Predstav si, nebo neexistuje – 5. kapitola

Thursday, 30 June 2011 | Knihy, Predstav si, nebo neexistuje

Potrebujú deti náboženstvo?

Interview s Marthou Fayovou

Martha Fayová, autorka knihy Mortal Condition (= Smrteľná podmienka ??) písala okrem iného pre New York Times Magazine, Time a Life. Roku 1993 vydala knihu When Do Children Need Religion? (Kedy potrebujú deti náboženstvo?), ktorá vzbudila veľkú pozornosť, vrátane komentárov vo všetkých veľkých denníkoch ako Los Angeles Times a New York Times. Je pochopiteľné, že táto kniha zasiahla veľmi citlivý nerv jednej generácie rodičov, ktorí, ako píše Fayová v úvode, „sú prekvapení a do určitej miery vyvedení z miery náhlou naliehavosťou otázky, ktorá dosiaľ ušla ich pozornosti: Potrebujú deti náboženstvo? – alebo ostrejšie: Potrebuje moje dieťa náboženstvo?“ Dodáva, že táto otázka iste príde, či ste na ňu pripravení alebo nie. Ak už niektorí rodičia uvažovali o možnej voľbe, je to len začiatok.

Fayová odpovedá na otázky otázkami, napr. rodičov, ktorých interviewovala, ale aj vlastnými. Tu je niekoľko odpovedí, ktoré našla.

Molleen Matsamura
zástupca šéfredaktora Free Inquiry

FI: Rád by som začal s dosť osobnou otázkou. Názov vašej knihy môže vzbudiť v čitateľoch dojem, že v nej nájdu definitívnu odpoveď, ale v skutočnosti je to skôr diskusia s vami ako moderátorkou; tým je zaistené, že sa preberú početné aspekty tohto problému a že sa vypočujú početné hlasy. Nakoniec, keď ste opísali konverzáciu so svojou dcérou a s jedným iným dieťaťom v jednej talianskej kaplnke, zniete skoro ambivalentne. Došli ste k nejakému záveru?

MARTHA FAYOVÁ: Vtedy som sa cítila uspokojená touto konverzáciou. Skončila som svoje otázky. Myslím si, že moje dieťa a mnohé iné deti žijú mimo akejkoľvek osobitnej kultúrnej tradície. Myslím si, že som ho svojou voľbou vzdialila od tradície, v ktorej som vyrástla ja; samozrejme, aj táto tradícia sa mení. Myslím si, že jediné správne riešenie, a to pre každého, musí byť čestné riešenie, t. j. také, ktoré vyhovuje jeho vlastnému presvedčeniu. Dodávam k tomu poukaz na skutočnosť, že vždy tam bude určitá ambivalencia. Nie som absolutistom, ale ako niekto, kto bol vychovaný ako katolík, nemôžem si pomôcť a vnášam do otázky vlastnú škrupulóznosť. Nechcem radiť iným ľuďom, čo majú robiť; samozrejme mám aj iné myšlienky; ale cítim sa lepšie, ak sa podelím o svoj osud nielen s mojou malou skupinou, ale s celým ľudstvom. Žiť mimo nejakej náboženskej komunity by bolo pre mnohých ľudí viac, ako znesú. Pre mnohých ľudí je náboženstvo potrebná berla a na tú inú cestu sú ochotní sa pozrieť len vtedy, keď ide o malé detaily, s ktorými nemôžu súhlasiť. Čistá skutočnosť je viac, ako znesú. Sleduje ma to, ale je to ťažké.

K názoru, ktorý zastávam, som dospela v neskorej dvadsiatke; mala som viac ako priemerné vzdelanie v teológii; no v mojej knihe sa pýtam, či je správne preberať tieto veľké otázky so svojím dieťaťom. Spôsob, ako dospelí prišli k svojej viere a ako sa jej držia, je často veľmi odlišný od cesty, ako túto vieru prezentujú svojim deťom.

FI: Vaša kniha sa koncentruje na rozhovory s rodičmi. Dozvedeli ste sa niečo aj od ich detí? Niektoré boli vychované bez náboženstva a zdajú sa žiť celkom spokojne. Ako je to s tými, ktoré dostali určitú náboženskú výchovu napriek tomu, že ich rodičia boli neveriaci?

MARTHA FAYOVÁ: Naozaj som neinterviewovala veľa detí, lebo som sa sústredila na dospelých a naozaj som pri spisovaní knihy hovorila ľuďom, že píšem knihu o náboženskej dvojakosti (ambivalencii). Mnohí dospelí sa pri rozhovoroch so mnou vracali k svojim starým spomienkam a musela som vynaložiť dosť úsilia, aby som ich dostala späť k rozhovoru o ich deťoch. Našla som len jedného neveriaceho, ktorý poslal svoje deti do nedeľnej školy. Častejšie boli prípady, že ľudia s váhavou vierou v Boha, resp. neistí ohľadom toho, čo veria, posielali svoje deti do nedeľnej školy; častejšie ako otvorení ateisti.

Žijeme v kultúre, kde je Boh a odvolávanie sa na božstvo všadeprítomné a mnohí ľudia jednoducho nie sú schopní pustiť sa do úvah o opustení náboženstva. Nemajú inú ľadovú kru, na ktorú by preskočili.

FI: Spomínate štúdiu „Viery a morálne hodnoty amerických detí“, ktorá uzatvára, že nedeľné školy majú malý alebo nijaký vplyv na morálny úsudok detí. Nemáte z rozhovorov s rodičmi a učiteľmi náboženstva iný dojem?

MARTHA FAYOVÁ: To sa ukázalo byť veľmi zaujímavou ale nepresvedčivou štúdiou, v ktorej si jednotlivé úseky protirečili a názory detí boli rozštiepené. Bola to moja interpretácia, že pozorovaný zrejme pozitívny účinok účasti na nedeľnej škole skutočne zrkadlil chovanie rodičov, ktorí brali vec vážne a zapojili sa do morálneho vývoja svojich detí.

Mnohí rodičia, ktorých som interviewovala, sa jednoducho cítili neschopní začať to sami. Ale iní zas pochopili, že nemôžu jednoducho poslať svoje deti do nedeľnej školy a očakávať, že tým je všetko vyriešené. Mnohé cirkvi upozornili rodičov, že nemôžu očakávať, že ich deti pôjdu do nedeľnej školy, ak nepôjdu do kostola aj oni.

A sprievodným javom k tomuto je niečo, čo sa v katolíckej cirkvi deje už dlhé roky. Bolo tradíciou, že svoje deti nechávali krstiť rodičia, ktorí boli praktizujúcimi katolíkmi. Ale ako klesal počet veriacich a stúpal počet formálnych farníkov, stúpal aj počet nominálnych katolíkov, ktorí chceli nechať pokrstiť svoje deti len z tradície, ako sa to robí v Európe, lebo je to súčasť miestnej kultúry. Ale katolícka cirkev povedala „nie“, nepokrstí tieto deti, ak to rodičia neberú vážne. Vzniká z toho hlučná hádka, lebo cirkev trvá na tom, že ak nemienite vychovávať svoje deti katolícky, nedávajte ich krstiť, lebo to je nevhodné a pokrytecké. Na druhej strane bývalí a vlažní alebo nenáboženský katolíci sa bránia: „To je určitý druh kultúry a ja chcem na nej participovať; ako mi v tom môžete brániť?“ Pravdaže sa viem vžiť do obidvoch hľadísk. Cirkvi sú komunity, nech majú hocaký náboženský základ; ako také majú právo vyžadovať alebo aspoň žiadať niečo od svojich členov.

FI: To je predsa hlavná téma vašej knihy – ani nie tak či deti potrebujú náboženstvo, ako či rodičia potrebujú pomoc náboženských ustanovizní a náboženskej viery pri výchove svojich detí. Veľmi ma zaujala vaša poznámka, že raz jeden liečiteľ udával, že niekedy hľadajú uňho pomoc aj nenáboženskí rodičia. Je táto potreba externej autority dôležitým faktorom závislosti niektorých rodičov na náboženstve?

MARTHA FAYOVÁ: U ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola, existuje silný pocit potreby podpory. Nemusí to byť vždy náhradná autorita, často stačí posilnenie ich autority. Často spozorovali, že nielen v školách, ale aj inde v štáte, sa neozýva veľa morálnych hlasov. Rozdiel medzi nájdením posily a spoliehaním sa na vonkajšiu autoritu sa v mysliach ľudí rozmazáva a tak sa objavujú ľudia, ktorí si prajú, aby vedeli uveriť a aby vedeli vzývať nejakú vonkajšiu autoritu.

Myslím, že to súvisí aj s popularitou kníh o pomoci pri výchove detí. Ľudia sa obracajú na knihy, lebo nemajú dôveru k sebe samým.

FI: Mnohí rodičia, ktorí cítili akúsi nostalgiu za svojou náboženskou výchovou, alebo si chceli jej niektoré aspekty zopakovať, sa viac zaujímali o rituály a emócie ako o teológiu. Rozprávali o vôni kadidla alebo o vytržení pri spievaní chválospevov. Iní naopak sa otvorene vyjadrili, že sa im nepáčil emocionálny charakter mnohých obradov. Aký názor máte vy?

MARTHA FAYOVÁ: Nakoniec sa teológia stala predmetom, o ktorom sa hovorilo najmenej. Väčšina ľudí sa nezaujímala o teologické otázky, veď nemali, aj keď nie všetci, nijaké teologické vzdelanie. Spravidla sú to katolíci, ktorí dostávajú najrozsiahlejšie teologické znalosti, ale aj pre nich mala teológia len sekundárny / podružný význam.

Ukázalo sa, že hoci žijeme vo svetskom (laickom, necirkevnom) veku, väčšina ľudí sa preň nevie zapáliť emocionálne. Rovnako je to aj pri takých vedeckých objavoch ako sú deti zo skúmavky alebo genetické testy, resp. nimi vyvolaných chúlostivých problémoch. Náboženstvá vždy ponúkali spôsoby na vysvetlenie javov a vecí, a ich vysvetlenie malo byť najlepšie. Myslím si, že dnes chýbajú ľuďom tieto vysvetlenia. Myslím si, že toto vysvetľuje aj popularitu viery v ufónov, obraznosť únosov mimozemšťanmi atď. Takéto predstavy pomôžu ľuďom nájsť zmysel aj v zmätku. Viete, niektorí ľudia sú prívržencami naozaj bizarných teológií, ale vedú celkom normálny každodenný život a majú prekrásne vychované deti.

FI: Ako ovplyvňovali rodičovské rozhodnutia rozdiely v ich zmýšľaní? Myslím si, že konverzácia musela byť veľmi zaujímavá, keď bol jeden rodič veriaci a druhý voľnomyšlienkar. Ako sa pri týchto rozdieloch chovali deti?

MARTHA FAYOVÁ: Ak sa rodičia vadia, deti trpia. Viacerí dospelí mali pri mojich rozhovoroch strašné spomienky na časy, keď ich rodičia, vyznávajúci rozličné náboženstvá, bojovali o moc nad dieťaťom; spravidla nechceli mať nič spoločné s náboženstvom. Mrzelo a hnevalo ich, čo skúsili na vlastnej koži a spravidla sa rozhodli nedať svojim deťom nijakú náboženskú výchovu.

Na druhej strane priznávam, že som nebola vo veľa rodinách, kde by rodičia bojovali o dušu svojho dieťaťa. V takých rodinách padlo rozhodnutie, že osobný život je dôležitejší ako voľba nejakého zvláštneho náboženstva. Dnes už ľudia neustupujú tak ľahko požiadavkám cirkvi ako voľakedy. A hoci väčšina ľudí, s ktorými som hovorila, trvala na tom, že sú veriaci a že viera pre nich niečo znamená, v bežnom správaní často nebolo možné rozlíšiť veriacich od neveriacich.

FI: Spomínate jednu neveriacu matku, ktorá priznala, že jej dcéra sa hnevá, keď popiera existenciu Boha. To dievča muselo svoj názor získať mimo svojho domova. Koľko bolo rodičov, ktorí sa zaujímali o náboženstvo následkom sociálneho tlaku?

MARTHA FAYOVÁ: Povedala by som, že to nie je natoľko otázka podľahnutia sociálnemu tlaku, ale skôr pristúpenie na konvenciu v tom zmysle, že len málo rodičov cítilo potrebu potierať každú zmienku o Bohu, kým boli ich deti malé. Zaznamenala som v tomto ohľade veľmi rozličné odpovede, ale väčšina ľudí žila spokojne s myšlienkou, že ich deti budú pár rokov myslieť, že Boh existuje.

FI: Jednou z veľkých otázok, o ktorých hovoríte, je, že judeo-kresťanské hodnoty, osobitne biblická literárna obraznosť, sú významná časť našej spoločnej kultúry; na jednom mieste sa pýtate, či existuje krajší obraz, ktorý by vernejšie sprostredkoval cennosť detí ako legenda o Ježiškovi. Nie pre mňa! Táto historka nebola súčasťou môjho detstva. Ale pretože som už od mladi rád čítal mýty rozličných kultúr, veľmi skoro som sa dozvedel legendu o Ceres a Persefóne. Okrem toho spomínate, že dnes sa už len málo ľudí identifikuje príslušnosťou k náboženstvu, povediac „Som baptista,“ alebo „Som katolík“. Keby to robili, mohli by povedať aj to, že sú moslimovia alebo budhisti. Je možné, že odklon od spoločnej judeo-kresťanskej kultúry šiel ďalej, ako si kto myslí a budeme musieť hľadať nové cesty, ako zapojiť deti do našej celosvetovej spoločnosti.

MARTHA FAYOVÁ: To je veľmi dobrá myšlienka. Prichádza my na myseľ jedna žena, ktorú som poznala ako ateistku. Keď jej zomrel sedemročný synček, pri jeho pohrebe rozprávala historku o Persefóne. Ale väčšina prítomných nemala klasické vzdelanie a táto tradícia im bola cudzia.

Potrebujeme však cesty, ako sprostredkovať v týchto historkách deťom city. Pocity istoty, vzácnosti, spoločenstva. Dosiaľ sme to nerobili dobre, a preto treba hľadať nové cesty. Možno má pravdu Joseph Campbell, keď zdôrazňuje, že potrebujeme novú mytológiu a navrhuje akúsi mytológiu vesmíru; ja by som takú nevolila. Viackrát sme sa o tom nedohodli; veď ľudia už nepoznajú ani grécku ani judeo-kresťanskú mytológiu. Problematické na Campbellovom návrhu je najmä to, že nové mýty nemôžete jednoducho nariadiť alebo vyhlásiť. Mýty sa vyvíjajú – pozri Kennedyho mýt. Aj príslušníci sekty či hnutia New Age (???) svojou vierou v reinkarnáciu (prevtelenie) sú na ceste budovať mýty.

Čo ja robím, je používať literatúru. Nemám pevnú schému, ale už som čítala svojej dcérke grécke mýty; sama teraz číta mýty iných kultúr. A o všetkom, čo čítame, spolu hovoríme.

FI: Čo bolo pre vás pri písaní tej knihy najzaujímavejšie?

MARTHA FAYOVÁ: Už samotné písanie bolo intelektuálne nesmierne zaujímavé – čítanie, ktoré to vyžadovalo, rozmýšľanie a potom pohovory s ľuďmi. Odmenou boli nie jednotlivé objavy a zistenia, ale celý proces ponorenia sa do najzaujímavejších otázok, na ktoré väčšina z nás myslí. Upriamenie na deti dalo úvahám smer, ale väčšinu času som s ľuďmi hovorila o stave ich mysle. Mysliac na svoje deti si sprítomnili problémy svojho detstva, ktoré aj ako dospelí stále máme.

FI: Vzišiel z vašich štúdií materiál, ktorý by ste boli radi uverejnili, ale nebolo to možné?

MARTHA FAYOVÁ: Neľutujem, že som vynechala niektoré tradičné problémy, napríklad etiku. Ľutujem, že tam nie je opísané, ako sa ma dotkli jednotlivé súkromné opisy náboženskej aj nenáboženskej minulosti a ako úzko je táto perspektíva spletená s osudom rozprávajúcich. Všetci sú dielom svojej minulosti. Napríklad „svätcami“ pre deti s červenými plienkami – to sú ľudia, o ktorých sa hovorilo v letných socialistických táboroch – boli ľudia ako Paul Robeson a Sacco a Vanzetti. Pokúšala som sa spomenúť to v kapitole o identite – nakoľko je náboženstvo alebo jeho náhrady vpletené do tkaniva osobnej minulosti. Myšlienky z detstva sa prenášajú do dospelého veku a keď ľudia prestanú veriť, nevedia naraz čo robiť so všetkými týmito zvyškami.

Všetci sme produktmi našich rodičov, nech máme aké náboženské pozadie. Nech vyznávajú ľudia momentálne aké náboženstvo, ich minulosť, spôsob rozprávania, myšlienky a slávnosti pochádzajú z tejto minulosti. V mojom byte to napríklad vyzerá tak, ako keby som ešte stále bola katolíčka; mávam vianočný stromček a mám niektoré predmety náboženského umenia, ako sú mexické oltáriky a talianske sväté studničky. Vyrástla som s týmito vecami a nie všetko, čo mám je gýč – niektoré veci sú prekrásne. Nevyrástla som s budhistickými modlitebnými valčekmi! Takže to je súčasť mojej kultúry. Kto rástol v evanjelickom kostole, rástol s Bachom.

Keď som na tej knihe pracovala, uvedomila som si, ako hlboko je náboženstvo zakorenené v minulosti ľudí. Rozpomenuli sa na metodistické chválospevy, na kaplnku v internáte alebo na letné baptistické zjazdy na Juhu. Skoro každý mal také spomienky a keď opustil náboženský systém, na ktorý sa to viazalo, ťažko hľadali riešenie, čo robiť s týmito spomienkami. Niečo iného je byť spisovateľom, písať sci-fi a pokúsiť sa použiť to ako materiál pre nejakú historku. Ale väčšina ľudí nemá kde rozprávať o svojom živote. Bolo to zlé a dotklo sa ma to; bola by som si priala môcť niečo napísať o týchto rodinách a verne zachytiť ich situáciu. Lebo tieto histórie súvisia s tým, ako sa ľudia vidia a čo v živote robia; aj keď ich náboženské systémy nie sú už mocné, ich spoločenské zvyky, ich spôsob nazerania na veci a ich konverzačný štýl sú ešte stále mocné – aj také veci, ako či si radi zaspievajú vo verejnosti. Kvôli plánu knihy som nemohla pokryť túto stránky sily náboženstva a zaoberať sa jeho vplyvom na ľudí. To je jedna z príčin, prečo ľuďom padne tak ťažko začať.

FI: Vaše sympatie v knihe sú jasné. Hrali úlohu aj vtedy, keď ste s ľuďmi nesúhlasili, že?

MARTHA FAYOVÁ: Nedávno som diskutovala s jedným priateľom, ktorého spomínam aj v knihe, a ten mi povedal, že sa čuduje, prečo väčšmi nezaútočím na náboženstvo a neurobím ho väčšmi kontroverzným. Napoly žartoval; nemyslel len na to, ako urobiť knihu príťažlivejšou, ale aj na to, čo ja vlastne vskutku myslím. Ja som na to odpovedala, že môžete mať pravdu, že by som mohla byť útočnejšia, protináboženskejšia, alebo prejaviť vlastný názor zreteľnejšie – no skutočnosť je, že ja som pri písaní cítila k interviewovaným ľuďom takú veľkú sympatiu, a to najmä pre ich ťažkosti vyrovnať sa s minulosťou.

Áno, áno, a bola to pravda aj vtedy, keď som nijako nesúhlasila s ich náboženským cítením. Čo sa týka bežných vecí, o ktorých treba rozhodnúť, čo je dobré a pravdivé, tam boli nepatrné rozdiely iba až na to, že ja som svoje presvedčenie nezakladala na viere v Boha, kým iní áno. Tak to bolo s mojimi dvoma sestrami. Nemali sme veľa odôvodnení, čo treba robiť, alebo ako sa majú ľudia správať. Išlo len o to, že ony odvodzovali všetko od svojej viery v Boha, ktorý sa ukázal byť akýmsi pozostatkom tradičného Boha, čo som ja nebola v stave urobiť. Myslím si, že toto je jedna z najzaujímavejších informácií o súčasnom stave vecí a nášho položenia: Že ľudia, ktorí umiestnia, alebo aj pevne zakotvia svoju vieru na úplne odlišné základy, môžu sa dohodnúť na vážnych veciach; kým často ľudia, čo sa zdanlivo opierajú „o toho istého“ Boha sú oveľa hádavejší, ako ich „protivníci“.

FI: Zdá sa, že vaša kniha vám umožnila hlboký pohľad do problémov, ktoré prežívajú ľudia pri rozhodovaní o tom, či ich deti potrebujú náboženstvo. Ako poradíte v tejto veci rodičom, napríklad pri otázke, či majú svoje deti posielať do nedeľnej školy?

MARTHA FAYOVÁ: Na základe svojich vlastných skúseností ako aj skúseností ľudí, ktorých som interviewovala, môžem povedať, že môžete urobiť, čo vám radí vaša viera. Niet tu záruky, ale môžete. Problém –aspoň pre niektorých z nás – spočíva v tom, ako sa vyrovnať s relatívnou zlobou našej dnešnej kultúry a s relatívnymi ťažkosťami nájsť podporu pre presvedčenie, ktoré kto má. O tom píšem vo svojej knihe; že je totiž ťažšie odpovedať na otázku vášho dieťaťa mimo kontextu náboženského presvedčenia, teda aj s Bohom, ktorý príde na pomoc, ako aj mimo sociálneho súhlasu.

Nemám nijaké špecifické odporúčanie. Z rozhovorov s ľuďmi a po intenzívnom premýšľaní som prišla k záveru, že nemá zmysel robiť niečo, čomu neveríte. Nielen pretože to vyžaduje čestnosť, ale aj pretože robiť niečo za takých okolností by bola morálna a psychologická absurdita. Myslím si, že poslať svoje dieťa do nedeľnej školy určitého náboženského zamerania, s ktorým nesúhlasíte, by bola veľmi podivná vec. Keby ste mali možnosť voľby, neposlali by ste svoje dieťa do školy, s ktorej vyučovacím programom alebo metódami disciplíny by ste nesúhlasili; keby ste boli silným prívržencom integrácie, nepošlete dieťa do školy, kde sú všetci žiaci bieli. No stáva sa, že niekedy pocit viny alebo určité obavy v súvislosti s náboženskou problematikou privedú ľudí aj k tomu, že potláčajú svoje vlastné inštinkty. Ale ak je veľmi správne rozmýšľať o týchto veciach a všemožne hľadať odpovede, veď preto som napísala túto knihu, každý jednotlivec by to mal robiť na podklade svojho najlepšieho vedomia a svedomia a nikdy nepripustiť záver typu „Toto musím urobiť, lebo iní to tak robia alebo preto, lebo je to prikázané.“ Pre značný počet ľudí to pravdepodobne znamená dosť veľký zápas; nakoniec však sa musia sami rozhodnúť a robia to podľa svojho charakteru.

Moja rada sa obmedzuje na tieto slová: Spýtaj sa svojho svedomia a potom konaj!

FI: Ovplyvnilo písanie vašej knihy váš názor na spôsob, ako sama vychovávate svoje dieťa? Nakoľko ste presvedčená o jeho správnosti?

MARTHA FAYOVÁ: Nemyslím, že by bola moja sebadôvera vzrástla; vzrástlo moje presvedčenie, že nemôžem konať inakšie. Keď už raz cítim tak, ako cítim, neexistuje pre mňa nikdy ozajstná možnosť konať nejako inakšie.

V tejto knihe čestne priznávam všetky svoje pocity, a to aj v odseku o literatúre, keď hovorím o svojom pokuse čítať s dcérou bibliu. Naozaj si myslím, že stojí za to čítať bibliu; rada by som ju poznala lepšie. Viac z nej neviem pre svoju výchovu, no som pevne presvedčená, že vzdelaná osoba by to mala vedieť. Cítila som sa veľmi neistá najmä v otázke, nakoľko ju mám učiť morálke a nakoľko som sa cítila schopná predstavovať jej ju.

Tento cenný pokus urobili aj iní a mám podozrenie, že by som sa tým nebola natoľko zaoberala, keby som nebola písala túto knihu. Pri písaní som rozmýšľala oveľa analytickejšie ako zvyknú rozmýšľať rodičia.

Deti treba vychovávať vlastným príkladom. Pritom musíte venovať trvalú pozornosť aj otázkam, ktoré sa týkajú náboženstva. Ak o týchto veciach doma nehovoríte, ak neodpovedáte na otázky svojho dieťaťa o vonkajšom svete a o spôsobe, ako to tam ide, o tajomstvách… Zadarmo to nikdy nie je.

tags ,

1 Comment to Predstav si, nebo neexistuje – 5. kapitola

[...] Potrebujú deti náboženstvo? (Interview s Marthou Fayovou) . . . . . . . 45 [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu