Pohoršujte sa!

Tuesday, 12 April 2011 | Zošity humanistov č. 88

Stéphan Hessel

Na prvý pohľad sa zdá, že výzva Stéphana Hessela mieri na aj tak ľahko sa pohoršujúcich Francúzov. Pri bližšom preverení však spoznáme, že vyzýva všetkých ľudí tejto planéty – všetkých, ktorí chcú myslieť a konať so zmyslom pre prekonanie myslenia a konania generácií a vo vedomí zodpovednosti.

Považujeme za dôležité rozšíriť výzvu Stéphena Hessela aj v našej rečovej oblasti, pretože vznikla z rozhorčenia nad večne včerajšími spoluobčanmi a nad aktuálnym „nerozhorčovaním sa“ nad jedným nemeckým autorom, ktorý v rokoch 2010/2011 vrhol na nemecký trh najúspešnejšiu „vecnú knihu“ všetkých čias.

Miesto toho, aby sa zasadzoval za mierové a konštruktívne riešenia, dosiahol tento autor zvýšenie prijateľnosti násilia a nenávisti v našej spoločnosti. Výraznými slovami ukazuje Stéphan Hessel inú, mierovú, zo sumy jeho skúseností vyplývajúcu cestu.

Úvod k prekladu do nemčiny, „Empört Euch!“, Cornelia Weigel & Friedrich Kreuzeder

*

Pohoršujte sa!

93 rokov. To bude asi posledný úsek. Koniec už nie je ďaleko. Aké je to šťastie, mať schopnosť spomenúť si, čo bolo základom môjho politického zapojenia sa: roky odporu a práve pred 66 rokmi zostavený Program Národného výboru odporu!

V rámci tohto Výboru ďakujeme Jeanovi Moulinovi za zjednotenie všetkých zložiek obsadeného Francúzska, hnutí, strán a odborov, všetkých, čo vyhlásili svoj súhlas s bojujúcim Francúzskom a jeho jediným uznaným šéfom: generálom de Gaullom. V Londýne, kde som v marci 1944 stretol generála de Gaulla, som sa dozvedel, že tento Výbor vypracoval program, ktorý prijal za svoj 15. marca 1944. Obsahoval súbor zásad a hodnôt pre oslobodené Francúzsko, na ktorých sa mala zakladať nová demokracia našej vlasti. (1)

Tieto zásady a hodnoty potrebujeme dnes viac ako inokedy. Je povinnosťou nás všetkých dávať pozor, aby naša spoločnosť ostala takou, že na ňu aj naďalej môžeme byť hrdí: aby sme sa nestali spoločnosťou, ktorá na „ľudí bez papierov“ reaguje odsunom a podozrieva každého imigranta, ktorá stále vyslovuje pochybnosti o nárokoch na dôchodok a výdobytky sociálnej bezpečnosti, spoločnosťou, v ktorej sú médiá výlučne v rukách „boháčov“. To všetko sú veci, ktoré by sme ako praví dediči Národného výboru odporu neschvaľovali.

V roku 1945, keď sa skončila strašná dráma 2. svetovej vojny, pustili sa sily zjednotené v Národnom výbore odporu, do obrody, ktorá nemala obdoby.

Spomeňme si, že vtedy bola založená Sociálna bezpečnosť, ako ju vo svojom programe predstavilo Hnutie odporu, majúce za cieľ

– „zabezpečiť všetkým ľuďom základné požiadavky materiálnej istoty, a to najmä v dobe, keď sa z vlastných síl len čiastočne môžu, alebo vôbec nemôžu postarať o svoje prežitie;“

– „dôchodok, ktorý zabezpečí všetkým pracujúcim dôstojnú starobu;“

– „zriadenie skutočne ekonomickej a sociálnej demokracie, znamenajúcej odstránenie ekonomického a finančného feudalizmu.“

Všeobecný záujem musí mať prednosť pred záujmom jednotlivca; spravodlivé rozdelenie bohatstva, vytvoreného svetom práce, musí mať prednosť pred mocou peňazí. Hnutie odporu odporúča „rozumnú organizáciu ekonomiky, zabezpečujúcu podradenosť záujmu jednotlivca všeobecnému záujmu a oslobodenie sa z moci diktatúry, ktorá bola viditeľná vo fašistických štátoch.“ Táto posledná požiadavka bola úlohou dočasnej vlády Republiky.

Skutočná demokracia potrebuje nezávislú tlač. Hnutie odporu to vie, žiada a bráni slobodu tlače, jej česť a nezávislosť od štátu, moci peňazí a zahraničných vplyvov. To ešte posilňuje od roku 1944 existujúce požiadavky na tlač a práve to je dnes ohrozené.

Hnutie odporu žiadalo: „Všetky francúzske deti bez selekcie alebo obmedzenia majú mať účinnú možnosť profitovať z najvyvinutejšej školskej výchovy“, no reformy, navrhnuté v roku 2008, sú zamerané proti týmto plánom. Mladí učitelia, ktorých akcie podporujem, odmietli aplikáciu týchto reforiem a za trest im boli znížené platy. Pohoršovali sa, boli „neposlušní“, považovali tieto reformy za príliš vzdialené od ideálu republikánskej školy. Títo mladí učitelia ich považovali za opatrenia prevažne v prospech spoločnosti založenej na výkone a bez dostatočného prihliadania na kreatívny a kritický potenciál žiakov.

Tým všetkým sa dnes spochybňuje podklad sociálnych výdobytkov. (2)

Motívom odporu je pohoršovanie sa

Opovažujú sa nám povedať, že štát už neunesie ťarchu výdavkov na tieto sociálne výdobytky. Ale ako môžu dnes chýbať peniaze na udržanie a rozšírenie týchto výdobytkov, ak sa od oslobodenia, keď Európa bola v ruinách, bohatstvo tak úžasne rozmnožilo? Zdá sa to možným len preto, lebo Hnutím odporu potláčaná moc peňazí nikdy nebola taká veľká, arogantná a egoistická ako dnes; má zástupcov svojich záujmov aj v najvyšších kruhoch štátu. Medzitým privatizované banky sa už starajú len o svoje dividendy a nebotyčné príjmy svojich vedúcich manažérov; čo ich po všeobecnom dobre! Priepasť medzi chudobou a bohatstvom sa stále zväčšuje; všetko podporuje honbu za peniazmi a súťaženie.

Základným motívom odporu bolo pohoršovanie. Preto ako veteráni Hnutia odporu a bojujúcich síl slobodného Francúzska vyzývame mladú generáciu, aby oživila dedičstvo Hnutia odporu a jeho ideály a ďalej ich šírila. Vravíme im: „Berte štafetu, pohoršujte sa!“ Tí, čo majú zodpovednosť v politike a ekonómii, intelektuáli a vôbec celá spoločnosť, nikto sa nesmie poddať. Nikto sa nesmie nechať ovplyvniť súčasnou diktatúrou finančných trhov, ktoré ohrozujú mier a demokraciu.

Prajem Vám všetkým, každému jednému, aby si motív vlastného pohoršenia urobil srdcovou záležitosťou. Ak Vás niečo tak pohorší, ako mňa pohoršoval nacizmus, stanete sa militantnými, zanietenými a silnými. Tak sa človek zapojí do behu udalostí a veľký beh udalostí sa bude vďaka každému jednotlivcovi uberať smerom k viac spravodlivosti a slobody – ale nie „nekontrolovanej slobody líšky v kuríne“. Práva, ktoré priniesla na papier Všeobecná deklarácie ľudských práv v roku 1948, sú univerzálne. Ak stretnete niekoho, komu sa odopierajú, pomôžte mu domôcť sa ich.

Dva pohľady na históriu

Keď sa pokúšam pochopiť, čo zapríčinilo fašizmus, vravím si, že jeho prívrženci mali strašný strach pred boľševickou revolúciou. Nechali sa viesť svojím strachom. Preto sa cez nás prevalil fašizmus a kolaborantská vláda. Keby sa však dnes ako vtedy presadila menšina, bola by droždím, ktoré nechá cesto nakysnúť. Isteže, skúsenosť takého starca ako som ja, narodený v roku 1917, sa líši od skúsenosti dnešných mladých ľudí.

Často prosím vysokoškolských učiteľov, aby mi dovolili pohovoriť si s ich žiakmi a vravím im: Nemáte tie isté zrejmé príčiny zapojiť sa do boja, ako sme mali my. Pre nás odporovať znamenalo neprijať nemeckú okupáciu, porážku, čo bolo pomerne jednoduché. Tak isto to, čo nasledovalo: dekolonizácia. Potom alžírska vojna. Bolo zrejmé, že Alžírsko sa muselo stať nezávislým.

Pokiaľ ide o Stalina, to sme všetci tlieskali víťazstvu Červenej armády pri Stalingrade v roku 1943. Ale už keď sme sa v roku 1935 dozvedeli o veľkých stalinských procesoch, a keď sme na vyváženie amerického kapitalizmu museli mať uši otvorené pre komunizmus, už vtedy nám bola potreba odporu voči tomuto totalitnému systému samozrejmá. Rovnako potrebné bolo postaviť sa proti americkému kapitalizmu a poukázať na hranice jeho násilnej rozpínavosti.

Počas svojho dlhého života som mal veľa dôvodov pohoršovať sa. Tieto dôvody vyplývali menej z mojich pocitov ako z vôle zapojiť sa do niečoho. Na mladého „normalkára“, ktorým som bol (žiak slávnej parížskej vyššej strednej školy), veľmi pôsobil starší spolužiak Jean-Paul Sartre. Pre môj myšlienkový vývoj boli veľmi dôležité jeho diela Nevoľnosť (Hnus), Múr a Bytie a ničota. Sartre nás učil povedať si: „Ako jednotlivci sme zodpovední.“

Bolo to oslobodzujúce posolstvo. Ľudská zodpovednosť, ktorá sa nemá čo podrobovať nejakej moci ani nejakému bohu. Naopak, človek je zodpovedný v mene svojej osobnosti. Keď som v roku 1939 prišiel do školy v Rue d’ Ulm v Paríži, bol som vášnivým prívržencom filozofa Hegla a navštevoval som seminár Maurice Merleau-Pontyho.

Jeho prednášky sa zaoberali konkrétnymi skúsenosťami tela a jeho vzťahu k dualizmu zmyslov. Môj prirodzený optimizmus, ktorý chce, aby všetko, čo sa praje, bolo aj možné, ma ťahal k Heglovi. „Hegelianizmus“ vysvetľuje dlhé dejiny ľudstva ako pokračujúci stupňovitý vývoj ľudskej slobody. História pozostáva z celého radu postupných otrasov, ktoré sú cenou za túto výzvu. Dejiny ľudských spoločenstiev kráčajú dopredu a nakoniec, keď človek dosiahol úplnú slobodu, dosahujeme dokonalý demokratický štát.

Samozrejme sú možné aj iné pohľady na históriu. Pokrok, dosiahnutý slobodou, súťažou a hnaním sa za „stále viac“ môže pôsobiť ako ničivá víchrica.

Takto ju stelesňuje jeden priateľ môjho otca, ktorý spolu s ním mal úlohu preložiť do nemčiny Hľadanie strateného času od Marcela Prousta. Bol to nemecký filozof Valter Benjamin. Obraz švajčiarskeho maliara Paula Kleeho Angelus novus interpretoval ako pesimistické posolstvo. Postava „anjela dejín“ rozťahuje ruky, ako keby chcela zastaviť alebo zvrátiť nečas, čo pre Benjamina znamenalo nezadržateľnosť pokroku. V septembri 1940 spáchal Benjamin samovraždu, aby unikol nacistom. Zmysel dejín preňho spočíva v nezadržateľnom postupe od katastrofy ku katastrofe.

Najhorší postoj je ľahostajnosť

Dnes sa môžu dôvody pre pohoršovanie sa zdať menej zrejmé, pretože svet sa stal príliš zložitým. Kto čo určuje, kto v čom rozhoduje? Nie je vždy ľahké určiť, ktoré prúdy nám teraz vládnu. Už nemáme do činenia s malou elitou, ktorej činy sme dobre poznali. Existuje veľký svet a badáme, že v ňom vládnu vzájomné závislosti. Žijeme v globálnej sieti, aká tu ešte nikdy nebola. No v tomto svete existujú neznesiteľné veci. Treba sa veľmi dobre prizerať a hľadať, aby sme ich videli. Vravievam mladým ľuďom: „Len hľadajte, nájdete“. Najhorší postoj je ľahostajnosť, vyjadrená slovami „ja za to nemôžem, ja to už nejako prežijem“. Takým správaním stratíte nepostrádateľný prívlastok ľudskosti, schopnosť pohoršovať sa a z nej vyplývajúce zapojenie sa.

Už teraz možno rozpoznať dve veľké nové výzvy:

  1. Stále sa zväčšujúcu ohromnú priepasť medzi najchudobnejšími a najbohatšími tohto sveta. Je to novinka 20. a 21. storočia. Najchudobnejší tohto sveta dnes zarábajú menej ako 2 doláre na deň. Táto priepasť sa nesmie prehlbovať. Už toto zistenie musí budiť chuť „angažovať sa“.
  2. Ľudské práva a stav našej planéty. Po oslobodení som mal šťastie, že som mohol spolupôsobiť pri koncipovaní Všeobecnej deklarácie ľudských práv. OSN ich vyhlásila 10. decembra 1948 v paláci Chaillot v Paríží.

Pod vedením šéfa kabinetu Henriho Laugiera, ako zastupujúceho generálneho tajomníka OSN a ako tajomník Spoločenstva ľudských práv som spolu s inými pôsobil pri zostavovaní tohto vyhlásenia. Nikdy nezabudnem na rolu, ktorú pri tom zohral René Cassin. V roku 1941 bol štátnym tajomníkom pre spravodlivosť a výchovu slobodnej (exilovej) francúzskej vlády v Londýne a v roku 1968 dostal Nobelovu cenu mieru. Nezabudnuteľná ostáva aj rola Pierra Mend?s-França v Rade pre hospodárske a sociálne veci, ktorý bol zodpovedný za nami vypracované texty. Tieto išli od neho k Tretej parlamentnej komisii na preverenie sociálnych, humanitárnych a kultúrnych otázok. Podporoval som prácu sekretariátu Komisie, zloženej v tom čase zo zástupcov 54 členských štátov. Cassinovi vďačme za výraz „univerzálna“ (všeobecná) deklarácia a nie „medzinárodná“, ako to navrhovali naši anglosaskí priatelia.

Po Druhej svetovej vojne išlo o oslobodenie od nebezpečenstiev, ktoré ľudstvu priniesol totalitarizmus. Bolo potrebné, aby sa Spojené národy zaviazali k dodržiavaniu týchto všeobecných práv. V tom prípade sa štát, trpiaci na svojom území porušovanie ľudských práv, nemôže odvolávať na svoju suverenitu. To bol prípad Hitlera, ktorý sa cítil neobmedzeným pánom vo svojom štáte a dopustil sa genocídy. Vyhlásenie ľudských práv vďačilo za veľa celosvetovému odporu voči národnému socializmu, fašizmu a totalitarizmu, ale v dôsledku našej prítomnosti aj duchu Hnutia odporu. Cítil som, že sa musíme poponáhľať, aby nás neoklamal neúprimný súhlas víťazov, ktorí nemali v úmysle lojálne podporovať uvedené hodnoty. Pokúšali sme sa im ich nanútiť. (3)

Neodolám chuti citovať článok 15 Všeobecnej deklarácie ľudských práv:

„Každý človek má právo na štátne občianstvo.“

A článok 22:

„Ako člen spoločnosti má každý človek právo na sociálnu bezpečnosť; má nárok na hospodárske, sociálne a kultúrne práva, nepostrádateľné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti; tento nárok zabezpečia vnútroštátne opatrenia a medzinárodná spolupráca s prihliadnutím na pomocné prostriedky každého štátu.

Hoci Deklarácia má len deklaratívnu a žiadnu právnu funkciu, hrala od roku 1948 nemalú úlohu. Kolonizované národy ju používali ako myšlienkovú inšpiráciu pre svoj boj za nezávislosť a slobodu.

S radosťou zisťujem, že v posledných desaťročiach sa rozmnožili „ne-vládne“ organizácie: sociálne hnutia ako Attac (Spoločnosť pre preskúmanie finančných prevodov), FIDH (Medzinárodná spoločnosť pre ľudské práva), Amnesty International (Medzinárodná spoločnosť obrancov ľudských práv); že sú aktívne a úspešné. Je jasné, že ak sa má dnes dosiahnuť maximálny účinok, treba sa organizovať v podobe siete, aby sa všetky moderné prostriedky komunikácie dali účinne využívať.

Mladým ľuďom vravím: „Len sa obzrite dookola, uvidíte dosť tém, aby ste sa pohoršili – ako sa zaobchádza s imigrantmi, s ľuďmi „bez právnej legitimity“ (bez papierov – to sú ilegálni prisťahovalci) a s Rómami. Iste nájdete konkrétne situácie, ktoré vás podnietia k silným občianskym reakciám. Hľadajte a nájdete!

Moje pohoršenie súvisiace s Palestínou

Dnes sa pohoršujem hlavne nad problémom Palestíny, pásma Gazy a Západného Jordánska. Tento konflikt je hlavným zdrojom môjho pohoršenia. K tomu treba bezpodmienečne čítať správu Richarda Goldstonea, juhoafrického sudcu a Žida, ktorý sa hlási k sionizmu, ako obžalúva izraelskú armádu, že sa počas trojtýždňovej operácie „Stvrdnuté olovo“ dopustila vojnových zločinov, ba v niektorých prípadoch aj zločinov proti ľudskosti.

V roku 2009 som opätovne navštívil pásmo Gazy; vďaka našim diplomatickým pasom som mohol aj s manželkou vstúpiť do krajiny a na vlastné oči sa presvedčiť o pravdivosti výpovedí Goldstoneovej správy. Ľudia, ktorí nás sprevádzali, nemali vstupné víza ani do pásma Gazy, ani do Západného Jordánska. Navštívili sme palestínske utečenecké tábory, ktoré od roku 1948 udržuje UNRWA (Organizácia OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe). Viac ako 3 milióny Palestínčanov, vyhnaných Izraelčanmi zo svojej vlasti, v nich čaká na svoj návrat, ktorý sa stáva stále problematickejším.

Gaza je väzenie pod holým nebom pre 1,5 milióna Palestínčanov. Väzenie, v ktorom organizujú svoje prežitie. Nemôžeme prestať myslieť na materiálne škody, ktoré zapríčinila operácia „Stvrdnuté olovo“, napríklad zbúranie nemocnice Červeného polmesiaca. No ešte väčšmi na nás zapôsobilo správanie sa Palestínčanov, ich vlastenectvo, láska k moru a plážam, ich starostlivosť o dobro ich nespočetných smejúcich sa detí.

Obdivovali sme vynaliezavosť týchto ľudí, s ktorou prekonávajú nanútené nedostatky. Videli sme, ako pre nedostatok cementu vyrábajú tehly na výstavbu a opravu stoviek domov, zničených tankami.

Potvrdili nám, že pri operácii izraelskej armády s krycím menom „Stvrdnuté olovo“ bolo na palestínskej strane 1400 mŕtvych – vrátane žien, detí a starých ľudí, ktorí zahynuli uväznení v palestínskom tábore. Na strane Izraelčanov bolo len 50 poranených.

Zdieľam záver juhoafrického sudcu Richarda Goldstonea: „Len Židia sa smú dopúšťať vojnových zločinov.“ To sa nedá vydržať. Bohužiaľ, dejiny ukazujú, že len málo národov sa poučí na základe vlastnej histórie.

Viem, že Hamas, ktorý vyhral posledné voľby, nemohol zabrániť odpaľovaniu rakiet na izraelské mestá. Bola to odpoveď na izoláciu a blokádu obyvateľov Gazy. Iste, terorizmus je neprijateľný, ale treba si uvedomiť, že pri takej prevahe vojenských prostriedkov, ako má druhá strana, nemôže byť reakcia obyvateľstva úplne bez násilia.

Pomôže to Hamasu, odpaľovať na mesto Sdérot rakety? Odpoveď je „Nie“. Neslúži to veci, ale dá sa tomu rozumieť ako aktu zúfalstva obyvateľov Gazy. V pojme „akt zúfalstva“ znamená násilie poľutovaniahodný následok stavov, ktoré sú neprijateľné pre tých, čo na ne trpia.

Dá sa teda povedať, že terorizmus je formou zúfalstva. A že toto zúfalstvo je negatívna forma prejavu. Človek by si nemal zúfať, mal by dúfať. Zúfalstvo je zlyhanie nádeje. Je pochopiteľné; temer by som povedal, že je prirodzené a napriek tomu je neprijateľné. Pretože nedovoľuje výsledky, ktoré by mohli vzbudzovať nádej.

Musíme sa učiť ísť cestou bez násilia

Som si istý, že budúcnosť patrí životu bez násilia a zmiereniu rozličných kultúr. Týmto smerom by malo ľudstvo urobiť svoje najbližšia kroky. A potom, odvolávam sa na Sartra, nemožno teroristov, ktorí hádžu bomby, ospravedlniť, ale možno im rozumieť. V roku 1947 napísal Sartre: „Vidím, že násilie, nech je v akejkoľvek forme, je porážkou. Je však nevyhnutnou porážkou, pretože sa nachádzame v násilníckom vesmíre. A ak je pravda, že aj únik do násilia ostáva násilím, s nebezpečenstvom zvečniť ho, je aj pravda, že ostáva jedinou možnosťou, ako ho skončiť“.

Tu pridávam, že život bez násilia je oveľa istejší spôsob odstránenia násilia ako násilie. Teroristov neslobodno podporovať, ako to dlho robil v mene svojej ideológie Sartre, napr. počas alžírskej vojny alebo pri mníchovskom atentáte na izraelských športovcov počas Olympijských hier v roku 1972. Nič to neprinesie a aj sám Sartre si na konci svojho života musel položiť otázku o zmysle terorizmu a zapochyboval o jeho oprávnenosti.

Vedieť, že násilím sa cieľ nedosiahne, je dôležitejšie ako vedieť, či treba odsúdiť tých, čo používajú násilie. Terorizmus je neúčinný. Pri hodnotení „účinnosti“ treba mať nádej na život bez násilia. Ak vôbec existuje násilná nádej, je to v básni Guillauma Apollinaira „Aká násilná je nádej“, ale nie v politike. V marci 1980, tri týždne pred svojou smrťou, Sartre povedal:

„Treba sa pokúsiť vysvetliť, prečo je dnešný svet taký hrozný, len krátkym výrezom dlhého dejinného vývoja.“ Nádej bola vždy dominujúcou silou revolúcií a povstaní. Pre mňa je nádej stvárnenie budúcnosti.

Treba pochopiť, že násilie sa obracia chrbtom k nádeji. Miesto toho treba dať prednosť nádeji, nádeji na svet bez násilia. Musíme sa učiť ísť touto cestou. Tak na strane utláčateľov, ako na strane utláčaných musíme dosiahnuť odmietnutie útlaku. Tým sa vysuší živná pôda pre teroristické násilenstvá. A neslobodno pripustiť, aby sa zbierala nenávisť a tvorila novú živnú pôdu.

Posolstvo takého Nelsona Mandelu či Martina Luthera Kinga nachádza svoju platnosť najmä vo svete, ktorý prekonal konfrontáciu ideológií a dobyvačné totalitné vlády. Je to posolstvo nádeje, že moderné spoločnosti majú schopnosť riešiť konflikty vzájomným porozumením a rastúcou trpezlivosťou. Aby sme došli až tam, musíme sa odvolať na práva, ktorých porušenie, nech je to z akýchkoľvek dôvodov, musí vyvolať naše pohoršenie. Pri týchto právach neexistujú kompromisy.

Za odpor bez násilia

Spozoroval som – a nebol som jediný – reakciu izraelskej vlády na konfrontáciu so skutočnosťou, že občania Bil’idu idú každý deň k múru, proti ktorému protestujú bez hádzania kameňov a bez násilia.

Izraelské autority nazvali tento pochod „terorizmom bez násilia“. To nie je zlé … Treba byť Izraelčanom, aby niekto mohol povedať o teroristovi, že je bez násilia. Človeka sa osobitne dotkne, že v dôsledku chýbania násilia sa dostaví podpora, porozumenie a schvaľovanie všetkých, čo sú na tomto svete protivníkmi útlaku.

Myslenie západu, zamerané na produktivitu, vrhlo svet do krízy, z ktorej sa dá vyjsť len radikálnym zlomom a útekom dopredu, preč od hesla „stále viac“. Platí to v oblasti financií, ale aj vo svete vedy a techniky.

Je najvyšší čas, aby sa starostlivosti o etiku, spravodlivosť a trvalú rovnováhu venovala najvyššia priorita. Je najvyšší čas, pretože nás a nasledujúce generácie ohrozujú najväčšie riziká. Mohli by znamenať koniec ľudského dobrodružstva na planéte, ktorá sa stane pre človeka neobývateľnou.

Aj tak však ostáva pravdou, že od roku 1948 sa urobil veľký pokrok: dekolonizácia, koniec apartheidu, rozpad sovietskej ríše, pád berlínskeho múru. Naproti tomu bolo prvých 10 rokov 21. storočia dobou spiatočníctva. Toto spiatočníctvo vysvetľujem čiastočne prezidentstvom Georgea Busha, 11. septembrom a deštruktívnymi akciami, ktoré potom ako rozzúrenú reakciu predviedli Spojené štáty, napr. vojenská invázia do Iraku. Zažili sme hospodársku krízu, ale neviedla k novej politike.

Ani kodanská konferencia o klíme nepriniesla nové politické názory, ako zachovať našu planétu. Stojíme na prahu medzi hrôzami prvej dekády a možnosťami ďalších desaťročí. Človek musí dúfať, stále musí dúfať. Za nami ležiace desaťročia boli zdroje veľkého pokroku.

Spojené národy zvolali v r. 1992 konferenciu o ochrane prostredia v Rio; konferenciu o právach žien v Pekingu v r. 1995; v septembri 2000 podpísalo 191 štátov z iniciatívy generálneho tajomníka OSN Kofi Annana vyhlásenie „Osem bodov rozvoja pre budúce tisícročie“, v ktorom sa zaviazali, že chudobu sveta do roku 2015 zredukujú na polovicu.

Veľmi ľutujem, že dosiaľ ani americký prezident Obama, ani Európska únia jasne nepovedali, na akých definitívnych a konštruktívnych základných hodnotách bude spočívať ich príspevok k uvedeným témam.

Ako znie záver tejto výzvy pohoršovať sa? Spomeňme si na šesťdesiate narodeniny Programu Národného výboru Hnutia odporu 8. marca 2004; ako veteráni Hnutia odporu a bojových síl slobodného Francúzska (1940 – 1945) sme vtedy vyhlásili:

„Isteže, národný socializmus je porazený, a to vďaka obetiam našich bratov a sestier v Hnutí odporu a Spojených národoch v boji proti barbarstvu fašizmu. Hrozba však celkom nezmizla a naša zlosť na neprávo je stále tu.“

Nie, táto hrozba ešte celkom nezmizla. Preto voláme: „k mierovému povstaniu proti zneužívaniu masmediálnych zariadení a zvádzaniu našej mládeže k hromadnému konzumu, opovrhovaniu slabými a kultúrou, ku kolektívnej amnézii a bezuzdnej konkurencii – každého proti každému.“

Všetkým, čo budú budovať 21. storočie, vravíme v plnej dôvere:

TVORENIE JE ODPOR

ODPOR JE TVORENIE

*

Poznámky

(1) Národný výbor hnutia odporu (NVHO) vytvorili tajne 27. mája 1943 v Paríži zástupcovia ôsmich hlavných hnutí: dve veľké odborové združenia – CGT (všeobecná konfederácia odborov) a CFTC (konfederácia kresťanských odborov) a šesť hlavných politických strán Tretej republiky, medzi nimi Komunistická strana a Socialistická strana. Zasadaniu predsedal Jean Moulin, delegát generála de Gaulla, ktorý chcel zintenzívniť boj proti nacistom a posilniť svoje postavenie medzi Spojencami. De Gaulle poveril výbor vypracovaním vládneho programu dočasnej vlády, počítajúc so skorým oslobodením Francúzska. Tento program prekonal niekoľko rokovaní medzi NVHO a vládou Slobodného Francúzska v Londýne a Alžíri, kým bol 15. marca 1944 na plenárnom zasadaní NVHO prijatý. 25. augusta 1944 bol slávnostne odovzdaný generálovi de Gaullovi na parížskej radnici. Hodno spomenúť, že nariadenie o tlači bolo vydané už na druhý deň, 26. augusta.

(2) Podľa odhadu jedného odborára klesli starobné dôchodky zo 75-80 % príjmov na okolo 50 %. J.-P. Domin, ekonóm na univerzite v Reims, vypracoval pre Európsky inštitút zamestnanosti správu o doplnkovom zdravotnom poistení. Uzatvára, že prístup k doplnkovému poisteniu je privilégiom určitých postavení v zamestnaní. Hlavným zdrojom problému je, že mzda už nie je podkladom sociálnych práv, ako to určovali nariadenia zo 4. a 5. októbra 1945. Tieto zavádzali sociálnu bezpečnosť a dávali jej vedenie do rúk zástupcov robotníkov a zamestnancov štátu. Od Juppého reformy v r. 1995 a od Blazyho nariadenia v r. 2004 riadi sociálnu bezpečnosť len štát. Prezident republiky menuje dekrétom generálneho riaditeľa Štátnej zdravotnej poisťovne. Po oslobodení to boli odborári, ktorí stáli na čele oblastných ústavov. Dnes je to vecou regionálnych prefektov, menovaných štátom a zástupcovia robotníkov majú len poradný hlas.

(3) Všeobecná deklarácia ľudských práv bola prijatá so súhlasom 48 z 58 členských štátov OSN. Osem štátov sa hlasovania zdržalo: Južná Afrika pre apartheid, ktorý Deklarácia vyslovene odsúdila; Saudská Arábia v dôsledku neuznania rovnosti mužov a žien; Sovietsky zväz (plus Rusko, Ukrajina a Bielorusko), Poľsko, Československo a Juhoslávia pre výčitku, že Deklarácia nejde dosť ďaleko v otázke ekonomických a sociálnych práv a v otázke práv menšín. Rusko sa postavilo proti austrálskemu návrhu zriadiť Medzinárodný súdny dvor na vyšetrovanie individuálnych petícií adresovaných SN. Treba pripomenúť, že článok 8 Deklarácie zavádza princíp individuálneho odvolania sa, ak štát porušuje základné ľudské práva. Tento princíp sa realizoval až v roku 1998, keď bol ustanovený Európsky súdny dvor, ktorý zaručuje odvolanie 800 miliónom Európanov.

Dodatok

Stéphan Hessel sa narodil v roku 1917 v Berlíne. Jeho otec Franz bol židovský spisovateľ a prekladateľ, jeho matka Helen Grundová bola milovníčka hudby a tiež spisovateľka. Mal staršieho brata Ulricha. V roku 1924 sa rodina presťahovala do Paríža, kde chlapci vyrastali v prostredí parížskej avantgardy, stýkajúc sa najmä s dadaistom Marcelom Duchampom a americkým sochárom Alexandrom Calderom.

V roku 1939 vstupuje Stéphan na slávnu École normale supérieure (Normálna vyššia škola) v ulici rue d?Ulm, ale vojna preruší jeho štúdie. Keďže je od roku 1937 naturalizovaným Francúzom, je povolaný slúžiť, pozná „drôle de guerre“ (čudnú vojnu) a vidí, ako maršal Pétain rozpredáva francúzsku svojbytnosť.

V máji roku 1941 sa pridáva k hnutiu „Slobodné Francúzsko“ generála De Gaulla v Londýne. Pracuje v oddelení kontrašpionáže, spravodajstva a akcií. Jednej noci v marci 1944 je tajne vylodený vo Francúzsku pod menom „Greco“ s úlohou spojiť sa rozličnými parížskymi bunkami a nájsť nové rádiové spojenia na podávanie správ do Londýna, aktuálnych v súvislosti s pripravovaným vylodením.

10. júla 1944 ho v Paríži na základe udania zatýka Gestapo. V roku 1997 to v životopisnej knihe Danse avec le si?cle (Tanec so storočím) komentuje staťou „Neprenasleduje sa ten, čo vypovedal pri mučení.“ Pri výsluchoch spojených s mučením – napríklad ponáraním do vane – zneisťuje svojich mučiteľov najmä znalosťou nemčiny, ktorá bola jeho materinskou rečou. 8. augusta 1944, teda pár dní pred oslobodením Paríža, je prevezený do Buchenwaldu. V predvečer obesenia sa mu v poslednej chvíli života podarí vymeniť si identitu s jedným Francúzom, ktorý v tábore umrel na týfus. Pod novým menom Michel Boitel, sústružník, je prevezený do tábora Rottleberode, neďaleko továrne na bombardovacie lietadlá Junkers 52; má šťastie, je pridelený do učtárne. Ujde. Je chytený a prevezený do tábora Dora, kde sa vyrábajú rakety V-1 a V-2, s ktorými šialený Hitler ešte dúfa vyhrať vojnu.

Je pridelený do strážneho oddielu a opäť sa mu podarí ujsť, tento raz definitívne; spojenci sú už pred bránami Dory. Vracia sa do Paríža k rodine – žene Vitii a trom deťom, dvom chlapcom a dievčatku.

V roku 1946 sa hlási do služieb Ministerstva zahraničných vecí a stáva sa diplomatom. Jeho prvé miesto je v OSN a Henri Laugier, zástupca generálneho tajomníka OSN a tajomník Komisie pre ľudské práva, mu ponúka miesto tajomníka svojho kabinetu. V tejto funkcii sa Stéphan Hessel zapája do práce komisie na vypracovanie textu, ktorý sa stane Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. Usudzuje sa, že z 12-tich členov komisie hrali rozhodujúcu rolu šiesti: Eleanor Rooseveltová, vdova po prezidentovi Rooseveltovi, ktorý zomrel v auguste 1944, zanietená feministka, predsedníčka Komisie. Doktor Chang, zastupujúci Čankajškovu a nie Maovu Čínu; ako viceprezident Komisie hlása, že deklarácia by nemala byť zrkadlom len západných ideálov. Charles Habib Malik z Libanonu je spravodajcom Komisie a často je identifikovaný ako jej motor. René Cassin, francúzsky právnik a diplomat, predseda Poradnej komisie pre ľudské práva pri Quai d?Orsay, ministerstve zahraničia; redigoval viaceré články Deklarácie a vedel pri tom vylúčiť obavy niektorých štátov, že sa tým okliešti ich kolonialistická suverenita, hoci mal náročnú a intervencionistickú koncepciu ľudských práv. J. P. Humphrey, Kanaďan, právnik a diplomat, blízky spolupracovník Laugiera, autor prvého náčrtu Deklarácie na 400 stranách. Nakoniec Stéphan Hessel, šéf Laugierovho kabinetu, diplomat, najmladší medzi nimi. Na prvý pohľad vidieť, nakoľko vial komisiou duch francúzskeho Hnutia odporu. OSN schválila Deklaráciu 10. decembra 1948 v paláci Chaillot v Paríži.

Keď sa do OSN hrnuli noví funkcionári, z ktorých mnohí boli priťahovaní len dobre plateným miestom a vytláčali z rozhodovania idealistov, Hessel opúšťa Spojené národy. Ostáva na Ministerstve zahraničia vo funkcii reprezentanta Francúzska pri medzinárodných organizáciách a v tejto funkcii je občas v New Yorku a pri OSN. Počas alžírskej vojny zastáva stanovisko nezávislého Alžírska.

Neskrýva, že z francúzskych štátnikov je mu najbližší Pierre Mend?s France, s ktorým sa poznal v Londýne za čias Slobodného Francúzska a potom pri Spojených národoch v New Yorku v roku 1946. Uznanie jeho diplomatického úsilia je spojené so zmenou francúzskej vládnej politiky príchodom Mitteranda do Elyzejského paláca v roku 1981. Z mnohostranného diplomata sa stáva veľvyslanec Francúzska.

Neskôr vstupuje do socialistickej strany. Prečo? Pre šok roku 1995. Píše: „Nepovažoval som Francúzov za tak nerozumných, že si zvolia za prezidenta Jacquesa Chiraca.“ Dostáva diplomatický pas a s novou ženou navštevuje v roku 2008 a 2009 pásmo Gazy. Po návrate vydáva svedectvo o bolestnej existencii jej obyvateľov.

„Vždy som bol na strane disidentov,“ píše, keď má 93 rokov. – S. C.

Prameň: Stéphan Hessel, Indignez-vous!eBookee.org

Preložil: Rastislav Škoda

tags , , , ,

8 Comments to Pohoršujte sa!

Eduard
April 16, 2011

Clanok je zalozeny na najmenej jednej chybnej informacii: Richard Goldstone svoje povodne zavery (postavene temer vylucne na informaciach od jednej strany, od Palestincov a specialne od organizacie Hamas) o vojnovych zlocinoch Izraela pri operacii v Gaze na prelome rokov 2008/2009 oznacil pred nedavnom za nespravne a odvolal ich.

Jozef
April 23, 2011

Či už Richard Goldstone svoje prehlásenie z akých kolvek pohnútok odvolal alebo pozmenil podstatu tohto článku to nemení! N

Eduard
April 26, 2011

Goldstoneho prehlasenie je v clanku pouzite ako velmi dolezity argument pre jeho zavery (autor o nom pise: bezpodmienecne precitat). Hessel Goldstoneho prehlasenie teda pouziva ako dokaz svojho nazoru. Je nepochybne dolezite vediet, ze od tohto dokazu sa jeho samotny autor distancoval.

Ci je podstata clanku napriek tejto hrubej chybe pravdiva alebo nie, to je samozrejme sirsi problem. Podla mna pravdiva nie je. Podla mna v izraelsko palestinskom konflikte nehra ani jedna strana ulohu cireho dobra alebo cireho zla ako to ponuka Hessel, ked za ciste zlo oznacuje Izrael (len zaslepenec moze takto vidiet tento konflikt). Este dodam, ze osobne vidim izraelsko-palestinsky konflikt aj ako kulturny konflikt, konflikt medzi zapadnou kulturou zalozenou na antickej, zidovskej a hlavne krestanskej kulture a konflikt medzi islamskou kulturou, ktora je nasej kulture nepriatelska a cudzia. Ak uz si mam medzi nimi vybrat, tak ludom, ktori popravuju aj propalestinskych aktivistov, odmietam svoju podporu.

Jozef
April 26, 2011

To že autor si vybral zo spústy argumentov zrovna ten nesprávny,neznamená predsa že jeho vyvrátení sa zmení podstata celého článku. Podlľa mňa zase sa nejedná vôbec o kultúrny problén.Vprvom rade chcem povedať-”Som ateista a tak mi je to jedno či žid,katolík.moslim alebo hotentót ja rozlišujem ludí len podľa toho,ako sasprávajú.Nie som ani Csc ani Dr dokonca aniIng,no keď som chcel vedieť prečo som čo som ,tak som si nie že naštudoval ale prečítal aspoň bybliu, korán.talmud a pod.” Čiže -v koráne som sadočítal Mohamed nepoklada kresťanov a židov za nevercov ale len za veriacich ktorý idú k tomu istému bohu len inou cestou.Tak že ztoho mi vyplíva že nálepka kultúrny tu vôbec nesedí. Pozrieť sa dá na tento problém z viacerých smerov: 1.Ak by sa zrazu našiel dáky potomok Avarov,prišiel by s podporou OSN,USA a EU, sem k nám,na Slovensko aprehlásil že toto územie patrí jemu,lebo Avari tu boli skôr a dostali ho od svojho boha ako zaslúbenú zem. Ak by teba niekto vysťahoval z tvojh domu a v záhrade by ti postavil stan,nasťahoval s celou rodinou,ohradil pichlavým drôto a mieril na teba z gulometom.Poďakoval by si samu abol by si spokojný? 2,Ak je to kultúrny problém,tak sa treba naŇ pozrieť tiž z druhej strany. “Židia” -Po porážke Jeruzalema, RIMANMI nie moslimami aPribližne 1500 ročnom útlaku/ spojeného sviacerími genocídamy/ kresťanmi/nie moslimami/určite /najmä po tej poslednej/ mali v tom období morálny nárok na vlastný štát. No pre čo na úkor národa ktorý s tým nemal nič spoločné. Keď sa pozrieme spetne do histórie nie je jedinou vinou moslimou len to že si vybrali obdobie na krízu /akú malo kresťanstvo v stredoveku/ práve teraz. Ja si myslím že v tom práve spočíva podstata tohto článku:že nezáleží na tom , čo spravil vzúfalstve slabý silnému ale to,čo spravil ten silný že ho ktomu zúfalstvu dohnal. A teraz:Mení niečo na podstate tohto môjho komentára to že neuvádzam doslovné citácie zkoránu alebo že sú v ňom gramatické chyby alebo preklepy.

Jozef
April 26, 2011

Ešče sa vraciam.Nechcem ťa uraziť ani si nemyslím že si hlupák.Ale ten komentár bol trochu podobný tomuto vtipu:Počas plavby námornej lode sa raz kormidelník opil.v ten deň mal službu 1.dôstojník.I napísal do denníka “kormidelník bol dnes opitý .Na druhý deň mal službu kormidelník .I napísal on do kroniky:1.dôstojník bol dnes triezvy……………..Mne pripadal tvoj komentár v tomto zmysle .Ak si to nepochopil tak to môžeme prdiskutovať bez podcenovania alebo urážok . Ja sa držím hesla :Dotial je človek hlúpy dokial sa neopýta.Lepšie sa dva kát opýtať ako raz spraviť chybu. .

la vida
April 30, 2011

Jozefovi-zaujalo ma,že si ateista.Môjím záujmom je,aby sa Tvoj postoj zmenil z:Boh nie je,na:Neviem,či je.Vysvetlím prečo.Keď padli komunisti,objavili sa jehovisti a vtedy(zrejme pohnutý účinkom tzv.spasiteľského komplexu) ma napadlo zistiť,či ten pánbožko ozaj je,alebo nie je.Podotýkam,že v tej dobe som bol ateista ako remeň.
A tak som sa dal na štúdium filozofie,biblie a vôbec všetkého čo kedy ľudia o bohu “vyplodili”.Venoval som tomu viac ako desaťročie(chcel som byť dôsledný a či som ozaj bol,to vie len “boh”).Každopádne výsledok je,že neviem,či boh je.Na základe všetkého,čo vieme,sa veriť nedá,niet dôkazu.Ale keď si uvedomím,že existuje život,vesmír a prírodné fyzikálne zákony,ktorým podlieha všetko (aspoň teda čo ľudia vedia)tak jedným z možných vysvetlení je,že to zariadila nejaká inteligencia(niekto,niečo).Lenže je to len jedna z možností.Ľudia si tých možností dokážu vymyslieť X a všetky sú nedokázateľné.Nuž preto ja neviem,či boh je.Stále sú tu otázky typu-čo bolo skôr,vajce,alebo sliepka?

rastislav
May 2, 2011

La vida z 30.4.
Pravdaže, neviem, či boh je: Nedá sa dokázať jeho existencia, no ani neexistencia. Ale pravdepodobnosť, že je, nie je rovnako veľká ako pravdepodobnosť, že nie je. Pravdepodobnosť, že je, je nekonečne malá, kým pravdepodobnosť, že nie je, je nekonečne veľká. (Dawkins, Delúzia Boha). Ďalej: 1. Keby bol z tohto sveta, musel by byť duch, niečo ako levočská biela pani alebo strašidlo z anglického kaštieľa. Sú takí (také), čo na také veci veria, ale o nich si myslíme svoje. 2. Gréci paralelne s predstavou existencie bohov a záhrobia vytvorili predstavu ich neexistencie. Olymp nebol ešte „zaľudnený“ bohmi a už sa stal len mýtom. Neviem, čo zapríčiňuje, že plagiát Olympu, tzv. „nebo a peklo“ Starého a Nového zákona, ostáva pre niektorých inakšie rozumných ľudí uveriteľným aj po tisícročiach. 3. Predstava večného, múdreho, milujúceho atď. boha, sídliaceho v inom svete, resp. akejsi „inteligencie“ mimo nášho vesmíru, mi je úplne cudzia a toho, čo ich akceptuje, sa pýtam: A to sa kde nabralo?

Lemmy
October 4, 2011

Stéphan Hessel odporúča: Ak Vás niečo tak pohorší, ako mňa pohoršoval nacizmus, stanete sa militantnými, zanietenými a silnými.

Na tému militantnosti je dobré prečítať si článok Traja militanti.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu