Je náboženstvo ako sex?

Wednesday, 6 July 2011 | Zošity humanistov č. 89

Shadia B. Drury(ová)

Niektorí zástancovia náboženstva zastávajú názor, že náboženstvo je ako sex – že je súčasťou ľudskej prirodzenosti a že všetky snahy o jeho potlačenie, resp. až vyhubenie sú bezvýsledné, nerealistické a neľudské. Potláčať náboženstvo je podľa nich ako potláčať sex – je to nielen nemožné, ale strašné. Podobne ako sex – náboženstvo neodíde; vráti sa, a to s výstrednou a zvrátenou pomstou. Totalitné režimy dvadsiateho storočia sú toho dôkazom. Boli to zvrátené náboženstvá.

To je názor anglického politického filozofa Johna Graya (v článku „Ateistická delúzia“ v denníku Guardian 5. marca 2008) ako aj literárneho kritika Terryho Eagletona v knihe Reason, Faith, and Revolution: Reflections on the God Debate (asi Rozum, viera a revolúcia: Úvahy o diskusii o Bohu, 2009). Eagleton robí nezvyčajné prirovnanie kresťanstva ku kultu Dionýza, gréckeho boha vína, sexu a veselosti (s. 92). Predpokladá, že vyhnanie Dionýza vedie následne k jeho návratu v sprievode jeho neskrotne divokých prívržencov. Toto má Eagleton na mysli pod pojmom „návrat potlačeného“. Hoci to ani Eagleton ani Gray nespomínajú, túto myšlienku vyslovil už mladý Freud; najjasnejšie ju formuloval v diele „Civilized Sexual Morality and Modern Nervous Illness“ (asi Civilizovaná sexuálna morálka a moderné nervové choroby). Podľa Freuda zapríčiňuje prílišné potláčanie sexuality neurózy. Gray a Eagleton aplikujú túto Freudovu tézu na náboženstvo: tvrdia, že potláčanie náboženstva má za následok preháňanie a výstrednosť.

Podľa Graya a Eagletona nespoznali „noví ateisti“, že hrôzy posledného storočia neboli dôsledkom správne chápaného náboženstva, ale činov sekulárnych vlád – komunizmu a fašizmu – ktoré potláčali náboženstvo, čo malo opačný výsledok a premenilo ich na groteskné formy náboženstva, porovnateľné so zvrátenosťami potláčanej sexuality. Gray a Eagleton nás varujú, aby sme sa poučili z minulosti, pretože liberálny humanizmus a jeho „nadháňajúci ateisti“ robia tú istú chybu. Predpokladajme, že kresťanský fundamentalizmus a moslimský terorizmus sú prejavy „návratu toho, čo sa potláčalo“. Tu si musia dať ateisti pozor. Čím viac budú potláčať náboženstvo, tým skoršie sa toto vráti uhryznúť ich. Nevysloveným dôsledkom bude, že potláčanie náboženstva poukáže na chyby Západu, ako potláčanie sexu odhalilo chyby katolíckej cirkvi.

Zdá sa mi, že Gray a Eagleton robia dve rozličné vyhlásenia, ktoré treba jasne rozlišovať – jedno je vecné, druhé filozofické. Vecné znie, že totalitné režimy 20. storočia (komunizmus a nacizmus) potláčali náboženstvo. Filozofické znie, že toto potláčanie náboženstva viedlo k takému dychteniu po tom, čo sa zakazovalo, že tieto vlády sa stali nakoniec zvrátenými formami náboženstva. Ako ukážem, obidva názory sú krajne problematické.

Po prvé: názor, že v 20. storočí boli náboženstvá brutálne potláčané, je zveličovanie. Iste, komunisti Lenin a Stalin boli nepriateľskí voči náboženstvu, pretože sa držali Marxovho hesla, že „náboženstvo je ópium ľudu“ – podporuje existujúci spoločenský poriadok, sľubujúc omámeným masám odmenu v posmrtnom živote, čo ich utíši a uspokoja sa so svojím biednym stavom. Takto hrá náboženstvo kontrarevolučnú rolu; aby neutralizoval tento účinok, Lenin uvoľnil činnosť ateizmu, ale nemal v pláne zničiť náboženstvo za jednu noc. Myslel si, že ak raz komunizmus zmení svet, náboženstvo postupne zanikne, pretože stratí svoju historickú funkciu. Myslel si, že nábožní ľudia trpia následkom „falošného svedomia“ a preto si zaslúžia pomoc, nie potrestanie. Samozrejme, cirkvi, ktoré zvečňovali toto falošné zlé svedomie a podporovali nepriateľov revolúcie, to bola celkom iná záležitosť.

Lenin zakročil proti ruskej pravoslávnej cirkvi, pretože aktívne podporovala cársku vládu. Cirkev pomáhala cárskej tajnej službe identifikovať a zatýkať revolucionárov; exkomunikovala tých, čo podporovali revolúciu; za občianskej vojny, ktorá nasledovala, zaobstarávala materiál pre armády Bielych, bojujúce proti Červenej armáde. Ak niektorí duchovní protestovali proti konfiškovaniu zlata a striebra zo svojich kostolov, aby bolo z čoho živiť obyvateľstvo za hladomoru roku 1921, boli popravení. Inými slovami, organizované prejavy náboženstva ako slúžky starého režimu, boli všemožne potláčané. No náboženstvo ako súkromná záležitosť nebolo nikdy postavené mimo zákona a pobožní ľudia neboli nikdy prenasledovaní pre svoju vieru. Okrem toho Stalin ďalej zmiernil Leninovu politiku voči cirkvi a zmieril sa oficiálne s cirkvami v cynickej nádeji, že cirkev môže byť potentným pomocníkom v boji za víťazstvo v osudnej vojne. Preháňa, kto hovorí o systematickom prenasledovaní náboženstva komunizmom.

Na rozdiel od komunistov, nacisti v Nemecku a fašisti v Taliansku vedeli lepšie, ako využiť náboženstvo pre svoje ciele. Spustili zo svojich plánov a zaliečali sa katolíckej cirkvi, ktorej lichotila ich pozornosť. Keď prišli nacisti k moci, Hitler sa aktívne hlásil ku katolíckej viere; jeho matka ho vychovala po katolícky. Či bol pravý veriaci alebo cynický manipulátor, na tom nezáleží. Vydával svoju vládu za protiliek proti bezbožnému režimu sovietov. A cirkvi ho považovali za obrancu náboženstva proti hrozbe komunizmu. Bolo pre ne prirodzené, že stáli po jeho boku. Pápež Pius XII. verejne odsudzoval komunistov, ale nie Hitlera; nakoniec, pomstiac sa za bohovraždu (t. j. na vrahoch Krista) robil Hitler bohumilé dielo. Počas storočí boli Európania navyknutí vidieť v Židoch prekliatu rasu. Počas storočí izolovala katolícka cirkev Židov v getách, nútila ich nosiť osobitné šaty, vyhlásila ich majetky za neprávom získané, konfiškovala ich, unášala ich deti, mučila ich v žalároch inkvizície a ukladala rad finančných pokút a zákonných predpisov na ich činnosti – v tomto ohľade nemuseli byť nacisti veľmi vynaliezaví. Nie žeby ho potláčali, nacisti vedeli využívať náboženstvo vo svoj prospech.

V Taliansku robili fašisti to isté. Dohodli sa s katolíckou cirkvou: za príspevok 105 miliónov dolárov do straníckej pokladnice a podporu svojej politiky dali pápežovi úplnú suverenitu nad 108 akrami zeme, tvoriacich odteraz Mesto Vatikán.

Túžiac po obnove svojej bývalej slávy urobila cirkev všetko, čo bolo v jej moci pre ospravedlnenie a podporu Mussoliniho vlády. Inými slovami, predala svoju dušu diablovi za peniaze a moc. Dohoda, uzavrení v roku 1929 a známa ako Lateránske zmluvy, nebola nikdy odvolaná – hoci je hanebným dokladom úslužnosti veľkej medzinárodnej komunity vydieraniu extrémistickou náboženskou organizáciou. Preto hovoriť o militantnom sekularizme dvadsiateho storočia je fikcia.

Druhý argument Graya a Eagletona vraví, že vlády, ktoré potláčajú náboženstvo, samy sa stanú perverznými verziami náboženstva. Ak zaháňajú Boha, to ho len nahrádzajú históriou (komunizmus) alebo prírodou (nacizmus). Mnohí sú toho názoru, že tieto náhradné náboženstvá sú spravidla horšie ako ich pôvodní protivníci.

Podľa môjho názoru ani teizmus ani ateizmus nemenia ľudí automaticky na vrahov alebo teroristov. Ľudia, ktorí sa snažia byť čestní, slušní a veľkodušní, páčiť sa Bohu (teisti) alebo sebe samým, resp. svojim blížnym (ateisti), nie sú hrozbou pre nikoho. Čo robí ľudí hrozbou pre verejný poriadok a všeobecnú slušnosť, sú nasledujúce tri presvedčenia, ktoré aj komunizmus aj nacizmus zdedili po kresťanstve:

  1. Existuje poznateľný plán, cieľ alebo nasmerovanie, podľa čoho postupujú dejiny ľudstva. Tento plán patrí Bohu, vývoju alebo prírode.
  2. Oddaní veriaci (v Boha, vývoj alebo prírodu) sú si istí, že ich plán obsahuje zázračnú premenu sveta. Tento svet, ako ho poznáme, bude zničený a nahradený novou formou existencie.
  3. Ľudskí jednotlivci môžu a majú hrať aktívnu rolu pri realizácii tohto veľkého plánu.

Svojimi náboženskými aj svetskými prejavmi je táto apokalyptická vízia sveta pre ľudstvo veľmi nebezpečná, pretože nielen upozorňuje na osobitné nespravodlivosti, ale je radikálnym odmietnutím sveta.

Nebolo to tak, ako to podávajú Gray a Eagleton, totalitné režimy neboli patologické produkty potláčania kresťanstva. Vynorili sa s plne rozkvitnutou apokalyptickou zvrátenosťou. Starí Rimania boli pochopiteľne šokovaní ľahostajnosťou, s ktorou prví kresťania očakávali koniec sveta ohňom; zhrozili sa, keď kresťanskí fanatici zapaľovali obrovské požiare, aby priblížili koniec. Kresťanstvo bolo v Ríme postavené mimo zákon pre svoju zvrátenosť – bolo hrozbou pre mier, poriadok a bezpečnosť.

Pri tvrdení, že hrôzy 20. storočia sú príkladom „návratu toho, čo sa potláča“, chýba vysvetlenie, prečo si náboženstvo berie pôdu pod nohami aj vtedy, keď vládne, ako to bolo v stredoveku a za európskych náboženských vojen v 16. a 17. storočí. V súčasnosti nie je náboženstvo potláčané ani v USA, ani v Izraeli, ani v moslimskom svete – a predsa hrá zhubnú rolu v politike týchto antagonistov. Nie je teda pravda, že náboženstvo sa stane nechutným, keď je prenasledované. Pravda je, že náboženstvo nie je ako sex. Tomu stačí sloboda, kým náboženstvo hľadá ovládnutie.

Mailuj tento článok priateľovi.

Prameň: Shadia B. Drury(ová), Is Religion as Sex? Free Inquiry, 31, č. 1, dec. 2010/jan. 2011, s. 12 – 13.

tags , , , , , ,

1 Comment to Je náboženstvo ako sex?

dement
July 12, 2011

Velmi trefny clanok, ale obsahuje 2 problematicke miesta, na ktore by som rad reagoval.

1. Zda sa mi to, alebo medzi riadkami v odseku o vztahu ruskeho komunizmu a nabozenstva citim snahu o relativizaciu neludskosti bolsevizmu? Lenin a jeho nasledovnici nemohli nabozenstvo zniest pre nieco ine, ako filozoficke a ludomilne dovody (opium ludstva), a to preto, ze kazde (organizovane) nabozenstvo predstavuje moc, a pre kazdeho, kto moc chce uzurpovat, je neunosnym rizikom ponechat bez kontroly akykolvek mocensky nastroj ci mocenske centrum. Cirkev v Rusku bola nasilne vmanevrovana do vazalskej pozicie: povodny, carovi lojalny klerus bol korupciou a vyhrazkami donuteny k spolupraci s rezimom (oficialna statna cirkev bola v podobnej pozicii aj v CSSR, za vsetkych staci spomenut agenta Spirituala, t.j. arcibiskupa Sokola); ti, ktori sa odmietli podrobit, boli fyzicky zlikvidovani ci poslani do gulagov. Nie je preto pravda, ze komunizmus cirkev systematicky neprenasledoval, taktiez nie je pravda, ze nesikanoval a netrestal ludi za prejavy viery - do gulagu sa lahko mohol dostat ktokolvek za akykolvek nazor odporujuci oficialnej linii, teda aj prejav sympatii k cirkvi. Samozrejme, po pade komunizmu sa cirkevni papalasi nezabudli ostentativne stylizovat do polohy nevinnych mucenikov aj nad ramec reality a ignorovat fakt, ze trpeli aj ini, ako aj cudne mlcat o vlastnej skorumpovanosti v case totality. Ale toto, ako aj fakt, ze cirkev sa v case, ked sama disponovala mocou, spravala rovnako brutalne, nemoze byt ospravedlnenim komunistickej totality. Moc je neoddelitelnou sucastou a nepriznanym ucelom kazdeho nabozenstva (tento dolezity fakt, obzvlast v kontexte clanku, autorka naznacila iba jednou vetou az na jeho konci) a kazda moc bez systemu ucinnych protivah vzdy bola a bude zneuzita. Rovnako pre vzrastajuci vplyv v rimskom imperiu - a vplyv na masy je zakladna forma moci - bolo krestanstvo postavene mimo zakon v Rime, nie preto, ze krestania porusovali verejny poriadok. Kazdy establishment instinktivne vnima vytvaranie novych centier moci ako hrozbu a snazi sa ju eliminovat, a to aj vtedy, ak nepredstavuje realne ale iba symbolicke riziko - vola vladnut je totiz cloveku dana ako sucast jeho socialnych instinktov, nie je postavena na ziadnom racionalnom zaklade (racio sa uplatnuje az pri technikach ziskavania moci). Z pohladu technologie zneuzivania moci teda niet velkeho rozdielu medzi nabozenstvami, komunizmom, nacizmom, fasizmom, ludactvom a zrejme aj inymi totalitami - okrem “troch presvedceni”, spravne uvadzanych autorkou clanku (ktore predstavuju analogiu v strukture ideologie), su tu aj dalsie analogie: nepriatel, na ktoreho je mozne zvalit neuspechy a problemy a presmerovat hnev a nespokojnost davu (diabol, zapadny imperializmus, bolsevici, Zidia, bosorky, saboteri, zradcovia, Madari …), styl propagandy, represie, potlacanie osobnych slobod, paranoja, hystericke reakcie na ine nazory, pateticky kult vodcov, prisvojenie si cudzich ci spolocnych ekonomickych prostriedkov atd. A asi nie je nahoda, ako sa v nasich podmienkach v 20. storoci hladko stavali z ludakov-arizatorov komunisti a z tych istych komunistov presvedceni katolici a narodovci - dravci s tahom na branku sa skratka vedia etablovat v kazdej mocenskej strukture, idealy su im dobre len ako maska. Mimochodom, s mocou ako instinktom uzko suvisi aj potlacanie sexuality nabozenstvami a totalitnymi rezimami, ale podrobnejsi rozbor by uz bol privelkym odbocenim od hlavnej temy.

2. Filozoficke stanovisko Graya a Eagletona, ze potlacanie nabozenstva ma za nasledok navrat zakazaneho v horsej forme, je skutocne problematicke, ale podla mna predovsetkym z inych dovodov, nez uvadza clanok. Komunisticke totality nabozenstvo skutocne potlacali nasilne, ako tvrdim v bode 1., suhlasim vsak s autorkou clanku v tom, ze nacizmus a fasizmus s cirkvou skor spolupracoval, nez by ju prenasledoval, co pravom spochybnuje teoriu “navratu potlaceneho”; potialto suhlasim. Podstata veci je vsak v inom: nabozenstvo je skutocne nemozne uplne potlacit ci vykorenit, nesuvisi to vsak s mechanizmom fungovania sexuality, prinajmensom nie v tom zmysle, ako tvrdi obskurny pokus Graya a Eagletona o analogiu k Freudovi - je to kvoli tzv. magickej pohotovosti, majucej povod v socialnych instinktoch suvisiacich - cuduj sa svete - opat s mocou a postavenim zivocichov v socialnej strukture skupiny / stada. Tato magicka pohotovost v spojeni so strachom z neznameho a obrazotvornostou, danou zo vsetkych zivocichov len druhu Homo Sapiens, je povodom nabozenstiev. Spojenie a vytvorenie kvazilogickej (povrchnej, zalozenej na vonkajsej podobnosti) suvislosti medzi respektom pred jedincami disponujucimi mocou (fyzickou silou schopnou ublizit hoci z rozmaru, autoritou schopnou zastrasit a pod. - tu je povod vlastnosti pripisovanych krutemu starozakonnemu Jahvemu), existencialneho strachu, obrazotvornostou schopnou personifikovat potencialne nebezpecne (cize “mocne”) prirodne javy (zivly, choroby …) viedlo a vedie k vzniku predstav teistickych bozstiev, demonov, ale aj neteistickych sarlatanskych predstav “vyssich sil” ci “principov” (ezoterika, astrologia, tarot …) s naslednou snahou zapacit sa tymto silam, votriet sa do priazne (ritualy, obety …) a odvratit tak tusene hrozby a tresty. Aj ked niekomu zazelame zdravie pri kychnuti, je to prejav magickej pohotovosti a ani zarytemu ateistovi takmer nikdy nenapadne sa nad tym pozastavit. Indoktrinacia konkretnym nabozenstvom v detstve je uz len ‘velkym finale’, ktorym si obchodnici s vierou podchytia cloveka, nie je to vsak nevyhnutne. Aj bez tejto indoktrinacie je celkom zretelna inklinacia povazlivo velkej casti ludi k iracionalite - mna osobne velmi zaraza, ako sa velmi mnoho inak rozumnych ludi v mojom okoli dokaze zapalit pre rozne pavedecke, ezotericke sarlatanstva a povery, obhajuju si ich s rovnakym zapalom ako nabozenstvo, vedia sa rovnako nahnevat a urazit, ak im ich presvedcenie niekto spochybnuje, ignoruju akekolvek zjavne rozpory tychto povier s realitou; jediny rozdiel medzi poverou a nabozenskou vierou je v miere jej institucionalizovanosti (bah, ake krkolomne slovo). Vyzera to tak, ze ludia bez intelektualneho aparatu, schopneho aspon ciastocne spoznavat okolity svet, si tento deficit poznania ako prirodzenej potreby snazia kompenzovat pseudopoznanim zalozenom na vyssie popisanom mechanizme. Pozitivne emocie, ako uzas, nadsenie a uspokojenie z poznania a “poznania” su v oboch pripadoch identicke a prave. Pseudopoznanie vsak ma vyhodu - “vdaka” ignorantstvu neprinasa frustraciu z faktu, ze s kazdou zodpovedanou otazkou sa vynara tucet dalsich, ze s kazdym ziskanym kuskom poznania sa odhaluje aj kusisko nepoznaneho. A kedze Gaussova krivka nepusti, na svete bude vzdy dostatok ludi nachylnych skor slepo verit, nez kriticky uvazovat - a to je skutocny dovod, preco nabozenstvo a povercivost pretrvaju v nejakej forme este velmi, velmi dlho, mozno pocas celej existencie ludstva. Bez ohladu na to, ci ich budeme potlacovat nasilim alebo nie, bez ohladu na dostupnost a kvalitu vzdelavania ci osvety. Je to skratka jav ktory treba akceptovat, asi tak ako musime akceptovat ine prirodne katastrofy. (Neda mi na zaver nezdoraznit, ze sobne som proti akemukolvek nasiliu a za uplnu nabozensku slobodu a slobodu slova; rovnako si vsak narokujem slobodu pre seba, co o. i. znamena aj uplne sekularny stat, a to nie len podla ustavy, ale aj de facto.)

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu