Predstav si, nebo neexistuje – 2. kapitola

Tuesday, 31 May 2011 | Knihy, Predstav si, nebo neexistuje

Láska k životu

Interview s E. O. Wilsonom

Plodný autor a vysokoškolský učiteľ Edward O. Wilson, teraz už na odpočinku, bol profesorom entomológie na Múzeu porovnávacej zoológie Harvardovej univerzity. Je známy ako otec sociobiológie. Zhováral sa s ním Timothy J. Madigan, vydavateľ FREE INQUIRY.

FREE INQUIRY: Vo svojej knihe Diversity of Life (= Rozličnosť života) píšete, že environmentálne problémy sú v podstate etické. Môžete vysvetliť, čo tým myslíte?

EDWARD O. WILSON: Environmentálne problémy sú v podstate etické preto, lebo riešenia, ktoré hľadáme, závisia od toho, nakoľko sa hodnotíme ako osobitný druh a od toho, akú budúcnosť predpokladáme pre seba a pre našich potomkov. Z takýchto úvah vyplývajú naše rozhodnutia a predpisy, čo je dobré pre ľudstvo a pre naše životné prostredie.

FI: Ozývajú sa hlasy niektorých kritikov humanizmu, že v skutočnosti sa humanisti zaujímajú len o to, čo je dobré pre ľudstvo, a že teda hľadíme na environmentálne problémy s určitým druhom surového utilitarizmu. Inými slovami, ak niektoré druhy neosožia ľuďom, sú prebytočné. Ako odpovedáte na výzvu / výčitku, že humanisti sa zaujímajú o životné prostredie len z hľadiska jeho pôsobenia na ľudské bytosti?

WILSON: Humanizmus môže obsiahnuť aj antropocentrizmus, ktorý hlása, že osud Zeme závisí od toho, čo je dobré pre ľudstvo, aj biocentrizmus, podľa ktorého je, po prvé, ľudstvo časťou veľkého živého sveta a po druhé, iné druhy majú práva, ktoré sa síce nevyrovnajú právam ľudí, ale sú hodné úvahy. Myslím, že humanizmus podáva nakoniec najrozumnejšiu základňu pre environmentálnu etiku, zameranú aj na dlhodobú bezpečnosť svetového životného prostredia aj na biodiverzitu v ňom. Príčinu vidím v tom, že aj potom, čo sme sa evolúciou vyvinuli ako osobitný druh živého sveta, ostávame naveky jeho intímnou súčasťou. Z toho vyplýva, že musíme zachovať jeho podstatnú časť v (pôvodnom) prirodzenom stave, aby sme si zabezpečili fyzikálne a psychologicky bezpečné prostredie.

FI: V poslednej kapitole Rozličnosti života naozaj voláte po novej etike a zdôrazňujete význam nového prístupu na základe naturalistického humanizmu. Čo rozumiete pod novou etikou?

WILSON: O rozvoj pojmu naturalistická etika so zameraním na životné prostredie sa snažím od uverejnenia knihy Sociobiológia v roku 1975. Rozoberal a upevňoval som aj v knihe On Human Nature (1978, = O ľudskej prirodzenosti), Biophilia (1984, = Biofília ???) a teraz v Rozličnosti života. Argumentujem v podstate takto: Ľudskú prirodzenosť pochopíme najlepšie a do najmenších detailov tak, že sa budeme považovať za produkt vývoja, pri ktorom myseľ, aj keď je to nepochybne jedinečný jav v histórii evolúcie, predsa len má biologické korene, ktorým sa dá porozumieť pri štúdiu hlbokej genetickej histórie ľudstva a našich pred-ľudských predkov. Vzťahy, ktoré medzi sebou budujeme, sa zakladajú na dlhej histórii genetickej socializácie a aj naša etika pramení v tejto hlbokej histórii. Preto musí rozumná etika brať do úvahy našu biológiu a genetickú históriu, ktoré sú oveľa komplexnejšie a ťažšie pochopiteľné, ako sa dosiaľ odhadovalo na základe tradičných postupov a morálneho uvažovania. Ak raz dávnu históriu prenikneme a lepšie pochopíme, umožní nám to objektívnejšie hodnotenie morálnych zákonníkov. Takýto naturalistický prístup, ktorý nijako nepochádza odo mňa, ale má svoje korene u vývojových biológov devätnásteho storočia, sa dá špecificky aplikovať na náš prístup k otázkam životného prostredia. Navádza nás uznať, že ľudstvo sa vyvíjalo v tesnom združení s inými formami života a má vrodené tendencie pričleňovať sa k nim, a to na základe mnohorakých estetických potešení, ktoré z toho má, a naše životné prostredie – miesta, kde žijeme a ktoré vyhľadávame – vrodene považujeme za optimálne. Túto afiliáciu / Toto spájanie som nazval „biofíliou“ a dnes sa rozvíja do serióznej oblasti vedy a učenia. Na jeseň 1993 vydám so Stephenom Kellertom z Yalskej univerzity zborník The Biophilia Hypothesis (= Hypotéza biofílie), v ktorom spolu s autormi z rozličných vedných odborov skúmame myšlienku, že vskutku existuje vrodený vzťah medzi ľudskými bytosťami a ich životným prostredím. Ak sa tento prístup osvedčí pri ďalšom experimentálnom preverovaní – a očakávam, že sa tak stane –, potom sa naturalistická báza environmentálnej etiky stane nadlho najrozumnejšou.

FI: Čo znamená „biofília“ doslovne?

WILSON: Je to „láska k životu“. Volil som tento výraz, aby som zachytil aj javy, ktoré by sa dali lepšie zahrnúť do pojmu „biofóbia“ (= strach zo života). Napr. dokázateľná geneticky podložená averzia voči hadom viedla (oddávna) k skoro univerzálnemu používaniu hadov pri metaforách a náboženských symboloch ako predmetov predstavujúcich silu, hrôzu, mágiu a uctievanie. Iný príklad biofílie, už dosť podrobne študovanej, sa týka ideálneho životného prostredia. Podarilo sa nazhromaždiť značné množstvo dôkazov, že ľudia typicky reagujú na určité úzko definované životné prostredie. Fyziologický stres, sprostredkovaný autonómnym nervovým systémom, najrýchlejšie redukuje pohľad na určité navyknuté okolie, no nie na iné. A ak má človek možnosť voliť si miesto bývania, tu platí v mnohých, ak nie vo všetkých kultúrach, že dá prednosť krajine podobnej africkej savane, hore na vŕšku a s pohľadom na vodu. Môže sa to zdať za vlasy pritiahnuté, ale potvrdzujú to početné psychologické testy a prehľad toho, čo volili bohatí a mocní na celom svete, od penthausov na Park Avenue po sídla chrámov a parlamentov v iných štátoch. Ak chcete, pomyslite aj na polohu v krajine a rozhľady z významných oficiálnych budov a pamätníkov vo Washingtone, D.C. (a v iných hlavných mestách – pozn. prekl.).

FI: Podčiarkujete vzťah medzi etikou a estetikou, hodnotením krásy. Súvisí to s vaším volaním po novej etike, ktorá bude chrániť prostredie nielen na základe kalkulácie výdavkov a zisku, že totiž máme zachrániť túto zvláštnu rastlinu, lebo nám prinesie nejaký zisk v medicíne, ale aj pre pocit, že je prirodzene krásna?

WILSON: Myslím, že dnes máme už k dispozícii celú pyramídu argumentov pre záchranu prírodných ekosystémov, a to skutočne v každej oblasti, ktorá môže prísť do úvahy pri dlhodobom plánovaní. V podstate sú trojakého druhu: utilitaristické pre zdroje potravy, liečiv a iných produktov; ekosystémové služby, t. j. vytváranie a údržba pôdy, vody a vzduchu, ktorý dýchame; a estetické, v novom zmysle slova spirituálne / duchovné / duševné.

FI: Hovoríte aj o význame pochopenia výrazu „biodiverzita“. Vysvetlite prosím, čo pod tým myslíte.

WILSON: Biodiverzita je celkový súčet rozličností na každej úrovni organizácie, teda od typov génov u jednotlivého druhu po druhy ako také (to sú základné jednotky taxonomickej klasifikácie) a ďalej k väčším a väčším celkom a k celému ekosystému.

FI: Pri otázke zachovania biodiverzity robíte rozdiel medzi prístupom ku konzervácii na základe analýzy výdavkov a zisku a na základe bezpečného minimálneho štandardu. V čom spočíva tento rozdiel?

WILSON: Jeden zo základných bodov nesúhlasu v oblasti environmentálnej etiky sa týka rozlišovania týchto dvoch prístupov. Analýza výdavkov a zisku dáva obidvom týmto kritériám merateľnú hodnotu. Tí, čo ju robia, sú pripravení pripustiť, že druhy majú zväčša veľkú hodnotu a že výdavky na ich záchranu budú vždy prevážené cenou, ktorú pripisujeme ich zachovaniu. Na prvý pohľad sa to vidí byť rozumné, pretože žijeme vo svete, ovládanom kalkuláciou a takto myslieť je eminentne antropocentrické. Ale tento argument má závažnú skrytú chybu: ešte nikto nikdy nevypočítal hodnotu ani len jedného druhu a čím viac sa s druhmi zoznamujeme ako s indivíduami, tým hodnotnejšími sa stávajú z hľadiska ich konečných praktických, vedeckých a estetických potenciálov. Keď sa to všetko spočíta, a urobí sa pokus o predstavu, ako to budú hodnotiť budúce generácie, ukáže sa, že celá tá práca bola zbytočná / márna. To je hlavný dôvod pre návrat k postoju „bezpečného minimálneho štandardu“, ktorý spočíva zhruba v tom, že sa vždy robí to, čo sa dá, na záchranu každého druhu ako živej biologickej jednotky, udržať ju, zachovať ju a zanechať budúcim generáciám viac vedomostí o nej (dúfam, že aj viac múdrosti), aby sa z nej mohli tešiť a plne využívať jej ohromný potenciál.

FI: Volali ste po záchrane dažďových pralesov dávno pred tým, ako sa to stalo predmetom bežného povedomia. A jedným z problémov, ktorý ste často spomínali, je lokalizácia tzv. „pálčivých bodov“ / „horúcich miest“ na zemi a ich ochrana.

WILSON: Koncept pálčivých bodov je veľmi dôležitý. Konzervacionisti / Záchranári a biológovia uznávajú, že dnes už nestačí identifikovať druhy, ktoré sú tu alebo tam ohrozené, a pustiť sa do ich záchrany. V tomto ohľade už nestačí ani Zákon o ohrozených druhoch Spojených štátov, ktorý bol kedysi jeden z najpokrokovejších a najúspešnejších činov v histórii environmentálneho zákonodarstva. Cez záchrannú sieť, ktorou má byť, môžu prekĺznuť početné druhy, napr. také, ktoré ešte nie sú určené ako známe, alebo ktoré sú menej ohrozené ? Okrem toho, ak preberáme druh po druhu, stanú sa náklady na rozširovanie programov na záchranu všetkých ohrozených druhov enormnými / kolosálnymi; a jednoducho nemáme ani čas, robiť to týmto spôsobom v každom prípade. Oveľa lepší spôsob je identifikovať vo svete tie ekosystémy, ktoré majú najväčší počet ohrozených endemických druhov – to je takých, ktoré (trvale) žijú v tomto osobitnom neistom ekosystéme. Potom sa treba pokúsiť zachrániť tento horúci / pálčivý bod. Skrátka, opakujem, treba dať najvyššiu prioritu ekosystémom, ktoré obsahujú najvyšší počet ohrozených druhov. Dnes vieme, že mnohé najpálčivejšie miesta sveta sa nachádzajú práve v dažďových pralesoch, resp. často v ich ešte nezničených zvyškoch. Predpokladá sa, že dažďové pralesy sú domovom pre viac ako polovicu druhov rastlín a zvierat na Zemi, hoci pokrývajú len asi 7 % povrchu pevnín; každý rok sa stráca asi 1,8 % ich plochy.

FI: Takto sa dostávame k predmetu rast ľudskej populácie a nebezpečenstvo, ktoré to predstavuje pre biodiverzitu. Vo svojej knihe hovoríte, že vzhľadom na svoj populačný rast „je ľudstvo ekologicky abnormálne“.

WILSON: Nijaký živočíšny druh váhy päť (päťdesiat???) kilogramov alebo viac a sčasti mäsožravých vlastností dosiaľ nikdy ani zďaleka sa nepriblížil dnešnému ľudstvu čo do (celkovej hodnoty) čistej biomasy (suchej váhy protoplazmy). Dôsledky tejto márnotratnosti na životné prostredie sú závratné. Spotrebúvame niečo medzi 20 a 40 percentami slnečnej energie fixovanej fotosyntézou, čo značí, že ľudstvo sa zmocňuje oblastí, kde kedysi rástli rastliny a nahradzuje vegetáciu ľudskými štruktúrami a pustatinami. Takýmto spôsobom sme už značne zmenšili kapacitu prirodzených ekosystémov podporovať nás a súčasne s tým a stále rastúcou rýchlosťou vyhasíname diverzitu druhov vo svete. Odhadujem, že v súčasnosti prebieha v dažďových pralesoch len v dôsledku redukcie rozsahu príhodných lokalít (neberiem do úvahy tie zložky strát, ktoré sú zapríčinené zavlečenými exotickými mikroorganizmami a len čiastočným narušením lesného charakteru) úbytok druhov rýchlosťou asi 0,5 % ročne. Okrem toho sa ľudstvo stalo geofyzikálnou silou, ako už dnes väčšinou vieme. Nielen že zvyšky života vcelku a čo do druhových jednotiek rýchlym tempom ničíme, ale meníme aj zloženie atmosféry, rozrušujúc ochrannú ozónovú vrstvu a pravdepodobne otepľujúc zemskú klímu, čo môže mať katastrofálne následky.

FI: Toto nás privádza k ďalšiemu problému, ktorý spomínate vo svojej knihe. Nazývate ho „otrasná / strašná symetria“ a máte na mysli, že najbohatším národom patria niektoré z najmenších biotypov, kým najchudobnejšie národy sa považujú za sluhov niektorých najväčších. Aké výzvy toto predstavuje?

WILSON: Národy s najväčšími biologickými pokladmi majú o ne najmenší záujem a vôbec nie sú v stave starať sa o ne. To bol veľmi dôležitý bod programu na konferencii v Rio de Janeiro v júni roku 1992: ako zostaviť zmluvu o biodiverzite, ktorá by rozvíjala spoluprácu medzi Severom a Juhom. Zásady boli správne formulované a podľa môjho názoru biodiverzita sa nakoniec dostala do stredu záujmu v diskusii o svetovom životnom prostredí. Zmluvu o biodiverzite podpísali skoro všetky štáty a dohodli sa, že prevedú určitú sumu, zahraničnú pomoc a kapitálové investície zo severu na juh, aby sa zachovala a využívala biodiverzita. Musím však pripustiť, že praktické výsledku sú dosiaľ skôr úbohé.

FI: Naozaj. S tým súvisí iný bod, ktorý zdôrazňujete, že totiž každý štát má vlastnú hospodársku a zahraničnú politiku. No prišiel čas, aby sme hovorili o populačnej politike.

WILSON: Zaráža ma, že dôležitý problém populačnej politiky sa stále ešte považuje za akési tabu. Nič nemôže byť pre budúcnosť národov dôležitejšie ako správna populačná politika, t. j. demokratický konsens o optimálnom počte obyvateľstva a zemepisnom rozložení. Optimum závisí od predstavy, akú o sebe má tá ktorá krajina. Chce rozvíjať v prvom rade priemysel, spoliehať sa na suroviny z iných štátov a závisieť tak od úspešného zahraničného obchodu? Alebo chce ostať primárne poľnohospodárskou a rozvíjať rozsiahle prírodné ekosystémy? Vyhovujúci počet obyvateľstva a súčasne jeho ideálne zemepisné rozloženie bude v každom prípade dané názormi jeho občanov a ostatných štátov sveta na jeho prírodné zdroje, na jeho dejiny, geografickú polohu a druh spolupráce, na ktorej sa dohovorí s inými časťami sveta. Mnohé štáty tretieho sveta s rozsiahlymi zdrojmi biodiverzity a celoročnou rastlinnou produkciou by mali seriózne uvažovať o znížení a udržovaní malej populácie v rozsiahlych prírodných oblastiach, z čoho by vyplynuli výhody pre zdravie ich občanov I pre ich národné hospodárstvo.

FI: Viete si predstaviť, že by sa o tomto dali presvedčiť masy ľudí? Ako sa vôbec môžeme pokúsiť zmeniť názory ľudí na tieto otázky?

WILSON: Samozrejme len výchovou. A som v tomto ohľade optimistom. Uvedomte si, že sa práve blížime k strašnému hrdlu fľaše, v ktorom sa svetová populácia bude stabilizovať niekde medzi 10 a 15 miliardami ľudí, čo je viac ako dvojnásobok dnešného počtu. A pamätajte, že spotreba energie v rozvojových krajinách úžasne stúpa. Inými slovami sa na zdroje a biodiverzitu planéty budú čoskoro klásť oveľa väčšie požiadavky ako dnes. Je to pochmúrny obraz. Súčasne sa však v celom svete prebúdza environmentálne povedomie. Príkladom je konferencia v Rio. Ale sú aj iné príklady: nedávno 1 500 význačných vedcov z celého sveta, medzi nimi väčšina žijúcich nositeľov Nobelovej ceny, adresovala celému svetu varovanie ohľadom najnaliehavejších problémov životného prostredia a počtu obyvateľov. Vidíme, ako rastie pochopenie pre úzky vzťah medzi zachovaním prírodných zdrojov vrátane biodiverzity a ekonomickým rozvojom, a to v protiklade k niekdajšiemu názoru o nulovom výsledku stretnutia konzervácie a tvorby nových pracovných príležitostí. Hnutia zelených rastú ako huby po daždi na celom svete vo forme politických hnutí, nových záchranárskych organizácií a dohôd o spolupráci medzi obchodnými podnikmi a environmentálnymi iniciatívami. Som teda presvedčený, že skôr či neskôr sa všeobecne rozšíri poznanie najvážnejších environmentálnych problémov ako aj možnosti, čo treba urobiť, aby sa zmiernil populačný rast, aby sa zachránila aspoň podstatná časť biodiverzity a by sa predišlo veľkej pohrome ľudského utrpenia, ku ktorému by inakšie iste došlo. Jedným z najpovzbudivejších príznakov, ktoré som zaznamenal, je report Roberta McNamaru pre Spojené národy v roku 1991, keď odhaduje, že keby sa všetkým ženám na celom svete, najmä v rozvojových krajinách, dali informácie o kontrole pôrodnosti a umožnil prístup k nej – čo sa im dosiaľ odopiera –, stabilizovala by sa svetová populácia pravdepodobne na úrovni o dve miliardy nižšej ako sa predpokladá.

FI: Keby sme pokračovali v tomto smere, ste optimistický aj v otázke vplyvu naturalisticky založenej etiky na súčasné nadprirodzené náboženské systémy? Mám na mysli napr. katolícku cirkev, ktorá sa stavia proti šíreniu vedomostí o kontrole pôrodnosti z ozaj metafyzických dôvodov.

WILSON: Jedným z dôvodov môjho optimizmu je naozaj zelenanie náboženstva. Veľký počet náboženských predstaviteľov prejavuje záujem o vkľúčenie morálnych úvah o životnom prostredí do svojho učenia. Minulý rok bolo v americkom senáte pod vedením viacerých prominentných environmentálnych senátorov, medzi ktorými bol aj dnešný viceprezident Al Gore, dôležité zasadanie, na ktorom náboženskí predstavitelia a vedci rozoberali tieto problémy a možnosti, ako im nájsť spoločný morálny základ. Boli tam predstavitelia židovstva, rozličných protestantských cirkví aj katolíci. Toto bola téma, o ktorej som potom ďalej diskutoval s viacerými vedcami na Harvardskej univerzite v rámci School of Divinity na sympóziu o vzťahu náboženstva a životného prostredia. Základná myšlienka znela, že životné prostredie je oblasť na tejto strane metafyziky (nadprirodzena), t. j. je to oblasť, kde môžeme metafyziku na čas odložiť bokom a humanistickí a náboženskí myslitelia sa môžu na určitých záveroch dohodnúť. Zdá sa byť možné určiť isté spoločné pragmatické akčné programy, ktoré tým získajú veľkú morálnu podporu; nie je potrebný súhlasný názor na všetky metafyzické poučky. Okrem toho verím, že hlavné natalistické náboženstvá (t. j. také, ktoré sa stavajú proti kontrole pôrodnosti) postupne opustia svoje momentálne stanovisko, keď uvidia stále zreteľnejšie jeho strašné dôsledky. Ktosi kedysi veľmi múdro povedal, že veľké problémy minulosti neboli nikdy vyriešené, ale sa na ne len zabudlo.

FI: Vráťme sa ešte k tomu, čo ste už povedali o humanistoch, že totiž títo vcelku nemajú nijaké problémy s prijatím evolučnej teórie a nevidia nič odpudzujúceho ani urážlivého na myšlienke, že ľudia sú jednoducho súčasťou prírodného usporiadania. Viete menovať niečo špecifického, čo by mohli robiť humanisti, aby chránili biodiverzitu?

WILSON: Myslím si, že humanisti sú nadmieru dobre kvalifikovaní na to, aby položili morálne základy pre ochranu životného prostredia. Dôvody som už menoval. V krátkosti to zhŕňam tak, že evolučný pohľad na začiatky ľudstva nás spája so životným prostredím oveľa intímnejšie ako ktorýkoľvek filozofický pohľad na ľudskú existenciu.

FI: Veľmi ma dojala vaša veta v Rozličnosti života, že každý živočíšny druh sa lúči svojím osobitným spôsobom so svojimi ľudskými partnermi, ktorí mu tak zle poslúžili. Ako sa vás osobne dotýka deštrukcia biodiverzity?

WILSON: Čím viac som sa dozvedel o narušovaní biotopov a miznutí druhov od iných vedcov a z mojich vlastných pozorovaní, tým viac som pociťoval potrebu niečo robiť a osobnú úzkosť. Nedá sa už dlhšie odkladať – treba hlasite šíriť poznatky o aktuálnej situácii a pôsobiť výchovne na mládež. Cítim, že aj keď sú v tomto štáte humanisti len beznádejne malá skupina, predsa len je medzi nimi určitý počet jedincov, ktorí sú presvedčení o zodpovednosti ľudí voči biosfére, a je to mocná skupina.

FI: Hoci nás je málo čo do počtu, máme nepomerne väčší vplyv. Preto je našou povinnosťou ešte viac sa zapojiť do riešenia problémov, o ktorých hovoríte vo vašej knihe.

WILSON: Súhlasím s vami a opakujem, čo som už povedal, že je to oblasť, kde sa môže uskutočniť plodná spolupráca nábožensky cítiacich ľudí a sekulárnych humanistov. Ba dokonca sa tu niekedy môže vyskytnúť aj čiastočná konverzia teológov a náboženských predstaviteľov, zapríčinená ak už nie niečím iným, tak naliehavosťou problému. Do tých čias, kým sú ochranné múry okolo nich pevné a nerúcajú sa, môžu si dovoliť byť tak pevne metafyzickými, ako sa im páči a môžu vydávať navždy platné príkazy o reprodukčnom správaní sa ľudí; keď sa však spoločnosť začne rozpadávať a spoznajú, ako musí spoznať každý normálny človek, aké sú súvislosti medzi nárastom populácie, spotrebou energie a potenciálnymi katastrofickými vývojovými trendmi, potom sa musia prispôsobiť. Takou cestou išiel ostatne vývoj filozofie a náboženstva v dejinách ľudstva.

FI: Predpokladám, že by sme mali dúfať, že im ich rozličné božstvá zjavia potrebu zmeny ich metafyziky.

WILSON: Nebuďte prekvapený, ak sa tak raz stane.

tags , , , ,

1 Comment to Predstav si, nebo neexistuje – 2. kapitola

[...] Láska k životu (Interview s E. O. Wilsonom) . . . . . . . 10 [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu