Nový kapitalizmus?

Friday, 28 September 2012 | Zošity humanistov č. 93

V rámci série Systémová otázka uverejnil nemecký denník Süddeutsche Zeitung 21. 9. 2012 na s. 22 ako 19. príspevok dvojčlánok „Prečo má Marx pravdu“ od Franzisky Augsteinovej a „Prečo nemá Marx pravdu“ od Nikolausa Pipera. Myslím si, že obidva nájdu medzi humanistami pre svoju aktuálnosť záujemcov a zaslúžia si komentár.

Franziska Augsteinová napísala:

„Niet inej alternatívy,“ povedala Margaret Thatcherová, keď britský ekonomický systém tak zmodernizovali, že jej úbohí rodáci si museli utierať hubu. Od tých čias, čo Strana práce Tonyho Blaira dokončila Thatcherovej „revolúciu“, vyrastá každé piate britské dieťa v biede. No vzhľadom na súčasnú finančnú krízu si aj Angela Merkelová osvojila Thatcherovej výrok a aj v Nemecku platia okrídlené slová: Niet inej alternatívy.

To sa myslelo na západe už od tých čias, ako pád Sovietskeho zväzu definitívne diskreditoval socializmus a komunizmus. Zdalo sa, že je presvedčivo dokázané: Komunisti nielenže nepripustili vznik právneho štátu, oni boli aj ekonomicky absolútne neschopní. Viac ako dvadsať rokov sa mohol západ radovať z predstavy, že historicko-filozoficky je vývoj spoločnosti ukončený, pretože slobodné, štátom nebrzdené trhové hospodárstvo zaručuje veľkolepú samosprávu až do večnosti – koniec histórie.

Kto vzal slovo „kapitalizmus“ do úst, prezradil sa: zaiste išlo o ľavičiara, pre zadubenosť neschopného kráčať s dobou. Pri prepuknutí finančnej krízy v roku 2008 sa to zmenilo: výraz „kapitalizmus“ je rehabilitovaný a používa sa opäť aj v úvahách o finančnej situácii vo svete. Liberálne trhové hospodárstvo stratilo povesť priam prirodzeného svetového poriadku. Tým, že sa opäť nazýva „kapitalizmom“, stal sa jedným zo systémov – a tam, kde existuje panujúci systém, ponúkajú sa aj alternatívy.

Jediným konkurentom trhového hospodárstva, ktorý od neskorého 19. storočia uznávajú ekonómovia každej farby ako vážneho protivníka, je marxizmus. Sebazničujúcu logiku fungovania kapitalizmu opísal Karol Marx tak výstižne, že niektoré jeho analýzy platia dnes viac, ako platili za jeho života.

K „odcudzeniu“ človeka práci, ktorú vykonáva, začalo dochádzať až pri nástupe pásovej produkcie na začiatku 20. storočia. Nikto pred Marxom nepredvídal tak presne, ako zmení celý svet neohraničené rozpútanie výrobných síl v súvislosti s globalizáciou svetových trhov. Tento proces sa stal výrazným v celej svojej totalite až v posledných dvadsiatich rokoch; odvtedy, čo zanikla sovietska ríša a padli aj posledné colné zábrany, čo sa Čína prejavila ako štátno-monopolistický kapitalizmus a obchoduje s celým svetom, čo internet a e-mail ovládol komunikáciu.

Fetišistický charakter tovaru sa ukazuje oveľa výraznejšie na produktoch priemyslu finančného trhu ako na priemyselných tovaroch, ktoré možno ohmatať. Tie prvé nemajú mimo trhu nijakú predstaviteľnú hodnotu. Skutočnosť, že štáty ako USA a Veľká Británia na svoju vlastnú škodu zanedbali produkujúci priemysel v prospech produktov finančného trhu, svedčí, že kapitalizmus sa naozaj sám vedie do krízy.

V „Komunistickom manifeste“, publikovanom v roku 1848 Marxom a Engelsom, sa štátna moc opisuje ako „výbor“, riadiaci obchody buržoázie. Platilo to pre Francúzsko za vlády Napoleona III. Platí to však aj pre EÚ, ktorá proti vôli svojich občanov financuje banky a ich investorov.

Dnešní ekológovia môžu nájsť v Marxovi veľa myšlienok, osožných pre ich ciele: Ak chce ľudstvo prežiť, musí prekonať kapitalizmus aspoň v tom zmysle, že sa zriekne predstavy nekonečného rastu – inakšie všetci spolu odpília haluz, na ktorej sedia. So svojím bezohľadným vykorisťovaním všetkých svetových zdrojov a so svojím protekcionizmom domácej ekonomiky privedú rozvinuté štáty obyvateľov chudobných štátov do situácie, že sa budú správať tak, ako to opísal Marx vetou:

„Proletári nemajú vlasť.“

Pod proletármi rozumel Marx továrenských robotníkov. V rámci jeho teórie sa však tento pojem dá rozšíriť: Zo srdca radi by mladí ľudia, podnikajúci životu nebezpečnú plavbu na preplnených člnoch cez Stredozemné more na sever, prijali štátne občianstvo niektorého európskeho štátu. Nemajú vysokú mienku o svojej vlasti, utekajú pred neznesiteľnými pomermi.

„Komunistický manifest“ vyslovuje pochvalu, paradoxne, triede, na odstránenie ktorej bol zostavený, buržoázie. Vznik trhov, kde nezáleží na osobných vzťahoch, kde rozhoduje tovar a jeho hodnota, viedol – slovami Maxa Webera – k odčarovaniu sociálnych vzťahov. Slovami Karola Marxa:

„Všetko stavovské a stojace sa vyparí, všetko posvätné sa odsvätí … Ľudia budú konečne prinútení vidieť svoje postavenie v spoločnosti a svoje vzájomné vzťahy triezvymi očami.“

To je to, čo fascinovalo Marxa a čo nadchýna aj dnešných ekonómov: triezvy pohľad. Politické argumenty patria často do kategórie, ktorú Marx nazval „nadstavbou“ a volal po jej odhalení – pričom sám myslel v prvom rade na náboženstvo. Dnes sa všeobecne vie, že svetová verejnosť sa nezúčastnene prizerá, ako africké štáty ekonomicky upadajú, pretože pre svetový obchod nemajú význam. Podklady pre tento náhľad predložili Marx a Engels a nazvali ho historickým materializmom.

Ako Freud naučil svet, že musí počítať s podvedomím, tak zaviedli Marx a Engels postup, že politické a spoločenské javy treba hodnotiť na základe hospodárskych záujmov, ktoré ich podmienili.

Marx navrhol model dobrého života

Dnešnú krízu považujú mnohí za najväčšiu krízu kapitalizmu. Spôsobila ju deregulácia finančných trhov, ktorá sa začala začiatkom 1980-tych rokov a pokračovala až do roku 2000. Nie náhodou je dnes Marxovo myslenie opäť aktuálne. K niekoľkým napoly konkrétnym požiadavkám hnutia Occupy patrí napríklad Marxovo heslo „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potreby.“ Publikoval ho vo svojej „Kritike gothajského programu“ SPD (Nemeckej sociálnodemokratickej strany) v roku 1875. Nie je ťažké, aplikovať Marxove teórie na súčasnosť. Proletariát síce nikdy nebol tou prevratnou silou, ktorú v ňom Marx videl, pojem triedneho boja dostáva zmysel, ak sa internacionalizuje: blahobytným štátom sa nepodarí navždy držať svojich biednych susedov v šachu.

Hoci v „Komunistickom manifeste“ použil Marx výraz „násilie“, nikdy nemyslel na masové vraždy a gulag. Veľmi sa ho dotýkalo hlboké sklamanie z toho, že vrchnosť umlčala „zbrane kritiky“ – zlepšovanie sveta slobodnými, otvorenými rozhovormi. Dnes, keď sú podmienky v Nemecku nepomerne lepšie, iste by sa oduševnene zapojil do diskusií. Špička SPD by ho pravdepodobne rada mala medzi svojimi poradcami.

Marxova koncepcia, prečo musí dôjsť k revolúcii, bola falošná. Ale jeho kritika a jeho analytické metódy sú dodnes neprekonané. Z nich vyplývajú jeho predstavy dobrého života, podložené nie moralistickými poučkami, ale praktickými názormi o tom, čo nemožno od človeka očakávať.

Britský literát Terry Eagleton, ktorý sa sám považuje za katolíckeho marxistu, napísal knihu Prečo má Marx pravdu. Pripisuje Marxovi celkom iné veci ako antikomunisti. Podľa neho navrhol Marx „model dobrého života, ktorý spočíva na myšlienke umeleckého sebavyjadrenia. Veril, že niektoré revolúcie môžu prebehnúť mierovou cestou a nemal nič proti sociálnym reformám.“ Z Eagletonovej perspektívy mohli Marx a Ludwig Erhardt spolupracovať na kréde „Blahobyt pre všetkých“. A s ľuďmi ako Heiner Geißler alebo Norbert Blüm by sa bol bez problémov dal do reči. Nie náhodou prebralo katolícke sociálne učenie veľa Marxových myšlienok.

Keď teraz Marxom opísaný surový finančný kapitalizmus vyložil na stôl svoje tromfy, stávajú sa hodnoty znovu aktuálnymi. V tom zmysle je hnutie Occupy, chorľavejúce na svoju naivnosť, celkom na výške doby. Dobre situovaná buržoázia by nežila týždne v stanoch, kým neprídu potkany. Aj občania strednej vrstvy spoznávajú, že neohraničené hromadenie kapitálu v dlhodobej perspektíve škodí ich záujmom. Čo robiť?

Marx predložil návrhy, kritizoval a dal svetu do rúk nástroje, pomocou ktorých možno dokázať, že panujúce pomery nie sú „bez alternatívy“. Čo povedal Terry Eagleton:

„Ak sa nepostavíme proti zdanlivo nevyhnutnému, nezistíme nikdy, aké nevyhnutné je to nevyhnutné.“

*

Nikolaus Piper napísal:
12. septembra 1857 sa dostal kolesový parník „SS Central America“ pred pobrežím Južnej Karolíny do oblasti hurikánu, potopil sa a zahynulo 400 ľudí. Keď sa správa o katastrofe dostala do New Yorku, vyvolala paniku na burze. Loď mala totiž aj náklad 13 ton zlata z Kalifornie; zlaté tehly mali bankám na východnom pobreží dodať nový kapitál.

Z paniky sa vyvinula v histórii prvá kríza, na ktorú sa hodí dnešný názov „svetová hospodárska kríza“ – postihla okrem Severnej Ameriky aj západnú Európu a Latinskú Ameriku. Pritom bolo potopenie lode len spúšťou – skutočné príčiny boli prekvapujúco moderné: nekontrolované špekulácie (výstavba železníc miesto domov), podkapitalizované banky, slepé uličky (po skončení krymskej vojny v roku 1856 prišlo na západoeurópsky trh opäť ruské obilie, v dôsledku čoho kolabovala cena pšenice v Kansase). Skrachovali podniky Ohio Life Insurance a Trust Company, čo sa dá považovať za pendant úpadku Lehman Brothers v r. 2008.

Týždeň po krachu písal nemecký súkromný vedec Karol Marx z Londýna svojmu priateľovi Friedrichovi Engelsovi do Manchestru:

„Ten americký krach je úžasný a ešte neskončil. Pád masy importných spoločností ešte len príde; dosiaľ padli len niektoré; zdá sa, že to príde aj do Anglicka. Tant mieux (Tým lepšie). Obchody nepobežia také 3 – 4 roky, nous avons maintenant de la chance (máme teraz šancu).“

Keď pred deviatimi rokmi Marx a Engels napísali „Komunistický manifest“, boli presvedčení, že kapitalizmus stroskotá na svojich vnútorných protirečeniach. Kríza roku 1857 v nich vzbudila nádej, že to bude skoro.

Od tých čias majú marxisti zaužívaný zvyk vydávať každú krízu kapitalizmu za konečnú, alebo aspoň vysvetľovať, vďaka ktorým trikom sa kapitalizmu podarilo, svoj nevyhnutný koniec tentoraz oddialiť. Lenin pre to vynašiel v roku 1916 heslo „Imperializmus je najvyššie štádium kapitalizmu“, v 1970-tych rokoch verili západonemeckí mladí socialisti na „štátnopolitický kapitalizmus“, resp. „neskorý kapitalizmus“. Po páde berlínskeho múru sa prívlastok „neskorý“ vynechal.

No dnes, v čase najväčšej finančnej a hospodárskej krízy od čias veľkej depresie, je Marxovo učenie aktuálnejšie, než kedykoľvek predtým. V Karlsruhe, Berlíne a iných univerzitných mestách vznikajú čitateľské krúžky, v ktorých sa možno prehrýzť cez Marxovo hlavné dielo Kapitál. Emeritný berlínsky politológ a marxista tvrdí v dobrej tradícii:

„Kapitalizmus, ako ho poznáme, sa neodvolateľne končí.“

No nie pre svoje vnútorné protirečenia, ale následkom šoku z konca fosílnej a atómovej energie.

Dá sa v dnešnej kríze použiť niečo z Marxa?

Karol Marx vytvoril ako jeden z prvých ekonómov logicky správnu krízovú teóriu. Objavil, že výnos z kapitálu (úroveň zisku) a investície (akumulácia kapitálu) pôsobia ako hybná sila ekonomiky, ale aj ako príčina kríz: ak kapitalisti akumulujú príliš veľa kapitálu, klesá úroveň zisku, príliš veľa sa investuje a kríza je nevyhnutná. V 3. diele Kapitálu to znie:

„Masa malých roztrieštených kapitálov je vytlačená na dráhu dobrodružstiev, špekulácie, kreditné podvody a akciové švindle vedú ku kríze.“

Tak sa dajú komentovať dobrodružstvá pri stavbe železníc v 19. storočí, aj trh druhotriednych domových kreditov v USA dnes. Keby bola za jeho čias existovala Nobelova cena za ekonómiu, bol by ju Marx pravdepodobne dostal. Jeho krízová teória pripomína teóriu radikálneho liberála Friedricha von Hayeka, ktorý bol touto cenou vyznamenaný v roku 1973.

Marx mal okrem toho šťastie, že jeho priateľ Engels bol brilantný spisovateľ. Spoločne napísaný „Komunistický manifest“ z roku 1848 je majstrovské dielo žurnalizmu. Stojí v ňom, že „buržoázia utopila posvätnú hrôzu nábožného blúznenia, rytierskeho oduševnenia a malomeštiackeho žiaľu v studených vodách egoistickej vypočítavosti“ – také vety sa dajú obdivovať aj dnes.

Marx bol dobrý, keď niečo opisoval. Mýlil sa však, a to takmer vždy, keď chcel predpovedať budúcnosť. Tak to bolo už v roku 1857 – za dva roky bolo po veľkej kríze. Kolosálne sa mýlil, keď predpovedal „zbedačenie“ proletariátu. Od Marxových čias sa počet ľudí na svete zvýšil temer sedemkrát a napriek kríze majú dnes pracujúci v starých priemyselných štátoch pomerne vysoký blahobyt. Podiel chudobných nebol nikdy taký nízky ako dnes. Práve tak sa mýlia dnešní nasledovníci Marxa, keď špekulujú o konci kapitalizmu, turbokapitalizmu alebo neoliberalizmu. Kapitalizmus sa dosiaľ vždy ukázal byť oveľa dynamickejší, ako si mysleli jeho protivníci.

No práve tento domýšľavo prorocký, biblický, niektorí vravia aj „revolučný“ prvok marxizmu fascinuje ľudí v krízových dobách. Marxisti si aj dnes o sebe myslia, že správne hodnotia dejiny a stoja na ich správnej strane; že napríklad oni reprezentujú tých „99 percent“, o ktorých je reč (aby som použil moderný pojem) a že tak stoja morálne vyššie ako „meštianski“ ekonómovia. „Kto bráni ľudstvo, má vždy pravdu“, sa spievalo v Piesni strany v NDR.

Toto robí marxizmus nebezpečným aj dnes. Marxisti si namýšľajú, že majú také vedomosti o historických „zákonoch“, aké nemôže mať nijaký človek a odvodzujú z toho ďalekosiahle politické dôsledky. Filozof Karl Popper to nazval „biedou historizmu“. Domýšľavosť tkvie už v Marxovej reči. Tvrdenie, že kapitalisti vykorisťujú pracujúcich, vyplýva z teórie, že len práca, a nie kapitál, produkuje hodnotu. Toto „učenie o hodnote práce“ považujú aj premýšľaví marxisti za čistú metafyziku.

Alebo tá vec s „triedami“. V „Komunistickom manifeste“ čítame:

„Dejiny celej doterajšej ľudskej spoločnosti sú dejinami triednych bojov.“

Pre Marxa bola analýza jednoduchá: Buržoázia a proletariát stoja proti sebe v konečnom boji. Za Stalina a Maa mohlo byť životu nebezpečné mať nesprávny triedny pôvod. A dnes? Problematiku pojmu trieda pochopí čitateľ ľahko, ak sa pokúsi zaradiť seba, svoju rodinu a svojich priateľov do nejakej triedy. Nedá sa to. Napriek tomu patria triedy do povinného repertoáru každej analýzy podľa Marxa. Pojem triedy sa pritom rozpitve až do bezvýznamnosti, no vždy slúži na opis nepriateľa. „Vládnuca trieda sa pokúša prisvojiť si bohatstvo, rastúce na základe technologických zlepšení, ako prírastok súkromného vlastníctva,“ hovorí sa v programe Ľavicovej strany v r. 2011. Ako chcete vedieť, o čo sa nejaká trieda pokúša, keď sa nedá vymedziť, kto kam patrí. Gérad Duménil a Dominique Lévy, dvaja francúzski marxisti, vyvolali rozruch svojou knihou Kríza neoliberalizmu. Za hnaciu silu dnešného kapitalizmu považujú „finančníctvo“, skladajúce sa z „horných frakcií kapitalistických tried a finančných inštitúcií, v ktorých sa koncentruje veľký diel ich moci“, teda banky, penzijné fondy, ratingové agentúry, ba dokonca aj MMF, do ktorého patrí 188 svetových vlád.

Alebo problém alternatív. Marx by sa nebol zdržoval otázkou, ako má vyzerať socialistické hospodárstvo. Dnešní marxisti to už nemajú také ľahké, pretože v roku 1989 grandiózne stroskotal veľký pokus, trvajúci 72 rokov, vo veci aplikovanej marxistickej ekonómie. Pokus viedol k hladu a biede a ospravedlnil nepredstaviteľné zločiny. Je isté, že nikomu – s extrémnou výnimkou – nepríde na um zriadiť nový Sovietsky zväz alebo NDR s ich päťročnicami, kombinátmi a JRD. S veľkými sympatiami sa však stretáva Hugo Chavéz vo Venezuele a Cristina Kirchnerová v Argentíne, keď svoje národné hospodárstva poštátňujú. Iní marxisti pripúšťajú, že ešte stále hľadajú. Duncan Foley, marxistický ekonóm na New School of Economic Research v New Yorku, verí, že modely otvorených prameňov by sa mohli stať alternatívou proti kapitalizmu. Otvorený prameň, teda softvér, ktorý môže každý používať podľa ľubovôle, sa dá považovať za formu komunistického vlastníctva. Iní marxisti žiadajú posilnenie družstevníctva alebo „solidárnu ekonómiu“ (Elmar Altvater).

Ibaže – nech je ako decentrálne organizované nejaké hospodárstvo, ekonomické rozhodnutia jeho jednotlivých zložiek musia byť nejako pospájané. Na to sú len dve možnosti: centrálne pomocou plánu alebo decentrálne pomocou trhu. V prvom prípade sa dajú očakávať katastrofálne dôsledky. V druhom prípade existuje šanca pre dynamiku a pokrok, ale aj riziko nových kríz v budúcnosti. A tie budú môcť marxisti opäť vysvetľovať ako posledné krízy kapitalizmu.

Preložil Rastislav Škoda

*

Komentár: Obidvaja autori majú čiastočne pravda. Smiešne je však Piperovo tvrdenie, žeby niekto mal ťažkosť so svojím zaradením do triedy boháčov (0,01 %) alebo chudákov (99 %).

tags , , , , ,

1 Comment to Nový kapitalizmus?

Josef Fraj
October 11, 2012

Do jake tridy zaradite nariklad programatora, ktery ma mzdu bezne dvojnasobne az petinasobne vyssi, nez je prumerna? Podle vaseho komentare (nikoliv podle Pipera) by mel patrit do 99% chudaku. Zkuste se ho zeptat, jestli se povazuje za chudaka. Ja jich par znam. Zeptal jsem se jich. Sice jako kazdy rikaji, ze by to mohlo byt i lepsi, ale za chudaka se zadny nepovazuje.

Marxiste potrebuji tridy, aby mohli organizovat tridni boj a ventilovat tak svoji zavist a nenavist. A protoze klasicky Marxuv proletariat behem doby temer vymizel, tak maji trochu problem s vojskem.
Nikoho jineho to nezajima, nikdo jiny ani nema potrebu se zarazovat do tridy a bojovat proti jine ucelove vymezene tride.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu