Predstav si, nebo neexistuje – 11. kapitola

Wednesday, 6 July 2011 | Knihy, Predstav si, nebo neexistuje

Prvý neurofilozof

Interview s Patriciou Smith Churchlandovou

Pat Churchlandová je profesorom filozofie na Kalifornskej univerzite v San Diego a laureát Akadémie humanizmu. Je autorkou viacerých kníh o filozofii a neurológii, napr. Neurophilosophy (1986, MIT Press) a The Computational Brain (1992, MIT Press, spolu s Terrence J. Sejnowskim). V tomto interview hovorí o moderných názoroch na vedomie, neurovedu a etiku. Interviewoval ju David Noelle, prezident Združenia sekulárnych humanistov v San Diego.

FREE INQUIRY: Premýšľať o podstate mysle bolo primárne zamestnanie filozofov od začiatku ich tvorby. Ale váš prístup k štúdiu mysle vás stavia vysoko nad salónne sebapozorovania a kaviarenské diskusie stereotypne združované s filozofiou. Okrem profesorstva na Katedre filozofie ste fakultným členom Ústavu pre neurálnu komputáciu, zúčastňujete sa na Interdisciplinárnom programe kognitívnych vied a veľa času trávite v spoločnosti neurovedcov na Salkovom inštitúte. Čo viedlo filozofku do laboratória?

PATRICIA CHURCHLANDOVÁ: Otázky, ktoré dlho zaujímali filozofov, zaujímajú aj mňa. Aj ja by som rada pochopila podstatu vedomia, ako vnímame, rolu učenia a pamäti, úlohu emócií pri racionálnom uvažovaní atď. V súčasnosti je nové, že dáta z neurovedy a experimentálnej psychológie mocne ovplyvňujú naše hypotézy. Inými slovami: máme teraz dáta, ktoré sú relevantné. Môj prístup je priamočiary: ak sú dáta relevantné, berme ich do úvahy a učme sa z nich čo sa dá.

Už Gréci boli prameňom modernej vedy a modernej filozofie a vidíme, že sa zaujímali o celý rad otázok. Chceli poznať podstatu svetla, vedieť, čo je mesiac, čo je slnko, ako sa predmety pohybujú v priestore, čo sú ľudia, čo je vedomie. To všetko boli časti prírodnej filozofie. Mnohé z týchto otázok – slnko, mesiac a to, čo dnes nazývame chemickými premenami – sa stalo časťou prírodných vied. Až v tomto storočí sa mohli stať otázky o podstate ľudí časťou špecializovanej vedy, totiž vedy o mysli a mozgu. Ak otázky astronómie a fyziky prestali byť „salónnymi“ už v minulosti, sú dnes otázky myslenia v tranzitnej perióde a prestávajú byť takými.

FI: Myslíte si, že kladiete tie isté otázky ako iní filozofi mysle alebo filozofi vedy? Zmenila vaša spolupráca s praktizujúcimi neurovedcami filozofické otázky, ktoré vás zaujímajú?

CHURCHLANDOVÁ: Tak ako Hume alebo Kant, aj ja by som veľmi rada rozumela fyzikálnej báze vedomia – ako je to, že tri funty mozgového tkaniva manažujú vnemy ako bolesť alebo farbu a podobne. Na základe pokroku psychológie a neurovied môžem si dovoliť luxus venovať sa iným špecifickým otázkam, ktoré sa týkajú širšieho problému. Je napr. pravdepodobné, že intralaminálny nukleus talamu hrá špeciálnu úlohu vo vedomí. Čo to v skutočnosti znamená? Prečo človek stratí vedomie, keď je ten nukleus poškodený? Akú špeciálnu rolu hrá pri koordinácii mozgovej činnosti?

FI: Keď myslím na vedomie, je mi ťažko vyhnúť sa predstave homunkula – vnútorného „ja sám“, ktoré preberá moje percepcie a riadi moje akcie. Čím sa líšia moderné predstavy o vedomí od tohto naivného názoru?

CHURCHLANDOVÁ: Predovšetkým je zrejmé, že máme predstavu o sebe samých ako o akejsi vnútornej bytosti. To je predstava, ktorú vyrobí mozog; pravdepodobne hrá dôležitú rolu v našej kognitívnej ekonómii. Preto niet sa čo čudovať, že je ťažké vyhnúť sa pocitu, že „ja sám“ musí mať nejaký anatomický podklad. Vyzerá to tak, že činnosť, slúžiaca reprezentácii seba samého, je rozložená po viacerých oblastiach. Pravdepodobne sú rozhodujúce talamické štruktúry, a k tomu niektoré kortikálne štruktúry. Rodolfo Llinás a Joe Bogen vyslovili hypotézu, že intralaminárny nukleus talamu hrá úlohu koordinátora. Je to celkom prijateľná hypotéza; uvidíme, kam povedie za desať-pätnásť rokov. Ak majú pravdu, existuje nejaká reprezentatívna štruktúra, spočívajúca v aktivite neurónov, ktorá sa nepodobá na centrálneho homunkula ani na pineálnu žľazu, ale ktorá, zdá sa, hrá rozhodujúcu rolu pri povedomí.

FI: Ako to súvisí s nálezmi o iných lokalizáciách v mozgu? Sú známe mozgové centrá pre rozličné typy vizuálneho spracovania, pre motorické odpovede, pre používanie jazyka – to som menoval len niektoré. Vidíte v tom druh lokalizovaného „sídla povedomia seba samého“?

CHURCHLANDOVÁ: Nie, nie. Ani jedna z funkcií, ktoré ste uviedli, nie je lokalizovaná v centrách, ako sa tradične ponímali. Lokalizácia predpokladá zacielený, od ostatných činností izolovaný modul, ktorého činnosť je potrebná a dostačujúca na splnenie nejakej špecifickej úlohy. V priebehu poslednej dekády sa presvedčivo ukázalo, že toto nie je správna predstava o organizácii mozgu. Vyzerá to tak, že existujú oblasti špecializácie. Nevieme presne, kde sa berie špecializácia, od čoho závisí, aké sú hranice plastičnosti. Je však isté, že niet miest lokalizácie, že by existovali moduly v starom zmysle slova.

Rodolfo Llinás predpokladá, že intralaminárna aktivita zabezpečuje kontext, predstavuje sieť; špecifická senzorická talamo-kortikálna aktivita, napr. pri systéme videnia alebo pri somatosenzorickom systéme, poskytuje obsah. To znamená, že potrebujete akýsi druh dialógu medzi talamickými a ostatnými štruktúrami, aby ste dospeli k vedomiu. Vnímanie vedomia je zrejme jav, ktorý predpokladá priestorovo rozložené štruktúry, z ktorých niektoré sú rozhodujúce.

FI: Takže vedomie vzniká akosi z interakcie týchto procesov?

CHURCHLANDOVÁ: Pravdepodobne. Potrebujete vizuálne oblasti, aby ste mali vizuálne vedomie; potrebujete neporušené sluchové oblasti v mozgu, aby ste mali sluchové vedomie a podobne. Pre citové vnímanie sú veľmi dôležité príslušné senzorické oblasti kôry. Existuje však jeden druh nemiestneho poblúznenia, že by totiž mozgová kôra mohla byť sídlom duše. Poviem vám dôvod na pochybovanie o správnosti tohto nápadu. Môžete stratiť kusiská kortikálnych štruktúr a zostanú vám zachované určité druhy vedomia – somatosenzorické cítenie a vedomie o vlastnom myslení. Naproti tomu aj nepatrné porušenie intralaminárneho nuklea má za následok vegetatívny stav.

FI: Akú úlohu hrá pri vedomí jazyk? Môže byť niekto pri vedomí bez jazyka?

CHURCHLANDOVÁ: V tomto ohľade súhlasím s Danom Dennettom. Môžete si uvedomovať farby a tvary, zvuky, bolesť a pocity, ak nemáte možnosť reči? Nevidím, prečo by nie. Od afazických pacientov, ktorí stratili schopnosť reči, vieme, že si zachovali senzorické pocity a možnosť myslieť a uvažovať. Predpokladáme, že to môžu aj deti, ktoré ešte nehovoria (preverbálne). Pochybujem, že by sa pri osvojení reči naraz objavilo uvedomovanie si senzorických dát. A na základe podobnosti anatomických štruktúr má celý rad zvierat podobné schopnosti citového vedomia. Vnímajú vôňu, farbu, tvar, bolesť, chuť atď.

Niektoré štúdie u ľudí ukazujú, že výchovou a skúsenosťou sa môže získať vedomie vecí, ktoré predtým neexistovalo. V skutočnosti je to druh rozšírenia rozsahu schopností pamäti tréningom na podklade reči. Ako študent neurológie, povedzme, pozeráte do mikroskopu na bunečné telá neurónov a uvidíte mitochondrie. Nepoviete: „Tu je hrudka takého tvaru a takých rozmerov – to musia byť mitochondrie“, ale vidíte tú škvrnu priamo ako mitochondrie. Podobne počujete určité zvuky ako úlomky reči. Spravidla je to nevyhnutné. Mať skúsenosť a kultúru, a popri tom reč / jazyk, znamená, že máte veľmi komplikovanú schopnosť rozoznávať základné vzory.

Keď Dann Dennett hovorí, že pre vedomie potrebujete reč, možno tým myslí len schopnosť vyjadriť určité úlomky komplexného vzorcového spoznania. Aj o tejto verzii pochybujem. Zvieratá v divočine iste veľmi intenzívne prežívajú život a musia byť primerane šikovné, aby prežili, prejavujú mnohé druhy komplexného vzorového spoznávania, ktoré nevyžaduje jazyk. Moja osobná mienka je, že jazyk je veľmi dôležitý pre celý rad vecí, ktoré ľudia robia, ale vôbec si nemyslím, ako Dan Dennett, že by vedomie vzniklo ako virtual machine …………………… až po zvládnutí jazyka / až po vyvinutí schopnosti jazyka. Nevidím pre to dôkazy. Súhlasím, samozrejme, s odmietnutím existencie homunkula a karteziánskeho divadla (???), ale to nás učil Hume už v osemnástom storočí.

FI: Naučila nás neuroveda niečo o uvedomovaní si našich myšlienok a seba samých?

CHURCHLANDOVÁ: Jedna zo zásluh prístupu Francisa Cricka k tejto otázke je, že začať sa má tam, kde je najväčšia nádej na pokročenie dopredu. To značí pracovať najprv na senzorických schopnostiach a až potom prejsť na abstraktné myslenie. Ťažšie problémy jednoducho musia počkať, kým odkryjeme karty v týchto základných oblastiach.

Keď sme už došli až sem, bude iste zaujímavé pripomenúť, že existujú pacienti ako Boswell, ktorí nemajú hippokampus alebo autobiografickú pamäť. Nemajú pocit seba samých ako osôb prežívajúcich čas. Má štyridsaťsekundové časové okno, v ktorom žije a pohybuje sa. No pri stretnutí je príjemný, roztomilý a pozorný. Hovorí a dobre reaguje. Vyvolá vo vás pocit zhody. Nedá sa pochybovať, že má vedomie. Šokuje dychtenie niektorých ľudí po nevyhnutnosti autobiografickej pamäti pre vedomie. Zaujímavé je aj uvažovať o pacientoch, ktorí stratili značnú časť svojich frontálnych štruktúr. Vykazujú nepríhodnú emocionálnu inhibíciu a nie sú schopní účelne plánovať budúcnosť. Neprejavujú vďačnosť. Ale majú vedomie? Majú. Nemajú vedomie dôležitosti plánovania budúcnosti, ale majú vedomie bolesti, svrbenia, šteklenia, dotyku, vône. Antonio Damassio zdôrazňoval, myslím si, správne, že pravdepodobne existuje mnoho aspektov povedomia. Strata niektorých štruktúr, povedzme frontálnych, má za následok stratu určitých vedomostných schopností, napr. stratu uvedomovania si dôležitosti budúcnosti, ale nie stratu uvedomovania si farieb. Len stratou vizuálnej kôry stratíte schopnosť vidieť farby.

Nepoznám v súčasnosti nijaké poranenie, pri ktorom by ľudia stratili vedomie seba samých, ale inakšie / v iných oblastiach by ho mali. Existujú stavy, keď sú ľudia presvedčení, že sú mŕtvi, ale stále si myslia „Ja som ja“. Nie zriedkavý fenomén možno pozorovať u pacientov s epilepsiou temporálneho výbežku, napr. po automobilových nehodách, vykazujúcich zaujímavý stret prejavov správania sa, ktoré sa u nich predtým nepozorovali: naraz sa stanú hyperreligiózni alebo hypergrafickí. Stále píšu básne, poviedky, listy. Môžu sa stať aj hypersexuálnymi. Tieto tri charakterové znaky majú tendenciu vyskytovať sa naraz. Neznačí to, že by pre ne existovalo fyzikálne centrum; pozoruhodné je to však tým, že charakterové znaky môžu byť postihnuté / zmenené týmto spôsobom. Z iných štúdií porúch, dôležitých v súvislosti s uvedomovaním si a reprezentáciou seba samých, možno uviesť štúdie pravých parietálnych poranení, pri ktorých pacienti vykazujú tendenciu zanedbávať, povedzme, oblasť ľavej hemisféry a všetko, čo s tým súvisí. Mám podozrenie, že predstava, ktorú vytvára mozog o myšlienke, že existuje „ja“, je veľmi hlboká (??). Antonio Damassio myslí, že predstava seba samého vychádza zo základnejšej predstavy tela. Sme schopní myslieť o sebe ako o „ja“ na základe cesty, ktorou sa predstava tela dostala do mozgu a tam sa usídlila. T. č. je to celkom plauzibilné.

FI: Mnohí ľudia ako by sa cítili ohrození týmto druhom vedeckého výskumu povedomia. Zdá sa, že jedni si myslia, že takéto vedomosti znehodnotia / znížia ich pocit sebahodnoty, kým druhí sa obávajú, že to ohrozuje ich vrúcne milovanú vieru v dualizmus substancií – v nemateriálnu a možno nesmrteľnú dušu. Ako vy narábate s týmto protikladom?

CHURCHLANDOVÁ: Samozrejme nie je nerozumné obávať sa, že by druhí mohli ovládať náš mozog. Je tu obava, že ak raz budeme do podrobností vedieť, ako mozog pracuje, budú mať druhí prístup k (našim) myšlienkam a možno ich budú môcť kontrolovať a upravovať. Ak berieme do úvahy úžasnú komplexnosť mozgu, je krajne nepravdepodobné, že k tomu raz dôjde, ale ľudia chcú byť istí, že je to nepravdepodobné. Táto komplexnosť je príčinou, že najviac, čo môžeme dúfať ovládnuť, sú základné princípy funkcií mozgu – nijako nie, že by sme boli schopní predvídať, chvíľu po chvíli, čo ide niekto urobiť.

Celkom iná záležitosť je vzťah týchto poznatkov k predstave nefyzikálnej duše. Ja mám chuť povedať, že ju považujem za nepravdepodobnú. Takýto názor vyvoláva vážne otázky o tom, ako potom žiť svoj život. Pravdepodobne, ako sa navrhuje napr. v Knihe Kazateľ, máme urobiť z nášho života to najlepšie možné. Mnohí ľudia cítia, že potrebujeme mať niečo nad nami, čo je väčšie ako my. Samozrejme je niečo mimo nás a je to väčšie ako my; v určitom zmysle je to naša planéta, alebo, ak chcete, vesmír ako celok; myslím si, že k tomu môžeme mať hlboké a bohaté pocity spolupatričnosti a starostlivosti. Pocity, ktoré sa kedysi kanalizovali do veľmi špecifických metafyzických ideí, sa dnes môžu ľahko zamerať na starostlivosť o iných príslušníkov našej spoločnosti, o širšiu biotickú spoločnosť alebo o celú planétu. Skôr ako očakávať, že zlo sa napraví na onom posmrtnom svete, potrebujeme sa starať o dobro už tu.

Toľko moja zvyčajná odpoveď na obavy zo závislosti mysle od mozgu. Okrem toho považujem za osožné pripomenúť ľuďom, že aj čosi také ako biblia nie je v otázke posmrtného života jednoznačné. Kniha Kazateľ je jeden príklad knihy, ktorej posolstvo sa veľmi podobá posolstvu sekulárneho humanizmu: rob dobré činy, zariaď si slušný život, rozmýšľaj o tom, čo robíš a snaž sa chovať sa múdro.

Humanizujúca stránka vedy si zaslúži hlbšie zamyslenie. Pozrime sa zbližša, napríklad, na anestéziu. Keď boli objavené prvé anestetiká, mnohí ľudia a osobitne katolícka cirkev sa zanietene postavili proti ich používaniu, lebo sú vraj neprirodzené. Sú to vraj prostriedky diabla! Bolesť predsa naplánoval Boh! Bolesť je vraj časť života a treba ju pretrpieť. Dnes sa na takýto názor pozeráme s nechuťou. Ako môže byť amputácia nohy bez znecitlivenia niečo dobré pre povahu pacienta? Myslím si, že podobné humanizujúce dôsledky prispejú k hlbšiemu poznaniu mechanizmov, ktoré nás robia tým, čo sme. Pri každej vede však treba mať na pamäti, že je možné jej zneužitie. Ako racionálna starostlivá spoločnosť musíme dozerať, aby existovali pravidlá, aby sa dodržiavala slušnosť a ochota, aby veda neslúžila zlým cieľom.

FI: Prispel neurovedecký výskum k nášmu pochopeniu etiky a etického uvažovania?

CHURCHLANDOVÁ: Jeden z veľmi dôležitých úsekov Damasiovho výskumu v Iowa City sa týka práve etiky a spôsobu, ako prebieha rozhodovanie. Poznatky zo štúdia poranení mozgu jasne naznačujú, že emócie a city sú základné komponenty racionálneho procesu rozhodovania. Preto je ranná výchova k osvojeniu si pocitov príslušnosti do spoločnosti, tzv. socializujúcich pocitov, extrémne dôležitá. Ak je okruh vedomia vygumovaný, alebo ak neexistuje na základe fetálnej abnormality, resp. nejakej nehody, stráca sa schopnosť cítiť výčitky svedomia. Treba dávať veľký pozor, aby takýchto ľudí nepochytilo šialenstvo a nezačali vyvádzať. Schopnosť naučiť sa slušnosti sa zdá byť vrodená a príslušný okruh vedomia môže byť zničený.

Je tu ešte niečo, za čo vďačím Paulovi Churchlandovi. Učili sme rastúce deti spoznávať komplexné vzory. Učili sme ich spoznať určité paradigmové situácie ako „neférové“ a extrapolovať z toho dôsledky. Významnou časťou výučby spoznávania vzorov je totiž okrem čisto kognitívneho aspektu aj to, aby sa pri tom vynorili aj správne emócie.

Aristoteles nie je sexy ani očarujúci. Nemá zarážajúcu teóriu politiky vedomostí ako Platón. Ak začiatočník číta Platóna, povie si: „Páni! To je úžasné! To je fantastické! Na to som nikdy nepomyslel.“ Potom číta Aristotela a povie si: „Tento chlapík hovorí ako môj otec. To nie je veľmi zaujímavé.“ Po dlhšom zaborení sa do problematiky však zistí, že hlbšia, prenikavejšia a citlivejšia je pozícia Aristotela.

Myslím si, že potrebujeme znovu premyslieť – upraviť pre dnešný svet – Aristotelove myšlienky o socializácii, politike, etike a pod. neoslňujú, ale sú veľmi citové. Ak pomyslíte na neonacistov na jednej strane a postmodernistov na druhej strane, je ľahko možné, že Aristoteles vám poskytne veľmi citovú alternatívu. Môžete byť realistom v jednom smere a relativistom v inom smere. Môžete byť citlivý v otázkach etiky, ale vyvarovať sa doktrinárstva. Môžete uznávať význam vedomostí pri etickom rozhodovaní a pri rozvoji etickej múdrosti a etickej voľby aj bez toho, že by ste boli absolutistom alebo prijímali všetko ako bibliu. Naozaj existuje zaujímavé zbližovanie až súlad medzi starým Aristotelovým a našim moderným uvažovaním a chápaním – na základe psychológie a neurovied – problému, ako pracuje náš mozog.

FI: Aspoň niektoré Damasiove výsledky teda poukazujú na skutočnosť, že etická voľba vyžaduje viac ako chladné a necitlivé racionálne rozmýšľanie.

CHURCHLANDOVÁ: Presne tak. Jeden zo zaujímavých výsledkov modernej neurovedy je spoznanie Kantovho omylu pri vyhlásení, že najmorálnejší je charakter, ktorý sa zbaví všetkých emócií a citov a je čisto racionálny. Samozrejme sa filozofi búria, keď poviem „Dnes si myslíme, že máme dosť empirických dôkazov, že Kant sa rozhodne mýlil. Hume mal pravdu, Kant ju nemal. To je dnešný výsledok.“ Myslím si, že je to tak. O tejto veci by sa dalo dlho hovoriť, napr. ako navzájom pôsobia kognícia a emócia, aká je úloha rannej výchovy, kam to všetko vedie v neurobiologickom ponímaní, aká je úloha logiky a matematiky atď. Ale čistý rozum, nespútaný citmi? Nie.

FI: Takýto naturalistický názor o etickom uvažovaní sa zdá smerovať proti bežnému náboženskému presvedčeniu, že správne správanie sa je uzákonené božou autoritou.

CHURCHLANDOVÁ: Aké krásne by to bolo, keby bol život taký jednoduchý, že by stačil jednoduchý súbor pravidiel ako algoritmus pre morálne správanie. Žiaľ, ako to bolestne vidíme na príklade Sokrata, jedna z trpkých skutočností života je, že nech má morálka akýkoľvek základ, nijaká sústava pravidiel, aj keď sa im dá spoľahlivo dôverovať, nezaručí vždy správnu voľbu. Približným vodidlom nám môže byť desatoro. Takisto ním môže byť korán alebo myšlienky šéfa Seattlea alebo Konfúcia. Nevyhnutne sa však vynoria rozličné problémy, lebo niet pravidla, ktoré by nás usmernilo, keď morálnosť vyžaduje nedodržať nejaký príkaz, napr. „Hovor pravdu!“ alebo „Nezabiješ!“, alebo keď sú príkazy v rozpore. Ako pri rozvoji všetkých druhov poznania o svete, aj pri rozvíjaní morálneho chápania sa zdá byť zásadne dôležitý zdravý rozum. V morálnej oblasti sa zdravý rozum zdá byť zmes inštinktívnej sympatie (Humeov morálny cit) a pochopenia na základe skúsenosti (Aristotelove praktické vedomosti). Maše pocity sú určitým vodcom, ale môžu nás zaviesť na scestie. Náš rozum je určitým vodcom, ale potrebuje vyváženie citom a šírku skúsenosti. Nové poznatky o činnosti mozgu nám umožnia nový pohľad na ľudské potreby, voľby a skoky činov. Tieto vedomosti samy o sebe nerozriešia etické problémy, ale pomôžu nám v našom snažení vytvoriť primeranejšie morálne chápanie.

tags , ,

1 Comment to Predstav si, nebo neexistuje – 11. kapitola

[...] Prvý neurofilozof (Interview s Patriciou Smithovou Churchlandovou . . 94 [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu