Ostrovná civilizácia – Vízia ľudského osídlenia vo štvrtom miléniu

Thursday, 25 April 2013 | Preľudnenie, Zošity humanistov č. 96

Roderick Nash

Divočinou voláme inú civilizáciu, ako je naša vlastná – Henry David Thoreau

Sme najnebezpečnejším druhom na planéte a každý iný druh, vrátane samej zeme, má dôvod báť sa našej ničivej sily. Sme však aj jediným druhom, ktorý, keď sa rozhodne urobiť to, pustí sa s veľkou silou do záchrany toho, čo by mohol zničiť – Wallace Stegner

Vstupujeme do tretieho milénia a to je výborná príležitosť zamyslieť sa nad históriou a budúcnosťou divočiny a civilizácie na planéte Zem. Milénium je, samozrejme, celkom umelý pojem. Čas sa začal merať tisícročiami až v roku 1582, keď cirkevná hierarchia odhadom určila dátum narodenia Krista. Takže nič špeciálne nebolo spojené s dňom 31. decembra 999; ľudia ani nevedeli, že sa končí prvé milénium. Robíme však veľký krik okolo konca druhého tisícročia o tisíc rokov neskoršie a máme možnosť prekonať krátkozrakosť, typickú pre náš druh. Ľudia málokedy plánujú viac ako pár rokov dopredu a ani históriu dobre nepoznajú. Je čas začať rozmýšľať o našom druhu ako o celku v širokom rozmedzí.

Na zodpovednosť voči nášmu prostrediu sa dá pozerať z hľadiska dedičstva. Ako historika ma zaujíma, ako sa bude budúcnosť pozerať na to, čo sa stalo s planétou pod naším dozorom. Čo si pomyslia moji pravnuci (a ich pravnuci), keď sa dozvedia pravdu o holubovi sťahovavom, lososoch, veľrybách a koralových útesoch?

V tejto eseji je mojou úlohou pozrieť sa na históriu vzťahu človek–príroda a pokračovať diskusiou o ďalekej budúcnosti. Chcem napnúť naše mysle. Aká môže byť ľudská držba Zeme o tisíc rokov – na začiatku štvrtého milénia? Môj návrh obsahuje niekoľko vskutku veľkých zmien. Očakávam, že bude kontroverzný. Na prvý pohľad si môžete myslieť, že Ostrovná civilizácia je bláznovstvo a nemožnosť, ale neprestaňte kritizovať. Úlohou tejto eseje je diskutovať o stratégii takého obývania tejto planéty, ktoré bude trvať veľmi dlho a zahrnie globálny ekosystém. Je to pre náš druh najväčšia možná výzva. Ak nesúhlasíte s mojou víziou Ostrovnej civilizácie, vytvorte si vlastnú. Ak myslíte, že zastať na dnešnom bode je dobrá cesta do budúcnosti, predložte svoje dôkazy a spôsob uvažovania. Hlavná vec je zdvihnúť občas oči z každodennej podrobnosti a päťročného plánu a zahľadieť sa na horizonty planetárnych možností. Takýto cieľ je prvý životne dôležitý krok pre riešenie problému. Bez neho nám chýba smer a prostriedky na posúdenie možností, na ktoré sa postupne zameriame.

Štartujme v divočine. Je to stav mysle, skôr vnímanie niečoho ako zemepisný pojem; pred príchodom čried dobytka a pôdohospodárstva pred asi desaťtisíc rokmi to neexistovalo. Keď sme začali stavať mentálne hranice medzi sebou/nami a prírodou, keď sme začali klásť do krajiny ploty a brány, dostala predstava kontrolované verzus nekontrolované prostredie svoj význam. V starej angličtine znamená will, koreň slova wildernis, niečo, čo má will, svoju vlastnú vôľu. Z toho vzniklo adjektívum wild, divý či divoký a v zložkách, napríklad wildfire, blesk či búrka, wild rivers, bystriny a wildcats, divé mačky. Druhá časť slova, ness, znamená miesto, takže doslovne znamená wilderness kus zeme, ktorá má svoju vôľu; je to miesto, kde sa potulujú divé, nedomestikované zvieratá a kde prebiehajú prírodné procesy bez ľudskej prítomnosti.

Potom ako ľudia založili farmy a na nich miesto lovu a zberu postavili svoje prežívanie, stala sa nekontrolovaná príroda nepriateľom novej civilizácie. Pastorálne spoločnosti typu tých, ktoré vyprodukovali Starý a Nový zákon, postihla mánia narovnávať, čo bolo krivé a vyhládzať, čo bolo drsné. Počas tisícročí sa úspech civilizácie meral deštrukciou divokých miest, divých zvierat a divochov. Plán hry sa zakladal na zlomení ich vôle. V biblii boh divočinu preklial. Jej protiklad sa volal rajom. Adam a Eva ho stratili, keď nahnevali boha a ten ich vyhnal do divočiny. Prví európski kolonizátori Nového sveta mali vo svojej batožine zásoby prostriedkov účinných proti divočine. To posledné, na čo mysleli osadníci východných brehov, bola ochrana divej prírody alebo zakladanie prírodných parkov. Indiáni boli divosi a bolo ich treba „civilizovať“ alebo eliminovať. Po neistom začiatku sa títo pionieri veľmi zdokonalili v lámaní vôle nekontrolovaných oblastí a ich obyvateľov. Sekery, pušky a ostnatý drôt – potom železnice, priehrady a diaľnice – sa osvedčili pri premene prostredia, ktorá zanechala len roztrúsené ostatky divočiny.

V oslave expanzie na západ však tkvie irónia celého projektu. Kedy sa príliš veľký úspech naraz zmení na zlyhanie? Rast sme vždy považovali za synonymum pokroku, ale väčší nie je lepší, ak vytvára civilizáciu, ktorá nie je udržateľná. Netreba zvíťaziť nad divočinou, ale nad našou kapitalizmom hnanou kultúrou s jej rakovinovou tendenciou k sebazničeniu.

Američania sa začali zaoberať týmito revolučnými myšlienkami v 19. a 20. storočí. Henry David Thoreau už r. 1851 pochopil, že divočina je kľúčom k zachovaniu sveta. George Perkins Marsh, diplomat ovládajúci 21 jazykov, vysvetlil vo svojej pozoruhodnej knihe Man and Nature, vydanej v r. 1867, že so svojou dokonalou technológiou, ale bez etických zábran stali sa ľudia novou a veľmi deštruktívnou prírodnou silou. Vyslovil podozrenie, že to, čo ľudia vyhlasujú za víťazstvo nad prastarým lesom, bude mať za následok povodne, suchá a dezertifikáciu, ktoré porazia ich sny o pokroku. Na začiatku 1890-tych rokov John Muir odmietol tisíce rokov judeo-kresťanských postojov ako neplatné, keď vyhlásil za chrámy a katedrály horské lesy. Američanov tejto generácie najviac šokovalo konštatovanie úradného súpisu v roku 1890, že už niet hraníc. Natívni Američania boli rozdrvení, byvoly temer vymizli a priemyselné mestá strácali svoj lesk – tu sa dalo myslieť, že vychvaľovaný civilizačný proces môže zájsť priďaleko. Témy bestsellerov začiatkom 20. storočia naberali primitivistické tóny – napríklad Volanie divočiny (1903) Jacka Londona a Tarzan (1914) Edgara Ricea Burroughsa – a naznačovali, že relatívne hodnotenie divočiny a civilizácie sa mení.

Vynorila sa celonárodná úzkosť vyvolávaná stratou hraníc. Dominantný postoj voči divočine prechádzal od záväzku k prínosu. Ocenenie a neskoršie ochrana divočiny sa začali v mestách, kde sa divoká krajina vníma ako relatívna novinka a vo svojej podstate je menej hrozivá.

Racionalita raného hnutia za divočinu bola skoro celkom antropocentrická. Scenéria, rekreácia a ekonomika nového turizmu do prírody podporovali rastúcu popularitu divých lokalít. Sofistikovanejšie, ale nie menej utilitaristické boli predstavy divočiny ako sanktuária, múzea národných dejín, podnetu pre jedinečné umenie a literatúru a psychologickej pomoci pri strese. Boli to na svoju dobu dobré argumenty a na ich základe vznikli prvé národné parky a chránené divočiny. The Wilderness Act (Zákon o divočine – 1964) bol revolučný akt, ale – nemýľte sa – jeho cieľom bolo dobro pre ľud.

V posledných 50 rokoch druhého milénia sa vynorilo nové, biocentrické racionále divočiny. Jeho ústrednou časťou bola myšlienka, že divočina má svoju vnútornú hodnotu a že jej ochrana nemá s nami nič spoločné. Naopak, je to skôr miesto, kde náš druh môže prejaviť veľmi potrebnú „vynechávku“ našej desaťtisícročnej posadnutosti kontrolou a premenou planéty. Uctievaním divočiny prejavujeme schopnosť zdržať sa. Ochrana divočiny je gesto planetárnej skromnosti, spôsob podelenia si vesmírnej lode, na ktorej spolu cestujeme celý svoj život.

Korene tohto hodnotenia divočiny siahajú v USA až k Henrymu Davidovi Thoreauovi a jeho názoru, že „divočina je civilizácia, ktorá je iná ako naša“. John Muir písal „o právach všetkých ostatných tvorov“, čo civilizovaní ľudia dovtedy sústavne ignorovali. Už v 19. storočí sa v Anglicku silne bojovalo za práva určitých zvierat a v roku 1915 Albert Schweizer rozšíril tento ideál na „úctu k životu“. Tu a v knihe botanika Cornellskej univerzity Liberta Hydea Baileya (tiež 1915) bol ideálom nielen dobrý manažér alebo stevard prírody, ale človek, ktorý to všetko rešpektuje ako eticky rovné, lebo to bolo stvorené Bohom. Baileyovými slovami majú ľudia „svoju nadvládu vložiť do oblasti morálky. Teraz je to oblasť obchodu.“ Tento teologický holizmus, majúci dlhú tradíciu v západnom myslení a ešte dlhšiu v ázijských kultúrach, našiel veľkú podporu v novej vede, v ekológii. V roku 1927 sa po prvý raz objavil výraz potravinový reťazec a v roku 1935 ekosystém. Zamerajúc sa na vzájomné vzťahy obstarali ekológovia vedecký argument pre názor, že príroda je spoločenstvo, do ktorého ľudstvo patrí, ale nie je tovarom, ktorý ľudstvo vlastní.

V esejach 1920-tych a 1930-tych rokov a hlavne vo svojej knihe A Sand County Almanac (Almanach pieskového okresu – 1949) stal sa ekológ divočiny Aldo Leopold významným americkým propagátorom slávneho sloganu „etika zeme“. Jeho najvyššou prioritou bolo „zachovanie divočiny“. Tvrdil, že to predstavuje akt „celonárodnej kajúcnosti“ druhu, notoricky známeho pre svoju „biotickú aroganciu“. V 1960-tych rokoch svedčili knihy Leopolda a ekologičky Rachel Carsonovej, najmä jej Silent Spring (Tichá jar – 1962), o zmene amerického postoja k prírode. Výraz konzervácia, používaný od roku 1907, mal čisto utilitaristické zameranie a zdôrazňoval národnú silu a prosperitu. Muir dával prednosť výrazu prezervácia, pričom mal na mysli ľudský osoh z nekontrolovaného a nevyužívaného prostredia. Novým pojmom 1960-tych rokov bol environmentalizmus; popularizoval výraz polúcia a dal váhu myšlienke práv prírody. Teológovia a filozofi sa spojili s environmentalistami a spoločne vyhlásili, že tradícia prirodzených práv národa, ktorá tak rozšírila morálnu komunitu národa, že pojala Afroameričanov, natívne národy a ženy, musí teraz obrátiť pozornosť na ďalšiu utláčanú menšinu, prírodu. V roku 1973 sa objavil výraz hlbinná ekológia, pre vieru v práva každého života prekvitať v spoločne obývanom ekosystéme. Niektorí filozofi roztiahli jej platnosť na zemské útvary, napríklad rieky a pohoria, a tak aj na ekosystémy.

Takéto etické uvažovanie viedlo k tomu, že ako „sociálna zmluva“ Johna Locka vyžadovala obmedzenia osobnej slobody v záujme vytvorenia spravodlivej spoločnosti, tak „ekologická zmluva“ môže obmedziť práva ľudského druhu v záujme ekosystému. Texty Marine Mammals Protection Act (1972) a Endangered Species Act (1973) boli pozoruhodné tým, že niektorým nie-ľudským druhom priznali právo na život, slobodu a hľadanie šťastia (samozrejme príslušnými výrazmi). Príznačné bolo, že mnohé z chránených druhov sa nepovažovali za milé alebo pre ľudí nejako užitočné; ich hodnota bola vnútorná a ich členstvo v biotickej spoločnosti nesporné.

Príchod biocentrizmu a environmentálnej etiky pôsobil povzbudzujúco, ale lavína dôkazov svedčila, že civilizácia bude ďalej ničiť prirodzené rytmy a rovnováhy aj v treťom tisícročí. Súčasné myslenie a diskusie sa zaoberali týmito problémami. Biológovia hodnotili urýchlenú hromadnú deštrukciu biodiverzity ako šiestu hromadnú extinkciu. V roku 1950 žilo na zemi viac ľudí ako v celej ich histórii spolu (1) a odteraz mala pribúdať miliarda ľudí každých 15 rokov. Šíriac sa do voľného priestoru rýchlosťou 6 000 akrov denne len v USA, ľudia obsadili väčšinu príjemných lokalít v miernom podnebnom pásme. Témami každodenných titulkov sa stali klimatické zmeny, nedostatok čistej vody, vyčerpanie pôdy, odlesňovanie a problém potravy. A na obzore už číhajú masívne epidémie, hladomory a klimatické zmeny, ktoré by mohli devastovať život na planéte.

Jedným slovom, svet sa ukazuje byť zraniteľný. Vo svojej knihe Collapse (2005) podčiarkuje Jared Diamond ekologickú neudržateľnosť mnohých ľudských civilizácií posledných desaťtisíc rokov a prísne upozorňuje, že nie sme výnimka. Konštatuje, že environmentálne problémy sa vyriešia, a to ak nie rozumnou voľbou, tak ekologickou pohromou a sociálnym rozpadom. Môj návrh Ostrovnej civilizácie je odpoveďou na problémy, ktoré naznačili Diamond a iní.

Divočina, v ktorej žije väčšina tých viac ako tridsať miliónov druhov, deliacich si medzi sebou Zem, je teraz sama ohrozený zemepisný druh. Len asi 2 percentá rozlohy súvislých 48 štátov sú ešte legálne divoké a asi práve toľko je spevnených! Veľká časť americkej krajiny bola do určitej miery zmenená. Je iróniou, že Spojené štáty viedli v zakladaní národných parkov a prezervácii divočiny a o len o niečo viac ako storočie sú za hraničnou érou. V iných, starších oblastiach – tu príde na myseľ Japonsko alebo Francúzsko – je ľudská kontrola prírodného prostredia temer úplná. Prinajmenšom v temperovaných oblastiach nachádzame už len ostatky kedysi divokého sveta a stojíme pred nezmeniteľným rozhodnutím o ich osude na planéte, ktorá sa nakoniec vidí byť malá a zraniteľná. V priebehu jedného storočia sa môže divočina úplne stratiť alebo stať natoľko roztrieštenou, že bude ekologicky bezvýznamná. Niektorí v tom vidia nielen porušenie ľudského práva tešiť sa z divej prírody, ale aj porušenie práv iných druhov a práva samotného prostredia.

Ak sa pozeráme do štvrtého tisícročia, čo je tisíc rokov dopredu, vidíme viaceré cesty, ako môže končiť prírodný svet, v ktorom sme sa vyvíjali. Scenár pustatiny predvída spustošenú, otrávenú a využitú planétu, vládajúcu uniesť len patetické ostatky kedysi zázračnej biologickej rozmanitosti. Ľudia sa ukázali byť hroznými susedmi väčšine ostatného života na svojej planéte. Neboli sme dobrí spolumajitelia. Rast sa zamieňal s pokrokom. Storočia nedostatočného financovania príliš veľkej a šíriacej sa civilizácie položili ekosystém, samozrejme vrátane nás, na kolená. Ako vrchol nevďačnosti a nezodpovednosti opúšťame zahodenú planétu. Predvoj ľudí, ktorí nezmúdreli zo svojej histórie, putuje medzi hviezdami a hľadá nové priestory na plienenie. Je možné, že podmienky divočiny sa vrátia prechodom do stavu, ktorý Alan Weisman (2007) nazval „svetom bez nás“. No rana vývoju by bola hlboká a liečba by trvala milióny rokov.

Druhá možná budúcnosť je scenár záhrady. Predstavte si štvrté tisícročie ako úplnú ľudskú kontrolu prírody, ale tentoraz „dobročinnú“. Náš druh obsadil a zmenil každú štvorcovú míľu plochy a každý planetárny proces od oceánov po počasie podrobil vytvoreniu a vývoju života. Ako sa niektorí báli, končí to nami. Už nie sme časťou prírody: vystúpili sme z biotického tímu, resp. vystúpili sme nad neho. Miliardy ľudí žijú v tejto planetárnej záhrade. Chladné a čisté rieky pokojne tečú vo svojich hrádzach (no niet v nich veľa života) a vlniace sa obilné polia siahajú až k obzoru. Jediné veľké zvieratá naokolo sú tie, ktoré jeme! Je možné, že taký svet by sa dal urobiť udržateľným pre niekoľko málo druhov, ale divočina a od nej závislá rôznorodosť života by tam nemala miesto. Možno také by bolo environmentálne zdravie, dlho považované za späté s normálnym, prirodzeným fungovaním ekosystémov. Záhradníkmi tohto človekom vytvoreného raja by neboli také múdre (sapientné) opice, ako si ľudia predstavovali; po násilnom a krátkozrakom dobytí Zeme sa stali obeťami homogenizácie, biotického schudobnenia a svojej nadmernej chuti.

Existuje aj tretí scenár, ktorý sa zmocnil predstavivosti niektorých premýšľavých environmentálnych filozofov. Dá sa nazvať budúci primitív. Predpokladá odpísanie technologickej civilizácie ako 10 000 rokov trvajúceho pokusu, ktorý sa končil neúspechom. Či už v dôsledku voľby alebo nevyhnutnosti, malé skupiny ľudí sa vrátili k spôsobu existencie, ktorý pre náš druh dobre fungoval milióny rokov. Nevýhodou tohto scenára je, že neobyčajné výdobytky a potenciál civilizácie sa stratili. Lepším cieľom sa mi vidí to, čo si Henry David Thoreau prial ako „zabezpečenie všetkých predností“ civilizácie „bez útrap v dôsledku jej nevýhod“. Nemajú ľudia rovnaké právo na splnenie svojich evolučných potenciálov ako iné druhy? Vitálnou výhradou by muselo byť, že keby tak bolo, neohrozili by sme, resp. neeliminovali by sme možnosti iných členov biotického spoločenstva plniť ich ciele. To znamená nezavrhnúť technológiu, ale využívať ju eticky a zodpovedne, teda múdro.

Štvrtý scenár pre štvrté tisícročie nazývam ostrovnou civilizáciou. Slovami Martina Luthera Kinga je to sen, a znamená zoskupovanie ľudí v planetárnom rozsahu. Hranice sa ťahajú okolo prítomnosti ľudí, nie okolo divočiny. Pokročilé technológie umožňujú ľuďom redukovať ich pôsobenie na prostredie. Po prvý raz v ľudskej histórii znamenajú lepšie nástroje mier a nie vojnu s prírodou. Je samozrejmé, že ostrovná civilizácia znamená koniec myšlienky integrácie našej civilizácie do prírody. Rozvod, ktorý sa začal čriedami a roľníctvom, je konečný! Keďže sme sa ukázali byť dosť šikovnými, aby sme si vytvorili vlastné prostredie, miesto toho, aby sme sa adaptovali na to, čo nám obstarala príroda, berieme túto možnosť až do logickej krajnosti. Pôsobíme len na nepatrnú časť planéty. Ostatok ostáva z vlastnej vôle divoký – nie je civilizovaný.

Takáto veľká zmena sa nezaobíde bez kompromisu v otázke ľudskej slobody. Na konečnej planéte, o ktorú sa delíme s miliónmi iných druhov, môže mať neohraničené možnosti len obmedzený počet ľudí . Prvý krok k ostrovnej civilizácii je ovládnuť populačný rast a znížiť ľudskú populáciu na počet okolo 1,5 miliardy. Samozrejme sa to dá urobiť! Je tu len jeden problém, ale poznáme jeho príčinu aj riešenie. Je to motivácia, a tá zatiaľ chýba. Nová, širšia etika zeme a číry strach z krachu premnoženého druhu môžu obrátiť beh vecí. Rozhodujúci prvý krok je postaviť prírodu nad ľudí. Dave Foreman, Mike Roselle a ich kolegovia dali svojej platforme v roku 1980 meno „Najprv Zem!“ Ako veci vyzerajú, ľudí pribúda a množia sa rýchlosťou 10 000 za hodinu; táto rýchlosť anuluje každý zisk z činnosti dnešných priateľov divokého života a divočiny.

Druhé obmedzenie sa týka životného priestoru. Historicky sme pre seba vždy vyžadovali príliš veľký kus planéty, ktorú si delíme s inými druhmi. Divoké veci sme zatlačili do najmenej príťažlivých kútov prostredia. Je na čase, aby sa náš druh uspokojil s osídlením biologicky „okrajových“ oblastí – ktoré s našou inteligenciou môžeme modifikovať – a aby sme prenechali biologicky cennejšie miesta divej prírode. Pravda je, že sme boli hroznými spolubývajúcimi v zemskej domácnosti. Ktorý iný druh by podporoval Endangered Species Act, týkajúci sa nás?

Jedna verzia ostrovnej civilizácie by mohla nariadiť, aby tá 1,5 miliardy ľudí žila v 500 koncentrovaných oblastiach, riedko roztrúsených po celej Zemi. Produkcia potravy, výroba energie, zaobchádzanie s odpadom, a kultúrne aktivity by sa diali na územných jednotkách v podobe kruhu s priemerom sto míľ a tromi miliónmi obyvateľov. Opis nových usporiadaní bydlísk sa nemôže začať „mestami“; vytvoria ich architekti a inžinieri štvrtého tisícročia. Môžu byť na póloch, v horách, pod zemou alebo pod morami. Cez niektoré môžu tiecť rieky. Niektoré ostrovy môžu plávať na vode alebo vznášať sa vo vzduchu. Samozrejme sa budú diať kultúrne výmeny – ale medzi ostrovmi bude len veľmi málo globálnej výmeny potravy, energie a materiálov – možno nebude nijaká. Ekonomiky budú asi relokalizované a koncepcia „jedál z okruhu so míľ“ sa stane skutočnosťou. Vrátime sa k usporiadaniu spoločnosti, ktoré dobre fungovalo na malej ploche gréckych mestských štátov, stredovekých kláštorov a v pueblách Juhozápadu. Isteže, na jednotlivých ostrovoch bude divá príroda ľudskou prítomnosťou veľmi zmenená, ale nie je to čestnejšie a lepšie ako na celej planéte venovať všetko jednému druhu? Koncepcia každého ostrova je taká, že ľudský dopad na jeho fungovanie je úplne vylúčený. Obraz rozliezania, ktorým planéta trpí dnes, sa pominie.

Nech sú možnosti týchto nových spôsobov žitia ľudí akokoľvek vzrušujúce, osobitne príťažlivý je život mimo ostrovov. Ľudská prítomnosť tam implodovala. Brány sú pozatvárané. Hrádze zmizli. Za tisíc rokov môžu byť cesty, koľajnice, ropovody a plynovody, telefonické linky, oceánske lode, slovom všetky prostriedky pozemskej dopravy nepotrebné. Počítam s úžasnou novou technológiou, ktorá to všetko umožní. Jej vrcholom by mohla byť jadrová fúzia. Sú to fikcie utopickej vedy? Možno, ale spomeňme si len, čo sa vravelo o televízii a počítačoch pred sto rokmi. Pritom rýchlosť technologických zmien dramaticky rastie. Samozrejme nemôžem dokázať možnosť zázrakov, akým by mohla byť doprava teleportáciou o tisíc rokov, ale na tom istom základe mi vy nemôžete dokázať, že to tu nebude. Ak sa naše najlepšie mozgy pustia do riešenia technologických výziev ostrovnej civilizácie, aj zázraky sa môžu stať skutočnosťou. Netreba ísť späť do pleistocénu a žiť s malou ekologickou stopou. Povedal by som, že technológia je sama osebe neutrálna; záleží na tom, aký druh technológie rozvinieme a čo urobíme s výrobkom. Prečo nerozšíriť našu etiku, neskoncovať so znečisťovaním mysle a nepustiť sa cestou vrcholnej technológie do minimalizácie dopadu našej činnosti? Výsledkom by mohol byť sen prezervácie prírody. Hranica sa opäť ukáže a tentoraz bude trvalá. Rieky sú plné lososov, jeleň, byvol a antilopa pobiehajú po planinách. Aj mocné predátory sa vrátili, a to bez ľudského pričinenia; možno sa budú podobať na pleistocénovú megafaunu, ktorú sme nikdy nevideli. Ako sme boli pred čriedami a roľníctvom, pred 10 000 rokmi, tak sme v roku 4000 znovu dobrými susedmi v rámci ekologickej komunity. Homo sapiens je zdravý a raduje sa zo svojej verzie slobody a hľadania šťastia; také sú aj všetky ostatné tvory a komponenty prírodného sveta.

Často počuť otázku, aké budeme mať možnosti, ak nebudeme chcieť žiť na husto osídlených ostrovoch uprostred divej prírody? Stručná odpoveď znie, že ak by ste chceli v roku 4000 žiť štýlom vysokej technológie, nemali by ste túto voľbu. V zmysle obsahu novej, ekologickej zmluvy sa vzdáme niektorých slobôd ako napríklad pasenia stád na otvorených farmách alebo žitia v rozsiahlych lyžiarskych strediskách. Ak ste chceli lyžovať, mali ste voliť život na ostrove, postavenom povedzme v Alpách. Môžete však opustiť svoj ostrov a tešiť sa z dovolenky s minimálnou stopu dopadu v prvotriednej divočine. Môžete tam žiť aj dlhšie alebo natrvalo. Podmienka je, že tam musíte ísť a prísť ako časť divočiny. To znamená, že prevezmete starý, predpastorálny spôsob života. Nebudú tam stáda ani usadlosti, mestá ani ohrady, dokonca ani chaty v lesoch. Tí, čo sa zrieknu ostrova, dostanú od prírody len to, čo budú potrebovať; zisk ani rast nie sú v ich rovnici. Konečne pochopíme, čo mienil Wilderness Act z roku 1964 pod ľuďmi, ktorí sú návštevníkmi a neostanú žiť v cudzom dome.

Ľudia ďalekej budúcnosti budú mať možno možnosť voliť na sezónnej báze medzi spôsobmi života zameranými na počítače alebo táboráky. Mladým ľuďom sa bude možno odporúčať dvojročná misia alebo návšteva divočiny. Bez akéhokoľvek kontaktu s civilizovaným ostrovom sa môžu naučiť staré spôsoby lovu a zberu a poznať staré vidiecke etiky. To by boli situácie, keď by sa niektorí vrátili do pleistocénu a rozhodli sa žiť svoju budúcnosť opísaným primitívnym spôsobom. Dá sa však počítať s tým, že ľudia vydržia dlho tak žiť a postarať sa o seba? Odpoveď je, že samozrejme, pretože bude tu opäť zdravá zem a more, na ktorých naši predkovia vybudovali udržateľnú kultúru trvajúcu stovky tisícročí.

Ostrovná civilizácia je odpoveď na históriu človeka Homo sapiens na Zemi. Počas okolo piatich miliónov rokov existencie nášho druhu bola planéta svojou podstatou divočina. Ľudia boli len ďalší poľovníci a zberači medzi ostatnými a populácia ostávala relatívne malá a stabilná. Ich spôsob života bol úspešný a zhoršoval sa len pri závažných klimatických zmenách; jedna taká nás teraz straší. Pred asi 10 000 rokmi začal náš druh experimentovať s kontrolou prírody a prestavbou našich osídlení. Presnejšie povedané, ľudia sa prestali prispôsobovať svojmu prostrediu a začali ničiť a znovu tvoriť. Časť experimentu viedla k vrcholným vývojovým úspechom. No časom sa do toho zaplietla irónia. Ľudské úspechy, najmä predstava, že väčšie je lepšie, niesla v sebe semená deštrukcie seba samej, ako aj mnohých iných životných foriem. Zo stanoviska ostatného života predstavuje rast našej civilizácie rakovinu jej ekosystému. Nepatríme už do ekologického týmu: vylúčili sme sa z biotickej archy! Stalo sa presne to, čo biológ Edward O. Wilson (1993) mienil vetou „Darwinove kocky sa dokotúľali zle pre Zem“. Ostrovná civilizácia robí potrebnú opravu. Dovoľuje ľudským bytostiam realizovať ich kultúrny a technologický potenciál pri zachovaní rovnakého práva na sebaurčenie pre všetky iné bytosti.

Dlho som podporoval hnutie prezervácie divočiny a najnovšie konzervačnú biológiu a myšlienku obnovy divočiny. Stále viac sa však ukazuje, že obdivuhodní vedci, filozofi verejní úradníci, zapojení do týchto snáh, váhajú pred plným uplatnením svojich vlastných ideí. Znepokojení fragmentáciou prostredia divokého života zanedbávajú možnosť fragmentácie nás samých! Pokúšajúc sa vytvoriť mosty medzi divokými ostrovmi zriekajú sa možnosti urobiť z civilizácie ostrov na divej Zemi. Ťažko mi padne vidieť realizáciu dôležitých cieľov konzervačnej biológie bez radikálnej prestavby ľudských životných štýlov a ambícií.

Biológovia nás varujú, že evolúcia zahodila tisíce takých sľubných štartov, ako sú naše a že by nám mala robiť starosti budúcnosť nášho súčasného spôsobu života. Hore smerujúce krivky trendov nie sú udržateľné. Prídu veľké zmeny. Ťažkosť tkvie v tom, či nastanú premyslene, náhodne alebo zo zúfalstva. Ide pritom o veľmi veľa: o nič menej ako o budúcnosť života na Zemi. A týka sa to, samozrejme, aj nás samých.

Stojíme na križovatke nielen ľudskej histórie, ale celého evolučného procesu. Život sa vyvinul z hviezdneho prachu, vody a ohňa v priebehu miliárd rokov. Nakoniec jeden šikovný druh vyvinul schopnosť priviesť k pádu celý tento biologický zázrak. No do strachu pred možnosťou potopenia tejto archy sa mieša útecha. Zemi nehrozí, tak ako vo veku dinosaurov, bludný asteroid, smrtiaca hviezda. Dnes sme my tou smrtiacou hviezdou a máme schopnosť zmeniť jej dráhu. Na tomto mieste môže byť vhodné poznamenať, že až dosiať bolo environmentalistické hnutie predovšetkým negativistické. Je proti všeličomu. No pri ostrovnej civilizácii nielen hovorím o problémoch. Ostrovná civilizácia je niečo, za čo možno byť.

Na záver si predstavte, že táto planéta, blúdiaca v rámci súčasných zúfalých nápadov, zadá hypotetickej intergalaktickej kybernetickej agentúre zoznamovací inzerát vo forme

E-Harmony.com tohto znenia:

„Teplá ale ohrozená planéta

s dobrým počasím, fotosyntézou, evolúciou a kontinentálnymi platňami

hľadá starostlivý dlhodobý vzťah so súcitnou formou života.“

Nuž, možno to môžeme byť my, čo sa prihlási. Možno, že biocentrická etika a rešpekt pred svojvoľnou divou prírodou – popri zdravej dávke strachu pred našou budúcnosťou – nás obrátia z rakovinových na starostlivých. Možno by sme mali odpovedať na tento zoznamovací inzerát. Možno je Zem práve teraz pripravená prijať ponuku ostrovnej civilizácie.

Prameň: Nash, Roderick. 2012. „Island Civilization.“ In Life on the Brink, edited by Philip Cafaro a Eileen Crist, Athens and London: The University of Georgia Press, s. 301 – 312.

(1) Poznámka prekladateľa: Podľa Carla Hauba v roku 2011 žilo na svete 6,5 % dosiaľ narodených ľudí. Webový odkaz: How Many People Have Ever Lived on Earth?

tags , ,

7 Comments to Ostrovná civilizácia – Vízia ľudského osídlenia vo štvrtom miléniu

Cibrinka
April 28, 2013

Citujem z článku: Čas sa začal merať tisícročiami až v roku 1582, keď cirkevná hierarchia odhadom určila dátum narodenia Krista.
Citujem z iného sekulárneho zdroja: Dátum Kristovho narodenia vypočítal podľa dostupných prameňov v roku 525 rímsky opát Dionysius Exiguus a zaviedol tak letopočet…atď
Vidím v tom rozpor. Vy nie?

Cibrinka
April 28, 2013

…a to nespomínam iné kalendárne sústavy. Napr. židovský kalendár.

Pieter
May 10, 2013

Myslíte, že je to to najpodstatnejšie v článku?

Cibrinka
May 11, 2013

Pieter. Robí Vám problém reagovať k téme? Máte pocit, že Vaša poznámka posunula túto diskusiu k zmysluplnému rozhovoru? Spýtal som sa na zjavný rozpor. Ak neviete odpovedať, tak by ste mali mlčať. Ale nemusíte. :)

Juraj
May 15, 2013

Pán Cibrinka,
Pápež Gregor 1582 reformoval kalendár. Touto reformou bola zavŕšená snaha o zosúladenie kalendárneho a solárneho roku.

Ohľadom Dionysiusa
Neexistuje žádný důkaz, že by římská církev přijala Dionyské tabulky dříve než v desátém století, i když je možné že platili již někdy v průběhu šestého století.

Každopádne, rozpor-nerozpor, príde mi to úplne zbytočné o tomto debatovať.

Cibrinka
May 18, 2013

Juraj…ak považujete diskusiu k článku za zbytočnú, tak načo potom diskutujete?
Vašu výhradu k roku 1582 ste mali adresovať nie mne ale k článku ako faktickú poznámku.

Pieter
September 25, 2013

Vy považujete meditovanie o roku 1582 za zmysluplnú reakciu k článku? Uveďte výhrady k podstate, k predstave ostrovnej civilizácie.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu