Ľudia a planéta – za udržateľnú budúcnosť

Sunday, 7 August 2011 | Preľudnenie, Zošity humanistov č. 89

Prednáška sira Attenborougha v Kráľovskej spoločnosti pre umenie

V marci 2011 mal sir David Attenborough prednášku v prestížnej Kráľovskej spoločnosti pre umenie (RSA). Jeho prednáška mala názov Ľudia a planéta, trvala 20 minút a uviedol ju odchádzajúci prezident RSA, Jeho kráľovská výsosť knieža z Edinburgu (princ Filip).

Súhrn

Nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú ekosystém Zeme, sú dobre známe a veľa sa o nich hovorí na všetkých úrovniach. Celkom hore na ich zozname sú klimatické zmeny. Všetky majú jednu spoločnú príčinu – rast populácie.

Podľa názoru sira Davida Attenborougha niet na našej planéte väčšieho problému, ktorý by sa dal ľahšie riešiť, keby bolo menej ľudí a niet takého problému, ktorý by nebol ťažší – a nakoniec bude neriešiteľný – keby bolo ľudí ešte viac. A predsa sa zdá byť tabu hovoriť o probléme preľudnenia.

*

Prednáška prezidenta RSA za rok 2011 – Štvrtok 10. marca 2011

Ľudia a planéta

Sir David Attenborough

Vaša kráľovská výsosť, pán prezident, panie a páni.

Sir, dovoľte, aby som vám najprv poďakoval, že ste ma pozvali, aby som predniesol túto poslednú prednášku vo Vašej prezidentskej sérii. A aby som Vám blahoželal k Vašim blízkym 90. narodeninám (princ Filip ich mal 10. júna – pozn. prekl.). Tohto roku je aj iné významné výročie, päťdesiate, a viem, sir, že aj Vy si ho pripomínate.

Pred päťdesiatimi rokmi, 29. apríla 1961, sa zišla skupina prezieravých vizionárov tohto štátu, aby vyslovili varovanie pred hroziacou pohromou. Medzi nimi bol významný vedec sir Julian Huxley; milovník vtákov a maliar Peter Scott; odborník na reklamu Guy Mountford; mocný a napodiv účinný verejný činiteľ Max Nicholson a viacerí ďalší. Popri svojich individuálnych povolaniach boli všetci oddaní naturalisti, fascinovaní nielen prírodou tohto štátu, ale všetkou prírodou na celom svete. Tí zistili skutočnosť, ktorej si dovtedy všimli máloktorí – že na celom svete sa začínajú strácať charizmatické zvieratá, ktoré boli donedávna početné. Arabská antilopa oryx, kedysi rozšírená na celom polostrove, bola zredukovaná na niekoľko sto exemplárov. V Španielsku ostalo okolo deväťdesiat kráľovských orlov. Počet kalifornských kondorov klesol na asi šesťdesiat. Na Havaji ostalo päťdesiat husí, žijúcich kedysi v obrovských kŕdľoch na lávových poliach okolo veľkých sopečných kráterov. A z podivných nosorožcov, žijúcich v ubúdajúcich lesoch Javy, ostalo štyridsať.

To boli najkrajnejšie prípady. No kamkoľvek sa naturalisti pozreli, všade našli druhy zvierat, ktorých počty sa rýchlo znižovali. Naša planéta sa ocitla v nebezpečenstve, že natrvalo stratí značný počet svojich obyvateľov, zvierat aj rastlín.

Niečo sa muselo urobiť – a uvedená skupina sa rozhodla urobiť to. Budú potrebné vedecké poznatky na odhalenie príčin týchto hroziacich pohrôm a na vymyslenie spôsobov, ako ich vývoj spomaliť a, dúfajme, zastaviť. Bude potrebné zvyšovať úroveň vedomostí a pochopenie situácie u miestneho obyvateľstva. Ako pri každom takom podnikaní – budú potrebné peniaze na praktické činy. Nadšenci sa pustili do riešenia všetkých troch úloh naraz. Keďže problém bol medzinárodný, neusadili sa v Anglicku, ale v srdci Európy, vo Švajčiarsku. Vytvorili organizáciu World Wildlife Fund (Svetový fond na ochranu divých zvierat).

Okrem ústrednej medzinárodnej rady boli potrebné v jednotlivých štátoch osobitné pracovné skupiny. Za pár mesiacov po zakladajúcom zhromaždení vo Švajčiarsku bola jedna pracovná skupina založená v tomto štáte – a bola prvá. Vy, sir, ste boli jej prvým prezidentom. Po dvadsiatich rokoch ste sa stali prezidentom celej medzinárodnej organizácie, známej dnes ako Worldwide Fund for Nature (Svetový fond na ochranu prírody).

Na záchranu ohrozených druhov zvierat používal WWF rozličné metódy. Niektoré zvieratá, napríklad havajské husi a oryx, boli zobrané do zajatia (chované v zajatí) v zoologických záhradách, rozmnožené do určitého počtu jedincov a potom vypustené do svojich pôvodných sídlisk a vypustené na slobodu. Inde – napríklad v Afrike – boli vyčlenené veľké rozlohy neporušenej prírody ako Národné parky, v ktorých mohli byť zvieratá chránené pred pytliakmi a pôsobením ľudských osídlení.

Na Galapágoch a v domovine horských goríl v Rwande sa našiel spôsob, ako pomôcť miestnemu obyvateľstvu, ktoré potrebovalo pôdu na obživu, iným spôsobom, a to pritiahnutím platiacich návštevníkov. Zrodil sa ekoturizmus. Hnutie ako také rástlo a silnelo. Dvadsaťštyri štátov už má vlastné odnože WWF.

V rozličných častiach sveta vznikali početné konzervačné telesá, pracujúce spočiatku izolovane, no postupne rástla ich vzájomná príťažlivosť a medzinárodné styky. Svet sa prebudil za udržateľnosť životného prostredia. Nazbierali sa milióny – ba miliardy – dolárov a dnes, po päťdesiatich rokoch, si konzervacionisti(???) po ťažkej, ale predvídavej práci môžu blahoželať k úspešnej odpovedi na výzvu.

A predsa sa dnes napriek veľkému počtu individuálnych úspechov problém zdá byť väčší, ako bol na začiatku. Je pravda, že vďaka úsiliu a vedomostiam konzervacionistov(???) sa dosiaľ nestratil ani jeden z veľkých charizmatických druhov zvierat. Viaceré sa síce trasú na pokraji zániku, ale zatiaľ sa držia. Vcelku sa dnes registruje viac a nie menej problémov; zánik ohrozuje dnes viac druhov, ako ohrozoval včera. Prečo je to tak?

Keď bol pred päťdesiatimi rokmi založený WWF, žili na zemi asi tri miliardy ľudí, dnes ich je temer sedem miliárd. To je viac ako dvakrát toľko – a každý potrebuje priestor. Priestor na bývanie, priestor na pestovanie svojej potravy (vypestuje ju sám alebo niekto druhý preňho), priestor na postavenie škôl, ciest a letísk. Odkiaľ sa to má všetko nabrať? Kúsok možno zobrať zo zeme, obsadenej už inými ľuďmi, ale väčšina priestoru sa môže získať len na ploche, ktorú od miliónov rokov mali pre seba zvieratá a rastliny – z ich prírody.

Pôsobenie týchto pridaných miliárd ľudí siaha mimo priestor, ktorý zaberajú fyzicky. Postup industrializácie zmenil chemické zloženie ovzdušia. Oceány, pokrývajúce väčšinu povrchu planéty, boli znečistené a čoraz viac okyslené. Zem sa otepľuje. A teraz zisťujeme, že pohromy, ktoré čoraz väčšmi napádajú prírodný svet, majú jeden prvok, čo ich všetky spája – bezprecedentný rast počtu ľudských bytostí na zemeguli.

Samozrejme boli predvídavci, ktorí nás varovali pred blížiacou sa pohromou. Jedným z prvých bol Thomas Malthus. Jeho priezvisko – Malthus – zvádza k predpokladu, že to bol nejaký kontinentálny vedec, možno Nemec. Ale nebol. Bol to Angličan, narodený v Guildforde v Surrey (neďaleko Londýna) v polovici osemnásteho storočia. Jeho najdôležitejšia kniha, An Essay of the Principle of Population / Esej o princípe populácie, bola uverejnená pred viac ako dvesto rokmi, v roku 1798. Dokazoval v nej, že ľudská populácia bude nezadržateľne rásť do tých čias, kým jej rast nezadrží, ako to nazval, „bieda a neresť“. Kto vie, prečo sa táto predpoveď dodnes zväčša ignoruje – alebo v každom prípade aspoň neberie do úvahy. Je pravda, že nepredvídal takzvanú Zelenú revolúciu, ktorá veľmi zvýšila množstvo potravy, ktorá sa dá vyprodukovať na určitej rozlohe ornej pôdy. A v našich schopnostiach produkovať potraviny sa môžu skrývať možnosti, ktoré dnes ani netušíme. No reči o takých pokrokoch veci len odďaľujú.

Základná pravda, ktorú Malthus vyslovil, ostáva platná. Na tejto zemeguli nemôže žiť viac ľudí, ako môže byť nasýtených.

Mnohí ľudia radi popierajú, že je to tak. Radi veria na oxymoron „udržateľný rast“. Kenneth Boulding, pred 45 rokmi poradca prezidenta Kennedyho pre veci životného prostredia, k tomu poznamenal:

„Kto verí na nekonečný rast niečoho fyzikálneho na fyzikálne konečnej planéte, je alebo blázon – alebo ekonóm.“

Svetová populácia rastie teraz ročne o temer 80 miliónov ľudí. To je jeden a pol milióna každý týždeň. Štvrť milióna každý deň. Desať tisíc každú hodinu. V našom štáte sa predpokladá, že počet obyvateľov sa zvýši v najbližších dvadsiatich dvoch rokoch o desať miliónov. To sa rovná desiatim Birminghamom.

Všetci títo ľudia, u nás a na celom svete, bohatí alebo chudobní, potrebujú a zaslúžia si potravu, vodu, energiu a priestor. Budú schopní zadovážiť si to? Neviem. Dúfam však. No hlavný vedecký poradca vlády aj posledný prezident Kráľovskej spoločnosti, obidvaja konštatovali, že blížiaca sa „dokonalá búrka“ populačného rastu, klimatických zmien a vrcholiacej produkcie ropy neúprosne povedie k stále väčšej neistote v dodávkach potravy, vody a energie.

Pozrime sa na potravu. Predpokladám, že veľmi málo z nás tu zídených zakúsilo niekedy skutočný hlad. Pre zvieratá je to významný rys ich života. Stoické zúfalstvo mláďat leoparda, ktorých matke sa pri posledných pokusoch nepodarilo zabiť pre ne korisť a ktoré v dôsledku toho hladujú, je dojemné. Ale to sa stáva aj ľudským bytostiam. Tí z nás, čo precestovali chudobné štáty, iste stretli ľudí, ktorým je hlad každodennou bolestnou skúsenosťou ich života. Dnes je takých ľudí asi jedna miliarda – to je štyrikrát toľko, ako bola celá ľudská populácia na tejto planéte len pred dvomi tisícmi rokov za čias Krista.

Možno ste videli vládnu „Predpoveď o budúcnosti potravy a roľníčenia“. Ukazuje, aké ťažké je živiť dnešných sedem miliárd ľudí. Uvádza početné prekážky, ktoré sa tomu cieľu už dnes stavajú do cesty: erózia pôdy, presolenie pôdy, vysychanie vodonosnej vrstvy, nadmerné spásanie porastov, šírenie chorôb rastlín ako výsledok globalizácie, absurdné pestovanie jedlých obilnín na produkciu biopalív, ktoré kŕmia motory áut miesto žalúdkov ľudí – a tak ďalej. Podčiarkuje, ako zúfalo ťažké bude živiť populáciu, ktorá sa má stabilizovať „na úrovni osem až desať miliárd ľudí okolo roku 2050.“ Odporúča ako len možno širokú paletu opatrení vo všetkých odboroch. Osobitne odporúča, napríklad, druhú „zelenú revolúciu“.

Prekvapuje však, že sú veci, ktoré táto správa nespomína. Nespomína zrejmý fakt, že by bolo oveľa ľahšie živiť osem miliárd ľudí ako desať miliárd. Ani nezdôrazňuje, že opatrenia na dosiahnutie toho počtu – plánovanie rodičovstva, výchova a posilnenie postavenia žien v spoločnosti – majú byť zásadnou časťou každého programu, ktorý má za cieľ zabezpečiť pre ľudstvo primerané množstvo potravy. Neuvádza jasnozrivý výrok Normana Borlauga, nositeľa Nobelovej ceny a otca prvej Zelenej revolúcie spred štyridsiatich rokov. Borlaugh vypestoval nové kmene vysoko výnosných a proti chorobám odolných druhov obilnín s nízkou slamou; tým zachránil tisíce ľudí v Indii, Pakistane, Afrike a Mexiku pred hladom. Varoval nás však, že tým, čo urobil, nám dáva „len čas na vydýchnutie“ a stabilizáciu nášho počtu. Vládna správa predpovedá, že ceny potravy budú stúpať tak, ako ceny ropy a priznáva, že to sa najviac dotkne najchudobnejších; hľadá možnosti, ako im pomôcť. No nezmieňuje sa o tom, čo každá matka, ktorá musí vystačiť s protihodnotou jedného dolára denne, dobre vie – že jej deti by boli lepšie živené, keby boli okolo stola len štyri miesto desiatich.

Existujú strašné vynechávky. Ako možno ignorovať mraziace štatistiky o ornej pôde? V roku 1960 pripadalo na svete na jednu osobu pol akra (2 000 m2) dobrej ornej pôdy – dosť na zaistenie rozumnej európskej dávky potravy. Dnes je to len 0,2 akra a v Číne dokonca len 0,1 akra pre ich dramatické problémy s degradáciou pôdy.

Iná vládna správa, publikovaná tohto roku pod názvom „Ako vytvoriť priestor pre prírodu v meniacom sa svete?“, pôsobí podobne. Uvažuje sa v nej o rastúcich tlakoch na divo žijúce zvieratá v Spojenom kráľovstve – ale nespomenie sa, že rastúci počet ľudí je jedným z týchto činiteľov – čo je zvláštne najmä preto, lebo Anglicko je dnes najhustejšie zaľudnený štát v Európe. (Ako? Je tu 388 ľudí na km2, kým v Holandsku je 520 ľudí na km2 – pozn. prekl.).

Najbizarnejšia bola však nedávna správa Kráľovskej komisie o vplyve demografických zmien na naše životné prostredie; zaprela, že by veľkosť populácie bola vôbec nejakým problémom – ako keby dvadsať miliónov ľudí navyše nehralo nijakú rolu. Samozrejme preľudnenie nie je len náš alebo náš hlavný environmentálny problém, ale je absurdné popierať, že je to problém multiplikátora všetkých ostatných problémov.

Domnievam sa, že môžete čítať celú hŕbu správ najrozličnejších organizácií o globálnych problémoch a zistíte, že vskutku je jednou z ich hlavných príčin populácia – no ani v jednej správe nenájdete ani len zmienku o tomto zrejmom fakte.

V súčasnosti ovládajú environmentálnu agendu klimatické zmeny. Všetci vieme, že každá pridaná osoba bude potrebovať určitú uhlíkovú energiu, čo aj len z palivového dreva pri varení a tým vytvorí viac kysličníka uhličitého; a samozrejme, bohatá osoba ho vyprodukuje ďaleko viac ako chudobná. Podobne všetci môžeme vidieť, že každá osoba navyše je alebo bude obeťou klimatických zmien – pričom chudobný bude trpieť viac ako bohatý. No ani slovo o tom nepadlo v obsiahlych dokumentoch pri príležitosti Kodanského alebo Kankúnskeho klimatického samitu.

Prečo toto čudné ticho? Nestretol som sa s nikým, kto by privátne odmietal názor, že rast populácie je problém. Nikto – okrem tých, čo ešte veria, že zem je plochá – nemôže zaprieť, že naša planéta je niečo ohraničené. Môžeme sa na ňu dívať – na prekrásny obraz zemegule, fotografovaný misiou Apollo. No prečo potom verejne prizná sotva jeden, že rast populácie je problém? Zdá sa, že predmet zahaľuje akési bizarné tabu. „Vysloviť to nie je pekné, ani politicky korektné, možno je to dokonca rasistické.“ A toto tabu umlčuje nielen politikov a štátnych zamestnancov, prítomných na veľkých konferenciách. Postihuje aj ochranárske a rozvojárske nevládne organizácie, a to sú ľudia, ktorí tvrdia, že sa vášnivo usilujú o udržateľnú a prosperujúcu budúcnosť našich detí. Ich mlčanie naznačuje, že ich obdivuhodný cieľ sa dá dosiahnuť bez ohľadu na to, koľko ľudí žije vo svete alebo v Spojenom kráľovstve, hoci všetci vedia, že to nie je tak.

Jednoducho tomu nerozumiem. Všetko sa stáva príliš vážnym pre také vyberané podrobnosti. Stojíme pred zrejmou a brutálnou skutočnosťou, že na konečnej planéte sa rast ľudskej populácie na určitom bode celkom iste raz zastaví. To sa môže stať len jedným z dvoch spôsobov. Po prvé, v dôsledku menšieho počtu ľudských pôrodov – pomocou antikoncepcie. To je ľudský spôsob, to je mocná možnosť výberu, dovoľujúca nám všetkým zaoberať sa problémom, ak sa kolektívne rozhodneme urobiť to. Alternatívou je zvýšená úmrtnosť – spôsob, pri ktorom všetky ostatné stvorenia musia trpieť, a to hlad, choroby alebo predátorov. Preložené do ľudských odborných výrazov to znamená hladomor, choroby alebo vojny – vojnu o ropu, o vodu, o potraviny, o nerasty, o pastevné práva alebo len o priestor na prežitie. Žiaľ, niet tretej alternatívy pre koniec „neohraničeného“ rastu.

Čím skôr stabilizujeme svoj počet, tým skôr zastavíme hnanie sa hore vo výťahu, ktorý ide dolu. Zastavme rast populácie – zastavme výťah – a máme šancu dostať sa hore – to znamená mať slušný život pre všetkých.

Urobiť to vyžaduje viacero vecí. V prvom rade a predovšetkým je potrebné hlboké pochopenie problému; to sa nedosiahne, kým si to absurdné tabu zákazu diskusie zachová svoj mocný vplyv aj na mysle toľkých cenných a inteligentných ľudí. Potom je potrebná zmena našej kultúry v tom zmysle, že hoci každý si zachová právo mať toľko detí, koľko chce, každý pochopí, že mať veľkú rodinu znamená zhoršovať problémy, ktoré budú mať jeho vlastné a cudzie deti v budúcnosti.

Je potrebný zásah vlád. Podľa môjho názoru by mali všetky štáty rozvinúť populačnú politiku – asi 70 štátov ju už v nejakej zárodočnej forme má – a dať jej prioritu. Zásadný spoločný faktor je urobiť plánovanie rodiny a iné služby reprodukčného zdravia voľne prístupné každému jednému členovi spoločnosti; dať mu možnosť a podnecovať ho využívať ich; samozrejme bez akéhokoľvek druhu prinucovania.

Podľa správy Globálnej siete ekologickej stopy existuje vyše sto štátov, kde už kombinácia počtu ľudí a životnej úrovne vyvolala prekročenie udržateľnej úrovne. Týka sa to temer všetkých rozvinutých štátov. Spojené kráľovstvo je v tomto ohľade jedným z najhorších. Tu musí byť cieľom znížiť časom aj spotrebu prírodných zdrojov na osobu, aj počet ľudí – netreba hovoriť, že pritom treba mať k dispozícii najlepšie technológie na udržanie životného štandardu. Považujem za tragédiu, že jediná súčasná politika v rozvinutých krajinách sa perverzne snaží zvýšiť pôrodnosť v jednotlivých štátoch, vraj, aby sa mal kto starať o rastúci počet starých ľudí. Predstava, že stále viac starých ľudí potrebuje stále viac mladých ľudí, ktorí však prídu na rad a tiež zostarnú, takže budú potrebovať ešte viac mladých ľudí – a tak donekonečna, je zrejme obdoba Ponziho systému v demografii.

Nie som ekonóm, ani sociológ, ani politik, a práve z týchto disciplín musia prísť odpovede. Som však naturalista. Byť ním znamená vedieť niečo o faktoroch, ktoré udržujú populácie rozličných druhov zvierat pohromade a čo sa stane, keď to tak nie je. Viem, že každý párik modrých sýkoriek, hniezdiaci v mojej záhrade, je schopný zniesť do roka vyše dvadsať vajíčok, ale ako dôsledok predácie alebo nedostatku potravy prežije v najlepšom prípade len jedno alebo dve mláďatá. Pozoroval som levov, ako pustošili stovky antilop druhu gnu (Connochaetes), ktoré sa každoročne rodia na planinách Afriky. Videl som, ako zvyšujúce sa počty slonov môžu spustošiť svoje životné prostredie, kým jeden rok, keď neprídu dažde na nadmerne spasenú krajinu, po stovkách hynú. (To počujem po prvý raz – pozn. prekl.)

Sme však ľudské bytosti. Vďaka našej inteligencii a našim stále sa zdokonaľujúcim schopnostiam a sofistikovaným technológiám môžeme sa vyhnúť brutalitám. Máme lieky, ktoré uchránia naše deti pred smrťou v dôsledku chorôb. Vyvinuli sme spôsoby, ako vypestovať zvyšujúce sa množstvá potravy. No odstránili sme obmedzovače, ktoré držia v šachu zvieracie populácie. A tak je teraz náš osud v našich rukách.

Existuje záblesk nádeje. Všade, kde majú ženy hlas, kde sú vzdelané a majú lekársku možnosť obmedziť počet detí, ktoré rodia, pôrodnosť klesá. Všetky tieto civilizačné znaky existujú v juhoindickom štáte Kerala. V Indii je celková miera pôrodnosti 2,8 pôrodov na ženu. V Kerale je to 1,7 pôrodov na ženu. V Thajsku to bolo vlani 1,8, teda podobný úspech ako v Kerale. Ale porovnajte si to s katolíckymi Filipínami, kde je to 3,3.

Nakoniec sa tu a tam ukazujú znaky rozpoznania problému. Nadácia Save the Children (Zachráňme deti) to uvádza vo svojej poslednej správe. Kráľovská spoločnosť nedávno vytvorila pracovnú skupinu vedcov z rozličných odborov, ktorí tento problém vyšetrujú.

Čo však môže robiť každý z nás – vy aj ja? Nuž, je len jedna vec, po ktorej volám. Zrušme tabu, v súkromí aj vo verejnosti – najlepšie, ako môžeme, ako považujeme za správne. Kým nie je zrušené, nie je nádej na akciu, ktorú potrebujeme. Kdekoľvek a kedykoľvek hovoríme o prostredí – pridajme pár slov na zaistenie, že populačný prvok nebude ignorovaný. Ak ste členom nejakej relevantnej nevládnej organizácie, vyzvite jej členov, aby to tiež uznali. Ak patríte k nejakej cirkvi – osobitne ak ste katolík, pretože katolícka doktrína antikoncepcie je pri tomto probléme veľmi dôležitý faktor – navrhnite, aby vaši priatelia brali do úvahy etické dôsledky vyplývajúce z dogmatických zákazov. Vidím, že austrálski anglikánski biskupi sa opovážili urobiť to. Ak máte styky s vládami, položte im otázku, prečo za rast našej populácie, dotýkajúci sa každého ministerstva, nie je zodpovedný jeden človek. Veľká a prázdna Austrália vymenovala ministra udržateľnej populácie – prečo to neurobí malá a preplnená Británia?

Havajské husi, oryx a kráľovský orol zvonili na poplach pred päťdesiatimi rokmi; dá sa povedať, že boli obdobou kanárikov v uhoľných baniach; varovali pred blížiacimi sa a hrozivými katastrofami.

Pozrite sa na zoznam ďalších environmentálnych problémov, ktoré teraz postihujú nás a našu úbohú bitú planétu – rast skleníkových plynov, následné globálne otepľovanie, okysľovanie oceánov a kolaps stavov rýb, strata dažďových pralesov, narastanie púští, ubúdanie ornej pôdy, rast počtu búrok, rast megamiest, hladu a migrácií. Zoznam môže ísť ďalej a ďalej. Všetky položky majú za podklad jednu príčinu. Každý jeden z týchto problémov, či sociálnych alebo environmentálnych, bude ťažší – a nakoniec neriešiteľný, ak bude stále viac ľudí.

***

Prameň: New Statesman, This heaving planet a Put the World Right, People and Planet

Preložil Rastislav Škoda

tags ,

3 Comments to Ľudia a planéta – za udržateľnú budúcnosť

[...] do slovenčiny bol uverejnený 7. augusta 2011 ako článok Ľudia a planéta – za udržateľnú budúcnosť v Zošitoch humanistov č. 89. 26. októbra 2011 som ho ponúkol na uverejnenie Literárnemu [...]

Lemmy
August 7, 2012

Po Davidovi Attenboroughovi bol pomenovaný nový druh pavúka Prethopalpus attenboroughi. Attenborough sa vedcom za tento krok poďakoval počas svojej návštevy Perthu, kde povedal:

„Pomenovanie druhu je ten najväčší kompliment, akého sa vám môže od vedeckej obce dostať. Som za to veľmi vďačný.“

Karla
August 8, 2012

Za svoju pracu si takuto poctu/kompliment zasluzi

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu