Zošity humanistov

Preľudnená planéta?

Wednesday, 30 April 2014 | Preľudnenie, Zošity humanistov č. 100

Georges Minois

Strašidlo preľudnenia sa obnovilo v mysliach ľudí v roku 2008, keď sa v dôsledku zrýchlenej degradácie prostredia znížili zásoby potravín. Pohľad na čísla nie je potešiteľný: každý deň treba živiť ďalších 218 000 úst, to je každý rok ďalších 80 miliónov a spolu je to váha siedmich miliárd; spotreba stúpa… Ukazuje sa, že ľudstvo poriadne zaťažuje planetárne zdroje.

Ale veď planéta nečakala na začiatok 21. storočia, aby ju znepokojila preľudnenosť. Už štyristo rokov pred našou érou , keď bolo na svete menej ako 200 miliónov ľudí, Platón a Aristoteles odporúčali štátom, aby prísne riadili pôrodnosť: svedčí to, že problém preľudnenosti je skôr otázka kultúry ako čísiel. Od biblického „Rastite a množte sa“ sme svedkami sporu populacionistov so zástancami ovládnutia pôrodnosti. Prví vyhlasujú preľudnenosť za ilúziu, druhí varujú pred jej následkami.

Veľmi dlho nebolo štatistík. Keďže sa diskusia nemohla oprieť o spoľahlivé čísla, bola predovšetkým filozofická, náboženská alebo politická. Ešte aj dnes, hoci máme hromadu dôveryhodných údajov, vedú rozhodovanie ideologické a religiózne orientácie. Hovoriť o preľudnení sa dotýka základných presvedčení o ľudskom živote a jeho hodnote; odtiaľ vášne, s akými sa niekedy k problému pristupuje.

Je ťažko si predstaviť, že sa o preľudnenosť zaujímal stredovek so svojimi vojnami, cholerou a mormi, aj detskou úmrtnosťou: zdá sa, že smrť bola všadeprítomná. A predsa, nech je to akokoľvek prekvapujúce, existovali momenty relatívnej preľudnenosti v zmysle kapacity uživiť existujúcu populáciu, ktoré vyvolali aj u teológov nuansy ich pozícií…

Do stredovekých diskusií sa votreli aj úvahy o morálnych hodnotách čistoty, resp. nadradenosti panenskosti. Rovnako to bolo aj s prípustnosťou antikoncepčných praktík a zavážili aj biblické zákazy onánie (Onanov zločin vyliatia semena na zem).

Keď pred 40 000 rokmi mala zem 500 000 obyvateľov, mohla sa hrozba preľudnenosti zdať hodne vzdialenou. No poľovníci potrebovali životný priestor, ktorý zaistí ich zásobovanie divinou: priemerne to bolo 25 štvorcových kilometrov na osobu a vážne to limitovalo veľkosť každej skupiny ľudí. Ak mala skupina viac ako 25 – 50 členov, živiacich sa výlučne poľovníctvom a zberom, ľahko jej hrozili zásobovacie ťažkosti. Preľudnenosť je pojem s variabilnou geometriou, úzko súvisiaci s prístupnými zdrojmi, no jej bežná predstava je stále množstvo ľudí natlačených na seba ako sardinky v škatuľke.

Počet sa rýchlo stáva posadnutosťou. V gréckych mestách ukladá povrch terénu priedely: každá dolina sa organizuje ako nezávislé mesto; vzniká toľko uzatvorených buniek zmenšených rozmerov, koľko si vynúti nepríjemne pociťovaný tlak množstva ľudí, ktorí si uvedomujú demografický faktor. Politická klíma nepraje pôrodnosti.

„Keď je veľa občanov, unikajú kontrole“

Vo dvoch zo svojich hlavných rozpráv, v Republike a v Zákonoch, definuje Platón optimálnu populáciu vo vzťahu k priestoru a použiteľným zdrojom; opisuje možnosti organizácie a sociálneho fungovania spoločnosti, ktoré často hraničia s realizovateľnosťou. Rovnako vraví Aristoteles v Politike: „Veľkosť obce nerobí jej ľudnatosť.“ Podľa neho „príliš veľký počet nepripúšťa poriadok. Keď je občanov veľa, unikajú kontrole, nepoznajú sa a to uľahčuje kriminalitu. Okrem toho cudzinci a privandrovalci sa ľahko môžu zmocniť vlády v meste, lebo pre svoj veľký počet sa stanú nespozorovateľnými“. A potom, veľa ľudí znamená veľa chudobných a nebezpečenstvo, že sa vzbúria. Aristotela neznepokojujú zdroje a potraviny menej ako udržanie poriadku. Demografické uvažovanie Grékov pozná už výrazy modernej a súčasnej éry: je eugenické, maltuziánske a – xenofóbne!

Rozmach Rímskej ríše znamená zmenu rozmerov, ale nie vždy mentality. Vládne politiky sú skôr natalistické. To je novinka, ale aj prehra, pretože rimanská pôrodnosť bude vždy nižšia ako pôrodnosť iných kultúr, čo dosvedčuje Titus Livius: „Galia bola taká bohatá a zaľudnená, že jej príliš početná populácia bola ťažko zvládnuteľná. Jej už starý kráľ chcel zbaviť kráľovstvo tejto zdrvujúcej hrozby a vyslal svojich dvoch synovcov do sveta, aby našli nové zeme.“ Bola to politická propaganda: nadpočetní Rimania napádali svojich susedov a hľadali ospravedlnenie pre inváziu do Galie.

S príchodom kresťanstva medzi 3. a 5. storočím našej éry opustili vlády intervencionizmus. Otázka množenia ľudstva prešla z občianskej a politickej oblasti do sféry náboženstva a morálky. Živá diskusia sa zamerala na hodnoty panenstva ako najvyššej cnosti, ktorá sa vyzdvihuje, manželstva, ktoré sa diskvalifikuje v prospech asketizmu a znovumanželstva, ktoré sa trestá.

Aj v tejto prísnej atmosfére sa však kladie otázka: treba zem zaľudňovať alebo odľudňovať? Treba byť plodným alebo zdržanlivým? Kresťan môže nájsť odpoveď len v božom slove. No biblické písma si protirečia… Bolo a je úlohou cirkevných otcov dokázať rečníckymi akrobaciami a prekrucovaniami, že protirečenia neexistujú a že Boh hovorí jednoznačne, aj keď prikazuje Adamovi a Eve, aby sa množili a potom v Novom zákone nechá povedať sv. Pavla „Pre muža je dobré zdržať sa ženy“. Nie je to ľahká úloha, ale pre teológov nič nie je nemožné. V Starom zákone niet nejasnosti: „Ploďte a množte sa a naplňte zem.“

Relatívne preľudnenie v stredoveku má konkrétne dôsledky. Od konca 11. storočia vedia západniari využiť svoju váhu početnosti. Uvedomujú si svoju číselnú prevahu a robia z toho svoju zbraň. Pápež Urban II. vysiela v roku 1095 hordy rytierov na Jeruzalem. Celá epopeja križiackych vojen a pochody zo západu na východ by neboli možné, keby v rámci kresťanstva nebol nadbytok populácie.

Takýto bude západný svet až do začiatku 19. storočia. Cirkevná hierarchia, intelektuáli, teológovia, filozofi a spisovatelia sa idú vyžívať teoretizovaním o demografickom probléme, plachtiac medzi strachom z preplnenia a obavami z prázdnoty, medzi populacionistickými utópiami a neotrasiteľnou vierou v boží poriadok, regulujúci prítomnosť ľudských bytostí na Zemi. Prostý ľud, vulgum pecus, sa pociťuje raz ako pohroma, raz ako požehnanie. Každý vymýšľa svoje vysvetlenia a formuluje odporúčania, hoci štatistické podklady sú naďalej nedostačujúce. Podľudnenie, preľudnenie: storočia zúri boj medzi tými, čo pre prežitie ľudstva považujú za riskantnejšie jedno alebo druhé.

Počítať s Malthusom jedincov alebo rozdeliť s Marxom bohatstvo?

Na rozhraní 18. a 19. storočia predstavuje dielo Tomáša Roberta Malthusa zlom v demografických teóriách. Britský ekonóm a pastor tvrdí, že populácia sa množí oveľa rýchlejšie ako potravinová produkcia, čo nevyhnutne povedie k preľudneniu a veľkému hladomoru. Alebo ponecháme veciam voľný priebeh a dôsledky budú brutálne, keďže príroda sa postará o odstránenie „ľudského prebytku“, alebo zvládneme pôrodnosť, začnúc zrušením akejkoľvek pomoci chudobným a urobíme ich zodpovednými za svoj osud; zodpovednosť znamená, že sa nebudú ženiť a nebudú mať deti prv, ako budú mať prostriedky uživiť a vychovávať ich. Podľa Malthusa je rýchle šírenie chudoby pre ľudstvo rizikom, ktoré treba odstrániť.

Pierre-Joseph Proudhon mu odpovedá, že problém preľudnenia neexistuje. To, že sa chudoba šíri, zapríčiňuje nespravodlivý systém vlastníctva, ktorý dáva jedným nespravodlivú moc nad druhými. Karol Marx, ktorého demografický problém nezaujíma, považuje Malthusa za nepriateľa robotníckej triedy a nazýva ho „bezočivým lotrom vládnucej triedy, hrešiacim proti vede a hanobiacim ľudskú rasu.“ Vytýka mu, že verí na „populačný princíp“, absolútny prirodzený zákon, platiaci vždy a všade, hlásajúci, že populácia rastie vždy rýchlejšie ako zdroje. Poúča ho, že „tento abstraktný populačný zákon existuje len pre rastliny a živočíchy, kým nedochádza k historickému zásahu človeka. Nezáleží na počte ľudských bytostí, ale na rozdelení bohatstva.“

Tieto diskusie sa preťahujú až do polovice 20. storočia, keď sa ľudstvo púšťa do bezuzdného rastu: 3 miliardy ľudí v roku 1960; 6,1 miliárd v roku 2000. To už nie je rast, to je explózia. Demografovia, ekonómovia, historici, etnológovia a samozrejme politici sa idú roztrhať pri interpretáciách nového javu. Voči obrancom proliferácie bez ohľadu na kvalitu potomstva zdôrazňujú realisti potrebu zvládnutia rozmnožovania. Jedni popierajú koncepciu preľudnenia, zvaľujúc vinu na nezrovnalosti rozvoja. Druhí obžalúvajú šialenosť natalistov, odsudzujúcich stá miliónov ľudí na smrť hladom. Od roku 1980 sa začína brať ohľad na environmentálne a ekologické aspekty.

Na začiatku 21. storočia sa protivníci Malthusa cítia potvrdení javom prebiehajúceho demografického prechodu: Plodnosť klesá aj vo veľmi chudobných štátoch. Potvrdzuje to platnosť „demografickej revolúcie“, proklamovanej už v roku 1934 Adolphom Landrym, že odteraz problém vzťahu populácie ku zdrojom neexistuje, prekonal ho vraj ohromný rast produkcie všetkého. Ak sa odteraz definuje optimálna populácia, ide o kultúrny pojem šťastia, čo je kvalitatívny a nie kvantitatívny pojem. Takto sa má populácia stabilizovať okolo 9 miliárd v roku 2050 a okolo 10 miliárd okolo roku 2150. Väčšina demografov nás uisťuje, že ak naša planéta uživí v budúcnosti 10 miliárd obyvateľov, ako by mohla byť preľudnená pri 7 miliardách? To, že existuje 1 miliarda podvyživených a dvakrát toľko chudobných, môže byť nakoniec zapríčinené len zlým rozdelením zdrojov a produktov. Je však rozumné dosiahnuť tieto čísla? Nahromadenie 10 miliárd ľudí ostáva – aj keby boli dobre živení – nahromadením.

V roku 1997 napísal Salman Rushdie List šesťmiliardtému občanovi sveta, ktorý sa v tom roku mal narodiť: „Ako najčerstvejší príslušník veľmi zvláštneho druhu živočíchov si čoskoro položíš dve otázky po 64 000 USD (čo je priemerný hrubý domáci produkt na obyvateľa v USA; u nás je 24 000), ktoré si ostatných 6 999 999 999 obyvateľov planéty kladie už dávno: Ako sme sa sem dostali? A keď sme už tu, ako tu budeme ďalej žiť? Niet pochybnosti, že ti budú nahovárať, že odpoveď na otázku po pôvode vyžaduje, aby si uveril na existenciu neviditeľnej Bytosti, nevýslovnej a „tam hore“, všemocného stvoriteľa, ktorého my biedne tvory nemôžeme pochopiť a tým menej mu porozumieť. V dôsledku tejto viery nebolo možné v početných štátoch sveta zabrániť tomu, že alarmujúco narastal počet ľudí. Preľudnenie planéty je aspoň do určitej miery zapríčinené šialenstvom duchovných vodcov ľudstva. Za svojho života iste uvidíš príchod deväťmiliardtého občana sveta. A ak sa veľa ľudí rodí čiastočne pre náboženskú opozíciu voči kontrole pôrodnosti, veľa ľudí aj umiera pre náboženstvá…

Za 14 rokov, v roku 2011 alebo najneskoršie začiatkom roku 2012 čakáme príchod sedemmiliardtého občana planéty. Tento maličký má sedem šancí ku trom, že sa narodí v chudobnom štáte, v strádajúcej rodine. Máme ho slávnostným prípisom vítať alebo sa mu ospravedlniť?

Tento text je výťah z knihy Le Poids du nombre. L’obsession du surpeuplement dans l’histoire (Váha počtu. Posadnutosť preľudnenosťou v minulosti). Perrin, Paris, 2011.

Prameň: Une plan?te trop peuplée?

Minois Georges, Preľudnenie

1 Comment to Preľudnená planéta?

Pridaj komentár