Paul Kurtz, 21. 12. 1925 – 20. 10. 2012

Wednesday, 31 October 2012 | Zošity humanistov č. 94

Paul Kurtz, zakladateľ a dlhoročný predseda Rady pre skeptické hľadanie, Rady pre sekulárny humanizmus a Centra pre hľadanie, umrel vo veku 86 rokov. Bol jednou z najvplyvnejších osobností humanistického a skeptického hnutia od 1960-tych rokov do prvého desaťročia 21. storočia. Medzi jeho najznámejšie diela patria časopisy Skeptical Inquirer pre skeptikov, Free Inquiry pre sekulárnych humanistov a nezávislé vydavateľstvo Prometheus Books.

Mladosť. Paul Kurtz sa narodil 21. decembra 1925 Martinovi a Sarah Kurtzovým v Newarku, New Jersey. Krátko študoval na Washington Square College of New York University, kým sa vo veku 19 rokov na vrchole 2. svetovej vojny prihlásil do americkej armády. Zúčastnil sa na porážke Nemcov pri ich poslednom pokuse zvrátiť výsledok vojny Ardenskou ofenzívou a bol členom jednotky, ktorá oslobodila koncentračný tábor v Dachau pri Mníchove. Demobilizovaný bol 18 mesiacov po konci vojny a vrátil sa k štúdiám na newyorskej univerzite (NYU).

Na NYU študoval filozofiu u Sidney Hooka, ktorý sám bol odchovancom pragmatického filozofa Johna Deweya. Filozofia Deweya a Hooka, preukazne najväčších amerických mysliteľov v humanistickej tradícii, hlboko ovplyvnila Kurtzovo myslenie a konanie. Štúdium ukončil v roku 1948 a Ph.D. vo filozofii získal v roku 1952 na Columbia Universsity.

Akademická kariéra. V rokoch 1952-1959 učil filozofiu na Trinity College, v rokoch 1961 – 1965 na Union College. Súčasne prednášal aj na New School for Social Research. V roku 1965 prešiel na novozaloženú State University of New York (SUNY) at Buffalo. Za guvernéra Nelsona Rockefellera táto univerzita rozvinula agresívny program získať výborných mladých akademikov pre svoje fakulty. Kurtz sa tu stal profesorom filozofie a ostal tu až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1991. Svoj záujem sa sústreďoval na metódy objektívneho hľadania a na históriu americkej filozofie. Prispel podstatnou kapitolou „Americká filozofia“ do vplyvného prvého vydania zborníka „Encycklopedia of Philosophy“ (1967), vydaného Paulom Edwardsom. Napísal dve rozsiahle antológie o americkej filozofii a svoje hlavné vedecké diela Decision (Rozhodnutie) a Condition of Man (1968 – Ľudský údel).

Humanistické hnutie. Koncom 1960-tych rokov sa vydal na cestu, ktorá mala preňho znamenať viac ako jeho filozofická kariéra – zapojil sa do humanistického hnutia. Bol menovaný vydavateľom časopisu The Humanist, vydávaného Americkou humanistickou asociáciou (AHA), v tom čase jedinou významnou ateistickou organizáciou. Novo nasmeroval tento časopis tým, že ho urobil útočnejším v oblasti kritiky náboženstva a že používal agresívne metódy na získanie odberateľov. Je isté, že The Humanist nebol nikdy čítanejší a vplyvnejší ako za Kurtzovho redaktorstva; ostré pracovné metódy však vyvolali rozpory v redakčnej a vydavateľskej rade. V roku 1978 sa Kurtz vzdal vydávania The Humanist a rozišiel sa s AHA; práve v tom roku sa AHA presťahovala zo San Franciska do Amherstu, N.Y., kde ostala až do presťahovania do Washingtonu, D. C. v roku 2000.

Kurtz bol viac ako štvrť storočia veľmi vplyvnou osobnosťou v organizácii IHEU (International Humanist and Ethical Union), celosvetovej sieti národných humanistických organizácií, založenej v roku 1952 v Amsterdame. Členom jej výkonnej rady sa stal v roku 1969 a spolupredsedom bol v rokoch 1986 – 1994. V tom čase bol hostiteľom 10. svetového kongresu humanistov na SUNY-Buffalo v roku 1988.

Kurtzom založené organizácie. Najlepšie poznať Kurtza cez jeho dielo, cez organizácie, ktoré založil a viedol.

V roku 1969 založil Prometheus Books, ziskové vydavateľstvo a viedol ho tak, že sa čoskoro stalo v oblasti skepticizmu a humanizmu dominujúcim. Od založenia vydalo viac ako 2 500 titulov najrozličnejšieho druhu. Dôležitými míľnikmi bolo v roku 1998 získanie väčšiny akcií vedeckého vydavateľstva Humanities Press International, z čoho vznikla v Prometheovi sekcia Humanity Books a v roku 2005 založenie sekcie Pyr pre sci-fi a fantastické témy. Teraz vedie vydavateľstvo Paulov syn Jonathan. Jeho zásluhou si zachovalo nezávislosť v čase, keď ohromný počet nezávislých vydavateľstiev skrachoval alebo bol pohltený globálnymi vydavateľstvami.

S menom Paula Kurtza sú nerozlučne spojené tri neziskové organizácie, založene v Buffale a neskôr prenesené do Amherstu, N.Y., a to Rada pre skeptické hľadanie, Rada pre sekulárny humanizmus a Centrum hľadania.

Kurtz a iní založili prvú organizáciu na svete, venujúcu sa len vedeckej kritike paranormálnych vyhlásení v apríli 1976 na konferencii v SUNY-Buffalo, ktorej sa zúčastnili o. i. spisovateľ Isaac Asimov, matematik a spisovateľ Martin Gardner, ako aj estrádny magik James Randi. Pôvodný siahodlhý názov organizácie bol Committee for the Scientific Investigation of Claims of the Paranormal, Rada pre vedecký prieskum paranormálnych vyhlásení a stal sa bežným skratkou CSICOP, ktorá začala vydávať časopis Zetetic, premenovaný na Skeptical Inquirer; vychádza dvojmesačne. Už v prvých rokoch svojej existencie motivoval CSICOP zakladanie miestnych skupín skeptikov po Spojených štátoch a dnes to robí po celom svete. V roku 2006 skrátil svoje pomenovanie na Rada pre skeptické hľadanie, aby zdôraznil, že mu ide aj o verejné pochopenie vedy, medicínu a duchovné zdravie.

Za dva roky po rozchode s AHA založil Kurtz výraznejšie nenáboženskú organizáciu CODESH, Council for Democratic and Secular Humanism, Radu pre demokratický a sekulárny humanizmus. Slovo „demokratický“ bolo pridané na dôkaz opozície skupiny voči komunistickému totalitarizmu. Bolo to potrebné, pretože predstava neteizmu sa vtedy v mysliach mnohých ľudí stotožňovala s komunizmom. Prvým činom novej organizácie bolo vydanie Deklarácie sekulárnych humanistov, pozičného dokumentu, ktorý podpísalo 57 významných aktivistov a akademikov, o čom vyšiel článok v New York Times. Rada začala súčasne vydávať časopis Free Inquiry, ktorému bol Kurtz vydavateľom aj redaktorom a ktorý sa rýchlo stal najuznávanejším a najčítanejším humanistickým časopisom v USA; vychádza ako dvojmesačník. V roku 1996 – ako odpoveď na pád európskeho komunizmu – sa skrátil názov na Radu pre sekulárny humanizmus. Rada udržiava sieť nezávislých miestnych skupín.

V roku 1991 sa Kurtzove skeptické a humanistické organizácie presťahovali z Buffala do Amherstu, N.Y. a Kurtz tu založil aj tretiu veľkú neziskovú organizáciu – Centrum hľadania. Pôvodne určené na koordináciu humanistických a skeptických aktivít stalo sa Centrum samostatnou právnou organizáciou pre činnosti od produkcie časopisov po výplatné listiny spolupracovníkov v najširšom kultúrnom a intelektuálnom kontexte. Okrem hlavného stanu na univerzitnej pôde v Amherste, ktorý Kurtz rozšíril na 35 000 štvorcových míľ, vzniklo viac ako 50 filiálok Centra v iných mestách USA a na celom svete, pracujúcich podľa rozličných operačných spôsobov. Z transnacionálneho centra v Amherste sa organizuje rad výchovných programov, vrátane programu pre masterskú hodnosť v spolupráci s univerzitou v Buffale. Jeho vedecká knižnica obsahuje najväčšiu zbierku humanistickej, skeptickej a príbuznej literatúry.

Ceny a vyznamenania. Paul Kurtz dostal početné ceny a vyznamenania. V roku 1992 bol menovaný za člena Americkej asociácie pre pokrok vo vede. V roku 2000 dostal na 2. svetovej racionalistickej konferencii v Trivandrume v Indii Medzinárodnú racionalistickú medailu. V roku 2001 dostal na SUNY-Buffalo medailu Charlesa P. Nortona, čo je najvyššia cena, ktorú táto univerzita udeľuje. V roku 2009 dostal od Centra pre hľadanie za celoživotné dielo Cenu Eupraxsopher a od National Capital Area Skeptics cenu Philipa J. Klaasa. V roku 2010 dostal za celoživotné dielo medailu TAM, The Amazing Meeting od James Randi Educational Foundation.

Publikácie. Paul Kurtz vydal a napísal viac ako 50 vedeckých a populárnych kníh. Medzi najznámejšie patria Exuberancia: Filozofia šťastia (1977); Zakázané ovocieEtika humanizmu (1988); Eupraxophy: Život bez náboženstva (1989); Transcendentálne pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálna (1991); Nový skepticizmus: Hľadanie a spoľahlivé poznanie (1992) a Čo je sekulárny humanizmus? (2006). Jeho diela boli preložené do 60 jazykov. Okrem kníh napísal vyše 800 esejí, vrátane úvodníkov do temer každého čísla Free Inquiry od založenia v roku 1980 do roku 2009.

Kurtz bol aj najplodnejším tvorcom pozičných dokumentov. Keď sa pridal do humanistického hnutia, bolo silne ovplyvnené Humanistickým manifestom z roku 1933. Napísané a podpísané unitárskymi kňazmi (s pozoruhodnou výnimkou signatára Johna Deweya) jednoznačne smerovalo k humanizmu ako novému náboženstvu. Podľa Kurtzovho názoru bola potrebná sekulárnejšia formulácia. Ako vydavateľ Humanistu rozpútal kampaň za nový a výraznejší Manifest a v roku 1973 bol uverejnený Manifesto II, zostavený Kurtzom a jeho spolupracovníkom Edwinom H. Wilsonom. Ak predchodca bol nábožný, Manifesto II vyslovene odmieta religiozitu. Nasledujúca pasáž je ukážkou Kurtzovho štýlu:

„Niektorí humanisti si myslia, že máme reinterpretovať tradičné náboženstvá a dať im zmysel prislúchajúci dnešnej situácii. Takéto redefinície … udržujú pri živote staré závislosti a eskapizmus (únik z reality do nadprirodzena); ľahko vedú k tmárstvu a brzdia slobodné využívanie intelektu. Potrebujeme radikálne nové ľudské ciele.“

Manifesto II podpísalo 114 aktivistov a mysliteľov; už pri prvej publikácii a pritiahlo podpisy ďalších 261 významných ľudí. Jeho vydanie vyvolalo pozornosť svetových médií a napr. aj úvodník na prvej strane The New York Times.

Už menovanú A Secular Humanist Declaration (Deklaráciu sekulárneho humanistu – 1980) napísal Kurtz sám. Poskytovala sekulárne interpretácie ideí manifestu II, ale zdôrazňovala potrebu založenia vyslovene nenáboženských humanistických inštitúcií, blízkych, ale odlišných od tých v širšom humanistickom hnutí, ktoré obsahovalo aj religióznych, aj nereligióznych humanistov.

Koncom 1990-tych rokov pristúpil Kurtz k vypracovaniu následného dokumentu. Pôvodne plánoval nazvať ho Manifestom III, mysliac si, že má na to právo ako posledný žijúci spoluautor Manifestu II. Keď sa však Americká humanistická Asociácia dovolávala, že je majiteľkou tohto názvu, premenoval ho na Humanistický manifest 2000. (Jeho preklad bol uverejnený už v 11. čísle Zošitov humanistov z novembra 1999 – pozn. prekl.)

Humanistický manifest 2000: Volanie po novom planetárnom humanizme vyšiel v roku 2000 s okolo 200 podpismi. Mal dĺžku knihy, bol ďaleko dlhší ako predošlý Manifest a obsahoval Kurtzovu plnú víziu humanizmu v planetárnom rozsahu, presahujúcu národné a etnické identity. Odmietal náboženstvo a dovolával sa vedeckého pohľadu na svet a slobody myslenia; navrhoval občanmi volený svetový parlament, medzinárodný súd, globálne environmentálne inštitúcie, nový medzinárodný systém daní a pomoc rozvojovému svetu. Tieto internacionalistické obsahy vyvolali vážne kontroverzie v humanistickom hnutí.

Hlavné sporné argumenty. Kurtz sústavne tvrdí, že morálnosť sa má zakladať na ľudskom rozkvete a šťastí, nie na nadprirodzených zjaveniach. Absolútnu prioritu pripisuje osobnej slobode v silnej demokracii. Jeho etika je primárne utilitaristická, ale jeho utilitarizmus silne zmierňuje uznávanie základných slobôd. Už v roku 1969 napísal, že

„sú dva základné a minimálne princípy, ktoré môžu špeciálne charakterizovať humanizmus. Prvým je odmietanie akejkoľvek nadprirodzenej koncepcie vesmíru a predstavy, že človek má v prírode nejaké privilegované postavenia. Druhým je uznanie, že etické hodnoty sú ľudským výtvorom a bez ľudskej skúsenosti nemajú nijaký zmysel.“

Opakovane charakterizoval sekulárny humanizmus menej ako rad morálnych a filozofických predpisov a skôr ako návod na proces etického hľadania.

Začiatkom druhej polovice 1980-tych rokov veľmi ovplyvnili Kurtzovo myslenie a písanie dve ďalšie idey. Prvou bolo jeho rastúce ponímanie humanizmu ako nevyhnutne planetárneho javu. Tvrdil, že ak hlavné problémy konfrontujúce ľudstvo, majú globálny rozsah, tak si vyžadujú transnacionálne riešenia. Tento názor sprevádzal presvedčivý kozmopolitizmus, ktorý považuje tradičné náboženstvá a národné a etnické identity za archaizmy, ktoré treba zavrhnúť, kde je to len možné.

Okrem toho vymyslel autoritatívnu odpoveď na otázku „Ak nie je sekulárny humanizmus náboženstvo, čím je?“ Jeho riešením bolo razenie nového slova, eupraxofie. Má grécky koreň a myslí sa ním „dobré vedomie a jeho prax v správaní sa“. Mal na mysli novú kategóriu intelektuálnych a morálnych systémov pre niektoré sociálne potreby, dosiaľ zahrnutých do náboženstiev; kategóriu, ktorá by to robila bez supernaturalizmu a bez autoritárstva. V roku 1989 to bolo obsahom knihy Eupraxophy: Život bez náboženstva. Nakoniec však tento výraz stratil stúpencov a dnes sa používa len zriedka.

Staroba. Hoci ho nahradil na poste prezidenta vydavateľstva Prometheus Books jeho syn Jonathan, Kurtz chodil denne kontrolovať chod neziskových organizácií, ktoré založil, ešte dlho po svojej osemdesiatke. Po roku 2006 sa postupne začal proces nástupníctva a v roku 2008 prevzal prezidentstvo všetkých troch organizácií právnik a filozof Ronald A. Lindsay, ktorého na tento post osobne vybral Kurtz. V roku 2009 sa stal predsedom správnej rady investičný dozorca Richard Schroeder a Kurtz dostal titul emeritného predsedu. 18. mája 2010 rezignoval Kurtz na všetky svoje posty v neziskových organizáciách, ale kancelária bola preňho otvorená, kedykoľvek chcel.

Koncom roku 2010 oznámil Kurtz založenie novej organizácie, Inštitútu pre vedu a ľudské hodnoty. Vydal nový dokument v štýle manifestov, a to Neohumanistické konštatovanie sekulárnych princípov a hodnôt, so 150 podpismi a ohlásil vydávanie nového časopisu, štvrťročníka The Human Prospect.

Záver. V poslednej tretine 20. storočia Kurtz veľmi prispel k vytvoreniu amerického a svetového humanistického hnutia. Bol výnimočný organizátor, zodpovedný za sociálne zameranie nereligióznych Američanov pred príchodom tzv. novoateistického hnutia v polovici 2000-ich rokov. Rozličnosťou vibrujúca skeptická komunita, počítajúca tucty miestnych a národných organizácií, by asi vôbec neexistovala – celkom iste by nemala dnešnú formu – keby Kurtz nebol založil prvú modernú skeptickú organizáciu, CSICOP. Jeho najtrvalejším dedičstvom ostane Centrum hľadania, ktoré je naďalej najväčšou, najaktívnejšou a finančne najsilnejšou organizáciou.

Prameň: Anonym, Paul Kurtz 21.12.1925–20.10.2012, Free Inquiry, 27. 10. 2012.

tags

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu