Smrť veľkého osvietenca markíza Condorceta

Sunday, 25 September 2011 | Zošity humanistov č. 89

Rastislav Škoda

Marie Jean Antoine Nicolas de Caritat marquis de Condorcet sa narodil 17. septembra 1743 v Ribemonte a umrel 29. marca 1794 v Bourg-la-Reine. Bol matematik, filozof a politik. Chcel byť učiteľom, ale stal sa zákonodarcom: v revolučnom roku 1792 bol predsedom Ústavodarného zhromaždenia, hlasoval za vinu, ale proti poprave kráľa a k cirkvi mal taký odmietavý pomer ako Voltaire. Nakoniec sa rozišiel s jakobínmi, keď protestoval proti zatýkaniu umiernených girondistov a napadol samotného Robespierra, takže 8. júla 1793 bol obžalovaný zo zrady a 3. októbra 1793 bol naňho vydaný zatykač.

Nikdy nemal domáce väzenie, ale skrýval sa 6 mesiacov v Paríži, rue de Servandoni č. 21 pri Luxemburskej záhrade, u šľachetnej panej Verneyovej (niektoré pramene vravia o panej Vernetovej). V tom čase napísal svoje hlavné filozofické dielo Náčrt historického obrazu pokrokov ľudského ducha, považovaný za testament osvietenstva a napísaný v duchu najlepšieho klasického osvietenského optimizmu, v ktorom nahradil náboženské predstavy o človeku pojmom ustavičného zlepšovania človeka a ľudstva na základe prírodných zákonov; knižne vyšlo až po jeho smrti v roku 1795. Táto práca bola základom pozitivistickej filozofie Augusta Comta.

Keď v Paríži vyšiel dekrét o treste smrti pre každého, kto by skrýval niekoho hľadaného súdmi, nechcel Condorcet ohrozovať život svojej doterajšej záchrankyne, preobliekol sa, zmenil meno na Pierre Simon – živiteľa svojej dcéry a 25. marca 1794 opúšťa svoj úkryt; púšťa sa smerom na Sceaux, resp. do Fontenay-aux-Roses, kde sa u svojho priateľa Suarda nestretá s očakávaným pohostinstvom; musí ďalej. To bolo von z Paríža, nie na ceste do Paríža; a vonkoncom nie na ceste, ale skrýval sa v lesoch a kameňolomoch; po pár dňoch ho hlad prinútil vstúpiť do hostinca v Clamarte, kde vzbudil podozrenie, bol zatknutý a uväznený. Myslím si, že sa dá súhlasiť s mojím názorom, že omeleta z 12 vajec, vyhladnutý a v roztrhaných šatách, čím niektorí historici prikrášľujú udalosti, sa dá označiť za anekdotickú. Nie je veľmi pravdepodobné, žeby v tých časoch bol muž po dvoch dňoch putovania krajinou otrhaný, vyhladnutý, zoslabnutý atď. a žeby praženica v krčme vzbudila takú pozornosť. Treba skôr predpokladať, že vtedy bol podozrivý každý.

Pri výsluchu 17. germinala (siedmy mesiac republikánskeho kalendára – 21. 3. – 18. 4.) uviedol, že je Pierre Simon, komorník pána Dionisa du Séjour, ktorého dobre poznal. Nato bol prevezený do väzenia v Bourg-la-Reine (Mesto Kráľovnej), za revolúcie Bourg-de-l’Egalité (Mesto Rovnosti), kde bol 19. germinala, teda 2 dni po zatknutí, nájdený v cele mŕtvy. Pravdepodobne zhltol jed, ktorý mal asi v prsteni, aby unikol gilotíne. Pochovaný bol v spoločnom hrobe pod menom Pierre Simon. Po niekoľkých mesiacoch žiadala jeho vdova, Sophie de Grouchy, vyšetrovanie; Condorcetova identita sa plne potvrdila, a to na základe strieborných hodiniek, ktoré sa uňho našli: v apríli 1792 ich vymenil so svojím švagrom, generálom de Grouchy, ako aj výtlačku Horácia, ktorý mal vo vrecku a ktorý si asi deň predtým vyprosil od Suarda.

Bol nájdený mŕtvy vo svojej cele… Najrozšírenejšia teória o jeho smrti vraví, že priateľ Pierre Jean George Cabanis mu dal jed, ktorý použil. Iní historici vravia, že mohol byť zavraždený, pretože bol vo verejnosti natoľko obľúbený až milovaný a uctievaný, že by nebolo bývalo ľahké popraviť ho. Úradná správa o jeho smrti hovorí o apoplexii, mozgovej mŕtvici. Keďže nikto nedokazoval jeho pravú identitu, bol pochovaný do spoločného hrobu a tak sa jeho mŕtvola vlastne stratila.

Condorcetovmu pedagogickému dielu vzdal česť Marie-Joseph Chénier, keď ako člen Konventu vydal 18. decembra 1794 dekrét, kopírujúci Condorcetove slová: „Primárne vzdelanie je prvý stupeň výučby: učia sa vedomosti, absolútne potrebné každému občanovi. Osoby, zamestnané v týchto školách, sú učitelia.“

12. decembra 1989 boli ostatky Condorceta, ústrednej postavy francúzskeho osvietenstva, pri oslavách 200-tého výročia Francúzskej revolúcie za prítomnosti prezidenta republiky, François Mitterranda, symbolicky prevezené do Panteónu v Paríži. Jeho truhla bola prázdna; po vhodení do spoločnej jamy bola identifikácia mŕtvoly prakticky nemožná a už jeho hrob v Bourg-la-Reine z 19. storočia bol symbolický. Súčasne bol do Panteónu prevezený popol abbého Grégoira (katolícky duchovný, ktorý sa aktívne zúčastnil francúzskej revolúcie) a Gasparda Mongea (matematik a politik počas FR).

Condorcetove výroky – citáty:

„Bože, podozrievam Ťa, že si ľavicový intelektuál.“

„Kiež tvoja ľudskosť zahrňuje aj zvieratá!“ (Riadok dcére, keď sa skrýval.)

„Ľudský druh kráča pevným krokom po ceste pravdy, cnosti a šťastia.“

„Každú spoločnosť, ktorú neosvietili filozofi, klamú šarlatáni.“

„Čím je jeden národ osvietenejší, tým ťažšie môže prekvapiť jeho hlasovanie … no aj pri najslobodnejšej ústave je národ ignorantov národom otrokov.“

*

Na stránke Encyclopaedia Britannica existuje podrobný dobový opis konca Condorcetovho života, ktorý prekladám pre jeho dobovosť a praženicu z 12 vajec:

Pre svoju ostrú kritiku preambuly Ústavy schválenej Konventom vo februári 1793, kým jeho návrh preambuly bol zamietnutý, pre svoj protest proti zatýkaniu girondistov a najmä pre svoju opozíciu proti násilnostiam jakobínov bol Condorcet obžalovaný zo sprisahania proti Republike. Bol odsúdený a bol naňho vydaný zatykač. Priatelia mu našli azyl v dome panej Vernetovej. Táto heroická dáma sa nepýtala ani na jeho meno, keď počula, že je to čestný a cnostný človek a hneď povedala: „Nech hneď príde a nestrácajme ani minútu, lebo kým hovoríme, môžu ho chytiť.“

Keď mu popravy girondistov ukázali, že jeho prítomnosť vystavuje jeho ochrankyňu strašnému nebezpečenstvu, rozhodol sa hľadať útočisko inde. „Som mimo zákon,“ povedal, „a ak ma u vás nájdu, čaká vás rovnako smutný osud ako mňa. Nemôžem ostať.“ Odpoveď panej Vernetovej si zasluhuje večnú pamiatku a treba ju uviesť jej slovami: „Konvent má právo, pane, postaviť niekoho mimo zákon: nemá však právo vylúčiť ho z obce ľudskosti. Ostanete.“

Od tých čias dávala veľký pozor, aby sa ani nepokúsil opustiť jej dom. Čiastočne to bolo preto, aby odviedli jeho myšlienky na iný predmet; jeho manželka a niektorí priatelia v spolupráci s paňou Vernetovou ho nahovorili, aby niečo písal – urobil to a bolo z toho dielo, ktoré mu prinieslo najväčšiu slávu, Náčrt historického obrazu pokroku ľudského ducha. (Práca vyšla v preklade: CONDORCET, M. C.: Náčrt historického obrazu pokroku ľudského ducha. Praha: ČSAV, 1968.)

No vyskytli sa okolnosti, ktoré ho viedli k úsudku, že dom panej Vernetovej v Rue Servandoni č. 21 vzbudil v jeho nepriateľoch podozrenie a bol pozorovaný. Nešťastnou zhodou okolností sa mu podarilo oklamať ostražitosť svojej veľkorysej priateľky a ušiel. Veľmi ho znechutilo zistenie, že na blízkom zámku, patriacom človeku, s ktorým bol kedysi spriatelený, nenašiel prístrešok, kde by prespal; tri dni a noci sa skrýval v húštinách a kameňolomoch v okolí Clamartu. Večer 7. apríla 1794 – nie, ako píše Carlyle, jedného zamračeného májového rána – v roztrhaných šatách, s poranenými nohami a vyhladnutý vstúpil do hostinca v menovanej obci a objednal si omeletu. „Z koľkých vajec?“ „Z dvanástich.“ „Aké máte zamestnanie?“ „Som tesár.“ „Tesári nemajú také biele ruky, ako ty, a neobjednávajú si omeletu z dvanástich vajec.“ Keď od neho pýtali doklady, nemal nijaké; pri osobnej prehliadke našli uňho Horácia. Dedinčania sa ho zmocnili, poviazali ho a na skrvavených nohách ho odvádzali do Bourg-la Reine; cestou omdlieval, až sa nad ním zľutoval okoloidúci sedliak a posadil ho na koňa; na konci dňa ho hodili do studenej temnej cely. Keď ju na druhý deň ráno žalárnik otvoril, ležalo na zemi mŕtve Condorcetovo telo. Nezodpovedaná zostáva otázka, či zomrel od vyčerpania, na apoplexiu alebo na otravu, resp. či bol zavraždený.

Pramene: rozličné stránky v internete.

tags , ,

3 Comments to Smrť veľkého osvietenca markíza Condorceta

krajčí
November 4, 2011

v texte sú asi preklepy: ide o roky, namiesto 1792,3,4 je napísané 1972,3,4

rastislav
November 4, 2011

Ďakujem za upozornenie.

Lemmy
December 5, 2013

Na stránke Českého rozhlasu je článok Ecce homo – francúzsky osvietenský vedec markíz de Condorcet, ktorý napísal Libor Vykoupil.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu