Dieťa „špinavej vojny“ zistilo, že jej „otec“ zavraždil jej rodičov

Thursday, 13 October 2011 | Zošity humanistov č. 90

Alexei Barrionuevo

Victoria Montenegrová si spomína na strašidelné večere, pri ktorých plukovník Hernán Tetzlaff, hlava rodiny, opisoval vojenské operácie, ktorých sa osobne zúčastnil a pri ktorých sa mučili a zabíjali „rozvratné živly“. Viedlo to k rozhovorom končiacim často búchaním revolverom na stôl.

Bolo potrebné neúnavné pátranie bojovníkov za ľudské práva, preverenie DNA a temer desaťročné presviedčanie, aby 35-ročná pani Montenegrová uznala, že plukovník Tezlaff nebol v skutočnosti jej otec – nebol hrdina, ktorého si vybásnila.

Až teraz si povedala, že miesto toho to bol človek, zodpovedný za zavraždenie jej skutočných rodičov a jej adopciu za vlastné dieťa.

V roku 2000 sa jej priznal, čo jej urobil. Ale až tejto jari pri súdnom pojednávaní sa definitívne rozišla so svojou minulosťou a menom Maria Sol, ktoré jej dali plukovník Tetzlaff a jeho žena, keď falšovali jej rodný list.

V konečnej fáze vypočúvania sa pri tomto procese po prvý raz dokázalo, že najvyšší vojenskí vodcovia Argentíny sa osobne zúčastňovali systematického kradnutia detí údajných nepriateľov vlády.

Jorge Rafael Videla, vrchný vojenský veliteľ počas diktatúry v Argentíne, je obžalovaný, že organizoval odnímanie detí matkám v tajných väzniciach a dával ich vojenským a bezpečnostným hodnostárom, niekedy aj tretím osobám pod podmienkou, že noví rodičia zataja ich identitu. Je jedným z 11 vysokých dôstojníkov a úradníkov, súdených za 35 aktov ilegálneho privlastnenie si mladistvých.

Pri pojednávaniach sa odhalila aj spolupráca civilných úradníkov, vrátane sudcov a hierarchie rímskokatolíckej cirkvi.

Únos asi 500 bábätiek je jedna z najbolestnejších kapitol vojenskej diktatúry, ktorá vládla v Argentíne v rokoch 1976 až 1983. Horúčkovité snahy matiek a starých matiek nájsť stratené deti neboli veľmi dlho úspešné. Bol to však stále jeden z činov, ktorý civilní prezidenti, zvolení po roku 1983, vojenskej junte nikdy neodpustili, čo aj udelili amnestiu za iné zločiny „špinavej vojny“.

José Miguel Vivanco, riaditeľ americkej sekcie Human Rights Watch, to s uznaním komentuje slovami: „Dokonca aj takí Argentínčania, ktorí považovali amnestiu za nevyhnutné zlo, neboli ochotní odpustiť vojenskej junte tento zločin.

Argentína bola jedinou latinskoamerickou diktatúrou, v ktorej sa praktizovali krádeže detí, dodal J. M. Vivanco. Nevyskytli sa ani počas 17-ročnej vojenskej diktatúry v susednom Čile.

Pozoruhodný rozdiel sa vyskytol v správaní sa katolíckej cirkvi. Táto v Argentíne veľmi podporovala vojenskú vládu, kým v Čile sa postavila proti diktatúre generála Pinocheta a upozorňovala na jeho zločiny proti ľudským právam.

Argentínski kňazi a biskupi podporovali vládu dôvodiac záujmami národnej bezpečnosti a únosy detí ospravedlňovali ich záchranou pred „ľavičiarskou nákazou“ nepriateľstvom voči vojenskej vláde, vysvetľuje situáciu Adolfo Pérez Esquivel, argentínsky architekt a sochár, ktorý dostal v roku 1980 Nobelovu cenu mieru za vytvorenie skupiny obrancov ľudských práv vyšetrujúcej desiatky prípadov zmiznutia ľudí v argentínskych väzeniach. Pred mesiacom svedčil v tejto veci vo veľkom súdnom procese.

„Mysleli si, že robia kresťanský skutok, keď nás krstili; mysleli si, že nám dávajú šancu byť lepšími, ako boli naši rodičia; mysleli si, že zachraňujú naše životy,“ dodáva pani Montenegrová.

Cirkevní hodnostári v Argentíne a vo Vatikáne odmietli odpovedať na otázky, predložené im v tejto veci, najmä o ich informovanosti a účasti na týchto tajných únosoch a adopciách.

Pátranie po zmiznutých deťoch bolo dlhé roky bezúspešné. Zmenilo sa to až v poslednom desaťročí, a to vďaka väčšej podpore vlády, pokročilejšej súdnoznaleckej technológii a rastúcej genetickej banke za testované roky. Posledným adoptovaným dieťaťom, ktoré spoznalo svoju pravú identitu, bola v auguste 2011 Laura Reinhold Siverová, ktorou dosiahol celkový počet úspechov číslo 105.

Proces prijatia pravdy môže byť aj tak dlhý a trápny. Pani Montenegrová sa roky bránila snahám úradníkov a právnikov odhaliť jej pravú identitu. Od útleho detstva dostávala od plukovníka Tetzlaffa, dôstojníka v jednej tajnej väznici, „prísnu ideologickú výchovu“.

Ak našla na ulici ľavičiarsky leták a priniesla ho domov, „posadil si ma na hodiny k stolu a rozprával mi, čo urobili tí podrývači Argentíne.“

Neraz ju zobral so sebou do toho väzenia a tam strávila hodiny načúvajúc diskusiám dôstojníkov „o tom, ako mučili a zabíjali ľudí pri výsluchoch.“

„Vyrástla som v domnienke, že Argentína je vo vojne a že naši vojaci išli do vojny za obranu demokracie. Že neexistovali zmiznutia ľudia a reči o tom boli klamstvá.“

Vravela, že po páde vojenskej diktatúry jej „otec“ nedovolil chodiť na filmy o „špinavej vojne“, menovite nevidela „Oficiálnu verziu“, natočenú už v roku 1985 o rodine zo strednej triedy, tajne vychovávajúcej dievčatko zmiznutých rodičov.

V roku 2000, keď mala 15 rokov, bol plukovník Tetzlaff krátko zadržaný pre podozrenie z únosu bábätka. V roku 2005 dostala súdne vyrozumenie, že nie je biologickým dieťaťom plukovníka Tetzlaffa a jeho manželky.

„A stále som bola presvedčená, že je to lož.“

Až do roku 2000 verila, že jej poslaním je chrániť plukovníka Tetzlaffa pred zatvorením. Potom však popustila a dala vzorku na vyšetrenie DNA, načo sudca oznámil očakávanú novinku: test potvrdil, že je biologickým dieťaťom Hildy a Roqua Montenegrových, aktívnych členov ľavicového hnutia odporu proti vojenskej diktatúre. Dozvedela sa, že aj s rodičmi bola unesená, keď mala 13 dní.

Pri jednej večernej party v reštaurácii sa plukovník Tetzlaff priznal pani Montenegrovej a jej manželovi, že raz viedol operáciu, pri ktorej boli Montenegrovci najprv mučení a potom zabití; a že si ju v máji 1976, keď mala štyri mesiace, vzal za svoju.

„Neviem k tomu nič povedať,“ striasa sa pri spomienke na tú večeru.

V roku 2001 bol plukovník Tetzlaff odsúdený za protizákonné prisvojenie si malej Montenegrovej. Šiel do väzenia. Pani Montenegrová stále verila, že jeho správanie sa za vojenskej diktatúry bolo ospravedlniteľné a navštevovala ho každý týždeň až do jeho smrti v roku 2003.

Postupne začala spoznávať príbuzných svojich biologických rodičov.

„Bol to dlhý proces. Nemôžete v chvíli vygumovať celú minulosť a začať žiť znovu. Nie ste stroj, ktorý možno zastaviť a naštartovať,“ povedala.

Padlo jej veľmi ťažko povedať svojim trom synom, že plukovník Tetzlaff nebol ten muž, za ktorého ho považovali.

„On im vravel, že ich starý otec bol udatný vojak a ja som teraz prišla s tým, že to bol vrah.“

Keď svedčila pred súdom, po prvý raz použila svoje pôvodné meno Victoria. „Pôsobilo to veľmi oslobodzujúco,“ komentovala túto udalosť.

Hovorí, že nevie nenávidieť Tetzlaffovcov. No začína si uvedomovať, že to, čo u nich poznala, nebola láska, lebo tá nevie ublížiť, uniesť a klamať po celý život; láska je niečo celkom iné.

(Náš človek by čakal, že katolícka cirkev sa ako inštitúcia ospravedlní za spoluprácu pri únosoch a adopciách detí politických odporcov v Argentíne v rokoch 1976 – 1983 a dúfa, že raz sa to predsa len stane – pozn. prekl.)

Prameň: Alexei Barrionuevo, A Child of War Discovers ‘Dad’ Is Parents’ Killer, New York Times, 9. 10. 2011, s. A1

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu