – alebo vstupuje do hry dizajnér (ako boh, akého navrhoval rev. Paley), alebo „dizajnér“ – v úvodzovkách, t. j. vyzerajúci ako dizajnér (ako prírodný výber podľa predstavy Darwina).

(Najneskoršie tu prestáva byť Wright neutrálnym vedcom a stáva sa bežným veriacim, ktorý nemá problém so stvorením a nadprirodzenými silami – pozn. prekl.)

Ukazuje sa, že to bol ten druhý prípad – „dizajnový “ proces, nie dizajnujúci Boh. No nech je tento fakt akýmkoľvek neúspechom náboženskej viery rev. Paleya, táto historka má aj tak morálne poučenie, ktorého sa chytia moderní veriaci: biológovia sa zhodnú, že prísne fyzikálny systém alebo proces – ktorého beh sa dá celkom dobre vysvetliť materialistickými pojmami – môže mať také nezvyčajné charakteristiky, že je čestné predpokladať špeciálne kreatívne sily ako ich zdroj a položiť otázku o povahe tejto sily. Darwin uvažoval o kreatívnej sile za rastlinami a živočíchmi a jeho odpoveď bola vývoj. Je isté, že veriaci má právo položiť tú istú otázku o evolúcii: Kde sa berie ten úžasný algoritmus prírodného vývoja?

Mimochodom, taký veriaci nepoužije argument „inteligentného dizajnu“ na tvrdenie, že prírodný výber nestačí na vysvetlenie vývoja človeka. Naopak, myšlienka prírodného výberu je taký silný mechanizmus, že jej pôvod vyžaduje špeciálne vysvetlenie; že vývoj prírodným výberom má znaky a vlastnosti, ktoré sú také neobyčajné, ako dospievanie živočícha do funkčnej dokonalosti.

Niektoré z týchto znakov sme spomenuli v 18. kapitole: ako prírodný výber postupoval, tvoriac stále inteligentnejšie formy života, vytvoril aj takú inteligentnú formu života, že to dalo zrod druhému kreatívnemu procesu, kultúrnej evolúcii; ako postupoval kultúrny (osobitne technologický) vývoj, vykazoval ľudský druh stále širšiu a širšiu sociálnu organizáciu, až táto nadobudla priam globálne proporcie; a v tomto procese sa naraz objavil morálny poriadok, spojnica medzi rastom sociálnej organizácie a pokrokom smerom k morálnej pravde. Tento morálny poriadok je pre veriaceho jeden z dôvodov pre podozrenie, že prírodný výber vyžaduje špeciálne kreatívne vysvetlenie.

(Nič nové. Dokonca návrat do prvých dní Darwinovho sporu s kňazmi, vtedy ešte čestne brániacimi „fakt“ biblického stvorenia pred kacírskou myšlienkou slepého vývoja. Ibaže morálny poriadok tu bol oveľa skôr; bol dokonca u našich zvieracích predkov – pozn. prekl.).

Toto podozrenie môže byť mylné, ale jeho príčina je pochopiteľná a legitímna – vo svojej štruktúre je obdobná argumentu, ktorý pred Darwinom motivoval hľadanie teórie prírodného výberu. A ak veriaci urobil záver, že morálny poriadok vyžaduje existenciu nejakého dosiaľ neznámeho zdroja kreativity, ktorá dá do behu prírodný výber a následne sa rozhodne, že tento zdroj nazve „Bohom“, je to jeho vec. Fyzici sa rozhodli pre slovo „elektrón“.

Samozrejme sa môžete spýtať, kde berie veriaci právo považovať za kreatívny zdroj niečo tak exotické ako „boh“, keď sa ukázalo, že kreatívnym zdrojom organického života je len mechanický proces, známy ako prírodný výber. Nato môže veriaci odpovedať, že fyzikálny systém, vykazujúci morálny poriadok, vyžaduje ešte exotickejšie vysvetlenie ako fyzikálny systém, vykazujúci len bežné formy poriadku.

Aj keď ateistický vedec uzná tento argument za presvedčivý, veriaci má čo robiť. Vedec totiž môže vysloviť úžasný argument proti celej myšlienke porovnávania predpokladanej existencie Boha s predpokladanou existenciou elektrónu. Je to veľmi pragmatický argument. Pretože: Pripúšťam, že veríme v existenciu elektrónov, hoci naše pokusy a snahy o ich pochopenie boli dosiaľ v najlepšom prípade nedokonalé. Naše nedokonalé koncepcie elektrónu však v určitom zmysle pracujú. Manipulujeme fyzikálnu skutočnosť za predpokladu, že elektróny existujú tak, ako sme ich nedokonale pochopili a – voil? – máme tu osobný počítač. Nech sú naše koncepcie zdroja materiálového poriadku akokoľvek surové, priniesli nám materiálny pokrok.

Veriaci odpovedá

Na to môže veriaci odpovedať: Aj surové myslenie na morálny poriadok vesmíru viedlo k morálnemu pokroku. „Rástla“ naša koncepcia Boha – rástol morálny kompas poukazujúci na bohov, na ktorých sme verili – keď sme opúšťali spoločnosť lovcov a zberačov a stávali sme sa členmi zjednotenej globálnej civilizácie; ak sa pozeráme na výsledok, naše dohady nás priviedli bližšie k morálnej pravde. Prestať myslieť na Boha v dnešnej situácii by znamenalo opustiť cestu, ktorá bola až dosiaľ svojím spôsobom úspešná. Nebola to cesta vedeckého bádania, vedúca k vedeckému pokroku – bola to cesta morálneho bádania, vedúca k morálnemu pokroku.

Je pravdepodobné, že ateistický vedec neprijme tento argument a jeho odpor bude mať asi takúto formu: Aj ak je pravda, že idea Boha nám pomohla dosiahnuť dnešné štádium morálneho vývoja, nemôžeme túto ideu – túto ilúziu – hodiť cez palubu a ísť ďalej sami? Nemôžeme hľadať morálnu pravdu pre ňu samu? Skutočne potrebujete Boha na udržanie morálneho pokroku v tom zmysle, ako potrebuje fyzik elektrón na udržanie vedeckého pokroku?

Záleží na tom, kto je to „vy“. Niektorí ľudia vedia viesť morálne príkladný život bez idey Boha. Iní potrebujú Boha – nie vždy preto, že vedia viesť slušný život, len ak sa boja pekla a túžia po nebi; niekedy je to preto, lebo im je ľahšie viesť cnostný život, ak si morálnu pravdu vedia predstaviť v nejakej živej podobe. Potrebujú mať pocit, že ak sú zlí, nepáčia sa niekomu a keď sú dobrí, páčia sa mu – a tento „on“ je ten, ktorému páčiť sa je dobré a nepáčiť sa je zlé.

Táto potreba nie je prekvapivá. Morálny výstroj človeka sa vyvíjal v rámci ľudskej spoločnosti ako nástroj navigácie v sociálnej krajine; naše morálne pocity sa prirodzene aktivujú s ohľadom na iné bytosti okolo nás; prírodný výber nás tak „dizajnoval“, aby sme povinne boli dobrí k iným, a to jednak z obavy pred nesúhlasom iných, jednak túžiac po ich schválení. Pozdvihnúť tieto ľudské vzťahy až na nadľudskú úroveň – u niektorých ľudí to prináša dobré výsledky. Existujú lepší ľudia, a často šťastnejší ľudia, ktorí si myslia, že Boh vie o ich ťažkostiach, poteší ich, pochváli alebo potresce; najlepšie im je, keď Bohu ďakujú, či o pomoc ho prosia, aby ostali spravodliví; keď si vyprosujú odpustenie svojich prehreškov. Je pekné, že niektorí ľudia vedia byť vzormi cnosti bez tejto pomoci, no svojím spôsobom je to prekvapujúce; je v povahe ľudskej bytosti, že zakladá svoj morálny život s ohľadom na iné bytosti a čím ich je viac, tým pevnejší je základ.

Inými slovami: vzhľadom k povahe ľudskej prirodzenosti narábajú veriaci v Boha s morálnym poriadkom tak produktívne, ako je len možné; jeho zdroj chápu osobitným spôsobom, hoci tento nie je dokonalý. Nie je to analogické k situácii fyzikov, ktorých zaujíma fyzikálny poriadok? Narábajú s ním tak produktívne, ako je len možné a chápu jeho subatómové častice svojím spôsobom, aj keď tento nie je dokonalý.

Samozrejme môžete opísať obidve formy vzťahu ako spôsob komunikácie. Vedec manipuluje skutočnosť výrokom: „Myslím si, že subatómový svet má určitú štruktúru“, na čo sa ozve skutočnosť so svojou pozitívnou alebo negatívnou odpoveďou. Vedecký proces – vývoj vedeckých ideí – je dlhý dialóg s prírodou. Ako sme videli, vývoj Boha a súvisiaci vývoj našej morálnej predstavivosti možno tiež opísať ako dlhý dialóg s prírodou; v priebehu histórie dostal náš druh odpovede, smerujúce k mravnej výchove, hľadajúce morálnu pravdu. Nasmerovanie tohto vývoja vedie veriacich k vysloveniu podozrenia, že zdrojom týchto odpovedí je niečo hlbšie ako ľudská prirodzenosť per se (sama sebou).

Ak bol priemerný ateistický vedec donútený čítať až potiaľto, pravdepodobne stále odoláva analógii medzi fyzikom a teistom; trvá na tom, že je rozdiel medzi nedokonalým chápaním elektrónu, ktorý skutočne existuje a nedokonalým chápaním Boha, ktorý neexistuje.

To by bolo príliš jednoduché. Ako bolo povedané, niektorí fyzici si myslia, že elektróny skutočne neexistujú. Vravia, že áno, že stopy, ktoré pripisujeme elektrónom, musia mať nejaký zdroj; že áno, že má zmysel považovať za tento zdroj elektróny, pretože takéto uvažovanie je produktívne – ale v skutočnosti je také nepravdepodobné, že zdrojom týchto stôp je elektrón, že sa nedá povedať, že elektrón existuje. Podľa strunovej teórie sú stopy, ktoré pripisujeme časticiam, „vibrácie“ spôsobené strunovými útvarmi. Aj keby sa strunová teória jedného dňa ukázala empiricky plodnou – dosiaľ sa to nedá povedať – nemôžeme pochybovať o tom, že niekto povie, že obraz vibrujúcej struny je rovnako zavádzajúci, ako je teraz podľa strunových teoretikov zavádzajúci obraz elektrónu. Pri takomto pohľade elektrón nie je len zle chápaný; je ilúziou, hoci užitočnou.

Je možné, že najprijateľnejšia predstava elektrónov a Boha je ich umiestnenie niekde medzi ilúziu a neúplné pochopenie. Áno, stopy, ktoré pripisujeme elektrónom, majú svoj zdroj; elektrón, ako ho chápeme, je užitočný a nemali by sme ho znehodnocovať názvom „ilúzia“; obraz, ktorý o ňom máme, sa však veľmi, veľmi líši od toho, čo by sme videli, keby sme mali schopnosť zmocniť sa ho šikovnejšie. Tak je to aj s Bohom: áno, existuje zdroj morálneho poriadku a mnohí ľudia majú takú koncepciu Boha, že je to užitočný pôvodca tej stopy; no táto koncepcia sa veľmi líši od toho, aký zdroj morálneho poriadku by sme videli, keby ľudské poznávanie bolo schopné pochopiť ho.

To nás vedie späť na samý začiatok. Niektorí ľudia pochybujú o tom, či morálny poriadok vôbec existuje. Takí ako Steven Weinberg vravia, že „tam vonku“ neexistuje niečo ako morálny poriadok, niečo, čo by bolo nezávislé od morálnych zákonov, ktoré si dávame sami. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že práve tu leží kopa nedorozumení: Existuje transcendentný morálny poriadok alebo nie? Ak existuje, potom ľudia, ktorí berú vážne elektróny, budú ťažko popierať oprávnenie pokusu o pochopenie zdroja tohto poriadku; najmä ak im zdôrazníte, že tento zdroj morálneho poriadku nemusí byť nesúdržný s vedeckým svetonázorom – nemusí to byť akýsi zdarma intervenujúci antropomorfný Boh alebo nejaká mystická „sila“, ktorá pretromfne aj vesmírne zákony. (Toto teda neznie pre KBS veľmi rímskokatolícky: Preboha, ľudia, verte v hocičo, buďte trebárs mohamedánmi alebo mormónmi, len verte! – pozn. prekl.).

Čokoľvek postavíme za zdroj morálneho poriadku – antropomorfného Boha, ktorý splodil prírodný výber, alebo mechanistický selektívny proces, ktorý splodil prírodný výber, alebo aj niečo medzi nimi – vždy ide o to, že ak veríte, že morálny poriadok existuje, potom pokus veriaceho pochopiť jeho zdroj je legitímny aj podľa štandardov vedy, a to bez ohľadu na surovosť koncepcie tohto zdroja. ……

Ak prijmete tento argument – túto osobitnú teológiu Logosu – potom pocit prítomnosti osobného boha má akúsi ironickú platnosť. Na jednej strane božská bytosť, ktorú cítite „tam vonku“ je naraz niečo vo vašom vnútri. Na druhej strane toto niečo vo vašom vnútri sa stáva prejavom síl z „tam vonka“. … Pocit kontaktu s transcendentným božstvom je v tomto zmysle slova solídny. (Kto je schopný takýchto pocitov? Len vytrénovaní veriaci atléti. To sa ukáže v nasledujúcom odseku – pozn. prekl.).

Samozrejme je veľa veriacich – v skutočnosti väčšina, ktorí sa nikdy nepustia do takýchto úvah. Chcú len počuť, že sa dá brániť koncepcia boha, resp. že koncepcia osobného boha sa približuje pravde. No ak chcú počuť len toto, potom táto kniha nie je pre nich. (Možno im vyhovie Biblia alebo Korán). To najlepšie, čo môžeme urobiť v intelektuálnom rámci tejto knihy, je postaviť existenciu Boha vo veľmi abstraktnom zmysle slova a brániť vieru v osobného Boha pragmatickými postupmi – akože je pravdivá v tom zmysle, ako sú pravdivé iné základné viery a názory, vrátane niektorých vedeckých. ……

Hoci Boha nemôžeme pochopiť lepšie ako elektrón, veriaci môžu svojmu Bohu pripisovať vlastnosti, ako fyzici pripisujú vlastnosti elektrónom. Jednou z takých prijateľných vlastností je láska a na ňu je organicky naviazaná pravda. Ak uznáme tieto dva prejavy božskosti, stávame sa jej vernou manifestáciou. Ale opäť, nemusíte to uznať. Ide o to, že nemusíte byť blázon, aby ste to povedali.

Zdroj: Robert Wright, The Evolution of God, doslov By the Way, What Is God?

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu