Odhalenie pamätnej tabule akademika Ivana Braunera

Saturday, 25 May 2013 | Viedenskí študenti

Mgr. Ľudmila Kundríková

Uplynul takmer presne rok, čo bola vo vstupnej hale Ústavu epizootológie a preventívnej veterinárskej medicíny UVLF v Košiciach odhalená pamätná tabuľa akademika Františka Nižnánskeho pri príležitosti jeho nedožitých stých narodenín, aby sa 30. 10. 2012 odhaľovala o poschodie vyššie ďalšia pamätná tabuľa venovaná ďalšej významnej osobnosti veterinárnej medicíny – akademikovi Ivanovi Braunerovi, zakladateľovi slovenskej veterinárnej vedy a výroby veterinárnych biopreparátov na Slovensku.

Odhalenie pamätnej tabule akademika Ivana Braunera

Odhalenie pamätnej tabule akademika Ivana Braunera

Odhalenie pamätnej tabule akademika Ivana Braunera: Pamätnú tabuľu akademika Ivana Braunera odhalili na ústave epizootológie a preventívnej veterinárskej medicíny ústredný riaditeľ ŠVPS SR prof. Jozef Bíreš, rektor VFU Brno prof. Večerek, MVDr. T. Brauner, rektor UVLF v Košiciach prof. Pilipčinec a prezident KVL SR MVDr. Ladislav Stodola (zľava doprava)

Pri príležitosti 105. výročia narodenia akademika Braunera odhalil rektor univerzity prof. MVDr. Emil Pilipčinec, PhD., za prítomnosti členov vedeckej rady a ďalších pozvaných hostí pamätnú tabuľu upriamujúcu pozornosť na tohto významného vedca v oblasti veterinárnej imunológie, epizootológie, virológie a imunoprofylaxie. Pred samotným odhalením tabule vystúpil rektor univerzity s príhovorom, v ktorom predstavil akademika Brauner a jeho životné dielo:

Narodil sa v obci Jelenec pri Zlatých Moravciach 22. apríla 1907 v učiteľskej rodine. Po maturite na gymnáziu v Komárne začal študovať na Vysokej škole zverolekárskej v Brne, na ktorej v roku 1935 získal diplom a o rok neskôr po obhájení dizertačnej práce aj titul doktora veterinárnej medicíny. Po absolutóriu začal pracovať ako obvodný veterinárny lekár v Gute, dnes Kolárovo, v okrese Komárno.

Roky Druhej svetovej vojny ho zaviedli do armády, kde slúžil ako vojenský veterinárny lekár. Krátko po jej skončení opustil veterinárnu prax, aby sa mohol naplno venovať vedeckej a výskumnej činnosti, pričom desaťročné skúsenosti praktického veterinárneho lekára dokázal plne využiť. Prvým jeho odborným a vedeckým pracoviskom bol Štátny diagnostický veterinárny ústav v Bratislave. V marci roku 1946 bol služobne pridelený do Štátneho diagnostického a séroterapeutického ústavu v Ivanoviciach na Hané s tým, aby sa tu venoval výrobe očkovacích látok. Tu dosiahol aj svoj prvý úspech, ktorým bola vyrobená inaktivovaná vakcína proti pseudomoru hydiny.

Ku koncu päťdesiatych rokov minulého storočia výskyt moru ošípaných na Slovensku a akútna potreba výroby ochranného séra viedla k zriadeniu ústavu na výrobu očkovacích látok s dočasným sídlom v Bratislave. Jeho vedením bol poverený Dr. Brauner, ktorému sa už v roku 1951 s pomerne malým počtom zväčša mladých odborníkov podarilo vyrobiť dostatočné množstvo protimorového séra a potrebné množstvo vírusu moru ošípaných pre vakcinačné potreby celého štátu. Nasledovala výroba živej vakcíny proti pseudomoru hydiny z kmeňa H a pomocou nej sa uskutočnila celoslovenská H – akcia, ktorou sa podarilo výrazne ovplyvniť výskyt a priebeh tejto obávanej epizoocie.

V tomto období ohrozovala územie nášho štátu aj nebezpečná nákaza slintačky a krívačky, a bol to opäť Dr. Brauner, ktorého poverili vedením provizórneho ústavu na výrobu protislintačkovej vakcíny v Terezíne a vedením adaptovaného bitúnku v Ústí nad Labe na produkciu vírusu a rekonvalescentného séra. Pod jeho vedením sa v roku 1952 vyrobilo okolo 100 000 litrov bivalentnej vakcíny s veľmi dobrým imunitným účinkom.

S menom Dr. Braunera je spojená výstavba moderného a na tú dobu najväčšieho a najúspešnejšieho podniku na výrobu veterinárnych biopreparátov v strednej Európe – Biovety v Nitre. Po spustení prevádzky v roku 1954 sa stal jej prvým riaditeľom. Pod jeho vedením sa sformoval kolektív odborných i vedeckých pracovníkov, vybudovali sa a moderne vybavili výrobné a laboratórne pracoviská. Funkciu riaditeľa Biovety vykonával do roku 1957, aby sa následne stal vedúcim Imunologického laboratória SAV v Nitre, z ktorého sa neskôr vytvorilo Laboratórium experimentálneho veterinárstva Československej akadémie poľnohospodárskych vied. Tu začal v roku 1959 s nepočetným kolektívom výskumných pracovníkov riešiť problematiku imunoprofylaxie Aujeszkého choroby, ktorá bola veľkou hrozbou vo veľkochovoch ošípaných. V roku 1961 dosiahol so svojimi spolupracovníkmi, najmä docentom Žuffom a Dr. Škodom, úspech prípravou natoľko atenuovaného vírusu, že sa mohlo začať s výrobou živej vakcíny, za čo bol kolektív autorov ocenený v roku 1964 štátnou cenou. Po zrušení Československej akadémie poľnohospodárskych vied viedol od roku 1963 oddelenie veterinárnej virológie na Virologickom ústave ČSAV v Bratislave.

Jeho odborná činnosť bola patrične ocenená a už v roku 1952 získal štátnu cenu za vývoj a výrobu nových očkovacích látok. V roku 1953 sa stal akademikom Slovenskej akadémie vied a Československej akadémie poľnohospodárskych vied, v ktorých aj zastával významné funkcie. Okrem toho bol členom viacerých vedeckých rád a odborných komisií na vedeckých ústavoch a vysokých školách. V roku 1957 bol menovaný za dopisujúceho člena Nemeckej akadémie poľnohospodárskych vied vo vtedajšej NDR, v apríli 1962 bol zvolený za člena – korešpondenta ČSAV.

Práve v tejto oblasti jeho pôsobenia sa prelínali jeho cesty s našou univerzitou. V roku 1963 sa stal externým profesorom epizootológie na vtedajšej Veterinárskej fakulte v Košiciach a bol členom skúšobných a štátnicových komisií. Dodnes si na neho spomínajú jeho bývalí žiaci a aj s odstupom dlhých rokov v ich spomienkach ostáva akademik Brauner osobnosťou vysoko profesionálnou i ľudskou zároveň. Jeho bohatá vedecká práca pozostávajúca z dvoch knižných publikácií v spoluautorstve i z viac ako štyroch desiatok publikácií v našich i zahraničných časopisoch so zameraním najmä na epiozootológiu, virológiu, imunológiu a imunoprofylaxiu najzávažnejších ochorení hospodárskych zvierat bola neoceniteľným študijným materiálom pre študentov našej univerzity. Ale aj pre veterinárnych lekárov z terénnej praxe a chovateľov boli prínosné jeho mnohé odborno-populárne príspevky.

Nechcem ostať len pri výpočte toho, čomu sa venoval, čo urobil, kde pôsobil. Ak hovoríme o akademikovi Braunerovi, nemôžeme opomenúť hlboko ľudský rozmer jeho charakteru. Tí, ktorí ho dobre poznali, poznali ho ako človeka priameho, prístupného, dobrosrdečného, nápomocného, veľkorysého, skromného a veľmi spoločenského, ako človeka, ktorý mal rád ľudí a život, a vedel sa tešiť i z maličkostí.

Jeho odborná, pedagogická a vedecká práca bola mimoriadne bohatá, čoho dôkazom je aj jeho pôsobenie na mnohých významných postoch, na mnohých pracoviskách, na ktorých by si jeho pamätná tabuľa určite našla zaslúžené miesto. Som ale veľmi rád, že to bude práve Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, kde bude táto pamätná tabuľa z rúk akademického sochára Rastislava Miklánka pripomínať okoloidúcim túto osobnosť veterinárnej vedy, ktorá v ňom, žiaľ, príliš skoro a nečakane stratila významného reprezentanta.

Akademik Ivan Brauner zomrel náhle na zlyhanie srdca 6. septembra 1967 v Bratislave vo veku 60 rokov. To je ďalšia paralela s akademikom Nižnánskym – život oboch sa predčasne ukončil v tom istom roku a tak ich portréty budú takto blízko seba už navždy vzdávať hold ich práci. Preto chcem poďakovať všetkým, ktorí prispeli k tomu, aby stenu tohto ústavu zdobil portrét ďalšej pamätihodnej osobnosti veterinárnej vedy – akademika Ivana Braunera.

So slovami poďakovania sa univerzite za to, že týmto spôsobom vzdala úctu práci akademika Braunera, vystúpil jeho syn MVDr. Tibor Brauner, viceprezident Komory veterinárnych lekárov SR. Nasledovalo samotné odhalenie, kedy spoločne rektor univerzity prof. Pilipčinec, MVDr. T. Brauner, rektor VFU Brno prof. Večerek, ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR prof. MVDr. Jozef Bíreš, DrSc., a prezident Komory veterinárnych lekárov SR MVDr. Ladislav Stodola zložili biele plátno a pred očami prítomných sa objavil na pamätnej tabuli portrét akademika Braunera.

Po presune do jedálne univerzity odznelo ešte jedno spomienkové vystúpenie. Slovo si vzal MVDr. Rastislav Škoda, CSc., blízky spolupracovník akademika Braunera, ktorý si na neho zaspomínal vo veľmi zaujímavom vystúpení zameranom na osobnosť a prácu akademika Braunera, ale i dobu, ktorá ho výraznou mierou profilovala. Text spomienky R. Škodu:

Keď sa stal akademik Ivan Brauner v roku 1958 predsedom Pobočky čs. akadémie poľnohospodárskych vied na Slovensku, zriadil si od 1.1.1959 ako výskumné pracovisko Laboratórium experimentálneho veterinárstva (LEV) v Bratislave na pôde Štátneho vedeckého veterinárneho ústavu v Bratislave, kde sa v tom čase stal po MVDr. Františkovi Nižnánskom riaditeľom MVDr. Miloš Halaša a kde som ja racoval od roku 1954, od r. 1956 ako vedúci oddelenia veterinárnej virológie. Prvými pracovníkmi sa stali kolega Eugen Sádecký, biologička Jarmila Pokorná-Šomogyiová, biochemička Štefánia Ivaničová a o málo neskôr kolegyňa Oľga Jamrichová-Borsuková.

Sám som sa k nim pridal 1. 5. 1959 a neskôr k nám pribudli MVDr. Alexander Sabó a MVDr. Tomáš Sadloň. Keď bola z rozmaru prezidenta Antonína Novotného v roku 1963 Čs. akadémia zemědělských vied zrušená, resp. včlenená do Čs. akadémie vied, čo postihlo aj jej bratislavskú pobočku, stal sa LEV najprv vysunutým pracoviskom Výskumného ústavu veterinárskeho v Brne a zakrátko ešte v roku 1963 oddelením veterinárnej virológie Virologického ústavu SAV (riaditeľ akademik Dionýz Blaškovič). Našou hlavnou výskumnou úlohou bola Aujeszkého choroba (Au.ch.) hospodárskych zvierat socialistických veľkochovov, a tak som bol už v roku 1960 vyslaný na študijnú cestu do Sovietskeho zväzu, do laboratória prof. Solomkina v Kuzminkách pri Moskve, v tom čase už laureáta Stalinovej ceny za vakcínu proti Aujeszkého chorobe ošípaných – jednoduchú adsorbátovú formalínovanú emulziu z mozgov experimentálne infikovaných prasiat. V jeho pracovni visel portrét nadživotnej veľkosti Otca národov a Najväčšieho génia ľudstva – keď som toto povedal, musím dodať aj víťaza nad Hitlerovým Nemeckom. V jeho laboratóriu sa pracovalo s emulziami a infikovanými zvieratami ako pred 50 rokmi, kým my sme už pracovali s bunkovými kultúrami a mali sme výkonný neutralizačný test na kuracích embryonálnych bunkách. Moderné, t. j. americkým metódam sa rovnajúce pracovné postupy som videl na Virologickom ústave Ruskej akadémie vied, kde sa vtedy záujem sústreďoval na kliešťové encefalitídy a detskú obrnu. Mal som naplánovanú cestu do Odesy a Leningradu, ale keď mi povedali, že tam toho veľa neuvidím, trávil som viac času návštevami divadiel a nočného baru pre cudzincov v Komsomoľskoj gostinnici.

Mali sme šťastie. Pasážovali sme jeden kmeň vírusu Au.ch. na kuracích fibroblastoch, kde vyvoláva výrazný cytopatický efekt, neutralizovateľný sérovými protilátkami, čo malo veľký význam pri štúdiu epizootológie Au.ch., keďže to umožnilo zistiť aj latentne premorené chovy ošípaných. Ako to bolo? Pri jednej pokusnej infekcii teliat sme zistili, že kmeň BUK (ako Bukurešť, odkiaľ ako vysoko infekčný pochádzal a u nás prekonal 365 pasáží na kuracích fibroblastoch) proti očakávaniu teľa nezabil, ale ho imunizoval proti následnej dokonca aj intracerebrálnej infekcii. Jeho podkožná injekcia prasniciam vyvolala u nich tvorbu neutralizačných protilátok, ktoré kolostrom prešli do ciciakov a chránili ich proti pokusnej infekcii. Desiatky odstavčiat, behúňov a kŕmnikov bez reakcií znášali očkovanie a vytvorili protilátky. Vakcína pre ošípané bola v suchu.

S Ivanom sa dobre pracovalo, hoci v laboratóriu toho osobne už veľa neurobil. Popri svojej práci v budove PPPR na Bezručovej ulici si vždy našiel čas prísť do laboratória, a to sme po zaliatom „turkovi“ a po pohľade do mikroskopu a na Petriho misky kuli pracovné plány, napr. o pokračovaní na teľatách. Tri pokusy v našich skromných pracovných možnostiach skončili podľa očakávania: teľatá prežili bez reakcií a vytvorili protilátky.

MVDr. Rastislav Škoda

MVDr. Rastislav Škoda

Za spolupracovníkov si na akademika Braunera spomínal MVDr. Rastislav Škoda, CSc.

Ale potom prišla pohroma. Zaočkovali sme 66 výkrmných býčkov váhy okolo 300 kg na JRD a na tretí deň ochorel prvý. Do konca týždňa bolo núdzovo zabitých sedem prekrásnych, ale smrteľne chorých zvierat. Príznaky Au.ch. u hovädzieho dobytka sú také strašné, a vyzdravenie neexistuje, že sme ani jedno zviera nenechali prirodzene zahynúť. Akadémia škodu samozrejme štedro nahradila – Ivan bol vždy veľkodušný. Do ďalších pokusov na teľatách sme stratili chuť a prenechali sme to kolegovi Žuffovi.

Za úspešnú prácu sme dostali štátnu cenu. Pre trojnásobného akademika Ivana Braunera to bola už druhá štátna cena a neviem, či ešte boli takí ako on. Ako vedúci laboratória, s ktorým som priebežne hovoril o svojej, resp. našej práci, si cenu bezpochyby zaslúžil. Nesúhlasím so špekulantmi, čo vravia, že jeho prínosom bolo jeho straníctvo. Bolo paradoxom doby, že dobrá práca sa odmeňovala aj povolením práce (ale hlavne zárobku) v „zahnívajúcej kapitalistickej“ cudzine. Môj bezprostredný šéf, akademik Brauner, aj riaditeľ nášho ústavu, akademik Blaškovič, súhlasili s mojím ročným pobytom na jednom vedeckom ústave vo Francúzsku, a tak som za štyri mesiace po Ivanovej smrti išiel do Francúzska; nemali ma pustiť, aspoň nie hneď a potom aj moju rodinu. 4. januára 1968, v deň môjho príletu do Francúzska, sa stal Dubček prvým tajomníkom KSČ a potom prišli Rusi. Pracovisko LEV sa definitívne rozpadlo.

Kdesi pri Rimavskej Sobote hlásili podozrenie slintačky a krívačky. Išla to posúdiť komisia pod vedením v tejto veci skúseného znalca akademika Braunera. Bol to horúci deň konca leta a vyšetrovatelia strávili v nepriedušných skafandroch niekoľko hodín, čo Ivanovmu slabému srdcu nerobilo dobre. Večer videl v televízii nejaký medzinárodný futbalový zápas, líhal si – a viac nevstal. Česť jeho pamiatke!

Mgr. Ľudmila Kundríková, kancelárka. Autor foto: Lukáš Rudňanský

Prameň: Spravodajca Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, september – október 2012, číslo 5, ročník XLI, s. 12 – 15. Uverejňujeme so súhlasom redakcie Spravodajcu.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu